Jon+2

Jonášov útek. - 1Pán prehovoril k Jonášovi, synovi Amatiho, takto: (*) (O Jonášovi pozri úvod k tomuto prorokovi.) 2"Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a zvestuj mu, že ich zloba vystúpila predo mňa." (*) (Ninive bolo asi od panovania Sennacheriba (705–681) sídlom asýrskych kráľov.) 3Ale Jonáš vstal a chcel utiecť spred Pána do Taršišu; išiel do Joppe, kde našiel loď, ktorá išla do Taršišu, dal jej svoje plavné a nastúpil do nej, aby šiel s nimi do Taršišu spred Pána. (*) (O Taršiši pozri pozn. k Iz 2,16. – Jonáš uteká, lebo je neprajný pohanom a bojí sa, žeby sa na jeho kázne obrátili a Boh by im odpustil; porov. 4,2; "spred Pána" čo najďalej.) 4Ale Pán zoslal na more veľký vietor, takže sa na mori strhla veľká búrka a lodi hrozilo stroskotanie. 5Námorníci sa báli a každý volal k svojmu bohu; náradie, ktoré bolo na lodi, pohádzali do mora, aby ju od neho odbremenili. Jonáš však zišiel do vnútra lode, ľahol si a spal. (*) (Námorníci boli z rozličných národov, preto uctievali rozličné falošné božstvá.)

6Tu pristúpil k nemu veliteľ lode a povedal mu: "Čože, ty spíš? Vstaň, volaj k svojmu Bohu, azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme." 7I vraveli si druh druhovi: "Nože, hoďme žreb a dozvieme sa, pre koho nás stihlo toto nešťastie." Hodili teda žreb a žreb padol na Jonáša.

8I spytovali sa ho: "Povedzže nám, prečo nás stihlo toto nešťastie? Čo máš za poslanie a odkiaľ ideš? Ktorá je tvoja vlasť a z ktorého si národa?" 9Odpovedal im: "Hebrej som a som ctiteľ Pána, Boha nebies, ktorý učinil more a suchú zem." (*) (Cudzinci volali Izraelitov Hebrejmi.) 10Mužov pojal veľký strach a hovorili mu: "Čo si to urobil?" Chlapi totiž vedeli, že uteká spred Pána, lebo im to povedal. 11Pýtali sa ho: "Čo máme s tebou urobiť, aby sa more pod nami utíšilo?" More sa totiž búrilo čoraz väčšmi. 12Povedal im: "Chyťte ma a hoďte do mora, potom sa more pod vami utíši. Veď ja viem, že vás pre mňa zastihla táto veľká búrka." 13Ale mužovia veslovali, aby sa priplavili naspäť k suchej zemi, no nemohli, pretože sa more pod nimi čoraz viac búrilo. 14Preto volali k Pánovi: "Ach, Pane, nech nezahynieme pre život tohto človeka a neuvaľ na nás nevinnú krv! Veď ty si Pán a urobil si, ako sa ti páčilo." 15I chytili Jonáša a hodili ho do mora, načo more prestalo zúriť. 16Tu pojal mužov veľký strach pred Pánom a obetovali Pánovi obetu a zaviazali sa sľubmi. (*) (Prvú obetu priniesli Pánovi hneď na lodi, na ostatné sa zaviazali sľubmi.)

Jonáš vo vnútri ryby. - 1Pán priviedol veľkú rybu, aby pohltila Jonáša; a Jonáš bol vo vnútri ryby tri dni a tri noci. (*) (Dávnejšie sa domnievali, že to bola veľryba. Keďže však veľryba má veľmi úzky hltan, novšie sa nazdávajú, že Jonáša prehltol žralok, ktorý je v Stredozemnom mori častý. – Isteže bola záchrana Jonášova veľkým zázrakom. Kto však myslí na Božiu všemohúcnosť a pripustí možnosť zázrakov, nepozastaví sa ani nad týmto, najmä, keď uváži, že tento zázrak mal byť predobrazom ešte väčšieho: zmŕtvychvstania Ježiša Krista, porov. Mt 12,40.) 2Jonáš sa modlil z vnútra ryby k Pánovi, svojmu Bohu, 3a hovoril:

"Volal som zo svojej úzkosti k Pánovi
a vyslyšal ma,
z lona podsvetia som kričal,
počul si môj hlas.

4

Hodil si ma do priepasti,
do hlbín mora
a obkľúčil ma príval.
Tvoje vlnobitia a tvoje vlny
valili sa ponad mňa.

5

A povedal som:
Odvrhnutý som spred tvojich očí,
ale ešte uzriem tvoj svätý chrám.

(*) (Jonáš vidí, že Boh zaobchádza s ním zázračne, preto sa utešuje nádejou, že ešte uvidí Pánov chrám, od ktorého utekal.) 6

Vody ma obklopili až po hrdlo,
priepasť ma objala,
trsť mi obopäla hlavu.

7

Až k úpätiam vrchov som zostúpil
a závory zeme boli navždy za mnou,
lež vyzdvihol si z hĺbky môj život,
Pane, Bože môj.

8

Keď vo mne klesla moja duša,
rozpamätal som sa na Pána
a moja modlitba došla k tebe
do tvojho svätého chrámu.

(*) (Úpätia vrchov sú dolu, v mori. Prorok cítil, že mu vody vyhasia život, už ho obklopovali morské rastliny, nazdal sa, že sa na zem nikdy viac nedostane, že sú "závory zeme za ním" zavreté. Ale vtedy Pán vyslyšal jeho modlitbu a zachránil ho.) 9

Tí, čo si ctia lživé tiene,
opúšťajú svoje milosrdenstvo.

(*) (Lživé tiene sú modly. Tí, čo sa klaňajú modlám, zriekajú sa Božieho milosrdenstva.) 10

Ja ti však budem s hlasnou vďakou obetovať
a splním, čo som sľúbil;
u Pána je spása."

11I prikázal Pán rybe a vydala Jonáša na suchú zem.

Jonáš káže v Ninive. - 1Pán druhý raz prehovoril k Jonášovi takto: 2"Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a zvestuj mu zvesť, ktorú ti ja poviem!" 3Jonáš vstal a šiel podľa Pánovho rozkazu do Ninive. Ninive bolo veľké mesto pred Bohom, bolo treba tri dni, aby sa prešlo cezeň. (*) (Ninive bolo veľké "pred Bohom", lebo Bohu záležalo, aby sa mesto obrátilo. – Kto chcel poprechodiť všetky ulice mesta, potreboval na to tri dni.)

4Jonáš začal vstupovať do mesta - prvý deň cesty - a volal: "Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené!" 5Mužovia z Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecovín od najväčších po najmenších. 6Vec došla až k ninivskému kráľovi; i vstal zo svojho trónu, zhodil zo seba plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola. 7A takto volal v Ninive: "Nariadenie kráľa a jeho veľmožov je toto: Ľudia a zvieratá, statok a ovce nech nič neokúsia; nech sa nepasú a vodu nech nepijú! 8Ľudia i zvieratá nech sa poobliekajú do vrecovín, nech hlasno volajú k Bohu a nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré má v rukách. 9Ktovie, azda sa Boh odvráti a zmiluje sa; odvráti sa od svojho hnevu a nezahynieme."

10Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojich zlých ciest, a Boh sa zmiloval a nepostihol ich nešťastím, ktorým ich zamýšľal postihnúť.

Boh poučí Jonáša. - 1Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa. 2I modlil sa k Pánovi: "Ach, Pane, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som chcel najprv utiecť do Taršišu, veď som vedel, že si láskavý a milosrdný Boh, trpezlivý a veľký v zľutovaní a zmilúvaš sa nad nešťastím. (*) (Pozri pozn. k 1,3.) 3Teraz však, Pane, odním odo mňa moju dušu, lebo mi je lepšie zomrieť, než žiť." (*) (Podobnú žiadosť vyslovil aj prorok Eliáš, 1 Kr 19,4 n.) 4Pán povedal: "Azda sa právom hneváš?" (*) (Boh chce, aby Jonáš uvažoval a sám prišiel na to, že sa neprávom hnevá.)

5Nato vyšiel Jonáš z mesta a býval východne od mesta; urobil si tam striešku a sedel pod ňou v tôni, chcel vidieť, čo sa stane v meste. 6Vtedy Pán, Boh, rozkázal ricínovému kru, ktorý vyrástol nad Jonášom a robil mu nad hlavou tieň, aby ho oslobodil od nepríjemnosti. Jonáš sa ricínovému kru veľmi zaradoval. (*) (Ricínus (Ricinus communis) je ker, ktorý rastie v Egypte, Sýrii, Perzii, v západnej a južnej Anatolii (Malej Ázii) a Grécku. Je 1 až 4 m vysoký, má široké listy, ktoré dávajú dobrý tieň. Rýchlo rastie, ale aj rýchlo vädne. Pritom všetkom je však prípad Jonášovho ricínu zázračný, lebo prirodzeným spôsobom ricín predsa len nerastie a nehynie tak rýchlo ako tento.) 7Keď na druhý deň vychádzala ranná zora, rozkázal Boh červíku a on zranil ricínus, takže vyschol. 8A keď vyšlo slnko, rozkázal Boh horúcemu východnému vetru a slnce pražilo Jonášovi na hlavu, že omdlieval a duša si mu žiadala umrieť. I povedal: "Lepšie mi je zomrieť, ako žiť." 9Vtedy povedal Boh Jonášovi: "Azda sa právom hneváš na ricínus?" Odpovedal: "Právom sa hnevám až na smrť." 10Pán povedal: "Ty ľutuješ ricínus, na ktorom si nerobil a nevypestoval si ho; ktorý za noc vznikol a za noc zanikol. 11A ja sa nemám zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je viac než sto dvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou? K tomu množstvo zvierat."

Kontext   Úvod      

Obsah