"Pozhovej mi trochu, ja ťa zaraz poučím,
veď sú ešte Božie slová na prospech!

Svoje vedomosti doširoka rozviniem,
by som svojho Tvorcu ospravedlnil.

Veď sú moje slová naozaj nie luhárstvom,
muž tu pred tebou je zbehlý vo vede.

Hoci Boh je iste svojou mocou nesmierny,
nepohrdne nikým srdca čistého.

Neponechá veru ničomníka nažive,
súdne právo zasa biednym poskytne,

zo spravodlivého svoj zrak nespustí.
Lebo aj kráľov on na prestol uviedol,
navždy dosadil ich, lenže spyšneli.

Keď však reťazami oni poviazaní sú,
keď ich opantajú biedy povrazy,

potom ich počiny on im zaraz odhalí,
aj ich previnenia, že ver’ spyšneli.

Uši im otvorí, aby ich tak varoval,
povie, aby od zla odvrátili sa.

Ak počúvnu ho, potom slúžiť budú mu,
dokončia aj oni v šťastí svoje dni,
svoje roky tobôž v samých radostiach.

Lež ak neposlúchnu, jak by šli už priepasťou,
pre nevedomosť oni iste zhynú.

Tí, čo srdce majú falošné a svárlivé,
čo (ho) nevzývajú, keď ich sputnáva,

tým aj duša hynie, keď sú ešte chlapcami,
rovnako aj život v mladom veku už.

Úbohosťou jeho úbohého zachráni,
zjavenie mu dáva jeho súžením.

Z pažeráka núdze vytrhne ťa takisto,
miesto toho príde blaho nesmierne
a tvoj stôl bude tiež tukom oplývať.

Zasa nad zločincom budeš vykonávať súd,
ešte tvoje ruky právo uchopia.

Lenže dávaj pozor, by ťa štedrosť nezviedla,
odmena veľká ťa z cesty nestrhla.

Keď ho v biede prosíš, dá sa to s tým porovnať,
keď zo síl všetkých namáhať sa budeš?

Ani po tej noci túžiť veru nemôžeš,
na ich miesto prídu iné národy.

K neprávosti teda varujže sa privoliť,
lebo práve preto bieda stihla ťa.

Hľa, aj svojou mocou Boh je veľmi vznešený!
Ktorý učiteľ je taký ako on?

Ktože jemu určí, ako má sa zachovať?
Kto mu smie povedať: »Krivdu spáchal si!«?

Spomeň, by si stále jeho dielo velebil,
ktoré (všetci) ľudia ospevujú ver’,

na ktoré sa díva každý človek s obdivom,
ľudia na ne hľadia iba zďaleka!

Pán jak vznešený je, to už ani nevieme,
počet jeho rokov zmerať nedá sa.

Veď aj kvapky z mora k sebe priťahuje on,
na paru hneď zasa dážď on obracia.

Potom oblaky ho vypúšťajú (zo seba),
a tak v kvapkách prší hojne na ľudí.

Kto môže pochopiť, jak sa mračná vznášajú,
stanu jeho taktiež hukot dunivý?

Veď on svoje pary nad ním porozostieral,
morské hĺbky (nimi) pozahaľoval.

Takto národy on nimi obživuje (vždy),
poživeň im dáva ozaj prehojne.

Ba aj blesk on chytil oboma ver’ rukami,
do cieľa mu udrieť prísne prikázal.

Jeho veľký hukot dáva o ňom potuchu,
že sa nad neresťou hnevom rozpálil.

Moje srdce nad tým celkom predesilo sa,
že až z miesta svojho ide vyskočiť.

Počúvajte teda ten jeho hlas dunivý,
aký veľký hukot mu z úst vychádza.

Svoj blesk vystreľuje po šírych nebesiach
až veru po samy zeme končiny.

Za ním ozýva sa jeho hlas už dunením,
mohutnému hlasu dáva lomoziť,
blesky nezadrží, keď čuť jeho hlas.

Svojím hlasom hrmí naozaj podivne,
robí veľké veci, prečudesné tiež.

Veď aj snehu vraví: »Nože, na zem spúšťaj sa!«,
dažďom, lejaviciam: »Prudké buďteže!«

On vtláča na všetkých ľudí svoje znamenie,
by tak jeho dielo všetci poznali.

Do skrýše si vlastnej (každé) zviera zalieza,
ono sa vo svojej diere zdržuje.

Z južných komôr práve povíchrica prichádza,
od severu zasa zima studená.

Tak sa aj ľad tvorí na Božie dýchnutie,
takže celkom stuhne vody hladina.

A takisto mračno jeho bleskom vystrelí,
oblak rozoseje jeho záblesky.

Tak sa potom vrtia sťaby kolom dokola,
podľa jeho plánov v kruhu točia sa.
A tak všetko spravia, čokoľvek im prikáže,
po obvode celom jeho zeme ver’.

Ak chce kárať azda, svoju vôľu vyplní,
či byť milosrdný, aj to dosiahne.

Ty, Jób, týmto veciam, nože, sluchu dopraj už!
Povstaň, Božím divom venuj pozornosť!

Chápeš, ako to Boh nado všetkým panuje,
ako oblak jeho bleskom zažiari?

Chápeš vari aj tú rovnováhu oblakov?
To div toho, čo je múdry nesmierne.

Ty, čo šaty sa ti celkom rozhorúčia hneď,
sotva zem na južnom vetre zastane.

Hádam chceš s ním mračná po oblohe rozostrieť,
pevné zrkadlo jak z kovu bieleho?

Daj mi teda vedieť, čo mu máme povedať,
pre tmu nám nemožno viac už rokovať.

Či sa mu oznámi, kedy budem hovoriť,
že hovorí ktosi, aj to dozvie sa?

Ani svetlo uzrieť teraz veru nemožno,
oblaky ho totiž celkom zatmili.
Lenže vietor vanie, už ich zasa rozháňa,

od severu ide zlato akoby,
kolo Boha vidno slávu úžasnú.

Všemohúceho my nikdy nedosiahneme:
Mocou preveľký je, súdom takisto,
ochrancom je práva, neutiskuje.

Preto sa ho ľudia (všetci) musia obávať,
ani srdcom múdrych on si nevšíma."