Myslel som si takto: (Počet) dní nech hovorí,
nech to mnohé roky múdrosti hlásajú.

Veď to v človekovi Pánov dych je zaiste,
dych Všemohúceho, ktorý dáva rozvahu.

Nie sú však vždy veľkí, ktorí múdri bývajú,
nie vždy, čo je správne, starci pochopia.

Preto som povedal: Nože, vypočujte ma,
vedomosti svoje aj ja oznámim!

Hľa, na vaše reči som ja čakal doteraz,
napínal som uši na vaše názory.
Zatiaľ, čo ste (takto) slová vhodné hľadali,

ja obracal na vás svoju pozornosť.
Lenže Jóba nikto už viac nepresvedčuje,
nikto z vás mu správne neodpovedá.

Nevravte si teda: »My našli sme už múdrosť,
Pán sám poučil nás, človek veru nie.«

On vo svojich rečiach na mňa neobracal sa,
preto vašou rečou neodpoviem mu.

Oni zháčili sa, odpovedať nemohli,
ba aj reč im (vhodná) celkom prestala.

Ja som preto čakal, keď však nerozprávajú,
keď sa zarazili, nechcú odvetiť,

chcem dať aj ja za seba už odpoveď,
vedomosti svoje taktiež oznámim,

pretože som celkom preplnený slovami,
duch môjho vnútra tlačí ma takisto.

Veď je moje vnútro jak víno bez prieduchu,
ako keď mechy nové poroztrháva.

Aby som si uľavil, prehovorím teda,
otvorím si pery, dám hneď odpoveď.

Na nikoho ohľad brať ja veru nebudem,
ani pocty vzdávať nechcem nikomu,

lebo ozaj neviem pocty vzdávať niekomu;
na chvíľku ma strpí ten, čo stvoril ma.

Moje slová teda, Jób, už dobre počúvaj,
všetkým mojim rečiam sluchu doprajže!

Pozri, svoje ústa som ja teraz otvoril,
jazyk v mojom hrdle prehovoril už.

Moje srdce zopakuje slová múdrosti,
moje pery budú jasne rozprávať.

Utvoril ma predsa Boží dych rovnako,
mňa Všemocného duch taktiež oživil.

Ak len teda môžeš, nože, daj mi odpoveď,
pripravže sa (zaraz), staň si predo mňa!

Nuž, hľa! Pred Bohom ver’ som ja taký ako ty,
tiež som umiesený z hliny hrnčiarskej.

Nuž tak ťa strach zo mňa nijak desiť nemôže,
nepadne mi ruka ťažko na teba.

Ty si mi do uší (stále) toto hovoril,
ja som zasa počul hlahol tvojich slov:

»Ja som iste čistý, ja som bez viny,
ja som bez úhony, ja som bez hriechu.

Proti mne on hľadá iba dáku zádrapku,
za svojho nepriateľa ma pokladá,

preto moje nohy vkladá teda do klady,
dáva pozor taktiež na každý môj krok.«

V tomto nemáš pravdu, túto ti dám odpoveď:
Boh je od človeka väčší oveľa.

Akože si jemu mohol robiť výčitky,
že ti na slovo každé neodvetil?

Veď Boh hovorieva iba raz len jediný,
neopakuje nič znova po druhé.

V spánku (obyčajne) a tiež v nočnom videní,
keď už ľudí chytá úmor hlboký,
keď si v noci oddychujú na lôžku,

vtedy ušiam ľudí dáva svoje zjavenia
a svojimi znameniami desí ich.

Aby od spurnosti človeka on odvrátil,
svoje diela často pred ním ukrýva.

Veď on jeho dušu zachraňuje pred hrobom,
by mu život do priepasti nepadol.

Na jeho lôžku ho varuje on bolesťou,
triaškou ustavičnou kosti jeho tiež,

že si jeho život aj ten chlieb už zošklivil
jeho duša (nechce) chutnú poživeň.

Jeho telo takto očividne tratí sa,
jeho kosti schudli, až ich nevidno.

Jeho duša takto k hrobu priblížila sa,
jeho život isto k mŕtvych obydliu.

Ale ak s ním vtedy bude (Pánov) služobník,
jeden tlmočník to medzi tisícmi,
aby človekovi povinnosti oznámil,

bude mať s ním sústrasť, prehovorí on:
»Vysloboďže ho ty, aby nešiel do hrobu,
za jeho dušu som našiel výkupné.«

Jeho hlas mladosťou potom sa osvieži,
navráti sa do dní svojho junáctva.

Bude vzývať Boha, on si ho zas obľúbi,
na jeho tvár budú hľadieť s radosťou.
Tak on spravodlivosť vráti človeku.

Toto ľuďom povie, takto bude hovoriť:
»Veru, ja som zhrešil, právo zvrtol som,
nebolo mi to však nijak na osoh.

Dušu mi zachránil, by som nešiel do hrobu,
môj život už teraz svetlo zrie.«

Nuž tak, všetko toto len Boh veru urobil
človekovi druhý raz aj tretí raz,

aby jeho dušu odvrátil tak od hrobu,
aby svetlo živých ožiarilo ho.

Jób, už dávaj pozor, nože ma len počúvaj,
buďže teda ticho, ja chcem ešte hovoriť.

Ak máš vhodné slová, daj mi zaraz odpoveď!
Hovor! Veď rád by som ti dal za pravdu.

Lenže ak (ich) nemáš, nože, ty mňa počúvaj!
Zmĺkni a ja teba múdrosť naučím."