Múd+9

I. Múdrosť, prameň šťastia, hl. 1 - 5

Múdrosť dosiahne, kto vyhýba hriechu 1,1-15

Múdrosť neznesie hriech

1

Milujte spravodlivosť, panovníci zeme!
Premýšľajte o Pánovi s dobromyseľnosťou,
hľadajte ho v úprimnosti srdca!

(*) (Nehovorí sa, kto oslovuje panovníkov zeme. Od 7,1 je však zrejmé, že sa slová tejto knihy dávajú do úst kráľovi Šalamúnovi (pozri úvod), hoci čitatelia vedeli, že ju nenapísal Šalamún. Šalamún oslovuje ostatných vládcov zeme, ale z nasledujúcich veršov vidno, že vlastne oslovuje všetkých Izraelitov. Tým, že kráľ oslovuje kráľov, mala kniha dostať väčšej váhy a dôraznosti. – "Milujte spravodlivosť" – ten istý grécky výraz sa nachádza v Ž 45,8 a v 1 Krn 29,17. Pod "spravodlivosťou" treba rozumieť plný súhlas myslenia a konania s Božou vôľou tak, ako je vyjadrená v prikázaniach zákona a svedomia.) 2

Lebo on sa dáva nájsť tým, čo ho nepokúšajú,
a tým zjavuje sa, ktorí voči nemu nie sú nedôverčiví.

3

Lebo prevrátené rozmýšľanie oddeľuje od Boha
a pokúšaná Moc odvrhuje pochabých.

(*) ("Moc" je moc božská.) 4

Do zlovoľnej duše múdrosť totiž nevkročí,
ani v tele, podrobenom hriechu, bývať nebude.

(*) (Rozumej: "telo", ktoré je nástrojom hriechu. V tomto zmysle aj apoštol hovorí o hriešnom tele (Rim 6,6.12). Z tohto verša nemožno usudzovať, že by pôvodca knihy pokladal telo (hmotu) za prameň a pôvod zla.) 5

Lebo pred pretvárkou uteká svätý duch výchovy,
vzďaľuje sa od pochabých myšlienok,
zaháňa ho približujúca sa neprávosť.

(*) (Duch výchovy človeka vychováva a vedie k čnosti. Je to Božia múdrosť, ktorá nevkročí do hriešneho a nerozumného človeka (v. 4).)

Rúhač neunikne trestu

6

Veď múdrosť je ľudomilný duch,
rúhača však nenechá pre jeho pery bez trestu,
pretože je svedkom jeho myšlienok,
naozajstným pozorovateľom jeho srdca
a je poslucháčom jeho jazyka.

(*) ("Myšlienok", doslovne "obličiek". Podľa názoru starovekých Izraelitov sú obličky strediskom citov, srdce sídlom myšlienok. Boh vie, čo človek cíti, myslí, hovorí.) 7

Veď Pánov duch naplňuje zemekruh,
ten, čo obopína všetko, pozná (každý) hlas.

(*) (V tomto verši niet ničoho panteistického. Len sa zdôrazňuje všadeprítomnosť Pánovho ducha, ako sa inde hovorí o všadeprítomnosti Pánovej (Jer 23,24; Ž 139,7; 1 Kr 8 27). – Pánov duch je sám Pán. Starý zákon ešte nevedel o tretej božskej Osobe. Podobné výroky však jednako pripravujú ľudí na toto tajomstvo.) 8

Preto neostane skrytý ten, kto vraví neprávosť,
neminie ho trestajúca spravodlivosť.

9

Zistia sa myšlienky bezbožníka
a zvesť o jeho rečiach dostáva sa k Pánovi,
aby boli potrestané jeho priestupky.

10

Lebo ucho Žiarlivosti všetko počuje,
neujde mu ani šepotavé mrmlanie.

(*) (Ucho Žiarlivosti je Božie ucho. Boh sa vo Svätom písme často predstavuje ako žiarlivý, ktorý svoju slávu neprepustí falošným bohom.) 11

Chráňteže sa neužitočného reptania,
uchráňte si jazyk od ohovárok,
lebo ani tajná reč neuniká trestu:
ústa, ktoré klamú, zabíjajú dušu.

(*) (Reptania proti Bohu.)

Boh chce, aby človek žil

12

Nehorlite za smrť na bludisku svojho života,
nepriťahujte si skazu činmi svojich rúk,

(*) (Porov. 5,6; Jak 5,20.) 13

pretože Boh nestvoril smrť,
neteší sa zo záhuby žijúcich.

14

Veď on stvoril všetko pre bytie:
tvory sveta sú tu pre spásu
a nieto v nich nijakého jedu záhuby,
podsvetie tiež nepanuje na zemi.

(*) (Výklad verša je ťažký. Znamená asi: Boh stvoril všetko na bytie. Nerozumné tvorstvo na bytie dočasné a určil mu za cieľ byť napomoci človeku. Preto sa hovorí, že tvorstvo je tu pre spásu človeka. Človeka stvoril k večnému životu, ak si sám nezapríčiní večnú smrť. Že je reč o večnej smrti človeka, vidno z toho, že časný život aj u spravodlivých sa končí smrťou (porov. v. 15). Ani peklo (diabol) nemá moc priviesť človeka do zatratenia, ak človek ostane spravodlivý. – "Jed záhuby" je doslovne "liek k záhube".) 15

Lebo spravodlivosť neokúsi smrť.

(*) ("Spravodlivosť" označuje v Biblii veľmi často čnostný život vôbec.)

Zločinci zasluhujú smrť, 1,16 - 2,24

Reči nevercov

16

Lenže hriešnici ju privolávajú rukami i rečami;
mysliac, že je priateľ, rozplývajú sa,
ba zmluvu s ňou uzatvárajú:
zasluhujú si stať sa jej korisťou.

(*) ("Rukami" rozumej: "hriešnymi činmi". "Rozplývajú sa" túžbou po smrti, po večnej skaze. Ironicky sa hovorí, že hriešnik žije, akoby sa nevedel dočkať zatratenia.)
1

Hovoria si, uvažujúc nesprávne:
"Krátky je a trudný život náš,
nieto lieku pre človeka na konci,
o nejakom záchrancovi z podsvetia tiež nikdy slýchať nebolo.

(*) (Neveriaci sa nazdávajú, že smrť je úplný zánik človeka. Z druhého sveta nik nemôže človeka priviesť späť k životu. Neveria v posmrtný život ani vzkriesenie.) 2

Veď len náhodou sme povstali
a neskôr budeme, akoby sme nikdy neboli bývali.
Veď dych v našom nose je len dym,
myšlienka je iskrou pri tlkote nášho srdca;

3

keď tá zhasne, telo bude popolom
a duch rozplynie sa ako riedky vzduch.

4

Časom sa i naše meno zabudne
a naše diela si nepripomenie nik,
náš život sa stratí ako stopa oblaku,
tak sa rozplynie ako hmla,
ktorú lúče slnka porozháňajú,
a stlačí ju jeho teplota.

5

Veď náš život iba prelet tône je.
Nieto návratu, keď nadíde náš skon;
spečatený je a nik sa nevráti.

(*) (Neverci neveria v Boha Stvoriteľa. Podľa nich všetko vzniklo náhodou, aj ľudský život. Preto niet čo dúfať v nejaký večný život, smrťou sa všetko končí a po človeku pomaly neostane ani stopy. Pominuteľnosť zjavov, ktorým sa prirovnáva ľudský život, je príslovečná. Dych, ktorý vychádza nosom, je znakom telesného života (Gn 2,7; Jób 27,3; Iz 2,22; Dan 10,17). Známkou duchovného života sú slová srdca, myšlienky. Ale neverec aj tieto pokladá len za čosi hmotného, za nejakú iskru, vytvorenú tlkotom srdca. Pozri aj pozn. k 1,6.)

Pôžitkárstvo hriešnikov

6

Hor’ sa teda!
Požívajme dobrá skutočné!
Užime si sveta rýchle, ako za mladi!

7

Zasýťme sa drahocenným vínom a myrhou rovnako,
nech nám neunikne ani jeden jarný kvet!

8

Ovenčme sa pukmi ruží prv, než odkvitnú!

9

Nikto z nás nech nie je bez účasti našej samopašnosti!
Zanecháme všade známky rozkoše.
Veď to je náš údel a to je náš lós!

(*) (Stať vyjadruje životnú zásadu neveriacich v posmrtný život: "Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme" (Iz 22,13; 1 Kor 15,32), hoci podobné hýrenia neboli ani Izraelitom dávnejších čias neznáme (Iz 28,1 n.; 5,22). – Myrhou si korenievali víno. Ale možno tu myslieť aj na voňavé masti, ktorými sa, najmä k hostinám, natierali aj Izraeliti, ale aj Gréci a Rimania (porov. Jdt 16,7–8; Est 2,12; Mt 26,7; Lk 7,46).)

Nenávisť zlosynov

10

Znásilnime spravodlivca biedneho,
nešetrime vdovu,
neostýchajme sa šedín starca vysokého veku!

11

Sila nech je mierou našej spravodlivosti,
lebo slabé preukazuje sa neužitočným.

12

Striehnime na spravodlivého, lebo je nám na ťarchu,
protiví sa našim výčinom,
vyčíta nám prestúpenia zákona,
vytýka nám chyby proti výchove.

13

Honosí sa, že má znalosť o Bohu,
nazýva sa synom Pánovým.

14

Žalobou je proti nášmu zmýšľaniu,
už aj pohľad naňho je nám na ťarchu.

15

Veď je život jeho nepodobný ostatným,
odlišné sú jeho chodníky.

16

Pokladá nás za spotvorených,
bočí od ciest našich ako od nečistoty,
blahoslaví koniec spravodlivých,
chválieva sa, že Boh je mu otcom.

(*) ("Pokladá nás za spotvorených," rozumej: "Pokladá nás za ľudí, ktorí zradili svoje náboženstvo a svoj národ." Hriešnikmi sú egyptskí Izraeliti, ktorí zapreli svoj rod i Boha, dali sa do služieb pohanov a vydávali pohanským súdom svojich pobožných bratov (pozri v. 18 n.).) 17

Pozrimeže, či sú jeho reči pravdivé,
viďme, ako sa mu povodí.

18

Ak je totiž spravodlivý vskutku Božím synom, zastane sa ho
a vytrhne ho z rúk odporcov.

19

Skúšajme ho potupou a mukami,
aby sme poznali jeho pokojnosť
a vyskúšali jeho pevnotu.

20

Odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu,
veď vraví, že sa mu dostane záchrany!"

(*) (Hriešnici nepoznajú tajomné Božie cesty (pozri v. 22), vidia, že Boh nepomáha pobožným, čo ich utvrdzuje v hriechu. Je veľmi pozoruhodná zhoda medzi výrazmi tejto state a výrazmi niektorých starozákonných mesiášskych proroctiev. Porov. napr. verš 18 so Ž 22,9; verš 19 s Iz 50,6; 53,7. Okrem toho sa slová tejto state často ozývajú aj v evanjeliách. Porov. reči nepriateľov Kristových pod krížom, Mt 27,43 s veršom 18; verše 13 a 16 s Jn 5,18 a 19,17; v. 13 s Jn 7,16 a 15,15, tiež s Mt 11,27. Preto sú mnohí Sv. Otcovia a aj novší katolícki exegéti toho názoru, že stať Múd 2,10–20 je mesiášske proroctvo. Iní katolícki učenci zasa zastávajú názor, že táto stať je síce mesiášskym proroctvom, ale len v zmysle predobraznom (typickom). Spravodliví, ktorých utrpenie sa tu opisuje, sú predobrazom trpiaceho Mesiáša, ktorý je Spravodlivým v plnom slova zmysle.)

Úvaha

21

Takto uvažujú, lenže blúdia,
lebo ich zaslepila ich neprávosť.

22

Nepoznajú Božie tajomstvá;
nemajú nádej na odplatu za spravodlivosť,
ani cenu čistých duší neuznávajú.

23

Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť,
urobil ho obrazom svojej podoby,

(*) (Boh stvoril človeka aj pre neporušiteľnosť telesnú, v raji ho obdaril nesmrteľnosťou tela, ktorú však človek stratil, pretože podľahol pokušeniu závistlivého diabla. Had, o ktorom je v Gn 3 reč, je teda diabol. Ale zo súvisu vidieť, že tu myslí Sväté písmo skôr na nesmrteľnosť duše, veď spravodliví čakajú posmrtnú odmenu (verše 16 a 22). Preto aj smrť, o ktorej je tu reč, je smrť večná, posmrtný trest, ktorý čaká na hriešnikov. Títo budú mať hroznú príležitosť z vlastnej skúsenosti poznať diabla.) 24

závisťou diabla však prišla na svet smrť:
skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.

Osudy dobrých a zlých, 3,1 - 5,23

Nádej a beznádejnosť

1

Duše spravodlivých sú však v Božích rukách,
muka sa ich nedotkne.

2

Nemúdri sa nazdávali, že je po nich;
za nešťastie posudzoval sa ich odchod,

3

za skazu ich poberanie od nás. -
Oni sú však na pokoji.

(*) ("Odchod, poberanie od nás" je smrť.) 4

Lebo keď aj, podľa mienky ľudí, pretrpeli muky,
jednako ich nádej bola plná nesmrteľnosti.

(*) (Výraz "nádej" (porov. Rim 5,2) má v živote spravodlivého človeka základné miesto. Jej objektom je nesmrteľnosť – athanasia. Práve tento výraz, až doteraz v celom SZ úplne nezvyčajný, ale dôverne známy Grékom, naznačuje buď nesmrteľnosť spomienky (porov. 8,13) alebo nesmrteľnosť duše. V našom prípade ho autor používa v druhom zmysle, aby ním naznačil šťastnú nesmrteľnosť v Božom kráľovstve ako odmenu za spravodlivý život (1,15; 2,23).) 5

Po nedlhom treste prijmú veľké dobrodenie,
pretože ich skúšal Boh a zistil,
že sú ho hodni.

6

Vyskúšal ich ako zlato v peci
a prijal ich ako celopalnú obetu.

(*) (Celostný zápal (celopal, celostná žertva) bol najvznešenejší druh starozákonných obetí; spálil sa pri ňom celý obetný dar.) 7

Skvieť sa budú v čase svojho navštívenia,
prebehnú sťa iskry cez trstinu,

(*) ("Čas navštívenia" je tu deň súdu sveta. Rýchlo horiaca trstina predstavuje pravdepodobne hriešnikov, iskra spravodlivých, ktorí budú súdiť hriešnikov, porov. Iz 1,31; Abd 1,18; Mt 19,28; Lk 22,30; 1 Kor 6,2–3.) 8

súdiť budú ľudstvo, nad národmi panovať
a Pán bude večne vládnuť nad nimi.

9

Tí, čo mali v neho nádej, poznajú pravdu
a čo boli verní, v láske zotrvajú pri ňom,
lebo milosti a zľutovania sa dostane jeho vyvoleným.

10

Ale bezbožníci utŕžia trest podľa toho, ako zmýšľali,
oni, čo pohrdli spravodlivým a odpadli od Pána.

11

Veď je nešťastný, kto pohŕda múdrosťou a ukáznenosťou,
prázdna je ich nádej, neplodná ich námaha
a ich diela neužitočné.

(*) (Nádej bezbožníkov je prázdna, pretože skladajú nádej len do vecí pominuteľných.) 12

Nerozumné sú ich manželky
a ich deti hanobné,
zlorečené je ich plemeno.

Radosť z detí nie je všetko

13

Šťastná bezdetná, keď žije nepoškvrnene,
a čo nepoznala hriešne obcovanie.
Bude mať plod pri prehliadke duší.

(*) (Za najväčšie požehnanie pokladali Izraeliti početné potomstvo. Neplodné ženy boli vystavené posmechu. Svätopisec opravuje tento názor a píše, že žena, ktorá sa v ničom neprehrešila proti manželským zákonom, a je neplodná, dostane odmenu v deň súdu a to bude jej plod.) 14

(Šťastný je) i bezdetný, čo nerobí nič ošklivé
a nič zlé nezamýšľa proti Pánovi!
Za vernosť dá sa mu skvelá odmena,
utešený údel v chráme Pánovom.

(*) ("Bezdetný", doslovne eunuch. Mojžišov zákon zakazoval klieštencom vstup do chrámu (Dt 23,1). Ale ak takýto muž (Mt 19,12) žije čnostne a pobožne, bude mať údel a zvláštnu milosť, t. j. odmenu v chráme nebeskom (Zjv 3,12; 7,15 nebo tiež volá chrámom). Svätopisec dosť zreteľne odkazuje v tomto a v nasl. verši na proroctvo Iz 56,3–5.) 15

Lebo dobré snahy prinášajú krásne ovocie,
neodumrie nikdy koreň múdrosti.

(*) (Neplodný muž sa už nemusí žalovať, že je suchým stromom (Iz 56,3).) 16

Deti cudzoložníkov však nie sú vydarené
a plod hriešnej lásky hynie.

17

I keď dlho žijú, nemajú ich za nič,
bez cti bude nakoniec ich staroba.

18

Ak však zomrú včasne, nebudú mať nádeje
ani útechy v deň súdu,

19

lebo zlý je koniec nečestného rodu.

(*) (Deti narodené z hriechu cudzoložstva môžu byť aj deti Izraelitov z pohanských manželiek alebo deti odpadlíkov od Boha. – Svätopisec hovorí podľa starozákonného presvedčenia, že Boh trestá hriechy rodičov na deťoch.)

Bezdetnosť spravodlivca a mnohodetnosť hriešnika

1

Lepšia (je) bezdetnosť s čnosťou,
nesmrteľnosť je v jej spomienke;
lebo ju uznáva Boh i ľudia.

2

Ak prítomná je napodobňujú ju,
ak je naďaleko, tak mrú túžbou po nej.
Vo večnosti vykračuje, vencom zdobená, jak víťaz,
lebo v zápolení čistých bojov vyhrala.

(*) (Ak by niekto mohol mať dietky len za cenu hriechu, lepšie je, keď ostane bezdetný, ale čnostný. Pamiatka takejto bezdetnosti a čnosti je nesmrteľná a od Boha môže očakávať víťaznú korunu (porov. 1 Kor 9,24; Flp 2,16; 3,12 n.; 1 Tim 6,12; 2 Tim 2,5 atď.). – Začiatok 1. verša číta dnešná Vulg: "aké krásne je čisté pokolenie!" Ale z citátov Sv. Otcov vidieť, že ani pôvodná Vulg nemala takéto znenie. O panenstve nie je tu teda reč, myslí sa na manželov, ktorí žijú čnostne.) 3

Veľký kŕdeľ detí nie je necudníkom na osoh,
z výhonkov, čo nie sú pravé, nepúšťajú koreň hlboko,
nechytajú sa pevnej postate.

4

Ak aj načas vyháňajú do ratolestí,
to, čo nie je pevné, vykyvoce vietor,
prudkosť víchrov to vyvalí z koreňa.

5

Slabé vetvy budú olámané,
ich plod bez úžitku, nezrelý na jedlo,
a vôbec na nič sa nehodí.

6

Lebo deti, narodené zo snov protizákonných,
pri svojom súde dosvedčujú planosť svojich rodičov.

(*) ("Protizákonné sny" označujú hriešne, cudzoložné obcovanie rodičov.)

Včasná smrť - dlhý život

7

Spravodlivý, i keď mrie predčasne, bude na pokoji.

(*) (Porov: 3,3; Iz 57,1 n.) 8

Veď nie dlhé roky robia starobu hodnou cti,
ani sa ona nemeria počtom liet.

9

Šediny sú človekovi múdrosťou,
starým vekom život nepoškvrnený.

10

Pretože sa ľúbil Bohu, stal sa jeho miláčikom,
pretože žil medzi hriešnikmi, bol prenesený.

(*) (Narážka na Henocha, ktorého Boh vzal, aby nemusel žiť medzi hriešnikmi, Gn 5,24; Sir 44,16; Hebr 11,5.) 11

Bol vzatý, aby zloba nezmenila jeho zmýšľanie,
alebo klam, aby jeho dušu nezviedol.

12

Lebo šaľba hriechu zacláňa to, čo je šľachetné,
závrat zo zlej túžby myseľ nevinnú.

13

Hoc bol skoro dokonalý, prežil časy dlhé.

14

Ľúbila sa jeho duša Bohu,
preto sa ponáhľal sprostred hriechu preč.
Ľudia to videli, lenže nechápali,
ani si to k srdcu nepripúšťali,

(*) (Predčasná smrť nie je vždy trestom.) 15

že on svojich vyvolených obdarúva milosťou a milosrdenstvom
a že navštevuje svojich nábožných.

(*) (Rozumej: Boh je k svojim láskavý a milosrdný. Navštívenie tu znamená Božiu pomoc.) 16

Mŕtvy spravodlivec odsudzuje živých hriešnikov,
mladosť skoro dokonalá mnohoročnú starobu hriešnika.

17

Vidia síce koniec múdreho,
a predsa nechápu, čo s ním Boh zamýšľal,
ani prečo ho Pán do bezpečia postavil.

18

Vidia, ale súdia opovržlivo,
lenže im sa bude Pán posmievať.

19

Potom budú mŕtvolami bez úcty,
na posmech medzi umrlcami večnými,
lebo ich strmhlav pozráža, že ani nehlesnú,
vykýve ich z pevnej postate
a až do posledného ich strašne odsúdi.
Budú trpieť muky
a vyhasne aj ich pamiatka.

(*) (Pre mŕtvolu bolo veľké zneuctenie, keď ju nepochovali.) 20

S bázňou prídu vtedy, keď budú sa vypočítavať ich hriechy,
a ich neprávosti ich usvedčia z očí do očí.

Súd. Dôvera dobrých, nárek hriešnikov

1

Vtedy sa spravodlivý postaví s veľkou dôverou
pred tvárou tých, čo ho sužovali (kedysi)
a čo znevažovali jeho námahy.

2

Keď to uzrú, zmocní sa ich strašná hrôza,
zmeravejú z nečakanej spásy.

3

Navzájom si budú vravieť s ľútosťou,
zo skľúčenej duše horekovať budú:
"To tento bol, ktorého sme vysmievali kedysi,
zasypávali ho posmechom, my blázni!

(*) (Ľútosť hriešnikov je neskorá, a preto už neúčinná.) 4

Nazdávali sme sa, že jeho život je šialenstvom
a že jeho koniec je potupný.

(*) (Porov. 2,13.16.18.) 5

A hľa, veď ho medzi Božích synov pripočítali
a má údel medzi svätými!

6

A tak teda my sme zišli z cesty pravdy
nám nesvietilo svetlo spravodlivosti
a nám slnko nevychádzalo.

7

Pechorili sme sa na chodníkoch neresti a záhuby,
poprechádzali sme púšte neschodné,
ale cestu Pána sme nepoznali.

8

Čo nám pomohla namyslenosť?
Čo nám osožilo imanie s vystatovaním?

9

Toto pominulo všetko ako tieň,
tak ako letmá zvesť.

10

Ako loď, čo brázdi rozvlnené more,
keď prešla, stopy po nej nenájdeš
ani znaku na vlnách po jej kormidle;

11

alebo ako keď vtáča vzduchom preletí,
nemožno nájsť nijaký znak, kade letelo:
iba šumom krídel udiera ľahký vzduch
a rozráža ho silou pískania,
máva krídlami a razí si cestu pred sebou,
ale potom niet znaku po jeho prelete;

12

alebo ako keď sa šíp vystrelí do cieľa,
preťatý vzduch sa hneď zleje dovedna,
takže jeho dráhu nepoznať:

13

Tak sme aj my - (sotva) narodení - zomreli;
nemohli sme ani náznak čnosti ukázať,
lež vo svojej zlobe boli sme schvátení."

(*) (Hriešnikov už nie to trápi, že život bol krátky (porov. 2,1 n.), ale že neostalo po ňom nijakej stopy. – Po 13. verši Vulg ešte vsúva jeden verš: "takto vravia v pekle tí, čo zhrešili", preto je vo Vulg číslovanie veršov trocha odchylné. Verš je len neskorším dodatkom, v pôvodine ho niet.) 14(15)

Áno, nádej hriešnika je ako pleva, ktorú vietor odnáša,
ako tenká pena, rozohnaná víchricou,
sťa dym, ktorý vietor odveje;
mizne ako rozpomienka na hosťa jednodenného.

(*) (Slovo "pena" (grécky "achné") čítame s Vulgátou. Pôvodina má: "inovať" (grécky "pachné"). Aj miesto slova "pleva" (gr. "chnús") čítajú mnohé grécke kódexy "popol", "prach" (gr. "chús"). Zmysel je vždy rovnaký, ale slová, ku ktorým sme sa priklonili, zdajú sa nám najvýstižnejšie.)

Odmena a trest

15(16)

Spravodliví žijú naveky.
V Pánovi je ich odmena
a starosť o nich má Najvyšší.

16(17)

Preto prijmú skvostné kráľovstvo,
z Pánovej ruky krásnu korunu,
lebo svojou pravicou ich bude kryť,
svojím ramenom ich bude chrániť.

(*) (Opisuje sa večná odmena a sláva spravodlivých.) 17(18)

Za výzbroj si vezme svoju horlivosť,
tvorstvo použije za zbraň na potrestanie nepriateľov.

18(19)

Oblečie si ako pancier spravodlivosť,
ako šišak si nasadí pravdivý súd,

19(20)

svätosť vezme za nepremožiteľný štít,

20(21)

za britký meč naostri si hnev:
Celý svet s ním pôjde proti bláznom do boja.

21(22)

Blesky dobre cielené biť budú,
páliť budú z mrakov k cieľu ako z kuše dobre napätej,

22(23)

z praku budú fŕkať krúpy plné jedovatosti,
rozzúri sa morská voda proti nim,
rozbesnené rieky ich zaplavia.

23(24)

Postaví sa proti nim dych Všemohúceho,
rozpráši ich ako víchrica.
Tak hriech obráti v púšť celý svet.
Takto zločin povyvracia panovnícke tróny.

(*) (Do boja proti hriešnikom zapojí Boh celé tvorstvo. Oblaky sa predstavujú ako kuša, z ktorej miesto šípov rachotia blesky. Ale Boh už tu na zemi podobným spôsobom bojuje proti hriešnikom. Stačí jedno Pánovo slovo, ba jeden dych (v. 23; porov. Iz 11,4; Jób 4,9), živly sa rozzúria a spustošia zem. Boh týmito zákrokmi tresce hriech, nezákonnosť; je to teda hriech, ktorý pustoší zem.)

II. Oslava múdrosti, hl. 6 - 9

Výzva ku kráľom, 6,1 - 21

Na nemúdrych kráľov čaká súd

1(2)

Čujte teda, králi, a vezmite si k srdcu,
učte sa, panovníci končín zemských,

(*) (Vulg začína túto stať slovami: "Lepšia je múdrosť než sila a muž múdry než mocný." Sú to síce slová inšpirované, pretože prvá veta je skoro doslovný citát z Kaz 9,16 (porov. 9,18) a druhá z Prís 24,5, ale v pôvodine Knihy múdrosti ich niet. Pre tento vsunutý verš je rozdiel v číslovaní veršov medzi pôvodinou a Vulg. – Výzvu ku kráľom pozri aj 1,1.) 2(3)

počúvajte pozorne vy, čo spravujete ľud,
čo ste pyšní na zástupy národov!

3(4)

Veď Pán vám dal moc
a vládu Najvyšší.
On je ten, čo bude skúmať vaše skutky
a prezerať vaše úmysly.

4(5)

Lebo hoc ste služobníci jeho Kráľovstva,
nevládli ste správne,
nezachovávali zákon,
ani nekráčali podľa Božej vôle.

(*) (Králi, ku ktorým sa tu hovorí, sú pohania, preto zákon, o ktorom je reč, nie je zákon Mojžišov, ale zákon prirodzený, ktorý sú povinní zachovávať aj pohania.) 5(6)

Príde na vás každú chvíľu a hrozne,
lebo bude proti vládcom prísny súd.

6(7)

Veď drobný človek si zasluhuje odpustenie z poľutovania,
ale mocní budú mocne trestaní.

7(8)

Lebo Vládca všetkých nebojí sa nijakej osoby,
ani velikáša nijakého sa nezľakne;
veď on stvoril malého i veľkého,
rovnako sa stará o všetkých.

8(9)

Na mocných však čaká tvrdý súd.

9(10)

K vám sa teda, panovníci, nesú moje reči,
aby ste sa naučili múdrosti a neklesli.

10(11)

Lebo tí, čo sväté zachovajú sväto, budú svätými,
a tí, čo sú poučení o tom, nájdu ospravedlnenie.

(*) (Tí, čo sväté Božie príkazy verne zachovajú, budú "svätými", dosiahnu spasenie.) 11(12)

Buďte teda žiadostiví mojich slov,
túžte (po nich), poučujte sa!

Múdrosť ľahko možno získať

12(13)

Skvúca je a nevädnúca múdrosť,
ľahko ju uzrú tí, čo ju milujú,
nájdu ju tí, čo ju hľadajú.

13(14)

Predbieha a dáva sa poznať tým, čo po nej dychtia.

14(15)

Tomu, kto zrána hľadá ju, netreba sa namáhať,
bo nájde ju sedieť pri svojich dverách.

(*) (Zrána hľadať znamená horlivo.) 15(16)

V myšlienkach sa zapodievať ňou je vrchol rozumnosti,
kto však pre ňu bdie, je skoro bez starostí.

16(17)

Lebo ona sama obchádza a hľadá tých, čo sú jej hodni,
blahosklonne im kráča v ústrety na cestách,
pri každej myšlienke sa s nimi stretáva.

(*) ("Na cestách" rozumej: všade, kde chodia, pri každom počínaní.) 17(18)

Jej začiatok je túžba úprimná dať sa poučiť,

18(19)

snaha o poučenie je zasa láska (k nej),
láska (k nej) značí však zachovávanie jej zákonov,
zachovávanie jej zákonov je potom zaistenie nesmrteľnosti

19(20)

a nesmrteľnosť vedie do blízkosti Boha.

20(21)

Takto teda túžba po múdrosti vedie nahor, k vladárstvu.

(*) (Kto sa poučuje, zahorí láskou k múdrosti, bude zachovávať zákony múdrosti, ktoré sú totožné s Božími zákonmi, tak si zabezpečí blaženú nesmrteľnosť, ktorá nás privedie do neba, k Bohu, kde budeme vládnuť (porov. 3,7.8; 5,16).) 21(22)

Preto ak sa trónom tešíte a berlám, panovníci národov,
ctite múdrosť, by ste panovali naveky.

(*) (Po tomto (Vulg 22.) verši vkladá Vulg ako 23. verš slová: "Milujte svetlo múdrosti všetci, čo vládnete nad národmi." Slová nie sú ani v pôvodine, ani v iných starých prekladoch a nepochádzajú od svätopisca.)

Šalamún ako učiteľ múdrosti, 6,22 - 9,18

Kráľ chce opísať múdrosť

22(23)

Čo je teda múdrosť a ako vznikla, rozpoviem,
neukryjem pred vami jej tajomstvá,
ale stopovať ju budem od začiatku stvorenia,
otvorene vyrozprávam, čo sa o nej vie,
neobídem pravdu.

23(24)

Nechcem kráčať s nivočiacou závisťou,
lebo ona nie je spoločníkom múdrosti.

24(25)

Množstvo mudrcov je šťastím pre svet,
múdry kráľ je požehnaním pre národ.

25(26)

Dajteže sa preto rečou mojou poučiť!
Bude vám to na osoh!

(*) ((Vulg 24–27). Šalamún chce poučiť ľudí o povahe múdrosti. Rozličné pohanské mystériá tých čias zasväcovali do svojich tajomstiev len vybraných ľudí, on nechce mať tajomstvá.)

Šalamún si len vymodlil múdrosť

1

I ja som smrteľný človek ako všetci,
rodom z prvostvoreného pozemšťana.
Bol som ako človek utvorený v lone matkinom

(*) (Šalamún chce poučiť ľudí, že si múdrosť aj on získal, ba vymodlil. Nenarodil sa s ňou, veď jeho pôvod je taký ako pôvod ostatných ľudí. "Prvostvorený pozemšťan" bol Adam.) 2

za desať mesiacov v krvi zhustol som
z mužského semena, keď sa k spánku pridružila rozkoš.

(*) (Mesiace počítali podľa zmien mesiaca. Matka teda nosila dieťa skutočne viac ako deväť mesiacov: započatý desiaty mesiac počítal sa ako celý.) 3

I ja som po narodení vdychoval vzduch spoločný.
Tak som padol na zem, ako všetci iní,
prvý hlas som plačom vydal rovnako jak všetci.

4

V plienkach som bol vychovaný a so starosťami.

5

Ani jeden kráľ ver' nemal iný bytia počiatok.

6

Všetci majú rovnaký vstup do života a ten istý odchod.

7

Preto som sa modlil: Bol mi daný rozum.
Prosil som a vošiel duch múdrosti do mňa.

8

Cenil som ju nad žezlá a tróny,
bohatstvo za nič pokladal som v porovnaní s ňou.

9

Ani drahokam som nestaval jej na roveň;
lebo všetko zlato vedľa nej je iba trocha piesku,
striebro sa popri nej len za blato pokladá.

10

Väčšmi som ju miloval než zdravie a než krásu
a dal som jej prednosť pred svetlom, len aby som ju mal,
lebo nikdy nevyháša svetlo, ktoré vyžaruje ona.

(*) (Šalamún stupňuje dobrá, pred ktorými dáva prednosť múdrosti.) 11

Súčasne s ňou dostal som aj iné dobrá,
skrz jej ruky nesčíselné bohatstvo.

(*) (Porov. Prís 3,16; 8,4. Verš zreteľne odkazuje na 1 Kr 3,13.) 12

Všetkým (týmto veciam) som sa tešil,
lebo múdrosť je ich vodkyňou;
ale nevedel som ešte, že je aj ich matkou.

13

Nezištne som sa ju učil, bez závisti podávam ju ďalej,
nezatajujem jej bohatstvo.

(*) (Porov. 6,22.) 14

Ona je pre ľudí nevyčerpateľným pokladom.
Kto ho používa, nadobúda Božie priateľstvo
odporúčaný darmi, ktoré vyvierajú z ukáznenosti.

Múdrosť Božia matkou ľudskej múdrosti

15

Nech mi Boh dá hovoriť tak, ako si to želám,
a tak myslieť, by to hodné bolo toho, čo som dostal do daru,
lebo on je nielen vodcom múdrosti,
ale aj upravovateľom mudrcov.

16

Veď sme v jeho ruke my i naše reči,
všetko hĺbanie i každá zručnosť v práci.

17

On mi totiž dal neklamnú znalosť vecí,
takže poznám stavbu vesmíru i silu živlov,

18

začiatok i koniec, i stred čias,
zmenu slnovratov i striedanie ročných období,

19

kolobeh rokov i zoskupenie hviezd,

20

povahu živočíchov a pudy divých zvierat,
silu duchov a myšlienky ľudí,
rozmanitosť rastlinstva a (liečivú) moc korienkov.

(*) (O rastlinopisných a živočíchopisných znalostiach historického Šalamúna pozri 1 Kr 5,13 (Vulg 4,33).) 21

Čo je schované i viditeľné, všetko som ja poznal,
veď ma o tom poučila múdrosť, tvorkyňa všetkých vecí.

22

Veď v nej je duch chápavý,
svätý, jedinečný, mnohonásobný,
jemný, rezký, prenikavý,
bez poškvrny, jasný, neurážajúci,
milujúci dobro, ostrý,

23

nezastaviteľný, dobročinný, ľudomilný,
pevný, nepremeniteľný, bezstarostný, všemohúci, vševidiaci;
prenikajúci všetkých duchov,
obdarených umom, čistých, najjemnejších.

24

Lebo múdrosť je pohyblivejšia než hocijaký pohyb.
Pre svoju čírosť prechádza a preniká všetko.

25

Veď je výdych Božej moci
a je čistý výron slávy Vševládneho.
Preto sa jej nič nečisté nikdy dotknúť nemôže.

26

Veď je odblesk svetla večného,
je zrkadlo Božej účinnosti bez poškvrny
a je obraz jeho láskavosti.

(*) (Vlastnosti, ktoré sa tu múdrosti pripisujú, zreteľne hovoria, že je rovná s Božou podstatou. Rovnako zreteľne však vidieť, že je odlišná od Boha, je jeho výdychom, výronom, odbleskom, zrkadlom. Je Bohom, a predsa vychádza z Boha. Starozákonným čitateľom boli takéto miesta (porov. Prís hl. 8 – 9 a Sir hl. 24) nepochopiteľné; nimi sa pripravovalo zjavenie veľkého tajomstva Najsvätejšej Trojice. Nový zákon už celkom zreteľne učí, že Otca večného Múdrosť, ktorú sv. Ján volá Logos, Slovo, je osobitná božská Osoba. Sv. Pavol (Hebr 1,3) opisuje božstvo Ježiša Krista výrazmi vzatými z tohto (26) verša. Pozri tiež 1 Kor 1,24 (Kristus je Božia moc a Božia múdrosť), ďalej 2 Kor 4,4 a Kol 1,15 (Kristus je obraz Boha).) 27

Hoci je len jedna, predsa vládze všetko,
obnovuje všetko, hoci v sebe ostáva tá istá,
v každom pokolení prenáša sa v duše svätých
a robí z nich Božích priateľov a prorokov.

28

Veď Boh miluje len toho, kto má dôverný styk s múdrosťou.

29

Nádhernejšia je nad slnko,
prevyšuje celý hviezdny svet.
V prirovnaní k svetlu prislúcha jej prednosť,

30

lebo za ním nasleduje noc,
ale proti múdrosti zloba nič nezmôže.

1

Siaha mocne od jedného konca k druhému,
a všetko riadi najlepšie.

(*) (V stati 7,22 – 8,1 používa svätopisec niektoré odborné výrazy gréckych filozofov, ale vyjadruje nimi pojmy čisto náboženské, bez akéhokoľvek primiešania omylov týchto mysliteľov.)

Prečo sa Šalamún usiloval o múdrosť

2

Ju miloval som a po nej túžil od mladi,
túžobne som si prial priviesť si ju domov ako nevestu
a jej krásu som vrúcne miloval.

3

Svoju urodzenosť hlása svojím spolužitím s Bohom,
takže i Pán všetkého ju miluje.

4

Veď je zasvätená do Božej znalosti
a je voliteľkou jeho skutkov.

(*) (Múdrosť je naozaj zo šľachetného rodu, od večnosti je s Bohom (7,25), ktorý nemá pred ňou nijakých tajností.) 5

Keď už bohatstvo je v živote tým dobrom, po ktorom sa baží,
čo je bohatšie než múdrosť, ktorá koná všetko?

6

Keď už rozumnosť vie niečo tvoriť,
kto je v celom svete väčším umelcom než ona?

7

A keď niekto spravodlivosť miluje:
Ona spôsobuje čnosti,
lebo ona vyučuje miernosti a opatrnosti,
spravodlivosti a pevnej odvahe,
od ktorých nič užitočnejšieho nieto v ľudskom živote.

(*) (Spravodlivosť, o ktorej je reč v prvom riadku tohto verša, je čnostný život vôbec. Aj o tento sa najviac pričiňuje Božia múdrosť, lebo ona nás učí štyrom základným (kardinálnym) čnostiam: miernosti, opatrnosti, spravodlivosti a sile. Táto spravodlivosť (4. riadok) zasa je len základná čnosť spravodlivosti, ktorá dáva každému, čo mu patrí. Spravodlivosťou volá Sväté písmo aj túto jednu čnosť, ale aj súhrn všetkých čností vôbec.) 8

Keď chce niekto zasa veľa vedieť:
Ona pozná minulosť a odhaľuje budúcnosť,
pozná slovné zvraty prísloví a rozlúštenie hádaniek,
dopredu vie znamenia a zázraky,
priebeh dôb a časov.

(*) (Božia múdrosť nielen háda budúcnosť, ale pozná ju ako prítomnosť. Ale vo Svätom písme a aj v každodennom živote neraz sa hovorí o Bohu ako o človeku a pripisujú sa mu ľudské vlastnosti (antropomorfizmus).)
9

Preto som si zaumienil priviesť si ju domov, aby som s ňou žil.
Vedel som, že radkyňou mi bude v šťastí,
tešiteľkou v starostiach a zármutku.

10

Pre ňu nadobudnem vážnosť u ľudí
a česť u starších, hoc mladý som (ešte).

11

Zistí sa, že dôvtipný som pri súde,
v očiach panovníkov obdiv budiť budem.

(*) (Šalamún nastúpil na trón mladý (1 Kr 3,7), ale svojou, od Boha vyprosenou múdrosťou získal si obdiv a úctu všetkých. Príklad jeho ostrovtipnosti pri súde pozri 1 Kr 3,16.28. Aj cudzí panovníci, ako kráľovná zo Sáby, prichádzali obdivovať jeho múdrosť (1 Kr 10,1 n.).) 12

Akže budem mlčať, budú čakať na mňa,
ak budem hovoriť, budú ma počúvať,
a keď budem rečniť dlhšie, ruku si položia na ústa.

(*) ("Ruku si položiť na ústa" znamená s úctou pred niekym mlčať, porov. Jób 21,5; 29,9; 40,4; Prís 30,32; Sir 5,14.) 13

(A čo viac), ja nesmrteľnosť nadobudnem pre ňu
a tým, ktorí po mne prídu, nechám večnú pamiatku.

14

Budem kmene spravovať a národy mi budú poddané.

15

Hrozní panovníci báť sa budú, keď počujú o mne.
Ukážem sa dobrým k ľudu, ale mužným vo vojne.

16

Keď sa vrátim domov, chcem pri nej pookriať;
lebo styk s ňou nemá trpkosť,
ani nudu spolužitie s ňou,
iba veselosť a radosť.

17

Keď som o tom uvažoval v sebe,
premietal to v svojom srdci,
že (totiž) nesmrteľnosť je v spojení s múdrosťou,

18

ušľachtilé obveselenie v jej priateľstve,
v práci jej rúk nevyčerpateľné bohatstvo,
znalosť v ustavičnej dôvernosti s ňou,
sláva účastniť sa na jej rozhovoroch,
obchádzal som teda a hľadal som, ako by som si ju vedel získať.

Múdrosť si možno len vyprosiť. Úvod

19

Bol som mladík pekne vyvinutý
a mal som i dobré srdce;

20

alebo skôr, keďže som bol dobrý,
prišiel som do nepoškvrneného tela.

(*) (Nemožno z tohto verša vyčítať, že by si svätopisec myslel, že ľudské duše jestvujú už vopred a že ich Boh podľa toho, či sú dobré, či zlé, dáva do úhľadných alebo neúhľadných tiel. Boh každú ľudskú dušu stvorí vo chvíli, keď sa počne život tela.) 21

Ale keď som videl, že sa jej nedomôžem inak (nijako),
len keď (mi ju) dá Boh,
i to už bol dôkaz pochopenia,
že som poznal, čím darom je ona -
pristúpil som k Pánovi a jeho som prosil,
z celého srdca som prehovoril:

Šalamúnova modlitba

1

Bože otcov, Pane milosrdenstva,
ktorý si všetko svojím slovom urobil,

2

človeka si stvoril svojou múdrosťou,
aby vládol nad stvorenstvom, ktoré si ty povolal k jestvote,

3

aby spravoval svet v svätosti a spravodlivosti,
aby vládol v úprimnosti srdca,

4

daj mi múdrosť, prísediacu tvojho trónu,
a mňa nevylučuj z počtu svojich detí.

(*) (Keby mu Boh nedal múdrosť, cítil by sa sirotou, vyobcovanou z počtu Božích dietok. Vo svetle novozákonného Božieho zjavenia vieme, že nás táto večná Múdrosť, Syn Boží, urobil Božími dietkami.) 5

Lebo ja som tvoj služobník a syn tvojej služobnice,
človek mdlý a kratučkého žitia,
ktorý málo chápe, čo je právo a čo je zákon.

6

Lebo aj keby bol niekto z ľudí dokonalý,
a chýbala by mu tvoja múdrosť, nebol by ničím.

7

Tys' ma zvolil kráľom svojho ľudu,
za vladára tvojich synov a tvojich dcér.

8

Ty si mi dal rozkaz
postaviť chrám na tvojom svätom vrchu,
oltár v meste tvojho príbytku:
Obraz svätostánku,
ktorý si ty od počiatku pripravil.

(*) (Príkaz o stavbe chrámu pozri 2 Sam 7,12–13; 1 Kr 5,19. Boh pred stavbou chrámu prebýval na vrchu Sion v stánku. Svätý pahorok, na ktorom mal stáť chrám, bol vrch Moria, na ktorom kedysi Abrahám mal obetovať Izáka (Gn 22,1 n.). K stavbe chrámu potreboval Šalamún osobitnú múdrosť, pretože chrám mal napodobňovať nielen svätostánok na púšti, ale aj priam svätostánok nebeský. Chrám mal byť obrazom neba, ako 18,24 hovorí, že veľkňazské rúcho bolo obrazom sveta.) 9

U teba je múdrosť, ktorá pozná tvoje diela,
ktorá bola prítomná, keď si tvoril zemský okruh.
Ona vie, čo tvojim očiam lahodí
a čo je správne podľa tvojich príkazov.

(*) (Porov. Prís 8,22 n.) 10

Vyšliže ju zo svätého neba
a zošli ju z trónu tvojej velebnosti,
aby so mnou bola pri mojom konaní
a aby som vedel, čo je milé tebe.

(*) (V poslednej stati (hl. 10 – 19) Knihy svätopisec ústami Šalamúna na príkladoch z dejín Izraelitov dokazuje, ako múdrosť zachránila ľudí. Najprv uvádza niekoľko jednotlivcov od Adama až po Mojžiša (10,1 – 11,4), potom dokazuje, ako Boh pomáhal Izraelitom a trestal Egypťanov (11,5 až do konca). Medzitým však v dlhšej stati (11,16 až do konca hl. 15) uvažuje o Božej všemohúcnosti a o modlárstve. – Božia múdrosť, o ktorej sa v tejto čiastke knihy hovorí, je múdrosť, ktorou Boh spravuje svet, teda Božia prozreteľnosť. – Mená mužov a mená národov sa neuvádzajú, tým dostávajú príklady všeobecnú platnosť.) 11

Lebo ona všetko vie a všetko chápe,
povedie ma rozvažito pri mojich robotách,
ochráni ma svojou velebnosťou.

12

Takto budú moje diela príjemné,
spravodlivo budem vládnuť tvojmu ľudu,
hoden budem trónu svojho otca.

13

Lebo ktorý človek môže poznať Božiu vôľu?
Alebo kto sa dokáže domyslieť, čo chce Pán?

14

Myšlienky smrteľníkov sú bojazlivé,
naše úvahy sú neisté.

15

Lebo dušu zaťažuje pominuteľné telo
a pozemský stánok stláča myseľ, ktorá veľa húta.

(*) (Príčinou toho, že sú myšlienky človeka neisté a pochybné, je telo, ktoré sa tu volá aj pozemským stánkom duše (porov. Iz 38,12).) 16

Ledva poznávame to, čo je na zemi,
a len namáhavo chápeme to, čo je pred našimi očami;
ktože teda vládze vyskúmať to, čo je na nebi? -

17

Ktože poznal tvoju vôľu, ak si mu ty nedal múdrosť
a keď si z výšav nezoslal svojho Ducha Svätého?

(*) (O duchu múdrosti pozri 7,22.) 18

(Len) tak boli vyrovnané chodníky pozemšťanov;
ľudia, poučení o tom, čo ľúbi sa tebe,
boli zachránení múdrosťou.

III. Múdrosť v dejinách, hl. 10 - 19

Múdrosť chráni dobrých, tresce zlých, 10,1 - 12,27

Pôsobenie múdrosti v dobe patriarchov

1

Ona prvostvoreného otca sveta chránila,
kým bol ešte stvorený len sám,
vytrhla ho z jeho poklesku;

(*) (Prvostvorený otec sveta je Adam. Keď zhrešil, múdrosť ho priviedla k pokániu.) 2

dala mu tiež silu vládnuť nad všetkým.

3

Nespravodlivý však v svojom hneve od nej odpadol;
zhynul zášťou bratovražednou.

(*) (Nespravodlivý, ktorý zahynul pre svoj bratovražedný hnev, je Kain (Gn 4,1–16).) 4

Keď preň prišla na zem potopa,
zas to bola múdrosť, ktorá prinášala záchranu,
keďže na slabučkom dreve spravodlivého previedla.

(*) (Po vlnách potopy múdrosť previedla spravodlivého Noema na korábe, ktorý sa volá "slabučkým drevom", lebo, hoci bol veľký, bez pomoci Božej múdrosti nebol by zodpovedal úlohe, na ktorú bol vystavaný.) 5

Keď sa pre všeobecnú zločinnosť porozdeľovali národy,
ona našla spravodlivého, uchovala ho bez úhony pred Bohom
a zachovala ho silným napriek jeho útrpnosti so synom.

(*) (Múdrosť našla Abraháma, ktorý tiež jej vplyvom zostal verný pravému Bohu, a hoci miloval svojho syna Izáka, jeho láska nebola slabošská; bol ochotný Bohu obetovať svojho syna. Medzi stavbou babylonskej veže a povolaním Abraháma uplynula, pravda, dlhá doba.) 6

Pri záhube bezbožníkov ona zachránila spravodlivého,
keď on utekal pred ohňom, čo padal na Päťmestie.

7

Po nich, na svedectvo zločinu,
púšť dosiaľ ostala, z ktorej sa vše dymí,
stromy, čo v nevhodný čas nesú ovocie,
a pomník neveriacej duše, vyčnievavý soľný stĺp.

8

Keďže obchádzali múdrosť,
nielenže si škodili tým, že nepoznali, čo je šľachetné,
lež aj živým zanechali pomník svojej pochabosti,
aby to, čo popáchali, neostalo ukryté.

(*) (O pohrome Päťmestia pozri Gn hl. 19; porov. Iz 15,5; Jer 48,34.) 9

Múdrosť naopak zachránila od lopôt tých, ktorí jej slúžili.

10

Ona spravodlivého vodila po rovných cestách,
keď pred bratovým hnevom utekal,
dala mu zrieť Božie kráľovstvo,
udelila mu znalosť svätých vecí,
cez námahy ho priviedla k zámožnosti,
rozmnožila plody jeho roboty.

11

Bývala mu na pomoci proti hrabivosti utláčateľov
a dopomohla mu k bohatstvu.

12

Ochraňovala ho od nepriateľov,
pred prenasledovateľmi mu poskytovala bezpečnosť,
v ťažkom boji mu dopomáhala k víťazstvu,
aby poznal, že bohabojnosť je mocnejšia ako všetko (ostatné).

(*) (Jakub utekal pred svojím bratom Ezauom do Haranu. Na ceste – v Beteli – mal videnie vo sne, v ktorom videl nebo (Gn 28, 12). Na ceste domov mal boj s anjelom (Gn 32,24 n.), v ktorom zvíťazil. Víťazstvo získal modlitbou (porov. Oz 12,4) a poznal, že bohabojnosť a pobožná modlitba je nadovšetko.) 13

Ona predaného spravodlivca neopustila,
ale ochraňovala ho pred hriechom.

14

Zostúpila s ním do žalára,
neopustila ho v okovách,
kým mu nepriniesla žezlo kráľovské
a moc nad jeho utláčateľmi.
Usvedčila zo lží jeho ohováračov,
a udelila mu večnú slávu.

(*) (Jakubov syn Jozef, porov. Gn 37,7 n.)

Izraeliti pod vedením Mojžiša

15

Ona vymanila od národa utláčateľov
ľud svätý a rod bezúhonný.

16

Vošla do duše Božieho sluhu,
takže zázrakmi a znameniami hrozným kráľom odolal.

17

Svätým za ich práce dala mzdu
a viedla ich cestou zázračnou.

18

Vo dne bola pre nich prístreším,
v noci svetlom hviezd.

19

Previedla ich morom Červeným,
odprevadila ich cez náramnú vodu.
Ich nepriateľov však potopila vo vlnách
a zas ich vyvrhla z morských priehlbín.

20

A tak spravodliví olúpili bezbožných.
Tvoje sväté meno, Pane, ospevovali,
velebili svorne tvoju ruku víťaznú.

21

Lebo múdrosť otvorila ústa nemých,
výrečnými urobila jazyky nemluvniat.

(*) (Izrael sa volá svätým ľudom a bezúhonným rodom, pretože si zachoval vieru v jedného Boha a bol Bohom povolaný k tomu, aby bol svätý (Ex 19,6). Aj jeho mravný život stál vysoko nad životom pohanov. Pritom však svätopisec sám často vyčituje chyby a hriechy národa (11,9.10; 12,21 n.; 15,2; 16,5.6.11; 18,20 n.). Boží sluha, Mojžiš konal pred faraónom zázraky a donútil ho, aby Izraelitov prepustil z Egypta. Egypťania, azda zo strachu, dobrovoľne dali Izraelitom svoje cennosti (Ex 3,21; 11,2 n.; 12,35 n.) a títo si ich mohli smelo prisvojiť ako náhradu za ťažké a darmo konané práce pri egyptských stavbách. Záštitou a nočným svetlom bol Izraelitom Boh v podobe ohnivého oblaku (Ex 13,21). Egyptské vojsko zahynulo v Červenom mori. Jozef Flávius (Starožitnosti II,16,6) píše, že si Izraeliti zobrali výstroj Egypťanov, ktorú more vyvrhlo. Zázračný prechod cez Červené more Izraeliti ospevovali chválospevom (Ex 15,1–211). Neboli národom spevavým, skôr zamĺklym (pôvodina má doslovne "nemí"), preto im múdrosť musela otvoriť ústa, aby mohli spievať chválospev.)
1

Ich podujatia završovala úspechom
pod vedením svätého proroka.

(*) (Svätý prorok, ktorý viedol Izraelitov, je Mojžiš (porov. Dt 18,15.18; 34,10; Oz 12,14; Múd 7,27; 2 Kr 4,9).) 2

Prešli púšťou neobývanou,
na neschodných miestach stavali si stany.

3

Nepriateľom vzdorovali, odporcov odrážali.

(*) (O bojoch Izraelitov na púšti pozri Ex 17,8 n.; Nm 21 n.; 21,21 n.; 21,23; 31,2 n.) 4

Keď ich trápil smäd, nuž vzývali teba
a dostali vodu zo strmého skaliska,
uhasenie smädu zo žulového kameňa.

(*) (O zázračnom napojení Izraelitov pozri Ex 17,1 n.; Nm 20,2 n.)

Smäd Egypťanov a Izraelitov

5

Čím boli ich nepriatelia trestaní,

(6)

toho sa im dostalo sťa dobrodenia v potrebe.

(*) (Od tohto verša počnúc porovnáva svätopisec osud Izraelitov s osudom Egypťanov a poukazuje na to, že Božia prozreteľnosť pomáha Izraelitom takými zákrokmi, akými trestala Egypťanov. V historickom poradí uvádza tresty, ktoré stíhali Egypt, a k tomu z rozličných dôb izraelských dejín hľadá príklady, ako sa Izraelu podobným zákrokom pomohlo. Prirodzene tieto z dejín Izraelitov vzaté príklady už nenasledujú v historickom poradí. – Vo Vulg je 5. verš rozšírený neinšpirovaným dodatkom a znie: "Tým, čím boli ich nepriatelia trestaní, pretože mali nedostatok nápoja, tomu sa synovia Izraela tešili, lebo mali toho dostatok.") 6(7)

Miesto rieky ustavične tečúcej,
zamútenej krvou nečistou

7(8)

ako trest za rozkaz vraždiť deti,
dal si im hojnosť vody nečakane

8(9)

a predošlým smädom si im ukázal,
ako prísne si potrestal ich nepriateľov.

9(10)

Keď ich skúšal, hoc len milosrdne boli trestaní,
poznali, aké veľké muky bolo treba pretrpieť pohanom,
v hneve trestaným.

10(11)

Ich si skúšal ako otec napomínaním,
tamtých si však odsúdil a trestal ako prísny kráľ.

(*) (Faraón vydal rozkaz, aby izraelských chlapcov hneď po narodení hodili do Nílu (Ex 1,15.22); z trestu za to sa voda Nílu premenila na krv (Ex 7,17 n.). Na Egypt dopustil Boh takto smäd. Izraelitom zasa dal na púšti zázračným spôsobom vodu, ale smädom, ktorý tam Izraeliti za čas trpeli, im ukázal, ako ťažko trestal Egypťanov.) 11(12)

Ďaleko či blízko, rovnako boli trápení;

12(13)

stihol ich totiž dvojaký zármutok
a ston, keď sa rozpamätali na minulosť.

13(14)

Lebo keď počuli, že ich trestmi
sa tamtým pomáha, pocítili Pána.

(*) (Svätopisec predpokladá, že sa Egypťania dozvedeli o zázračnom napojení Izraelitov na púšti. To im zapríčinilo dvojaký žiaľ: rozpamätali sa na smäd, ktorý kedysi museli trpieť, a museli uznať, ako zázračne zahasil Pán smäd Izraelitov. Vtedy konečne zbadali Pánovu moc.) 14(15)

Lebo toho, koho vyhodili kedysi a zamietli s posmechom,
museli obdivovať, keď bol udalostiam koniec,
keďže celkom ináč trpeli smäd ako spravodliví.

(*) (Mojžiša, ktorého kedysi dali vyhodiť do rieky, a potom, keď žiadal prepustenie Izraelitov, posmešne odmietali, museli teraz, po východe Izraelitov, obdivovať. Porov. Ex 1,22; 2,3; 5,2–5; 17,13. 22–31.)

Rana zvierat

15(16)

Za ich nezmyselné, bohaprázdne rozumy,
ktorými sa dali zviesť, že uctievali nemé plazy a hmyz ničomný,
poslal si na nich za trest množstvo nemých zvieratiek,

(*) (Týmto veršom svätopisec prerušuje prirovnávanie osudu Egypťanov a Izraelitov. Rany žiab, komárov, múch a kobyliek (Ex hl. 8. 10), ktoré postihli Egypt, sú trestom za modloslužbu, ktorú Egypťania preukazovali rozličným zvieratám, krokodílom, hadom, žabám, jaštericiam, ba aj chrobákom a muchám. V ďalších veršoch, až do konca hl. 12, hovorí o spôsobe, akým Boh tresce, potom v hl. 13 – 15 opisuje modloslužbu a len v 16,1 sa vráti k porovnávaniu osudu oboch národov.) 16(17)

aby poznali, že čím kto hreší, tým aj potrestaný býva.

17(18)

Veď nebolo nemožné tvojej všemohúcej ruke,
čo vytvorila svet z beztvárnej hmoty,
poslať na nich množstvo medveďov a levov ukrutných,

18(19)

či novostvorenú zver, ľútu, neznámu,
ktorá vydychuje paru ohňom sršiacu,
alebo vypúšťa dym smradľavý,
alebo vystreľuje z očí iskry desivé,

19(20)

takže nielen útok jej ich mohol zničiť,
ale i jej hrozný pohľad ich mohol usmrtiť.

20(21)

Ba aj okrem toho - jedinému dychu mohli podľahnúť
pomstou tvojou stíhaní,
dychom tvojej moci odviati.
Lenže ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko.

Boh tresce mierne

21(22)

Lebo ty vždy môžeš uplatňovať svoju veľkú moc.
Ktože môže odolávať sile tvojho ramena?

22(23)

Lebo celý svet pred tebou je sťa prášok na vážke
a sťa kvapka rosy, ktorá pred svitaním na zem dopadá.

(*) (K obrazom a výrazom pozri Iz 40,15.) 23(24)

Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný,
zhovievavý bývaš s hriechmi ľudí, aby sa kajali.

24(25)

Lebo všetko, čo je, miluješ
a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil;
lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril.

25(26)

Akože by mohlo obstáť niečo, keby si to nechcel ty?
Ako by sa bolo zachovalo niečo, keby si to nebol ty k jestvote povolal?

26(27)

Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života;

1

veď tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom.

(*) (Vulg je v tomto verši nepresná; číta: "Ó, aký dobrý a príjemný je duch tvoj, Pane, vo všetkom!" Do súvisu sa toto zvolanie nehodí. Slová tohto verša neslobodno vykladať v zmysle panteistickom, akoby Boh bol len nejakou dušou sveta. Náš svätopisec má o osobnom, od sveta odlišnom Bohu celkom jasné pojmy. Boh je vo všetkom, preniká všetko.) 2

Preto mierne karháš tých, čo poblúdia,
napomínaš ich tým, keď im pripomínaš to, čím zhrešili,
aby zanechali hriech a verili v teba, Pane.

Záhuba Kanaánčanov

3

Lebo si nenávidel tých, čo dávno obývali tvoju svätú zem,

4

pretože sa dopúšťali ohavného čarodejníctva,
bezbožného modlárstva,

5

taktiež boli nemilosrdnými vrahmi dietok,
črevožrútmi na obetnom hodokvase, (kde sa jedlo) ľudské mäso a krv,
pretože sa dali zasväcovať uprostred šialencov,

6

tiež preto, že boli rodičmi, čo vlastnoručne zabíjali bezmocné deti,
a rukou našich otcov chcel si ich vyhubiť,

(*) (Boh chcel zničiť Kanaánčanov, pretože konali najodpornejšiu modloslužbu. Knihy Svätého písma (Lv 18,2.21; Dt 12,31; 18,10) spomínajú, že Kanaánčania obetovali modlám svoje dietky. Novšie vykopávky dokázali pravdivosť týchto tvrdení. (Macalister napr. našiel pod chrámom Aštartiným, ktorý začiatkom nášho storočia pri vykopávkach objavil a ktorý pochádza z rokov 1500–1300 pr. Kr., množstvo detských mŕtvol.) Žeby Kanaánčania boli pri svojich obetných hostinách jedli aj mäso modlám obetovaných ľudí, nemáme doteraz dokázané z iných historických prameňov. Ale iné národy, dokonca aj Gréci, páchali pri svojich modloslužbách aj ľudožrútstvo, nadovšetko jedli vnútornosti i črevá. Týchto orgií, sprevádzaných šialenými tancami, zúčastňovali sa len zasvätenci.) 7

aby v Božích dietkach mala osadníkov, akých zasluhuje
krajina, ktorá ti je zo všetkých najdrahšia.

8

Lež aj ich si šetril, že to boli ľudia,
nuž poslal si osy sťaby svojho vojska predchodcov,
aby ich postupne ničili.

(*) (O osách (ovadoch?), ktoré nivočili Kanaánčanov, pozri Ex 23,28; Dt 7,20; Joz 24,12.) 9

Hoci si mohol modlárov podrobiť spravodlivým v boji
alebo hroznou zverou, či prísnym slovom naraz znivočiť,

10

trestal si ich však postupne a dal si im čas na pokánie,
hoc si vedel, že ich pôvod je zlý
a ich zloba vrodená,
že ich zmýšľanie sa nikdy nezmení;

(*) (Praotcom Kanaánčanov bol Kanaán (Gn 9,25), syn Chama, prekliateho otcom Noemom.) 11

od počiatku boli totiž zlorečeným semenom.

Božia dobrota nie je slabosť

Ani nie z obavy pred niekým
nechal si bez trestu to, čo spáchali.

12

A kto ti smie povedať: "Čo si to urobil?",
alebo kto sa môže tvojmu súdu sprotiviť?
Kto ťa bude obviňovať, že si zničil národy, ktoré si ty stvoril?
Alebo kto proti tebe vystúpi a bude obhajovať ľudí nespravodlivých?

13

Lebo okrem teba nieto Boha, ktorý by sa staral o všetko,
žeby si prv dokazovať musel, že si nespravodlivo nesúdil.

14

Ani kráľ a ani uchvatiteľ moci nemôže ti vyčítať
pre tých, ktorých si potrestal.

15

Pretože však ty si spravodlivý, spravodlivo všetko usporadúvaš;
odsúdiť však toho, kto trest nezasluhuje,
ty pokladáš za vec s tvojou mocou nezrovnateľnú.

16

Tvoja moc je totiž základ spravodlivosti;
a že vládneš nad všetkými, pôsobí, že si voči všetkým plný ohľadu.

(*) (Mocnári sveta boja sa o svoju moc, preto súdia niekedy aj nespravodlivo. Boh nemusí byť nespravodlivý, veď sa nemá čo obávať o svoju moc.) 17

Lebo ty len vtedy ukazuješ svoju silu,
keď ľudia neveria v dokonalosť tvojej moci,
a tých, čo ju poznajú, tresceš za odbojnosť.

18

Ty však, hoci si mocný panovník, súdiš láskavo
a spravuješ nás s veľkou zhovievavosťou,
lebo kedy len chceš, máš moc poruke.

19

Takým počínaním si poučil svoj ľud,
že ten, kto je spravodlivý, má byť ľudomilný.
Svojim synom dal si nádej radostnú,
že im dávaš príležitosť na pokánie, keď zhrešia.

20

Lebo ak si nepriateľov svojich detí,
ktorí boli hodni smrti,
s toľkým ohľadom, ba s prosbou trestával,
že si im dal čas i príležitosť odvrátiť sa od zlého,

21

s koľkou zhovievavosťou si potom súdil svojich synov,
ktorých otcom si dal pod prísahou zmluvy plné krásnych prísľubov!

22

Kým nás teda karháš, šľaháš našich nepriateľov desaťtisíc ráz,
by sme mali na pamäti tvoju dobrotivosť, keď my súdime,
a keď zasa budeme my trestaní, aby sme tiež zľutovanie čakali.

23

Preto si nespravodlivých, tých, čo prežili svoj život pochabo,
trestával ich vlastnými ohavnosťami.

24

Veď až priďaleko zablúdili na chodníkoch omylu:
Pokladali za bohov,
čo medzi zvieratami je najodpornejšie a najopovrhovanejšie,
a sťa nerozumné deti dávali sa zavádzať.

25

Preto si tiež na nich, ako na deti, čo rozum nemajú,
poslal smiešny trest.

26

Tí však, ktorí takým smiešnym trestom nedajú sa napraviť,
tí musia okúsiť súd hoden Boha.

27

Lebo keď sa na nich, na domnelých bohov,
skrze ktorých boli trestaní,
sami vo svojom utrpení zlostili,
videli, že pravý Boh je ten,
ktorého prv poznať odopierali.
Preto ich stihol tiež najkrajnejší trest.

(*) (Egypťania vyšli so svojou modloslužbou na posmech, Boh poslal na nich ako trest práve tie zvieratá, ktoré pokladali za bohov. Ale ani tento trest ich nenapravil, hoci poznali, že pravým Bohom je ten, ktorý, presne podľa predpovedí Mojžišových, ich tými ranami tresce, preto prišli na nich najcitlivejšie tresty: usmrtenie prvorodených a potopenie ich vojska v Červenom mori. – Tieto verše sú prechodom k dlhšej stati o modlárstve (hl. 13–16).)

Nerozumnosť modlárstva, hl. 13 - 15

Uctievanie prírodných javov

1

Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu,
ktorým chybovala znalosť Boha,
ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je,
a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela,

(*) ("Dobrá" sú tu nielen dobrodenia Božie, ale všetky tvory, všetky diela Božie, z ktorých treba usudzovať na Tvorcu.) 2

ale oheň, vietor, či letmý vzduch,
hviezdny okruh, či vodu náramnú,
alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet.

3

Keď už, zvedení ich krásou, pokladali ich za bohov,
nuž bolo im treba vedieť, o čo nádhernejší je ich Pán;
veď ich stvoril prapôvodca krásy.

4

A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas,
mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca.

5

Lebo z veľkosti a krásy stvorení
sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ.

6

Ale títo zasluhujú jednako len menšiu výčitku,
veď oni blúdia hádam iba preto,
lebo hľadajú a chcú nájsť Boha.

7

Keď sa zapodievajú jeho dielami, skúmajú ich
a dávajú sa zviesť pohľadu, lebo to, čo vidia, také pekné je.

8

Lenže ani im nemožno odpustiť.

9

Lebo keď schopní boli toľkých znalostí,
že mohli svet preskúmať,
akože ešte prv nenašli tých vecí Vladára?

Uctievanie diel ľudských rúk

10

Nešťastní sú však a v mŕtve veci nádej skladajú
tí, čo bohmi nazývajú diela ľudských rúk:
Zlato, striebro, umelecké výtvory a podoby zvierat
abo kameň márny, spracovaný rukou pradávnou.

11

Taký drevorubač, napríklad, spílil riadny strom,
zručne z neho všetku kôru olúpal,
spracoval ho a obratne
spravil z neho užitočný nástroj pre domácu potrebu;

12

to, čo pri robote odpadlo,
upotrebil na prípravu pokrmu;

13

akýsi odpadok však, ktorý sa už nedá na nič použiť,
krivé drevo prerastené hrčami,
vzal a vyrezával ledabolo pre kratochvíľu,
sformoval ho zo zábavy bez prílišnej starostlivosti,
dal mu ľudskú podobu,

14

alebo ho pripodobnil hocakému zvieraťu,
zamazal ho hlinkou, líčidlom mu namaľoval do ružova pleť,
pozatieral na ňom každú poškvrnu.

15

Potom mu zhotovil vhodný príbytok,
postavil ho k stene a pripevnil železom.

16

Stará sa oň, aby nespadlo,
veď vie, že si samo pomôcť nemôže,
lebo je to soška, utisnutá na pomoc.

17

Jednako sa modlí k nemu za imanie, za ženu i za deti,
nehanbí sa osloviť to, čo bezduché je;
vzýva za zdravie to, čo je bezmocné,

18

za život sa modlí k mŕtvemu,
prosí o pomoc to, čo je bezvládne,
za šťastlivú cestu to, čo ani nehne nohami,

19

pre zárobok, práce zdar a úspech svojej roboty
žiada silu od toho, čo sám má ruky nevládne.

(*) (Opis výroby modiel sa opiera o Iz 44,10–20. Výrobe sošiek venuje človek menej starosti ako svojmu obyčajnému zamestnaniu, ba menej ako svojmu jedlu. Vyrába ich viac len zo zábavy, vidí, aké sú bezmocné, ale je taký nerozumný, že žiada od nich pomoc. – Nerozumnosť vzývania modiel vykresľuje svätopisec účinnými protikladmi: človek prosí od modly to, v čom je ona najbiednejšia.)
1

Iný zasa, čo sa hodlá plaviť po mori,
čo sa chystá precestovať divé vlniská,
vzýva drevo krehkejšie než loď, čo nesie ho.

2

Lebo túto vymyslela túžba po zisku,
zhotovil ju umelecký dômysel.

(*) (Loď zhotovia ľudia starostlivo, modlu nedbalo (porov. 13,13–14).) 3

Tvoja prozreteľnosť, Otče, vedie ju,
lebo ty si aj po mori cestu dal,
spoľahlivý chodník medzi vlnami.

(*) (Boh je na pomoci kormidelníkovi, ako je na pomoci každému človeku. Prozreteľnosť Božia riadi a udržuje všetko. Ona vedela Izraelitom aj cez Červené more ukázať cestu.) 4

Ukázať si chcel, že môžeš z čohokoľvek zachrániť,
toho, čo nastúpi na loď, i keď nie je vycvičený námorník.

5

Ty chceš, aby ladom neležali diela tvojej múdrosti.
Preto ľudia zverujú svoj život drevu nepatrnému,
prejdú cez prúd na plti a nič sa im nestane.

6

Tak aj v praveku, keď pyšní obri hynuli,
nádej sveta vyhľadala útočište na plti,
a tak rukou tvojou riadená
zanechala svetu pre nový rod semeno.

(*) ("Nádej sveta" bola Noemova rodina, ktorá zachovala ľudské pokolenie. – "Plťou" sa tu volá Noemov koráb. – O obroch pozri Gn 6,4.) 7

Požehnané drevo, ktoré slúži spravodlivosti.

(*) (Svätopisec myslí predovšetkým na Noemov koráb, ale aj na každé drevo, ktoré slúži blahu ľudstva. Sv. Otcovia myslia pri tomto výroku aj na drevo Kristovho kríža, ale len v zmysle prispôsobenom.) 8

Prekliata je (modla) urobená rukou aj s tým, čo ju robil.
On preto, že ju spravil,
ona preto, že je nazývaná bohom, hoc je vecou pominuteľnou.

9

Boh rovnako totiž nenávidí modlára aj jeho dielo pohanské.

10

Veď výtvor i s výrobcom spolu stihne trest.

11

Preto príde súd i na pohanských bôžikov,
nakoľko sa stali ohavami v Božom stvorenstve
ľudským dušiam na pohoršenie,
tiež kosílkou nohám nemúdrych.

Pôvod modlárstva

12

Vymyslenie modiel je začiatkom modlárstva
a ich vynález je skazou života.

13

Lebo od počiatku neboli,
ani večne nebudú.

(*) (Prvotné náboženstvo bolo jednobožské, ako to vieme aj z Knihy Genezis a ako to novšie dokazujú národopisné a nábožensko-dejinné výskumy.) 14

Dostali sa na svet pre márnomyseľné ľudské blúznenie;
preto im je náhly koniec súdený.

15

Ktorýsi otec, príliš utrápený predčasným zármutkom,
dal si spraviť obraz svojho priskoro zomrelého dieťaťa
a pomaly začal ako boha uctievať toho, čo predtým zomrel,
a tým, ktorí mu boli podriadení, ustanovil tajný kult a svätenie.

16

Potom, po nejakom čase,
sa tento bezbožný zvyk rozmáhal stále viac,
napokon bol zachovaný ako zákon:
klaňali sa modlám, lebo tak rozkázali mocnári.

(*) (Niektoré príčiny modlárstva (mylné nazeranie na prírodné zjavy) svätopisec už uviedol 13,1 n. Teraz uvádza ďalšie príčiny.)
17

Pretože ich ľudia nemohli ctiť zblízka, lebo bývavali príliš ďaleko,
z diaľky si urobili o ich podobe predstavu
a zhotovili veľkolepý obraz svojho kráľa cteného,
aby mohli neprítomnému tak vrúcne pochlebovať,
akoby bol prítomný.

18

Ku zvýšeniu úcty poháňala umelcova ctibažnosť
aj tých, ktorí tohto kráľa ani nepoznali.

19

On sa totiž chcel vladárovi rýchlo zapáčiť
a vynaložil všetko svoje umenie, len aby obraz bol čo najkrajší.

20

Potom zástup, uchvátený krásou výtvoru,
toho, ktorého ešte prednedávnom ctil ako človeka,
pokladal za bytosť hodnu bohocty.

21

Toto teda bolo živým na skazu,
že ľudia, čo podrobovali sa buď nešťastiu, buď moci kniežacej,
prenášali neprenosné meno na kameň a na drevo.

(*) (Nešťastie (v. 15) a ohľad na mocnárov sveta (17–20) priviedli ľudí k tomu, že meno "Boh" dali kamenným a dreveným modlám.) 22

Nebolo im dosť, že mali mylný názor o Bohu,
ale žijúc v mravnom rozvrate, čo prýštil z ich nevedomosti,
nazývajú šťastím také veľké zlá.

23

Ani pri deťovražedných obetách, či pri pokútnych tajných obradoch,
ani pri divých hostinách s výstrednými obyčajami

24

nedbajú ani na čistotu života, ani manželstva,
ale zákernícky zabíja druh druha,
alebo ho zarmucuje cudzoložstvom.

(*) (O obetovaní dietok pozri pozn. k 12,2–6. S modloslužbou (napr. kultom Baccha, Dionýza) boli často spojené najhnusnejšie orgie.) 25

Všetko bez rozdielu drží krviprelievanie, vražda, krádež, podvod,
podplácanie, vierolomnosť, vzbura, krivá prísaha,

26

prenasledovanie dobrých, zabúdanie na dobrodenia,
sprzňovanie duší, smilstvo proti prírode,
rozvrat manželského zväzku, cudzoložstvo, samopaš.

(*) ("Smilstvo proti prírode" doslovne "zámena rodu, pohlavia".) 27

Lebo uctievanie modiel bezmenných
je počiatok i príčina, i koniec všetkého zla.

(*) (Meno "boh" nosia modly neprávom a iného mena nemajú. Sú ničím.) 28

Lebo buďto zúria na svojich zábavách, alebo prorokujú lož,
alebo sa oddávajú nerestiam,
alebo ľahkovážne prisahajú krivo.

29

Pretože sa spoliehajú na bezduchých bôžikov,
nečakajú trest, keď prisahajú falošne.

30

Ale za oboje ich neminie spravodlivý trest
preto, že si zle predstavovali Boha, keď sa pridŕžali bôžikov,
i že krivo prisahali v lesti, opovrhujúc svätosťou.

31

Veď nie moc tých, na ktorých sa prisahá,
ale trest, čo prináleží hriešnikom,
stíha vždycky prestúpenia zločincov.

Náboženstvo Izraelitov

1

Ty však, Bože náš, si dobrý a si verný,
si zhovievavý a všetko riadiš s milosrdenstvom.

2

I keď hrešíme, sme tvoji, známe tvoju moc;
ale nezhrešíme, lebo vieme, že patríme tebe.

3

Lebo teba poznať, to je zvrchovaná spravodlivosť
a uvedomiť si tvoju moc je koreň nesmrteľnosti.

4

Veď nás nezviedol zlý ľudský výmysel
ani márna práca maliarov:
Keď blázon pozrie na sochu pestro natretú farbami,

5

vzbudzuje v ňom dychtivosť,
takže túži po bezduchej kráse neživého obrazu.

6

Milovníci zla a hodni takých nádejí
sú tí, čo ich robia, aj tí, ktorí po nich túžia a ctia ich.

Nerozumnosť modlárstva

7

Hrnčiar namáhavo miesi mäkkú hlinu
a robí z nej rozmanité predmety pre naše potreby;
a z tej istej hliny robí nádoby,
ktoré slúžia na slušné účely,
lež i na opačné, všetky rovnako;
hrnčiar rozhoduje o veci,
na ktorý z tých dvoch cieľov treba použiť tú či onú nádobu.

8

A tak robí s námahou zle vynaloženou
z tej istej hliny ničotného bôžika:
On, čo sám len pred nedávnom povstal zo zeme
a zas onedlho musí vrátiť sa ta, odkiaľ vzatý bol,
keď sa bude požadovať od neho späť duša, čo mu bola vypožičaná.

9

Ale nestará sa o to, že mu treba zomrieť čoskoro
ani o to, že má krátky život pred sebou,
ale preteká sa so zlatníkmi, so strieborníkmi,
kovolejcov napodobňuje
a pokladá si za slávu, že robí napodobeniny.

10

Jeho srdce je popol a jeho nádej ničotnejšia ako zem,
jeho život je bezcennejší ako hlina,

(*) (Vyrábač modiel nemá nádeje na večný život, jeho tuzemský život je však bezcennejší než hlina, z ktorej predsa môžu vyrábať aj užitočné nádoby. Porov. Iz 44,20.) 11

lebo nepoznáva toho, kto ho utvoril,
kto mu dušu vdýchol, ktorá pracuje,
kto vložil do neho životodarný dych,

(*) (Činná duša a životodarný dych je to isté.) 12

lež nazdáva sa, že náš život je detská hra
a žitie je len trhovisko výnosné,
lebo, vraví, treba na hocičom, hoc i na zlom zarábať.

13

Takýto vie lepšie než kto iný, že dopúšťa sa zlého,
keď (z tej istej) hmoty zeme tvorí krehké nádoby i bôžikov.

Pohania sa klaňajú aj cudzím bohom

14

Oni sú však všetci spochabení načisto a biednejší než nemluvňa,
nepriatelia tvojho ľudu, ktorí ho zapriahli do jarma,

(*) ("Nepriateľmi" sa rozumejú všetci pohania predovšetkým Egypťania, ktorí za svätopiscových časov utláčali Izraelitov. – Dospelí, ktorí modly pokladajú za bohov, sú horší než deti, ktoré ešte nevedia uvažovať.) 15

lebo všetky modly pohanov i oni pokladajú za bohov,
ktorí ani oči nemajú, aby videli,
ani nozdry, aby vdychovali vzduch,
ani uši, aby počuli,
ani prsty na rukách, aby hmatali,
čo i nohy majú chôdze neschopné.

(*) (O bezmocnosti modiel pozri aj Ž 115,4–7; 135,15–17; Bar 6,7 n.) 16

Veď ich utvoril človek,
urobil ich taký, čo i sám má dušu vypožičanú.
Lebo ani jeden človek nevie spraviť boha, čo by mu bol podobný.

17

Smrteľný však dokáže len čosi mŕtve spraviť modlárskymi rukami.
Veď on lepší je než tí, ktorých uctieva,
pretože on žije, ale oni nie.

Úcta zvierat

18

Dokonca ctia najhnusnejšie zvieratá,
lebo súdiac dľa ich nerozumu, tie horšie sú ako ostatné.

19

Ani pekné nie sú, žeby bolo možné mať v nich záľubu,
ako sa to môže pri pohľade na zvieratá prihodiť.
Takto stratili i chválu Boha, i jeho požehnanie.

(*) (Boh pochválil zvieratá v Gn 1,21.25.31. Požehnal im podľa Gn 1,22. Ale stali sa zlorečenými, keď ich ľudia zneužili na modloslužbu (porov. 14,7–8).)

Osud Izraelitov a Egypťanov, hl. 16 - 19

Žaby a jarabice

1

Preto boli zaslúžene potrestaní podobnými (tvormi)
a mučilo ich množstvo hávede.

2

Namiesto takého trestu urobil si dobre svojmu ľudu.
Na ich vrúcnu žiadosť dal si im pokrm nevšedný -
jarabice za jedlo,

3

aby tamtí, žiadostiví pokrmu,
pre hnusobu (zvierat) na nich poslaných
stratili aj prirodzenú chuť,
títo však po chvíľkovom strádaní
okúsili pokrm nevšedný.

4

Bolo totiž treba, aby tamtých stihol
neodvratný nedostatok, lebo utlačovali,
týmto bolo treba ukázať len, ako veľmi boli ich nepriatelia trápení.

(*) (Svätopisec pokračuje v porovnávaní osudu Egypťanov a Izraelitov tam, kde ho na konci hl. 12 prerušil. Po rane krvavej vody prišli na Egypt žaby (Ex 7,26 n.), od ktorých Egypťanom prešla všetka chuť k jedlu. Izraeliti za krátky čas trpeli núdzu, aby videli, aký veľký trest poslal Boh na ich nepriateľov, potom im pomohol zázračným spôsobom. O jarabiciach pozri Ex 16,12 n. a Nm 11,31 n.)

Kobylky a medený had

5

Bo i keď sa vyrútili na nich zúrivé a divé zvieratá
a keď boli kynožení pohryzením skrútenými hadmi,
predsa tvoj hnev až do konca netrval.

6

Iba pre výstrahu postrašení boli na chvíľu,
ale dostali znak spásy ako upomienku na príkazy tvojho zákona.

7

Lebo kto sa (k nemu) obrátil, zachránený bol, nie skrz to, čo videl,
ale skrze teba, spasiteľa všetkých.

8

Nuž i týmto si našich nepriateľov presvedčil,
že ty si ten, ktorý môžeš z každej biedy vytrhnúť.

(*) (O hadoch a o znamení záchrany, o medenom hadovi, pozri Nm 21,6 n. Medený had bol len znamením, nie on zachraňoval tých, čo sa k nemu obrátili, ale Pán. Svätopisec predpokladá, že sa Egypťania dozvedeli, ako Boh zachraňoval Izraelitov na púšti od hadov.) 9

Veď ich zabíjalo uhryznutie kobyliek a múch,
a nedal sa nájsť liek na záchranu ich života,
pretože si túto trýzeň zasluhovali.

(*) (Uhryznutie kobyliek a pichnutie múch samo osebe azda nebolo smrteľné, ale v Egypte po prvej a druhej rane bolo množstvo rýb a žiab v rozklade, z ktorých muchy a kobylky šírili nákazu a zapríčiňovali smrť.) 10

Tvojich synov však neprevládli ani zuby jedovatých hadov,
lebo tvoja milosrdnosť proti tomu povstala a priniesla im vyzdravenie.

11

Boli totiž uhryznutí (iba) preto, aby pamätali tvoje slová,
skoro však boli zas uzdravovaní,
aby nezabudli celkom na tvoje ustanovenia,
a tak neprišli o tvoje dobrodenia.

(*) (Pre Izraelitov boli hady výstrahou.) 12

Lebo ani zelina, ani náplasť ich nevyliečili,
ale tvoje slovo, Pane, ktoré lieči všetko.

13

Veď ty máš moc nad smrťou i nad životom,
zvádzaš k bránam podsvetia a zasa vyvádzaš.

14

Človek v svojej zlobe môže síce zabiť niekoho,
ale dych (života), čo vyšiel, nemôže už priviesť späť
ani vyslobodiť dušu, ktorá bola odňatá.

(*) (Boh môže vyliečiť i toho, kto je už pri bránach podsvetia, čiže je na smrť chorý, ba môže vzkriesiť aj mŕtveho.) 15

Tvojej ruke však uniknúť je nemožné.

Ľadovec a manna

16

Na bezbožných, ktorí odopreli poznať ťa,
doľahlo tvoje mocné rameno.
Stíhali ich nezvyčajné lejaky, ľadovec, hrozné nečasy
a bil do nich blesk.

17

A čo bolo najčudnejšie, vo vode, čo ináč všetko zaháša,
zúril oheň ešte mocnejšie,
lebo svet je bojovníkom za spravodlivých.

(*) (Oheň, zapálený bleskmi, nevyhasilo ani krupobitie, ani dážď, porov. Ex 9,24.) 18

Občas totiž poľavil bes plameňov,
aby nespálili zvieratá, čo boli poslané proti modlárom,
ale aby sami navidomoči presvedčili sa,
že ich stíha Boží súd.

19

Inokedy zasa vzplanuli i prostred vody silnejšie,
než vzbĺka ináč oheň,
aby znivočili plody modlárskej krajiny.

(*) (Nevieme, o akom príbehu je tu reč. Možno, že sa Egypťania pokúsili ohňom a dymom odstrániť žaby, kobylky a muchy. Keďže rany neprestali, usudzuje svätopisec, že oheň nepálil tieto zvieratá. V. 19 sa vzťahuje na tú istú udalosť, na ktorú verše 16–17.) 20

Miesto toho si ty živil svoj ľud chlebom anjelským,
dával si im z neba hotový chlieb bez práce,
ktorý poskytoval akýkoľvek pôžitok
a spĺňal akúkoľvek chuť.

(*) (Anjelský chlieb je manna, porov. 19,21; Ž 78,24.25; 105,40; Jn 6,31; 1 Kor 10,3. – O manne pozri Ex 16.) 21

Lebo (tento) tvoj dar prejavoval
tvoju nežnú lásku k tvojim deťom.
Prispôsoboval sa chuti toho, čo ho požíval,
premenil sa na to, čo kto chcel.

(*) (Podstata manny sa nemenila, ale každý, kto ju jedol, cítil takú chuť, akú chcel. O tejto vlastnosti manny Pentateuch nehovorí.) 22

Sneh a ľad však odolali ohňu a neroztopili sa,
aby zvedeli, že ten samý oheň,
ktorý v krupobití plápolal
a čo v lejakoch blýskal sa,
zničil nepriateľom úrodu;

23

lenže (oheň) zabudol i na svoju vlastnú moc,
aby sa len spravodliví mohli nasýtiť.

(*) (Manna sa tu volá snehom a ľadom, pretože sa podobala inovati (Ex 16,14; Nm 11,7). Manna sa na slnku rozpustila (Ex 16,21), ale na ohni ju mohli variť alebo piecť (Nm 11,8).) 24

Lebo tvorstvo podriadené tebe, Tvorcovi,
stupňuje svoju moc na trestanie nespravodlivých
a (zasa) ju zoslabuje, aby dobre činila tým, čo dúfajú v teba.

25

Tak aj vtedy slúžilo tvojmu daru, sýtiacemu všetkých,
tým, že sa premieňalo vo všetko
podľa želania tých, čo ho potrebovali.

(*) (Prírodné sily na Boží rozkaz menili svoje sily a účinky podľa toho, ako to bolo potrebné pre tých, ktorým Boh chcel pomáhať.) 26

Lebo tvojim deťom, ktoré miluješ, ó Pane, bolo treba skúsiť,
že nie rozmanité plody živia človeka,
ale tvoje slovo zachováva tých, čo v teba dúfajú.

27

Lebo to, čo neznivočil oheň,
topilo sa priam, len čo ho zohrial letmý slnka lúč,

28

aby bolo známe, že tebe treba dobrorečiť ešte pred východom slnka
a už na úsvite zjavovať sa pred tebou.

29

Lebo nádej nevďačníka roztopí sa ako zimný srieň
a jak nepotrebná voda odtečie.

Rana tmy a ohnivý stĺp

1

Lebo veľké sú a nevyspytateľné tvoje súdy.
Preto poblúdili duše neukáznené.

2

Pohanom totiž, čo sa domnievali, že svätý ľud môžu držať v porobe,
bolo treba ležať obklopeným tmou a poviazaným dlhou nocou,
uväzneným pod svojimi strechami
a vylúčeným z večnej prozreteľnosti.

(*) (Egypťania chceli spútať Izraelitov, preto ich spútala dlhá tma, že sa nemohli pohnúť z domov, porov. Ex 10,23.) 3

Kým sa totiž nazdávali, že sú so svojimi skrytými hriechmi schovaní
pod tmavým závojom zabudnutia,
boli rozohnaní, predesení hrozne,
príšerami strašení.

(*) (Tri dni trvajúca tma bola plná hrôzy a vidín.) 4

Ani najtajnejší kútik, v ktorom boli skrytí,
neochraňoval ich od strachu,
lebo ich obkľučovali zvuky desivé.
Aj temné postavy zjavovali sa im so zachmúrenými tvárami.

(*) ("Temné postavy", mátohy, si Egypťania, pravda, len predstavovali v tme.) 5

Nijaká moc ohňa im nemohla dať svetlo,
ani bleskotné hviezd plamene
nevedeli osvetliť tú hroznú noc.

6

Svietil im len oheň, horiaci sám od seba a plný postrachu.
Keď tento zjav zmizol,
v hrôze pokladali to, čo videli,
ešte za horšie, než bolo.

7

Hókusy ich čarodejníckeho umenia tu boli bezmocné,
hanebne sa osvedčila skúška pre ich chvastanie sa vedou.

(*) (Čarodejníci mali príležitosť ukázať, čo vedia, mali odstrániť tmu, ale skúška sa skončila hanebne – tmu sa im nepodarilo odstrániť.) 8

Lebo tí, čo sľúbili, že z chorej duše vypudia i strach, i zmätok,
na smiešny strach ochoreli sami.

9

I keď ich nestrašilo nič také hrozné,
boli takí poplašení prebehnutím hávede a hadím sipotom,

10

že sa temer zachádzali od hrôzy.
Neodvážili sa ani hľadieť do vzduchu,
ktorému sa predsa nedá vyhnúť nijako.

11(10)

Zloba sama o sebe je zbabelá. Dokazuje to tým, že sama sa odsúdi.
Vždy si domýšľa to najhoršie
pod nátlakom zlého svedomia.

(*) (Zlé svedomie všade vidí strašidlá.) 12(11)

Báť sa totiž nie je iné,
ako vzdať sa prostriedkov, čo poskytuje zdravá úvaha.

13(12)

Čím menšia je vnútri nádej na pomoc,
tým väčšie trápenie vidí strach pre neznalosť príčiny.

14(13)

Tí však, ktorí onej noci, ozaj bezmocnej,
ktorá prišla z hĺbok bezmocného podsvetia,
spali spánkom rovnakým,

15(14)

boli jednak prenasledovaní strašnými prízrakmi,
jednak boli ochromení malomyseľnosťou,
lebo ich náhle a nečakane strach zachvátil.

(*) (Svätopisec hovorí o čarodejníkoch.)
16(15)

Takto teda každý klesol tam, kde bol,
zavretý bol ako väzeň do žalára bez závor.

17(16)

Či už to bol roľník a či pastier,
alebo v samote zamestnaný robotník,
musel sa podrobiť nevyhnutnej nutnosti, prekvapený temnotou.

18(17)

Všetci boli jednou reťazou tmy spútaní.
Či to bol šelestiaci van vetra,
či ladný spev vtáčat v húšti konárov,
či huk prudko valiacej sa vody

19(18)

a či hrozný hrmot rútiacich sa skál,
abo neviditeľný beh skákajúcej zveri,
či ryk šeliem revúcich,
a či z horských dutín ozývajúca sa ozvena -
všetko naplňovalo ich ľakom ochromujúcim.

20(19)

Lebo celý svet bol ožiarený jasným svetlom
a nehatene mohol venovať sa prácam;

(*) (Porov. Ex 10,23.) 21(20)

iba nad nimi sa prestierala ťažká noc,
obraz temnôt, ktoré ich raz mali pohltiť.
Sami si však boli väčšmi na ťarchu než táto tma.

(*) (Egyptská tma bola predobrazom večnej tmy, do ktorej sa hriešnici dostanú.)
1

Lenže tvoji svätí prebývali v najjasnejšom svetle.
Tamtí síce počuli ich hlas, no nevideli postavy
a blahoslavili ich, hoci predtým trpeli i oni.

(*) (Izraeliti neboli v tme (Ex 10,23).) 2

Vďační boli za to, že sa nepomstili na nich,
hoci predtým nakladali s nimi zle,
a odprosovali ich za svoje nepriateľstvo.

3

Miesto toho dal si im stĺp ohňom blčiaci
ako vodcu na neznámej ceste,
za neškodné slnko na povestnej púti.

(*) (O ohnivom stĺpe pozri Ex 13,21 n.; 14,19 n.; 40,38; Nm 9,17 n.; Ž 78,14; 105,39.) 4

Lebo tamtí zaslúžili veru, aby boli olúpení o svetlo a vo tme držaní,
pretože držali v zajatí tvojich synov,
skrze ktorých svet mal dostať neporušiteľné svetlo zákona.

(*) (Aj proroci predpovedali, že svet dostane Boží zákon prostredníctvom Izraela; Iz 2,2 n.; Mich 4,1 n. atď.; porov. Mt 5,17; Sk 2,4 n. Zákon, ktorý Boh dal Izraelitom na hore Sinaj (tóra), častejšie sa prirovnáva svetlu: Prís 6,23; Ž 19,9; 119,105; Iz 2,5.)

Egyptskí prvorodení

5

Pretože si umienili pozabíjať nemluvňatá svätých
a že bolo vyložené jedno dieťa, ale zachránené,
za trest si im odňal veľa detí
a vo veľkej vode zhubil si ich všetky napospol.

(*) (O zabíjaní dietok Izraelitov pozri Ex 1,15 n.22. Vyložené a zachránené dieťa bol Mojžiš; dietky zahubené vo veľkej vode bolo egyptské vojsko, ktoré zahynulo v Červenom mori.) 6

Tá noc bola našim otcom oznámená vopred,
aby boli dobrej mysle,
keď jasne videli, akým uverili prísahám.

(*) (Boh už Abrahámovi predpovedal útlak v Egypte a vyslobodenie (Gn 15,13; porov. Gn 22,16–18; 26,3; Ex 13,5; 32,13; 33,1). Izraeliti v Egypte vopred vedeli o záhube egyptských prvorodencov, ktorí v tú hroznú noc pomreli, porov. Ex 11,4–7; 12,21–23.) 7

Tvoj ľud teda očakával
oslobodenie spravodlivých a zánik nepriateľov.

8

Lebo čím si protivníkov trestal,
tým si práve oslávil nás, keď si nás povolal.

(*) (Boh volá Izraelitov z Egypta k sebe, do svojich služieb v zasľúbenej zemi.) 9

Lebo sväté deti dobrých prinášali skryte obetu,
jednomyseľne sa zaviazali pred Božím zákonom,
že ten istý údel, dobrý i zlý, rovnako znášať budú,
a už zaspievali sväté piesne otcov dopredu.

(*) (V tú noc, keď anjel záhuby usmrcoval egyptských prvorodených, Izraeliti vo svojich domoch, teda "skryte", obetovali veľkonočného baránka. Bol to Boží zákon, ktorému sa všetci Izraeliti podrobili a uzhodli sa, že v slasti i v strasti budú všetci úzko spolupatriť. Exodus nehovorí, žeby pri prvom slávení veľkonočného baránka Izraeliti boli spievali žalmy. Ale z neskorších správ aj z tohto miesta Knihy múdrosti vieme, že sa pri slávení tejto večere spievali chválospevy (2 Krn 30,21).) 10

Na odvetu zaznel neladný krik nepriateľov
a sem-tam sa niesol nárek za oplakávanými dietkami.

11

Trest rovnako stihol otroka i pána,
poddaný to isté trpel ako kráľ.

12

Všetci bez výnimky mali mŕtvych
na rovnaký spôsob smrti bez počtu.
Živí nestačili pochovávať mŕtvych,
keďže jedným razom bol zničený najvzácnejší diel ich potomstva.

13

Lebo tí, čo nechceli nič veriť pre čarodejstvá,
museli teraz pri záhube prvorodených
uznať, že (ten) ľud je synom Božím.

(*) (Egyptskí čarodejníci vedeli svojimi čarami napodobniť niektoré rany (Ex 7,11.22; 8,3), preto neverili, že by Izrael mal nejaké poslanie od Boha; až pri poslednej rane, pri záhube prvorodených uznali, že Izrael je Božím synom (porov. Ex 4,22 n.; Oz 11,1; Jer 31,9–20).)
14

Veď kým všetko objímalo hlboké ticho
a noc v rýchlom behu došla do polovice,

15

zoskočilo tvoje všemohúce slovo z neba, z kráľovského trónu,
ako tvrdý bojovník
doprostriedka zeme, odsúdenej na záhubu.

(*) ("Slovo" Božie je tu len Boží rozkaz, ktorým sa nariaďuje smrť prvorodených v "zemi odsúdenej na záhubu", v Egypte.) 16

Nieslo ostrý meč: tvoj rozkaz nezvratný;
vykročilo a smrť nieslo všade.
Dotýkalo sa neba, i keď kráčalo po zemi.

17

Vtedy ich naskutku naľakali v snách hrozné vidiny
a pojal ich nečakaný strach.

18

Jeden polomŕtvy klesol tu a iný tam
a dal jasne vedieť svojej smrti príčinu.

19

Lebo strašidelné sny im toto zvestovali popredku,
aby nezhynuli, pokým nezvedia,
prečo im také zlo treba pretrpieť.

(*) (V Ex 12,29 n. sa o snoch prvorodencov nič nehovorí.)
20

Skúška smrti, pravda, dotkla sa aj spravodlivých;
veľké množstvo zahynulo na púšti,
ale hnev pridlho netrval.

21

Lebo ihneď vstúpil bezúhonný muž za nich na bojisko
zbrojou svojho úradu,
modlitbou a zmiernym tymianom;
postavil sa hnevu na odpor a tej biede koniec urobil.
Ukázal tým, že je tvojím sluhom.

22

Zdolal hnev nie silou tela ani mocou zbroje,
ale slovom podmanil si toho, ktorý trestal,
tým, že mu pripomenul zmluvy dané otcom, potvrdené prísahou.

23

Lebo keď už mŕtvi krížom-krážom na hromade ležali,
postavil sa doprostred a preťal hnev,
a tak zamedzil mu cestu, ktorá viedla k živým.

24

Celý svet bol totiž na splývacom rúchu (jeho),
slávne (mená) otcov na štvorrade vytesaných kameňov.
Na korune jeho hlavy bola tvoja veleba.

25

Tomu vyhol, toho sa bál kárateľ,
lebo už aj skúška hnevu sama stačila.

(*) (Aj Izraeliti hynuli na púšti hromadne, ale bola to iba skúška, ktorá rýchle pominula, lebo veľkňaz Áron uprosil Boha. Veľkňaz sa predstavuje ako bojovník, bojujúci zbraňami svojho úradu – modlitbou a kadidlom. Áron sa postavil medzi hromady mŕtvol a medzi živých Izraelitov a svojou modlitbou a obetou zamedzil šírenie nákazy. Veľkňazovo dlhé, tmavomodré rúcho (meíl) predstavovalo celý svet. Nevieme presne prečo. Azda preto, že v tom čase veľkňaz Izraela bol jediným veľkňazom pravého Boha na svete, zastupoval teda naozaj celý svet. Ale veľkňaz predstavoval aj vyvolený národ, pretože na náprsenke (chóšen) mal v štyroch radoch dvanásť drahokamov a na každom z nich bolo meno jedného z dvanástich Jakubových synov, podľa ktorých sa volalo dvanásť kmeňov izraelských. Konečne predstavoval veľkňaz aj samotnú velebnosť Boha, lebo na svojej veľkňazskej čiapke mal na čele zlatú tabuľku s vyrytými slovami: "Kódeš lejahwe" (Zasvätený Pánovi). Preto bola sila veľkňazovej modlitby veľká a zastavila nákazu medzi Izraelitmi. Pozri Nm 16,41–50 Vulg.)

Červené more

1

Na bezbožných však neľútostný hnev dopadal až dokonca,
bo predvídal budúce ich skutky,

(*) (Boh predvídal budúce správanie sa Egypťanov, že oľutujú prepustenie Izraelitov a budú ich svojím vojskom prenasledovať.) 2

totiž, že hoc sami nástojili na ich odchode
a rýchle ich posielali preč,
zmenia svoje zmýšľanie a prenasledovať ich budú.

3

Ešte boli zamestnaní smútočnými obradmi,
ešte nariekali nad hrobmi zomrelých,
keď sa ináč, nerozumne, rozhodli;
a tých, ktorých úpenlivo posielali preč,
prenasledovali ako utečencov.

4

Zaslúžený osud totiž poháňal ich k tomu koncu
a dal im zabudnúť na to, čo sa prihodilo,
aby doplnili trest, čo chyboval ich súženiam,

(*) (K mukám desiatich rán, ktoré pretrpeli, chýbala Egypťanom ešte záhuba vojska v Červenom mori.) 5

aby tvoj ľud prekonal (svoj) nevídaný prechod,
tamtí však by našli neslýchanú smrť.

6

Lebo všetko tvorstvo sa pretváralo znova vo svojej podstate,
aby poslúchalo celkom osobitné príkazy,
aby tvoje deti boli zachované neporušene.

(*) (Aby Izraeliti mohli prejsť cez more, dostali tvory na čas prechodu iné vlastnosti, než mali pôvodne.) 7

Bolo vidieť oblak, ktorý zatieňoval tábor,
a tam, kde prv voda bola, vynoriť sa suchú zem,
nehatenú cestu z Červeného mora,
zeleňajúcu sa pažiť z prúdu dravého;

8

a keď cez ňu prešli, celý národ rukou tvojou chránený,
uvideli neslýchané zázraky.

9

Veď sa pásli ako paripy,
poskakovali jak baránky
a teba velebili, Pane, ako svojho záchrancu.

(*) (Rozumej: Izraeliti boli plní radosti ako kone a baránky na paši. Chválospev, ktorý spievali, pozri Ex 15,1 n.) 10

Veď sa ešte pamätali na to, čo sa stalo, pokiaľ boli v cudzine,
ako muchy neliahli sa zo zvierat, lež zo zeme
a jak miesto vodných zvierat vychrlila rieka množstvo žiab.

11

Neskôr videli i nový spôsob vzniku vtákov,
keď ich zmohla žiadostivosť bažiť po lahôdkach,

12

pretože k ich ukojeniu jarabice vystúpili z mora.

(*) (Keď chcel Boh Egypťanov trestať a Izraelitom pomôcť, muchy sa liahli zo zeme, žaby z vody. Týmto obrazom chce svätopisec živo predstaviť ne– obyčajné množstvo múch a žiab.)
13

Ale tresty na hriešnikov neprišli
bez predchádzajúcich výstrah strašným blýskaním.

(*) (Červené more sa zavrelo nad egyptským vojskom, keď Mojžiš na Boží rozkaz vystrel nad ním svoju palicu (Ex 14,26 n.). Ale Boh už predtým búrkou upozornil Egypťanov na nešťastie, ktoré ich čaká v mori (Ex 14,24).) 14(13)

Spravodlivo veru znášali trest za svoju zločinnosť,
lebo veľmi rozhorčenou nenávisťou správali sa voči cudzincom.
Tamtí totiž iba odopreli prijať neznámych, čo prišli k nim,
títo si podrobovali za otrokov hostí, ktorí im dobro preukázali.

(*) (Egypťania nenávideli cudzích Izraelitov, hoci im Izraelita Jozef kedysi preukázal neobyčajné dobrodenia.) 15(14)

A to nie je všetko! Lebo
- za čo dozaista s ohľadom potrestaní budú -
tamtí prijali hneď od začiatku cudzích nepriateľsky,

16(15)

títo však ich prijímali s oslavou,
a keď im už zaistili práva občianske,
utlačovali ich preukrutnými robotami.

17(16)

Teraz boli bití slepotou takisto
ako tamtí pri dverách spravodlivého,
keď boli zahalení nepreniknuteľnou tmou
a keď každý hľadal prístup k svojim dverám.

(*) (Svätopisec prirovnáva Egypťanov Sodomitom. Títo neprijali Lota a jeho spoločníkov, ale pri súde predsa len bude možno brať na nich ohľad, pretože to boli cudzinci, ku ktorým sa zachovali neľudsky (Gn 19,4 n.). Ale Egypťania prijali Izraelitov s veľkými oslavami (Gn 45,18–20), dali im aj rovnoprávnosť a osobitnú krajinu (Gn 47,5 n.), potom ich však zotročovali. Sodomiti boli potrestaní slepotou, keď sa chceli na Lotových spoločníkoch dopustiť neprávosti (Gn 19,11). Egyptská tma sa tiež rovnala slepote.)

Doslov

18(17)

Veď sa živly pretvárajú samy v sebe,
ako tóny na citare menia druh nápevu,
ale ich zvuk ostáva vždy rovnaký.
Pozorovaním sa toto môže nepochybne porozumieť z toho, čo sa stalo.

(*) (Ako hudobník zamieňa a spája zvuky rozličných strún, podobne Boh, ak chce pomocou tvorov robiť mimoprirodzené zázraky, ani nemusí meniť podstatu vecí, len ich vždy ináč usporiada, o čom sa možno presvedčiť, keď uvážime zázraky, ktoré sa stali pri východe Izraelitov z Egypta. Svätopisec to v nasledujúcich veršoch niekoľkými príkladmi dokáže.) 19(18)

Lebo živočíchy suchozemské premieňali sa na vodné živočíchy
a čo prv plávali, vychádzali na zem.

(*) ("Suchozemské živočíchy" možno rozumieť len o zvieratách Izraelitov, ktoré, keď prechádzali cez Červené more, chodili na miestach, kde bývali len zvieratá vodné. Vodné zvieratá, čo vystúpili na zem, sú žaby.) 20(19)

Oheň prevyšoval svoju vlastnú silu vo vode,
a voda zabúdala na svoju hasivosť.

(*) (Pozri 16,16–24. Začiatok verša 21 rozumej: Plamene nespálili krehké telá zvierat, ktoré sa do nich (do plameňov) dostali. – Ľadovcu podobný pokrm z neba je manna.) 21(20)

Plamene zas nestravovali
krehké telá zvierat,
ktoré sa do nich dostali,
ani sa neroztápal tak ľahko roztopiteľný nebeský pokrm,
ľadu podobný.

22

Lebo vo všetkom si, Pane, povýšil a oslávil svoj ľud,
neopustil si ho, ale vždy a všade si mu pomáhal.

Kontext   Úvod      

Obsah