Kaz2-3

Márny je zhon po pôžitkoch

1

Povedal som si v srdci:
"Hore sa! Mal by som okúsiť slasť a zažiť blaženosť."

Lenže aj to je iba márnosť.

2

O smiechu som (musel) povedať: "Bláznovstvo;"
a o slasti: "Čo mi pomôže táto (vec)?"

3

Vo svojej mysli som premýšľal (ďalej),
či by som si nemal vínom telo potúžiť.

Ale moja myseľ ma viedla múdro,
i keď som sa chopil pochabosti,
aby som uvidel,
čo je dobré pre Adamových synov,
aby tak prežívali
počet dní života pod nebom.

(*) ("Vínom potúžiť" – Vg má: "zdržovať sa od vína". Hebrejské slovo "mašak" môže znamenať 1) odtiahnuť, 2) udržať, posilniť. Prijímame tento druhý význam pre lepšiu súvislosť.) 4

Uskutočnil som veľké dielo:
postavil som si (skvelé) domy
a vysadil som si vinice;

5

zriadil som si záhrady a (ozdobné) sady
a vysadil som ich všelijakými ovocnými stromami;

6

vytvoril som jazerá pri vodách,
aby som z nich zvlažoval háje, porastené stromovím.

7

Nadobudol som si otrokov a otrokyne,
aj domácej čeľade som mal (prehojne).

Aj stád rožného dobytka a oviec som mal viac
ako všetci moji predchodcovia v Jeruzaleme.

8

Nahromadil som si striebra a zlata,
(vzácne) poklady, aké (dodávajú) králi a mestá.

Zadovážil som si spevákov a speváčky,
doprial som si všemožné pôžitky ľudských synov;
množstvo žien.

(*) ("Množstvo žien" – to nie je celkom spoľahlivý preklad. Vulgáta má: "poháre a džbánky". Ale ani preklad grécky nie je azda rozhodujúci ("ustanovil som si mnoho výčapníkov a výčapníčok"). V tých krajinách bolo známkou bohatstva, keď sa niektorý veľmož mohol pochváliť čo najväčším počtom vedľajších žien (porov. 1 Kr 11,3). O poplatných kráľoch Šalamúnových porov. 1 Kr 5,1; 10,15. O poplatkoch palestínskych krajov porov. 1 Kr 4,7–20.) 9

Stal som sa takým mocným, že som prevýšil všetkých,
čo boli kedy predo mnou v Jeruzaleme,
(najmä) však tým, že pri mne stále zotrvávala múdrosť.

(*) (Opis boháča čerpá viac podrobnosti zo života historického kráľa Šalamúna. O stavbách Šalamúnových porov. 1 Kr hl. 6, 7, 9, 10.) 10

Čokoľvek si zažiadali moje oči,
neodoprel som im ničoho.
Srdce som si neodtiahol od nijakej slasti,
doprial som slasti svojej mysli pri všetkých námahách,
veď mi to bolo odmenou za všetky moje námahy.

11

Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy,
aké (kedy) prevádzali moje ruky,
a tiež na všetky námahy,
ktoré som vynaložil pri ich prevádzaní.

A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom,
lebo z toho nebolo osohu pod slnkom.

Múdry a pochabý podľahnú rovnakému osudu

12

Potom som si všímal múdrosť, bláznovstvo a pochabosť,
aby som videl, (aký majú význam).

Čože si počne ten, kto nastupuje po kráľovi?
Zaiste to, čo už kedysi (pred ním) robili.

(*) (Tak sa zdá, že prvá časť verša podáva obsah v. 13–17, kým druhá časť naznačuje obsah v. 18–23. Kazateľ tu vystupuje ako kráľ. Miesto je nejasné pre poruchu hebr. osnovy, ktorú už aj grécky prekladateľ tak našiel.) 13

A videl som, že múdrosť je o toľko užitočnejšia oproti pochabosti,
o koľko užitočnejšie je svetlo oproti tme.

14

Múdry nosí svoje oči na hlave,
kým pochabý sa poneviera potme.

Ale dozvedel som sa aj to,
že rovnaký osud postihne všetkých.

(*) (Je najskôr porekadlo, ako keď my hovoríme o niekom, že má otvorené oči.) 15

A tak som si v srdci pomyslel:
"Ak aj mňa postihne osud pochabého,
potom načo som sa tak usiloval byť múdrejší?"

A vo svojom srdci som usúdil:
"Aj to je len márnosť!"

16

Ani po múdrom neostáva trvalá spomienka,
ako jej nebude ani po človekovi pochabom.
Lebo keď raz nadídu budúce dni,
na všetko sa zabudne.

Ako rovnako zomierajú múdry i pochabý!

17

Preto som až znenávidel svoj život:
lebo (ako) nejaké zlo dolieha na mňa všetko,
čo mám robiť pod slnkom:
veď to všetko je iba márnosť a honba za vetrom!

Výsledok svojej námahy zanechá inému, azda nehodnému dedičovi

18

A tak som znenávidel aj všetky svoje námahy,
ktorými som sa ustával pod slnkom.
"Zanechám ich inému človekovi,
čo nastúpi po mne."

19

Ktovie, či bude (mojím dedičom) múdry alebo pochabý muž,
ktorý sa stane pánom všetkých mojich námah,
pre ktoré som sa ustával
a múdro si počínal pod slnkom.

Aj v tom je márnosť.

20

A tak som dospel až k tomu,
že som nechal svoje srdce zúfať
pre všetky svoje námahy,
ktorými som sa ustával pod slnkom.

21

Múdrosť, vedomosť a úspech (sprevádzali)
námahy (istého) človeka,
ale on mal za podiel určené
odovzdať všetko (inému) človekovi,
ktorý sa o to nemusel ani namáhať.

Aj v tom je márnosť a preveľká krivda.

22

Lebo čože má človek zo všetkej svojej námahy
a zo všetkého úsilia svojej mysle,
ktorým sa ustával pod slnkom?

23

Veď všetky jeho dni sú (plné) súženia
a každé zamestnanie ho dráždi k hnevlivosti,
že jeho myseľ nemôže ani v noci spočinúť!

Aj to je márnosť - taký (človek).

Praktický úsudok

24

Niet (inej) dobroty pre človeka,
ako že sa môže najesť a napiť
a dopriať si blaženosti za námahy.

Lebo som zistil, že aj to je z Božích rúk.

(*) (Vg.: "Či nie je lepšie jesť a piť a dopriať svojej duši dobrých vecí zo svojich prác?" Jesť a piť je obraz dovolených radostí života. Taká rada je v podstate čestná.) 25

Veď ktože si smie pojedať a oddávať sa pôžitku bez neho?

(*) (Porov. Prís 13,22; Jób 27,16 n.) 26

Lebo koho on uzná za dobrého,
nadelí mu múdrosti, vedomosti a slasti;
ale hriešnikovi dá za úlohu
zhromažďovať a hromadiť,
aby to podľa Božieho úsudku odovzdal niekomu dobrému.

Aj to je márnosť a honba za vetrom.

Boh má svoj nezmeniteľný úmysel so svetom

Všetko má svoj stanovený čas

1

Všetko má svoj čas
a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.

2

Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť,
svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.

3

Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť.
Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.

4

Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa.
Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.

5

Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene.
Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.

(*) (Porov. 2 Kr 3,25; Iz 5,2.) 6

Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť.
Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť.

7

Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať.
Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.

8

Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť.
Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj.

9

Akýže má osoh, kto je (stále) činný,
z toho (všetkého), o čo sa namáhal?

(*) (Kazateľ uvádza mnoho prípadov z ľudského života, na ktorých každý vidí, že všetky udalosti ľudského života podliehajú zákonitosti, ktorou Boh nezmeniteľne spravuje všetko na svete.)

Človek nevládze zmeniť beh sveta a života

10

Všímal som si zamestnanie,
ktoré Boh uložil Adamovým synom,
aby sa ním umárali.

11

Všetko urobil vhodne na svoj čas:
do srdca im vložil (tušenie) večnosti,
ale nik nemôže vystihnúť dielo,
ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca.

(*) (Verš svojou osnovou pôsobí značné ťažkosti pre výklad. Vg prekladá "svet vydal ich hádaniu (ich hádkam)".) 12

Poznal som, že pre nich niet lepšieho,
ako radovať sa a dopriať si blaženosti
vo svojom živote.

(*) (Porov. 2,24.) 13

Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť
a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu,
je dar od Boha.

14

Poznal som, že všetko, čo robí Boh,
má večnú platnosť;
k tomu nemožno už nič pridať,
ako ani nie je možné nič odobrať.

Boh to tak urobil,
aby (ľudia) mali bázeň pred jeho zjavom.

(*) (Nie jednotlivé Božie diela sú nezničiteľné, ale zákony prírody ostávajú trvalo tie isté a nezmeniteľné. Boh je pôvodcom týchto zákonov. Táto večnosť Božieho zákona vedie človeka k bázni Božej (porov. Sir 18,5–6).) 15

Čo je, už dávno bolo,
a čo má byť, bolo už (tiež).

Boh sa vie vypomstiť za prenasledovaného.

(*) ("Boh sa vie vypomstiť za prenasledovaného." Vg.: "Boh obnovuje, čo sa pominulo", t. j. akoby sa Boh časom vracal na cesty, ktoré zdanlivo opustil. Hebr. text poukazuje však na večnú spravodlivosť Božiu: dopustí aj neprávosť, ale súčasne bdie nad mravným poriadkom, ktorý vytvorila jeho svätá vôľa.)

Aj človek sa raz pominie

16

Ďalej som videl pod slnkom:
Kde má miesto právo, tam (vládla) neprávosť
a na mieste spravodlivosti (zavládla) nespravodlivosť.

17

Vtedy som si v srdci pomyslel:
"Spravodlivého a nespravodlivého posúdi Boh."

Lebo on určil čas
pre každú vec a pre každý skutok.

18

Vo svojom srdci som rozmýšľal (ďalej):
"Čo sa týka Adamových synov, Boh ich (tak) skúša,
aby bolo vidno, že sami osebe sú (tvormi) ako zvieratá."

19

Lebo (hračkou) osudu sú Adamovi synovia,
(hračkou) osudu sú (aj) zvieratá -
veď ich osud je rovnaký.

Ako zomiera on, tak zomierajú aj ony,
rovnaký dych života má všetko -
človek ničím nevyniká nad zvieratá.

(*) (Práve tak ako človek podriaďujú sa zákonu pominuteľnosti aj zvieratá. (Iba v tomto zmysle je človek rovný zvieraťu.) Dych života rovnako uniká pri smrti, či hovoríme o ľuďoch alebo o zvieratách. Nesmrteľnosť ľudskej duše nie je na tomto mieste dotknutá, lebo keď ju Kazateľ aj výslovne nehlása, v ničom ju nepopiera. Inde však (9,10) aj Kazateľ spomína, že duša človeka zostupuje do podsvetia (šeolu), kde už niet radosti. S týmto náhľadom sa stretáme aj v žalme 104,29–30.)

Všetko je márnosť

20

Všetko odchádza na spoločné miesto;
ako bolo všetko vzaté z prachu,
tak sa všetko do prachu navracia.

21

Kto vie, či sa dych života Adamových synov
vznáša k výsostiam
a dych života zvierat
zostupuje zasa dolu k zemi?

(*) (V dobe Kazateľovej ujímal sa náhľad, že životný dych ľudí vystupuje k Bohu, kým dych zvierat zostupuje pod zem.) 22

A tak som videl, že pre človeka niet lepšieho,
ako radovať sa zo svojich diel,
lebo to je jeho podiel.

Veď kto by ho mohol zaviesť tam,
kde by videl,
čo sa v budúcnosti stane?

Kontext   Úvod   Dozadu (Kaz 1)   Dopredu (Kaz 4)

Obsah