Múd1-2

I. Múdrosť, prameň šťastia, hl. 1 - 5

Múdrosť dosiahne, kto vyhýba hriechu 1,1-15

Múdrosť neznesie hriech

1

Milujte spravodlivosť, panovníci zeme!
Premýšľajte o Pánovi s dobromyseľnosťou,
hľadajte ho v úprimnosti srdca!

(*) (Nehovorí sa, kto oslovuje panovníkov zeme. Od 7,1 je však zrejmé, že sa slová tejto knihy dávajú do úst kráľovi Šalamúnovi (pozri úvod), hoci čitatelia vedeli, že ju nenapísal Šalamún. Šalamún oslovuje ostatných vládcov zeme, ale z nasledujúcich veršov vidno, že vlastne oslovuje všetkých Izraelitov. Tým, že kráľ oslovuje kráľov, mala kniha dostať väčšej váhy a dôraznosti. – "Milujte spravodlivosť" – ten istý grécky výraz sa nachádza v Ž 45,8 a v 1 Krn 29,17. Pod "spravodlivosťou" treba rozumieť plný súhlas myslenia a konania s Božou vôľou tak, ako je vyjadrená v prikázaniach zákona a svedomia.) 2

Lebo on sa dáva nájsť tým, čo ho nepokúšajú,
a tým zjavuje sa, ktorí voči nemu nie sú nedôverčiví.

3

Lebo prevrátené rozmýšľanie oddeľuje od Boha
a pokúšaná Moc odvrhuje pochabých.

(*) ("Moc" je moc božská.) 4

Do zlovoľnej duše múdrosť totiž nevkročí,
ani v tele, podrobenom hriechu, bývať nebude.

(*) (Rozumej: "telo", ktoré je nástrojom hriechu. V tomto zmysle aj apoštol hovorí o hriešnom tele (Rim 6,6.12). Z tohto verša nemožno usudzovať, že by pôvodca knihy pokladal telo (hmotu) za prameň a pôvod zla.) 5

Lebo pred pretvárkou uteká svätý duch výchovy,
vzďaľuje sa od pochabých myšlienok,
zaháňa ho približujúca sa neprávosť.

(*) (Duch výchovy človeka vychováva a vedie k čnosti. Je to Božia múdrosť, ktorá nevkročí do hriešneho a nerozumného človeka (v. 4).)

Rúhač neunikne trestu

6

Veď múdrosť je ľudomilný duch,
rúhača však nenechá pre jeho pery bez trestu,
pretože je svedkom jeho myšlienok,
naozajstným pozorovateľom jeho srdca
a je poslucháčom jeho jazyka.

(*) ("Myšlienok", doslovne "obličiek". Podľa názoru starovekých Izraelitov sú obličky strediskom citov, srdce sídlom myšlienok. Boh vie, čo človek cíti, myslí, hovorí.) 7

Veď Pánov duch naplňuje zemekruh,
ten, čo obopína všetko, pozná (každý) hlas.

(*) (V tomto verši niet ničoho panteistického. Len sa zdôrazňuje všadeprítomnosť Pánovho ducha, ako sa inde hovorí o všadeprítomnosti Pánovej (Jer 23,24; Ž 139,7; 1 Kr 8 27). – Pánov duch je sám Pán. Starý zákon ešte nevedel o tretej božskej Osobe. Podobné výroky však jednako pripravujú ľudí na toto tajomstvo.) 8

Preto neostane skrytý ten, kto vraví neprávosť,
neminie ho trestajúca spravodlivosť.

9

Zistia sa myšlienky bezbožníka
a zvesť o jeho rečiach dostáva sa k Pánovi,
aby boli potrestané jeho priestupky.

10

Lebo ucho Žiarlivosti všetko počuje,
neujde mu ani šepotavé mrmlanie.

(*) (Ucho Žiarlivosti je Božie ucho. Boh sa vo Svätom písme často predstavuje ako žiarlivý, ktorý svoju slávu neprepustí falošným bohom.) 11

Chráňteže sa neužitočného reptania,
uchráňte si jazyk od ohovárok,
lebo ani tajná reč neuniká trestu:
ústa, ktoré klamú, zabíjajú dušu.

(*) (Reptania proti Bohu.)

Boh chce, aby človek žil

12

Nehorlite za smrť na bludisku svojho života,
nepriťahujte si skazu činmi svojich rúk,

(*) (Porov. 5,6; Jak 5,20.) 13

pretože Boh nestvoril smrť,
neteší sa zo záhuby žijúcich.

14

Veď on stvoril všetko pre bytie:
tvory sveta sú tu pre spásu
a nieto v nich nijakého jedu záhuby,
podsvetie tiež nepanuje na zemi.

(*) (Výklad verša je ťažký. Znamená asi: Boh stvoril všetko na bytie. Nerozumné tvorstvo na bytie dočasné a určil mu za cieľ byť napomoci človeku. Preto sa hovorí, že tvorstvo je tu pre spásu človeka. Človeka stvoril k večnému životu, ak si sám nezapríčiní večnú smrť. Že je reč o večnej smrti človeka, vidno z toho, že časný život aj u spravodlivých sa končí smrťou (porov. v. 15). Ani peklo (diabol) nemá moc priviesť človeka do zatratenia, ak človek ostane spravodlivý. – "Jed záhuby" je doslovne "liek k záhube".) 15

Lebo spravodlivosť neokúsi smrť.

(*) ("Spravodlivosť" označuje v Biblii veľmi často čnostný život vôbec.)

Zločinci zasluhujú smrť, 1,16 - 2,24

Reči nevercov

16

Lenže hriešnici ju privolávajú rukami i rečami;
mysliac, že je priateľ, rozplývajú sa,
ba zmluvu s ňou uzatvárajú:
zasluhujú si stať sa jej korisťou.

(*) ("Rukami" rozumej: "hriešnymi činmi". "Rozplývajú sa" túžbou po smrti, po večnej skaze. Ironicky sa hovorí, že hriešnik žije, akoby sa nevedel dočkať zatratenia.)
1

Hovoria si, uvažujúc nesprávne:
"Krátky je a trudný život náš,
nieto lieku pre človeka na konci,
o nejakom záchrancovi z podsvetia tiež nikdy slýchať nebolo.

(*) (Neveriaci sa nazdávajú, že smrť je úplný zánik človeka. Z druhého sveta nik nemôže človeka priviesť späť k životu. Neveria v posmrtný život ani vzkriesenie.) 2

Veď len náhodou sme povstali
a neskôr budeme, akoby sme nikdy neboli bývali.
Veď dych v našom nose je len dym,
myšlienka je iskrou pri tlkote nášho srdca;

3

keď tá zhasne, telo bude popolom
a duch rozplynie sa ako riedky vzduch.

4

Časom sa i naše meno zabudne
a naše diela si nepripomenie nik,
náš život sa stratí ako stopa oblaku,
tak sa rozplynie ako hmla,
ktorú lúče slnka porozháňajú,
a stlačí ju jeho teplota.

5

Veď náš život iba prelet tône je.
Nieto návratu, keď nadíde náš skon;
spečatený je a nik sa nevráti.

(*) (Neverci neveria v Boha Stvoriteľa. Podľa nich všetko vzniklo náhodou, aj ľudský život. Preto niet čo dúfať v nejaký večný život, smrťou sa všetko končí a po človeku pomaly neostane ani stopy. Pominuteľnosť zjavov, ktorým sa prirovnáva ľudský život, je príslovečná. Dych, ktorý vychádza nosom, je znakom telesného života (Gn 2,7; Jób 27,3; Iz 2,22; Dan 10,17). Známkou duchovného života sú slová srdca, myšlienky. Ale neverec aj tieto pokladá len za čosi hmotného, za nejakú iskru, vytvorenú tlkotom srdca. Pozri aj pozn. k 1,6.)

Pôžitkárstvo hriešnikov

6

Hor’ sa teda!
Požívajme dobrá skutočné!
Užime si sveta rýchle, ako za mladi!

7

Zasýťme sa drahocenným vínom a myrhou rovnako,
nech nám neunikne ani jeden jarný kvet!

8

Ovenčme sa pukmi ruží prv, než odkvitnú!

9

Nikto z nás nech nie je bez účasti našej samopašnosti!
Zanecháme všade známky rozkoše.
Veď to je náš údel a to je náš lós!

(*) (Stať vyjadruje životnú zásadu neveriacich v posmrtný život: "Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme" (Iz 22,13; 1 Kor 15,32), hoci podobné hýrenia neboli ani Izraelitom dávnejších čias neznáme (Iz 28,1 n.; 5,22). – Myrhou si korenievali víno. Ale možno tu myslieť aj na voňavé masti, ktorými sa, najmä k hostinám, natierali aj Izraeliti, ale aj Gréci a Rimania (porov. Jdt 16,7–8; Est 2,12; Mt 26,7; Lk 7,46).)

Nenávisť zlosynov

10

Znásilnime spravodlivca biedneho,
nešetrime vdovu,
neostýchajme sa šedín starca vysokého veku!

11

Sila nech je mierou našej spravodlivosti,
lebo slabé preukazuje sa neužitočným.

12

Striehnime na spravodlivého, lebo je nám na ťarchu,
protiví sa našim výčinom,
vyčíta nám prestúpenia zákona,
vytýka nám chyby proti výchove.

13

Honosí sa, že má znalosť o Bohu,
nazýva sa synom Pánovým.

14

Žalobou je proti nášmu zmýšľaniu,
už aj pohľad naňho je nám na ťarchu.

15

Veď je život jeho nepodobný ostatným,
odlišné sú jeho chodníky.

16

Pokladá nás za spotvorených,
bočí od ciest našich ako od nečistoty,
blahoslaví koniec spravodlivých,
chválieva sa, že Boh je mu otcom.

(*) ("Pokladá nás za spotvorených," rozumej: "Pokladá nás za ľudí, ktorí zradili svoje náboženstvo a svoj národ." Hriešnikmi sú egyptskí Izraeliti, ktorí zapreli svoj rod i Boha, dali sa do služieb pohanov a vydávali pohanským súdom svojich pobožných bratov (pozri v. 18 n.).) 17

Pozrimeže, či sú jeho reči pravdivé,
viďme, ako sa mu povodí.

18

Ak je totiž spravodlivý vskutku Božím synom, zastane sa ho
a vytrhne ho z rúk odporcov.

19

Skúšajme ho potupou a mukami,
aby sme poznali jeho pokojnosť
a vyskúšali jeho pevnotu.

20

Odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu,
veď vraví, že sa mu dostane záchrany!"

(*) (Hriešnici nepoznajú tajomné Božie cesty (pozri v. 22), vidia, že Boh nepomáha pobožným, čo ich utvrdzuje v hriechu. Je veľmi pozoruhodná zhoda medzi výrazmi tejto state a výrazmi niektorých starozákonných mesiášskych proroctiev. Porov. napr. verš 18 so Ž 22,9; verš 19 s Iz 50,6; 53,7. Okrem toho sa slová tejto state často ozývajú aj v evanjeliách. Porov. reči nepriateľov Kristových pod krížom, Mt 27,43 s veršom 18; verše 13 a 16 s Jn 5,18 a 19,17; v. 13 s Jn 7,16 a 15,15, tiež s Mt 11,27. Preto sú mnohí Sv. Otcovia a aj novší katolícki exegéti toho názoru, že stať Múd 2,10–20 je mesiášske proroctvo. Iní katolícki učenci zasa zastávajú názor, že táto stať je síce mesiášskym proroctvom, ale len v zmysle predobraznom (typickom). Spravodliví, ktorých utrpenie sa tu opisuje, sú predobrazom trpiaceho Mesiáša, ktorý je Spravodlivým v plnom slova zmysle.)

Úvaha

21

Takto uvažujú, lenže blúdia,
lebo ich zaslepila ich neprávosť.

22

Nepoznajú Božie tajomstvá;
nemajú nádej na odplatu za spravodlivosť,
ani cenu čistých duší neuznávajú.

23

Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť,
urobil ho obrazom svojej podoby,

(*) (Boh stvoril človeka aj pre neporušiteľnosť telesnú, v raji ho obdaril nesmrteľnosťou tela, ktorú však človek stratil, pretože podľahol pokušeniu závistlivého diabla. Had, o ktorom je v Gn 3 reč, je teda diabol. Ale zo súvisu vidieť, že tu myslí Sväté písmo skôr na nesmrteľnosť duše, veď spravodliví čakajú posmrtnú odmenu (verše 16 a 22). Preto aj smrť, o ktorej je tu reč, je smrť večná, posmrtný trest, ktorý čaká na hriešnikov. Títo budú mať hroznú príležitosť z vlastnej skúsenosti poznať diabla.) 24

závisťou diabla však prišla na svet smrť:
skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.

Kontext   Úvod   Dozadu (Pies 8)   Dopredu (Múd 3)

Obsah