Zadosťučinenie za vraždu, keď je vrah neznámy. - 1Keď sa v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, nájde na poli mŕtvola zabitého človeka a nebude sa vedieť, kto ho zabil, 2vyjdú starší a tvoji sudcovia a odmerajú vzdialenosť všetkých okolitých miest od miesta, kde je mŕtvola, 3a keď zistia najbližšie (mesto) z nich, starší tohto mesta vezmú z čriedy jalovicu, ktorá ešte nenosila jarmo, ani neorala pluhom zem, 4a zavedú ju k potoku, čo stále tečie do údolia, kde sa neoralo, ani nesialo, a tam podrežú jalovici krk. 5Nato pristúpia kňazi, synovia Léviho, ktorých si Pán, tvoj Boh, vyvolil, aby mu slúžili a v jeho mene žehnali, a aby podľa svojho náhľadu rozhodovali o všetkom, čo je čisté alebo nečisté.

6A starší toho mesta, čo leží od mŕtveho (najbližšie), prídu a umyjú si ruky nad jalovicou, čo bola zabitá v údolí, 7a povedia: »Naše ruky nevyliali túto krv a naše oči to nevideli. 8Pane, očisť svoj ľud izraelský, ktorý si vykúpil, a nedovoľ, aby sa vyliala nevinná krv uprostred izraelského ľudu,« a tak nech je z nich vina krvi odňatá! 9A ty budeš nevinný od vyliatej nevinnej krvi, keď budeš konať to, čo prikázal Pán. (*) (Každá vyliata krv volá k nebu o pomstu (Gn 4,10). V tom prípade, keď sa vrah nedal zistiť, museli akosi na základe spoločnej zodpovednosti úkon zmierenia vykonať tí, čo najbližšie bývali k miestu, kde sa stala vražda. Starší a sudcovia zastupujú celú pospolitosť. Skutočnosť, že sa mala vybrať jalovica, čo nenosila jarmo, a že sa mala zabiť na ne obrábanej pôde, naznačuje, že nešlo o svetskú vec, lež o náboženský úkon. Umývanie rúk nad zabitou jalovicou (v. 6) znázorňovalo nevinnosť obyvateľov príslušného mesta, čo sa týka vraždy (Ž 26,6; Mt 27,24).)

Manželstvo so zajatými vo vojne. - 10Keď pôjdeš bojovať proti svojim nepriateľom a Pán, tvoj Boh, ich vydá do tvojich rúk, a ty si privedieš zajatcov, 11ak uvidíš medzi zajatcami peknú ženu a budeš ju chcieť za manželku, 12voveď ju do svojho domu, nech si ostrihá vlasy a poobrezáva nechty, 13zoblečie odev, v ktorom bola zajatá, a nech sedí v tvojom dome a mesiac oplakáva svojho otca a svoju matku. Potom k nej môžeš vojsť, spať s ňou a bude tvojou ženou. 14Ak by sa ti neskôr znepáčila, prepustíš ju ako voľnú a nebudeš ju môcť predať za peniaze, ani zle s ňou zaobchádzať, lebo si ju ponížil. (*) (Prípad nemá na zreteli Kanaánčanky, pretože aj tie museli byť povraždené (7,3). Ide o zaja té ženy z iných národov, ale nie o tie, čo obývali Palestínu pred príchodom Izraelitov. Takáto žena mimopalestínskeho pôvodu bola len otrokyňou a vo všetkom sa musela podrobiť zákonom svoj ho pána. Preto nebolo tu nebezpečenstva, že žena zvedie svojho muža k odpadu od Pána a nevere. Ostrihať si vlasy atď. bolo znakom smútku (Lv 14,8; Nm 8,7).)

O zákone prvorodených. - 15Ak niekto bude mať dve ženy, jednu, ktorú bude mať rád a druhú nie, a ak budú mať od neho deti a prvorodený syn bude od tej, ktorú nemá rád, 16keď bude chcieť rozdeliť svoj majetok medzi synov, nebude môcť syna milovanej urobiť prvorodeným a dať mu prednosť pred synom nemilovanej, 17ale syna nemilovanej uzná za prvorodeného a dá mu dvojnásobnú čiastku zo všetkého, čo má; on je naozaj prvý z jeho synov a jemu patrí právo prvorodenstva. (*) (Zdá sa, že v starších predmojžišských časoch v rozhodovaní o práve prvorodeného mal otec istú voľnosť. Mohol preniesť právo prvorodeného aj na mladšieho syna (Gn 27,4; 49,3.4). Tu sa zastáva právo toho, čo je skutočne prvorodený, bez ohľadu na to, či je synom hlavnej, či vedľajšej manželky, či slobodnej, či otrokyne.) 18Ak má niekto zaťatého a nepoddajného syna, ktorý nepočúva na otcove a matkine rozkazy, a keď ho karhajú, nevšíma si ich, 19nech ho otec a matka vezmú a privedú k starším jeho mesta, k bráne jeho bydliska, 20a nech povedia starším mesta: »Tento náš syn je zaťatý a nepoddajný. Nechce nás počúvať, je hýrivec a pijan.« 21A nech ho všetci ľudia toho mesta ukameňujú na smrť, aby ste tak odstránili zlo spomedzi seba a aby sa obával celý Izrael, keď to počuje. (*) (Mojžiš neuznáva otcovo právo na život a smrť dieťaťa.)

22Keď niekto spácha zlo, za ktoré je trest smrti, a keď ho obesia na dreve, 23jeho mŕtve telo nesmie ostať na dreve, ale ešte v ten deň ho pochovajú, lebo je prekliaty od Boha ten, čo visí na dreve, a ty nesmieš poškvrniť krajinu, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, do vlastníctva. (*) (Ide tu o popraveného človeka, ktorého mŕtvola sa potom obesila na kôl (Gn 40,19; Joz 10,26 n.; 2 Sam 4,12). V zločincovej mŕtvole je zosobnená kliatba, ktorú vyriekol sám Boh ústami sudcov. Táto kliatba by poškvrňovala izraelskú zem, preto mŕtvola sa musela pochovať ešte v ten deň, keď sa vykonala poprava. Rozsudok smrti sa vykonal kameňovaním. Obesenie mŕtvoly naznačovalo zväčšenie trestu a bolo aj výstrahou pre žijúcich.)

Zákon o nájdených veciach a rozličné predpisy. - 1Ak uvidíš stratené dobytča alebo ovcu svojho brata, neprejdi pomimo, ale priveď ich k svojmu bratovi, 2aj keď ti tento brat nie je rodinou; a keď ho nepoznáš, dovedieš ich do svojho domu a zostanú u teba, kým ich tvoj brat nenájde a neodvedie si ich. 3To isté urobíš s oslom, s odevom a so všetkým, čo by tvoj brat stratil; keď to nájdeš, neobíď to ako cudziu vec. 4Ak uvidíš, že osol alebo býk tvojho brata spadol na ceste, neobracaj oči inde, ale pomôž mu ich zdvihnúť. (*) (Porov. Ex 23,4–5, kde je reč o nepriateľovi, ktorý je tiež Izraelita. Tu sa hovorí o bratovi, teda o Izraelitovi bez rozdielu, či je priateľom alebo nepriateľom.)

5Žena nech sa neoblieka do mužských šiat, ani muž do ženských, lebo kto robí také veci, oškliví sa Bohu. (*) (Tento zákaz je namierený proti pohanským bohoslužobným zvykom, pri ktorých dochádzalo k nemravným výstrednostiam. Iní autori myslia, že tento predpis chcel aj navonok poukazovať na Božie rozhodnutie, keď Pán stvoril muža a ženu (Gn 1,27).)

6Ak idúcky nájdeš na nejakom strome alebo na zemi vtáčie hniezdo s mláďatami alebo vajcami, keď na mladých a na vajciach sedí matka, nesmieš vybrať matku spolu s mláďatami; 7necháš ju uletieť a mláďatá si zoberieš, aby ti bolo dobre a aby si dlho žil. (*) (To, čo je človekovi užitočné, nemá sa celkom vyničiť. Preto treba matku pustiť, aby mohla dochovať ďalšie mláďatá. Tento zákaz mal za cieľ vychovávať aj k ľudskosti a súcitnosti.)

8Ak si postavíš nový dom, na streche urobíš dookola ohradu, aby nebola v tvojom dome vyliata nevinná krv a aby si nebol vinný, keby niekto spadol odtiaľ dolu. (*) (Strechy na orientálnych domoch bývajú rovné, takže sa dá po nich prechádzať. Prístup na ne je obyčajne zvonku. Pozri Joz 2,6; 2 Sam 11,2; Mt 10,27; Sk 10,9.)

9Do svojej vinice nesej iné semeno, aby semeno, ktoré zaseješ, a s ním aj úroda celej vinice neprešli do majetku svätyne. 10V jednom záprahu neor na býkovi a oslovi. 11Neobliekaj sa do šiat, ktoré sú utkané z vlny i ľanu. (*) (Ťažko povedať, prečo sa to zakazovalo.)

12Na štyroch koncoch svojho plášťa, ktorým sa budeš odievať, urob si kystky!

Zákony o manželstve a o panenstve. - 13Ak si muž vezme ženu a vojde k nej, ale potom sa mu znepáči, 14a preto hľadá zámienku, aby ju mohol zapudiť, roznáša o nej nehanebnosti a hovorí: »Keď som si túto vzal za manželku a keď som k nej vošiel, nenašiel som ju pannou!« 15- nech ju jej otec a matka vezmú a privedú aj s dôkazom panenstva k starším mesta v bráne (*) (Zdá sa, že rodičia rátali s prepustením svojej dcéry, a preto si po svadobnej noci dcérinej nechávali jej rúcho, na ktorom ostali stopy jej panenstva.) 16a otec mladej ženy povie starším: »Svoju dcéru som dal tomuto za manželku, ale preto, že ju nenávidí, 17roznáša o nej nehanebnosti, keď tvrdí: ‚Pri tvojej dcére nenašiel som panenstvo' - nuž, hľa, dôkazy panenstva mojej dcéry,« a rozvinú šatu pred staršími mesta. (*) (Podľa zákona odvety muž by vlastne mal byť ukameňovaný (Dt 19,19), tu sa však robila výnimka, veď na to by bola doplatila len žena – ostala by vdovou.) 18Starší mesta dajú toho muža chytiť a zbiť ho. 19Potom ho odsúdia na peňažitú pokutu sto šeklov striebra, ktoré dá devinmu otcovi, lebo uviedol do zlého chýru izraelskú pannu, a musí ju mať za manželku a nebude ju môcť prepustiť po celý čas svojho života.

20Ale ak bude pravda, čo jej vyčíta, a ak sa nenájdu dôkazy devinho panenstva, 21nech ju vyhodia z domu jej otca a mužovia toho mesta nech ju ukameňujú, nech zomrie, lebo sa dopustila nešľachetnosti v Izraeli, keď smilnila v otcovskom dome, a tak odstrániš zlo zo svojho stredu.

Cudzoložstvo, zneuctenie zasnúbenej a znásilnenie. - 22Ak bude spať niekto so ženou iného, nech obaja zomrú, tak cudzoložník ako cudzoložnica: odstrániš zlo z Izraela. (*) (Pozri Lv 18,20; 20,10; Jn 8,5.)

23Ak sa niekto zasnúbi s devou, pannou, a keď ju v meste nájde iný a bude s ňou spať, 24jedného i druhú privedieš k mestským bránam a budú ukameňovaní; deva preto, že nekričala, keď bola v meste, muž zasa preto, že zneuctil ženu svojho blížneho, a tak odstrániš zlo zo svojho stredu. (*) (Izraelské zasnúbenie dávalo obom stránkam právo aj manželské povinnosti. Preto snúbenec volal sa mužom a snúbenica ženou. Nevera snúbenice bola manželskou neverou.) 25Ale ak nejaký muž nájde v poli nejakú ženu, ktorá je zasnúbená, a násilne sa jej zmocní, a bude s ňou spať, bude len on usmrtený. 26Dievča nebude trpieť, lebo tomuto dievčaťu sa stalo tak, ako keď sa zlodej postaví proti svojmu bratovi a zabije ho. 27Ono bolo samo v poli, volalo o pomoc, ale nemal ho kto obrániť.

28Ak sa niekto stretne s devou, pannou, ktorá nebude zasnúbená, a násilne ju schytí a bude s ňou spať, ak vec predložia súdu, (*) (Porov. Ex 22,16 n.) 29ten, čo s ňou spal, dá jej otcovi päťdesiat šeklov striebra a musí si ju vziať za manželku, lebo ju ponížil, a nebude ju môcť zapudiť po celý čas svojho života.

30Nik si nesmie vziať za manželku ženu svojho otca, ani odhaliť otcovu prikrývku. (*) (Pozri Lv 18,7 n. a 20,11. Žena otca je nevlastná matka, čiže druhá otcova žena. To platilo aj vtedy, keď nevlastná matka ako vdova po smrti otcovej mohla sa vydať.)

Príslušnosť do izraelskej pospolitosti. - 1Eunuch, ktorý má rozmliaždené alebo odstránené semenníky, alebo odrezaný pohlavný úd, nesmie vojsť do Pánovho zhromaždenia. (*) (Zohaveného človeka nepovažovali za úplného človeka. Ani obetné zviera, čo malo nejakú chybu, nesmelo sa obetovať. Porov. tiež Lv 21,17–24.) 2Do Pánovho zhromaždenia nevojde ani mamzer (to jest zrodený z pobehlice), až do desiateho pokolenia. (*) (Čo vlastne značí mamzer, je neisté. Podľa židovskej tradície by to bolo dieťa, splodené z cudzoložstva, krvismilstva alebo zo zakázaného manželstva (Zach 9,6 a Neh 13,27) s pohanskou ženou. Hummelauer sa domnieva, že je to vlastné meno Filištíncov (Zach 9,5).)

3Amončania a Moabčania nikdy, ani po desiatom pokolení, nesmú vstúpiť do Pánovho zhromaždenia, 4lebo vám neposkytli chlieb a vodu na ceste, keď ste vytiahli z Egypta, a najali proti tebe Beorovho syna Baláma zo sýrskej Mezopotámie, aby ťa preklial. 5Ale Pán, tvoj Boh, nechcel počuť Baláma a obrátil jeho kliatbu na požehnanie, lebo ťa miloval. 6Nikdy s nimi neuzavrieš pokoj, ani im nedožičíš šťastia po všetky dni svojho života, až naveky.

7Edomitu nesmieš nenávidieť, veď je tvoj brat, ani Egypťana, lebo si bol hosťom v jeho krajine. 8Ich potomci budú môcť v treťom pokolení vstúpiť do Pánovho zhromaždenia. (*) (Edomčania sú potomci Ezaua, brata Jakubovho, a preto, hoci odopreli Izraelitom prechod cez svoje územie (Nm 20,18.20), keď Izraeliti tiahli do zasľúbenej zeme, neslobodno ich nenávidieť. Neskoršie Edomčania boli najväčší nepriatelia Izraelitov (Jer 48,47; 49,7.17.18 atď.). Ani Egypťanov nemali Izraeliti považovať za nepriateľov, veď utrpenie, čo v Egypte skusovali, zapríčinili im faraóni, a nie egyptský ľud.)

Čistota vojenského tábora. - 9Keď vytiahneš do boja proti svojim nepriateľom, chráň sa vyviesť niečo zlé. 10Ak bude medzi vami niekto, kto bude nečistý, pretože mal zlý nočný sen, vyjde z tábora von 11a nevráti sa; až keď sa v predvečer umyje vodou, po západe slnka sa vráti do tábora. 12Mimo tábora budeš mať miesto, kde budeš chodiť von. 13Za pásom budeš nosiť lopatku, a keď si budeš chcieť čupnúť, vyhrabeš jamku; a keď zas vstaneš, vyhrabanou zemou prikryješ svoj výkal. 14Lebo Pán, tvoj Boh, prechodí pomedzi stany, aby ťa vyslobodil a vydal ti do rúk tvojich nepriateľov: tak nech je svätý tvoj tábor a nech nič nečisté v ňom nevidieť, aby ťa neopustil.

Zákon o utečených otrokoch - kultová prostitúcia. - 15Otroka, ktorý sa bude k tebe utiekať, nevydáš do rúk jeho pána. 16Nech býva s tebou na mieste, ktoré sa mu zvidí, a nech nájde pokoj v niektorom z tvojich miest; neutláčaj ho! (*) (Predpokladá sa, že ani pán, ani jeho otrok neboli Izraeliti. Takýto otrok–cudzinec stáva sa na izraelskom území slobodným prišelcom, hosťom (Ex 22,21; Lv 19,33).) 17Nech niet medzi izraelskými dcérami modloslužobnej smilnice a medzi izraelskými mužmi modloslužobného smilníka! 18V dome Pána, svojho Boha, nesmieš obetovať zárobok nemravnej ženskej ani psí plat, nech si sľúbil čokoľvek, lebo oboje je ohavnosť pred Pánom, tvojím Bohom. (*) (Prostitúcia bola v starom Oriente veľmi rozšírená. Mnohé pohanské božstvá uctievali sa náboženskou prostitúciou, ktorej sa oddávali nielen ženy "pobehlice", ale aj mužovia. Týmto spôsobom uctievali najmä bohyňu Aštartu, bohyňu ženskej plodivej sily, manželku Bálovu. Pohanské pobehlice zarobené peniaze odovzdávali svätyni. Mojžišov zákon niečo podobného prísne zakazuje. Taký dar by Pán ani neprijal, pretože je to hriech pred Pánom. Pozri Ex 32,19; 34,26; Joz 6,24. "Psí plat" je zárobok spomenutých mužov.)

Úžera, sľub, cudzie imanie. - 19Ani peniaze, obilie, ani nijakú inú vec nesmieš požičiavať na úrok svojmu bratovi, (*) (Izraelitom bolo zakázané požadovať úroky od súkmeňovcov. Zákon o úrokoch nebol nespravodlivý, pretože peniaze v ten čas nemali taký význam ako dnes. Porov. Lv 25,37; Ex 22,25; Dt 15,10; Ž 15,5; Prís 28,8.) 20len cudzincovi. Svojmu bratovi požičiaš bez úroku, čo potrebuje, aby ťa Pán, tvoj Boh, požehnával pri každej tvojej práci v krajine, do ktorej vojdeš, aby si ju vlastnil. 21Keď urobíš Pánovi, svojmu Bohu, sľub, neodkladaj splniť ho, lebo Pán, tvoj Boh, ho bude od teba požadovať, a keď budeš odkladať, bude sa ti to počítať za hriech. (*) (Pozri Nm 30,3.) 22Ak nebudeš chcieť urobiť sľub, nebudeš mať hriech. 23Ale čo už raz vyšlo z tvojich úst, zachovaj a urob, ako si sľúbil Pánovi, svojmu Bohu, ako si to dobrovoľne vlastnými ústami predniesol.

24Keď prídeš do vinice svojho blížneho, môžeš sa najesť hrozna, koľko sa ti zachce, ale odniesť nesmieš nič. 25Keď prídeš na pole svojho blížneho, môžeš si natrhať klasov a rukami ich mrviť, kosákom ich však kosiť nesmieš.

Zákon o prepustenej manželke. - 1Ak si muž vezme ženu a bude ju mať, a ona sa mu potom pre niečo odporné znepáči, napíše jej priepustný list, dá jej ho do ruky a pošle ju z domu preč. 2Keď odíde a vydá sa za iného muža 3a on k nej bude mať tiež odpor, dá jej priepustný list a pošle ju zo svojho domu, alebo zomrie, 4prvý muž si ju nebude môcť opäť vziať za ženu, lebo je poškvrnená a bola by to ohavnosť pred Pánom: teda neprivádzaj hriech na krajinu, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, za podiel. (*) (Mojžišovské zákonodarstvo dovoľovalo manželskú rozluku. Muž mohol prepustiť manželku, keď u nej zbadal "niečo odporné", hebr. 'ervath-dábhár. Isteže to bola nejaká vážna chyba, či už telesná alebo mravná. V neskorších časoch však Židia prepúšťali svoje ženy pre hocaké malé nedorozumenie (Mt 19,3). Pre platnosť manželskej rozluky musel muž napísať, prípadne dal napísať kňazovi alebo pisárovi pre manželku zapudzujúci list, ktorý podpísali svedkovia. Tento úradný akt bol často príčinou, že muž si rozmyslel a ženu neprepustil, najmä keď ju chcel prepustiť pre nepatrnú vec. Muž musel list sám dať žene do rúk a z domu ju vystrčiť. Takto úradne prepustenú ženu nesmel si muž už neskoršie vziať za ženu, ak sa medzitým vydala za iného. O tom, či si mohol vziať takú zapudenú ženu, ktorá sa nevydala, v Písme nemáme zmienky. Zapudzujúcim, čiže prepúšťacím listom židovské manželstvo sa právne rozlučovalo a obe stránky boli voľné, mohli uzavrieť nové manželstvo. Kristus oproti tomu vyhlasuje manželský zväzok za nerozlučiteľný a dovolil len za určitých okolností rozvod, nie však manželskú rozluku. Pozri Gn 2,24.)

Rozličné predpisy. - 5Ak sa niekto len nedávno oženil, nemusí ísť na vojnu, ani nech sa mu nedáva nejaká verejná povinnosť, ale bez viny zostane doma, aby sa mohol rok tešiť so svojou manželkou. (*) (Pozri 20,7. Cieľom zákona je podporiť manželský zväzok a dovoliť užívať radosti, ktoré nie sú hriešne.)

6Nevezmeš do zálohu ani spodnú, ani vrchnú časť ručného mlyna, lebo taký (človek) by vzal do zálohu život. (*) (Ručný mlynček bol v každej izraelskej domácnosti. Boli to dva kamene: spodný bol upevnený a vrchným sa po nasypanom obilí pohybovalo sem-tam a takto sa pripravovala múka.) 7Ak bude niekto pristihnutý, že sa násilne zmocnil svojho brata, Izraelitu, a predal ho za peniaze (ako otroka), nech zomrie; tak odstrániš zlo zo svojho stredu. (*) (Pozri Ex 21,16.)

8Buď opatrný, aby si nedostal chorobu malomocenstva, lež správaj sa podľa toho, čo ťa naučia kňazi z kmeňa Léviho, podľa toho, čo som im nariadil, a dodržuj to bedlivo. 9Pamätaj na to, čo Pán, tvoj Boh, urobil Márii na ceste, keď ste vychádzali z Egypta. (*) (Porov. Lv 13,14.) 10Keď budeš od svojho blížneho požadovať, čo ti je dlžen, nevojdeš do jeho domu, aby si si vzal záloh, 11ale budeš stáť vonku a on ti vynesie, čo bude mať. 12Ak je však chudobný, záloh nesmie ostať u teba cez noc, 13ale vrátiš mu ho ešte pred západom slnka, aby spal vo svojom odeve a dobrorečil ti, a ty budeš mať spravodlivosť pred Pánom, svojím Bohom. (*) (Odev je plášť, ktorým sa chudobní v noci prikrývali. Nemali iné, čím by sa prikryli (Ex 22,25 n.).)

14Neodopri plácu biednemu a chudobnému, či už je brat alebo cudzinec, ktorý býva s tebou v krajine a v tvojom bydlisku. 15Vyplatíš mu mzdu ešte v ten deň pred západom slnka, lebo je chudobný a závisí od nej jeho život, aby nevolal k Pánovi a aby sa ti to nepočítalo za hriech. (*) (Vyplácalo sa v naturáliách, preto je pochopiteľné, že robotník, ktorý nemal iný majetok a príjem, potreboval túto "plácu" k dennému živobytiu (Lv 19,13; Tob 4,14; Jak 5,4).)

16Nebudú zomierať otcovia za synov ani synovia za otcov, ale každý zomrie za svoj hriech!

17Neprekrúcaj právo cudzinca a siroty, ani neber vdove odev do zálohu! 18Pamätaj, že si ťažko robil v Egypte a že ťa odtiaľ vyviedol Pán, tvoj Boh. Preto ti nariaďujem, aby si robil toto: (*) (Porov. Ex 22,21 n.; 23,6; Lv 19,33.) 19Keď budeš kosiť obilie na svojom poli a zabudneš tam snop, nevráť sa vziať si ho, ale nechaj ho cudzincovi, sirote a vdove, aby ťa Pán, tvoj Boh, požehnal v každom podujatí tvojich rúk. 20Keď budeš oberať plody olivy, nevrátiš sa obrať, čo ostalo na strome, ale necháš to cudzincovi, sirote a vdove. 21Keď budeš oberať svoju vinicu, nepozbieraš aj posledné strapce, ale ostanú cudzincovi, sirote a vdove! 22Pamätaj, že aj ty si bol otrokom v Egypte, a preto ti prikazujem, aby si toto robil. (*) (Pozri Lv 19,9–10; 23,22; Dt 14,29; 15,10; 23,20.)

1Ak vznikne medzi dvoma spor a obrátia sa na sudcov, oni ospravedlnia toho, ktorého uznajú za nevinného, a previnilca odsúdia. 2Keď uvidia, že si vinník zasluhuje bitku, sudca ho dá natiahnuť a dá ho biť vo svojej prítomnosti; množstvo úderov bude podľa veľkosti jeho viny, 3ale tak, aby sa neprekročila štyridsiatka, aby tvoj brat neodišiel pred tvojimi očami hrozne dosekaný. (*) (Predpis sa dotýka menších previnení. Sudcovia mohli pokarhať a mohli odsúdiť podľa previnenia na trest bitím. Počet úderov sa nameral podľa viny. Bilo sa v prítomnosti sudcu. Počet úderov nesmel prestúpiť 40. Neskoršie najväčší telesný trest bol 39 úderov. Umenšili to preto, aby sa pri rátaní nepomýlili a neudreli viac ráz.) 4Nedávaj náhubok býkovi, čo mláti na humne. (*) (Mlátilo sa obyčajne na poli, na vyvýšenejšom mieste. Na rozloženom obilí vodili statok dookola a ťažké šľapy dobytka vymŕvali zrno. Aby dobytok nežral z obilia, dávali mu náhubok. Mojžiš to zakazuje a chce, aby aj zvieratá mali akúsi odmenu za svoju robotu (1 Kor 9,9; 1 Tim 5,18).)

Zákon o švagrovskom manželstve. - 5Ak budú bývať bratia spolu a jeden z nich zomrie bezdetný, manželka zomrelého sa nevydá za cudzieho, ale vezme si ju druhý brat a dá potomstvo zomrelému bratovi: 6prvorodeného syna, ktorého bude mať od nej, pomenuje po zomrelom bratovi, aby jeho meno nebolo vytreté z Izraela. 7Ak si nebude chcieť vziať ženu svojho brata za manželku, ako je podľa zákona povinný, nech žena ide k mestskej bráne, nech sa obráti na starších mesta a nech povie: »Brat môjho muža nechce oživiť meno svojho brata v Izraeli, nechce si ma vziať za manželku.« 8Starší ho dajú predvolať a opýtajú sa ho. Ak povie: »Nechcem ju za manželku,« 9žena k nemu pristúpi, zobuje mu obuv z nohy, napľuje mu do tváre a povie: »Tak nech sa stane mužovi, ktorý nechce postaviť dom svojmu bratovi!« 10A jeho meno nech je v Izraeli: dom zobutého! (*) (Bratia, t. j. tí, čo majú spoločného otca, pretože ide o dedičstvo (Gn 38,8). Zdá sa, že zákon viazal len slobodných bratov, a to tiež len vtedy, keď švagriná bola v takom veku, že mohla mať nádej na potomka. Ak bola v pokročilom veku, tento zákon (manželstvo levirátne) nezaväzoval bratov zomrelého. – Nanútené manželstvo však spravidla nebýva šťastné, preto brat (neskoršie aj ďalší príbuzný) mohol sa tejto povinnosti vyhnúť. Vtedy ho žena obžalovala pred staršími mesta, zobula mu obuv a hodila mu ju do tváre. Tým sa znázorňovalo jednak potupenie, jednak to, že brat zomrelého pozbavuje sa akéhokoľvek práva, ktoré mu dával zákon na majetok jeho brata. Jeden z aspektov tohto manželstva a s ním spojenej praxe nachádzame v Knihe Rút 4. hl. Narážku na to nachádzame aj neskôr v Novom zákone u Jána 1,24–34. Zmienka Jána Krstiteľa o remienkoch na "sandáloch" a o práve Ježiša Krista, ktorý bol "prv ako ja", je pochopiteľná aj na pozadí tohto židovského práva. Ježiš je Mesiáš a má právo na Cirkev preto, že bol "prv" ako Ján Krstiteľ (Jn 1,24–34). Stiahnuť si obuv z nohy znamenalo v tejto súvislosti vzdať sa svojho práva (porov. pozn. k Rút 4,7).)

Trest za nestydatosť. - 11Ak sa budú dvaja mužovia vadiť a dôjde k bitke medzi nimi a žena jedného muža v snahe vyslobodiť svojho muža z rúk silnejšieho natiahne ruku a chytí ho za prirodzenie, 12odsekni jej ruku a nedaj sa pohnúť k nijakému zľutovaniu s ňou!

O správnych mierach a váhach. - 13Nemaj vo svojom vrecúšku dvojaké závažie, jedno väčšie, druhé menšie! 14Nemaj v dome dvojakú efu, jednu väčšiu, druhú menšiu! 15Maj pravé a správne závažie i pravú a správnu efu, aby si mohol dlho žiť v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh. 16Veď Pánovi, tvojmu Bohu, oškliví sa ten, kto robí také veci, a protiví sa mu každá nespravodlivosť. (*) (Porov. Lv 19,35 n. Toto nie je vlastne zákon, pretože nemá pripojenú nijakú sankciu. Je to mravná požiadavka, zakladajúca sa na poukaze, že Boh je strážcom poriadku a že tresce každú nespravodlivosť. – Merica, čiže efa, merala 36,44 l. Bola to miera na pevné sypké veci.)

Príkaz o vyhubení Amalekitov. - 17Pamätaj na to, čo ti urobili Amalekiti na ceste, keď si vychádzal z Egypta; 18ako vyrazili proti tebe a porúbali tvoje voje, ktoré sa oneskorili pre únavu, keď si bol zmorený hladom a námahou, a nebáli sa Boha. 19Keď ti teda Pán, tvoj Boh, dá odpočinok a podmaní ti všetky národy naokolo v krajine, ktorú ti prisľúbil, vytrieš jeho meno spopod neba. Nezabudni na to! (*) (Pozri Ex 17,8 n. a 1 Sam 15,2–33; 30,1–18. O udalosti v. 18 Sväté písmo na inom mieste nehovorí.)

Liturgické predpisy pri obetách a desiatkoch. - 1Keď vojdeš do krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, aby si ju vlastnil, a keď ju zaujmeš a budeš v nej bývať, 2vezmeš prvotiny všetkých svojich plodín, vložíš ich do koša a pôjdeš na miesto, ktoré si vyvolí Pán, tvoj Boh, aby sa tam vzývalo jeho meno. 3Pristúpiš ku kňazovi, ktorý bude v tých dňoch (v službe), a povieš mu: »Dnes vyhlasujem pred Pánom, svojím Bohom, že som vošiel do krajiny, o ktorej on prisahal našim otcom, že nám ju dá.« 4Kňaz vezme kôš z tvojich rúk, položí ho na oltár Pána, tvojho Boha, (*) (Pozri 12,6.11.17; 18,4; Lv 23,10 n.; Nm 18,12 n. Prvotiny majú sa prinášať Pánovi ako poďakovací dar, že dal Izraelitom svoju zem, krajinu Kanaán.) 5a ty povieš pred tvárou Pána, svojho Boha: »Môj otec bol blúdiaci Aramejčan, potom v malom počte zostúpil do Egypta a býval tam; a vzrástol na veľmi veľký, silný a početný národ. (*) (Jakub sa dlhšie zdržiaval v zemi Aram, čiže v Mezopotámii (Gn 31,41), a s rodinou Labana, ktorý bol Aramejčanom, bol v rodinnom zväzku (Gn 31, 24). Zdá sa však, že pomenovanie Aramejčan treba chápať ako označenie "kočovníka, nomáda". Izraeliti pred príchodom do Kanaánu boli kočovným národom, v zasľúbenej zemi sa stali osadníkmi.) 6Ale Egypťania nás trápili, prenasledovali a kládli na nás ťažké bremená. 7My sme volali k Pánovi, Bohu našich otcov, ktorý nás vypočul a obrátil svoj zrak na naše poníženie, na náš trud a na našu úzkosť, 8Pán nás silnou rukou a vystretým ramenom za veľkého strachu, znamení a zázrakov vyviedol z Egypta 9a voviedol nás na toto miesto, a dal nám krajinu, oplývajúcu mliekom a medom. 10Preto teraz obetujem prvotiny plodov zeme, ktorú mi dal Pán.« A necháš to pred Pánom, svojím Bohom, a budeš sa klaňať Pánovi, svojmu Bohu. 11A tak sa v radosti hosti zo všetkých dobrôt, ktoré požehnal Pán, tvoj Boh, tebe a celému tvojmu domu, ty, levita i cudzinec, ktorý sa zdržiava u teba.

12Keď už budeš v treťom roku desiatkov hotový s desiatkami všetkých plodín a keď ich už odovzdáš aj levitovi, cudzincovi, sirote a vdove, aby sa najedli a nasýtili v tvojom bydlisku, 13povieš pred Pánom, svojím Bohom: »Vzal som zo svojho domu, čo bolo posvätené, a dal som to levitovi, cudzincovi, sirote a vdove, ako si mi prikázal, neprestúpil som tvoje prikázania, ani som nezabudol na tvoje nariadenie. 14Nejedol som z týchto vecí počas svojho smútku, nič z nich som neodložil, keď som bol nečistý, a nič som z toho neposkytol na pohrebný kar. Počúval som hlas Pána, svojho Boha, a robil som všetko tak, ako si mi prikázal. (*) (Modliaci sa vyznáva, že neurobil nič také ho, čím by bol poškvrnil, narušil desiatky. Nejedol z nich počas smútku a najmä nedal z nich do hrobu zomrelému. Za starodávnych čias dávali mŕtvym jedlo do hrobov v domnienke, že mŕtvi potrebujú jedlo a nápoj (Tob 4,17; Sir 30,18).) 15Zhliadni zo svojej svätyne a z vysokého neba a požehnaj svoj izraelský ľud i zem, ktorú si nám dal, ako si prisahal našim otcom, krajinu, ktorá oplýva mliekom a medom.«

Znenie zmluvy. - 16V dnešný deň ti prikazuje Pán, tvoj Boh, aby si zachoval tieto ustanovenia a príkazy, aby si ich strážil a plnil z celého srdca a z celej svojej duše. 17Dnes si vyhlásil, že Pán je tvoj Boh, že budeš kráčať po jeho cestách, že budeš zachovávať jeho ustanovenia, predpisy a príkazy a že budeš poslúchať jeho rozkazy. 18Aj Pán dnes vyhlásil, že budeš jeho zvláštnym ľudom, ako ti povedal; že keď budeš zachovávať všetky jeho príkazy, 19vyvýši ťa nad všetky národy, ktoré stvoril na svoju chválu, slávu a česť, aby si bol svätým ľudom Pána, svojho Boha, ako povedal." (*) (Izraeliti obnovujú zmluvu s Pánom. Zaväzujú sa zachovávať zákony a Pán to prijíma s prísľubom, že Izrael bude jeho národom. Je to dvojstranná zmluva: ľud sľubuje Bohu vernosť a poslušnosť a Pán zasa sľubuje im svoju ochranu a požehnanie (porov. Ex 19,5 a 24,3 n.).)