Kaz+3

1Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom. (*) (Qohelet alebo Ecclesiastes (gr.): člen zhromaždenia (zhromaždenie – hebr. qahal, gr. ekklesía); znamená toho, kto hovorí – rečníka v zhromaždení (kazateľa), ktorý sa identifikuje s "kráľom nad Jeruzalemom". Ide tu o literárnu fikciu, ktorá za- mieňa autora so Šalamúnom, pretože sa preslávil múdrosťou (1 Kr 5,9–14).)

Vedúca myšlienka spisu

2

Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ.
Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.

(*) ("Márnosť" – hebrejsky hebel – znamená: vánok, dych, para a vôbec vec, ktorá rýchlo uniká, nemá dlhej stálosti.)

Príroda vo svojom behu neustáva

3

Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy,
ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?

(*) ("Pod slnkom – pod nebom", t. j. na tomto svete, v tomto časnom živote.) 4

(Jedno) pokolenie prichádza,
(iné) pokolenie odchádza.
Zem však stojí naveky.

(*) ("Zem stojí naveky." Keď Sväté písmo hovorí o prírodných javoch, vyslovuje sa o nich neraz básnicky a iba podľa ľudových náhľadov, a nie teraz obvyklým vedeckým spôsobom.) 5

Slnko vychádza a slnko zapadá
a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde.

(*) ("Ženie sa späť", podľa hebr. doslovne "túžobne sa hnať, žiadať si voľačo natoľko, že človek až dych tratí" (Jób 7,2). Možno, že v osnove pôvodne bolo "vracia sa" (podľa gr.).) 6

Veje na juh a obráti sa na sever,
v ustavičnom krúžení duje vietor
a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia.

7

Všetky rieky tečú do mora,
a more sa nepreplňuje.
Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť,
aby sa odtiaľ vydali na novú cestu.

8

Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu -
vyrozprávať to nevládze nik.

Oko sa nenasycuje videním,
ucho sa nenapĺňa počúvaním.

(*) (Vg: Všetky veci unavujú človeka (ak pozoruje kolobeh mnohých prírodných javov).) 9

Čo bolo, je to, čo aj zasa bude.
A čo sa už stalo, to sa opäť stane.

Nič nie je nové pod slnkom.

10

Ak je niečo, o čom by človek povedal:
"Pozri toto je niečo nové!",
už to bolo v časoch,
ktoré boli pred nami.

11

Však na minulosť už niet spomienky
a s budúcnosťou to bude tiež len tak.
Nebude po nich spomienky u tých,
čo budú nasledovať za nimi.

Nemá mnoho významu usilovať sa o múdrosť

12

Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.

13

A svojou mysľou som sa dal na to,
že múdro preskúmam a vystopujem všetko,
čo sa deje pod nebom.

To trápne zamestnanie uložil Boh Adamovým synom,
aby sa ním umárali.

14

Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, -
ale to všetko je márnosť a honba za vetrom!

(*) (Honba za vetrom: zhon za takou vecou, ktorú nemožno ani dohoniť, ani pevne uchytiť.) 15

Krivé sa nedá urobiť rovným
a čoho niet, to nemožno počítať.

16

Povedal som si v srdci:
"Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti,
moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti."

(*) ("Vzrástol som", podľa hebr. "rozmnožil som" (múdrosť svoju).) 17

Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť
a tiež poznávať, (čo je) bláznovstvo a pochabosť.
Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom.

18

Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti;
a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.

Márny je zhon po pôžitkoch

1

Povedal som si v srdci:
"Hore sa! Mal by som okúsiť slasť a zažiť blaženosť."

Lenže aj to je iba márnosť.

2

O smiechu som (musel) povedať: "Bláznovstvo;"
a o slasti: "Čo mi pomôže táto (vec)?"

3

Vo svojej mysli som premýšľal (ďalej),
či by som si nemal vínom telo potúžiť.

Ale moja myseľ ma viedla múdro,
i keď som sa chopil pochabosti,
aby som uvidel,
čo je dobré pre Adamových synov,
aby tak prežívali
počet dní života pod nebom.

(*) ("Vínom potúžiť" – Vg má: "zdržovať sa od vína". Hebrejské slovo "mašak" môže znamenať 1) odtiahnuť, 2) udržať, posilniť. Prijímame tento druhý význam pre lepšiu súvislosť.) 4

Uskutočnil som veľké dielo:
postavil som si (skvelé) domy
a vysadil som si vinice;

5

zriadil som si záhrady a (ozdobné) sady
a vysadil som ich všelijakými ovocnými stromami;

6

vytvoril som jazerá pri vodách,
aby som z nich zvlažoval háje, porastené stromovím.

7

Nadobudol som si otrokov a otrokyne,
aj domácej čeľade som mal (prehojne).

Aj stád rožného dobytka a oviec som mal viac
ako všetci moji predchodcovia v Jeruzaleme.

8

Nahromadil som si striebra a zlata,
(vzácne) poklady, aké (dodávajú) králi a mestá.

Zadovážil som si spevákov a speváčky,
doprial som si všemožné pôžitky ľudských synov;
množstvo žien.

(*) ("Množstvo žien" – to nie je celkom spoľahlivý preklad. Vulgáta má: "poháre a džbánky". Ale ani preklad grécky nie je azda rozhodujúci ("ustanovil som si mnoho výčapníkov a výčapníčok"). V tých krajinách bolo známkou bohatstva, keď sa niektorý veľmož mohol pochváliť čo najväčším počtom vedľajších žien (porov. 1 Kr 11,3). O poplatných kráľoch Šalamúnových porov. 1 Kr 5,1; 10,15. O poplatkoch palestínskych krajov porov. 1 Kr 4,7–20.) 9

Stal som sa takým mocným, že som prevýšil všetkých,
čo boli kedy predo mnou v Jeruzaleme,
(najmä) však tým, že pri mne stále zotrvávala múdrosť.

(*) (Opis boháča čerpá viac podrobnosti zo života historického kráľa Šalamúna. O stavbách Šalamúnových porov. 1 Kr hl. 6, 7, 9, 10.) 10

Čokoľvek si zažiadali moje oči,
neodoprel som im ničoho.
Srdce som si neodtiahol od nijakej slasti,
doprial som slasti svojej mysli pri všetkých námahách,
veď mi to bolo odmenou za všetky moje námahy.

11

Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy,
aké (kedy) prevádzali moje ruky,
a tiež na všetky námahy,
ktoré som vynaložil pri ich prevádzaní.

A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom,
lebo z toho nebolo osohu pod slnkom.

Múdry a pochabý podľahnú rovnakému osudu

12

Potom som si všímal múdrosť, bláznovstvo a pochabosť,
aby som videl, (aký majú význam).

Čože si počne ten, kto nastupuje po kráľovi?
Zaiste to, čo už kedysi (pred ním) robili.

(*) (Tak sa zdá, že prvá časť verša podáva obsah v. 13–17, kým druhá časť naznačuje obsah v. 18–23. Kazateľ tu vystupuje ako kráľ. Miesto je nejasné pre poruchu hebr. osnovy, ktorú už aj grécky prekladateľ tak našiel.) 13

A videl som, že múdrosť je o toľko užitočnejšia oproti pochabosti,
o koľko užitočnejšie je svetlo oproti tme.

14

Múdry nosí svoje oči na hlave,
kým pochabý sa poneviera potme.

Ale dozvedel som sa aj to,
že rovnaký osud postihne všetkých.

(*) (Je najskôr porekadlo, ako keď my hovoríme o niekom, že má otvorené oči.) 15

A tak som si v srdci pomyslel:
"Ak aj mňa postihne osud pochabého,
potom načo som sa tak usiloval byť múdrejší?"

A vo svojom srdci som usúdil:
"Aj to je len márnosť!"

16

Ani po múdrom neostáva trvalá spomienka,
ako jej nebude ani po človekovi pochabom.
Lebo keď raz nadídu budúce dni,
na všetko sa zabudne.

Ako rovnako zomierajú múdry i pochabý!

17

Preto som až znenávidel svoj život:
lebo (ako) nejaké zlo dolieha na mňa všetko,
čo mám robiť pod slnkom:
veď to všetko je iba márnosť a honba za vetrom!

Výsledok svojej námahy zanechá inému, azda nehodnému dedičovi

18

A tak som znenávidel aj všetky svoje námahy,
ktorými som sa ustával pod slnkom.
"Zanechám ich inému človekovi,
čo nastúpi po mne."

19

Ktovie, či bude (mojím dedičom) múdry alebo pochabý muž,
ktorý sa stane pánom všetkých mojich námah,
pre ktoré som sa ustával
a múdro si počínal pod slnkom.

Aj v tom je márnosť.

20

A tak som dospel až k tomu,
že som nechal svoje srdce zúfať
pre všetky svoje námahy,
ktorými som sa ustával pod slnkom.

21

Múdrosť, vedomosť a úspech (sprevádzali)
námahy (istého) človeka,
ale on mal za podiel určené
odovzdať všetko (inému) človekovi,
ktorý sa o to nemusel ani namáhať.

Aj v tom je márnosť a preveľká krivda.

22

Lebo čože má človek zo všetkej svojej námahy
a zo všetkého úsilia svojej mysle,
ktorým sa ustával pod slnkom?

23

Veď všetky jeho dni sú (plné) súženia
a každé zamestnanie ho dráždi k hnevlivosti,
že jeho myseľ nemôže ani v noci spočinúť!

Aj to je márnosť - taký (človek).

Praktický úsudok

24

Niet (inej) dobroty pre človeka,
ako že sa môže najesť a napiť
a dopriať si blaženosti za námahy.

Lebo som zistil, že aj to je z Božích rúk.

(*) (Vg.: "Či nie je lepšie jesť a piť a dopriať svojej duši dobrých vecí zo svojich prác?" Jesť a piť je obraz dovolených radostí života. Taká rada je v podstate čestná.) 25

Veď ktože si smie pojedať a oddávať sa pôžitku bez neho?

(*) (Porov. Prís 13,22; Jób 27,16 n.) 26

Lebo koho on uzná za dobrého,
nadelí mu múdrosti, vedomosti a slasti;
ale hriešnikovi dá za úlohu
zhromažďovať a hromadiť,
aby to podľa Božieho úsudku odovzdal niekomu dobrému.

Aj to je márnosť a honba za vetrom.

Boh má svoj nezmeniteľný úmysel so svetom

Všetko má svoj stanovený čas

1

Všetko má svoj čas
a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.

2

Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť,
svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.

3

Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť.
Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.

4

Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa.
Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.

5

Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene.
Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.

(*) (Porov. 2 Kr 3,25; Iz 5,2.) 6

Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť.
Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť.

7

Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať.
Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.

8

Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť.
Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj.

9

Akýže má osoh, kto je (stále) činný,
z toho (všetkého), o čo sa namáhal?

(*) (Porov. 1,1–8.)

Človek nevládze zmeniť beh sveta a života

10

Všímal som si zamestnanie,
ktoré Boh uložil Adamovým synom,
aby sa ním umárali.

11

Všetko urobil vhodne na svoj čas:
do srdca im vložil (tušenie) večnosti,
ale nik nemôže vystihnúť dielo,
ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca.

(*) (Verš svojou osnovou pôsobí značné ťažkosti pre výklad. Vg prekladá "svet vydal ich hádaniu (ich hádkam)".) 12

Poznal som, že pre nich niet lepšieho,
ako radovať sa a dopriať si blaženosti
vo svojom živote.

(*) (Porov. 2,24.) 13

Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť
a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu,
je dar od Boha.

14

Poznal som, že všetko, čo robí Boh,
má večnú platnosť;
k tomu nemožno už nič pridať,
ako ani nie je možné nič odobrať.

Boh to tak urobil,
aby (ľudia) mali bázeň pred jeho zjavom.

(*) (Nie jednotlivé Božie diela sú nezničiteľné, ale zákony prírody ostávajú trvalo tie isté a nezmeniteľné. Boh je pôvodcom týchto zákonov. Táto večnosť Božieho zákona vedie človeka k bázni Božej (porov. Sir 18,5–6).) 15

Čo je, už dávno bolo,
a čo má byť, bolo už (tiež).

Boh sa vie vypomstiť za prenasledovaného.

(*) ("Boh sa vie vypomstiť za prenasledovaného." Vg.: "Boh obnovuje, čo sa pominulo", t. j. akoby sa Boh časom vracal na cesty, ktoré zdanlivo opustil. Hebr. text poukazuje však na večnú spravodlivosť Božiu: dopustí aj neprávosť, ale súčasne bdie nad mravným poriadkom, ktorý vytvorila jeho svätá vôľa.)

Aj človek sa raz pominie

16

Ďalej som videl pod slnkom:
Kde má miesto právo, tam (vládla) neprávosť
a na mieste spravodlivosti (zavládla) nespravodlivosť.

17

Vtedy som si v srdci pomyslel:
"Spravodlivého a nespravodlivého posúdi Boh."

Lebo on určil čas
pre každú vec a pre každý skutok.

18

Vo svojom srdci som rozmýšľal (ďalej):
"Čo sa týka Adamových synov, Boh ich (tak) skúša,
aby bolo vidno, že sami osebe sú (tvormi) ako zvieratá."

19

Lebo (hračkou) osudu sú Adamovi synovia,
(hračkou) osudu sú (aj) zvieratá -
veď ich osud je rovnaký.

Ako zomiera on, tak zomierajú aj ony,
rovnaký dych života má všetko -
človek ničím nevyniká nad zvieratá.

(*) (Práve tak ako človek podriaďujú sa zákonu pominuteľnosti aj zvieratá. (Iba v tomto zmysle je človek rovný zvieraťu.) Dych života rovnako uniká pri smrti, či hovoríme o ľuďoch alebo o zvieratách. Nesmrteľnosť ľudskej duše nie je na tomto mieste dotknutá, lebo keď ju Kazateľ aj výslovne nehlása, v ničom ju nepopiera. Inde však (9,10) aj Kazateľ spomína, že duša človeka zostupuje do podsvetia (šeolu), kde už niet radosti. S týmto náhľadom sa stretáme aj v žalme 104,29–30.)

Všetko je márnosť

20

Všetko odchádza na spoločné miesto;
ako bolo všetko vzaté z prachu,
tak sa všetko do prachu navracia.

21

Kto vie, či sa dych života Adamových synov
vznáša k výsostiam
a dych života zvierat
zostupuje zasa dolu k zemi?

(*) (V dobe Kazateľovej ujímal sa náhľad, že životný dych ľudí vystupuje k Bohu, kým dych zvierat zostupuje pod zem.) 22

A tak som videl, že pre človeka niet lepšieho,
ako radovať sa zo svojich diel,
lebo to je jeho podiel.

Veď kto by ho mohol zaviesť tam,
kde by videl,
čo sa v budúcnosti stane?

Poriadok sveta a ľudský život: nenarodiť sa je lepšie ako žiť

1

(Keď) som sa obrátil, videl som všemožné utláčania,
ktoré sa dejú pod slnkom.

A hľa, všade (znel) nárek utláčaných,
ktorí nemajú nikoho, kto by ich tešil.

Z ruky ich utláčateľov (vychádzala) presila,
(utláčaní) nemali nikoho, kto by ich mohol potešiť.

2

Za blaženejších som pokladal mŕtvych, čo už pomreli -
než živých, ktorí ešte zostávajú nažive.

3

Ale za šťastnejšieho - ako ich obidvoch - mal som toho,
kto doteraz ani nebol (na svete):
kto (totiž) nevidel dielo zloby,
aké sa deje pod slnkom.

(*) (Týmto veršom sú obsahom blízke verše 3,16–17. Autor týmito veršami tlmočí súcitný výraz starozákonného človeka, ktorý má zmysel pre sociálny cit s utláčanými a predpokladá, že nádej na odstránenie sociálnej krivdy je márna, oddáva sa slabošskej zásade: "Lepšia smrť ako trpký život.") 4

Všimol som si, ako všetka námaha
a všetok zdar podnikania
slúži iba na žiarlivosť
jedného proti druhému.

A tak aj tu je márnosť a honba za vetrom.

5

Pochabý si skladá ruky krížom
a chce zožierať svoje vlastné telo.

(*) ("Pochabý" môže znamenať aj lenivca. Porov. Prís 6,10; 24,33.) 6

"Lepšia je plná dlaň odpočinku
ako plné päste námahy a honba za vetrom."

Len pre seba chcieť pracovať je nemúdra vec

7

Keď som sa obrátil (iným smerom),
aj tam som videl márnosť pod slnkom.

8

Tu žije niekto sám,
kto nemá pri sebe nikoho:
ani syna, ani brata.
A predsa si nevie stanoviť hranice námahe,
ani sa mu oči nevedia nasýtiť majetkom.

"Pre kohože sa namáham (takto),
že svojej duši odopieram každý pôžitok?"

Aj to je márnosť a biedne umáranie.

9

Dvaja sú na tom lepšie ako sám človek:
za svoju námahu môžu dostať väčšiu odmenu,

10

a keď padnú, jeden zdvihne druhého.
Beda však samému, keď padne!
Nemá pri sebe druha, čo by ho zodvihol.

11

Aj sa (lepšie) zahrejú, ak dvaja ležia spolu,
ale sám - akože sa môže zahriať sám?

12

Veď dvaja vedia premôcť samého,
dvaja sa (skôr) postavia na odpor.

Trojmo usúkaný povrazec
sa nepretrhne tak chytro.

Láska ľudí je vrtkavá

13

Lepšie je na tom chudobný,
ale pritom múdry mladík,
ako starší a nemúdry kráľ,
ktorý sa už nedá nikomu poučiť.

14

Lebo keby tamten prichádzal aj z väzenia
ujať sa svojho kráľovstva,
tento by bol aj pri kráľovskej (hodnosti) taký,
ako kto sa v chudobe narodil.

(*) (Miesto je nejasné aj v hebrejskom znení.)
15

Všímal som si všetkých žijúcich,
čo kráčajú pod slnkom,
ale už s iným mladíkom,
čo nastúpil namiesto tamtoho.

16

Nebolo konca všetkému ľudu,
všetkým, ktorým stál na čele,
ale už pokolenie, čo príde po ňom,
nebude sa z neho radovať.

Aj to je márnosť a honba za vetrom.

(*) (Vykladači usilovali sa tieto slová vzťahovať na určitého panovníka. Ale boli to bezvýsledné pokusy, lebo veď nevieme ani to, v akej dobe žil skladateľ Knihy Kazateľ.)

Ako treba uctiť Boha

17

Daj si pozor na svoje kroky,
keď ideš do domu Božieho.
Pristúp čím bližšie, aby si počul -
veď to je (cennejšia) obeta
ako dar pochabých,
lebo takí ani nevedia,
že si počínajú zle.

(*) ("Dom (Boží)" je tu chrám jeruzalemský, v ktorom sa konali obety. "Pozor si dávať na kroky" je pripomienka, aby pri obetiach každý presne zachoval, čo Mojžišov zákon v tomto ohľade predpisoval. "Počuť" môže znamenať pozorné vypočutie každého poučenia o účasti na bohoslužbe, najmä na obetiach. Kazateľ nezazlieva obety, ale iba neporiadky, ktoré sa vinou ľudí vlúdili aj do pobožnosti (porov. 1 Sam 15,22 n.). V Novom zákone nájdeme niečo podobného u Mt 6,7.)
1

Nehovor ústami bez uváženia!
Ani myseľ nech sa ti neprenáhli
predniesť slovo pred Bohom!

Lebo Boh je (vysoko) na nebi
a ty si zasa na zemi.
Preto nech nie je tvojich slov veľa.

2

Lebo (ako) spánok prichádza po mnohej námahe,
tak má hlas pochabého zas mnoho rečí.

(*) (Myšlienka s obmenou sa opakuje vo verši 6.) 3

Ak sľubuješ Bohu sľub,
nemeškaj s jeho vyplnením,
lebo nemôže mať záľubu v pochabých;
čokoľvek si teda sľúbil, to aj splň!

4

Lepšie sľub (vôbec) nerobiť,
ako keby si sľúbil, a (sľub) nesplnil.

5

Nedovoľ svojim ústam, aby ti priviedli telo do hriechu,
ani nehovor pred (Božím) poslom,
že sa to a to stalo nevedomky.

Prečo by sa mal Boh rozhnevať pre tvoje slovo?
Navnivoč privedie dielo tvojich rúk!

(*) ("Posol" je podľa všetkého kňaz. Vulg má "anjel". Veď kňaz ako zástupca Boží prevzal učinený sľub (Lv 27,1 n.).) 6

Lebo kde je veľa snov,
tam je aj mnoho márnivých slov -
ty však maj bázeň pred Bohom!

Utláčanie a bezprávie

7

Ak vidíš, že chudobný trpí útlak
a ozbíjanie (vládne) namiesto práva
a spravodlivosti v meste -
nečuduj sa nijako takej veci!

Lebo vyšší dohliada na vysokopostaveného
a zasa nad nimi sú ustanovení vyšší (páni).

8

A z toho všetkého má krajina túto výhodu:
na službu na istom území ustanovia si kráľa.

(*) (Hoci absolutistická štátna forma, akou bolo izraelské kráľovstvo, prinášala často mnohé sociálne útlaky poddaným, predsa bola lepšia ako krajina, kde vládla anarchia. A takými bývali často staroveké krajiny púšte, s ktorými susedila i Palestína.)

Ani bohatstvo nezaisťuje nikomu blaženosť

9

Kto miluje peniaze, nikdy nemá peňazí dostatok.
Kto má rád nahromadený (majetok), nemá (dosť) zisku.

(Ale) aj to je márnosť.

10

Ako sa (totiž) množí majetok,
tak sa množia aj tí, čo z neho jedia.
Akýže osoh má z neho jeho majiteľ?
Iba toľko, že jeho oči hľadia naň.

11

Kto pracuje, má sladký spánok,
či sa naje menej a či viac.
Nasýtenosť však nedopraje boháčovi spať.

12

Je tu (aj iná) zlá choroba,
ktorú som videl pod slnkom.

(Je to) bohatstvo, ktoré sa majiteľovi
zachová na jeho nešťastie.

13

Bohatstvo môže zahynúť,
(ak s ním) narábajú zle;
a ak sa mu narodí syn,
nemá vo svojich rukách ničoho.

(*) ("Ak s ním narábajú zle" – mnohí navrhujú preklad: zhynie následkom pohromy.) 14

Ako nahý vyšiel zo života svojej matky,
tak musí aj odísť, aký prišiel;
neodnesie si nič zo svojej námahy,
(ani toľko), čo by v hrsti uniesol.

(*) ("V hrsti uniesť" – iní prekladajú: svojou námahou nenadobudne ani toľko, aby mohol svojou rukou udeľovať (iným). Schudobnelý majiteľ nezanechá po sebe ničoho.)
15

Aj toto je zlá choroba:
celkom tak, ako prišiel, musí odísť;
a čo za osoh má taký,
kto sa namáhavo hnal za vetrom?

16

Po všetky svoje dni vo tme jedával,
v premnohej mrzutosti, chorobe a podráždenosti.

(*) (Ani boháč si nič nevezme zo svojho majetku na druhý svet; je iba strážcom často mŕtvych statkov, a to po celý svoj zemský život.)
17

Ale hľa, čo som uznal za dobré
a čo je (v živote ozaj) pekné:

Ak si môže človek zajedať a popíjať
a dopriať si blaženosti
za všetku svoju námahu,
ktorou sa trápil pod slnkom
podľa počtu dní svojho života,
ktorý mu udelil Boh,
lebo je to jeho podiel.

18

Aj to, ak niekomu z ľudí Boh udelil
bohatstva, majetku (prehojne),
a doprial mu možnosť užívať z neho
a prevziať si tento svoj podiel,
aby sa mohol radovať za všetky námahy;
to je zaiste Boží dar - takáto (vec).

19

Človek totiž nemyslí príliš
na dni svojho života,
lebo Boh radosťou zamestnáva jeho srdce.

Ďalšie dôsledky bohatstva

1

Je tu (ešte iné) zlo,
ktoré som videl pod slnkom
a ktoré ťažko (dolieha) na človeka.

2

Je to človek, ktorému Boh dal
bohatstvo, majetok a slávu,
takže jeho duša nemá v ničom nedostatku,
nech by si zažiadal čokoľvek,

ale Boh mu už nedopraje možnosť,
aby z toho mohol aj požívať,
a niekto cudzí to požije.

Hľa, toto je márnosť,
toto je ozaj zlostná choroba!

3

Keby niekto splodil aj sto synov
a sám by sa tiež dožil mnoho rokov,
- dni jeho rokov by boli početné -

duša by sa mu však nenasýtila bohatstvom,
ba ani pohrebu by sa mu nedostalo:

tak si (o ňom) myslím,
že je na tom lepšie nedochôdča ako on.

4

Lebo ono (síce) v márnosti prišlo (na svet)
a zasa za tmy odchádza preč:
jeho meno zakrýva temno.

5

Ani slnko neuzrelo, ani ho nepoznalo,
ono však má (viac) pokoja ako tamten.

6

Keby bol žil tisíc rokov alebo aj dvetisíc,
ale keby nebol nič dobré zažil…,
či nepôjde všetko na jedno a to isté miesto?

Túžby človeka sú márne

7

Všetka námaha človeka slúži jeho ústam -
ale tým sa jeho duša nemôže ukojiť.

8

Akúže výhodu má múdry oproti pochabému?
A čo bedár, ktorý vie kráčať pred živými?

(*) (Zmysel je dosť nejasný, preto prekladajú tento verš rozlične. "Vie kráčať pred živými": je dosť rozumný, a preto vie, ako treba žiť. Vulg: Ide tam, kde je život. Grécky: lebo chudobný vie chodiť pred životom. Niektorí tu vidia súbežnosť myšlienky a zmysel podávajú takto: čo má múdry nad pochabého? Čo má bedár z toho, že vie…? Túžby človeka sú neukojiteľné, hodnoty sveta nevedia uspokojiť dušu, a tak aj v tomto ohľade všetci ľudia, či boháč alebo chudobný, či múdry alebo pochabý, sú si rovnakí.) 9

Lepšie je očami hľadieť (na dobro),
ako by sa duša mala (túžbou) pominúť.
Aj to je (len) márnosť a honba za vetrom.

(*) ("Hľadieť" vo význame: požívať, mať, dosiahnuť niečo, čo aj v skromnej miere.)

Životná múdrosť

Všetko je vopred stanovené

10

Čo je to, čoho meno už dávno odznelo?
Je známe, že nik sa nemôže pustiť do súdu
s niekým silnejším od seba.

(*) (Meno dať veci: "Menom nazvať" znamená: do života uviesť, uskutočniť, vytvoriť.
"Silnejší od seba" môže byť aj vyššie postavený človek, ale tu najskôr treba myslieť na Boha: s Bohom sa chce aj Jób pustiť do súdu, keď si nevie rozlúštiť záhadu svojho utrpenia. Nikto z ľudí nemôže brať Boha a jeho ustanovenia na zodpovednosť, keď jeho riadenie nechápe.)
11

Veď je veľmi mnoho rečí,
ktoré len zväčšujú márnosť -
čo to môže osožiť človekovi?

12

Lebo kto vie,
čo je v živote dobré pre človeka.
Je to azda (väčší) počet dní jeho márneho života,
ktoré prežíva tieňu podobne?

Ktože vie oznámiť človeku,
čo nastane po ňom pod slnkom?

Životné pravidlá

1

Lepšia je dobrá povesť než (voňavý) olej.
Lepší je deň smrti ako deň narodenia.

(*) (V prvom hebrejskom texte je slovná hra: lepšia je dobrá povesť (meno: šem) ako olej (šemen). Význam doslovne: vnútorná hodnota človeka je cennejšia ako jeho vonkajšok. Výrok, že smrť je lepšia od narodenia, nesmieme vytrhnúť zo súvisu, akoby tu Kazateľ prednášal o hodnote smrti. Tieto dve myšlienky najskôr tak súvisia, že dobré meno prežije aj smrť, kým voňavka po hostine hneď vypáchne. Treba sa viac starať o dobré meno než o vonkajšiu telesnú úhľadnosť.) 2

Lepšie je ísť do smútočného domu
ako do domu, kde hodujú.
Lebo v tom (prvom) je koniec pre každého človeka
a každý, kým žije, pripustí si to k srdcu.

3

Lepšia je mrzutosť na tvári než smiech:
lebo aj pri nevľúdnej tvári
srdce môže byť blažené.

4

Srdce múdrych ide radšej do smútočného domu,
kým srdce pochabých tiahne do domu veselosti.

5

Lepšie je vypočuť pokarhanie od múdreho,
ako by mal niekto počúvať chválospevy od pochabých.

6

Lebo ako práska tŕnie pod kotlom,
tak vyznieva aj smiech pochábľa.

Aj to je len márnosť.

(*) (Slová: tŕnie (hebr. sirim), kotol (hebr. sir) zasa predstavujú v pôvodine slovnú hru.) 7

Lebo útlak môže ohlúpiť aj múdreho,
ako úplatok nakazí srdce (sudcu).

(*) (Útlak (hebr. ošeq) môže znamenať aj násilné olúpenie, ozbíjanie o majetok.) 8

Lepšie je končiť niečo ako začínať,
lepšia je trpezlivá ako povýšenecká myseľ.

9

Neprenáhli sa svojím duchom, aby si sa zlostil,
lebo mrzutosť prebýva v hrudi pochabých.

10

Nepýtaj sa: "Ako to, že predošlé dni
boli lepšie ako terajšie?"
Lebo to by si sa nepýtal z múdrosti.

11

Lepšia je múdrosť spolu s dedičstvom;
to je výhoda pre tých, čo vidia slnko.

12

Lebo byť v tieni múdrosti je byť aj v tieni peňazí.
Osoh z poznania múdrosti je taký,
že zachováva jej majiteľa pri živote.

(*) ("Tieň" má význam ochrany, záštity.)
13

Všímaj si Božie dielo!
Ktože by mohol urobiť rovným,
čo on raz skrivil?

(*) (Život treba brať taký, aký je. Nemáme čakať od neho iba príjemné veci, ale treba sa pripraviť aj na jeho skúšky.) 14

V deň blaženosti buď blažený,
v deň nešťastia si všimni:
tak prvý, ako aj druhý (deň) urobil Boh,
aby človek nemohol objaviť
ani najmenšie zo svojej budúcnosti.

Zlatá stredná cesta

15

Všetko toto som pozoroval v dňoch svojej márnosti:

stáva sa, že spravodlivý hynie
aj pri (všetkej) svojej spravodlivosti;

a stáva sa, že hriešnik dlho žije
aj popri svojej hriešnosti.

16

Nerob sa nadmieru spravodlivým,
ani si nepočínaj, akoby si bol veľmi múdry.
Veď prečo by si sa mal dožiť sklamania?

17

Nepočínaj si príliš zlostne,
ani sa nezachovaj až veľmi pochabo!

Veď prečo by si mal zomrieť nie na svoj čas?

18

Dobre je, keď sa budeš pevne držať prvého,
ale ani od druhého neodťahuj ruku!
Lebo kto sa bojí Boha,
má úspech vo všetkom.

(*) (Kto sa bojí Boha, ten nájde aj správnu strednú cestu, ktorá vedie k nemu.) 19

Múdrosť dáva múdremu väčšiu silu,
než akú majú desiati vladári v meste.

(*) (Iní by chceli odchylne hláskovať hebr. slovo a dostali by zmysel: desať štítov ochranných (miesto šallitim čítajú šelatim).) 20

Lebo niet na svete človeka,
ktorý by bol taký spravodlivý,
že by konal iba dobré
a nedopustil by sa hriechu.

21

Nepripúšťaj si k srdcu všetky reči,
ktoré sa hovoria,
aby si nemusel počuť svojho sluhu,
ako ťa potupuje.

22

Lebo v mnohých prípadoch si aj tvoje srdce uvedomuje,
že si aj ty potupne hovoril o iných.

23

Toto všetko som skúmal v múdrosti.

Povedal som si: "Rád by som bol múdry!" -
a ona sa odo mňa vzdialila.

24

Ďaleké je všetko, čo už bolo,
a také hlboké, až prehlboké je to …,
kto to odhalí?

Maj sa na pozore pred pochabou ženou

25

Všetko som v duchu prezrel,
aby som spoznával, skúmal a hľadal
múdrosť a zmysel (všetkého) -
aby som poznal,
že bezbožnosť je pochabosť
a nerozumnosť bláznovstvo.

26

A tu som našiel od smrti trpkejšiu vec:
ženu, ktorá je ako sieť,
jej srdce ako osídlo
a jej ruky sú ako putá.

Iba ten, kto je milý Bohu, vie pred ňou uniknúť,
ale hriešnik padne (celkom) do jej zajatia.

27

Hľa, toto som objavil,
povedal Kazateľ,
jedno i druhé,
aby som našiel zmysel,

28

ktorý ešte vždy hľadá moja duša,
a nenašiel som ho:

Našiel som jedného človeka z tisícich,
ale ženu som z nich zo všetkých nenašiel!

(*) (Neprajný úsudok o vtedajšej žene je príznačný pre novšie knihy Starého zákona (Prís 2,16 n.; hl. 5; Sir 9,1–13; 25,17–36; 26,8–15).) 29

Hľa, iba toto som objavil:

Že Boh stvoril človeka priameho,
ale oni vyhľadávajú premnohé úlisnosti.

(*) (Ako je múdrosť zobrazená čnostnou ženou (porov. Prís hl. 9 a 31), tak zasa pochabosť je predstavená necudnicou (Prís hl. 5 – 7).)

Poddaj sa Božiemu zákonu!

1

Ktože sa vyrovná múdremu?
Kto vie dať vysvetlenie na záhadu?
Múdrosť zasvieti človeku na tvári
a tvrdosť jeho tváre sa zmení.

2

Pozoruj ústa kráľa
a pre Božiu prísahu

3

sa neponáhľaj odísť
spred jeho tváre,
ani sa nezastavuj pri zlej veci,
lebo (kráľ) ti môže urobiť všetko,
čo sa mu len zachce.

4

Čo raz kráľ povie, to má svoju platnosť;
veď kto by mu aj povedal: "Čo to robíš?"

5

Kto zachováva príkaz,
neokúsi nijaké zlo.
Múdre srdce pozná
čas a správny spôsob.

6

Lebo každá záležitosť
má svoj čas a správny spôsob:
lenže nehoda ťažko zaľahne
na človeka.

7

Nevie totiž, čo bude.
Lebo kto mu zvestuje, ako bude?

8

Nik nemá moc nad dychom života,
aby mohol zadržať dych života.

Ani nik nemá vládu nad dňom smrti.
Veď niet priepustky, kým trvá boj.
Nijaká ničomnosť nevie vyslobodiť tých,
čo ju páchajú.

Človek nemôže vystopovať cesty Božej spravodlivosti

9

To všetko som si všímal
a (pozorne) som si ukladal do srdca,
ako je určený čas pre každý čin,
ktorý sa deje pod slnkom -
človek však chce vládnuť nad iným človekom
na svoje vlastné zlo.

10

Pritom som videl, že násilníci boli pochovaní,
kým tí, čo si počínali správne,
museli utiecť zo svätého miesta
a upadli v meste do zabudnutia.

Aj v tom je márnosť,

(*) (Preklad nie je v každom ohľade pevný. Niektorí navrhujú tento preklad hebrejskej osnovy:
"Tak som videl, že zlosynovia boli pochovaní:
oni prišli a zo svätého mesta odišli preč
a v meste boli zabudnutí, ktorí si tak počínali."
(Allgeier, 43)
Oproti tomu grécky preklad by mal takýto zmysel:
"A vtedy som videl zlosynov do hrobov
uvrhnutých (uvedených, položených?)
zo svätého (chrámu alebo mesta).
A (keď) odišli, ospevovali ich v meste pochvalne, že si počínali takto.")
11

že nevykonajú hneď rozsudok
nad zločinom ničomníka, -
a preto sa srdce Adamových synov
odváži konať zlo;

12

že hriešnik, ktorý si hanebne počína,
žije aj sto rokov, ba ešte aj viac, -
hoci aj to mi je známe,
že bohabojní sa budú mať dobre:
takí, čo majú bázeň pred (Božou) tvárou;

13

a zasa, že bezbožnému dobre nebude,
ani si nemôže predĺžiť svoje dni, podobné tieňu,
pretože sa nebojí Božej tváre.

14

Je aj iná márnosť,
ktorá sa deje na zemi,

že sú spravodlivci, ktorých stíha (osud),
aký zodpovie činom bezbožných, -
a že sú bezbožníci, ktorí dosiahnu,
čo by zodpovedalo skutkom spravodlivých.

A pomyslel som si: "Aj to je márnosť!"

15

A preto som schvaľoval radosť;
že niet pre človeka inej dobroty pod slnkom
okrem toho, že si zaje, vypije a teší sa.

Nech ho to sprevádza
pri každej námahe
v dňoch jeho života,
ktorý mu udelí Boh pod slnkom.

Neistota ľudského osudu

16

Keď som sa v srdci rozhodol,
že budem poznávať múdrosť
a všímať si zamestnanie,
ktorým sú takí zaujatí na zemi,
že nikomu nevidno sen na očiach
ani vo dne, ani v noci,

17

tak som videl, čo všetko spôsobuje Boh
a že človek nie je schopný vystihnúť dianie,
ktoré sa odohráva pod slnkom;
čo ako by sa človek namáhal v hľadaní,
nijako ho nevie vystihnúť.

A keby si aj múdry povedal,
že on ho (už) pozná,
ani on to nevládze vystihnúť.

Všetci ľudia sú smrteľní, preto užívaj život!

1

Keď som na to všetko upriamil svoje srdce
a chcel som to všetko vyskúmať, (zistil som),
že spravodliví a múdri ľudia
aj ich diela sú v Božích rukách,
takisto aj láska a nenávisť -
a niet človeka, čo by to mohol poznať.
Veď všetko je (ešte) pred nimi!

(*) (Naša budúcnosť je pred nami ukrytá. Druhá čiastka 1. verša je neistá. V gréckej osnove čítame tento zmysel:
"Ani lásky, ani nenávisti nie si je vedomý človek,
všetko je pred ich tvárou,
márnosť vo všetkom.")
2

A všetko má rovnaký osud:

spravodlivý i bezbožný,
dobrý i zlý, čistý i nečistý,
kto prináša obetu i kto ju neprináša,
bohumilý človek i hriešnik,
kto prisahá aj ten, kto sa bojí prísahy.

(*) (Spoločný osud všetkých tvorov je smrť.) 3

To je zlo, ktoré lipne na všetkom,
čo sa deje pod slnkom;
že všetko má rovnaký osud
a aj srdcia Adamových synov sú plné zla,
v ich srdciach (prebýva) nerozumnosť,
pokým žijú.
A čo bude potom? "(Pôjdu) k mŕtvym!"

4

Lebo kto môže mať nádej?
(Iba) ten, kto je pripojený ku všetkým, čo žijú.

Veď živý pes je na tom lepšie
ako lev, čo už dokonal.

(*) (Kazateľove náhľady o záhrobnom živote sa zhodujú s mienkami starších časov, ktoré v podsvetí nevideli nič radostné.)
5

Lebo živí aspoň vedia, že zomrú,
kým mŕtvi už o ničom nevedia.

(*) (O konečnej a plnej odplate hovorí jasne jediná starozákonná kniha, Kniha múdrosti.) 6

Ani odmeny sa im už nedostane,
lebo ich pamiatka upadla do zabudnutia.

Aj ich láska a ich nenávisť,
aj ich žiarlivosť patrí minulosti
a už nikdy nemajú podiel na ničom,
čo sa deje pod slnkom.

7

Nuž, hore sa! S radosťou požívaj chlieb
a popíjaj víno pri dobrej nálade,
lebo Boh mal už dávno radosť z tvojich diel.

(*) (Zemský blahobyt a najmä spokojnosť človeka je skutočne Božím darom. To Boh odmeňuje na tomto svete človeka za záslužné činy. Ak Kazateľ neuvádza nič o možnej odplate človeka na večnosti, tým ju aspoň priamo nepopiera.)
8

Nech sú tvoje rúcha biele v každom čase
a olej nech ti nechybuje na hlave!

9

Užívaj život so ženou, ktorú miluješ,
po všetky dni svojho nestáleho života,
ktorý ti dal (Boh) pod slnkom,
po všetky dni svojej márnosti.
Lebo to je tvoj podiel zo života
a zo všetkých tvojich námah,
ktorými sa ustávaš pod slnkom.

(*) (Žena, ktorú miluješ – je opis pojmu milovanej manželky.)
10

Všetko, čo vykonať je schopná tvoja ruka,
konaj svojou silou!
Lebo ti nebude možné konať a počítať,
poznávať a múdro si počínať v podsvetí,
kam sa máš odobrať.

Múdre počínanie naráža časom na prekážky

11

Opäť som videl pod slnkom:

že nie rýchli (vyhrávajú) beh,
ani udatní boj,
ani múdri (nezískavajú) vždy chlieb,
ani rozvážni bohatstvo,
ani rozumní priazeň.

12

Lebo všetkých môže zastihnúť (neprajný) čas a nehoda.

Okrem toho človek nepozná svoj čas;
ale ako ryby chytajú do zhubnej siete
a ako vtáky uviaznu v osídle,
tak môže aj Adamových synov
zasiahnuť osídlo v nešťastnom čase,
keď na nich takmer nečakane dopadne.

13

Ale pozoroval som aj (iný) prípad múdrosti pod slnkom
a zdá sa mi veľmi významný:

14

(Bolo) malé mesto,
v ktorom bývalo iba málo mužov.
Tu pritiahol proti nemu mocný kráľ,
obkľúčil ho
a postavil proti nemu mocné dobývacie diela.

15

No našiel sa v ňom chudobný,
ale múdry muž,
ktorý svojou múdrosťou mesto vyslobodil;
nikto však už nepamätá na chudobného muža.

16

Tu som si povedal:
"Lepšia je múdrosť ako udatnosť,"
ale múdrosťou chudobného opovrhli
a jeho slová ostali nevypočuté.

(*) (Nevieme, na akú dejinnú udalosť tu Kazateľ naráža.) 17

Tiché náuky múdrych počuť (lepšie)
ako krik vladára nad pochabými.

18

Múdrosť je lepšia ako útočné zbrane,
no jediný hriešnik vie pokaziť mnoho dobrého,

1

(ako keď) zahynie mucha,
zapácha a kysne od nej aj olej mastičkárov.

Trochu nemúdrosti má väčší účinok
ako múdrosť a dôstojnosť.

(*) (Prvý verš je dosť nejasný. Najlepšie vy- stihneme zmysel, keď 10,1a spájame ako celok s 9,18b.) 2

Srdce múdreho je na pravej strane,
srdce pochabého však na ľavej.

(*) (Múdry človek správne užíva svoj rozum. Ale nemúdry hneď sa prezradí svojím počínaním a najmä svojou rečou.) 3

Aj na ceste, ktorou nemúdry kráča,
trpí jeho srdce nedostatkom
a všetkým pripomína: "Tu je sprosták!"

4

Ak sa dvíha proti tebe aj nevôľa vladára,
neopúšťaj svoje miesto!
Lebo krotkosť utišuje aj veľké hriechy.

5

Je aj iné zlo, ktoré som videl pod slnkom:
(je to) nerozvážne slovo,
ktoré vyjde z vladárových úst,

6

ak nemúdreho ustanovia na vysoké miesta,
kým vznešení ostávajú sedieť v nízkosti.

7

Videl som otrokov (velebiť sa) na koňoch,
kým kniežatá šli po zemi ako otroci.

8

Kto kope jamu, padne do nej
a kto borí múr, uštipne ho had.

9

Kto kreše kamene, poraní sa nimi,
kto rúbe drevo, (ľahko) príde pri tom do nešťastia.

10

Kto si nenabrúsi ostrie, ak sa mu stupí železo,
musí napnúť sily.

Tak dopomáha múdrosť k osožnému úspechu.

(*) (S tupým náradím robota ľahko nejde.) 11

Ak uštipne had pred zaklínaním,
nemá zisk zaklínač.

Nemúdre je aj mnoho hovoriť

12

Slová z úst múdreho sú prívetivé,
(čo) však (odznieva) z perí nemúdreho, pohlcuje ho.

13

Počiatočné slová jeho úst sú pochabosťou,
koniec slov na jeho ústach je zlé šialenstvo.

14

Pochabý potára až mnoho rečí;
človek nemôže vedieť, čo sa stane,
a (ešte menej vie), čo bude potom.
Ktože mu to oznámil?

15

Práca unavuje pochabého,
ktorý nevie zájsť ani do mesta.

(*) (Kazateľ zasa používa asi porekadlo, ktorého zmysel je: pochabý človek sa nevyzná ani vo veciach, ktoré sú ináč každému bežné.)

Ľahkomyseľnosť je vždy nebezpečná

16

Beda ti, krajina, ak je tvoj kráľ primladý,
ak tvoji predáci už za rána hodujú!

17

Blažená si, krajina, ak je tvoj kráľ muž ušľachtilý,
ak tvoje kniežatá jedia na (svoj) čas,
(jedia) pre posilnenie, a nie z hýrivosti.

18

Pri veľkej nedbalosti rúti sa krov,
pri nečinnosti rúk premoká do domu.

19

Na pobavenie usporadúvajú hostinu,
víno rozveseľuje život
a peniaze dopomáhajú k všetkému.

20

Ani v myšlienke nepreklínaj kráľa,
ani v úkryte spálne nezloreč boháčovi,
lebo aj nebeské vtáky by mohli zaniesť tvoj hlas
a čo len krídla má, môže mu takú reč oznámiť.

(*) (Verš môžeme vysvetliť naším porekadlom: Aj steny majú uši.)

Ži bezstarostne dnešku!

1

Púšťaj svoj chlieb po vode
a po mnohých dňoch ho (zasa) nájdeš.

(*) (Presvedčenie, že na svete je všetko nedokonalé a nedostatočné, aby mohlo ukojiť túžby ľudskej duše, predsa nevedú Kazateľa k praktickému záveru, aby sa človek vzdal všetkej podnikavosti a činnosti.
Prvé dva verše pokúsili sa vysvetľovať rozličným spôsobom: "Púšťať svoj chlieb po vode" vykladali aj v tom zmysle, že Kazateľ odporúča svojim čitateľom obchodovať s ďalekými, zámorskými krajinami. – "Podeľ svoj majetok!" vykladali v tom zmysle, že tu ide o udeľovanie almužny, ktorá sa mnohonásobne navráti darcovi (porov. Lk 16,9). No pravdepodobnejší je zmysel, ktorý vydajú obidva verše, ak ich spojíme, a vtedy je zmysel asi takýto: "Obchod s ďalekými krajinami tak prevádzaj, že nevložíš všetok svoj majetok na jedinú loď.")
2

Podeľ svoj majetok na sedem, ba na osem častí,
lebo nevieš, aké nešťastie sa strhne nad krajinou.

3

Ak sú mraky plné,
vylejú na zem dážď.

Ak strom padne južne alebo severne,
ostane ležať na mieste, kam padol.

4

Kto pozoruje na vietor, nebude chcieť siať
a kto sa obzerá po mrakoch, nepustí sa do žatvy.

(*) (Prácu treba započať, keď nadišiel jej čas, bez ohľadu na to, či musíme pri jej výkone zdolávať určité prekážky.) 5

Ako nevieš, ktorou cestou (potiahne) vietor,
(ako nevieš), ako sa tvoria kosti v živote ženy ťarchavej,
celkom tak nevieš, čo urobí Boh,
ktorý všetko pôsobí.

(*) (Iní majú miesto "vietor" nový význam: "duch" alebo "životný dych". Hebrejské slovo ruach má význam: 1) vietor, 2) životný dych, 3) duch. Tak potom niektorí aj spájajú obidva obrazy (o vetroch a o kostiach v lone matky) takto: Ako nevieš, ktorou cestou sa dostáva životný dych ku kostiam v živote ťarchavej ženy, tak podobne nevieš, čo robí Boh.) 6

Za rána rozsievaj svoje semeno
a do večera nedaj svojej ruke spočinúť,
lebo nemôžeš vedieť,
či sa ti toto alebo iné podarí,
alebo či ti bude obidvoje dobré rovnako.

7

Svetlo je sladké
a očiam lahodí vidieť slnko.

8

Preto ak človek žil už veľa rokov,
nech sa zo všetkých raduje,
ale nech pamätá, že dni temravy
sú početnejšie.

Veď všetko, čo (má) prísť, je márnosť.

(*) ("Dni temravy" môžu byť: 1) roky nešťastia na tomto svete, 2) doba v podsvetí. Súvis odporúča najmä tento druhý zmysel.) 9

Mladík, raduj sa zo svojej mladosti!
Nech sa ti srdce rozveseľuje v mladých dňoch!
Kráčaj si cestami svojho srdca
a kam ťa tvoje oči povedú.

Uvedomuj si však (pritom),
že za všetko si ťa Boh na súd predvolá.

10

Odstráň (akúkoľvek) mrzutosť zo svojho srdca
a odháňaj (každé) zlo od svojho tela,
ale tak vek mladosti,
ako aj úsvit života je iba - márnosť.

(*) ("Úsvit života" prekladajú aj vo význame: "pôžitok alebo čierne vlasy", ako by to bola protiva k stareckým šedinám (porov. 12,5c).)
1

V dňoch svojej mladosti
pamätaj na svojho Stvoriteľa,
kým ti neprídu dni nešťastia
a kým ťa nezastihnú roky,
o ktorých povieš: "Neľúbia sa mi!"

2

Kým sa ti nezatemní slnko a svetlo,
mesiac i hviezdy
a nevrátia sa ti mrákavy po daždi.

(*) (Starobu predstavuje Kazateľ vlastnosťami, ktorými sa pokročilý ľudský vek veľmi podobá palestínskej zime (dobe dažďov).)

Alegória ľudskej staroby

3

V deň, keď sa ti počnú strážcovia domu chvieť
a zhrbia sa (kedysi) mocní mužovia,
ustanú mlečky (v práci), keďže aj zredli,
a zaľahne tma na tie, čo dostávajú videnie oknami.

(*) (Symbolický opis podáva, akými účinkami sa javí staroba na jednotlivých údoch ľudského tela; jeho prvky sú najmä tieto: dom je telo, jeho strážcovia sú ruky, (kedysi) mocní, mužovia, sú ľudské nohy, mlečky sú zuby (porov. žarnov, črenové zuby, latinsky: dens molaris, t. j. mlecí zub). "Tie, čo oknami dostávajú videnie" sú oči.) 4

Uzavrú sa ti obidvoje dvere od námestia,
poklesne ti aj vrzgot žarnova,
a keď sa vstáva na (každý) hlások vtáčka,
poutichujú všetky zvuky spevavé.

(*) (Tu uvedené symboly pripúšťajú už viac možných výkladov pre svoju neistotu. Dvere by znamenali alebo ústa, pery, alebo skôr uši. "Žarnov" je asi ústna dutina, a tak "vrzgot žarnova" mohol by byť: spev alebo aj reč vôbec. "Vstáva sa na každý hlások vtáčka" je zasa neisté. Niektorí myslia pritom na nespavosť starých ľudí, ktorých prebúdza už včasný spev vtáčkov. "Spevavé zvuky" doslovne: dcéry spevu – sú asi zvuky vo všeobecnosti. Ale výraz môže znamenať aj skutočných spevákov, ktorých spevy starci už len slabo počujú a v tom zmysle pre nich spevy "poutichujú" (?).) 5

Vyvýšeného miesta sa obávajú (nohy),
veď na ceste vidia (pre seba) postrachy.
Mandloňový strom už zakvitol (na bielo).
Kobylky spôsobujú ťažobu,
dráždidlo (na jedlo) minie sa účinkom,

lebo človek je už na ceste do domu svojej večnosti
a z okolitých ulíc už tiahnu oplakávači.
(Stane sa tak), až sa pretrhne strieborný povrazec

(*) (Niektorí myslia pri mandloňovom kvete na starecké šediny, v "kobylkách" vidia nohy človeka, ktoré sa už len "vlečú" a nechcú starca nosiť. – "Dráždidlo" sú plody rastliny menom trnitej kapary (Capparis spinosa L). Používajú ich na Východe za dráždidlo k jedlu. Doslovný preklad hebrejskej osnovy mal by znieť: a kapara sa rozsype. Tak má aj grécky i latinský preklad. – Vo všetkých troch slovách (mandloňový strom, kobylky a kapara) môžeme vidieť znaky pominuteľnosti v tomto zmysle: keď kvety mandloňové zbelejú, čoskoro opadnú; keď sa kobylka už len vlečie a nevládze vzlietnuť (a taký je zmysel hebrejskej osnovy), je pred svojím zahynutím; konečne uschlé plody kapary svojím puknutím vysejú semená a rastlina tým aj ukončuje svoj život. To všetko je znakom, že aj starec je už pred svojím odchodom zo sveta.) 6

a rozbije sa zlatá čaša,
i rozbije sa džbán pri prameni
a doláme sa koleso na studni.

7

A navráti sa prach do zeme, čím bol aj (predtým);
a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.

(*) (O návrate oživujúceho dychu (ducha) porov. 3,21; Ž 104,29 n.) 8

Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ,
všetko je iba márnosť.

Doslov

Okrem toho, že Kazateľ bol učencom, patrí (o ňom) dodať:

(*) (Je opakovaním verša 1,2, a tak celá báseň Kazateľova je uzavretá výrokom o "márnosti", pominuteľnosti a nedostatočnosti, aká sa javí ustavične v živote a vo všetkých jeho slabostiach alebo statkoch, ktoré nevedia ukojiť vyššie túžby duše. Je teda v nás niečo, čo nie je z tohto sveta, lebo ani celý svet nestačí nasýtiť túžby duše.) 9

učil ľud poznaniu;
všetko si dôkladne uvážil a premyslel,
a tak skladal svoje mnohé múdre výroky.

10

Kazateľ sa usiloval nájsť lahodné slová,
takže je spísané doslovné znenie (jeho) náuky.

11

Slová učencov sú ako (zaostrené) ostne a klince,
vhlobené do listov knižnej zbierky -,
ktoré potom odovzdal jeden pastier.

(*) ("Ostne a klince" majú rozličné vysvetľovanie. Niektorí myslia, že v týchto slovách deje sa narážka na činnosť "pastiera". Palestínsky pastier mal dve palice: dlhšiu, ktorou riadil a zhromažďoval stádo, a kratšiu, často vhlobeným klincom sa končiacu, ktorá mu slúžila za zbraň, alebo bola aj "ostňom" na poháňanie dobytka. Porov. Ez 34,16. Rabínska predstava o pastierovi znamená však vlastne učenca, ktorý je majstrom v skladaní múdroslovných výrokov. – Kto je tu uvedený "pastier", na to len neisto vieme odpovedať: niektorí myslia, že je to Boh, ktorý je jediným a najvyšším pôvodcom všetkej múdrosti.) 12

Okrem (uvedeného) treba dodať:
Maj sa na pozore, syn môj!
Písaniu kníh nieto konca-kraja,
ale mnohé premýšľanie
vyčerpáva telo až priveľmi.

13

Slovo na záver všetkého, čo si počul:

Boha sa boj
a jeho prikázania zachovávaj,
lebo to je (povinnosť) každého človeka.

14

Boh si zavolá pred svoj súd všetky činy
aj všetko, čo je skryté,
či už to bolo dobré a či zlé.

Kontext   Úvod      

Obsah