Múd1-5

I. Múdrosť, prameň šťastia, hl. 1 - 5

Múdrosť dosiahne, kto vyhýba hriechu 1,1-15

Múdrosť neznesie hriech

1

Milujte spravodlivosť, panovníci zeme!
Premýšľajte o Pánovi s dobromyseľnosťou,
hľadajte ho v úprimnosti srdca!

(*) (Nehovorí sa, kto oslovuje panovníkov zeme. Od 7,1 je však zrejmé, že sa slová tejto knihy dávajú do úst kráľovi Šalamúnovi (pozri úvod), hoci čitatelia vedeli, že ju nenapísal Šalamún. Šalamún oslovuje ostatných vládcov zeme, ale z nasledujúcich veršov vidno, že vlastne oslovuje všetkých Izraelitov. Tým, že kráľ oslovuje kráľov, mala kniha dostať väčšej váhy a dôraznosti. – "Milujte spravodlivosť" – ten istý grécky výraz sa nachádza v Ž 45,8 a v 1 Krn 29,17. Pod "spravodlivosťou" treba rozumieť plný súhlas myslenia a konania s Božou vôľou tak, ako je vyjadrená v prikázaniach zákona a svedomia.) 2

Lebo on sa dáva nájsť tým, čo ho nepokúšajú,
a tým zjavuje sa, ktorí voči nemu nie sú nedôverčiví.

3

Lebo prevrátené rozmýšľanie oddeľuje od Boha
a pokúšaná Moc odvrhuje pochabých.

(*) ("Moc" je moc božská.) 4

Do zlovoľnej duše múdrosť totiž nevkročí,
ani v tele, podrobenom hriechu, bývať nebude.

(*) (Rozumej: "telo", ktoré je nástrojom hriechu. V tomto zmysle aj apoštol hovorí o hriešnom tele (Rim 6,6.12). Z tohto verša nemožno usudzovať, že by pôvodca knihy pokladal telo (hmotu) za prameň a pôvod zla.) 5

Lebo pred pretvárkou uteká svätý duch výchovy,
vzďaľuje sa od pochabých myšlienok,
zaháňa ho približujúca sa neprávosť.

(*) (Duch výchovy človeka vychováva a vedie k čnosti. Je to Božia múdrosť, ktorá nevkročí do hriešneho a nerozumného človeka (v. 4).)

Rúhač neunikne trestu

6

Veď múdrosť je ľudomilný duch,
rúhača však nenechá pre jeho pery bez trestu,
pretože je svedkom jeho myšlienok,
naozajstným pozorovateľom jeho srdca
a je poslucháčom jeho jazyka.

(*) ("Myšlienok", doslovne "obličiek". Podľa názoru starovekých Izraelitov sú obličky strediskom citov, srdce sídlom myšlienok. Boh vie, čo človek cíti, myslí, hovorí.) 7

Veď Pánov duch naplňuje zemekruh,
ten, čo obopína všetko, pozná (každý) hlas.

(*) (V tomto verši niet ničoho panteistického. Len sa zdôrazňuje všadeprítomnosť Pánovho ducha, ako sa inde hovorí o všadeprítomnosti Pánovej (Jer 23,24; Ž 139,7; 1 Kr 8 27). – Pánov duch je sám Pán. Starý zákon ešte nevedel o tretej božskej Osobe. Podobné výroky však jednako pripravujú ľudí na toto tajomstvo.) 8

Preto neostane skrytý ten, kto vraví neprávosť,
neminie ho trestajúca spravodlivosť.

9

Zistia sa myšlienky bezbožníka
a zvesť o jeho rečiach dostáva sa k Pánovi,
aby boli potrestané jeho priestupky.

10

Lebo ucho Žiarlivosti všetko počuje,
neujde mu ani šepotavé mrmlanie.

(*) (Ucho Žiarlivosti je Božie ucho. Boh sa vo Svätom písme často predstavuje ako žiarlivý, ktorý svoju slávu neprepustí falošným bohom.) 11

Chráňteže sa neužitočného reptania,
uchráňte si jazyk od ohovárok,
lebo ani tajná reč neuniká trestu:
ústa, ktoré klamú, zabíjajú dušu.

(*) (Reptania proti Bohu.)

Boh chce, aby človek žil

12

Nehorlite za smrť na bludisku svojho života,
nepriťahujte si skazu činmi svojich rúk,

(*) (Porov. 5,6; Jak 5,20.) 13

pretože Boh nestvoril smrť,
neteší sa zo záhuby žijúcich.

14

Veď on stvoril všetko pre bytie:
tvory sveta sú tu pre spásu
a nieto v nich nijakého jedu záhuby,
podsvetie tiež nepanuje na zemi.

(*) (Výklad verša je ťažký. Znamená asi: Boh stvoril všetko na bytie. Nerozumné tvorstvo na bytie dočasné a určil mu za cieľ byť napomoci človeku. Preto sa hovorí, že tvorstvo je tu pre spásu človeka. Človeka stvoril k večnému životu, ak si sám nezapríčiní večnú smrť. Že je reč o večnej smrti človeka, vidno z toho, že časný život aj u spravodlivých sa končí smrťou (porov. v. 15). Ani peklo (diabol) nemá moc priviesť človeka do zatratenia, ak človek ostane spravodlivý. – "Jed záhuby" je doslovne "liek k záhube".) 15

Lebo spravodlivosť neokúsi smrť.

(*) ("Spravodlivosť" označuje v Biblii veľmi často čnostný život vôbec.)

Zločinci zasluhujú smrť, 1,16 - 2,24

Reči nevercov

16

Lenže hriešnici ju privolávajú rukami i rečami;
mysliac, že je priateľ, rozplývajú sa,
ba zmluvu s ňou uzatvárajú:
zasluhujú si stať sa jej korisťou.

(*) ("Rukami" rozumej: "hriešnymi činmi". "Rozplývajú sa" túžbou po smrti, po večnej skaze. Ironicky sa hovorí, že hriešnik žije, akoby sa nevedel dočkať zatratenia.)
1

Hovoria si, uvažujúc nesprávne:
"Krátky je a trudný život náš,
nieto lieku pre človeka na konci,
o nejakom záchrancovi z podsvetia tiež nikdy slýchať nebolo.

(*) (Neveriaci sa nazdávajú, že smrť je úplný zánik človeka. Z druhého sveta nik nemôže človeka priviesť späť k životu. Neveria v posmrtný život ani vzkriesenie.) 2

Veď len náhodou sme povstali
a neskôr budeme, akoby sme nikdy neboli bývali.
Veď dych v našom nose je len dym,
myšlienka je iskrou pri tlkote nášho srdca;

3

keď tá zhasne, telo bude popolom
a duch rozplynie sa ako riedky vzduch.

4

Časom sa i naše meno zabudne
a naše diela si nepripomenie nik,
náš život sa stratí ako stopa oblaku,
tak sa rozplynie ako hmla,
ktorú lúče slnka porozháňajú,
a stlačí ju jeho teplota.

5

Veď náš život iba prelet tône je.
Nieto návratu, keď nadíde náš skon;
spečatený je a nik sa nevráti.

(*) (Neverci neveria v Boha Stvoriteľa. Podľa nich všetko vzniklo náhodou, aj ľudský život. Preto niet čo dúfať v nejaký večný život, smrťou sa všetko končí a po človeku pomaly neostane ani stopy. Pominuteľnosť zjavov, ktorým sa prirovnáva ľudský život, je príslovečná. Dych, ktorý vychádza nosom, je znakom telesného života (Gn 2,7; Jób 27,3; Iz 2,22; Dan 10,17). Známkou duchovného života sú slová srdca, myšlienky. Ale neverec aj tieto pokladá len za čosi hmotného, za nejakú iskru, vytvorenú tlkotom srdca. Pozri aj pozn. k 1,6.)

Pôžitkárstvo hriešnikov

6

Hor’ sa teda!
Požívajme dobrá skutočné!
Užime si sveta rýchle, ako za mladi!

7

Zasýťme sa drahocenným vínom a myrhou rovnako,
nech nám neunikne ani jeden jarný kvet!

8

Ovenčme sa pukmi ruží prv, než odkvitnú!

9

Nikto z nás nech nie je bez účasti našej samopašnosti!
Zanecháme všade známky rozkoše.
Veď to je náš údel a to je náš lós!

(*) (Stať vyjadruje životnú zásadu neveriacich v posmrtný život: "Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme" (Iz 22,13; 1 Kor 15,32), hoci podobné hýrenia neboli ani Izraelitom dávnejších čias neznáme (Iz 28,1 n.; 5,22). – Myrhou si korenievali víno. Ale možno tu myslieť aj na voňavé masti, ktorými sa, najmä k hostinám, natierali aj Izraeliti, ale aj Gréci a Rimania (porov. Jdt 16,7–8; Est 2,12; Mt 26,7; Lk 7,46).)

Nenávisť zlosynov

10

Znásilnime spravodlivca biedneho,
nešetrime vdovu,
neostýchajme sa šedín starca vysokého veku!

11

Sila nech je mierou našej spravodlivosti,
lebo slabé preukazuje sa neužitočným.

12

Striehnime na spravodlivého, lebo je nám na ťarchu,
protiví sa našim výčinom,
vyčíta nám prestúpenia zákona,
vytýka nám chyby proti výchove.

13

Honosí sa, že má znalosť o Bohu,
nazýva sa synom Pánovým.

14

Žalobou je proti nášmu zmýšľaniu,
už aj pohľad naňho je nám na ťarchu.

15

Veď je život jeho nepodobný ostatným,
odlišné sú jeho chodníky.

16

Pokladá nás za spotvorených,
bočí od ciest našich ako od nečistoty,
blahoslaví koniec spravodlivých,
chválieva sa, že Boh je mu otcom.

(*) ("Pokladá nás za spotvorených," rozumej: "Pokladá nás za ľudí, ktorí zradili svoje náboženstvo a svoj národ." Hriešnikmi sú egyptskí Izraeliti, ktorí zapreli svoj rod i Boha, dali sa do služieb pohanov a vydávali pohanským súdom svojich pobožných bratov (pozri v. 18 n.).) 17

Pozrimeže, či sú jeho reči pravdivé,
viďme, ako sa mu povodí.

18

Ak je totiž spravodlivý vskutku Božím synom, zastane sa ho
a vytrhne ho z rúk odporcov.

19

Skúšajme ho potupou a mukami,
aby sme poznali jeho pokojnosť
a vyskúšali jeho pevnotu.

20

Odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu,
veď vraví, že sa mu dostane záchrany!"

(*) (Hriešnici nepoznajú tajomné Božie cesty (pozri v. 22), vidia, že Boh nepomáha pobožným, čo ich utvrdzuje v hriechu. Je veľmi pozoruhodná zhoda medzi výrazmi tejto state a výrazmi niektorých starozákonných mesiášskych proroctiev. Porov. napr. verš 18 so Ž 22,9; verš 19 s Iz 50,6; 53,7. Okrem toho sa slová tejto state často ozývajú aj v evanjeliách. Porov. reči nepriateľov Kristových pod krížom, Mt 27,43 s veršom 18; verše 13 a 16 s Jn 5,18 a 19,17; v. 13 s Jn 7,16 a 15,15, tiež s Mt 11,27. Preto sú mnohí Sv. Otcovia a aj novší katolícki exegéti toho názoru, že stať Múd 2,10–20 je mesiášske proroctvo. Iní katolícki učenci zasa zastávajú názor, že táto stať je síce mesiášskym proroctvom, ale len v zmysle predobraznom (typickom). Spravodliví, ktorých utrpenie sa tu opisuje, sú predobrazom trpiaceho Mesiáša, ktorý je Spravodlivým v plnom slova zmysle.)

Úvaha

21

Takto uvažujú, lenže blúdia,
lebo ich zaslepila ich neprávosť.

22

Nepoznajú Božie tajomstvá;
nemajú nádej na odplatu za spravodlivosť,
ani cenu čistých duší neuznávajú.

23

Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť,
urobil ho obrazom svojej podoby,

(*) (Boh stvoril človeka aj pre neporušiteľnosť telesnú, v raji ho obdaril nesmrteľnosťou tela, ktorú však človek stratil, pretože podľahol pokušeniu závistlivého diabla. Had, o ktorom je v Gn 3 reč, je teda diabol. Ale zo súvisu vidieť, že tu myslí Sväté písmo skôr na nesmrteľnosť duše, veď spravodliví čakajú posmrtnú odmenu (verše 16 a 22). Preto aj smrť, o ktorej je tu reč, je smrť večná, posmrtný trest, ktorý čaká na hriešnikov. Títo budú mať hroznú príležitosť z vlastnej skúsenosti poznať diabla.) 24

závisťou diabla však prišla na svet smrť:
skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.

Osudy dobrých a zlých, 3,1 - 5,23

Nádej a beznádejnosť

1

Duše spravodlivých sú však v Božích rukách,
muka sa ich nedotkne.

2

Nemúdri sa nazdávali, že je po nich;
za nešťastie posudzoval sa ich odchod,

3

za skazu ich poberanie od nás. -
Oni sú však na pokoji.

(*) ("Odchod, poberanie od nás" je smrť.) 4

Lebo keď aj, podľa mienky ľudí, pretrpeli muky,
jednako ich nádej bola plná nesmrteľnosti.

(*) (Výraz "nádej" (porov. Rim 5,2) má v živote spravodlivého človeka základné miesto. Jej objektom je nesmrteľnosť – athanasia. Práve tento výraz, až doteraz v celom SZ úplne nezvyčajný, ale dôverne známy Grékom, naznačuje buď nesmrteľnosť spomienky (porov. 8,13) alebo nesmrteľnosť duše. V našom prípade ho autor používa v druhom zmysle, aby ním naznačil šťastnú nesmrteľnosť v Božom kráľovstve ako odmenu za spravodlivý život (1,15; 2,23).) 5

Po nedlhom treste prijmú veľké dobrodenie,
pretože ich skúšal Boh a zistil,
že sú ho hodni.

6

Vyskúšal ich ako zlato v peci
a prijal ich ako celopalnú obetu.

(*) (Celostný zápal (celopal, celostná žertva) bol najvznešenejší druh starozákonných obetí; spálil sa pri ňom celý obetný dar.) 7

Skvieť sa budú v čase svojho navštívenia,
prebehnú sťa iskry cez trstinu,

(*) ("Čas navštívenia" je tu deň súdu sveta. Rýchlo horiaca trstina predstavuje pravdepodobne hriešnikov, iskra spravodlivých, ktorí budú súdiť hriešnikov, porov. Iz 1,31; Abd 1,18; Mt 19,28; Lk 22,30; 1 Kor 6,2–3.) 8

súdiť budú ľudstvo, nad národmi panovať
a Pán bude večne vládnuť nad nimi.

9

Tí, čo mali v neho nádej, poznajú pravdu
a čo boli verní, v láske zotrvajú pri ňom,
lebo milosti a zľutovania sa dostane jeho vyvoleným.

10

Ale bezbožníci utŕžia trest podľa toho, ako zmýšľali,
oni, čo pohrdli spravodlivým a odpadli od Pána.

11

Veď je nešťastný, kto pohŕda múdrosťou a ukáznenosťou,
prázdna je ich nádej, neplodná ich námaha
a ich diela neužitočné.

(*) (Nádej bezbožníkov je prázdna, pretože skladajú nádej len do vecí pominuteľných.) 12

Nerozumné sú ich manželky
a ich deti hanobné,
zlorečené je ich plemeno.

Radosť z detí nie je všetko

13

Šťastná bezdetná, keď žije nepoškvrnene,
a čo nepoznala hriešne obcovanie.
Bude mať plod pri prehliadke duší.

(*) (Za najväčšie požehnanie pokladali Izraeliti početné potomstvo. Neplodné ženy boli vystavené posmechu. Svätopisec opravuje tento názor a píše, že žena, ktorá sa v ničom neprehrešila proti manželským zákonom, a je neplodná, dostane odmenu v deň súdu a to bude jej plod.) 14

(Šťastný je) i bezdetný, čo nerobí nič ošklivé
a nič zlé nezamýšľa proti Pánovi!
Za vernosť dá sa mu skvelá odmena,
utešený údel v chráme Pánovom.

(*) ("Bezdetný", doslovne eunuch. Mojžišov zákon zakazoval klieštencom vstup do chrámu (Dt 23,1). Ale ak takýto muž (Mt 19,12) žije čnostne a pobožne, bude mať údel a zvláštnu milosť, t. j. odmenu v chráme nebeskom (Zjv 3,12; 7,15 nebo tiež volá chrámom). Svätopisec dosť zreteľne odkazuje v tomto a v nasl. verši na proroctvo Iz 56,3–5.) 15

Lebo dobré snahy prinášajú krásne ovocie,
neodumrie nikdy koreň múdrosti.

(*) (Neplodný muž sa už nemusí žalovať, že je suchým stromom (Iz 56,3).) 16

Deti cudzoložníkov však nie sú vydarené
a plod hriešnej lásky hynie.

17

I keď dlho žijú, nemajú ich za nič,
bez cti bude nakoniec ich staroba.

18

Ak však zomrú včasne, nebudú mať nádeje
ani útechy v deň súdu,

19

lebo zlý je koniec nečestného rodu.

(*) (Deti narodené z hriechu cudzoložstva môžu byť aj deti Izraelitov z pohanských manželiek alebo deti odpadlíkov od Boha. – Svätopisec hovorí podľa starozákonného presvedčenia, že Boh trestá hriechy rodičov na deťoch.)

Bezdetnosť spravodlivca a mnohodetnosť hriešnika

1

Lepšia (je) bezdetnosť s čnosťou,
nesmrteľnosť je v jej spomienke;
lebo ju uznáva Boh i ľudia.

2

Ak prítomná je napodobňujú ju,
ak je naďaleko, tak mrú túžbou po nej.
Vo večnosti vykračuje, vencom zdobená, jak víťaz,
lebo v zápolení čistých bojov vyhrala.

(*) (Ak by niekto mohol mať dietky len za cenu hriechu, lepšie je, keď ostane bezdetný, ale čnostný. Pamiatka takejto bezdetnosti a čnosti je nesmrteľná a od Boha môže očakávať víťaznú korunu (porov. 1 Kor 9,24; Flp 2,16; 3,12 n.; 1 Tim 6,12; 2 Tim 2,5 atď.). – Začiatok 1. verša číta dnešná Vulg: "aké krásne je čisté pokolenie!" Ale z citátov Sv. Otcov vidieť, že ani pôvodná Vulg nemala takéto znenie. O panenstve nie je tu teda reč, myslí sa na manželov, ktorí žijú čnostne.) 3

Veľký kŕdeľ detí nie je necudníkom na osoh,
z výhonkov, čo nie sú pravé, nepúšťajú koreň hlboko,
nechytajú sa pevnej postate.

4

Ak aj načas vyháňajú do ratolestí,
to, čo nie je pevné, vykyvoce vietor,
prudkosť víchrov to vyvalí z koreňa.

5

Slabé vetvy budú olámané,
ich plod bez úžitku, nezrelý na jedlo,
a vôbec na nič sa nehodí.

6

Lebo deti, narodené zo snov protizákonných,
pri svojom súde dosvedčujú planosť svojich rodičov.

(*) ("Protizákonné sny" označujú hriešne, cudzoložné obcovanie rodičov.)

Včasná smrť - dlhý život

7

Spravodlivý, i keď mrie predčasne, bude na pokoji.

(*) (Porov: 3,3; Iz 57,1 n.) 8

Veď nie dlhé roky robia starobu hodnou cti,
ani sa ona nemeria počtom liet.

9

Šediny sú človekovi múdrosťou,
starým vekom život nepoškvrnený.

10

Pretože sa ľúbil Bohu, stal sa jeho miláčikom,
pretože žil medzi hriešnikmi, bol prenesený.

(*) (Narážka na Henocha, ktorého Boh vzal, aby nemusel žiť medzi hriešnikmi, Gn 5,24; Sir 44,16; Hebr 11,5.) 11

Bol vzatý, aby zloba nezmenila jeho zmýšľanie,
alebo klam, aby jeho dušu nezviedol.

12

Lebo šaľba hriechu zacláňa to, čo je šľachetné,
závrat zo zlej túžby myseľ nevinnú.

13

Hoc bol skoro dokonalý, prežil časy dlhé.

14

Ľúbila sa jeho duša Bohu,
preto sa ponáhľal sprostred hriechu preč.
Ľudia to videli, lenže nechápali,
ani si to k srdcu nepripúšťali,

(*) (Predčasná smrť nie je vždy trestom.) 15

že on svojich vyvolených obdarúva milosťou a milosrdenstvom
a že navštevuje svojich nábožných.

(*) (Rozumej: Boh je k svojim láskavý a milosrdný. Navštívenie tu znamená Božiu pomoc.) 16

Mŕtvy spravodlivec odsudzuje živých hriešnikov,
mladosť skoro dokonalá mnohoročnú starobu hriešnika.

17

Vidia síce koniec múdreho,
a predsa nechápu, čo s ním Boh zamýšľal,
ani prečo ho Pán do bezpečia postavil.

18

Vidia, ale súdia opovržlivo,
lenže im sa bude Pán posmievať.

19

Potom budú mŕtvolami bez úcty,
na posmech medzi umrlcami večnými,
lebo ich strmhlav pozráža, že ani nehlesnú,
vykýve ich z pevnej postate
a až do posledného ich strašne odsúdi.
Budú trpieť muky
a vyhasne aj ich pamiatka.

(*) (Pre mŕtvolu bolo veľké zneuctenie, keď ju nepochovali.) 20

S bázňou prídu vtedy, keď budú sa vypočítavať ich hriechy,
a ich neprávosti ich usvedčia z očí do očí.

Súd. Dôvera dobrých, nárek hriešnikov

1

Vtedy sa spravodlivý postaví s veľkou dôverou
pred tvárou tých, čo ho sužovali (kedysi)
a čo znevažovali jeho námahy.

2

Keď to uzrú, zmocní sa ich strašná hrôza,
zmeravejú z nečakanej spásy.

3

Navzájom si budú vravieť s ľútosťou,
zo skľúčenej duše horekovať budú:
"To tento bol, ktorého sme vysmievali kedysi,
zasypávali ho posmechom, my blázni!

(*) (Ľútosť hriešnikov je neskorá, a preto už neúčinná.) 4

Nazdávali sme sa, že jeho život je šialenstvom
a že jeho koniec je potupný.

(*) (Porov. 2,13.16.18.) 5

A hľa, veď ho medzi Božích synov pripočítali
a má údel medzi svätými!

6

A tak teda my sme zišli z cesty pravdy
nám nesvietilo svetlo spravodlivosti
a nám slnko nevychádzalo.

7

Pechorili sme sa na chodníkoch neresti a záhuby,
poprechádzali sme púšte neschodné,
ale cestu Pána sme nepoznali.

8

Čo nám pomohla namyslenosť?
Čo nám osožilo imanie s vystatovaním?

9

Toto pominulo všetko ako tieň,
tak ako letmá zvesť.

10

Ako loď, čo brázdi rozvlnené more,
keď prešla, stopy po nej nenájdeš
ani znaku na vlnách po jej kormidle;

11

alebo ako keď vtáča vzduchom preletí,
nemožno nájsť nijaký znak, kade letelo:
iba šumom krídel udiera ľahký vzduch
a rozráža ho silou pískania,
máva krídlami a razí si cestu pred sebou,
ale potom niet znaku po jeho prelete;

12

alebo ako keď sa šíp vystrelí do cieľa,
preťatý vzduch sa hneď zleje dovedna,
takže jeho dráhu nepoznať:

13

Tak sme aj my - (sotva) narodení - zomreli;
nemohli sme ani náznak čnosti ukázať,
lež vo svojej zlobe boli sme schvátení."

(*) (Hriešnikov už nie to trápi, že život bol krátky (porov. 2,1 n.), ale že neostalo po ňom nijakej stopy. – Po 13. verši Vulg ešte vsúva jeden verš: "takto vravia v pekle tí, čo zhrešili", preto je vo Vulg číslovanie veršov trocha odchylné. Verš je len neskorším dodatkom, v pôvodine ho niet.) 14(15)

Áno, nádej hriešnika je ako pleva, ktorú vietor odnáša,
ako tenká pena, rozohnaná víchricou,
sťa dym, ktorý vietor odveje;
mizne ako rozpomienka na hosťa jednodenného.

(*) (Slovo "pena" (grécky "achné") čítame s Vulgátou. Pôvodina má: "inovať" (grécky "pachné"). Aj miesto slova "pleva" (gr. "chnús") čítajú mnohé grécke kódexy "popol", "prach" (gr. "chús"). Zmysel je vždy rovnaký, ale slová, ku ktorým sme sa priklonili, zdajú sa nám najvýstižnejšie.)

Odmena a trest

15(16)

Spravodliví žijú naveky.
V Pánovi je ich odmena
a starosť o nich má Najvyšší.

16(17)

Preto prijmú skvostné kráľovstvo,
z Pánovej ruky krásnu korunu,
lebo svojou pravicou ich bude kryť,
svojím ramenom ich bude chrániť.

(*) (Opisuje sa večná odmena a sláva spravodlivých.) 17(18)

Za výzbroj si vezme svoju horlivosť,
tvorstvo použije za zbraň na potrestanie nepriateľov.

18(19)

Oblečie si ako pancier spravodlivosť,
ako šišak si nasadí pravdivý súd,

19(20)

svätosť vezme za nepremožiteľný štít,

20(21)

za britký meč naostri si hnev:
Celý svet s ním pôjde proti bláznom do boja.

21(22)

Blesky dobre cielené biť budú,
páliť budú z mrakov k cieľu ako z kuše dobre napätej,

22(23)

z praku budú fŕkať krúpy plné jedovatosti,
rozzúri sa morská voda proti nim,
rozbesnené rieky ich zaplavia.

23(24)

Postaví sa proti nim dych Všemohúceho,
rozpráši ich ako víchrica.
Tak hriech obráti v púšť celý svet.
Takto zločin povyvracia panovnícke tróny.

(*) (Do boja proti hriešnikom zapojí Boh celé tvorstvo. Oblaky sa predstavujú ako kuša, z ktorej miesto šípov rachotia blesky. Ale Boh už tu na zemi podobným spôsobom bojuje proti hriešnikom. Stačí jedno Pánovo slovo, ba jeden dych (v. 23; porov. Iz 11,4; Jób 4,9), živly sa rozzúria a spustošia zem. Boh týmito zákrokmi tresce hriech, nezákonnosť; je to teda hriech, ktorý pustoší zem.)
Kontext   Úvod   Dozadu (Pies 8)   Dopredu (Múd 6)

Obsah