O smiechu som (musel) povedať: "Bláznovstvo;"
a o slasti: "Čo mi pomôže táto (vec)?"

Vo svojej mysli som premýšľal (ďalej),
či by som si nemal vínom telo potúžiť.

zriadil som si záhrady a (ozdobné) sady
a vysadil som ich všelijakými ovocnými stromami;

vytvoril som jazerá pri vodách,
aby som z nich zvlažoval háje, porastené stromovím.

Nadobudol som si otrokov a otrokyne,
aj domácej čeľade som mal (prehojne).

Nahromadil som si striebra a zlata,
(vzácne) poklady, aké (dodávajú) králi a mestá.

Stal som sa takým mocným, že som prevýšil všetkých,
čo boli kedy predo mnou v Jeruzaleme,
(najmä) však tým, že pri mne stále zotrvávala múdrosť.

Čokoľvek si zažiadali moje oči,
neodoprel som im ničoho.
Srdce som si neodtiahol od nijakej slasti,
doprial som slasti svojej mysli pri všetkých námahách,
veď mi to bolo odmenou za všetky moje námahy.

Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy,
aké (kedy) prevádzali moje ruky,
a tiež na všetky námahy,
ktoré som vynaložil pri ich prevádzaní.

A videl som, že múdrosť je o toľko užitočnejšia oproti pochabosti,
o koľko užitočnejšie je svetlo oproti tme.

Múdry nosí svoje oči na hlave,
kým pochabý sa poneviera potme.

A tak som si v srdci pomyslel:
"Ak aj mňa postihne osud pochabého,
potom načo som sa tak usiloval byť múdrejší?"

Ani po múdrom neostáva trvalá spomienka,
ako jej nebude ani po človekovi pochabom.
Lebo keď raz nadídu budúce dni,
na všetko sa zabudne.

Preto som až znenávidel svoj život:
lebo (ako) nejaké zlo dolieha na mňa všetko,
čo mám robiť pod slnkom:
veď to všetko je iba márnosť a honba za vetrom!

A tak som znenávidel aj všetky svoje námahy,
ktorými som sa ustával pod slnkom.
"Zanechám ich inému človekovi,
čo nastúpi po mne."

Ktovie, či bude (mojím dedičom) múdry alebo pochabý muž,
ktorý sa stane pánom všetkých mojich námah,
pre ktoré som sa ustával
a múdro si počínal pod slnkom.

A tak som dospel až k tomu,
že som nechal svoje srdce zúfať
pre všetky svoje námahy,
ktorými som sa ustával pod slnkom.

Múdrosť, vedomosť a úspech (sprevádzali)
námahy (istého) človeka,
ale on mal za podiel určené
odovzdať všetko (inému) človekovi,
ktorý sa o to nemusel ani namáhať.

Lebo čože má človek zo všetkej svojej námahy
a zo všetkého úsilia svojej mysle,
ktorým sa ustával pod slnkom?

Veď všetky jeho dni sú (plné) súženia
a každé zamestnanie ho dráždi k hnevlivosti,
že jeho myseľ nemôže ani v noci spočinúť!

Veď ktože si smie pojedať a oddávať sa pôžitku bez neho?

Lebo koho on uzná za dobrého,
nadelí mu múdrosti, vedomosti a slasti;
ale hriešnikovi dá za úlohu
zhromažďovať a hromadiť,
aby to podľa Božieho úsudku odovzdal niekomu dobrému.

Všetko má svoj čas
a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.

Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť,
svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.

Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť.
Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.

Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa.
Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.

Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene.
Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.

Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť.
Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť.

Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať.
Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.

Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť.
Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj.

Akýže má osoh, kto je (stále) činný,
z toho (všetkého), o čo sa namáhal?

Všímal som si zamestnanie,
ktoré Boh uložil Adamovým synom,
aby sa ním umárali.

Všetko urobil vhodne na svoj čas:
do srdca im vložil (tušenie) večnosti,
ale nik nemôže vystihnúť dielo,
ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca.

Poznal som, že pre nich niet lepšieho,
ako radovať sa a dopriať si blaženosti
vo svojom živote.

Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť
a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu,
je dar od Boha.

Poznal som, že všetko, čo robí Boh,
má večnú platnosť;
k tomu nemožno už nič pridať,
ako ani nie je možné nič odobrať.

Čo je, už dávno bolo,
a čo má byť, bolo už (tiež).

Ďalej som videl pod slnkom:
Kde má miesto právo, tam (vládla) neprávosť
a na mieste spravodlivosti (zavládla) nespravodlivosť.

Vtedy som si v srdci pomyslel:
"Spravodlivého a nespravodlivého posúdi Boh."

Vo svojom srdci som rozmýšľal (ďalej):
"Čo sa týka Adamových synov, Boh ich (tak) skúša,
aby bolo vidno, že sami osebe sú (tvormi) ako zvieratá."

Lebo (hračkou) osudu sú Adamovi synovia,
(hračkou) osudu sú (aj) zvieratá -
veď ich osud je rovnaký.

Všetko odchádza na spoločné miesto;
ako bolo všetko vzaté z prachu,
tak sa všetko do prachu navracia.

Kto vie, či sa dych života Adamových synov
vznáša k výsostiam
a dych života zvierat
zostupuje zasa dolu k zemi?

A tak som videl, že pre človeka niet lepšieho,
ako radovať sa zo svojich diel,
lebo to je jeho podiel.