"Bár by zhynul deň, v ktorom som sa narodil,
aj noc, keď povedali: »Chlapca počala!«

Bár by sa ten deň zaraz v temravy obrátil
a Pán naň z nebies nepohliadol viac
a svetlo slnca mu už nesvitlo!

Bár by ho zmohli tône smrti, temnoty
a čierny oblak (bár) by ho prikvačil
i schvátili ho hrôzy zatmenia!

Bár by ten deň (navždy) pojali mrákavy,
by ku dňom rokov vôbec nepatril
a do počtu mesiacov neprišiel!

Bár by oná noc bola celkom neplodná,
by nezaznel v nej jasot radostný!

A bodaj by ju zaklínači prekliali,
hoc krokodíla schopní vydráždiť.

Bár by zhasli hviezdy za jej súmraku,
by na lúč svetla darmo čakala,
ba ani zora (čo) by jej nevzišla!

Veď neprimkla mi brány z lona matere
a spred očí mi biedy neskryla!

Čo v lone matky hneď som vtedy neumrel,
buď po pôrode zaraz nezhynul?!

Nač ma pritúlili kolená (otcove),
načo ma prsia (matkine) kojili?!

Mal by som pokoj, keby som bol hneď zadriemal,
a odpočinok, keby som bol usnul

tam spolu s kráľmi, s poradcami krajiny,
čo samoty si vopred stavali;

s kniežatmi, ktoré zlata mali dosť
a hroby svoje striebrom plnili.

Že ma nezahrabali jak nedochôdča,
jak nemluvniatko, ktoré nezazrelo svit!

Tam násilníci prestávajú zúriť
a oddychujú, čo nemajú síl;

aj zajatci tam život nájdu pokojný
a dozorcov hlas nepočujú viac.

Tam malí-veľkí sebe celkom rovní sú
a otrok pána pozbavený je.

Prečo len dal svetlo úbožiakovi
a život takým, čo sú zatrpklí?!

Oni smrť si žičia, a ona nechodí,
hoc jak skrytý poklad ju hľadajú;

jasavú by pocítili radosť
a plesali by, že už našli hrob.

Načo je život človeku,
ktorému je skrytá jeho cesta
a Pán ho koldokola ohradil?

Ja vzlykať musím, keď sa pozriem na chlieb;
ako voda plynie moje utrpenie,

bo pred čím mám strach, to práve postihne ma,
a čo ma desí, to ma zachváti.

Ja nemám pokoja ani istoty;
ni odpočinku, iba súženie…"

"Možno s tebou hovoriť? Veď skleslý si!
Kto však mohol by sa zdržať slova?

Mnohých si zaiste poučoval,
utužoval ochabnuté ruky,

posilňoval chvejúce sa nohy,
obodroval slovom nestálych.

Keď to prišlo na teba, mrzíš sa,
keď sa ťa to dotklo, si skľúčený.

Nádej v bázeň pred Bohom neskladáš už,
na život dobrý nespoliehaš sa?

Len si spomeň: Nevinný var’ zhynul?
A či dobrí vyhubení boli?

Sám som videl, tí, čo orú zlobu,
neprávosti sejú, tí ich aj žnú.

Zahubí ich závan hnevu Pánovho,
vietor jeho srdu ich znivočí.

Leva rev, vysk levice (umĺknu hneď),
zuby ich levíčat sa vylámu.

Lev hynie, keď nieto koristi
mladé levíčatá sa rozpŕchnu.

Do sluchu mi slovo prišlo úchytkom,
moje uši zachytili čosi…

Raz dumal som v ľaku nočných preludov,
keď na ľudí tuhý spánok chodí.

Strach a triaška prišli na mňa vzápätí,
až mi rozochveli všetky kosti.

A potom mi vietor zavial kolo tváre,
na hlave mi vlasy dupkom vstávali.

Zastal… Podobu jeho nepoznal som,
pred zrakom mi stála dáka vidina,
tichulinko hlas jej šepkať čul som:

»Kto spravodlivý je v očiach Pána,
kto pred svojím Tvorcom čistý je?«

Veď on svojim sluhom nedôveruje
a na anjeloch chyby nachodí,

tým skôr na tých, čo len v domoch z hliny sú,
iba v prachu majú postať svoju,
bývajú jak mole rozmliaždení.

Od svitania do mrku rozpadnú sa,
ani netušia ako - navždy hynú.

Povrázky ich stanu im roztrhajú,
musia zomrieť, no nie v múdrosti.

Krič, či niekto odpovie ti!
Na ktorého z duchov sa obrátiš?

Pošetilca ničí roztrpčenosť,
blázna zasa žiarlivosť zabije.

Pošetilca koreň pustiť zrel som,
ale hneď som preklial jeho príbytok.

Jeho deti blaho nedosiahnu,
v bránach zdeptajú ich, zástancu nemajú.

Čo sebe nažali, poje hladný,
ba aj sprostred tŕnia uchváti to;
smädní vyčerpajú ich imanie.

Veď nešťastie z prachu nevyrastá,
ani bieda nevypučí z pôdy.

Človek si sám plodí trápenie,
ako z ohňa vyletujú iskry.

Ja sa však iba k Pánovi utiekam,
Bohu zverím svoje právo.

Preveľké, tajomné veci robí,
skutky prepodivné, počtu im niet!

Povrchu zemskému on dažde dáva,
zosiela tiež rosu na tvár polí.

Ponížených vysoko pozdvihuje,
tých, čo trúchlia, blaženými robí.

Chytrákov úmysly on celkom marí,
že ich ruky vždy sú bez úspechu.

Múdrych on v chytráctve ich polapuje,
potuteľných plány sa nesplnia.

Aj za dňa bieleho do tmy rútia sa,
napoludnie tápu ako v noci.

Úbožiaka chráni pred mečom ich úst,
pred zlými rukami bedára,

takže človek ubitý môže dúfať,
ničomnosť však ústa zavrie si.

Koho Pán tu kára, blažený je.
Trestom Všemocného nepohŕdaj!

On udiera, ale aj obväzuje,
raní, no jeho ruky liečia aj.

Zo šiestich súžení ťa vyslobodí,
siedme zlo ťa už nestihne.

Za hladu ťa zachráni od smrti,
pred ostrím meča za vojny.

Pred šľahmi jazyka sa skryješ,
neľakneš sa skazy, keď ťa stihne.

Vysmeješ sa z nešťastia, z hladomoru,
ani zemskej zveri sa báť nebudeš.

Ale aj s poľným kamením budeš zmluvu mať,
aj poľná zverina bude žiť s tebou v pokoji.

Uvidíš, že tvoj stan je bez poruchy,
a keď prídeš domov, nepochybí tam nič.

Spoznáš, že tvoje potomstvo je početné
a tvojich výhonkov je ako bylín na poli.

Do hrobu zostúpiš vo vysokom veku,
ako keď vŕšia snopy v pravom čase.

Pozri, toto sme skúsili a tak to je.
Počúvni a vezmi si to k srdcu!"

"Bár by môj nárek presne odmeraný bol,
s ním biedu moju bár, by zvážili!

Veru by ona morský piesok prevážila,
nuž preto moje slová roztrpčené sú.

Veď vo mne šípy Všemocného (utkveli),
že môj duch saje ich jed do seba
a Božie hrôzy bojujú proti mne.

Či híka osol, keď má pažiť pred sebou?
A nad obrokom býk var’ zabučí?

Čo chuti nemá, možno jesť bez soli?
A bielko vajca má chuť nejakú?

Tak sa moja duša nechce dotknúť toho
a moje srdce si pokrm zhnusilo.

Bár by sa mi moja žiadosť splnila (raz)
a čo dúfam, Pán mi dožičil!

Bár by sa Pánovi rozmliaždiť ma chcelo
a rukou hybkou vyrvať z koreňov!

Tak by mi radosť akási ostala
a jasal bych aj v mukách ukrutných,
že nezaprel som slová Svätého.

Kde silu beriem, že schopný som vydržať?
A načo ešte život držím si?

Je moja sila akoby zo skaly
a moje telo ako zo spieže?

Či niet pre mňa už nijakej záchrany
a odňatá mi je každá opora?

Veď nešťastného musí priateľ ľutovať,
hoci pred Všemocným bázeň potratil.

Jak riava prudká, tak bratia sklamali ma,
keď koryto jej vody opustia,

ktoré ľadmi skalené bývajú
a snehy v sebe skryté mávajú,

lež v horúčavách zaraz opľasnejú
a v čase pále stadiaľ tratia sa.

To pre ne cesty pomýlia si pocestní
a púšťou blúdia, zhynú napokon.

Vyzerajú ich pocestní temanskí
a tlupy sábske na ne čakajú.

Jak zamrzí ich, že na ne spoľahli sa,
že došli až k nim, sklamali sa však.

Aj vy ste teraz práve takí voči mne,
ste preľaknutí, hrôzu cítite.

Či vravel som vám: Dajte mi voľačo,
darujte mi čosi z imania!?

Alebo: Vysloboďte ma z rúk nepriateľa
a vykúpte ma z moci zlostníka!?

Poučte ma a ja budem mlčať.
Ak som v niečom schybil, vysvetlite mi!

Veď priame slová sú také pôsobivé,
lež vaše hany čože dokážu?

Či zamýšľate iba slová súdiť?
Var’ vetru platia kriky zúfalca?

Aj o sirotu by ste losovali
a priateľa by ste predali.

Nuž ráčte a obráťte sa teraz ku mne,
nebudem vám luhať do očí.

Len poďte sem a nech sa krivda nedeje!
Len poďte, tu je ešte moja statočnosť!

Či nepravda väzí na mojom jazyku?
Či moje ďasno nerozlíši zlobu?

Či nie je vojnou život človeka na zemi
a jeho dni dňami nádenníka?

Ako otrok, čo prahne po chládku,
jak nádenník, čo čaká na zárobok,

tak aj ja mám šialivé mesiace
a noci strastí odpočítavam.

Keď líham, vzdychám: Kedyže už vstanem?
Keď vstávam, zasa: Kedy zotmie sa?
A do súmraku iba zmietam sa.

Telo mi šatia červíky a chrasty
a koža puká, rozpadáva sa.

Nad tkáčsky člnok mi dni ušli chytrejšie
a tratia sa, nití nemajúc.

Však rozpomeň sa: Jak dych je môj život,
viac moje oko blaho neuzrie.

Už nezočí ma toho zrak, čo vídal ma,
obzrieš sa po mne, už ma nebude.

Jak mizne oblak, celkom porozchádza sa,
tak nepríde späť, kto šiel do záhrobia,

už do svojho domu nikdy nevráti sa
a jeho bydlo viac ho neuzrie.

Nuž preto nechcem ústa držať na uzde
a prehovorím v ducha súžení,
ponariekam si v duše trpkosti.

Vari som ja more alebo morská obluda,
že si nado mnou stráže postavil?

Keď myslím: Však ma moje lôžko obodrí,
posteľ sa podelí so mnou o môj plač,

aj vtedy mi strach naháňaš snami
a vo videniach desom stíhaš ma.

Preto si moja duša volí obesenie,
radšej smrť než tie útrapy.

Pohŕdam životom, však nebudem večne žiť,
nuž tak ma nechaj, dych sú moje dni.

Čože je človek, že si ho tak všímaš,
že mávaš toľkú starosť o neho,

že ráno ho vyhľadávaš za ránom
a skúšaš si ho každú chvíľočku?

Kedy už odvrátiš svoj pohľad odo mňa
a dáš mi času slinu prehltnúť?

Čo hriechom robím tebe, strážca človeka?
A prečo si si za cieľ zvolil mňa,
že na ťarchu som sebe samému?

Prečo nestrpíš moje neprávosti
a priestupky mi nechceš prehliadnuť?

Nuž do prachu sa teraz pohrúžim,
budeš ma hľadať, no už ma nebude."

"Dokedy budeš vravieť také veci
a slová tvojich úst budú ako víchor?

Azda Boh, prevracia súdne právo,
alebo Všemohúci porušuje spravodlivosť?

Ak ti deti zhrešili proti nemu,
vydal ich napospas vlastnej vine.

Ale ak sa ty obrátiš k Pánovi,
vyprosíš si milosť Všemocného.

Ak budeš nevinný a spravodlivý,
on bude hneď bedliť o teba
a obnoví príbytok tvojej spravodlivosti.

Ak tvoj počiatok aj bude malý,
tvoja budúcnosť veľmi narastie.

Len sa spýtaj pokolení minulých,
na skúsenosť predkov pozor daj!

My včerajší sme iba a nevedomí,
naše zemské dni sú sťaby tieň.

Či nie oni učia ťa a hovoria ti,
zo svojich sŕdc vynášajú slová?

Pučí azda rákosie, kde niet bahna,
abo rastie tŕstie, kde vlahy niet?

Hoc je v kvete ešte a nezrezané,
pred všetkými bylinami usychá.

To cesta je každého hriešnika,
takto hynie nádej bezbožníka.

Skladá svoju dôveru do prázdnej kapsy,
svoju zábezpeku do pavučiny.

Chce sa oprieť o svoj dom, no nevydrží,
chce sa ho pridržať, neobstojí však.

Stojí plné šťavy pred východom slnka,
výhonkami čnie nad svojím sadom,

lenže jeho korene sú v hŕbe skál,
v príbytku kamenistom žije si.

Keď však vytrhnú ho z jeho miesta,
zaprie ho a povie: Nikdy som ťa nevidelo!

A hľa, tu je rozpadnutý na ceste,
iní zasa vyrastajú z prachu.

Boh nezavrhne bezúhonného,
ani svojou rukou nepodoprie zlých.

Ešte ústa naplní ti smiechom
a tvoje pery jasotom radostným.

Tvojich nenávistníkov pokryje hanba
a stánky hriešnikov sa pominú."

"Vskutku viem, že je to tak,
že človek nie je v práve pred Bohom.

Keby sa niekto chcel s ním pustiť do hádky,
neodpovie mu ani na jedno z tisíca.

Má múdru myseľ a silu mohutnú.
Kto vzoprel sa mu už a zdravý vyviazol?!

On nebadane vrchy prenáša
a v rozhorlení ich poprehadzuje.

Aj zemou pohne on z vlastného jej miesta,
že sa jej stĺpy budú zachvievať.

On zakáže slnku a nevyjde
a pod pečaťou hviezdy zatvára.

On samojeden rozostiera nebesá
a prechádza sa po morských hlbinách.

Voz stvoril Veľký, Orion takisto
aj s Kuriatkami a juhu izbami.

On robí veci preveľké, nesmierne,
divy, ktorým počtu niet.

Keď kol' mňa ide, ani si to nevšimnem,
keď prešmykne sa, tiež ho nezbadám.

Ak niečo schytí, kto mu v tom zabráni?
A kto mu povie: »Čo to vystrájaš?«

Boh však svoj hnev nijak nezdržiava
a koria sa mu voje Potvory.

Tým menej teda smiem s ním rokovať ja
a proti nemu slová vyberať.

Keď v práve som snáď, nedostanem odpoveď;
len prosiť môžem svojho žalobcu.

Keď oslovím ho, nechá ma hovoriť,
že na môj hlas dbá, veriť nemôžem…

On, čo ma zaraz kruší pre maličkosť
a pre nič za nič mi rany rozmnoží,

nedá môjmu duchu ani vydýchnuť si
a nasycuje ma horkosťou.

Ak o moc ide, on je najsilnejší,
ak ide o súd, kto ho predvolá?!

Keby som tvrdil, že som spravodlivý,
vlastné ústa ma odsúdia,
keby som nevinný robil sa, dokáže moju skazenosť.

Či statočný som, ani to nepoznám,
nuž opovrhujem svojím životom.

Hej, povedal som: Všetko je už jedno,
on nevinného so zlým zahubí!

Ak náhle zájde voľakto pod bičom,
on posmieva sa dobrých zúfalstvu.

Ba kraj ak príde do rúk bezbožníka,
on zrak jeho sudcov pozahaľuje.
Ak on to nie je, kto by to bol teda?

Dni rýchlejšie mi ako bežec utiekli
a stratili sa, šťastie nezhliadli.

Sťa člnok z tŕstia sa iba prekĺzli,
ako keď orol zlieta na korisť.

Ak pomyslím si: Na svoj nárek zabudnem,
výzor si zmením, rozveselím sa;

hneď naľakám sa všetkých svojich bolestí,
lebo viem, že ma ich nezbavíš.

Nuž ak som teda vinovatý (pred tebou),
tak načo ešte mám sa namáhať?

Hoc snehom seba poumýval by som
a svoje ruky lúhom očistil,

ty ma zas pohrúžiš do špiny,
že vlastným šatom budem hnusiť sa.

On nie je človek ako ja, by som mu povedal:
Tak spolu sa pred súd postavme!

Niet kto by mohol medzi nami rozsúdiť,
kto na nás oboch ruku vložil by,

kto jeho metlu odo mňa by oddialil,
by hrôza z neho nedesila ma.

Lež prehovorím, pred ním strach mať nebudem,
bo moje veci sa tak nemajú.

Mne samému sa celkom spríkril život,
tak do náreku dám sa nad sebou
a z trpkej duše budem hovoriť.

To poviem Bohu: Nože, neodsudzuj ma!
Mne oznám, prečo so mnou prieš sa ty!

Či dobre ti to, že krivdy dopúšťaš sa,
že dielom rúk svojich pohŕdaš
a smeješ sa zámerom bezbožných?

Či vari ty máš oči telesné,
jak človek hľadí, ty tak hľadievaš?

A tvoje dni sú ako dni človeka,
i roky tvoje jak dni ľudské sú,

že zháňaš sa tak po neprávostiach mojich
a vyzvedáš sa na moje priestupky,

hoc dobre vieš, že ozaj som nevinný
a z tvojej ruky nik ma nevyrve?

Tvoje ruky ma urobili a stvárnili
a naraz ma chceš celkom zahubiť?

Len rozpomeň sa, že si ma urobil z hliny,
a chceš ma zasa na prach obrátiť?

Či ako mlieko nepozlieval si ma
a sťaby syru zhustnúť nedal mi?

Hej, kožou, telom ty sám odel si ma
a votkal si mi kosti, šľachy tiež;

dar žitia si mi blahovoľne udelil
a tvoja starosť dych mi chránila.

Hoc v svojom srdci tieto veci skrývaš,
ja viem, že toto máš pred sebou:

Ty ma pozoruješ, či dopustím sa hriechu,
no nezbavíš ma mojich priestupkov.

Keby som páchal bezbožnosť, beda mi,
lež hlavu vztýčiť nesmiem nevinný.
Som sýty hanbou, spitý utrpením.

Keď pozdvihnem sa, sťa lev naháňaš ma;
a opäť sa podivne správaš voči mne.

Hneď nových svedkov proti mne si privádzaš
a ešte väčšmi na mňa hneváš sa;
vždy nové vojská broja proti mne.

Ba prečo si ma z lona matky vyviedol?
Čo nezhynul som, zrak než uzrel ma?

Jak ten, čo nie je, prečo som sa nestal ja?
Čo neniesli ma z lona do hrobu?

Dni môjho žitia potrvajú kratúčko,
nuž nechaj ma už, by som pookrial,

prv, ako pôjdem, skadiaľ sa nik nevracia,
kde zem je plná tmy a temravy,

kde zem je šerá, čo je nad tmy černejšie,
kde zmätok iba a svit je temravou."

"Nemá azda táraj dostať odpoveď,
pravdu má mať veľavravný muž?

Umlčia ľudí táraniny tvoje,
ty pýšiť sa budeš, že pravdu máš?

»Moja náuka je jasná.« Vravíš ty.
»Pred tvojím zrakom som celkom čistý.«

Keby len Boh ozaj vravieť začal,
otvoril si proti tebe pery,

dal ti poznať taje svojej múdrosti
nepochopiteľné na počutie!
Vedz, to Boh chce počet z tvojej viny!

Chceš azda vystihnúť Božiu podstatu,
obsiahnuť dokonalosť Všemohúceho?

Je vyšší nad nebesá. Čo urobíš?
Hlbší od podsvetia. Čože dozvieš sa?

Jeho rozsah väčší je ako zem,
jeho šírka väčšia ako more.

Ak on ide pomimo, či to tají,
abo rozhlasuje, kto mu zabráni?

Veď ľudí podvodných on dobre pozná,
neprávosti zbadá, všíma si ich.

Tak môže prísť prázdny človek k rozumu,
veď človek sa rodí ako divé osliatko.

Lenže ak ty svoje srdce priame máš,
ak ty k nemu dvíhaš svoje ruky

a ak je neprávosť v tvojej ruke, ty ju odstrániš
a krivde nedáš sídliť v svojom stánku,

potom si pozdvihneš tvár bez poškvrny,
budeš neochvejný, bez strachu.

Potom iste zabudneš na útrapy,
na vody jak ušlé spomenieš si.

Život jasnejší mať budeš nad poludnie,
ba aj tmy ti budú ako zore.

Budeš istý, bo budeš mať nádej,
budeš pokojne spať chránený.

Keď budeš driemať, nik ťa nevyruší;
mnohí ťa budú láskať po tvári.

Oči bezbožných však zhynú túžbou,
pre nich útočište zaniklo už
a nádej všetka ich je - vydať dušu."

"Vy jediní ste teda ozaj ľuďmi
a všetka múdrosť s vami zahynie.

Aj ja mám rozum takisto ako vy
a nie som od vás nijako podlejší.
Veď oné veci kto by nevedel?!

Mám byť azda svojmu druhovi na posmech?
Preto vzývam Pána, nech on mi dá odpoveď!
Je na smiech človek riadny, statočný…

Veď »Škode posmech!« myslí si šťastný
a »Úder tomu, komu nohy klesajú!«

Stánky ničomníkov sú na pokoji,
čo dráždia Boha, tí sú bezpeční,
akoby mali Boha v svojej ruke.

Zveri sa pýtaj, by ťa poučila,
nebeských vtákov, nech ti povedia,

aj zemeplazov, aby poučili teba,
a morské ryby nech ti oznámia:

Veď z týchto všetkých ktože by nevedel,
že ich urobila ruka Pánova?!

V jeho ruke je duša všetkých bytostí
aj duch každého ľudského tela.

Azda ucho nerozlišuje slová,
ako pokrm ochutnáva podnebie?

A nemávajú starší múdrosť
a vysoký vek nemá rozumnosť?

Aj on múdry je a veľmi mocný,
aj rozvážny je, veľmi rozumný.

Ak niečo zrúca, to nik nepostaví,
koho on zavrie, toho neotvorí nik.

Ak zahatá vody, zaraz povyschýnajú,
keď vypustí ich, kraje rozvrátia.

Aj on je mocný a múdry,
jeho je zvedený i jeho zvodca.

On dáva radcom vykračovať boso
a bláznov robí zo sudcov.

Aj kráľom reťaze strháva
a putá dáva kolo bedier im.

On dáva kňazom vykračovať boso
a veľkomožných k pádu privádza.

Rečníkom odoberá výrečnosť
a starcom zas rozum odníma.

Na urodzených vylieva potupu
a veľkomožným pásy popúšťa.

On odhaľuje hlbočiny temnoty
a temravy zas mení na svetlo.

On rozmnožuje, lež aj hubí národy,
jak šíri kmene, tak aj tiesni ich.

On rozum berie zemským kniežatám
a dáva im blúdiť púšťou bezcestnou.

Tak tápu potme, svetla vôbec nemajú
a tackajú sa ako opití.

Hľa, moje oko všetko toto videlo
i ucho moje čulo, vnímalo.

Nuž čo viete vy, to ja poznám takisto,
nie som od vás nijako podlejší.

Ale ja budem hovoriť so Všemohúcim
a pred Bohom sa chcem obhájiť.

Vy však vymýšľate klamné luhárstva,
všetci ste nanič lekári.

Ach, keby aspoň umĺknuť ste chceli,
to za múdrosť by sa vám rátalo.

Len počúvajte perí mojich výčitky
a úst mojich čujte žalobu!

To namiesto Boha hovoríte luhárstva
a miesto neho lesti vravíte?

Chcete sa postaviť na jeho stranu
a zástupcami Boha chcete byť?

To dobre bude, keď sa o vás presvedčí,
že jak ľudí klamú, tak ho klamete?

On vás isto stihne trestom veľmi prísnym,
ak tajne komu stranu držíte.

Nedesí vás jeho velebnosť
a hrôza z neho nezachváti vás?

Tie vaše reči nie sú hádam z popola
a nie sú z hliny vaše pevnosti?

Nuž mlčte trochu, by som mohol aj ja hovoriť,
nech potom príde na mňa čokoľvek!

Však svoje telo držím medzi zubmi
a svoju dušu na dlaň kladiem si.

Ak znivočí ma, ani sa nezachvejem,
len nech si pred ním poviem svoje.

To bude potom moja spása,
veď nemá prístup k nemu darebák.

Tak počúvajte moje slovo
a v ušiach vašich nech je výklad môj!

Pripravil som sa na súd
a som presvedčený, že ja v práve som.

Kto sa teda chce pravotiť so mnou?
Lebo potom zmĺknem a zahyniem…!

Len od dvoch vecí ma teraz ušetri
a pred tebou sa skrývať nebudem:

Odtiahni odo mňa svoju ruku
a hrôza z teba nech ma nedesí!

A zavolaj ma, budem ti odpovedať,
alebo ja budem hovoriť a ty mi odpovieš.

Koľko mám pokleskov a hriechov?
Tak moje viny, hriechy oznám mi!

Prečo svoju tvár skrývaš predo mnou
a máš ma za svojho nepriateľa?

Či desiť chceš lístok vetrom zmietaný
a za slamkou suchou sa naháňať? -

že výrok trpký zapisuješ proti mne,
že pričítaš mi viny z mladosti,

že moje nohy zatváraš do klady,
všetky moje kroky strážiš bedlivo
a nôh mi stopy skúmaš pozorne?

Rozpadá sa ako hniloba nejaká,
jak šaty, čo ich mole vyžerú.

Veď človek, čo sa zrodil zo ženy,
má dni krátke a plné lopoty,

jak keď kvet pučí, vzápätí však vädne,
jak keď tieň beží, nezastaví sa.

Ty svoje oko na neho otváraš
a poháňaš ho na súd so sebou.

Kto z nečistého stvorí čisté? Nik ver’.

Sú odmerané veľmi presne jeho dni
a poznáš počet jeho mesiacov,
dal si mu medze, neprekročí ich.

Nuž odvráť od neho svoj pohľad, nechaj ho,
kým nezbaví sa svojho dňa ako nádenník.

Veď aj strom nádej máva
a mládnik jeho skazu nevezme.

Ak korene mu zostarnú v zemi
a jeho peň v prachu odumrie,

povyháňa, len čo cíti vodu,
sťa byľ mladá vetvy vyženie.

No človek hynie, klesá bez vlády
a ľudia zájdu - kde sa podejú?

Jak keby z mora vody vymizli
a rieka klesla, vyschla nacelkom,

tak človek klesne, viac už nezdvihne sa,
neprecitne, kým sa nerozpadne nebo,
a nepreberie sa zo spánku.

Hoc do podsvetia by si ma zavrhol,
mňa nevšímal si, kým prejde ti hnev,
len urči, kedy spomenieš si na mňa!

Ak človek zomrie, azda zas oživne?
To by som vydržal celý čas lopoty,
kým neprišla by za mňa výmena.

Ty predvoláš ma a ja ti odpoviem,
až zažiadaš si dielo svojich rúk.

Ty teraz rátaš moje kroky,
ale moje viny odpustíš.

Môj hriech bude zapečatený v mechu
a moje poklesky vybieliš.

Tak, ako kopec padne a rozsype sa
a z miesta svojho skala pohne sa;

tak, ako voda rozhlodáva kameň
a jej prívaly odplavujú prsť,
tak ľudskú nádej obraciaš navnivoč.

Ty dorážaš naň, kým sa nepominie,
meníš mu výzor a posielaš ho preč.

Veď nevie ani, či má ctené deti,
a nedozvie sa, ak sú tupené.

A jeho telo? Preň iba strasť zakúša.
A jeho duša? Pre tú kvíli len."