Ona prvostvoreného otca sveta chránila,
kým bol ešte stvorený len sám,
vytrhla ho z jeho poklesku;

dala mu tiež silu vládnuť nad všetkým.

Nespravodlivý však v svojom hneve od nej odpadol;
zhynul zášťou bratovražednou.

Keď preň prišla na zem potopa,
zas to bola múdrosť, ktorá prinášala záchranu,
keďže na slabučkom dreve spravodlivého previedla.

Keď sa pre všeobecnú zločinnosť porozdeľovali národy,
ona našla spravodlivého, uchovala ho bez úhony pred Bohom
a zachovala ho silným napriek jeho útrpnosti so synom.

Pri záhube bezbožníkov ona zachránila spravodlivého,
keď on utekal pred ohňom, čo padal na Päťmestie.

Po nich, na svedectvo zločinu,
púšť dosiaľ ostala, z ktorej sa vše dymí,
stromy, čo v nevhodný čas nesú ovocie,
a pomník neveriacej duše, vyčnievavý soľný stĺp.

Keďže obchádzali múdrosť,
nielenže si škodili tým, že nepoznali, čo je šľachetné,
lež aj živým zanechali pomník svojej pochabosti,
aby to, čo popáchali, neostalo ukryté.

Múdrosť naopak zachránila od lopôt tých, ktorí jej slúžili.

Ona spravodlivého vodila po rovných cestách,
keď pred bratovým hnevom utekal,
dala mu zrieť Božie kráľovstvo,
udelila mu znalosť svätých vecí,
cez námahy ho priviedla k zámožnosti,
rozmnožila plody jeho roboty.

Bývala mu na pomoci proti hrabivosti utláčateľov
a dopomohla mu k bohatstvu.

Ochraňovala ho od nepriateľov,
pred prenasledovateľmi mu poskytovala bezpečnosť,
v ťažkom boji mu dopomáhala k víťazstvu,
aby poznal, že bohabojnosť je mocnejšia ako všetko (ostatné).

Ona predaného spravodlivca neopustila,
ale ochraňovala ho pred hriechom.

Zostúpila s ním do žalára,
neopustila ho v okovách,
kým mu nepriniesla žezlo kráľovské
a moc nad jeho utláčateľmi.
Usvedčila zo lží jeho ohováračov,
a udelila mu večnú slávu.

Ona vymanila od národa utláčateľov
ľud svätý a rod bezúhonný.

Vošla do duše Božieho sluhu,
takže zázrakmi a znameniami hrozným kráľom odolal.

Svätým za ich práce dala mzdu
a viedla ich cestou zázračnou.

Vo dne bola pre nich prístreším,
v noci svetlom hviezd.

Previedla ich morom Červeným,
odprevadila ich cez náramnú vodu.
Ich nepriateľov však potopila vo vlnách
a zas ich vyvrhla z morských priehlbín.

A tak spravodliví olúpili bezbožných.
Tvoje sväté meno, Pane, ospevovali,
velebili svorne tvoju ruku víťaznú.

Lebo múdrosť otvorila ústa nemých,
výrečnými urobila jazyky nemluvniat.

Ich podujatia završovala úspechom
pod vedením svätého proroka.

Prešli púšťou neobývanou,
na neschodných miestach stavali si stany.

Nepriateľom vzdorovali, odporcov odrážali.

Keď ich trápil smäd, nuž vzývali teba
a dostali vodu zo strmého skaliska,
uhasenie smädu zo žulového kameňa.

Čím boli ich nepriatelia trestaní,

toho sa im dostalo sťa dobrodenia v potrebe.

Miesto rieky ustavične tečúcej,
zamútenej krvou nečistou

ako trest za rozkaz vraždiť deti,
dal si im hojnosť vody nečakane

a predošlým smädom si im ukázal,
ako prísne si potrestal ich nepriateľov.

Keď ich skúšal, hoc len milosrdne boli trestaní,
poznali, aké veľké muky bolo treba pretrpieť pohanom,
v hneve trestaným.

Ich si skúšal ako otec napomínaním,
tamtých si však odsúdil a trestal ako prísny kráľ.

Ďaleko či blízko, rovnako boli trápení;

stihol ich totiž dvojaký zármutok
a ston, keď sa rozpamätali na minulosť.

Lebo keď počuli, že ich trestmi
sa tamtým pomáha, pocítili Pána.

Lebo toho, koho vyhodili kedysi a zamietli s posmechom,
museli obdivovať, keď bol udalostiam koniec,
keďže celkom ináč trpeli smäd ako spravodliví.

Za ich nezmyselné, bohaprázdne rozumy,
ktorými sa dali zviesť, že uctievali nemé plazy a hmyz ničomný,
poslal si na nich za trest množstvo nemých zvieratiek,

aby poznali, že čím kto hreší, tým aj potrestaný býva.

Veď nebolo nemožné tvojej všemohúcej ruke,
čo vytvorila svet z beztvárnej hmoty,
poslať na nich množstvo medveďov a levov ukrutných,

či novostvorenú zver, ľútu, neznámu,
ktorá vydychuje paru ohňom sršiacu,
alebo vypúšťa dym smradľavý,
alebo vystreľuje z očí iskry desivé,

takže nielen útok jej ich mohol zničiť,
ale i jej hrozný pohľad ich mohol usmrtiť.

Ba aj okrem toho - jedinému dychu mohli podľahnúť
pomstou tvojou stíhaní,
dychom tvojej moci odviati.
Lenže ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko.

Lebo ty vždy môžeš uplatňovať svoju veľkú moc.
Ktože môže odolávať sile tvojho ramena?

Lebo celý svet pred tebou je sťa prášok na vážke
a sťa kvapka rosy, ktorá pred svitaním na zem dopadá.

Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný,
zhovievavý bývaš s hriechmi ľudí, aby sa kajali.

Lebo všetko, čo je, miluješ
a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil;
lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril.

Akože by mohlo obstáť niečo, keby si to nechcel ty?
Ako by sa bolo zachovalo niečo, keby si to nebol ty k jestvote povolal?

Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života;