Pozdrav. - 1Pavol, ustanovený za apoštola nie ľuďmi ani prostredníctvom človeka, ale Ježišom Kristom a Bohom Otcom, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych, (*) (Výraz "nie ľuďmi ani prostredníctvom človeka" vylučuje ľudský pôvod apoštolskej hodnosti Pavla, alebo že ju dostal prostredníctvom niektorého apoštola.) 2a všetci bratia, čo sú so mnou, galatským cirkvám: 3Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista, 4ktorý seba samého vydal za naše hriechy, aby nás vyslobodil z terajšieho zlého veku podľa vôle Boha a nášho Otca: (*) ("Zlý vek" je tento svet vzhľadom na hriechy a pôsobenie zlého ducha v ňom. Zdrojom ospravodlivenia je jedine Kristova obeta za hriechy.) 5jemu sláva na veky vekov. Amen. (*) (Hneď v úvode Pavol naznačuje dve hlavné myšlienky svojho listu: svoje povolanie za apoštola a pôvod ospravodlivenia.)
Útok proti falšovaniu evanjelia. - 6Čudujem sa, že od toho, ktorý vás povolal v Kristovej milosti, tak rýchlo prebiehate k inému evanjeliu. 7Ono ani nie je iné, ibaže sú niektorí, čo vás mätú a chcú prekrútiť Kristovo evanjelium. 8Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty! 9Ako sme už povedali, aj teraz znova hovorím: Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty! 10Chcem si teraz nakloniť ľudí alebo Boha? Alebo sa usilujem páčiť sa ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom. (*) (Kristovo evanjelium už nemožno zdokonaliť. Preto čokoľvek by sa k nemu pridalo, znamenalo by to jeho sfalšovanie. Preto Pavol vystupuje s takou rozhodnosťou proti nepravým hlásateľom evanjelia.)
Pavol prijal evanjelium od Boha. - 11Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, (*) (Pavlovo učenie nie je ľudského pôvodu, čo potvrdili aj praví Kristovi apoštoli (2, 1–16) a čo sám Pavol úspešne obhájil pred samou hlavou Cirkvi (2, 11–21).) 12lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista. 13Veď ste počuli, ako som si kedysi počínal v židovstve: že som veľmi prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. 14V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov vo svojom rode, lebo som viac horlil za obyčaje svojich otcov. 15Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo (*) (Porov. Jer 1, 5; Iz 49, 1.) 16zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi, už som sa neradil s telom a krvou, (*) ("Zjaviť vo mne" tu znamená, že Božie zjavenie – okrem vonkajšieho, ktoré bolo dostupné aj jeho sprievodcom (Sk 9, 7; 22, 9) – mu prinieslo vnútorné poučenie o Kristovi (porov. 2 Kor 4, 6). "S telom a krvou" znamená ľudskú prirodzenosť, jednoducho ľudí (porov. Mt 16, 17).) 17ani som nešiel do Jeruzalema za tými, čo boli apoštolmi prv ako ja, ale odišiel som do Arábie a opäť som sa vrátil do Damasku. (*) (Asi ide o Arábiu, zvanú Petrea, nabatejské kráľovstvo na juh od Damasku.)
18Až po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní. (*) (Kéfas je apoštol Peter. Pavol pokladal za potrebné, aby ho vyhľadal a poradil sa s ním. Uznáva tým jeho prvenstvo v Cirkvi.) 19Iného z apoštolov som nevidel, iba Jakuba, Pánovho brata. (*) (Ide o Jakuba, príbuzného Pána Ježiša, ktorý bol predstaveným cirkvi v Jeruzaleme (porov. Sk 12, 17).) 20A čo vám píšem, hovorím pred Bohom, že neklamem. 21Potom som išiel do končín Sýrie a Cilície. 22Ale Kristovým cirkvám v Judei som bol osobne neznámy, (*) (Porov. Sk 9, 26.) 23ibaže počuli: "Ten, čo nás kedysi prenasledoval, teraz hlása vieru, ktorú predtým nivočil," 24a oslavovali Boha za mňa.
Vzťah medzi Pavlom a apoštolmi. - 1Potom po štrnástich rokoch som znova šiel s Barnabášom do Jeruzalema a vzal som so sebou aj Títa. 2Išiel som ta pohnutý zjavením a predložil som im evanjelium, ktoré hlásam medzi pohanmi; ale v súkromí tým, čo niečo znamenali, či nebežím alebo či som nebežal nadarmo. 3Ale ani Títus, ktorý bol so mnou, hoci bol Grék, nebol donútený dať sa obrezať. 4A to pre falošných bratov, votrelcov, čo sa vlúdili špehovať našu slobodu, ktorú máme v Kristovi Ježišovi, aby nás zotročili. 5Ani na chvíľu sme im neustúpili a nepodriadili sme sa, aby sa vám zachovala pravda evanjelia.
6A od tých, čo boli niečím - akí boli kedysi, to ma nezaujíma; Boh nenadŕža nijakému človeku -, tí teda, čo niečo znamenali, nič iné mi nepridali, 7ale naopak, keď videli, že mne je zverené evanjelium pre neobrezaných, tak ako Petrovi pre obrezaných - 8veď ten, ktorý pomáhal Petrovi v apoštoláte medzi obrezanými, pomáhal aj mne medzi pohanmi -, 9a keď poznali milosť, ktorú som dostal, Jakub, Kéfas a Ján, ktorých pokladali za stĺpy, podali mne a Barnabášovi pravicu na znak spoločenstva, že my pôjdeme medzi pohanov a oni medzi obrezaných. (*) (Porov. Sk 15. Pavol navštevuje materskú cirkev v Jeruzaleme na základe Božieho vnuknutia. Bolo to roku 49–50, keď sa konal v Jeruzaleme apoštolský snem. Pavol učil, že pohania, ktorí sa obrátili na kresťanstvo, nemusia zachovávať židovské predpisy. Napriek naliehaniu židovčiacich (v. 4) nechce dať obrezať svojho spolupracovníka Títa (v. 3), ktorý bol obrátencom z pohanstva.) 10Len aby sme pamätali na chudobných, čo som sa aj usiloval robiť. (*) (Pomoc poskytnutá chudobným v Jeruzaleme zo strany spoločenstiev obrátených z pohanstva bola svedectvom bratského spoločenstva kresťanov (porov. 2 Kor, 8, 1–15).)
Spor v Antiochii. - 11Ale keď prišiel Kéfas do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. 12Kým neprišli niektorí od Jakuba, jedával s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval sa a oddeľoval, lebo sa bál tých, čo boli z obriezky. 13A s ním sa pretvarovali aj ostatní Židia, takže sa dal aj Barnabáš strhnúť ich pokrytectvom. 14Keď som videl, že nepostupujú priamo, podľa pravdy evanjelia, povedal som Kéfasovi pred všetkými: "Keď ty, Žid, žiješ pohansky, a nie po židovsky, ako to, že nútiš pohanov žiť po židovsky?!" 15My sme rodení židia, nie hriešni pohania, (*) (Dátum a okolnosti stretnutia sú neznáme. Peter osobne prijal do Cirkvi prvého pohana bez toho, že by ho bol podrobil židovskému zákonu (Sk 15, 7 n.). V Antiochii sa však oddeľoval od pohanov, keď ta prišli kresťania zo židovstva, aby ich nepodráždil. Takéto počínanie mohlo byť pre Petrovu autoritu nebezpečné. Peter uznal svoju chybu a tým vlastne schválil Pavlovo počínanie. Pavlove výroky nenaštrbujú Petrovo prvenstvo medzi apoštolmi ani jeho apoštolskú neomylnosť. Týkajú sa jeho osobného správania pri tej príležitosti.) 16a vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista. Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podľa zákona, lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek. (*) (Ž 143, 2.)
Ospravedlnenie z viery. - 17Ak sme aj my, čo hľadáme ospravedlnenie v Kristovi, hriešnici, je vari Kristus služobníkom hriechu? Vonkoncom nie! (*) (Túto ťažkú vetu možno chápať takto: Keby Zákon ešte platil, Pavol a Židia, čo sa stali kresťanmi, by boli hriešnici, ako sú nimi pohania. To však by znamenalo, že prijať Krista by bol hriech, a to je absurdné.) 18Lebo ak znova staviam to, čo som zboril, ukazujem, že som priestupník. 19Veď ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom som pribitý na kríž. (*) (Tento verš možno vysvetľovať dvojako: že Pavol skrze nový zákon evanjelia (Rim 8, 2) zomrel pre Mojžišov zákon, alebo že v mene Mojžišovho zákona Kristus bol odsúdený na smrť (3, 13), ktorá však znamenala oslobodenie od Zákona a život pre Boha (porov. Rim 7, 4; 6, 6; 8, 3–4).) 20Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa. 21Nepohŕdam Božou milosťou. Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon, potom Kristus nadarmo zomrel.
Nerozumní Galaťania. - 1Nerozumní Galaťania, kto vám počaril? Veď vám bol pred očami zobrazený Ježiš Kristus ukrižovaný! (*) (Evanjelium je Kristus ukrižovaný (1 Kor 2,2) a zmŕtvychvstalý; preto ohlasovanie evanjelia sa podstatne sústreďuje na Kristovo veľkonočné tajomstvo (porov. 1 Kor 11, 23 n; 15, 3 n).) 2Iba to by som sa rád od vás dozvedel: Dostali ste Ducha zo skutkov podľa zákona, alebo z poslušnosti viery? 3Takí ste hlúpi?! Začali ste Duchom a teraz končíte telom? 4Toľko ste zažili a nadarmo? Keby to bolo len nadarmo! 5A ten, ktorý vám dáva Ducha a robí medzi vami zázraky, robí to na základe skutkov podľa zákona, alebo z poslušnosti viery? (*) (Pravdepodobne tu myslí na obriezku. Galaťania tým, že počúvali falošných učiteľov a prijali záväznosť Mojžišovho zákona aj pre kresťanov, ukázali, že nič nepochopili zo svedectva Ducha, ktorý sa prejavuje v kresťanoch (porov. Sk 10, 44–45; 1 Sol 1, 5). Dary Ducha máme iba skrze vieru v Krista.)
Abrahámova viera. - 6Tak ako Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť. (*) (Gn 15, 6. Pavol nevyhnutnosť viery pre spásu dokazuje zo zjavenia.) 7Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi. 8Písmo predvídalo, že Boh z viery ospravedlní pohanov, preto predpovedalo Abrahámovi: "V tebe budú požehnané všetky národy." (*) (Gn 12, 3.) 9Teda tí, čo sú z viery, sú žehnaní s veriacim Abrahámom. 10No všetci, čo sú zo skutkov podľa zákona, sú pod kliatbou, veď je napísané: "Prekliaty je každý, kto nevytrvá vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona, aby to konal." (*) (Dt 27, 26. Zákon oprávňoval iba trest. Toho, kto ho poruší, dáva pod kliatbu. Ak sa totiž človek spolieha iba na svoje vlastné sily, nedokáže dokonale zachovať zákon. Zákon preto nemôže byť zdrojom milosti, ospravedlnenia.) 11A je zjavné, že zákon neospravedlňuje nikoho pred Bohom, lebo spravodlivý bude žiť z viery. (*) (Hab 2, 4.) 12Zákon však nie je z viery, ale kto ich bude plniť, bude z nich žiť. (*) (Lv 18, 5.) 13Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona tým, že sa za nás stal kliatbou, lebo je napísané: "Prekliaty je každý, kto visí na dreve," (*) (Dt 21, 23. Kristus vzal na seba kliatbu zákona za tých, ktorí zákon porušili. Svojou smrťou zadosťučinil zákonu. Preto tí, čo sú s Kristom spojení, už nepodliehajú zákonu.) 14aby v Kristovi Ježišovi prešlo Abrahámovo požehnanie na pohanov, aby sme skrze vieru dostali prisľúbeného Ducha.
15Bratia, hovorím to po ľudsky: Už potvrdený ľudský závet nik neruší, ani k nemu nič nepridáva. 16Prisľúbenia boli dané Abrahámovi a jeho potomstvu. Nehovorí: "A potomkom," akoby šlo o mnohých, ale o jedného: "A tvojmu potomstvu," a ním je Kristus. 17Ale hovorím toto: Zmluvu potvrdenú Bohom neruší zákon, vydaný po štyristotridsiatich rokoch, aby tak zmaril prisľúbenie. 18Lebo ak je dedičstvo zo zákona, už nie je z prisľúbenia. Ale Abrahámovi ho Boh daroval skrze prisľúbenie. (*) (Keď už potvrdený ľudský závet je nezmeniteľný, tým skôr je nezmeniteľné Božie prisľúbenie. Božie prisľúbenie nemohol zrušiť ani Mojžišov zákon. Preto Božie požehnanie nepochádza zo zákona, ale z prisľúbenia.)
Dočasná úloha zákona. - 19Načo je teda zákon? Bol pridaný pre priestupky, kým nepríde potomstvo, ktorému bolo dané prisľúbenie, a bol vyhlásený skrze anjelov rukou prostredníka. 20Ale niet prostredníka tam, kde ide o jedného; a Boh je jeden. 21Je teda zákon proti Božím prisľúbeniam? Vôbec nie! Veď keby bol býval daný zákon, ktorý by mohol oživovať, potom by spravodlivosť bola naozaj zo zákona. 22Ale Písmo uzavrelo všetko pod hriech, aby veriaci dostali prisľúbenie z viery v Ježiša Krista. (*) (V dejinách spásy mal zákon iba podradnú úlohu. Vzhľadom na ľudskú slabosť skôr zapríčiňoval rozmnoženie hriechu. Tým viac ukazoval potrebu vykúpenia. Okrem toho Boh dal zákon skrze prostredníka (Mojžiša), kým vykúpenie skrze prisľúbeného Vykupiteľa, Ježiša Krista.)
23No kým neprišla viera, boli sme zajatci pod dozorom zákona pre tú vieru, ktorá sa mala zjaviť. 24A tak bol zákon naším vychovávateľom pre Krista, aby sme boli ospravedlnení z viery. 25Ale keď prišla viera, už nepodliehame vychovávateľovi. 26Veď skrze vieru v Ježišovi Kristovi ste všetci Božími synmi. 27Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. (*) (Obliecť si Krista, znamená stať sa ako on, premeniť sa v neho (porov. 2, 20), teda konkrétne: prijať synovstvo (4, 5), byť s Kristom jeden (3, 28), byť Kristovým (3, 29), byť na základe synovstva Božím dedičom (4, 6–7) a napokon to znamená, že Kristus je v nás (4, 19).) 28Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Ježišovi Kristovi. 29A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi. (*) (Zákon mal svoj význam v tom, že udržiaval Židov vo viere v jedného Boha, v jeho prisľúbenia a v túžbe po Mesiášovi. Keď sa všetky prisľúbenia splnili v Kristovi, zákon stratil zmysel.)
Nie si otrok, ale syn. - 1Hovorím však: Kým je dedič maloletý, ničím sa nelíši od otroka, hoci je pánom všetkého. 2Je pod poručníkmi a správcami až do času, ktorý určil otec. 3Tak aj my, keď sme boli maloletí, slúžili sme podriadení živlom sveta. (*) (Obdobie ľudských dejín do príchodu Krista chápe Pavol ako maloletosť v živote človeka. "Živly sveta" sú pravdepodobne predpisy židovského zákona (vv. 8–10), ktorými Boh vychovával ešte nezrelý ľud. Môžu to byť aj prvky materiálneho sveta, ktoré pohania pokladali za bohov. (v. 8).) 4Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, (*) ("Plnosť času" je čas, ktorý sa začal príchodom Krista, čiže novozákonné obdobie. Boh v Kristovi dal ľuďom plnosť všetkého, čo potrebujú na spásu.) 5aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. 6Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: "Abba, Otče!" (*) (Je to vlastná a výlučná modlitba Božieho Syna, počas jeho pozemského života, ktorá sa stáva vlastnou a charakteristickou modlitbou kresťana prežívajúceho adoptívne Božie synovstvo (porov. Rim 8, 15).) 7A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič.
Nevracajte sa do otroctva. - 8No vtedy, keď ste nepoznali Boha, slúžili ste tým, čo v skutočnosti nie sú bohmi. 9Ale teraz, keď ste poznali Boha, alebo skôr, keď Boh pozná vás, ako to, že sa znova vraciate k slabým a úbohým živlom a chcete im zasa slúžiť ako predtým?! (*) ("Boh pozná vás" znamená: "obľúbil si vás, uznal za svojich".) 10Zachovávate dni, mesiace, obdobia a roky! (*) (Pavol im vyčíta zachovávanie židovských slávností, ktoré sa im prívrženci židovstva usilovali nanútiť (porov. Kol 2, 16).) 11Bojím sa o vás, či sa azda nenamáham medzi vami nadarmo.
12Bratia, prosím vás, buďte ako ja, veď aj ja som ako vy. Ničím ste mi neublížili. (*) (Vyzýva ich, aby boli slobodní od zákona ako on, lebo on sa prispôsobil ich slabosti, aby ich získal.) 13A viete, že som vám prvý raz v telesnej slabosti hlásal evanjelium. (*) (Pravdepodobne tu myslí na nejakú chorobu, ktorá ho mohla postihnúť na druhej apoštolskej ceste (porov. Sk 16,6).) 14A touto svojou skúškou vzhľadom na moje telo ste nepohrdli, ani ste ju neodmietli, ale prijali ste ma ako Božieho anjela, ako Krista Ježiša.
15Kdeže je teda vaša blaženosť? Veď vám môžem dosvedčiť, že keby to bolo bývalo možné, boli by ste si vylúpili oči a dali ich mne. (*) (Tieto Pavlove slová niektorí chápu metaforicky, iní doslovne, vzťahujú to na nejakú očnú chorobu, ktorá vyvolala u Galaťanov súcit.) 16Stal som sa vaším nepriateľom, keď vám hovorím pravdu? 17Horlia za vás nedobre, chcú vás odlúčiť, aby ste za nich horlili. (*) ("Chcú vás odlúčiť" od Pavla a tým aj od Krista.) 18Dobre je vždy horliť za dobro, a nielen vtedy, keď som u vás. 19Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus. 20Teraz by som chcel byť u vás a zmeniť svoj hlas, lebo neviem, čo s vami.
Dve zmluvy: Agar a Sára. - 21Povedzte mi vy, čo chcete byť pod zákonom: nepočujete zákon? 22Veď je napísané, že Abrahám mal dvoch synov: jedného z otrokyne, druhého zo slobodnej. (*) (Otrokyňa bola Agar a slobodná Sára. Podľa všeobecného práva iba deti slobodnej, nie otrokyne, mali právo dediť (porov. Gn 16; 21, 1–21). Tieto biblické udalosti dokazujú, že sloboda Božieho prisľúbenia prevyšuje otroctvo zákona. Agar totiž predstavuje Starý zákon, kým Sára Nový.) 23Ten z otrokyne sa narodil podľa tela, ale ten zo slobodnej podľa prisľúbenia. 24To je povedané obrazne. Tamtie sú dve zmluvy: jedna z vrchu Sinaj, ktorá rodí pre otroctvo, a to je Agar. 25Agar je vrch Sinaj v Arábii a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu, lebo žije so svojimi deťmi v otroctve. 26Ale Jeruzalem, ktorý je hore, to je tá slobodná, ktorá je našou matkou. 27Veď je napísané:
"Raduj sa, neplodná, ty, čo nerodíš,
zajasaj a vykríkni, ty, čo nepoznáš pôrodné bolesti,
lebo opustená má veľa detí,
viac ako tá, ktorá má muža."
28Vy, bratia, ste deťmi prisľúbenia ako Izák. 29Ale ako vtedy ten, čo sa narodil podľa tela, prenasledoval toho, čo sa narodil podľa ducha, tak aj teraz. 30Čo však hovorí Písmo? "Vyžeň otrokyňu i jej syna, lebo syn otrokyne nebude dedičom so synom slobodnej." (*) (Gn 21, 10.) 31A tak, bratia, nie sme deťmi otrokyne, ale slobodnej.
Sloboda Božích detí a obriezka. - 1Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva. (*) (Návrat k Mojžišovmu zákonu by znamenal odmietnuť slobodu, ktorú priniesol Kristus.) 2Ja, Pavol, vám hovorím, že ak sa dáte obrezať, Kristus vám nič neprospeje. 3A každému, kto sa dá obrezať, znova dosvedčujem, že je povinný zachovávať celý zákon. 4Vy, čo chcete byť ospravedlnení zo zákona, odtrhli ste sa od Krista, vypadli ste z milosti. 5Veď my v duchu viery očakávame nádej spravodlivosti. 6Lebo v Kristovi Ježišovi ani obriezka nič neznamená, ani neobriezka, ale viera činná skrze lásku.
7Dobre ste bežali. Kto vás zadržal, aby ste odporovali pravde? 8Toto navádzanie nie je od toho, ktorý vás volá. (*) (Z týchto veršov vyplýva, že židovčiaci votrelci žiadali aj od kresťanov obrátených z pohanstva, aby sa dali obrezať. Kto očakáva ospravedlnenie od obriezky a od zákona, ten robí Kristovo vykupiteľské dielo zbytočným.) 9Trochu kvasu prekvasí celé cesto. (*) (1 Kor 5, 6.) 10Ja vám dôverujem v Pánovi, že nebudete nijako ináč zmýšľať. Ale ten, čo vás mätie, odnesie si trest, nech je to ktokoľvek. 11Ak ja, bratia, ešte stále ohlasujem obriezku, prečo ma potom prenasledujú? Veď potom je odstránené pohoršenie kríža. (*) (Ak by Pavol hlásal nevyhnutnosť obriezky, to by znamenalo, že Kristova smrť na kríži, ktorá je pre Židov pohoršením, nemala účinok.) 12Nech sa dajú hoci aj kastrovať tí, čo vás mätú!
Sloboda a láska. - 13Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske! (*) (Sloboda je niečo iné ako neviazanosť.)
14Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: "Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!" (*) (Lv 19, 18.) 15Ale ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili.
Žite duchovne. - 16Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. 17Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.
18Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom. 19A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, 20modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, 21závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo. 22Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, 23miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet.
24Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. 25Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme. 26Nepachtime po márnej sláve, nedráždime sa navzájom, nezáviďme jeden druhému. (*) (Duch tu znamená buď samého Ducha Svätého, alebo človeka preniknutého jeho milosťou, darmi, teda duchovného človeka. "Telo" je telesný človek, preniknutý telesnými, pozemskými túžbami.)
Rozličné napomenutia. - 1Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti; a daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia. 2Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon. 3Lebo ak si niekto myslí, že je niečím, hoci nie je ničím, sám seba klame. 4Nech každý skúma svoje skutky, a tak sa bude chváliť len sám v sebe, a nie pred iným. (*) (Čiže bude o sebe zmýšľať pokorne a zdrží sa chvály pred inými.) 5Veď každý ponesie svoje vlastné bremeno.
6Ten, koho vyučujú slovo, nech sa delí o všetky dobrá s tým, kto ho vyučuje. 7Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. 8Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život. 9Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme v pravom čase žať. 10Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich.
11Pozrite, akými veľkými písmenami vám píšem vlastnou rukou. (*) (List Pavol diktoval a k nemu pripísal vlastnou rukou niekoľko slov (porov. 1 Kor 16, 21–24; Kol 4, 18; 2 Sol 3, 17). Bol to súčasne dôkaz hodnovernosti listu.) 12Všetci, čo sa chcú páčiť podľa tela, nútia vás, aby ste sa dali obrezať, len aby ich neprenasledovali pre Kristov kríž. 13Veď ani tí, čo sa dávajú obrezať, nezachovávajú zákon, ale chcú, aby ste sa vy dali obrezať, aby sa mohli chváliť vaším telom. 14Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.
15Lebo ani obriezka nie je nič, ani neobriezka, ale nové stvorenie. 16A nad všetkými, čo sa budú riadiť týmto pravidlom, pokoj a milosrdenstvo, aj nad Božím Izraelom. (*) (Boží Izrael je Cirkev (porov. Rim 9, 6 a n.).)
17A odteraz nech ma už nik neobťažuje, lebo ja nosím na svojom tele Ježišove znaky. (*) (Ježišove znaky sú stopy utrpenia a mučenia, ktoré Pavol podstúpil najmä na svojich apoštolských cestách.)
18Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vaším duchom, bratia. Amen.