Jób+38

Predhovor o Jóbovi, 1,1 - 2,10

1. Jóbov blahobyt, 1,1 - 3

1V krajine Hus žil istý muž, menom Jób. Bol to muž dokonalý a statočný, bál sa Pána a chránil sa zlého. (*) (Autor ponechal toto rozprávanie v próze a dal mu charakter ľudového príbehu. Hus je krajinka ležiaca na okraji arabskej púšte, juhovýchodne od Edomska.) 2(Narodilo sa mu sedem synov a tri dcéry.) (*) (Početné potomstvo (najmä značný počet živých synov) bolo dôkazom a znamením priazne Božej (Dt 28,4.11; Ž 128,3).) 3V jeho stádach bolo sedemtisíc oviec, tritisíc tiav, päťsto záprahov rožného statku a päťsto oslíc. Aj čeľade mal veľmi mnoho. Bol to muž, ktorý vynikal nad všetkých synov Východu. (*) (Synovia Východu (bene qedem) je doslovný preklad pomenovania, ktorým sa označovali obyvatelia Arabskej púšte. Mudrci od východu (Mt 2,1) sú tiež spomedzi obyvateľov Arabskej púšte.)

2. Jóbova bohabojnosť, 1,4 - 5

4Jeho synovia často robili hostiny, každý v určitý deň vo svojom dome, a pozývali aj svoje tri sestry, aby s nimi jedli a pili. 5No len čo uplynuli dni hodov, Jób si ich dal zavolať a obradne ich očisťoval. Vstal včasráno a podľa ich celkového počtu prinášal zápalné obety. Lebo Jób hovorieval: "Možno, že moji synovia zhrešili. Možno, že vo svojom srdci urazili Boha." A tak to Jób robil neprestajne. (*) (Jób ako kňaz svojho rodu obetuje denne na uzmierenie prípadných hriechov, ktorých by sa boli jeho dietky dopustili. "Urazili Boha" doslovne: "požehnávali Boha". Význam tohto výrazu je tento: aby azda nezlorečili Bohu, aby meno Božie nezneuctili.)

3. Satan po prvý raz pred Bohom, 1,6 - 12

6Tu v ktorýsi deň prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj satan. 7Pán povedal satanovi: "Skadiaľ prichádzaš?" Satan odpovedal: "Chodil som krížom-krážom po zemi." 8Pán povedal satanovi: "A všimol si si môjho služobníka Jóba? Niet mu rovného na zemi. Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého." 9Satan odpovedal Pánovi: "Vari sa Jób zadarmo bojí Boha?! 10A neurobil si ty sám akoby ohradu okolo neho, okolo jeho domu a okolo všetkého jeho imania?! Požehnávaš prácu jeho rúk a jeho čriedy zaplavili šíry kraj. 11Ale vztiahni ruku a zasiahni všetko jeho imanie, či ti nebude kliať do očí!" 12Tu Pán povedal satanovi: "Hľa, všetko, čo má, je v tvojich rukách, iba jeho samého sa nedotkni!" A satan sa vzdialil spred Pánovej tváre. (*) (Porov. 1 Kr 22,19 n. Nebeská scéna je básnickým znázornením rozhodnutia Božieho, ktorým Boh satanovi dovolí trápiť aj spravodlivých ľudí. "Boží synovia" sú dobrí anjeli. Oproti nim stojí "satan" ako odporca úmyslov Božích. Boh chce len dobré. Zlo iba dopúšťa, lebo aj to vie podriadiť svojej službe. Celý výjav treba chápať obrazne. Znázorňuje skutočnosť, že iba zlý duch, ako nepriateľ spravodlivosti, si žiada prenasledovať dobrých ľudí. Ale potrebuje na to súhlas od Boha. Zlo teda nepochádza bezprostredne od Boha. On iba dopustí zlo. V našom prípade zlo je utrpenie zoslané ako skúška na zbožného človeka. No zlosť diabla nemôže prekaziť Božie úmysly, ktorý svojou mocou aj zo zla vie dosiahnuť dobro (Ž 28,1; 88,6.7).)

4. Boh skúša Jóba pohromami, 1,13 - 19

13Tak v ktorýsi deň jeho synovia a dcéry jedli a pili víno v dome svojho prvorodeného brata. 14Tu prišiel k Jóbovi posol a zvestoval: "Kým so záprahmi orali a oslice sa pásli vedľa, vpadli Sabejci, ulúpili ich a paholkov pobili ostrím meča. (*) (Sabejci (Šeba) bývali v juhozápadnej časti arabskej púšte.) 15Ja jediný som unikol, aby som ti to oznámil." 16On ešte hovoril a už prichádzal iný a zvestoval: "Pánov oheň padol z neba, spálil ovce i valachov a pohltil ich. Ja jediný som unikol, aby som ti to oznámil." (*) ("Pánov oheň" je asi blesk.) 17Aj on ešte hovoril a už prichádzal iný a zvestoval: "Chaldejci sa prihrnuli v troch tlupách, prepadli ťavy, ulúpili ich a pastierov pobili ostrím meča. Ja jediný som unikol, aby som ti to oznámil." (*) ("Chaldejci" bývali na severnom pobreží Perzského zálivu. Zaujali územie niekdajších Sumerov (Šumirov) pri južnom toku riek Tigrisu a Eufratu.)

18Ani on ešte nedopovedal a už prichádzal iný a zvestoval: "Tvoji synovia a dcéry jedli a pili víno v dome svojho najstaršieho brata. 19A hľa, od púšte sa strhla veľká víchrica, oprela sa o štyri uhly domu, takže sa zrútil na deti a zahynuli. Ja jediný som unikol, aby som ti to oznámil."

5. Boh dal - Boh vzal, 1,20 - 22

20Tu Jób vstal, roztrhol si odev, oholil si hlavu, padol na zem, klaňal sa (*) (Natrhnúť si odev (porov. Gn 37,29; Lv 10,6 a i.), ostrihať si hlavu (Iz 15,2; Jer 7,29 a i.) boli obvyklé znaky smútku v tých krajoch.) 21a povedal:

"Nahý som vyšiel z lona svojej matky
a nahý sa ta vrátim.
Pán dal, Pán vzal,
nech je Pánovo meno zvelebené!"

(*) (Zem sa prirovnáva k materskému lonu.)

22V tomto všetkom Jób nezhrešil a nevyriekol proti Bohu nič neprístojné.

6. Satan druhý raz pred Bohom, 2,1 - 6

1Tu v ktorýsi deň zasa prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj satan a postavil sa pred Pána. 2A Pán povedal satanovi: "Skadiaľ prichádzaš?" Satan odpovedal Pánovi: "Chodil som krížom-krážom po zemi." 3Pán povedal satanovi: "A všimol si si môjho služobníka Jóba, že mu niet rovného na zemi? Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého. Podnes si zachoval svoju dokonalosť, a ty si ma popudil proti nemu, aby som ho bez príčiny trápil!" 4Satan odpovedal Pánovi: "Kožu za kožu! Všetko, čo človek má, dá za svoj život! (*) ("Kožu za kožu!" je najskôr príslovie, ktorým sa vyjadruje istá skúsenosť zo života pastierov a roľníkov. Jeho význam je asi takýto: Každý zamieňa nejakú vec len za vec rovnakej hodnoty. Najväčšou hodnotou na svete je pre človeka zdravie a život. Aby si teda človek udržal zdravie a uchránil život, hotový je všetko obetovať. Jób by sa uspokojil už aj s tým, že stratil majetok a deti, len keď mu ešte zostáva zdravie a život.) 5Ale vztiahni ruku a zasiahni jeho kosti a telo, či ti nebude kliať do očí!"

6Tu Pán povedal satanovi: "Hľa, je v tvojich rukách, len jeho život ušetri!"

7. Boh skúša Jóba chorobou, 2,7 - 10

7Satan sa vzdialil spred Pánovej tváre a ranil Jóba ukrutným vredom od päty nôh až po temeno hlavy. (*) (Jóbova choroba je malomocenstvo, tzv. elephantiasis, pri ktorej chorobe koža na tele spuchla, hnisala a postupne odumierali od hniloby aj údy.) 8Takže Jób si vzal črepinu, aby sa mal čím oškrabovať, a utiahol sa na smetisko. (*) (Pri vchode do osady býval kopec nahromadený z rozličných smetí a odpadkov. Jób pre svoje malomocenstvo nemal bývať v blízkosti svojej rodiny. Preto sa utiahol na "smetisko". To bolo miesto určené pre chudobných (Ž 113,7) a z ľudskej spoločnosti vylúčených osôb (Iz 47,1; Jon 3,6).) 9Jeho žena mu povedala: "Ešte sa držíš svojej dokonalosti?! Prekľaj Pána a zhyň!" 10On jej však povedal:

"Hovoríš, ako len hlúpe ženy hovoria.
Azda máme len dobré brať od Pána,
a zlé prijať by sme nemali?"

V tomto všetkom Jób nezhrešil svojimi ústami.

Časť prvá

Jóbove rozhovory s tromi priateľmi, 2,11 - 31,40

1. Návšteva troch priateľov, 2,11-13

11Keď traja Jóbovi priatelia počuli o všetkom nešťastí, ktoré ho postihlo, prišli každý zo svojho kraja: Elifaz z Temanu, Bildad zo Šuachu a Sofar z Naamatu. Uzhovorili sa, že mu pôjdu prejaviť sústrasť a potešiť ho. (*) (Teman hľadajú niektorí v dnešnom meste Tejma. Iní zasa s istou pravdepodobnosťou myslia na dnešné miesto Tavane v Edomsku (Gn 36,15; Jer 49,7.20 a i.). Mudrci z Temanu vynikali slávou (Jer 49,7; Bar 3,22). Šuach hľadajú v severozápadnej Arábii (Gn 25,1 n.). Aj miesto Naama ležalo v blízkosti uvedených dvoch osád (Temanu a Šuachu). Sotva je to dnešné mesto Maon. Možné je aj to, že mená Šuach a Naama neznačia miesta, ale skôr niektoré arabské čeľade.) 12Už zďaleka ho videli, ale nepoznali ho. I zaplakali hlasno, roztrhli si odev a zvysoka si trúsili prach na hlavy. (*) (Ako natrhnutie odevu (porov. 1,20), tak aj posypanie hlavy prachom alebo popolom bolo znakom veľkého zármutku a žiaľu (porov. 1 Sam 4,12; Ez 27,30 a i.).) 13Sadli si k nemu na zem, ale sedem dní a sedem nocí mu nik nepovedal ani slova, lebo videli, že jeho bolesť je nesmierna. (*) (Smútok nad odumretím človeka trval pravidelne sedem dní (Gn 50,10; 1 Sam 31,13). Bez slova sedieť pri smútiacom a nešťastím postihnutom priateľovi bolo prejavom sústrasti a žiaľu nad ním (2 Sam 13,31; Ez 26,16).)

2. Jóbov prvý monológ, 3,1 - 26

1Potom Jób otvoril ústa a preklínal svoj deň. 2Takto bedákal:

Preklína deň svojho narodenia

3

"Bár by zhynul deň, v ktorom som sa narodil,
aj noc, keď povedali: »Chlapca počala!«

4

Bár by sa ten deň zaraz v temravy obrátil
a Pán naň z nebies nepohliadol viac
a svetlo slnca mu už nesvitlo!

5

Bár by ho zmohli tône smrti, temnoty
a čierny oblak (bár) by ho prikvačil
i schvátili ho hrôzy zatmenia!

6

Bár by ten deň (navždy) pojali mrákavy,
by ku dňom rokov vôbec nepatril
a do počtu mesiacov neprišiel!

7

Bár by oná noc bola celkom neplodná,
by nezaznel v nej jasot radostný!

8

A bodaj by ju zaklínači prekliali,
hoc krokodíla schopní vydráždiť.

(*) (Pôvodca Knihy preberá tieto zvláštne výrazy z ľudovej reči, aby nimi spestril svoj opis ľudskej biedy. "Zaklínači" sú najskôr bytosti, o ktorých sa mylne domnievali, že čarami a iným magickým umením vedeli privolať nešťastie na určité dni. "Krokodíl" (doslovne: Leviatan, t. j. vrtký had) je bájoslovné meno mora, ktoré si zosobnene predstavovali ako odvekého draka.) 9

Bár by zhasli hviezdy za jej súmraku,
by na lúč svetla darmo čakala,
ba ani zora (čo) by jej nevzišla!

10

Veď neprimkla mi brány z lona matere
a spred očí mi biedy neskryla!

11

Čo v lone matky hneď som vtedy neumrel,
buď po pôrode zaraz nezhynul?!

12

Nač ma pritúlili kolená (otcove),
načo ma prsia (matkine) kojili?!

(*) (Otec brával narodené dieťa na svoje kolená na znak toho, že ho uznáva za svoje a pripúšťa ho medzi ostatných členov rodiny.)

Radšej smrť ako taký život…

13

Mal by som pokoj, keby som bol hneď zadriemal,
a odpočinok, keby som bol usnul

14

tam spolu s kráľmi, s poradcami krajiny,
čo samoty si vopred stavali;

15

s kniežatmi, ktoré zlata mali dosť
a hroby svoje striebrom plnili.

(*) ("Samoty" (doslovne: rumoviská) znamenajú "kráľovské hrobky". K telesným pozostatkom kráľov prikladali obľúbené náčinie, zbrane a skvosty.) 16

Že ma nezahrabali jak nedochôdča,
jak nemluvniatko, ktoré nezazrelo svit!

17

Tam násilníci prestávajú zúriť
a oddychujú, čo nemajú síl;

18

aj zajatci tam život nájdu pokojný
a dozorcov hlas nepočujú viac.

19

Tam malí-veľkí sebe celkom rovní sú
a otrok pána pozbavený je.

20

Prečo len dal svetlo úbožiakovi
a život takým, čo sú zatrpklí?!

21

Oni smrť si žičia, a ona nechodí,
hoc jak skrytý poklad ju hľadajú;

22

jasavú by pocítili radosť
a plesali by, že už našli hrob.

Keď doľahne ruka Pánova…

23

Načo je život človeku,
ktorému je skrytá jeho cesta
a Pán ho koldokola ohradil?

(*) (Výraz "Pán ho ohradil" je obrazom nielen ochrany, ale aj úplnej uzavretosti a odlúčenosti.) 24

Ja vzlykať musím, keď sa pozriem na chlieb;
ako voda plynie moje utrpenie,

25

bo pred čím mám strach, to práve postihne ma,
a čo ma desí, to ma zachváti.

26

Ja nemám pokoja ani istoty;
ni odpočinku, iba súženie…"

(*) (Jóbova reč je ovplyvnená jeho nesmiernou telesnou a duševnou bolesťou. Z tohto hľadiska treba posúdiť jej jednotlivé výrazy, ktoré prezrádzajú netrpezlivosť, ba až zúfalosť. Jób sa pritom nebúri proti Bohu.)

3. Prvá Elifazova reč, 4,1 - 5,27

1Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel: (*) (Elifaz z Temanu bol asi najstarší z priateľov Jóbových, a preto jemu ako najprednejšiemu a najskúsenejšiemu patrilo prvé slovo, keď sa začína hádka o príčinách Jóbovho utrpenia.)

Predtým múdry - teraz zúfalý…

2

"Možno s tebou hovoriť? Veď skleslý si!
Kto však mohol by sa zdržať slova?

3

Mnohých si zaiste poučoval,
utužoval ochabnuté ruky,

4

posilňoval chvejúce sa nohy,
obodroval slovom nestálych.

5

Keď to prišlo na teba, mrzíš sa,
keď sa ťa to dotklo, si skľúčený.

6

Nádej v bázeň pred Bohom neskladáš už,
na život dobrý nespoliehaš sa?

Nevinný nemôže zahynúť

7

Len si spomeň: Nevinný var’ zhynul?
A či dobrí vyhubení boli?

(*) (Jób nemá príčiny, aby sa oddal zúfalosti. Ak jeho zbožnosť bola vždy úprimná, tá ho oprávňuje teraz, aby dôveroval v Boha a očakával v plnej nádeji, že jeho utrpenie bude iba prechodné. Vlastná skúsenosť má presvedčiť Jóba o tom, že len hriešnici, a nie spravodliví ľudia hynú v nešťastí.) 8

Sám som videl, tí, čo orú zlobu,
neprávosti sejú, tí ich aj žnú.

9

Zahubí ich závan hnevu Pánovho,
vietor jeho srdu ich znivočí.

10

Leva rev, vysk levice (umĺknu hneď),
zuby ich levíčat sa vylámu.

11

Lev hynie, keď nieto koristi
mladé levíčatá sa rozpŕchnu.

Boh prichádza…

12

Do sluchu mi slovo prišlo úchytkom,
moje uši zachytili čosi…

13

Raz dumal som v ľaku nočných preludov,
keď na ľudí tuhý spánok chodí.

14

Strach a triaška prišli na mňa vzápätí,
až mi rozochveli všetky kosti.

15

A potom mi vietor zavial kolo tváre,
na hlave mi vlasy dupkom vstávali.

16

Zastal… Podobu jeho nepoznal som,
pred zrakom mi stála dáka vidina,
tichulinko hlas jej šepkať čul som:

17

»Kto spravodlivý je v očiach Pána,
kto pred svojím Tvorcom čistý je?«

(*) (Pred nekonečnou svätosťou Božou každý človek musí sa cítiť hriešnikom.) 18

Veď on svojim sluhom nedôveruje
a na anjeloch chyby nachodí,

(*) ("Sluhovia Boží" sú anjeli. Bez pomoci Božej nevedela by sa udržať ani anjelská prirodzenosť, lebo aj ona je iba stvorená, a tak podlieha premene a pominuteľnosti. – "Svojim sluhom nedôveruje" doslovne: "Nepriznáva to ani anjelom", t. j. že by sami mohli byť trvale dokonalí.) 19

tým skôr na tých, čo len v domoch z hliny sú,
iba v prachu majú postať svoju,
bývajú jak mole rozmliaždení.

(*) (Porov. Múd 9,15; 2 Kor 5,1; porov. Gn 2,7.) 20

Od svitania do mrku rozpadnú sa,
ani netušia ako - navždy hynú.

21

Povrázky ich stanu im roztrhajú,
musia zomrieť, no nie v múdrosti.

(*) ("Nie v múdrosti" doslovne: "pre nedostatok múdrosti". V tom je zaiste nerozumnosť, že hriešnika nepoučia ani jeho vlastné utrpenia. Nič ho nevie nakloniť, aby svoj život polepšil. Rúti sa slepo do svojho nešťastia.)

Proti Bohu niet ponosy

1

Krič, či niekto odpovie ti!
Na ktorého z duchov sa obrátiš?

(*) (Nepomáha pokus a opovážlivosť človeka, keby chcel Boha ťahať pred súd za to, že musí znášať ťažký osud. Nijaký človek, ba ani anjel, by sa neodvážil zaujať úrad sudcu v tomto prípade, keby šlo o to, aby sa vynášal súd nad Bohom.) 2

Pošetilca ničí roztrpčenosť,
blázna zasa žiarlivosť zabije.

(*) (Boh iba pokorným, t.j. kajúcim, priznáva zvláštne milosti.) 3

Pošetilca koreň pustiť zrel som,
ale hneď som preklial jeho príbytok.

4

Jeho deti blaho nedosiahnu,
v bránach zdeptajú ich, zástancu nemajú.

(*) (V bránach mesta konali sa súdy.) 5

Čo sebe nažali, poje hladný,
ba aj sprostred tŕnia uchváti to;
smädní vyčerpajú ich imanie.

6

Veď nešťastie z prachu nevyrastá,
ani bieda nevypučí z pôdy.

(*) (Utrpenie človeka nie je čisto výplodom prírody, ale sám hriešnik si je najčastejšie príčinou svojho utrpenia.) 7

Človek si sám plodí trápenie,
ako z ohňa vyletujú iskry.

Podrobiť sa Bohu

8

Ja sa však iba k Pánovi utiekam,
Bohu zverím svoje právo.

9

Preveľké, tajomné veci robí,
skutky prepodivné, počtu im niet!

10

Povrchu zemskému on dažde dáva,
zosiela tiež rosu na tvár polí.

11

Ponížených vysoko pozdvihuje,
tých, čo trúchlia, blaženými robí.

12

Chytrákov úmysly on celkom marí,
že ich ruky vždy sú bez úspechu.

13

Múdrych on v chytráctve ich polapuje,
potuteľných plány sa nesplnia.

14

Aj za dňa bieleho do tmy rútia sa,
napoludnie tápu ako v noci.

15

Úbožiaka chráni pred mečom ich úst,
pred zlými rukami bedára,

16

takže človek ubitý môže dúfať,
ničomnosť však ústa zavrie si.

Pravé šťastie je u Boha

17

Koho Pán tu kára, blažený je.
Trestom Všemocného nepohŕdaj!

18

On udiera, ale aj obväzuje,
raní, no jeho ruky liečia aj.

19

Zo šiestich súžení ťa vyslobodí,
siedme zlo ťa už nestihne.

(*) (Číslicový výrok, ktorý sedmičku uvádza ako pojem plnosti (porov. 33,14.29; 40,5; Prís 30,15 a i.).) 20

Za hladu ťa zachráni od smrti,
pred ostrím meča za vojny.

21

Pred šľahmi jazyka sa skryješ,
neľakneš sa skazy, keď ťa stihne.

22

Vysmeješ sa z nešťastia, z hladomoru,
ani zemskej zveri sa báť nebudeš.

(*) (Poľná úroda mala mnoho škodcov aj z radov zvierat. Tak hubila úrodu divá zver (Ez 14,21), myši (1 Sam 6,4 n.), kobylky (Joel 1, 4), mravce (Prís 6,6–8).) 23

Ale aj s poľným kamením budeš zmluvu mať,
aj poľná zverina bude žiť s tebou v pokoji.

(*) (V kamenistej pôde darila sa oliva (29,6; Dt 32,13 n.) a najmä vinič.) 24

Uvidíš, že tvoj stan je bez poruchy,
a keď prídeš domov, nepochybí tam nič.

25

Spoznáš, že tvoje potomstvo je početné
a tvojich výhonkov je ako bylín na poli.

26

Do hrobu zostúpiš vo vysokom veku,
ako keď vŕšia snopy v pravom čase.

27

Pozri, toto sme skúsili a tak to je.
Počúvni a vezmi si to k srdcu!"

(*) (Úsek opisuje opätovné nadobudnutie šťastia trpiaceho človeka, ktorý zo svojej hriešnosti obráti sa k Bohu. Je to pre Jóba nepriame povzbudenie, aby sa usiloval v duchu pokánia k Bohu sa obrátiť. Má sa priznať k svojej hriešnosti, odprosiť Boha a oddať sa jeho milosrdenstvu. Boh nikoho nesklame.)

4. Prvá Jóbova odpoveď, 6,1 - 7,21

1Jób odpovedal:

Premiera bolesti

2

"Bár by môj nárek presne odmeraný bol,
s ním biedu moju bár, by zvážili!

3

Veru by ona morský piesok prevážila,
nuž preto moje slová roztrpčené sú.

(*) (Jób svoje poblúdenie vyhovára svojím hrozným položením.) 4

Veď vo mne šípy Všemocného (utkveli),
že môj duch saje ich jed do seba
a Božie hrôzy bojujú proti mne.

5

Či híka osol, keď má pažiť pred sebou?
A nad obrokom býk var’ zabučí?

6

Čo chuti nemá, možno jesť bez soli?
A bielko vajca má chuť nejakú?

(*) (Tieto verše majú nejasný zmysel. Znamenajú asi toľko, že priatelia Jóbovi nepekne si počínajú, ak pokladajú Jóba za veľkého hriešnika, a tak svojimi slovami zapríčiňujú mu trpkosť miesto potechy. Jób cíti z toho odpor, aký máva človek pred nepožívateľným pokrmom.) 7

Tak sa moja duša nechce dotknúť toho
a moje srdce si pokrm zhnusilo.

Už len smrť…

8

Bár by sa mi moja žiadosť splnila (raz)
a čo dúfam, Pán mi dožičil!

9

Bár by sa Pánovi rozmliaždiť ma chcelo
a rukou hybkou vyrvať z koreňov!

10

Tak by mi radosť akási ostala
a jasal bych aj v mukách ukrutných,
že nezaprel som slová Svätého.

(*) ("Že nezaprel som slová Svätého" (doslovne: "svoje slovo som neskrýval pred Najsvätejším"), t. j. Jób mnohými slovami prosil Pána, aby mohol už umrieť.) 11

Kde silu beriem, že schopný som vydržať?
A načo ešte život držím si?

12

Je moja sila akoby zo skaly
a moje telo ako zo spieže?

13

Či niet pre mňa už nijakej záchrany
a odňatá mi je každá opora?

Keď aj priatelia zlyhajú

14

Veď nešťastného musí priateľ ľutovať,
hoci pred Všemocným bázeň potratil.

15

Jak riava prudká, tak bratia sklamali ma,
keď koryto jej vody opustia,

16

ktoré ľadmi skalené bývajú
a snehy v sebe skryté mávajú,

17

lež v horúčavách zaraz opľasnejú
a v čase pále stadiaľ tratia sa.

18

To pre ne cesty pomýlia si pocestní
a púšťou blúdia, zhynú napokon.

19

Vyzerajú ich pocestní temanskí
a tlupy sábske na ne čakajú.

(*) (Tema je kvitnúca oáza v severozápadnej Arábii. Sába je dobre známe obchodné stredisko v južnej Arábii.) 20

Jak zamrzí ich, že na ne spoľahli sa,
že došli až k nim, sklamali sa však.

(*) (Zima v Palestíne počína sa v novembri výdatnými dažďami. – Potoky sa v tomto čase rozhojňujú vodou. V dobe sucha, keď karavány tiahnuce krajom najviac by potrebovali vodu, vyschnuté potoky trpko klamú každého, kto sa k nim približuje a hľadá v nich vodu.) 21

Aj vy ste teraz práve takí voči mne,
ste preľaknutí, hrôzu cítite.

22

Či vravel som vám: Dajte mi voľačo,
darujte mi čosi z imania!?

23

Alebo: Vysloboďte ma z rúk nepriateľa
a vykúpte ma z moci zlostníka!?

24

Poučte ma a ja budem mlčať.
Ak som v niečom schybil, vysvetlite mi!

25

Veď priame slová sú také pôsobivé,
lež vaše hany čože dokážu?

26

Či zamýšľate iba slová súdiť?
Var’ vetru platia kriky zúfalca?

27

Aj o sirotu by ste losovali
a priateľa by ste predali.

28

Nuž ráčte a obráťte sa teraz ku mne,
nebudem vám luhať do očí.

29

Len poďte sem a nech sa krivda nedeje!
Len poďte, tu je ešte moja statočnosť!

30

Či nepravda väzí na mojom jazyku?
Či moje ďasno nerozlíši zlobu?

Biedy ľudského života

1

Či nie je vojnou život človeka na zemi
a jeho dni dňami nádenníka?

2

Ako otrok, čo prahne po chládku,
jak nádenník, čo čaká na zárobok,

(*) (Nádenník túžobne čaká na svoju mzdu, ktorá pozostávala nie tak v peniazoch, ako v naturáliách. Tieto dostával nádenník podľa povahy odmeny denne alebo podľa ujednania (napr. pastier dostával svoju odmenu raz do roka podľa množstva dobytčieho dorastu: porov. Lv 19,13; Dt 24,14 n.).) 3

tak aj ja mám šialivé mesiace
a noci strastí odpočítavam.

4

Keď líham, vzdychám: Kedyže už vstanem?
Keď vstávam, zasa: Kedy zotmie sa?
A do súmraku iba zmietam sa.

5

Telo mi šatia červíky a chrasty
a koža puká, rozpadáva sa.

(*) (Slová živo poukazujú na povahu Jóbovej choroby (porov. poznámku k 2,7).) 6

Nad tkáčsky člnok mi dni ušli chytrejšie
a tratia sa, nití nemajúc.

(*) (Keďže Jóbova choroba tak sa rozmohla, že mu pokryla celé telo, Jób sa správne nazdáva, že sa mu už urýchlene blíži koniec života, a tak nastáva preňho aj úplná záhuba.) 7

Však rozpomeň sa: Jak dych je môj život,
viac moje oko blaho neuzrie.

8

Už nezočí ma toho zrak, čo vídal ma,
obzrieš sa po mne, už ma nebude.

9

Jak mizne oblak, celkom porozchádza sa,
tak nepríde späť, kto šiel do záhrobia,

10

už do svojho domu nikdy nevráti sa
a jeho bydlo viac ho neuzrie.

Bez radosti a bez útechy

11

Nuž preto nechcem ústa držať na uzde
a prehovorím v ducha súžení,
ponariekam si v duše trpkosti.

12

Vari som ja more alebo morská obluda,
že si nado mnou stráže postavil?

(*) (Jób vo svojich bolestiach nenachádza pokoja. Svojím nepokojom podobá sa rozbúrenému moru alebo veľkým morským rybám, ktoré zdanlivo nikdy nespia, ani si neodpočinú od plávania.) 13

Keď myslím: Však ma moje lôžko obodrí,
posteľ sa podelí so mnou o môj plač,

14

aj vtedy mi strach naháňaš snami
a vo videniach desom stíhaš ma.

15

Preto si moja duša volí obesenie,
radšej smrť než tie útrapy.

16

Pohŕdam životom, však nebudem večne žiť,
nuž tak ma nechaj, dych sú moje dni.

Boh človeka navštevuje

17

Čože je človek, že si ho tak všímaš,
že mávaš toľkú starosť o neho,

18

že ráno ho vyhľadávaš za ránom
a skúšaš si ho každú chvíľočku?

19

Kedy už odvrátiš svoj pohľad odo mňa
a dáš mi času slinu prehltnúť?

20

Čo hriechom robím tebe, strážca človeka?
A prečo si si za cieľ zvolil mňa,
že na ťarchu som sebe samému?

21

Prečo nestrpíš moje neprávosti
a priestupky mi nechceš prehliadnuť?

22

Nuž do prachu sa teraz pohrúžim,
budeš ma hľadať, no už ma nebude."

(*) (Ak Boh neodpustí Jóbovi v krátkom čase, musí Jób zomrieť, a potom Boh, i keby chcel, nemôže mu už nijaké dobrodenie preukázať.)

5. Prvá Bildadova reč, 8,1-22

1Tu prehovoril Šuachčan Bildad a vravel:

Boh je spravodlivý

2

"Dokedy budeš vravieť také veci
a slová tvojich úst budú ako víchor?

3

Azda Boh, prevracia súdne právo,
alebo Všemohúci porušuje spravodlivosť?

4

Ak ti deti zhrešili proti nemu,
vydal ich napospas vlastnej vine.

5

Ale ak sa ty obrátiš k Pánovi,
vyprosíš si milosť Všemocného.

6

Ak budeš nevinný a spravodlivý,
on bude hneď bedliť o teba
a obnoví príbytok tvojej spravodlivosti.

7

Ak tvoj počiatok aj bude malý,
tvoja budúcnosť veľmi narastie.

(*) (Aj Bildad je toho presvedčenia, že hriešnik musí predčasne zomrieť, ako o tom svedčí aj príklad Jóbových detí. Hoci okrem nich aj Jób sa prehrešil.)

Boh tresce zlých

8

Len sa spýtaj pokolení minulých,
na skúsenosť predkov pozor daj!

9

My včerajší sme iba a nevedomí,
naše zemské dni sú sťaby tieň.

10

Či nie oni učia ťa a hovoria ti,
zo svojich sŕdc vynášajú slová?

(*) ("Oni", t. j. predošlé pokolenia, teda ľudia, čo pred nami kedysi žili.) 11

Pučí azda rákosie, kde niet bahna,
abo rastie tŕstie, kde vlahy niet?

12

Hoc je v kvete ešte a nezrezané,
pred všetkými bylinami usychá.

(*) (Iní prekladajú verš 12 takto: "Kým sa zelenie, nekosia ju ešte. Však usychá skôr ako iná tráva.") 13

To cesta je každého hriešnika,
takto hynie nádej bezbožníka.

14

Skladá svoju dôveru do prázdnej kapsy,
svoju zábezpeku do pavučiny.

15

Chce sa oprieť o svoj dom, no nevydrží,
chce sa ho pridržať, neobstojí však.

16

Stojí plné šťavy pred východom slnka,
výhonkami čnie nad svojím sadom,

17

lenže jeho korene sú v hŕbe skál,
v príbytku kamenistom žije si.

18

Keď však vytrhnú ho z jeho miesta,
zaprie ho a povie: Nikdy som ťa nevidelo!

19

A hľa, tu je rozpadnutý na ceste,
iní zasa vyrastajú z prachu.

Boh vyslyší spravodlivého

20

Boh nezavrhne bezúhonného,
ani svojou rukou nepodoprie zlých.

21

Ešte ústa naplní ti smiechom
a tvoje pery jasotom radostným.

22

Tvojich nenávistníkov pokryje hanba
a stánky hriešnikov sa pominú."

6. Druhá Jóbova odpoveď, 9,1 - 10,22

1Jób odpovedal:

S Bohom sa nedá hádať

2

"Vskutku viem, že je to tak,
že človek nie je v práve pred Bohom.

3

Keby sa niekto chcel s ním pustiť do hádky,
neodpovie mu ani na jedno z tisíca.

Nesmierna Božia moc

4

Má múdru myseľ a silu mohutnú.
Kto vzoprel sa mu už a zdravý vyviazol?!

5

On nebadane vrchy prenáša
a v rozhorlení ich poprehadzuje.

6

Aj zemou pohne on z vlastného jej miesta,
že sa jej stĺpy budú zachvievať.

7

On zakáže slnku a nevyjde
a pod pečaťou hviezdy zatvára.

(*) (Ohromná moc Božia javí sa v zosúvaní horstiev (verš 5), zemetrasení (verš 6) a v zatmeniach slnka (verš 7).) 8

On samojeden rozostiera nebesá
a prechádza sa po morských hlbinách.

(*) (Tvorivá moc Božia nepozná obmedzenie a hranice. Rovnako stvoril Boh oblohu a hlboké more. – "Prechádzať sa" znamená niečo do svojej moci prevziať, nad niečím neobmedzene vládnuť.) 9

Voz stvoril Veľký, Orion takisto
aj s Kuriatkami a juhu izbami.

10

On robí veci preveľké, nesmierne,
divy, ktorým počtu niet.

11

Keď kol' mňa ide, ani si to nevšimnem,
keď prešmykne sa, tiež ho nezbadám.

12

Ak niečo schytí, kto mu v tom zabráni?
A kto mu povie: »Čo to vystrájaš?«

13

Boh však svoj hnev nijak nezdržiava
a koria sa mu voje Potvory.

(*) ("Potvora" a "voje Potvory" (v pôvodine Rachab a voje Rachaby) sú zasa bájoslovné antické predstavy o mori so všetkými jeho domnelými obludami (pravekými zvermi), ktorými bolo preplnené. Svätopisec užíva tieto všeobecne známe ľudové predstavy, aby tak poukázal na nepremožiteľnú moc Božiu, s ktorou vládne nad bytosťami, ktorých predstava budila v mysliach ľudí úžas.)

Nevyspytateľné sú cesty Pánove

14

Tým menej teda smiem s ním rokovať ja
a proti nemu slová vyberať.

15

Keď v práve som snáď, nedostanem odpoveď;
len prosiť môžem svojho žalobcu.

16

Keď oslovím ho, nechá ma hovoriť,
že na môj hlas dbá, veriť nemôžem…

17

On, čo ma zaraz kruší pre maličkosť
a pre nič za nič mi rany rozmnoží,

18

nedá môjmu duchu ani vydýchnuť si
a nasycuje ma horkosťou.

19

Ak o moc ide, on je najsilnejší,
ak ide o súd, kto ho predvolá?!

20

Keby som tvrdil, že som spravodlivý,
vlastné ústa ma odsúdia,
keby som nevinný robil sa, dokáže moju skazenosť.

(*) (Božia moc a prevaha je taká veľká v očiach Jóbových, že sám prichádza k poznaniu svojej bezmocnosti, keď sa chce porovnať s Bohom.) 21

Či statočný som, ani to nepoznám,
nuž opovrhujem svojím životom.

22

Hej, povedal som: Všetko je už jedno,
on nevinného so zlým zahubí!

23

Ak náhle zájde voľakto pod bičom,
on posmieva sa dobrých zúfalstvu.

24

Ba kraj ak príde do rúk bezbožníka,
on zrak jeho sudcov pozahaľuje.
Ak on to nie je, kto by to bol teda?

(*) (Na tvrdenie Bildadovo, že Boh je krajne spravodlivý, ktorý len hriešnikov tresce, Jób odpovedá záporne a tvrdí, že Boh bez ohľadu na čnosť a hriešnosť zaobchádza s ľuďmi úplne podľa ľubovôle.)

Beznádejné položenie

25

Dni rýchlejšie mi ako bežec utiekli
a stratili sa, šťastie nezhliadli.

26

Sťa člnok z tŕstia sa iba prekĺzli,
ako keď orol zlieta na korisť.

27

Ak pomyslím si: Na svoj nárek zabudnem,
výzor si zmením, rozveselím sa;

28

hneď naľakám sa všetkých svojich bolestí,
lebo viem, že ma ich nezbavíš.

29

Nuž ak som teda vinovatý (pred tebou),
tak načo ešte mám sa namáhať?

30

Hoc snehom seba poumýval by som
a svoje ruky lúhom očistil,

31

ty ma zas pohrúžiš do špiny,
že vlastným šatom budem hnusiť sa.

Rozhodca medzi Bohom a človekom?

32

On nie je človek ako ja, by som mu povedal:
Tak spolu sa pred súd postavme!

33

Niet kto by mohol medzi nami rozsúdiť,
kto na nás oboch ruku vložil by,

(*) ("Ruku vložiť na niekoho" znamená nad niekým získať moc a vládu.) 34

kto jeho metlu odo mňa by oddialil,
by hrôza z neho nedesila ma.

35

Lež prehovorím, pred ním strach mať nebudem,
bo moje veci sa tak nemajú.

Prečo vlastne trpím?

1

Mne samému sa celkom spríkril život,
tak do náreku dám sa nad sebou
a z trpkej duše budem hovoriť.

2

To poviem Bohu: Nože, neodsudzuj ma!
Mne oznám, prečo so mnou prieš sa ty!

3

Či dobre ti to, že krivdy dopúšťaš sa,
že dielom rúk svojich pohŕdaš
a smeješ sa zámerom bezbožných?

4

Či vari ty máš oči telesné,
jak človek hľadí, ty tak hľadievaš?

5

A tvoje dni sú ako dni človeka,
i roky tvoje jak dni ľudské sú,

6

že zháňaš sa tak po neprávostiach mojich
a vyzvedáš sa na moje priestupky,

7

hoc dobre vieš, že ozaj som nevinný
a z tvojej ruky nik ma nevyrve?

Stvoriteľ a stvorenie

8

Tvoje ruky ma urobili a stvárnili
a naraz ma chceš celkom zahubiť?

9

Len rozpomeň sa, že si ma urobil z hliny,
a chceš ma zasa na prach obrátiť?

10

Či ako mlieko nepozlieval si ma
a sťaby syru zhustnúť nedal mi?

(*) (Slová poukazujú na skrytý a tajomný vznik ľudského života v lone matky. Starý zákon spomína s istou obľubou podivuhodný vznik ľudského tela v skrytosti. O jeho utváraní najlepšie vie iba Boh (porov. Ž 139,13.15.16).) 11

Hej, kožou, telom ty sám odel si ma
a votkal si mi kosti, šľachy tiež;

12

dar žitia si mi blahovoľne udelil
a tvoja starosť dych mi chránila.

13

Hoc v svojom srdci tieto veci skrývaš,
ja viem, že toto máš pred sebou:

14

Ty ma pozoruješ, či dopustím sa hriechu,
no nezbavíš ma mojich priestupkov.

15

Keby som páchal bezbožnosť, beda mi,
lež hlavu vztýčiť nesmiem nevinný.
Som sýty hanbou, spitý utrpením.

16

Keď pozdvihnem sa, sťa lev naháňaš ma;
a opäť sa podivne správaš voči mne.

17

Hneď nových svedkov proti mne si privádzaš
a ešte väčšmi na mňa hneváš sa;
vždy nové vojská broja proti mne.

(*) ("Nové vojská" sú nové vlny utrpenia a pohrôm, ktoré sa na Jóba bez prestania valia.)

Zúfalstvo bez nádeje

18

Ba prečo si ma z lona matky vyviedol?
Čo nezhynul som, zrak než uzrel ma?

19

Jak ten, čo nie je, prečo som sa nestal ja?
Čo neniesli ma z lona do hrobu?

20

Dni môjho žitia potrvajú kratúčko,
nuž nechaj ma už, by som pookrial,

21

prv, ako pôjdem, skadiaľ sa nik nevracia,
kde zem je plná tmy a temravy,

(*) (Starozákonné podsvetie (šeól) je pochmúrne.) 22

kde zem je šerá, čo je nad tmy černejšie,
kde zmätok iba a svit je temravou."

7. Prvá Sofarova reč, 11,1 - 20

1Tu prehovoril Naamčan Sofar a vravel:

Ako to Jób hovorí?

2

"Nemá azda táraj dostať odpoveď,
pravdu má mať veľavravný muž?

3

Umlčia ľudí táraniny tvoje,
ty pýšiť sa budeš, že pravdu máš?

Boh pozná ľudské srdcia

4

»Moja náuka je jasná.« Vravíš ty.
»Pred tvojím zrakom som celkom čistý.«

(*) (Porov. 9,21; 10,7.) 5

Keby len Boh ozaj vravieť začal,
otvoril si proti tebe pery,

6

dal ti poznať taje svojej múdrosti
nepochopiteľné na počutie!
Vedz, to Boh chce počet z tvojej viny!

S Bohom sa nemožno súdiť

7

Chceš azda vystihnúť Božiu podstatu,
obsiahnuť dokonalosť Všemohúceho?

8

Je vyšší nad nebesá. Čo urobíš?
Hlbší od podsvetia. Čože dozvieš sa?

9

Jeho rozsah väčší je ako zem,
jeho šírka väčšia ako more.

10

Ak on ide pomimo, či to tají,
abo rozhlasuje, kto mu zabráni?

11

Veď ľudí podvodných on dobre pozná,
neprávosti zbadá, všíma si ich.

12

Tak môže prísť prázdny človek k rozumu,
veď človek sa rodí ako divé osliatko.

(*) (Utrpenia zoslané od Boha vedia pretvárať na mysli aj menej rozumných a tvrdošijných ľudí. Sofar usiluje sa pohnúť Jóba, aby uznal, že Boh ho tresce, aby dosiahol jeho polepšenie.)

Boh sa zmiluje nad kajúcnikom

13

Lenže ak ty svoje srdce priame máš,
ak ty k nemu dvíhaš svoje ruky

14

a ak je neprávosť v tvojej ruke, ty ju odstrániš
a krivde nedáš sídliť v svojom stánku,

15

potom si pozdvihneš tvár bez poškvrny,
budeš neochvejný, bez strachu.

16

Potom iste zabudneš na útrapy,
na vody jak ušlé spomenieš si.

17

Život jasnejší mať budeš nad poludnie,
ba aj tmy ti budú ako zore.

18

Budeš istý, bo budeš mať nádej,
budeš pokojne spať chránený.

19

Keď budeš driemať, nik ťa nevyruší;
mnohí ťa budú láskať po tvári.

20

Oči bezbožných však zhynú túžbou,
pre nich útočište zaniklo už
a nádej všetka ich je - vydať dušu."

8. Tretia Jóbova odpoveď, 12,1 - 14,22

1Jób odpovedal:

Priatelia nehovoria rozumne

2

"Vy jediní ste teda ozaj ľuďmi
a všetka múdrosť s vami zahynie.

3

Aj ja mám rozum takisto ako vy
a nie som od vás nijako podlejší.
Veď oné veci kto by nevedel?!

4

Mám byť azda svojmu druhovi na posmech?
Preto vzývam Pána, nech on mi dá odpoveď!
Je na smiech človek riadny, statočný…

5

Veď »Škode posmech!« myslí si šťastný
a »Úder tomu, komu nohy klesajú!«

6

Stánky ničomníkov sú na pokoji,
čo dráždia Boha, tí sú bezpeční,
akoby mali Boha v svojej ruke.

Božia múdrosť a moc

7

Zveri sa pýtaj, by ťa poučila,
nebeských vtákov, nech ti povedia,

8

aj zemeplazov, aby poučili teba,
a morské ryby nech ti oznámia:

9

Veď z týchto všetkých ktože by nevedel,
že ich urobila ruka Pánova?!

10

V jeho ruke je duša všetkých bytostí
aj duch každého ľudského tela.

11

Azda ucho nerozlišuje slová,
ako pokrm ochutnáva podnebie?

(*) (Ľudský život je dosť krátky, a preto nestačí, aby jednotlivec nadobudol v ňom dostatočnú životnú múdrosť.) 12

A nemávajú starší múdrosť
a vysoký vek nemá rozumnosť?

13

Aj on múdry je a veľmi mocný,
aj rozvážny je, veľmi rozumný.

14

Ak niečo zrúca, to nik nepostaví,
koho on zavrie, toho neotvorí nik.

15

Ak zahatá vody, zaraz povyschýnajú,
keď vypustí ich, kraje rozvrátia.

16

Aj on je mocný a múdry,
jeho je zvedený i jeho zvodca.

(*) (Pri hriešnych zvodcoch stretáme sa v živote s ľuďmi, ktorí bez svojej viny dostali sa do osudného bludu.) 17

On dáva radcom vykračovať boso
a bláznov robí zo sudcov.

18

Aj kráľom reťaze strháva
a putá dáva kolo bedier im.

19

On dáva kňazom vykračovať boso
a veľkomožných k pádu privádza.

20

Rečníkom odoberá výrečnosť
a starcom zas rozum odníma.

21

Na urodzených vylieva potupu
a veľkomožným pásy popúšťa.

22

On odhaľuje hlbočiny temnoty
a temravy zas mení na svetlo.

23

On rozmnožuje, lež aj hubí národy,
jak šíri kmene, tak aj tiesni ich.

24

On rozum berie zemským kniežatám
a dáva im blúdiť púšťou bezcestnou.

25

Tak tápu potme, svetla vôbec nemajú
a tackajú sa ako opití.

(*) (Kto si chce v plnej miere vysvetliť utrpenie Jóbovo, tomu nestačí odvolávať sa na Božiu múdrosť, o ktorej nemôže nikto mať pochybnosti, keďže aj nemé tvorstvo svojím počínaním podáva dôkazy o nej (verš 7–10), ale musí brať zreteľ aj na iné Božie vlastnosti. Nestačí ani odkazovať na životnú skúsenosť starších predkov (verš 12). Lebo pozorovanie Božej múdrosti – ako ňou pôsobí Boh v celom viditeľnom svete – dostatočne ukazuje, že Boh nezávisle na vôli kohokoľvek, bez ohľadu na zásluhu alebo vinu môže dopustiť nešťastia. Boh nechce zlo, ale ho pripúšťa, lebo človek má slobodnú vôľu.)

Chce rokovať len s Bohom

1

Hľa, moje oko všetko toto videlo
i ucho moje čulo, vnímalo.

2

Nuž čo viete vy, to ja poznám takisto,
nie som od vás nijako podlejší.

3

Ale ja budem hovoriť so Všemohúcim
a pred Bohom sa chcem obhájiť.

Reči priateľov nie sú úprimné

4

Vy však vymýšľate klamné luhárstva,
všetci ste nanič lekári.

(*) (Keď Jóbovi priatelia ustavične tvrdia, že každý trpiaci nešťastlivec musí byť súčasne aj veľkým hriešnikom, podliehajú veľkému omylu a hovoria veľkú lož. Preto ich menuje Jób "nanič lekármi".) 5

Ach, keby aspoň umĺknuť ste chceli,
to za múdrosť by sa vám rátalo.

6

Len počúvajte perí mojich výčitky
a úst mojich čujte žalobu!

7

To namiesto Boha hovoríte luhárstva
a miesto neho lesti vravíte?

8

Chcete sa postaviť na jeho stranu
a zástupcami Boha chcete byť?

9

To dobre bude, keď sa o vás presvedčí,
že jak ľudí klamú, tak ho klamete?

10

On vás isto stihne trestom veľmi prísnym,
ak tajne komu stranu držíte.

11

Nedesí vás jeho velebnosť
a hrôza z neho nezachváti vás?

12

Tie vaše reči nie sú hádam z popola
a nie sú z hliny vaše pevnosti?

13

Nuž mlčte trochu, by som mohol aj ja hovoriť,
nech potom príde na mňa čokoľvek!

Pripravený súdiť sa s Bohom

14

Však svoje telo držím medzi zubmi
a svoju dušu na dlaň kladiem si.

(*) ("Telo držať medzi zubmi" znamená: svoj život a svoje právo až do krajnosti brániť. Aj zvrat "dušu na dlaň klásť" znamená: nebezpečenstvu vystaviť svoj život, ak by sa tak nejaké zlo dalo odvrátiť (Sdc 12,3; 1 Sam 19,5).) 15

Ak znivočí ma, ani sa nezachvejem,
len nech si pred ním poviem svoje.

16

To bude potom moja spása,
veď nemá prístup k nemu darebák.

17

Tak počúvajte moje slovo
a v ušiach vašich nech je výklad môj!

18

Pripravil som sa na súd
a som presvedčený, že ja v práve som.

19

Kto sa teda chce pravotiť so mnou?
Lebo potom zmĺknem a zahyniem…!

20

Len od dvoch vecí ma teraz ušetri
a pred tebou sa skrývať nebudem:

21

Odtiahni odo mňa svoju ruku
a hrôza z teba nech ma nedesí!

22

A zavolaj ma, budem ti odpovedať,
alebo ja budem hovoriť a ty mi odpovieš.

23

Koľko mám pokleskov a hriechov?
Tak moje viny, hriechy oznám mi!

24

Prečo svoju tvár skrývaš predo mnou
a máš ma za svojho nepriateľa?

25

Či desiť chceš lístok vetrom zmietaný
a za slamkou suchou sa naháňať? -

26

že výrok trpký zapisuješ proti mne,
že pričítaš mi viny z mladosti,

27

že moje nohy zatváraš do klady,
všetky moje kroky strážiš bedlivo
a nôh mi stopy skúmaš pozorne?

28

Rozpadá sa ako hniloba nejaká,
jak šaty, čo ich mole vyžerú.

Život ľudský je krátky

1

Veď človek, čo sa zrodil zo ženy,
má dni krátke a plné lopoty,

2

jak keď kvet pučí, vzápätí však vädne,
jak keď tieň beží, nezastaví sa.

3

Ty svoje oko na neho otváraš
a poháňaš ho na súd so sebou.

4

Kto z nečistého stvorí čisté? Nik ver’.

(*) (Pred nesmiernou Božou svätosťou každý človek musí sa cítiť nečistým; kresťanská exegéza vidí v tejto stati narážku na dedičný hriech.) 5

Sú odmerané veľmi presne jeho dni
a poznáš počet jeho mesiacov,
dal si mu medze, neprekročí ich.

6

Nuž odvráť od neho svoj pohľad, nechaj ho,
kým nezbaví sa svojho dňa ako nádenník.

7

Veď aj strom nádej máva
a mládnik jeho skazu nevezme.

8

Ak korene mu zostarnú v zemi
a jeho peň v prachu odumrie,

9

povyháňa, len čo cíti vodu,
sťa byľ mladá vetvy vyženie.

10

No človek hynie, klesá bez vlády
a ľudia zájdu - kde sa podejú?

11

Jak keby z mora vody vymizli
a rieka klesla, vyschla nacelkom,

12

tak človek klesne, viac už nezdvihne sa,
neprecitne, kým sa nerozpadne nebo,
a nepreberie sa zo spánku.

Len Božie zmilovanie!

13

Hoc do podsvetia by si ma zavrhol,
mňa nevšímal si, kým prejde ti hnev,
len urči, kedy spomenieš si na mňa!

14

Ak človek zomrie, azda zas oživne?
To by som vydržal celý čas lopoty,
kým neprišla by za mňa výmena.

15

Ty predvoláš ma a ja ti odpoviem,
až zažiadaš si dielo svojich rúk.

16

Ty teraz rátaš moje kroky,
ale moje viny odpustíš.

17

Môj hriech bude zapečatený v mechu
a moje poklesky vybieliš.

(*) (V prípade, že by som sa mohol navrátiť z podsvetia na svet, potom by som chcel trpezlivo vyčkávať, až by sa ti utíšil hnev, ba celkom by ustal a prišiel by si pre mňa, aby si ma znovu do života postavil pod ochranu svojej dobrotivej otcovskej starostlivosti.)

Pod údermi Pánovej ruky

18

Tak, ako kopec padne a rozsype sa
a z miesta svojho skala pohne sa;

19

tak, ako voda rozhlodáva kameň
a jej prívaly odplavujú prsť,
tak ľudskú nádej obraciaš navnivoč.

20

Ty dorážaš naň, kým sa nepominie,
meníš mu výzor a posielaš ho preč.

(*) (Ako vždy pôsobia svojou nezadržateľnou mocou mohutné prírodné sily, tak prevádza svoju moc nad človekom aj smrť. Jej sile nikto nevie odolať.) 21

Veď nevie ani, či má ctené deti,
a nedozvie sa, ak sú tupené.

22

A jeho telo? Preň iba strasť zakúša.
A jeho duša? Pre tú kvíli len."

9. Druhá Elifazova reč, 15,1 - 35

1Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel:

Jób nehovorí rozumne

2

"Bude azda múdry odpovedať múdrosťou do vetra
a naplní si vnútro vetrom východným?

3

Bude sa hádať slovami bez osohu
a neužitočnými rečami?

4

Veď ty takto kazíš bázeň pred Pánom,
porušuješ zbožnú úctu voči Bohu.

5

To ti ústa navádza tvoja vina,
osvojuješ si prefíkaných reč.

6

Odsudzujú ťa vlastné ústa, nie ja,
svedčia proti tebe vlastné pery.

Jóbova zatemnená myseľ

7

Hádam si sa narodil prvý z ľudí,
splodený si bol pred kopcami?

8

Azda si počul tajné Božie plány,
vari si všetku múdrosť schmatol pre seba?

9

Čo poznáš, čo my nepoznáme?
Čomu rozumieš, čo my nevieme?

10

Veď sú medzi nami aj starci, aj kmeti,
vekom ešte starší než tvoj otec!

11

Božia útecha ti je už málo,
jeho preláskavé slová k tebe?

(*) (Za "Božiu útechu" pokladá Elifaz prisľúbenia Jóbových priateľov, ktorými mu dávali do výhľadu obnovu jeho života a návrat predošlého šťastia a blahobytu v prípade, že Jób bude konať úprimné pokánie.) 12

Prečo ťa strháva tvoje srdce
a prečo pomihúvaš očami,

13

keď sa s hnevom staviaš proti Bohu,
keď zo svojich úst púšťaš také slová?

Človek je hriešny

14

Čože je človek, aby čistý bol,
koho žena zrodila, aby bol spravodlivý?

15

Veď on nemá dôveru vo svojich svätých,
nebo nie je čisté v jeho očiach,

(*) ("Boží svätí" sú bezpochyby anjeli (porov. 4,18 n.).) 16

ešte menej, kto ohavný, skazený -
človek, čo jak vodu pije hriech!

Nepokoj hriešnikov

17

Chcem ťa teda poučiť, počúvaj ma,
čo som spozoroval, chcem ti povedať,

18

čo aj múdri mužovia rozhlasujú
podľa svojich predkov, nič netaja,

19

ktorí jediní dostali túto zem,
nik cudzí neprešiel pomedzi nich:

20

Po všetky dni života zlý trasie sa,
po všetky svoje roky tyran tiež.

(*) (Svedomie nedá hriešnikovi pokoja.) 21

V ušiach mu znejú desivé hlasy,
záhuba naň príde v čase pokoja.

22

Neverí, že možno uniknúť z tmy,
pretože je pod meč určený.

(*) (Noc a tma sú znakom pohromy, nešťastia, ako zasa svetlo alebo deň je označením pre dobu blahobytu.) 23

Blúdi a hľadá chlieb: »Kade ísť?«
Vie, že je deň tmy prichystaný.

(*) (Hriešnik prv alebo neskoršie upadne istotne do hmotnej biedy a bude iba živoriť.) 24

Prestrašuje ho čas tmy,
zachvacuje ho tieseň prehrozná
ako kráľa, čo sa chystá na boj.

25

Zdvihol svoju ruku proti Bohu,
proti Všemocnému sa postavil,

26

útočil proti nemu s tvrdou šijou
a množstvom štítov vypuklých.

27

Vo vlastnom tuku si ukryl obličaj,
a nabral sadla na svoje slabiny.

28

Osídľoval spustošené mestá,
domy, v ktorých nemal bývať nik,
lebo boli celkom v rozvalinách.

(*) (Príčinou neoprávnenej sebadôvery a vzbury proti Bohu bol u Jóba jeho doterajší blahobyt a priveľké bohatstvo. "Tuk" tela je znamením vonkajšieho, hmotného blahobytu, v ktorom si môže dovoliť rozličné pôžitky.)

Ako skončia zlí

29

Neobstojí imaním, nezbohatne,
nerozprestrie sa tieňom po zemi.

30

Nevyjde už viac z temravy;
mládniky mu spáli horúčava,
vietor postrhúva jeho kvety.

31

Lži nech márne neverí oklamaný,
lebo vyjde iste navnivoč.

32

Predčasne mu zvädnú ratolesti,
nezazelenie sa vetva jeho.

33

Strapce stratí ako vinič nezrelé,
ako oliva on zhodí kvety.

(*) ("Nezrelé strapce viniča a zhodené kvety olivy" sú deti hriešnika, ktoré ešte za života svojho otca ho predídu do hrobu.) 34

Družina bezbožného jalová je
a oheň zhltne stany tých, čo berú úplatky.

35

Obťažkaní pohromou rodia skazu
a ich lono chystá iba lož."

10. Štvrtá Jóbova odpoveď, 16,1 - 17,16

1Jób odpovedal:

Potecha - na ťarchu

2

"Nuž vecí takých počul som už premnoho.
Ste tešiteľmi všetci na ťarchu.

3

Bude už koniec týmto slovám do vetra?
Veď čo ťa núti odpovedať mi?

4

Ja by som mohol tiež ako vy hovoriť,
keby ste vy boli miesto mňa,
snovať také reči proti vám
a krútiť hlavou nad vami.

5

No obodroval by som vás svojimi ústami
a chvenie svojich perí by som nezadržoval.

Priatelia sú nechápaví

6

Ak vravieť začnem, môj bôľ sa nezmierňuje,
ak prestanem, neodchádza odo mňa.

7

No teraz ma už naskrze vysilil

8

a jeho tlupa sa ma zmocňuje.
Dal sa za svedka, by sa vrhol na mňa,
môj žalobca tak svedčí proti mne.

(*) (Veľmi ťažký, azda porušený text.) 9

Má hnev na korisť, a tak ma schvatol
a zubmi na mňa zaškrípal
i ostro zazrel na mňa škodca môj.

10

Už svoje ústa roztvárajú na mňa
a na posmech ma bijú po tvári,
zhŕkli sa všetci proti mne.

(*) (Ako si počínajú divé zvery a šelmy proti svojej úbohej koristi, tak kruto si počínajú aj Jóbovi priatelia proti svojmu niekdajšiemu vernému druhovi. Miesto pravej a úprimnej potechy nemilosrdne ho sužujú, keď mu siahajú na posledné, čo mu zostalo po toľkých stratách majetku a zdravia: na jeho nevinnosť a čestné meno.) 11

Boh ma dal zlostníkovi napospas
a vydal ma do rúk bezbožníkov.

Navštívenia Božie

12

V pokoji žil som, náhle si ma vydesil,
za krk zdrapil a celkom skrušil ma,
sebe za cieľ si ma postavil.

13

Už jeho strely poletujú kolo mňa,
mne kruto roztína obličky
a moju žlč na zem vylieva.

14

Mne dáva vskutku úder jeden za druhým,
sťa bojovník on na mňa rúti sa.

15

Tak, žínenku už ušil som si na kožu
a svoj roh som do prachu pohrúžil.

(*) ("Žínenka" znamená smútočné rúcho, ušité z vrecoviny, ktoré nosili na holom tele (preto hovorí Jób: "ušil som si ju na kožu").) 16

To sčervenala mi tvár od plaču,
a tma mi leží kolo mihalníc,

17

hoc násilie na mojich rukách nie je
a moje modlitby sú bez škvrny.

18

Ach, zem, krv moju pozakrývať nechci!
Nech pre môj plač niet miesta skrytého!

(*) (Vyliata krv volala o pomstu. Preto si Jób žiada, aby ju zem nepokryla. Jóbova krv má vznášať žaloby za všetky jeho telesné a duševné útrapy. Taká nevinne vyliata krv volala podľa predstavy tamojších ľudí k Bohu o pomstu (Gn 4,10; Iz 26,21), kým ju nezakryjú, t. j. kým ju nevypomstia. V tých krajoch vládlo prísne ustanovenie o krvnej pomste podľa zásady: Život za život, zub za zub! Dokiaľ zavraždený človek nebol pomstený smrťou samého vraha, mŕtvola nevinne zavraždeného nebola "prikrytá", nemala nárok na pravé spočinutie.)

Boh ukáže nevinu

19

Už svojho svedka iba na nebi mám
a ručiteľ môj na výsostiach je.

20

Druhovia sa mi tu posmievajú,
ale moje oko hľadí v slzách k Bohu,

21

by dal mužovi aj voči Bohu právo,
jak ho človek má voči blížnemu.

22

Lebo uplynie pár krátkych rokov
a pôjdem cestou, z ktorej niet návratu.

Boh je zárukou spravodlivosti

1

Môj duch je zbitý, moje dni už pohasli
a nič, len hroby sú mi potrebné.

2

Či nerobia si zo mňa iba posmešky
a v utrpení oko nebdie mi?

3

Tak teda polož záloh za mňa pred seba.
Veď kto iný odváži sa udrieť mi
do dlane na znak záruky?!

4

Lebo ich srdcu si odňal odvahu
a vyhrať veru ty ich nenecháš!

5

Keď niekto zradí za podiel priateľov,
oči sa jeho deťom zatmejú.

(*) (Verš uvádza porekadlo, ktoré vzniklo na Východe.)

Nepravá zbožnosť priateľov

6

Ty dopustil si, že som ľuďom príslovím;
a práve mne to pľujú do tváre.

7

Tak moje oko od žiaľu sa skalilo
a údy všetky ako tôňu mám.

8

Čo poctiví sú, žasnú nad tým zdesene,
nad hriešnym čistý horší sa.

(*) (Vo veršoch sa javí ďalšia trpká irónia. "Poctiví a čistí" sú priatelia, ktorí sa pohoršia a žasnú nad údajným hriešnikom Jóbom, ktorého majú za vinníka jedine preto, lebo trpí. "Cesta spravodlivých" je v zmysle Jóbovho výsmechu všetko bezohľadné počínanie priateľov proti Jóbovi.) 9

Lež spravodlivý svojou cestou ide si
a silu získa, kto je čistých rúk.

10

Vy všetci teda, vráťteže sa, poďte sem,
hoc medzi vami neznám múdreho.

Nepravá múdrosť priateľov

11

Moje dni ušli, praskli moje úmysly
aj túžby môjho srdca.

12

Noc obrátili na deň;
svetlo je opäť bližšie ako tmy.

(*) (Moji priatelia by mi chceli nahovoriť, že noc mojich bolestí je vlastne už istým "svitom" môjho nádejného šťastia, a tak mi "noc obrátili na deň". Pritom neprestávajú ma pokladať za veľkého hriešnika, ktorý má konať len pokánie, aby sa všetko okolo neho zmenilo.) 13

Či môžem dúfať? Domom mojím podsvetie
a vo tmách som si lôžko popravil.

14

Nuž: »Môj otec si« - tak som hrobu povedal
a červom: »Ste mi matkou, sestrami.«

15

V čom nádej moja môže ešte spočívať?
A moje šťastie, kto ho pobadá?

16

Či do podsvetia so mnou azda zostúpi
a do prachu sa vedno vnoríme?"

11. Druhá Bildadova reč, 18,1 - 21

1Tu prehovoril Šuachčan Bildad a vravel:

Jób neusudzuje správne

2

"Dokedy budete hádzať slová?
Dobre rozvážte si, potom vravme:

3

Prečo sme za hovädá pokladaní?
Prečo sme v tvojich očiach nečistí?

4

Ty, čo vlastnou zúrivosťou roztrhneš sa,
kvôli tebe sa zem púšťou stane
a bralo sa má pohnúť zo svojho miesta?

(*) ("Zúrivosť" Jóbova je odpor, ktorým húževnate odmieta všetky obvinenia svojich priateľov.)

Hriešnik má zlý život

5

Isto zhasne svetlo bezbožného,
nezažiari plameň jeho ohňa.

6

Svetlo v tmu sa zmení v jeho stane,
ba aj jeho svieca nad ním zhasne.

7

Jeho veľké kroky umenšia sa,
povalia ho jeho vlastné plány.

8

Do oka sa zaplieta nohami,
vykračuje si ako po sieti.

9

Za pätu ho zachytáva osídlo,
sťahuje sa vôkol neho slučka.

10

Povraz na neho je skrytý v zemi,
na chodníku naňho čaká pasca.

11

Zo všetkých strán ho budú desiť hrôzy
a budú sa mu valiť na päty.

12

Síl mu ubudne od hladu,
pri boku mu stojí skaza istá.

13

Choroba rozožerie jeho kožu,
smrti prvý syn mu údy zhltá.

(*) (Opis choroby, ktorý je tu uvedený, zhoduje sa s chorobným stavom Jóbovým. "Smrti prvý syn" je Jóbova ťažká choroba, ktorá sa musí končiť smrťou.) 14

Vytrhne ho z bezpečného stanu,
odvedie ho ku kráľovi hrôzy.

(*) (Zostup "ku kráľovi hrôzy" je vstup do ríše a pod právomoc kráľa podsvetia, t. j. zosobnenej Smrti. Smrť si predstavovali v starej dobe ako osobu. Bola neobmedzenou vladárkou nad podsvetím – to bolo jej kráľovstvo – a mŕtvi zasa boli jej poddaní.) 15

V jeho stane býva to, čo nie je jeho,
a jeho príbytok sírou posypú.

(*) (Iní s opravou hebrejského textu prekladajú: "V jeho stánku sa usadia preň plamene – nad jeho príbytkom rozmetajú síru." Síra a oheň sú znakom krutej pomsty a trestu, ktoré majú v budúcnosti zasiahnuť Jóba (Gn 19,24; Dt 29,22 n.).)

Zlého hryzie svedomie

16

Oddola mu vyschýnajú korene,
konáre mu vädnú odvrchu.

17

Vymizla jeho pamiatka zo zeme,
nespomenú jeho meno na námestiach.

18

Zo svetla ho zaháňajú do temnôt,
zapudzujú ho z obvodu zeme.

19

Nemá synov, potomkov vo vlastnom ľude,
nijaký ostatok vo svojom príbytku.

20

Jeho osud predesil najposlednejších,
hrôza zachvátila prvých:

21

»Také sú príbytky zlého človeka,
to je miesto tých, čo nepoznajú Boha.«"

12. Piata Jóbova odpoveď, 19,1 - 29

1Jób odpovedal:

Priatelia sú tvrdošijní

2

"Ach, dokiaľ chcete moju dušu sužovať
a rečami ma mliaždiť naskrze?

3

Už desiaty raz tupíte ma;
tak utláčať ma nehanbíte sa?

4

Že pochybil som, hoc by to aj pravda bola,
tak moja vina na mne zostane.

5

Ak chcete sa vypínať nado mňa
a moju hanbu mi vytýkať,

6

tak teda vedzte, že Boh vskutku ukrivdil mi
a svoje siete na mňa zahodil.

7

Ak volám: »Krivda!«, nik sa mi neozve.
Nuž márne kričím, nieto práva už.

Útrapy bez miery

8

Mne cestu zastal, by som ďalej nemohol,
a chodníky mi tmami zavalil.

9

On postrhúval zo mňa moju slávu
a z hlavy mi sňal veniec ozdobný.

(*) (Boh postrhúval ozdobné rúcho z Jóba, t. j. odňal mu všetku vážnosť a bohatstvo, ktorými predtým oplýval.) 10

Borí ma zo všetkých strán, musím zahynúť,
moju nádej jak strom vyvracia.

11

Ba ešte roznecuje svoj hnev proti mne
a má ma veru za nepriateľa.

12

Už jeho tlupy postupujú združené
a nasýpajú hrádzu proti mne
i tábor robia vôkol môjho stanu.

(*) ("Tlupy, čo postupujú združené", sú všetci nepriatelia Jóbovi. K nim patria aj jeho bezohľadní priatelia.)

Neverní domáci

13

On mojich bratov odohnal odo mňa,
a známi sa mi celkom odcudzili.

(*) ("Bratia" sú Jóbovi súkmeňovci a iní bližší pokrvní. Slovo "brat" malo v tých krajoch široký význam: Okrem pokrvných naznačovalo vôbec všetkých ľudí, ktorí sú dušou niekomu blízki.) 14

Opustila ma rodina i priatelia
a zabudli ma hostia

15

aj domáci.
Ba vlastné slúžky za cudzieho majú ma
a v očiach ich som iba prišelcom.

16

Ak volám sluhu, odpoveď mi nedá,
aj keď ho prosím vlastnými perami.

17

Veď môj dych sa oškliví vlastnej manželke
a zo svojich útrob deťom zapácham.

18

Ešte aj chlapčiská mnou pohŕdajú
a len čo sa zdvihnem, nadávajú mi.

19

Všetci moji dôverníci sa ma hrozia
a proti mne sú tí, ktorých som mal rád.

20

Mne koža, telo už len visí na hnátoch
a unikol som iba s kožou vôkol svojich zubov.

(*) (Jób vychudol na kožu a kosť. Pery bez mäsa mu pokrývajú zuby.)

Zmilujte sa nado mnou!

21

Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou,
dotkla sa ma Pánova pravica.

22

Prečo ma prenasledujete ako Boh
a nemôžete sa môjho mäsa nasýtiť?

Boh - jediná nádej

23

Bár by moje slová napísané boli,
vryté do dosky spiežovej,

24

bár by ich rydlom železným a olovom
navždy vrýpali do skaly!

(*) (Nápisy na skalných stenách chránili proti vplyvom poveternosti tak, že vryté priehlbiny písmen vyplnili olovom.) 25

Som presvedčený, že môj Obranca žije
a posledný sa zdvihne zo zeme.

26

Tu v koži vlastnej postavím sa vzpriamený
a zo svojho tela Boha uvidím.

27

Vtedy ho ja, veru, ja sám uvidím.
Moje oči ho uzrú, a nie iný.
Mne srdce vnútri túžbou zmiera…

(*) (Osnova sa nám spoľahlivo nezachovala; preto je pochopiteľné, že aj preklady sú dosť odchylné. Zmysel miesta treba porovnať s obsahom celej knihy. Kniha o Jóbovi nikde neučí výslovné presvedčenie o budúcom zmŕtvychvstaní tela, ako sa o tom mnohí, najmä vedení textom Vulgáty nazdávali. Zmysel miesta je asi tento: Keď večne živý Boh vystúpi raz ako Jóbov obhajca, pomôže mu k jeho právu. Lebo Boh dokáže jeho nevinu a zbaví ho aj utrpenia. Jób bude hľadieť na Boha vo svojom tele, ale ešte v tomto živote.)

Vystríha priateľov

28

Ak hovoríte: »Ako ho budeme stíhať,
akú zádrapku na ňom nájdeme?«,

29

tak traste sa pred ostrím meča,
bo proti vinám vzplanie jeho hnev;
že jesto Sudca, potom uznáte."

13. Druhá Sofarova reč, 20,1 - 29

1Tu prehovoril Noamčan Sofar a vravel:

Pohoršuje sa nad Jóbom

2

"Preto mi tie myšlienky prichádzajú,
pre pocity je to, čo mám v sebe.

3

Karhanie keď čujem, čo ma tupí,
dych umu mi velí odpovedať.

Krátke šťastie hriešnika

4

Veď to aj sám vieš, že odjakživa,
od čias, keď bol človek na zem daný,

5

radosť hriešnikov je veľmi krátka
a smiech darebákov trvá chvíľku len.

6

Hoci k nebu vypína sa jeho pýcha,
čo aj do oblakov čnie mu hlava,

7

veru navždy pominie sa ako prelud…
Vravia, čo ho zreli: »Kdeže je už?«

8

Ako sen odlietne, nenájdu ho,
sťaby nočný prízrak, tak ho odplašia.

9

Oko, čo vídalo ho, neuvidí ho už,
ani jeho sídlo ho už neuzrie.

10

Biednym dajú náhradu jeho deti,
vrátia do ich rúk jeho imanie.

11

Plné mladosti boli jeho kosti,
ale na prach spolu s ním sa obrátia.

Strašné následky hriechu

12

Ak sa stane sladkým v jeho ústach zlo,
ak ho pod svojím jazykom ukrýva,

13

vychutnáva si ho, nevypľúva,
pridržiava si ho na podnebí -

14

tak pokrm sa mu vo vnútornostiach skazí
na žlč jedovatých hadov v útrobách.

15

Vyvracia bohatstvo, ktoré zhltol,
sám Boh mu ho z brucha vyženie.

(*) (Pre hriešnosť odníma Boh človekovi majetok.) 16

Nacical sa jedu jedovatých hadov,
preto skynoží ho jazyk vreteníc.

17

Čerstvého oleja prúdy nezrie,
ani medu a mlieka potoky.

(*) (Nebude sa kochať v hojnosti svojho bohatstva – lebo ho už vôbec nebude. Boh mu ďalšiu hojnosť statkov nedopraje.) 18

Vyvracia svoje zisky, neprežrie ich,
neužije svoje zárobky,

19

lebo násilne utláčal biednych,
uchvátil im dom, hoci ho nestaval.

20

Keďže nezná pokoj v svojom vnútri,
jeho chamtivosti ujsť nemožno.

21

Nik jeho žravosti neunikol,
preto jeho šťastie pominie.

Boh zahubí hriešnika

22

Vprostred toľkej hojnosti mu úzko,
všetky šľahy biedy idú naň.

23

Až si bude chcieť naplniť žalúdok,
(Pán) zošle naňho plameň svojho hnevu,
svoje šípy nechá pršať naň.

24

Keď bude utekať pred železnou zbrojou,
luk spiežový ho iste prestrelí.

25

Strela tá prenikne šijou jeho
a plameň meča jeho žlč.

26

Prikvačia naň vskutku strašné hrôzy,
všetky tmy sú prichystané preňho,
oheň nezažatý pohltí ho
a zhltne aj pozostalých v jeho stane.

27

Nebo samo odhalí jeho vinu,
aj zem sa proti nemu postaví.

28

Dom mu tiež odnesie povodeň,
čo v deň jeho hnevu sa privalí.

29

Taký podiel Boh bezbožnému dáva,
od Pána ho (čaká) také dedičstvo."

14. Šiesta Jóbova odpoveď, 21,1 - 34

1Jób odpovedal:

Len ma vypočujte!

2

"Pozorne počúvajte moje slová
a nech mi je to na potechu.

3

Ach, strpteže ma, nechajte vravieť ma,
až dohovorím, potom smejte sa!

(*) (Jób sa stavia asi proti mienke a tvrdeniu Sofarovmu, že Boh tresce hriešnikov odňatím zemského blahobytu. Jób v nasledujúcich veršoch prináša dôkazy o svojej opačnej skúsenosti, keď pripomína, že bezbožníkom sa spravidla dobre vedie na svete (verš 7 a n.) a veľmi často oplývajú blahobytom.) 4

Či človek je to, na koho bedákam?
A roztrpčený nemám vari byť?

5

Len hľaďte na mňa a zdúpnieť musíte,
dajte si teda ruku na ústa!

(*) ("Ruku si dať na ústa" je znakom mlčanlivosti, odmlčania sa.) 6

Keď na to myslím, hrôza ma schvacuje
a moje telo triašku cíti hneď.

Hriešni žijú v šťastí

7

Nuž hriešnici, prečo sú nažive,
aj zostanú ver’, silou mocnejú?

8

Ich potomci pevno stoja pred nimi,
ich výhonky sú im pred zrakom.

9

Aj domy ich sú pokojné, bez obáv
a Boží prút nie je nad nimi.

10

Ich býk je plodný, nikdy nezlyhá,
teľné kravy im nikdy nezvrhnú.

11

Sťa ovce chlapcov skákať si nechajú
a ich deti tiež môžu tancovať.

12

Vyspevujú si pri bubne, citare
a pri zvuku píšťal sa radujú.

13

Tak celkom šťastne môžu skončiť svoje dni
a do podsvetia odísť spokojne,

14

hoc vravia Bohu: »Len sa od nás odvráť preč,
my tvoje cesty poznať nechceme.

15

Čo je Všemohúci, by sme mu slúžili,
čo osoží nám vrúcne vzývať ho?«

Hriešnosť bez trestu

16

Či v rukách jeho nie je šťastie ich
a ciele zlých nie sú mu ďaleké?

17

Veď koľkorázže svieca zhasne hriešnych
a nešťastie tiež na nich doľahne?!
A svojím hnevom koľko ráz zničí zlých,

18

by ako slama boli vo vetre,
ako plevy, čo víchor uchytil?

19

Či jeho zlobu Boh synom necháva?
Nech jeho skára, by to pocítil!

20

Nech skazu svoju na vlastné oči uzrie
a hnev nech pije Všemohúceho!

21

Čo po smrti už na dome mu záleží,
keď prervaný je počet jeho mesiacov?!

(*) (Jób zopakuje tvrdenie svojich priateľov (verš 16) a pýta sa, ako často sa stáva, že sa hriešnik dostane do nešťastia (verš 17). Na námietku, že pomsta a nešťastie stihnú aspoň potomkov hriešneho človeka, Jób odpovedá, že z takejto odvety a pomsty hriešnik po svojej smrti už ničoho necíti (verše 19–21).)

Božie nevyspytateľné cesty

22

Či vedomosťou možno Pána poučiť?
Veď on súd koná nad nebešťanmi!

23

No v plnom šťastí tento môže zomierať,
aj celkom istý, celkom spokojný,

24

bo jeho rebrá tukom prekypujú
a jeho kosti špik je čerstvý tiež.

25

Lež s trpkou dušou onen zas umiera
a neokúsil, čo je blahobyt.

26

Aj do prachu sa rovnako uložia
a červíky ich oboch pokryjú.

(*) (Jób zopakuje ďalšiu námietku svojich priateľov (verš 22), na ktorú odpovedá svojím poukazom na nerovný osud mnohých ľudí na tomto svete a na ich smutný podiel v podsvetí (verše 23–26).)

Priatelia usudzujú jednostranne

27

No dobre poznám myšlienky už vaše
i plány, čo vy na mňa kujete.

28

Vy myslíte si: Kde je dom veľmožov
a kdeže je stan, kde bývali zlí?

29

Či ste sa na to nepýtali pocestných
a ich znaky ste nerozoznali,

30

že v dňoch nešťastia je zlostník ušetrený
a cez dni hrôzy že sa raduje?!

31

Kto mu vytkne do očí jeho spôsoby
a to, čo spáchal, kto mu odplatí?

32

Keď do hrobu ho odprevadia napokon,
pri náhrobku mu budú držať stráž.

(*) (Jób odmietne aj štvrtú námietku svojich priateľov, ako by jeho nešťastie bolo možno vysvetliť a odôvodniť len jeho hriešnosťou (verš 27). Oproti tomu vyhlasuje, že skúsenosť učí, že hriešnik je od zla často uchránený a ušetrený (verš 30).) 33

Sladké mu budú aj tie hrudy údolia,
všetci sa za ním prúdmi pohrnú
a pred ním pôjde zástup bez počtu.

34

Nuž darmo ma vy veru potešujete,
zo slov vašich klam len ostáva."

15. Tretia Elifazova reč, 22,1 - 30

1Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel:

Čnosť nadovšetko!

2

"Vari je človek na osoh Bohu?!
Osoží len sebe, kto má rozum.

3

Má Všemohúci radosť, že si statočný,
a zisk z toho, že si lepšíš svoje cesty?

Jób iste zhrešil

4

Azda tresce ťa pre tvoju bohabojnosť,
dáva sa preto s tebou do sporu?

5

Či nie preto je veľká tvoja zloba,
že sú tvoje viny bez hraníc?!

6

Od bratov si bezdôvodne brával záloh,
z nahých taktiež odev si strhával.

7

Ani žíznivým si nedal vody,
odoprel si lačným (skyvu) chleba.

8

Veď zem patrí mužovi, čo päsť má mocnú,
obľúbenec môže sídliť na nej!

(*) (Elifazovo tvrdenie nemá nijakého podkladu a odôvodnenia.) 9

Vdovy si prepúšťal s prázdnou dlaňou
a sirotám si lámal ramená.

10

Nuž hľa, prečo osídla sú vôkol teba
prečo ťa des zachvacuje náhly!

11

Svetlo sa ti stmilo, nevidíš už
a príval vôd ťa zakrýva.

Minulosť nás učí

12

Na výsostiach nebies vari nieto Boha?
Hlavu hviezd si pozri! Vysoko sú.

13

Ty si však povedal: »Čože Boh vie?!
Azda spoza mračien môže súdiť?

14

Oblaky mu clonia, nevidí nič,
po obvode nebies sa prechádza.«

15

Chceš sledovať chodník dávnoveku,
po ktorom si išli ľudia zloby?

16

Tí, čo boli vyrvaní pred svojím časom,
keď ich základ zaliali im vody,

17

čo kričali Bohu: »Odíď od nás!
Čo nám môže Všemohúci spraviť?«

(*) (Elifaz zopakuje predošlé slová Jóbove (21,14–16), ktoré udalosťami v dobe potopy boli podvrátené (porov. 15 n.).) 18

A to on im plnil domy blahom,
hoci sú mu ďaleké cesty zlých.

19

Spravodliví vidia to a radujú sa,
môže sa im vysmiať nevinný:

20

»Nevyšiel im majetok na skazu už
a zvyšky po nich nepohltal oheň?«

(*) (Aj v dobe potopy sveta sa ľudia domnievali, že Boh nebude trestať hriešnikov.)

Boh sa zmiluje nad kajúcnikom

21

Daj sa do priateľstva, pomer sa s ním,
len tak prospejú ti tvoje zisky.

22

Prijmi ponaučenia z úst jeho,
jeho slová si vlož do srdca!

23

Ak sa vrátiš k Všemocnému a pokoríš sa,
vzdiališ prevrátenosť zo svojho stanu,

24

hrudu zlata ako prach si ceniť budeš,
z bystrín ofírských jak skálie dajaké,

(*) (Ofír bola svojím zlatom vychýrená krajina (porov. 1 Kr 9,28). Zlato z tých krajov bolo pokladané za najlepšie a najcennejšie. O polohe krajiny nevieme nič istého. Niektorí by ju chceli hľadať v južnej Arábii, iní – azda správnejšie – na brehoch východnej Afriky.) 25

lebo Všemocný ti bude hrudou zlata,
stane sa ti kopcom zo striebra.

26

Hneď sa budeš kochať vo Všemocnom,
k Bohu pozdvihneš svoj obličaj;

27

budeš ho vzývať a vyslyší ťa
a ty splníš jemu svoje sľuby.

28

Hocčo si umieniš, zdarí sa ti,
na cestách ti bude žiariť svetlo.

29

Bo pyšného nafúkanca ponižuje,
kto však oči klopí, toho spasí on.

30

Zachraňuje nevinného človeka;
pre čisté ruky sa zachráni."

16. Siedma Jóbova odpoveď, 23,1 - 24,25

1Jób odpovedal:

Nech Boh sám súdi

2

"Aj dnes je veru ešte spurný môj nárek
a vzlykot mi ruka zadŕža:

3

Bár by som vedel, kde by som ho našiel,
zašiel by som k jeho trónu až.

4

Tam pred ním samým začal by som súdiť sa
a naplnil by som si ústa dôkazmi.

5

By som zvedel slová, čo mi vtedy povie,
a dal si pozor, čo mi odvetí.

6

Či s plnou silou so mnou bude priečiť sa?
Nie! Nech len ráči ma on vypočuť.

7

On hneď by zbadal, že sa prieči s poctivým,
a navždy súdu zbavil by som sa.

Nevinnosť sa nedá dokázať

8

Ak napred idem, ver’ nikdy tam nie je,
dozadu ak, zas ho nebadám.

9

Ak hľadám vľavo, ani tak ho nezriem,
zvrtnem sa vpravo, tam ho nevidím.

10

On dobre pozná moje cesty, zastávky,
jak zlato vyjdem, keď ma preskúša.

11

Veď moja noha k jeho stope prilipla,
jeho cestu som strážil, nezblúdil.

12

Nevzdialil som sa od pier jeho príkazov,
úst jeho slová v hrudi skryl som si.

Nezaslúžené utrpenie

13

Lež rozhodol tak! Ktože mu v tom zabráni?!
Čo duša chce mu, to aj urobí.

14

Veď úmysel svoj uskutoční zaiste
a takých vecí v mysli veľa má.

15

Hľa, kvôli nemu prečo predesený som:
To uvážil som, hrôzu pred ním mám.

16

Veď môjmu srdcu iste Boh dal zoslabnúť
a Všemohúci ma tak predesil.

17

Nuž pre temravy musím teda zmĺknuť,
bo obličaj mi tône prikryli.

Prečo to len Boh dopúšťa?

1

Prečo od Všemocného skryté nie sú osudy
a tí, čo ho poznajú, nevidia jeho dni?

2

Veď hriešnici prekladajú medzníky
a odvádzajú stádo pastierom.

3

Ba sirotám aj osla oni odženú
a býka vdove vezmú za záloh.

4

Odháňajú z cesty bedárov
a biedni sa v kraji všetci musia skryť.

5

Iní na spôsob divých oslov na púšti
vychádzajú, za korisťou pachtia sa.
Lež tí, čo robia do samého súmraku,
nemajú chleba ani pre deti.

6

Tí kosiť musia na poli aj za noci
a zbierať musia zlému vinicu.

(*) (Iní spájajú s tým koniec verša 5 a prekladajú: kvôli deťom kosia krmu po poliach a paberkujú vo vinici hriešnika. "Aj za noci" je voľný dodatok.) 7

Sú bez šiat, nahí musia nocovať,
ani v zime čím prikryť sa nemajú.

(*) (Preto sa v Zákone pamätalo, aby do zálohu vzatý plášť bol vrátený majiteľovi ešte toho dňa.) 8

Aj premočení sú horskými pľušťami,
bez prístrešia túlia sa ku skale.

9

Už od pŕs matky lúpia oni siroty
a biedneho krm berú za záloh.

10

Tak chodia nahí, lebo šaty nemajú,
a vyhladnutí snopky vláčia si.

11

Aj olej tlačia medzi dvoma kameňmi
a hoc lisy šliapu, hynú od smädu.

12

Ba zo (všetkých) miest zmierajúci vzlykajú
a pomoc žiada duša zranených,
Boh si však ich modlitby nevšíma.

Zločinci bez trestu

13

To títo sú odporcami Svetla,
jeho cesty neuznávajú
a na jeho dráhu sa nevrátia:

14

Už na svitaní vstáva vražedník
a zabíja núdznych bedárov;
a v noci sa ako zlodej dobýja.

15

Na tmu striehne aj zrak cudzoložníka.
Vraví si: »Ani oko ma nevidí!«
a tvár si halí závojom.

16

Do domu sa za tmy vlámava
a cez deň sa zamyká.
Títo všetci nepoznajú svetlo,

17

lebo ranný svit im tieňom iba je
a keď rozodní sa, hrôza schvatne ich.

Hriešnici trestu neujdú

18

Na hladine vody trieskou ľahkou sú,
aj ich polia v kraji sú prekliate,
nejdú im lisovníci do viníc.

19

Teplo, úpal vysuší snehové vody,
podsvetie však zasa tých, čo pášu hriech.

20

Lono, ktoré ho počalo, zabudne naň,
jeho sláva sa nebude spomínať.
Ako strom sa zlomí hriešnosť ver'!

21

Trápil ženu neplodnú a bezdetnú,
ani vdove neurobil dobre.

22

Svojou silou ovládol aj mocných,
povstal, lenže nemá nádej života.

23

Boh mu ponechal istotu, spolieha sa,
ale jeho oči nad ním bedlia.

24

Vypína sa kratučko a už ho nieto,
znížili ho celkom, pokosili;
uvädne jak klasu vrchovec.

25

Nie je to tak? Kto ma usvedčí z nepravdy?
A moje slová ktože vyvráti?"

17. Tretia Bildadova reč, 25,1 - 6

1Tu prehovoril Šuachčan Bildad a vravel:

Boh všetko múdro riadi

2

"On má vladársku moc, hroznú silu,
udržuje pokoj na výsostiach.

3

Je možno spočítať jeho zástupy?
A nad kým nevychádza jeho svetlo?

Boh všemohúci a vševediaci

4

Je človek spravodlivý pred Bohom,
čistý, koho porodila žena?

5

Ak jasne nesvieti už ani mesiac
ani hviezdy nie sú v jeho očiach čisté,

6

o čo menej človiečik, ten chrobák,
človeka syn, tento červíček!"

26. Ôsma Jóbova odpoveď, 26,1-14 (27,2-12)

1Jób odpovedal:

Daromné reči priateľov

2

"Azda si takto slabému pomohol
a podoprel si bezvládne rameno?

3

Či si chcel takto nemúdremu poradiť
a prejavil si veľa rozvahy?

4

A také slová komu si to prednášal,
čí duch to teda z teba vychádza?

Božia nekonečná moc a múdrosť

5

Duchovia predkov chvejú sa pod zemou,
aj vody a tí, čo v nich bývajú.

6

Podsvetie je pred ním obnažené,
zhubca nie je zahalený pred ním.

7

Nad prázdnom on rozostiera sever,
na nič zavesuje Zemeguľu,

8

vody uzatvára do oblakov,
pod nimi sa nepretrhne mračno.

9

Mesiaca tvár v splne zacloňuje,
oblaky on rozprestiera po ňom.

10

Hladine vôd určil presný obvod,
po hranicu samu svetla so tmou.

(*) ("Hranica svetla so tmou" je označenie obzoru.) 11

Nebeské podpery sa zachvievajú,
keď im pohrozí on, strach ich drví.

12

I more rozdelil svojou veľkou mocou
a svojou múdrosťou rozdrvil Obludu.

(*) (More tu dostáva meno Rachab (t. j. Obluda). Za vysvetlenie tohto pomenovania môže slúžiť azda to, že rozbúrené more pôsobí dojmom, akoby bolo podobné mohutnému hybkému hadovi. V starých povestiach Východu o stvorení sveta vystupuje spravidla pramore ako ozrutná hadia obluda (porov. asýrsku báj Enuma eliš a tiež 9,13; 7,12; Iz 51,10; Ž 89,11). Aj meno draka – hada "Leviatan" (3,8) súvisí s touto predstavou (26,13).) 13

Vánkom svojho dychu on rozjasnil nebo
a čulého hada preklal svojou rukou.

14

A to sú len samy kraje jeho diela,
kde sme zachytili šepot jeho slova;
kto bude môcť počuť znenie jeho velebnosti?!"

19. Deviata Jóbova odpoveď, 27,1 - 23

1Tu Jób začal opäť hovoriť:

Prisahá, že je nevinný

2

"Ako žije Boh, čo odobral mi právo,
a Všemohúci, čo ma roztrpčil,

3

kým vo mne duša ešte bude,
kým v mojich nozdrách trvá Boží dych,

4

nuž moje pery nepovedia neprávosť,
ani môj jazyk nepreriekne lož.

5

Mne nenapadne, by som vám za pravdu dal,
kým dýcham, nedám si vziať statočnosť.

6

Som v práve iste, toho nevzdávam sa,
mňa za dni moje srdce nekarhá.

Nech Boh potresce neprajníkov!

7

Nech ako bezbožník má sa aj môj nepriateľ,
ako naničhodník môj odporca!

8

Ak zlostník prosí, akú nádej môže mať,
keď svoju dušu k Bohu povznesie?

(*) (Verš 8 doslovne znie: "Lebo načo ešte čaká bezbožník – až mu raz Božstvo vytrhne dušu?") 9

Či jeho vzlykot Boh raz azda vyslyší,
keď postihne ho dáke súženie?

10

Vari sa bude môcť kochať vo Všemohúcom
a každú chvíľu volať Boha o pomoc?!

11

Nuž poučím vás, ako si Boh počína,
a ciele Všemocného neskryjem.

12

Veď ak ste všetci sami toto videli,
tak hlúpo konať ako môžete?!

Hriešnik stratí všetko

13

Bezbožný má ten podiel pred Bohom,
ten údel dostane tyran od Všemohúceho:

14

Ak synov početných má, sú len pod meč,
výhonky mu chleba dosť nemajú.

15

Tých, čo po ňom zostali, smrť do hrobu schváti,
ani vdovy nezaplačú po nich.

16

Hoci striebra nahromadil ani prachu,
ako blata nazhŕňal rúch drahých,

17

statočný si oblečie, čo zhŕňal on,
striebro nevinný zas po ňom zdedí.

Hriešnik náhle zahynie

18

Palác dal si postaviť sťa hniezdo,
ako keď si hájnik búdku zrobí.

(*) ("Palác dal si postaviť sťa hniezdo". – Táto čiastka verša je v hebrejskom texte neistá. Niektorí prekladajú: dom si vystaval, aký má moľ (t. j. z hmoty nestálej, ktorá sa ide rozpadnúť, ako látka moľami zožratá). Iní zasa majú: Veď vybudoval si akoby z trávy dom… podobný chyžke, akú si schystá hájnik.) 19

Bohatý však ľahne si a nevstane už,
oči otvoriť chce, už ho nieto.

20

Hrôzy ako záplava ho stihnú,
v noci zasa víchor uchváti ho.

21

Vietor predný schmatne ho a pominie sa,
odfúkne ho z miesta, kde si sídli.

22

Neľútostne sa naň stále vrhá,
pred bijúcou rukou prchať musí.

23

Zatlieskajú si nad ním rukami
a vypískajú ho z jeho miesta.

20. Pieseň o Múdrosti, 28,1 - 28

Umné snahy ľudí

1

Zaiste striebro má svoje náleziská
a zlato miesto, kde ho vyplavujú.

(*) (Umiestnenie a originálny význam tejto vsuvky 28. hl. v dialógu Jóbových priateľov zostáva nejasný. Pripomína Knihu prísloví 8,22 n., kde sa opisuje múdrosť ako "inšpirátorka" prvotných Božích diel a "osnovateľka" človeka. Táto kapitola ju oslavuje ako neprístupnú človeku. Kniha proroka Barucha preberá tú istú tému, ale hovorí o múdrosti, ktorá sa zjavila Izraelovi v Zákone. Jedná sa teda o múdrosť, ktorá má transcendentálnu povahu. Do nej sa vteľuje tajomstvo Božích ciest, ona je časťou atribútu Božej múdrosti. Teraz je tento atribút personifikovaný a hoci človek vyvíja veľké úsilie, aby ju dosiahol, jej tajomstvo, známe iba Bohu, ho presahuje.) 2

Železo zo zeme dobývajú taktiež
a tvrdý kameň obráti sa na meď.

3

Temnotám hranice oni vymerali
a dolujú už až po najďalšie medze
i kamenie ver’, kde temravy, tône.

4

Chodby si prekopal cudzí národ také,
že na ne celkom zabúdajú nohy,
a chvejú, vznášajú sa ponad ľudí.

(*) (Osnova je veľmi nejasná. Je porušená najskôr preto, že pisár pri odpisovaní nechápal, že sa tu opisuje, ako si preráža človek podzemné chodby do vnútra zeme, odkiaľ vynášal na svetlo cennú rudu. Mohlo by sa preložiť aj takto: Prerúbe údolia, akoby ich pílou (rezal) – po ktorých noha zabúda chodiť – pri čerpaní visia vzdialení od ľudí.) 5

Pod zemou, na ktorej (zrno na) chlieb rástlo,
je všetko ako ohňom spustošené.

6

V končinách, v ktorých je zafírové skálie
a zlatý prášok v sebe skrytý majú,

7

sú zasa chodníky, že ich orol nezná
a nezbadá ich ani oko supa.

8

Nijaká divá zver po nich nekráčala,
neprešiel po nej ani lev (doposiaľ).

9

Aj na tvrdý kameň položili ruku
a od základov vrchy prevrátili.

10

Kanály povytesávali v skale
a všetko, čo cenné je, uzrelo ich oko.

11

Aj riečne pramene presliedili dobre
a skryté veci na svit vynosili.

Múdrosť nemožno dosť oceniť

12

Odkiaľ teda vyviera tá múdrosť
a kde je to umu nálezisko?

13

Jej cenu nepozná ani jeden človek
a v kraji živých nijak nájsť sa nedá.

14

Hĺbka vraví: »Vo mne nie je veru«
a more hovorí: »Ja ju tobôž nemám.«

15

Nedáva sa za ňu ani rýdze zlato,
ani neváži sa striebro za jej menu.

16

Jej neblíži sa cenou ni zlato ofírske,
ani ónyx vzácny, kameň zafírový.

17

Zlato nie, sklo tiež nie, jej sa nevyrovná,
ju nevymeníš za zlatú nádobu.

(*) (Sklo – používané v dávnej dobe na výrobu nádob alebo aj na výrobu ozdobných predmetov – pokladali za veľmi cennú a vzácnu hmotu.) 18

Koraly, kryštály nehodno spomenúť,
bo múdrosť získať si je nad všetky perly.

19

Veď sa jej nerovná topás etiópsky
a zlato čistené nemôže ju zvážiť.

20

Odkiaľže vychádza teda táto múdrosť
a kde je to umu vlastné nálezisko?

Boh - prameň a darca múdrosti

21

Ukrytá je očiam všetkých živých tvorov,
utajená je aj nebeskému vtáctvu.

22

Zhubca aj so smrťou toto prehlasujú:
»My počuli sme vravieť o nej iba.«

23

Boh jediný len cestu ku nej pozná
a iba on sám vie, kde jej bydlisko je,

24

lebo on rozhľad má k samým medziam zeme
a vidí všetko, čo len pod nebom je.

25

Vtedy, keď určoval vetru jeho váhu
a presnou mierou odmeriaval vody,

26

aby takto určil jeho zákon dažďu
a dráhu vlastnú hučaniu i hromu,

27

vtedy ju uvidel, presne vypočítal
a naskrze spoznal, celkom prenikol ju.

(*) (Boh jediný je majiteľom všetkej múdrosti a výlučne on oznamuje ľuďom pravú múdrosť. Pravá múdrosť pre nich pozostáva v bázni Božej, t. j. v pokornom a vernom zachovávaní mravného zákona, ktorého pôvodcom je Boh.) 28

Človeku povedal:
»Hľa, bázeň pred Pánom, to je táto múdrosť
rozumnosť je zasa vystríhať sa zlého.«"

21. Druhý Jóbov monológ, 29,1 - 31,40

1Jób pokračoval vo svojich výrokoch: (*) (Niektoré preklady Knihy Jób majú rozdielne číslovanie veršov aj ich poradie. Vidno to i z hlavy 29.)

Predošlé šťastie

2

"Kto dá to, by bol som jak v mesiacoch dávnych
a ako v dňoch tých, keď ma sám Boh chránil,

3

keď nad hlavou mi svietil svojou lampou,
keď v jeho svetle šiel som temnotou?

4

Jak bývalo mi v dňoch mojej jesene,
keď sám Boh ochraňoval môj stan,

5

keď ešte Všemohúci býval so mnou,
keď moje dietky boli okolo mňa,

6

keď nohy mliekom sa mi temer brodili,
keď tvrdá skala tiekla olejom.

Predtým ctený od všetkých

7

Keď k bráne mesta som sa (vtedy) poberal
a na námestí som svoj stolec mal,

8

zhliadli ma mladí, hneď sa poukrývali,
a starci vstali, až sa vzpriamili.

9

Ba kniežatá aj v svojich rečiach prestali
a na ústa si ruku dávali.

10

Zaraz sa stlmil aj predstavených hlas
a jazyk im k ďasnu prilipol.

11

To ucho čulo, hneď mi blahožičilo,
to oko zrelo, pre mňa svedčilo.

Ochranca slabých

12

Bo keď bedár volal, iste som ho zachránil,
aj osirelých, bezpomocných tiež.

13

Ku mne sa nieslo požehnanie úbohých
a radosť lial som vdove do srdca.

14

Ja spravodlivosť odel som si, ona mňa,
mne právo bolo rúchom, turbanom.

15

Veď sťa oči bol som (vtedy) slepému
a sťaby nohy pre kuľhavého.

16

Ja otcom bol som všetkým chudobným,
aj neznámeho vec som vyšetril.

17

Zločincovi som rozbil čeľuste
a z jeho zubov korisť vyrval som.

Bývalé nádeje

18

Nuž vravel som si: »V hniezde svojom vydýchnem
a sťaby piesok dni si rozmnožím.

19

Môj koreň vlahe otvorený je,
mne rosa padá v noci na vetvy.

20

Aj sláva vo mne nová bude vždy
a v mojej ruke luk sa omladí.«

21

Čo ma počúvali, celkom ticho ostali
a moju radu s túžbou čakali.

22

Dohovoril som, nerobili námietky
a moje slová na nich kvapkali.

23

Tak čakali ma, ako dážď čakajú,
ako po pŕške im ústa dychtili.

24

Až neverili, keď usmial som sa na nich,
svetlu mi z tváre zmiznúť nedali.

25

Im smer som určil, bol som im tiež na čele,
sťa kráľ som trónil vo vojsku,
kam viedol som ich, tam sa pobrali.

(*) (Určil som, čo majú robiť, a všetci ma poslúchali vo vykonaní mojich rozkazov, ako to robia vojaci, keď im velí ich kráľovský vojvodca. Ale počínal som si často aj ako otec, ktorý potešuje svoje zarmútené deti.)

Terajšie opovrhnutie

1

Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len,
aj čo sú vekom mladší odo mňa;
tí, ktorých otcov nedržal som za hodných
ani stáda svojho psom ich prirovnať.

2

A rúk ich sila načo veru bola mi?
Veď mohúcnosť ich celkom poklesla

3

i núdzou veľkou, hladom ukrutným:
Tí obhrýzali v stepi trávy korienky,
im matkou bola skaza, sama púšť.

4

V kroví si natrhali lobody
a chlebom bol im koreň borievky.

5

Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj,
jak na lupičov na nich kričali.

(*) (U arabských beduínov (obyvateľov púšte) panoval prísny rodinný poriadok. Pre určité poklesky a previnenia príslušníka čeľade bolo možno potrestať vylúčením z kmeňa.) 6

Iba do výmoľov sa mohli uchýliť
a do dier zeme, do skalných jaskýň.

7

Nuž po húšťavách oni teda kvílili
a krčili sa v kruhoch bodľačia,

8

tí zlosynovia, čo ani mena nemajú,
čo z krajiny ich bičom vyhnali.

(*) (Jóbova bieda je nateraz taká veľká, že aj ľudia mravne hlboko kleslí a zo spoločnosti takmer vysotení, teda ľudia najpodlejší, dovoľujú si posmievať sa mu.) 9

A stal som sa im teraz piesňou posmešnou
a som im veru porekadlom len.

10

Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou
a nebáli sa pľuť mi do tváre.

11

Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal,
a ten, čo uzdu z úst si vyhodil.

(*) ("Ten ma trápi, čo si putá rozviazal" – nie je doslovný preklad nejasnej hebrejskej osnovy. Preklad by mohol znieť aj takto: Uvoľnil povrazec stanu a mňa podvrátil. – Iní zasa s opravou prekladajú: Uvoľnil mi šľachu na luku – mňa upokoril – nechal padnúť ohradu, čo bola predo mnou. Zmysel miesta vyjadruje toľko: Môj protivník priviedol ma až do nebezpečenstva života.) 12

Už po pravici svedkovia sa dvíhajú
a do slučky mi nohy lapajú
i nasypali hrádzu proti mne.

13

Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť,
a pochodujú, nik im nebráni.

14

Už prichádzajú sťaby šírym prielomom
a sem sa rútia, krytí troskami.

15

Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné,
aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú
a ako oblak spása ušla mi.

Keď Pán navštevuje…

16

Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou
a súženia dni zachvátili ma.

17

Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené
a moje žily spánku nemajú.

18

On silou veľkou za šaty ma pridŕža,
za golier plášťa pevne drží ma.

(*) (Miesto prekladajú rozlične: "Mocný násilník rozmetal mi chodník, ten sa podobá odevu môjmu celkom." – I tento text je značne porušený.) 19

Ba do blata ma (ešte), uvrhol,
že rovný som ja prachu, popolu.

20

Keď kričím k tebe, ty mi neodpovedáš,
hoc vzpriamil som sa, mňa si nevšímaš.

21

Ty veľmi krutým stávaš sa ver’ proti mne,
mňa rukou silnou prenasleduješ.

22

Dvíhaš ma do vetra, ktorý ma unáša,
a rozplývam sa v búrky prívaloch.

23

Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už,
kde všetkých živých miesto schôdzky je.

Prečo tieto navštívenia?

24

Však na biedneho som ruku ja nevztiahol,
keď v tvŕdzi žiadal pomoc odo mňa.

(*) (Ako sa vedia podliaci posmievať, to svätopisec opisuje obrazom vzatým z obliehania mesta. Preto verš 12 prekladajú aj takto: Povstali proti mne, čo ma osočujú; vrhajú sa na mňa – násypmi rovnajú, proti mne budujú chodníky k záhube. – "Do slučky mi nohy lapajú" môže byť vysvetlivka, ktorá sa dostala z okraja knihy do textu. I tento verš Knihy Jób patrí medzi miesta, kde vykladač ostáva takmer bezradne stáť. Skúsil to už sv. Hieronym, ktorý si za drahý peniaz najal na pomoc židovského učenca, keď prekladal túto knihu. Ale priznáva sa, že nebol múdrejší ani potom, keď už spoločne prebrali túto ťažkú osnovu. – Svojvoľne si doplňovať a opravovať osnovu nedovoľuje nám povinná úcta voči posvätným knihám.) 25

Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké,
duša mi s biednym sústrasť nemala?

26

Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie,
svetlo som úfal, prikvitla však tma.

27

Hej, neprestajne vrú už moje útroby,
dni súženia mne dostavili sa.

28

Hoc slnca nieto, ohorený blúdievam
a pred všetkými vstávam, nariekam.

29

Veď stal som sa už bratom samých šakalov
a spoločníkom pštrosov (na púšti).

(*) (Žaloby Jóbove vyznievajú bolestne, asi ako zavýjanie niektorých zvierat na púšti. (Pštros má meno "vták smútku", porov. 39,13 n.)) 30

Už koža zo mňa odpadúva zhorená
a horúčka mi kosti spálila.

31

Nuž moja lutna iba nárek (vydáva)
a píšťala zas plač len hlasitý.

Chránil sa zmyselnosti

1

S očami som si takú zmluvu ujednal,
že nepozriem sa nikdy na pannu.

2

Lež aký podiel Boh to zhora zosiela
a aký údel z výšky Všemocný?

3

Či nebude to skaza nešľachetnému
a hriešnikom zasa nešťastie?

4

Či nepozerá on na moje chodníky
a všetky kroky nepočíta mi?

(*) (Trest patrí hriešnikovi. Ale v čomže majú svoj pôvod moje hrozné utrpenia, keďže sám som nevinný?)

Chránil sa neprávosti

5

Ak so lžou som ja azda (predtým) chodieval,
za lesťou noha sa mi náhlila,

6

nech ma na spravodlivej váhe odváži,
nech Boh raz pozná moju nevinnosť!

7

Ak uchýlil sa môj krok z (jeho) chodníka,
ak moje srdce za očami šlo,
ak na dlani mi škvrna prilipla,

(*) ("Škvrna na dlani prilipnutá" je vlastne nespravodlivo nadobudnutý cudzí majetok.) 8

nech rozsievam ja, druhý nech sa nakŕmi,
nech siatiny mi vyrvú z koreňa!

9

Ak srdce mi azda žena zvábila,
ak číhal som pri vrátach blížneho,

10

nech moja žena melie pre iného len
a nech sa iní nad ňou skláňajú.

11

Veď to je iste (preveľká) neprávosť
a neresť veru hodna odsúdenia tiež.

12

Bo tento oheň žerie až do zahynutia
a celkom strávi moju úrodu.

(*) (Cudzoložstvo.) 13

Ak som na právo svojho sluhu nedbával
a otrokyne sú so mnou vo spore,

(*) (Jób nepoškodil nikdy právo svojich otrokov. Veď pre všetko jeho konanie bola mu smernicou bázeň Božia a súčasne aj úcta pred dôstojnosťou ľudskou, ktorú priznával každému ako sebe rovnému tvoru.) 14

čo urobím len, akže Boh raz povstane,
čo odpoviem mu, ak (ma) navštívi?

15

Či môj Tvorca ho v útrobách tiež nestvoril
a nestvárnil nás azda v lone sám?!

Núdznym pomáhal

16

Či odprel som, čo si núdzni prosili,
a oko vdovy som var’ skormútil?

17

Či som sám zjedol svoju skyvu chlebíka,
že sirota tiež z neho nejedla?

18

Veď ako otec choval som ju od mladi,
od lona matky som ju vodieval.

19

Ak núdzneho som bez odevu zazrel ver’
a bez prikrývky videl bedára,

20

či jeho bedrá nepožehnávali ma,
vlnou mojich oviec sa nezahrial?

21

Ak na sirotu svoju ruku vztiahol som,
keď zrel som, že mám v bráne oporu,

(*) (Pre svoje vznešené postavenie, aké požíval práve na mestskom súde, mal síce možnosť dopustiť sa aj neprávosti, no svedomie mu to nikdy nedovolilo.) 22

nech od šije mi ruka zaraz odpadne,
nech vytkne sa mi z kĺbov rameno!

23

Veď ma zachvátila bázeň pred Bohom,
neodolal som jeho velebe.

Nebol hmotárom

24

Či urobil som zlato svojou nádejou,
riekol som skvostom: »Moja istota!«?

25

Či radosť mal som, že mám veľké imanie,
že moja ruka veľa získala?

26

Keď videl som zas, ako slnce žiarilo
a mesiac jemný ako šinul sa,

27

či moje srdce bolo tajne zvedené
a moju ruku pery bozkali?

(*) ("Moju ruku pery bozkali" – bozk tu znamená najskôr nejaký modlársky obrad, ktorým uctievali slnko alebo mesiac.) 28

To bol by zločin hoden trestu veľkého,
veď by som zaprel Boha na nebi.

29

Či som mal radosť z nešťastia nepriateľa
a zaplesal som, keď ho stihlo zlo?

30

Veď zhrešiť svojim ústam nedovolil som,
by jeho život v kliatbe žiadali.

31

Či nevravela čeľaď môjho stanu tiež:
»Kto z jeho mäsa nenasýtil sa?«

32

Však ani cudzinec nenocoval vonku
a otvoril som dvere pocestným.

33

Či svoje viny skrýval som jak ostatní
a svoj poklesok v sebe stajil som,

34

bo strach som dostal vari z huku po meste
a zhrozil som sa hanby od rodín,
že stíchol som hneď, k bráne nevyšiel?

Nie si je vedomý viny

35

Bár by bol niekto, čo by ma chcel vypočuť!
Tu môj znak! Mocný nech mi odpovie!
A žalobný spis, ktorý spíše odporca,

36

či na ramená si ho nevložím
a veniec z neho neuvijem si?

37

Jemu aj počet svojich krokov oznámim
a ako šľachtic predstúpim pred neho."

(*) (Jób chce osvedčenie o svojej nevinnosti predložiť Bohu písomne a podpísať ho vlastným menom (verš 35 ab). Slová "Tu môj znak" v hebrejskom texte doslovne znejú: Tu je písmeno T. (Porov. Ez 9,4 a Zjv 7,3 n., kde znak služobníkov Božích ich mal všetkým urobiť zjavnými.)) 38

Ak by moje polia proti mne kričali
a moje brázdy s nimi stenali,

(*) (Chudobným bedárom, vdovám a sirotám ulúpené poľnosti nariekajú nad neprávosťou.) 39

ak úrodu ich bez odmeny jedol som,
ak som ich majiteľa umoril,

40

nech bodľač vzíde mi namiesto pšenice
a burina len miesto jačmeňa!

Jóbove slová skončili. (*) (Tieto verše svojím obsahom lepšie by sa pripojili po verši 34.)

Časť druhá

Reči Elihuove, 32,1 - 37,24

1. Začína hovoriť Elihu, 32,1 - 5

1Tí traja mužovia prestali odpovedať Jóbovi, lebo bol spravodlivý v ich očiach. 2Tu však vzkypel hnevom Barachelov syn Elihu, Búzčan z rodu Ram. Vzkypel proti Jóbovi hnevom, že sa prehlásil za nevinného pred Bohom. 3Aj proti jeho trom priateľom vzkypel hnevom, lebo nenašli, čo by odpovedali, a tak nedali za pravdu Pánovi.

4Elihu totiž čakal, kým sa rozprávali s Jóbom, lebo boli vo svojich dňoch starší od neho. 5Keď však Elihu zbadal, že tí traja mužovia nemajú čo odpovedať, vzkypel hnevom.

2. Prvá Elihuova reč, 32,6 - 33,33

6A Búzčan, Barachelov syn Elihu vravel:

Prečo sa i on ozýva

"Ja vekom som mladý, vy ste starší zaiste,
preto som sa bál ver’, hanbil som sa tiež,
by som vám oznámil svoje vedomosti.

7

Myslel som si takto: (Počet) dní nech hovorí,
nech to mnohé roky múdrosti hlásajú.

8

Veď to v človekovi Pánov dych je zaiste,
dych Všemohúceho, ktorý dáva rozvahu.

(*) (Vek sám nepostačuje, aby niekto neomylne dosiahol dostatok múdrosti. Aby niekto vedel správne vystihnúť pravú podstatu vecí, na to je potrebný zvláštny Boží dar.) 9

Nie sú však vždy veľkí, ktorí múdri bývajú,
nie vždy, čo je správne, starci pochopia.

10

Preto som povedal: Nože, vypočujte ma,
vedomosti svoje aj ja oznámim!

11

Hľa, na vaše reči som ja čakal doteraz,
napínal som uši na vaše názory.
Zatiaľ, čo ste (takto) slová vhodné hľadali,

12

ja obracal na vás svoju pozornosť.
Lenže Jóba nikto už viac nepresvedčuje,
nikto z vás mu správne neodpovedá.

13

Nevravte si teda: »My našli sme už múdrosť,
Pán sám poučil nás, človek veru nie.«

14

On vo svojich rečiach na mňa neobracal sa,
preto vašou rečou neodpoviem mu.

15

Oni zháčili sa, odpovedať nemohli,
ba aj reč im (vhodná) celkom prestala.

16

Ja som preto čakal, keď však nerozprávajú,
keď sa zarazili, nechcú odvetiť,

17

chcem dať aj ja za seba už odpoveď,
vedomosti svoje taktiež oznámim,

18

pretože som celkom preplnený slovami,
duch môjho vnútra tlačí ma takisto.

19

Veď je moje vnútro jak víno bez prieduchu,
ako keď mechy nové poroztrháva.

20

Aby som si uľavil, prehovorím teda,
otvorím si pery, dám hneď odpoveď.

21

Na nikoho ohľad brať ja veru nebudem,
ani pocty vzdávať nechcem nikomu,

22

lebo ozaj neviem pocty vzdávať niekomu;
na chvíľku ma strpí ten, čo stvoril ma.

Rozhodca medzi Bohom a Jóbom

1

Moje slová teda, Jób, už dobre počúvaj,
všetkým mojim rečiam sluchu doprajže!

2

Pozri, svoje ústa som ja teraz otvoril,
jazyk v mojom hrdle prehovoril už.

3

Moje srdce zopakuje slová múdrosti,
moje pery budú jasne rozprávať.

4

Utvoril ma predsa Boží dych rovnako,
mňa Všemocného duch taktiež oživil.

5

Ak len teda môžeš, nože, daj mi odpoveď,
pripravže sa (zaraz), staň si predo mňa!

6

Nuž, hľa! Pred Bohom ver’ som ja taký ako ty,
tiež som umiesený z hliny hrnčiarskej.

7

Nuž tak ťa strach zo mňa nijak desiť nemôže,
nepadne mi ruka ťažko na teba.

Zamieta Jóbove ponosy

8

Ty si mi do uší (stále) toto hovoril,
ja som zasa počul hlahol tvojich slov:

9

»Ja som iste čistý, ja som bez viny,
ja som bez úhony, ja som bez hriechu.

(*) (Elihu zopakuje súhrn Jóbových tvrdení, ktorými ustavične zdôrazňoval svoju nevinnosť (porov. 9,21; 10,7; 12,4; 16,17; 27,5 n.). Odsúdi Jóbovu opovážlivosť. Veď podľa verša 10 Jób pripisoval Bohu istú predpojatosť (porov. 13,24; 19,11).) 10

Proti mne on hľadá iba dáku zádrapku,
za svojho nepriateľa ma pokladá,

11

preto moje nohy vkladá teda do klady,
dáva pozor taktiež na každý môj krok.«

12

V tomto nemáš pravdu, túto ti dám odpoveď:
Boh je od človeka väčší oveľa.

Ako Boh zjavuje svoju vôľu

13

Akože si jemu mohol robiť výčitky,
že ti na slovo každé neodvetil?

14

Veď Boh hovorieva iba raz len jediný,
neopakuje nič znova po druhé.

(*) (Boh hovorí k ľuďom rozmanitým spôsobom. Elihu uvádza aspoň tri spôsoby: Boh hovorí pomocou videnia (verše 15–18), prostredníctvom chorôb a neduhov (verše 19–22) a konečne cestou priateľského napomenutia (verše 23–28).) 15

V spánku (obyčajne) a tiež v nočnom videní,
keď už ľudí chytá úmor hlboký,
keď si v noci oddychujú na lôžku,

16

vtedy ušiam ľudí dáva svoje zjavenia
a svojimi znameniami desí ich.

17

Aby od spurnosti človeka on odvrátil,
svoje diela často pred ním ukrýva.

18

Veď on jeho dušu zachraňuje pred hrobom,
by mu život do priepasti nepadol.

19

Na jeho lôžku ho varuje on bolesťou,
triaškou ustavičnou kosti jeho tiež,

20

že si jeho život aj ten chlieb už zošklivil
jeho duša (nechce) chutnú poživeň.

21

Jeho telo takto očividne tratí sa,
jeho kosti schudli, až ich nevidno.

22

Jeho duša takto k hrobu priblížila sa,
jeho život isto k mŕtvych obydliu.

Skrúšenosť voči Bohu

23

Ale ak s ním vtedy bude (Pánov) služobník,
jeden tlmočník to medzi tisícmi,
aby človekovi povinnosti oznámil,

24

bude mať s ním sústrasť, prehovorí on:
»Vysloboďže ho ty, aby nešiel do hrobu,
za jeho dušu som našiel výkupné.«

25

Jeho hlas mladosťou potom sa osvieži,
navráti sa do dní svojho junáctva.

26

Bude vzývať Boha, on si ho zas obľúbi,
na jeho tvár budú hľadieť s radosťou.
Tak on spravodlivosť vráti človeku.

27

Toto ľuďom povie, takto bude hovoriť:
»Veru, ja som zhrešil, právo zvrtol som,
nebolo mi to však nijak na osoh.

28

Dušu mi zachránil, by som nešiel do hrobu,
môj život už teraz svetlo zrie.«

29

Nuž tak, všetko toto len Boh veru urobil
človekovi druhý raz aj tretí raz,

30

aby jeho dušu odvrátil tak od hrobu,
aby svetlo živých ožiarilo ho.

Nech Jób dáva pozor

31

Jób, už dávaj pozor, nože ma len počúvaj,
buďže teda ticho, ja chcem ešte hovoriť.

32

Ak máš vhodné slová, daj mi zaraz odpoveď!
Hovor! Veď rád by som ti dal za pravdu.

33

Lenže ak (ich) nemáš, nože, ty mňa počúvaj!
Zmĺkni a ja teba múdrosť naučím."

3. Druhá Elihuova reč, 34,1 - 37

1A Elihu vravel:

Prečo sa Jób ponosuje

2

"Nože, moje slová počúvajte, mudrci,
vy, učenci, tiež mi sluchu dožičte,

3

lebo ucho slová rozoznáva podobne,
ako ochutnáva pokrm podnebie.

4

Stanovme si teda, čo spravodlivé je,
a to čo je dobré, vedzme vospolok.

5

Jób tu totiž hovoril: »Ja spravodlivý som,
ale moje právo Boh mi odoprel.

(*) (Porov. výroky Jóbove vo veršoch 9,21; 13,18; 27,6.) 6

Hoci v práve som ja, akoby som cigánil,
z rán sa nevystrábim, bár som bez viny.«

(*) (Porov. 6,4; 9,17.) 7

Ktorýže to človek vyrovná sa Jóbovi,
čo by ani vodu píjal rúhanie,

8

ktorý by sa spolčil hoci so zločincami,
ba aj ku hriešnikom by sa pridružil?

9

Veď on (vlastne) tvrdil: »Neosoží človeku,
ak si nažíva on s Bohom v priateľstve.«

(*) (Porov. 9,22.23.30.31; 21,15.)

Boh je všemohúci, ale spravodlivý

10

Počúvajteže ma, vy mužovia rozvážni:
Nešľachetnosť iste ďaleko je od Boha,
nespravodlivosť od Všemohúceho,

11

bo on podľa skutkov dáva ľuďom (odplatu),
jak sa človek správa, tak aj zaobchádza s ním.

12

To už naozaj nie, Boh zlo veru nerobí.
Všemohúci nedá právo povaliť.

13

Ktože mohol jemu zveriť jeho vlastnú zem
a ktože mu mohol celý svet odovzdať?

14

Keby svojmu dychu dal on k sebe vrátiť sa,
keby svojho ducha naspäť zobral si,

15

všetko (živé) telo zaraz pohynulo by,
človek by sa taktiež na prach obrátil.

16

Ak máš teda rozum, len si toto vypočuj,
zvuku mojich slov ty sluchu doprajže:

17

Či by vládnuť mohol ten, kto právom pohŕda?
Chceš ty súdiť azda najvýš spravodlivého?

(*) (Boh ako stvoriteľ a udržovateľ sveta je posledným a hlavným prameňom všetkého práva, a preto sám nikomu nerobí krivdu. Veď nikomu a ničím nie je zaviazaný.) 18

Toho, ktorý rečie: »Lotor!« kráľovi,
veľkomožným zasa: »Bezbožníci (ste)!«?

(*) (Boh ťahá na zodpovednosť všetkých, ktorí by ináč v tomto živote pre svoje mocenské postavenie vo svete nemohli byť volaní na súd ani odsúdení, ani potrestaní.) 19

Stranu nenadŕža iste ani kniežatám,
bohatému nedá prednosť pred núdznym.
Lebo oni všetci sú jeho rúk výtvorom,
v okamihu pomrú, tak sa pominú:

20

O polnoci samej ľud sa môže pobúriť,
len tak šmahom ruky zvrhne vladára.

21

Jeho oči bedlia nad cestami človeka,
všetky jeho kroky pozoruje on.

22

Nieto veru tône, nieto ani temnoty,
kde by ukryli sa tí, čo pášu zlo.

Boh zasiahne v pravej chvíli

23

Neurčuje nikdy človekovi lehoty,
by sa dostanovil na súd pred Boha.

24

Veľkomožných zničí on bez vyšetrovania,
iných na ich miesto ustanoví hneď.

25

Jemu dobre známe sú všetky ich počiny,
v noci ich podvráti, budú zdrvení.

26

On ich iste skrotí ani dákych zločincov
na mieste tom, čo je všetkým na očiach,

27

bo sa oni takto odvrátili od neho,
ani jednu z jeho ciest uznať nechceli.

28

Dá on, by sa k nemu vzniesol výkrik biedneho,
výkriky úbohých vždycky počuje.

29

Keď však odpočíva, kto ho môže odsúdiť,
keď zakryje si tvár, kto ho uvidí?

(*) (Ak Boh aj hneď po zločine netresce hriešnika, preto človek nemusí ešte Boha odsudzovať ani pochybovať o jeho moci.) 30

Bedlí nad národom aj nad každým človekom,
aby k vláde nikto z tých sa nedostal,
ktorí národ iba kruto sužujú.

Daromná opovážlivosť

31

No ak Bohu zlosyn povie: »Bol som zvedený,
nikdy sa už zlého nedopustím ja.

32

Dokiaľ nepochopím, nože, ty ma poučuj,
ak som spravil chybu, už ju nespácham,«

33

podľa tvojej mienky má ho ihneď odmeniť,
pretože sa rúhaš (Bohu samému)?
Veď si ty sám začal, ja nie, veru, zaiste,
čo si sa dozvedel, porozprávajže!

(*) (Boh podľa tvojho nápadu mal by ihneď použiť svoju spravodlivosť, kým ty sám odopieraš uznať mu múdre riadenie sveta.) 34

Mužovia mi umní takto budú hovoriť,
každý múdry človek, čo ma počuje:

35

»Jób ver' nerozpráva, jak sa svedčí na vedu,
jeho slová isto nie sú rozvážne.

36

Lenže Jób tiež bude preskúmaný naskrze
pre tie reči svoje, hodny hriešnikov,

37

bo si on hromadí vinu jednu na druhú,
zo svojich priestupkov smeje sa tu pred nami,
množí svoje slová proti Pánovi.«"

4. Tretia Elihuova reč, 35,1 - 16

1A Elihu opäť vravel:

Jób si protirečí

2

"Veď či za správne si toto vari pokladal:
»U Pána mám právo,« tak si hovoril.

3

Teraz zasa tvrdíš: »Čo je ťa do toho,
čože ti tým robím, že hriech pášem ja?«

(*) (Porov. 34,9.) 4

Nuž tak, chcem dať teraz tebe hlavne odpoveď,
zároveň však s tebou tvojim priateľom.

Neprávosť neublíži Bohu

5

Na nebesá pozri, len sa dívaj (pozorne)!
Hľaďže na oblaky: Vyššie než ty sú.

6

Keď hriech teda pášeš, čo urobíš jemu tým?
Ak máš nemálo vín, čo mu spôsobíš?

7

Ak si spravodlivý, čože mu tým daruješ
alebo čo môže prijať z tvojej ruky?!

Neprávosť ubližuje ľuďom

8

Tvoja bezbožnosť týka sa muža; jak si ty,
tvoja spravodlivosť syna človeka.

9

Nariekajú oni pod útlakom velikým,
kvília pod ramenom mocných vladárov.

10

Lenže nepomyslia: »Kde je Boh, čo stvoril nás,
ten, čo dáva v noci piesňam hlaholiť,

(*) (Boh oprávnene žiada, aby všetci, čo sú utláčaní alebo akokoľvek podrobení utrpeniu, modlili sa s celou dôverou; Boh veľmi často za noc, t. j. nečakane, za veľmi krátky čas poskytol svoju pomoc ľuďom a tým ich pohol, aby mu ďakovali chválospevom a aby ho zvelebovali za svoje vyslobodenie.) 11

čo nás poučuje tvorstvom pozemským
a čo nás vzdeláva vtáctvom nebeským?«

12

Bedákajú iba, nik im nedá odpoveď
pred spurným pohľadom tamtých hriešnikov.

13

Všetko to je márne, Boh ich nechce vypočuť,
Všemohúci si to ani nevšimne.

14

Čo však, keď ty vravíš, že ho veru nevidíš,
hoci s ním máš súd mať, na to čakáš len?

15

Že hnev jeho teraz teda ešte netresce,
že sa o priestupok zaraz nestará,

16

Jób si už aj ústa naprázdno ver’ otvára,
keďže vedu nemá, tára priveľa."

(*) (Treba trpezlivo vyčkať, až Boh za dobré uzná, kedy chce zakročiť svojou mocou, aby poskytol pomoc prosiacim.)

5. Štvrtá Elihuova reč, 36,1 - 37,24

1Elihu pokračoval a vravel:

Pán trestom napráva

2

"Pozhovej mi trochu, ja ťa zaraz poučím,
veď sú ešte Božie slová na prospech!

3

Svoje vedomosti doširoka rozviniem,
by som svojho Tvorcu ospravedlnil.

4

Veď sú moje slová naozaj nie luhárstvom,
muž tu pred tebou je zbehlý vo vede.

5

Hoci Boh je iste svojou mocou nesmierny,
nepohrdne nikým srdca čistého.

6

Neponechá veru ničomníka nažive,
súdne právo zasa biednym poskytne,

7

zo spravodlivého svoj zrak nespustí.
Lebo aj kráľov on na prestol uviedol,
navždy dosadil ich, lenže spyšneli.

8

Keď však reťazami oni poviazaní sú,
keď ich opantajú biedy povrazy,

(*) (Reťaze a povrazy sú znakom biedy, nešťastia a utrpenia.) 9

potom ich počiny on im zaraz odhalí,
aj ich previnenia, že ver’ spyšneli.

10

Uši im otvorí, aby ich tak varoval,
povie, aby od zla odvrátili sa.

(*) (Nešťastím upomína Boh ľudí, aby sa odvrátili od neprávosti a hriechu.) 11

Ak počúvnu ho, potom slúžiť budú mu,
dokončia aj oni v šťastí svoje dni,
svoje roky tobôž v samých radostiach.

12

Lež ak neposlúchnu, jak by šli už priepasťou,
pre nevedomosť oni iste zhynú.

13

Tí, čo srdce majú falošné a svárlivé,
čo (ho) nevzývajú, keď ich sputnáva,

14

tým aj duša hynie, keď sú ešte chlapcami,
rovnako aj život v mladom veku už.

15

Úbohosťou jeho úbohého zachráni,
zjavenie mu dáva jeho súžením.

Nech Jób dúfa v Pána!

16

Z pažeráka núdze vytrhne ťa takisto,
miesto toho príde blaho nesmierne
a tvoj stôl bude tiež tukom oplývať.

(*) ("Miesto toho príde blaho nesmierne" je voľný preklad (porov. Heger, Kniha Ijjob, 88). Iní prekladajú: Vyláka ťa aj z pážeráka núdze na široký priestor bez obmedzenia – Alebo aj s opravou hebrejského textu prekladajú: Aj z pažeráka nepriateľovho ťa zachráni – nezlomí ťa nijaké súženie – zavládne šíra sloboda a pokoj – tvoj stôl bude oplývať tučnotou.) 17

Zasa nad zločincom budeš vykonávať súd,
ešte tvoje ruky právo uchopia.

18

Lenže dávaj pozor, by ťa štedrosť nezviedla,
odmena veľká ťa z cesty nestrhla.

19

Keď ho v biede prosíš, dá sa to s tým porovnať,
keď zo síl všetkých namáhať sa budeš?

20

Ani po tej noci túžiť veru nemôžeš,
na ich miesto prídu iné národy.

(*) (Zmysel verša je dosť nejasný. Jeho terajšia forma je iste porušená. Heger pokladá verše 19–20 za neskoršiu vsuvku: po noci netúž – by druhovia svojho sa ujali miesta! (Kniha Ijjob, 129). Henne vykladá zmysel takto: Neprivolávaj noc smrti, pretože sa priatelia postavili proti tebe! – Iný pokus o preklad znie takto: Nechovaj v sebe túžbu po noci (zločincov), aby si spolu nevyvolal aj postrach (od zlostníkov).) 21

K neprávosti teda varujže sa privoliť,
lebo práve preto bieda stihla ťa.

Nesmierna moc Pánova

22

Hľa, aj svojou mocou Boh je veľmi vznešený!
Ktorý učiteľ je taký ako on?

23

Ktože jemu určí, ako má sa zachovať?
Kto mu smie povedať: »Krivdu spáchal si!«?

24

Spomeň, by si stále jeho dielo velebil,
ktoré (všetci) ľudia ospevujú ver’,

25

na ktoré sa díva každý človek s obdivom,
ľudia na ne hľadia iba zďaleka!

26

Pán jak vznešený je, to už ani nevieme,
počet jeho rokov zmerať nedá sa.

Všemocný Pán prírody

27

Veď aj kvapky z mora k sebe priťahuje on,
na paru hneď zasa dážď on obracia.

28

Potom oblaky ho vypúšťajú (zo seba),
a tak v kvapkách prší hojne na ľudí.

29

Kto môže pochopiť, jak sa mračná vznášajú,
stanu jeho taktiež hukot dunivý?

30

Veď on svoje pary nad ním porozostieral,
morské hĺbky (nimi) pozahaľoval.

(*) (Víchrica upamätúva na Boží súd; aj ona však prináša zúrodňujúci dážď, ktorý je pre vzrast rastlín užitočný a prepotrebný. Ten istý prostriedok v ruke Božej prináša teda aj trest, aj požehnanie, podľa toho, ako ho chce Boh použiť.) 31

Takto národy on nimi obživuje (vždy),
poživeň im dáva ozaj prehojne.

32

Ba aj blesk on chytil oboma ver’ rukami,
do cieľa mu udrieť prísne prikázal.

33

Jeho veľký hukot dáva o ňom potuchu,
že sa nad neresťou hnevom rozpálil.

Všemocný Pán životov

1

Moje srdce nad tým celkom predesilo sa,
že až z miesta svojho ide vyskočiť.

2

Počúvajte teda ten jeho hlas dunivý,
aký veľký hukot mu z úst vychádza.

3

Svoj blesk vystreľuje po šírych nebesiach
až veru po samy zeme končiny.

4

Za ním ozýva sa jeho hlas už dunením,
mohutnému hlasu dáva lomoziť,
blesky nezadrží, keď čuť jeho hlas.

5

Svojím hlasom hrmí naozaj podivne,
robí veľké veci, prečudesné tiež.

6

Veď aj snehu vraví: »Nože, na zem spúšťaj sa!«,
dažďom, lejaviciam: »Prudké buďteže!«

(*) (V. 7: "On vtláča na všetkých ľudí svoje znamenie" je voľnejší preklad. – V Palestíne za zimného obdobia trvalejšie sneží iba na vysokých horách. V zime padá hojný dážď, a to aj v priľahlých susedných krajoch Arabskej púšte. Daždivé počasie hatí roľníka v práci. Musí spočinúť od svojej celoročnej obvyklej práce.) 7

On vtláča na všetkých ľudí svoje znamenie,
by tak jeho dielo všetci poznali.

8

Do skrýše si vlastnej (každé) zviera zalieza,
ono sa vo svojej diere zdržuje.

9

Z južných komôr práve povíchrica prichádza,
od severu zasa zima studená.

10

Tak sa aj ľad tvorí na Božie dýchnutie,
takže celkom stuhne vody hladina.

(*) (Ľad sa tvorí taktiež dychom Pánovým – doslovne by znelo: Na dýchnutie Božie sype sa ľadovec. (Dýchnutie Božie podľa súvislosti je studený severný vietor.)) 11

A takisto mračno jeho bleskom vystrelí,
oblak rozoseje jeho záblesky.

12

Tak sa potom vrtia sťaby kolom dokola,
podľa jeho plánov v kruhu točia sa.
A tak všetko spravia, čokoľvek im prikáže,
po obvode celom jeho zeme ver’.

13

Ak chce kárať azda, svoju vôľu vyplní,
či byť milosrdný, aj to dosiahne.

Nech sa Jób pokorí pred Bohom!

14

Ty, Jób, týmto veciam, nože, sluchu dopraj už!
Povstaň, Božím divom venuj pozornosť!

15

Chápeš, ako to Boh nado všetkým panuje,
ako oblak jeho bleskom zažiari?

16

Chápeš vari aj tú rovnováhu oblakov?
To div toho, čo je múdry nesmierne.

17

Ty, čo šaty sa ti celkom rozhorúčia hneď,
sotva zem na južnom vetre zastane.

18

Hádam chceš s ním mračná po oblohe rozostrieť,
pevné zrkadlo jak z kovu bieleho?

V tmách prichádza svetlo

19

Daj mi teda vedieť, čo mu máme povedať,
pre tmu nám nemožno viac už rokovať.

20

Či sa mu oznámi, kedy budem hovoriť,
že hovorí ktosi, aj to dozvie sa?

21

Ani svetlo uzrieť teraz veru nemožno,
oblaky ho totiž celkom zatmili.
Lenže vietor vanie, už ich zasa rozháňa,

22

od severu ide zlato akoby,
kolo Boha vidno slávu úžasnú.

23

Všemohúceho my nikdy nedosiahneme:
Mocou preveľký je, súdom takisto,
ochrancom je práva, neutiskuje.

(*) (Hoci je Boh aj nekonečne mocný, predsa nikdy nezneužíva svoju všemohúcnosť; preto je nemysliteľné, aby sa Boh kruto zahrával s osudom ľudí alebo iných svojich stvorení.) 24

Preto sa ho ľudia (všetci) musia obávať,
ani srdcom múdrych on si nevšíma."

Časť tretia

Boh sám sa zjavuje a hovorí, 38,1 - 42,6

1. Prvá Božia reč, 38,1 - 39,30

1Tu Boh prehovoril z lona búrky k Jóbovi:

Stvoriteľ vesmíru

2

"Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas
a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?!

3

Slabiny si opáš ako hrdina,
ja sa budem pýtať, ty ma poučíš.

4

Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol,
nože mi to povedz, akže pravdu znáš!

5

Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery,
kto to obvinul ju sťaby povrázkom?

6

Do čoho jej stĺpy zapustené sú
a kto položil jej kameň uholný,

7

keď si ranné hviezdy zborom spievali
a Boží synovia všetci plesali?

(*) (Najobvyklejší obraz stvorenia sveta predstavuje Boha ako budovateľa domu (4–6). Keď budovateľ zapustil do budovy uholný kameň, konala sa za spevu slávnosť (porov. Zach 4,7). V Palestíne podnes sprevádzajú kladenie posledných kameňov do klenby striedavými piesňami (Hejčl, Biblie, č. III, 997). Pri zakončovaní budovania vesmíru spievali hviezdy a anjeli na slávu Bohu.) 8

Ktože bránami to more uzavrel,
keď sa prúdom vzdulo, zo dna vyvrelo,

9

keď som za odev mu oblak pridelil,
ako plienky zasa mračno pošmúrne?

10

Potom som ho sputnal svojím zákonom,
vložil som naň zámok, dvoje brány tiež.

11

Povedal som: »Potiaľ smieš, ďalej nie,
tu sa už rozbije pýcha tvojich vĺn.«

Tvorca svetla

12

Či za svojich dní si dal ránu rozkazy
a zorničke si určil miesto jej,

13

aby zachytila zeme okraje,
a tak hriešnici z nej boli zmetení?

14

Jak smola pečatná, tak sa premieňa,
ona sa jak rúcho líči farbami.

(*) (Nádheru farieb, ktorá sa zjaví pri rannej zore, porovnáva spisovateľ s červenou pečatnou hlinou. Zmeneným hláskovaním dostaneme však nový obraz, ktorý sa zdá priliehavejším na tomto mieste. Ide tu asi o porovnanie s červeným vínom (Prís 23,31), ktoré sa postupne čistí, ak je uzavreté, a postupne sa v ňom vyvíja utešená farba.) 15

Hriešnikom ich svetla nedostane sa,
napriahnuté rameno sa už doláme.

Vládca všetkých obzorov

16

Vari až ku žriedlam mora došiel si,
na dne hlbočiny si sa prechádzal?

17

Tebe brány smrti ukázali sa,
alebo si videl brány temravy?

18

Po šíravách zeme si sa rozhliadol?
Ak ju celú poznáš, nože rozpovedz:

19

Kadiaľ vedie cesta k svetla bydlisku,
kde zas majú svoje miesto temnoty,

20

aby si ich na ich panstvo zaviedol,
akže poznáš chodník do ich domova?

21

S nimi si sa zrodil, už to iste vieš,
veď preveľký je počet tvojich dní.

(*) (Ide o ironickú poznámku o krátkom veku ľudského života.)

Mocnár búrok

22

K zásobárňam snehu vari zašiel si,
ľadovca si uzrel zásobárne tiež,

23

ktoré uschoval som na deň pohromy,
na deň veľkej bitky, vojny nemalej.

(*) (Možno, že verš naráža na Joz 10,11.) 24

Kdeže cesta je ta, hmly kde delia sa,
po zemi sa šíri vietor východný?

25

Ktože to vykopal ručaj prívalu,
ktože cestu tobôž bleskom hromovým,

26

nezaľudnenú zem dážď by zavlažil,
tú púšť, na ktorej niet ani človeka,

27

by zem spustošenú, sirú zavodnil,
by zo stepi znovu vzišla travina?

28

Kde dážď teda (svojho) otca má,
alebo kto splodil rosy kvapôčky?

29

Z čiehože lona to ľady vychodia,
nebeská inovať, ktože splodil ju?

30

Veď aj vody stvrdnú sťaby na kameň,
takisto aj hĺbok stuhne hladina.

Vladár hviezd a počasí

31

Môžeš zakosíliť pásy Kuriatok,
Orióna putá môžeš rozviazať?

32

Dáš, by v svojom čase Veniec vychodil,
Medveďa viesť budeš s jeho mladými?

33

Vyznáš sa ty azda v nebies zákonoch,
čo v nich napísané, spravíš na zemi?

34

Svoj hlas pozdvihneš var’ k samým oblakom,
by ťa zaliali hneď vody prívaly?

35

Azda blesky hodíš, až sa rozbehnú,
tebe odpovedia: »Aha, tu sme už!«

36

Ktože ibisovi múdrosť udelil,
ktože kohútovi umnosť daroval?

(*) (Zdôrazňuje poriadok, ktorým sa prejavujú sily prírody, akoby podľa rozvahy vyvíjajú svoju činnosť, na svoj čas určenú. Iní prekladajú: Ktože vložil do mrakov múdrosť a ktože požičal mračnám rozvahu? – Iní zasa miesto "mrakov" a "mračien" chcú čítať slová: utajenosť a zjavný dej. Preto prekladajú: Kto vložil do utajenosti múdrosť a kto požičal zjavnému dianiu rozvahu? – V pravidelnosti prírodných javov zračí sa múdrosť toho, kto prírode stanovil jej zákonitosť.) 37

Ktože môže mračná múdro spočítať,
a kto môže nahnúť mechy nebeské,

38

keď prach sa na hmotu tvrdú zlepuje,
keď sa spájajú tiež hrudy navzájom?

Pán zverstva: Lev. Krkavec

39

Hádam levici ty korisť nadháňaš,
levíčat ty vari žravosť ukojíš,

40

keď sa utúlili v svojich pelechoch,
abo na postriežke ležia v húšťave?

41

Ktože krkavcovi pokrm prichystá,
keď mláďatá jeho k Bohu volajú,
nemajú čo žrať už, len tak trasú sa?

Skalná koza. Jeleň

1

Vieš ty, kedy kozy skalné liahnu sa
kedy lane vrhnú, spozoroval si?

2

Jak sú dlho plné, čítaš mesiace,
časy liahnutia ich poznáš takisto?

3

Ony sa len schúlia, mladé vypustia,
ťaže pôrodnej sa takto pozbavia.

4

Ich mladé silnejú, rastú na stepi,
raz sa odtúlajú, k nim sa nevrátia.

Divý osol. Byvol. Pštros

5

Ktože slobodu dal oslu divému
a kto onagrovi putá rozviazal,

6

ktorému ja dal som púšte za bydlo,
za sídlisko jeho slanú krajinu?

7

Z lomozu mesta on len sa vysmieva,
na krik poháňača veľa nepodbá.

8

Po kopcoch len snorí, svojich pasienkoch,
kde zeleň dáka je, hľadá bedlivo.

9

Ochotne ti byvol službu vykoná,
či bude pri tvojich jasliach nocovať?

10

Môžeš na šiju mu vložiť opraty
a bude za tebou brázdy vyrývať?

11

Spoľahneš sa naňho, že je mohutný,
môžeš naňho svoju prácu ponechať?

12

Môžeš si byť istý, že sa vráti zas,
že on na humno ti zrno dovezie?

13

Pštros má zasa krídla veľmi svižné ver’
a perie má hybké, taktiež perute.

14

Keď si on do zeme vajcia nakladie,
potom si ich v piesku (telom) zahrieva,

15

zabúda, že noha ich tam rozšliape,
aj divá zver ich tam môže rozdláviť.

(*) (Pštros opustí na dlhší čas vajcia, na ktorých sedí.) 16

K mladým krutý býva jak by k nevlastným,
že sa darmo trápi, to ho nemrzí.

17

To Boh pozbavil ho (všetkej) múdrosti
a nedal mu podiel na rozumnosti.

18

Lež ak do výšky sa letom povznesie,
vysmeje sa z koňa, z jazdca jeho tiež.

(*) (Rýchlym svojím behom pštros predbehne aj najlepšieho jazdca.)

Kôň. Sup. Orol

19

Ty to azda dávaš silu koňovi,
šiju jeho hrivou priodievaš ty?

20

Dávaš, aby skákal sťaby kobylka?
Jak je hrozne hrdé jeho erdžanie!

21

Dupká po rovine, mocne vzpína sa,
a potom sa proti zbraniam vyrúti.

22

Chichoce sa strachu, desu nepozná,
pred taseným mečom neustúpi on.

23

Len tak na ňom tulec zvučne hrkoce,
kopija sa blýska, oštep takisto.

24

Bujný, nepokojný, sťaby hltal zem,
zadržať sa nedá, keď roh zazneje.

25

Keď poľnica zvrieskne, »Hihi!« zarehce
a bitku zďaleka už on zavetrí,
hromovanie vodcov, pokrik vojnový.

26

Jastrab operí sa podľa tvojho umu,
aby letel na juh, krídla rozvinul?

27

Orol na tvoj rozkaz vzlietne do výšky,
hniezdo postaví si veľmi vysoko?

28

Na brale on sídli, tamtiež nocúva,
na útese skalnom, jak by v pevnosti.

29

Stadiaľ vyhľadáva svoju potravu,
takto jeho oči jastria do diaľky.

30

Krv si posrkujú jeho mláďatá,
zdochliny kde jesto, tam je aj on hneď."

2. Prvá Jóbova odpoveď Bohu, 40,1 - 5

1Tu Pán hovoril Jóbovi: 2"Ustúpi, kto prie sa so Všemohúcim,
kto aj Boha kára, dá už odpoveď?"

Úbohý som. - 3A Jób odpovedal Pánovi: 4"Hľa, úbohý som čo ti vravieť mám?
Položím si iba ruku na ústa.
5Raz hovoril som, opakovať nebudem,
aj po dva razy, znovu nezačnem."

3. Druhá Božia reč, 40,6 - 41,26

6Tu Boh z lona búrky hovoril Jóbovi: (*) (Jób sa vzdáva ďalších svojich sťažností. Ale Boh ho vedie ešte o stupeň vyššie, aby mu pripomenul jeho ľudskú bezvládnosť. Tak ho vedie Boh k tomu, aby sa s dôverou a pokorne podriadil ustanoveniu Božiemu aj vtedy, keď ho z dopustenia Božieho zasiahol bolestný osud.)

Čo je človek pred Bohom?

7

"Slabiny si opáš ako hrdina,
ja sa budem pýtať, ty ma poučíš:

(*) (Porov. 38,3.) 8

Naozaj chceš zmariť súdny nález môj,
mňa ty odsúdiť chceš, by si v práve bol?

9

Rameno máš azda také ako Boh,
hlasom takým hrmíš, ako jeho je?

10

Hrdosťou sa ozdob, vznešenosťou tiež,
priodej sa slávou aj velebnosťou!

11

Zúrivosti svojej voľný rozbeh daj,
všetko pyšné pozri, nože poníž to,

12

všetko spurné pozri, nože zvrhni to,
bezbožníka rozšliap ihneď na mieste!

13

Pospolu ich všetkých pohrúž do prachu
a do väzenia ich vrhni tmavého!

14

Ja sám potom budem teba velebiť,
že ťa zachránila tvoja pravica.

Mohutný hroch

15

Tu, hľa, pred tebou je vodná potvora,
trávu ona žerie ani dobytok.

16

Hľa, to ona v bedrách svoju silu má,
jej moc zas vo svaloch brucha spočíva.

17

Sťaby dáky céder svoj chvost napriami,
šľachy stehien jej sú uzly akoby.

(*) (V porovnaní ide o tvrdosť chvostu, ktorý je ináč dosť krátky.) 18

Jak rúry medené sú tiež kosti jej,
železné jak tyče údy jej sú ver’.

19

Je to prvotina Pána všetkých diel,
za vládcu je druhom iste stvorená.

(*) ("Za vládcu je druhom iste stvorená". Niektorí prekladajú: Tvorca mu dal v blízkosti jeho meč. – Mečom sú zaiste jeho nebezpečné zuby.) 20

Hory dávajú jej tiež svoj poplatok,
všetky divé zvery, čo sa hrajú tam.

21

Pod krom lotosovým ona líha si,
v skrýši zo šašiny abo z trstiny.

22

Lotosové tiene ju zakrývajú
a okolo nej sú vŕby potočné.

23

Ak je rieka dravá, nenaplaší sa,
hoc jej k tlame siaha, býva pokojná.

24

Ktože zrakom svojím môže skrotiť ju,
kto jej môže tŕňom nozdry prepichnúť?

Nepremožiteľný krokodíl

25

Na udicu lapíš krokodíla var’,
jazyk jeho azda sputnáš povrázkom?

26

Do nozdier mu hádam tŕnie zastrčíš,
háčkom prepichneš mu jeho čeľustie?

(*) (Pri doprave rýb na trh pretiahli im cez žiabre rákosie alebo prútie.) 27

Bude sa ti vari veľmi prosiť on
a bude ti vravieť dáke lichôtky?

28

S tebou uzavrie on azda dohovor,
bys ho vzal na celý život za sluhu?

29

S ním sa ako s vtáčkom budeš zabávať,
pre svoje dcéry ho hádam priviažeš?

30

Budú sa jednať oň spoločníci aj,
medzi obchodníkov v kusoch dajú ho?

31

Oštepom mu kožu môžeš preraziť,
jeho hlavu azda bodcom na ryby?

32

Ak naň svoju ruku (raz) už položíš,
na boj tuhý mysli, viac už nezačneš.

1

Nádej (muža) bude veru zmarená,
pri pohľade naňho hneď sa vyvráti.

2

Nenapajedí sa, keď ho vyrušia?
Ktože vtedy pred ním môže vydržať?

3

Kto sprotivil sa mu, a zachránil sa?
Pod šírym ver’ nebom nikto zaiste.

4

Tiež o údoch jeho mlčať nebudem,
a o jeho moci, ktorej rovnej niet.

5

Ktože môže zobliecť vrchný odev mu,
do dvojitého mu vniknúť brnenia?

6

Brány tlamy jeho ktože rozovrie?
Hrôza obkľučuje jeho zubiská.

7

Ako husté štíty jeho chrbát je,
pospájané tmelom sťaby z kremeňa.

8

Tesno jeden s druhým pospájané sú,
ani dych by cez ne vskutku neprešiel.

9

Priliehajú takto k sebe navzájom,
držia pohromade, nerozštiepia sa.

10

Keď sa mu (raz) kýchne, až sa zablysne,
jeho oči sú sťa brvy zornice.

(*) (Oči krokodíla, ktoré pri vynorení z vody sa najprv objavujú, básnicky sú porovnané s rannou zorou. V egyptskom obrazcovom písme pre rannú zoru používa sa ako znak práve oko krokodíla.) 11

Z jeho pažeráka jak by plameň šiel,
sťaby sršali tiež iskry ohnivé.

(*) (Básnické vyfarbenie dojmu pri pohľade na obávané zviera.) 12

Z jeho nozdier para vystupuje ver’
jak z hrnca na ohni, keď je vo vare.

13

Jeho dych by uhlie vari zapálil,
akoby mu plameň z tlamy vyšľahol.

14

V jeho šiji iste sila spočíva,
všade ho predchádza hrôza desivá.

15

Svaly jeho tela pevne poja sa,
môžeš tlačiť na ne, nepovolia však.

16

Tuhé ani kameň jeho srdce je,
ani spodný žarnov, také tvrdé je.

17

Pred jeho velebou vlny trasú sa,
ba aj mora príboj (pred ním) ustúpi.

18

Meč ak zasiahne ho, nič mu nespraví,
ani pika, oštep, strela vôbec nič.

19

Železo on má len sťaby za sečku,
mosadz mu je iba drevom práchnivým.

20

Na útek ho strelec zahnať nemôže,
ako pleva sú mu z praku kamene.

21

Kyj sa mu jak steblo tŕstia pozdáva,
keď oštepy svištia, on sa rehoce.

22

Pod ním jak by boli ostré črepiny,
sanicu on (nimi) v bahne vytlačí.

23

Zvíri ani kotol hlbočinu on
z mora si nádobku robí na olej.

24

Jeho cesta za ním trblieta sa ver’
hĺbka sťaby bola vlasmi sivými.

25

Na zemi sa jemu nevyrovná nik,
veď on stvorený bol nebojazlivý.

26

On gáni na všetky hrdé bytosti
a všetkým šelmám je iste kráľom on."

4. Druhá Jóbova odpoveď Bohu, 42,1-6

1Tu Jób odpovedal Pánovi:

Pred Bohom len pokora

2

"Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš,
nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť.

3

Hovoril som, lenže neuvážil som
tie divy, čo chápať ver’ som nemohol.

(*) (Jób zopakuje Božie slová (porov. 38,2.3). Teraz ich už vzťahuje na seba. Reči Božie poučili Jóba, aby poznal, že všemohúcnosť a múdrosť Božia ostávajú pre človeka neprístupnými.) 4

Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť,
budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa.

5

Len z počutia som teba dosiaľ poznával,
lež moje oko teraz ťa už uzrelo.

(*) (Predošlá Jóbova predstava o dokonalosti Božej bola nedostatočná, ba až veľmi nedokonalá. V tom zmysle sledoval Boha zďaleka. Teraz už poznáva, že Boh všetko koná podľa vopred stanoveného plánu, ktorý má svoj pôvod v nekonečnej Božej múdrosti. Iste tak múdro si počína Boh aj vtedy, keď na človeka dopustí utrpenie. Preto odvoláva Jób svoju doterajšiu netrpezlivosť a opovážlivosť, keď sa predtým chcel s Bohom pustiť do sporu.) 6

Tak korím sa už, budem robiť pokánie
a (posypem sa) prachom, taktiež popolom."

Záver knihy o Jóbovi, 42,7 - 17

1. Jóbovi priatelia nemajú pravdu, 42,7 - 9

7Keď Pán dohovoril tie slová Jóbovi, povedal Temančanovi Elifazovi: "Môj hnev vzkypel proti tebe i proti tvojim dvom priateľom, lebo ste o mne nehovorili pravdivo ako môj služobník Jób. 8Nuž vezmite si sedem býčkov a osem baránkov, choďte k môjmu služobníkovi Jóbovi a obetujte za seba celopal! A môj služobník Jób sa za vás pomodlí. Na neho budem mať ohľad a nepostihnem vás súžením, lebo ste o mne nehovorili pravdivo ako môj služobník Jób."

9Tu Temančan Elifaz, Šuachčan Bildad a Naamčan Sofar odišli a urobili ako im prikázal Pán. A Pán mal ohľad na Jóba.

2. Jóbov nový blahobyt, 42,10 - 17

10Potom Pán zmenil Jóbov údel, lebo sa modlil za svojich druhov. A Pán dvojnásobne rozmnožil Jóbovo imanie. 11Tu prišli k nemu všetci jeho bratia a všetky jeho sestry a všetci jeho predošlí známi. Jedli s ním chlieb v jeho dome, ľutovali ho a potešovali ho vo všetkom tom trápení, ktoré Pán na neho zoslal. Každý mu daroval baránka a zlatý prsteň. (*) ("Baránok" (v pôvodine: qesita) nie je peniaz razený na spôsob našich mincí, ale tu ide o vzácny kov, ktorým sa platievalo v kusoch. Nevieme, akej bol veľkosti, a tak aj jeho hodnota bola akiste rozličná.) 12A Pán požehnal koniec Jóbovho života viac ako jeho začiatok, takže mal štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc záprahov rožného statku a tisíc oslíc. 13Mal tiež sedem synov a tri dcéry. 14Jednej dal meno Holubica, druhej meno Škorica, tretej meno Roh líčidla. 15A v šírom kraji nebolo takých krásnych žien ako Jóbove dcéry. A otec im dal podiel na dedičstve s ich bratmi. 16Jób žil potom ešte stoštyridsať rokov a uzrel svoje deti i deti svojich detí až do štvrtého pokolenia. 17A zomrel Jób starý a sýty (svojich) dní.

Kontext   Úvod      

Obsah