Ich podujatia završovala úspechom
pod vedením svätého proroka.

Prešli púšťou neobývanou,
na neschodných miestach stavali si stany.

Nepriateľom vzdorovali, odporcov odrážali.

Keď ich trápil smäd, nuž vzývali teba
a dostali vodu zo strmého skaliska,
uhasenie smädu zo žulového kameňa.

Čím boli ich nepriatelia trestaní,

toho sa im dostalo sťa dobrodenia v potrebe.

Miesto rieky ustavične tečúcej,
zamútenej krvou nečistou

ako trest za rozkaz vraždiť deti,
dal si im hojnosť vody nečakane

a predošlým smädom si im ukázal,
ako prísne si potrestal ich nepriateľov.

Keď ich skúšal, hoc len milosrdne boli trestaní,
poznali, aké veľké muky bolo treba pretrpieť pohanom,
v hneve trestaným.

Ich si skúšal ako otec napomínaním,
tamtých si však odsúdil a trestal ako prísny kráľ.

Ďaleko či blízko, rovnako boli trápení;

stihol ich totiž dvojaký zármutok
a ston, keď sa rozpamätali na minulosť.

Lebo keď počuli, že ich trestmi
sa tamtým pomáha, pocítili Pána.

Lebo toho, koho vyhodili kedysi a zamietli s posmechom,
museli obdivovať, keď bol udalostiam koniec,
keďže celkom ináč trpeli smäd ako spravodliví.

Za ich nezmyselné, bohaprázdne rozumy,
ktorými sa dali zviesť, že uctievali nemé plazy a hmyz ničomný,
poslal si na nich za trest množstvo nemých zvieratiek,

aby poznali, že čím kto hreší, tým aj potrestaný býva.

Veď nebolo nemožné tvojej všemohúcej ruke,
čo vytvorila svet z beztvárnej hmoty,
poslať na nich množstvo medveďov a levov ukrutných,

či novostvorenú zver, ľútu, neznámu,
ktorá vydychuje paru ohňom sršiacu,
alebo vypúšťa dym smradľavý,
alebo vystreľuje z očí iskry desivé,

takže nielen útok jej ich mohol zničiť,
ale i jej hrozný pohľad ich mohol usmrtiť.

Ba aj okrem toho - jedinému dychu mohli podľahnúť
pomstou tvojou stíhaní,
dychom tvojej moci odviati.
Lenže ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko.

Lebo ty vždy môžeš uplatňovať svoju veľkú moc.
Ktože môže odolávať sile tvojho ramena?

Lebo celý svet pred tebou je sťa prášok na vážke
a sťa kvapka rosy, ktorá pred svitaním na zem dopadá.

Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný,
zhovievavý bývaš s hriechmi ľudí, aby sa kajali.

Lebo všetko, čo je, miluješ
a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil;
lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril.

Akože by mohlo obstáť niečo, keby si to nechcel ty?
Ako by sa bolo zachovalo niečo, keby si to nebol ty k jestvote povolal?

Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života;

veď tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom.

Preto mierne karháš tých, čo poblúdia,
napomínaš ich tým, keď im pripomínaš to, čím zhrešili,
aby zanechali hriech a verili v teba, Pane.

Lebo si nenávidel tých, čo dávno obývali tvoju svätú zem,

pretože sa dopúšťali ohavného čarodejníctva,
bezbožného modlárstva,

taktiež boli nemilosrdnými vrahmi dietok,
črevožrútmi na obetnom hodokvase, (kde sa jedlo) ľudské mäso a krv,
pretože sa dali zasväcovať uprostred šialencov,

tiež preto, že boli rodičmi, čo vlastnoručne zabíjali bezmocné deti,
a rukou našich otcov chcel si ich vyhubiť,

aby v Božích dietkach mala osadníkov, akých zasluhuje
krajina, ktorá ti je zo všetkých najdrahšia.

Lež aj ich si šetril, že to boli ľudia,
nuž poslal si osy sťaby svojho vojska predchodcov,
aby ich postupne ničili.

Hoci si mohol modlárov podrobiť spravodlivým v boji
alebo hroznou zverou, či prísnym slovom naraz znivočiť,

trestal si ich však postupne a dal si im čas na pokánie,
hoc si vedel, že ich pôvod je zlý
a ich zloba vrodená,
že ich zmýšľanie sa nikdy nezmení;

od počiatku boli totiž zlorečeným semenom.

A kto ti smie povedať: "Čo si to urobil?",
alebo kto sa môže tvojmu súdu sprotiviť?
Kto ťa bude obviňovať, že si zničil národy, ktoré si ty stvoril?
Alebo kto proti tebe vystúpi a bude obhajovať ľudí nespravodlivých?

Lebo okrem teba nieto Boha, ktorý by sa staral o všetko,
žeby si prv dokazovať musel, že si nespravodlivo nesúdil.

Ani kráľ a ani uchvatiteľ moci nemôže ti vyčítať
pre tých, ktorých si potrestal.

Pretože však ty si spravodlivý, spravodlivo všetko usporadúvaš;
odsúdiť však toho, kto trest nezasluhuje,
ty pokladáš za vec s tvojou mocou nezrovnateľnú.

Tvoja moc je totiž základ spravodlivosti;
a že vládneš nad všetkými, pôsobí, že si voči všetkým plný ohľadu.

Lebo ty len vtedy ukazuješ svoju silu,
keď ľudia neveria v dokonalosť tvojej moci,
a tých, čo ju poznajú, tresceš za odbojnosť.

Ty však, hoci si mocný panovník, súdiš láskavo
a spravuješ nás s veľkou zhovievavosťou,
lebo kedy len chceš, máš moc poruke.

Takým počínaním si poučil svoj ľud,
že ten, kto je spravodlivý, má byť ľudomilný.
Svojim synom dal si nádej radostnú,
že im dávaš príležitosť na pokánie, keď zhrešia.

Lebo ak si nepriateľov svojich detí,
ktorí boli hodni smrti,
s toľkým ohľadom, ba s prosbou trestával,
že si im dal čas i príležitosť odvrátiť sa od zlého,

s koľkou zhovievavosťou si potom súdil svojich synov,
ktorých otcom si dal pod prísahou zmluvy plné krásnych prísľubov!

Kým nás teda karháš, šľaháš našich nepriateľov desaťtisíc ráz,
by sme mali na pamäti tvoju dobrotivosť, keď my súdime,
a keď zasa budeme my trestaní, aby sme tiež zľutovanie čakali.

Preto si nespravodlivých, tých, čo prežili svoj život pochabo,
trestával ich vlastnými ohavnosťami.

Veď až priďaleko zablúdili na chodníkoch omylu:
Pokladali za bohov,
čo medzi zvieratami je najodpornejšie a najopovrhovanejšie,
a sťa nerozumné deti dávali sa zavádzať.

Preto si tiež na nich, ako na deti, čo rozum nemajú,
poslal smiešny trest.

Tí však, ktorí takým smiešnym trestom nedajú sa napraviť,
tí musia okúsiť súd hoden Boha.

Lebo keď sa na nich, na domnelých bohov,
skrze ktorých boli trestaní,
sami vo svojom utrpení zlostili,
videli, že pravý Boh je ten,
ktorého prv poznať odopierali.
Preto ich stihol tiež najkrajnejší trest.

Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu,
ktorým chybovala znalosť Boha,
ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je,
a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela,

ale oheň, vietor, či letmý vzduch,
hviezdny okruh, či vodu náramnú,
alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet.

Keď už, zvedení ich krásou, pokladali ich za bohov,
nuž bolo im treba vedieť, o čo nádhernejší je ich Pán;
veď ich stvoril prapôvodca krásy.

A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas,
mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca.

Lebo z veľkosti a krásy stvorení
sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ.

Ale títo zasluhujú jednako len menšiu výčitku,
veď oni blúdia hádam iba preto,
lebo hľadajú a chcú nájsť Boha.

Keď sa zapodievajú jeho dielami, skúmajú ich
a dávajú sa zviesť pohľadu, lebo to, čo vidia, také pekné je.

Lenže ani im nemožno odpustiť.

Lebo keď schopní boli toľkých znalostí,
že mohli svet preskúmať,
akože ešte prv nenašli tých vecí Vladára?

Nešťastní sú však a v mŕtve veci nádej skladajú
tí, čo bohmi nazývajú diela ľudských rúk:
Zlato, striebro, umelecké výtvory a podoby zvierat
abo kameň márny, spracovaný rukou pradávnou.

Taký drevorubač, napríklad, spílil riadny strom,
zručne z neho všetku kôru olúpal,
spracoval ho a obratne
spravil z neho užitočný nástroj pre domácu potrebu;

to, čo pri robote odpadlo,
upotrebil na prípravu pokrmu;

akýsi odpadok však, ktorý sa už nedá na nič použiť,
krivé drevo prerastené hrčami,
vzal a vyrezával ledabolo pre kratochvíľu,
sformoval ho zo zábavy bez prílišnej starostlivosti,
dal mu ľudskú podobu,

alebo ho pripodobnil hocakému zvieraťu,
zamazal ho hlinkou, líčidlom mu namaľoval do ružova pleť,
pozatieral na ňom každú poškvrnu.

Potom mu zhotovil vhodný príbytok,
postavil ho k stene a pripevnil železom.

Stará sa oň, aby nespadlo,
veď vie, že si samo pomôcť nemôže,
lebo je to soška, utisnutá na pomoc.

Jednako sa modlí k nemu za imanie, za ženu i za deti,
nehanbí sa osloviť to, čo bezduché je;
vzýva za zdravie to, čo je bezmocné,

za život sa modlí k mŕtvemu,
prosí o pomoc to, čo je bezvládne,
za šťastlivú cestu to, čo ani nehne nohami,

pre zárobok, práce zdar a úspech svojej roboty
žiada silu od toho, čo sám má ruky nevládne.

Iný zasa, čo sa hodlá plaviť po mori,
čo sa chystá precestovať divé vlniská,
vzýva drevo krehkejšie než loď, čo nesie ho.

Lebo túto vymyslela túžba po zisku,
zhotovil ju umelecký dômysel.

Tvoja prozreteľnosť, Otče, vedie ju,
lebo ty si aj po mori cestu dal,
spoľahlivý chodník medzi vlnami.

Ukázať si chcel, že môžeš z čohokoľvek zachrániť,
toho, čo nastúpi na loď, i keď nie je vycvičený námorník.

Ty chceš, aby ladom neležali diela tvojej múdrosti.
Preto ľudia zverujú svoj život drevu nepatrnému,
prejdú cez prúd na plti a nič sa im nestane.

Tak aj v praveku, keď pyšní obri hynuli,
nádej sveta vyhľadala útočište na plti,
a tak rukou tvojou riadená
zanechala svetu pre nový rod semeno.

Požehnané drevo, ktoré slúži spravodlivosti.

Prekliata je (modla) urobená rukou aj s tým, čo ju robil.
On preto, že ju spravil,
ona preto, že je nazývaná bohom, hoc je vecou pominuteľnou.

Boh rovnako totiž nenávidí modlára aj jeho dielo pohanské.

Veď výtvor i s výrobcom spolu stihne trest.

Preto príde súd i na pohanských bôžikov,
nakoľko sa stali ohavami v Božom stvorenstve
ľudským dušiam na pohoršenie,
tiež kosílkou nohám nemúdrych.

Vymyslenie modiel je začiatkom modlárstva
a ich vynález je skazou života.

Lebo od počiatku neboli,
ani večne nebudú.

Dostali sa na svet pre márnomyseľné ľudské blúznenie;
preto im je náhly koniec súdený.

Ktorýsi otec, príliš utrápený predčasným zármutkom,
dal si spraviť obraz svojho priskoro zomrelého dieťaťa
a pomaly začal ako boha uctievať toho, čo predtým zomrel,
a tým, ktorí mu boli podriadení, ustanovil tajný kult a svätenie.

Potom, po nejakom čase,
sa tento bezbožný zvyk rozmáhal stále viac,
napokon bol zachovaný ako zákon:
klaňali sa modlám, lebo tak rozkázali mocnári.

Pretože ich ľudia nemohli ctiť zblízka, lebo bývavali príliš ďaleko,
z diaľky si urobili o ich podobe predstavu
a zhotovili veľkolepý obraz svojho kráľa cteného,
aby mohli neprítomnému tak vrúcne pochlebovať,
akoby bol prítomný.

Ku zvýšeniu úcty poháňala umelcova ctibažnosť
aj tých, ktorí tohto kráľa ani nepoznali.

On sa totiž chcel vladárovi rýchlo zapáčiť
a vynaložil všetko svoje umenie, len aby obraz bol čo najkrajší.

Potom zástup, uchvátený krásou výtvoru,
toho, ktorého ešte prednedávnom ctil ako človeka,
pokladal za bytosť hodnu bohocty.

Toto teda bolo živým na skazu,
že ľudia, čo podrobovali sa buď nešťastiu, buď moci kniežacej,
prenášali neprenosné meno na kameň a na drevo.

Nebolo im dosť, že mali mylný názor o Bohu,
ale žijúc v mravnom rozvrate, čo prýštil z ich nevedomosti,
nazývajú šťastím také veľké zlá.

Ani pri deťovražedných obetách, či pri pokútnych tajných obradoch,
ani pri divých hostinách s výstrednými obyčajami

nedbajú ani na čistotu života, ani manželstva,
ale zákernícky zabíja druh druha,
alebo ho zarmucuje cudzoložstvom.

Všetko bez rozdielu drží krviprelievanie, vražda, krádež, podvod,
podplácanie, vierolomnosť, vzbura, krivá prísaha,

prenasledovanie dobrých, zabúdanie na dobrodenia,
sprzňovanie duší, smilstvo proti prírode,
rozvrat manželského zväzku, cudzoložstvo, samopaš.

Lebo uctievanie modiel bezmenných
je počiatok i príčina, i koniec všetkého zla.

Lebo buďto zúria na svojich zábavách, alebo prorokujú lož,
alebo sa oddávajú nerestiam,
alebo ľahkovážne prisahajú krivo.

Pretože sa spoliehajú na bezduchých bôžikov,
nečakajú trest, keď prisahajú falošne.

Ale za oboje ich neminie spravodlivý trest
preto, že si zle predstavovali Boha, keď sa pridŕžali bôžikov,
i že krivo prisahali v lesti, opovrhujúc svätosťou.

Veď nie moc tých, na ktorých sa prisahá,
ale trest, čo prináleží hriešnikom,
stíha vždycky prestúpenia zločincov.

Ty však, Bože náš, si dobrý a si verný,
si zhovievavý a všetko riadiš s milosrdenstvom.

I keď hrešíme, sme tvoji, známe tvoju moc;
ale nezhrešíme, lebo vieme, že patríme tebe.

Lebo teba poznať, to je zvrchovaná spravodlivosť
a uvedomiť si tvoju moc je koreň nesmrteľnosti.

Veď nás nezviedol zlý ľudský výmysel
ani márna práca maliarov:
Keď blázon pozrie na sochu pestro natretú farbami,

vzbudzuje v ňom dychtivosť,
takže túži po bezduchej kráse neživého obrazu.

Milovníci zla a hodni takých nádejí
sú tí, čo ich robia, aj tí, ktorí po nich túžia a ctia ich.

Hrnčiar namáhavo miesi mäkkú hlinu
a robí z nej rozmanité predmety pre naše potreby;
a z tej istej hliny robí nádoby,
ktoré slúžia na slušné účely,
lež i na opačné, všetky rovnako;
hrnčiar rozhoduje o veci,
na ktorý z tých dvoch cieľov treba použiť tú či onú nádobu.

A tak robí s námahou zle vynaloženou
z tej istej hliny ničotného bôžika:
On, čo sám len pred nedávnom povstal zo zeme
a zas onedlho musí vrátiť sa ta, odkiaľ vzatý bol,
keď sa bude požadovať od neho späť duša, čo mu bola vypožičaná.

Ale nestará sa o to, že mu treba zomrieť čoskoro
ani o to, že má krátky život pred sebou,
ale preteká sa so zlatníkmi, so strieborníkmi,
kovolejcov napodobňuje
a pokladá si za slávu, že robí napodobeniny.

Jeho srdce je popol a jeho nádej ničotnejšia ako zem,
jeho život je bezcennejší ako hlina,

lebo nepoznáva toho, kto ho utvoril,
kto mu dušu vdýchol, ktorá pracuje,
kto vložil do neho životodarný dych,

lež nazdáva sa, že náš život je detská hra
a žitie je len trhovisko výnosné,
lebo, vraví, treba na hocičom, hoc i na zlom zarábať.

Takýto vie lepšie než kto iný, že dopúšťa sa zlého,
keď (z tej istej) hmoty zeme tvorí krehké nádoby i bôžikov.

Oni sú však všetci spochabení načisto a biednejší než nemluvňa,
nepriatelia tvojho ľudu, ktorí ho zapriahli do jarma,

lebo všetky modly pohanov i oni pokladajú za bohov,
ktorí ani oči nemajú, aby videli,
ani nozdry, aby vdychovali vzduch,
ani uši, aby počuli,
ani prsty na rukách, aby hmatali,
čo i nohy majú chôdze neschopné.

Veď ich utvoril človek,
urobil ich taký, čo i sám má dušu vypožičanú.
Lebo ani jeden človek nevie spraviť boha, čo by mu bol podobný.

Smrteľný však dokáže len čosi mŕtve spraviť modlárskymi rukami.
Veď on lepší je než tí, ktorých uctieva,
pretože on žije, ale oni nie.

Dokonca ctia najhnusnejšie zvieratá,
lebo súdiac dľa ich nerozumu, tie horšie sú ako ostatné.

Ani pekné nie sú, žeby bolo možné mať v nich záľubu,
ako sa to môže pri pohľade na zvieratá prihodiť.
Takto stratili i chválu Boha, i jeho požehnanie.