Nár+4

* Keď odviedli Izrael do zajatia a Jeruzalem ostal opustený, sedel Jeremiáš v plači a týmito žalospevmi nariekal nad Jeruzalemom. Zatrpknutou dušou si vzdychol, zakvílil a prehovoril: (*) (Úvodný verš, ktorý obsahuje poznámku o vzniku Nárekov, prekladáme z Vulg. V pôvodine ho niet, ani nepatrí k pôvodnému dielu. Je i v LXX, no trocha kratší.)

Prvá elégia

Alef 1

Ach, ako sedí osamelé mesto
(kedysi) plné ľudu,
postihol osud vdovy
paniu národov,
kňažná medzi krajinami
ostala poplatnicou.

(*) (Prorok vo svojich nárekoch často a hneď aj tu na začiatku zosobňuje Jeruzalem. Mesto ovdovelo, lebo ho opustil Boh (porov. pozn. k Iz 50,1 n.). Kedysi, najmä za časov Dávida a Šalamúna, platili Izraelu poplatky cudzie národy, teraz je Izrael pod cudzím jarmom.) Bet 2

Prehorko plače v noci,
líca má zaslzené,
niet, kto by ju potešil
zo všetkých jej milencov;
priatelia, tí ju opustili,
prešli k jej nepriateľom.

(*) (Milenci Izraela boli pohanské národy a ich modly, pre ktoré opustil Pána; porov. Jer 2,25; 3,1 n.; 4,30 atď.) Gimel 3

Pod nátlakom sa sťahoval Júda,
vo veľkom nevoľníctve;
uprostred národov býva,
spočinku nenachodí.
Dochytili ho stíhači
zbitého útrapami.

Dalet 4

Cesty Siona smútia,
že niet pútnikov na sviatky:
brány má všetky spustnuté.
Žalostia jeho kňazi,
jeho panny sú skľúčené
a on? - ach, trpko mu je!

He 5

Jeho odporci triumfujú,
jeho nepriatelia sú šťastní,
pretože Pán ho skľúčil
pre množstvo jeho hriechov.
Dietky mu ženie do zajatia
pred sebou utláčateľ.

(*) (Miesto "triumfujú" znie doslovne: "stali sa hlavou", t. j. dostali sa na vrch.) Vau 6

Sionskú dcéru opustila
všetka jej nádhera,
jej kniežatá sú sťa jelene,
čo pastvu nenachodia,
čo bezvládne sa vlečú
pred tvárou stíhača.

Zain 7

Jeruzalem spomína na dni
plaču a biedy,
(na všetky svoje skvosty,
ktoré mal od dávnych dní);
keď mu ľud padal rukou nepriateľa
a nemal pomocníka,
nepriateľ sa naň díval, smial sa
jeho záhube.

(*) (Dva polstichy, ktoré sme dali do zátvoriek, nepatria do pôvodnej osnovy.) Chet 8

Pochybil Jeruzalem veľmi,
preto sa stal odporným,
opovrhli ním všetci ctitelia,
keď uzreli jeho hanbu,
on sám však vzdychá,
odvracia sa preč.

(*) (Jeruzalem sa predstavuje zas ako žena v šatách s dlhými, ale nečistými vlečkami.) Tet 9

Škvrny sú na jeho vlečkách,
na následky si nespomenul
a poklesol úžasne,
nemá tešiteľa.
"Na moju biedu pozri, Pane,
nepriateľ ma, hľa, premohol!"

Jod 10

Jeho nepriateľ vystrel ruku
na všetky jeho skvosty;
hej, videl, ako do svätyne
vniká mu ľud pohanský,
ktorému zakázal si vkročiť
do svojho zhromaždenia.

(*) (Dt 23,2-4 sú vypočítané národy, ktoré nesmeli vkročiť ani do svätostánku (neskoršie chrámu), ani do jeho nádvoria.) Kaf 11

Všetok jeho ľud kvíli,
hľadajú chlieb;
svoje skvosty dali za jedlo,
aby sa do nich vrátil život.
"Pozriže, Pane, zhliadni,
aký som znevážený."

(*) (O hlade v meste pozri Jer 38,9.) Lamed 12

"Všetci, čo prechádzate cestou,
pozrite a viďte,
či je bôľ ako môj bôľ,
ktorým som postihnutý,
ktorým ma poranil Pán
v deň pále svojho hnevu!

(*) (Začiatok verša je v hebrejskej osnove porušený, prekladáme ho podľa LXX a Vulg.) Mem 13

Z výsosti poslal oheň
do mojich kostí a pokarhal ma,
pred moje nohy rozostrel sieť
a nazad ma odohnal,
spravil ma spustošeným,
nemocným po celý deň.

(*) (Výraz: "pokarhal ma" prekladáme podľa Vulg. V hebr. texte je osnova neistá.) Nun 14

Spriahnuté je jarmo mojich vín,
sú popletené v jeho ruke,
presahujú mi šiju,
klesá mi sila.
Pán ma vydal do rúk,
nemôžem povstať.

(*) (Verš je neistý, ale jeho zmysel môže byť len tento: Jeruzalem sa žaluje: Z mojich hriechov sú upletené povrazy, ktoré Boh drží vo svojich rukách a ktorými mám na šiju pripevnené jarmo. Množstvo mojich hriechov je také veľké, že sa topím v nich, preto ma Pán vydal do rúk nepriateľov, od ktorých sa nemôžem oslobodiť. - Vulg prekladá začiatok: "Bedlil (Pán; t. j. pozoroval) nad jarmom mojich vín".) Samech 15

Pán zavrhol všetkých vodcov
v mojom strede,
vyhlásil proti mne sviatok,
aby zlomil moju mlaď.
Pán šliapal v lise
panenskú dcéru Júdovu.

(*) (Deň odplaty bol pre Pána sviatok. - O šliapaní nepriateľov v lise pozri Iz 63,1 n.) Ajin 16

Pre toto ja plačem,
oko mi roní vlahu,
lebo sa vzdialil ten, čo teší,
čo by mi vrátil život.
Moji synovia zhynuli,
veď nepriateľ zvíťazil!"

Pe 17

Sion rozpína ruky,
potešiteľa nemá.
Pán vzbudil proti Jakubovi
jeho susedných nepriateľov,
i stal sa Jeruzalem
medzi nimi odporným.

Sade 18

"On, Pán je spravodlivý,
veď som vzdoroval jeho slovám.
Počujže, každý národ,
a pozri moju bolesť:
panenky moje i junáci
odišli do zajatia.

Kof 19

Volal som svojich milých,
ale tí ma zradili;
kňazi a moji starci
zahynuli v meste,
pretože si hľadali jedlo,
aby si udržali život.

Reš 20

Pozriže, Pane, je mi krušno,
búri sa moje vnútro,
srdce sa vo mne zviera,
hej, veľmi som sa vzpieral;
meč zbíja vonku,
vnútri mám tiež smrť.

(*) (Vnútro (doslovne: vnútornosti, črevá) je sídlo citov, podobne ako obličky. Porov. Jer 4,19.) Šin 21

Počuli, že ja vzdychám,
potešiteľa nemám,
odporci počuli moju skazu,
tešili sa, že si ty konal,
priviedol si ohlásený deň.
Nech ich stihne to, čo mňa!

(*) (Ohlásený deň je deň, keď na mesto dopadol Bohom predpovedaný trest. Nepriatelia sa tešili, že Boh už nielen hovoril, ale aj konal: trestal národ.) Tau 22

Nech príde k tebe všetka ich zlosť,
potom však urob s nimi,
ako si spravil so mnou
pre všetky moje hriechy!
Množstvo je mojich vzdychov
a srdce mi je choré."

Druhá elégia

Alef 1

Ako len zatemnil svojím hnevom
Pán dcéru Siona;
pohodil z neba na zem
okrasu Izraela,
podnožia svojho si nevšimol
v deň svojho hnevu.

(*) (Jeruzalem bol ozdobou Izraela, pretože tam bol chrám Pánov a v ňom archa zmluvy, ktorá bola podnožím Pánovým. Porov. pozn. k Iz 66,1.) Bet 2

Zničil Pán bez milosti
všetky nivy Jakuba,
v svojom hneve zlámal
pevnosti Júdovej dcéry,
zneuctil, hodil na zem
jej ríšu a kniežatá.

(*) (O zneuctení kráľa a kniežat pozri Jer 52,8-11.) Gimel 3

V žeravom hneve zlámal
všetku moc Izraela,
svoju pravicu odtiahol späť
pred tvárou nepriateľa,
zahorel proti Jakubovi ako plameň,
čo hlce dookola.

(*) ("Všetku moc", doslovne: "Celý roh".) Dalet 4

Kušu si šliapal sťa odporca,
vzmužil sa ako nepriateľ;
čo oku lahodilo, zabil všetko
v šiatri dcéry sionskej.
Ako oheň vylial svoj hnev

(*) (Na naťahovanie kuše bolo treba sily, preto to robili nohou, šliapali. - "Vzmužil sa", doslovne: "upevnil si pravicu". - Na konci verša chýba jeden člen.) He 5

Rovný nepriateľovi bol Pán,
zahubil Izrael,
jeho paláce zničil všetky,
zrúcal jeho pevnosti;
u júdskej dcéry tak rozmnožil
stenanie, stony.

(*) (Miesto "zahubil" a "zničil" má pôvodina doslovne: "pohltil".) Vau 6

Akoby bol sad, strhol mu plot,
zničil jeho zbor,
zabudnúť dal Pán na Sione
sobotu a zbor,
zavrhol v prudkom hneve
kráľa i kňaza.

(*) (Zborom sa rozumie zhromaždenie ľudu k bohoslužbám.) Zain 7

Odvrhol Pán svoj oltár,
svätyňu si znesvätil,
nepriateľovi vydal do rúk
pevnosti jej palácov.
Robili krik v dome Pánovom
ako v deň zhromaždenia.

Chet 8

Rozváľať zamýšľal Pán
hradby dcéry sionskej,
roztiahol povraz, neodtiahol
si ruky od ničenia;
vrhol do žiaľu hradby aj múr,
čo hynuli spolu.

(*) (Staviteľ meria, keď sa chystá stavať; Pán však meral povrázkom hradby Jeruzalema, lebo sa ich chystal zrúcať; porov. Iz 34,11; 2 Kr 21,13.) Tet 9

Brány mu padli na zem,
zničil a zlámal jeho závory,
jeho kráľ aj kniežatá sú medzi národmi.
Zákona nieto,
prorokom tiež sa nedostalo
videnie Pánovo.

Jod 10

Na zemi sedeli a zamĺkli
sionské dcéry i starci.
Na hlavu sypali si popol,
odiali si vrecoviny;
k zemi si ovesili hlavy
panny Jeruzalema.

Kaf 11

"Oči mám zoslabnuté od sĺz,
vnútro mám rozbúrené,
pečeň sa mi na zem rozteká
pre skazu dcéry môjho ľudu,
že nemluvňa i dojča
hynú na uliciach mesta."

(*) (O vnútri pozri 1,20. - Pečeň pokladali Izraeliti za sídlo životnej sily.) Lamed 12

Vraveli svojim matkám:
"Kdeže je obilie a víno?",
keď ako prebodnuté mreli
na uliciach mesta,
keď si dušu vydýchli
do lona svojich matiek.

(*) ("Obilie a víno" je toľko ako "pokrm a nápoj".) Mem 13

K čomu ťa pripodobním? K čomu prirovnám,
dcéra jeruzalemská?
K čomu ťa primeriam? Ako ťa poteším,
sionská dcéra, panna?
Tvoja zlomenosť je veľká ako more,
ktože ju zhojí?

Nun 14

Tvoji proroci videli tvoju
márnosť a hlúposť,
tvoj zločin neodhaľovali,
aby ti obrátili osud,
ale zreli ti zrenia
daromné, klamné.

Samech 15

Tlieskajú nad tebou do dlaní
všetci, čo idú cestou,
kývajú hlavou, vypiskujú
jeruzalemskú dcéru:
"Toto je mesto vrcholnej vraj krásy
a rozkoš celej zeme?"

Pe 16

Ústa si otvárali proti tebe
všetci tvoji odporci,
pískali, škrípali zubami,
vraveli: "Pohlťme ho!
Toto je deň, čo sme čakali,
dočkali, uvideli sme ho."

Ajin 17

Spravil Pán, čo si zaumienil,
splnil svoje slovo,
ustanovené odpradávna.
Strhol a neľutoval;
nad tebou rozradostil nepriateľov,
vztýčil roh svojich protivníkov.

(*) (O rohu pozri pozn. k veršu 3.) Sade 18

Zo srdca volaj k Pánovi,
sionská dcéra, panna;
sťa potok nech ti tečú slzy
vo dne i v noci;
nedaj si odpočinku,
nech ti neustáva zrenica!

(*) (Začiatok verša je porušený, opravili sme ho, ako je najpravdepodobnejšie. Už Vulg, aby dostala aký-taký zmysel, dopĺňa hebr. osnovu a prekladá: "Ich srdce volalo k Pánovi na múroch dcéry Siona".) Kof 19

Povstaňže, kvíľže v noci
začiatkom nočných bdení;
vylej si srdce ako vodu
pred Pánovou tvárou,
k nemu si dvíhaj ruky
za život svojich detí,
(ktoré hynú od hladu
na rohoch všetkých ulíc).

(*) (Hebreji delili noc na tri stráže alebo bdenia. Prvá sa v Biblii nikdy nemenuje; druhú volali strednou (Sdc 7,19) a tretiu rannou strážou (Ex 14,24; 1 Sam 11,11).) Reš 20

Pohliadni, Pane, pozri,
s kým si to tak naložil!
Či majú ženy jesť vlastný plod?
Dojčence, ktoré varovali?
V Pánovej svätyni má byť
zabitý kňaz i prorok?

(*) (Porov. 4,10 a pozn. k Jer 19,9.) Šin 21

Na zemi ležia na uliciach
chlapček i starec,
panenky moje, junáci tiež
pod mečom padli.
V deň svojho hnevu si zabíjal,
porážal bez milosti.

Tau 22

Zvolal si ako v deň sviatočný
proti mne hrôzy zo všetkých strán.
V deň Pánovho hnevu neušiel nik,
ani sa nezachránil.
Tých, čo som láskal, vychovával,
zničil môj nepriateľ.

(*) (Hrôzy vojny: meč, hlad a mor zišli sa okolo Jeruzalema tak, ako sa ľudia schádzajú na sviatky k bohoslužbám.)

Tretia elégia

Alef 1

Som muž, čo skúsil biedu
pod prútom jeho hnevu.

(*) (Muž, ktorý sa tu žaluje, je prorok Jeremiáš. Žaluje sa i za seba, lebo prút hnevu Pánovho naozaj zaľahol naň a mnoho musel pretrpieť v nevďačnom Jeruzaleme. Ale súčasne zastupuje aj svoj národ, je symbolom jeho a žaluje sa aj v jeho mene.) Alef 2

Vohnal a voviedol ma
do temnôt, kde svetla niet.

Alef 3

Na mňa len dvíha zase
celý deň svoju ruku.

Bet 4

Zosušil na mne telo, kožu,
dolámal moje kosti.

Bet 5

Obklopil, obkľúčil ma
jedom a útrapami.

Bet 6

V temnotách ma usadil
ako večne mŕtvych.

Gimel 7

Ohradil ma, že neuniknem,
reťaze mi zaťažil;

Gimel 8

hoc by som volal, kričal,
udusí moju prosbu.

Gimel 9

Na cesty mi dal hradby z kvádrov,
moje chodníky porozvracal.

Dalet 10

Je mi ako striehnuci medveď,
lev, ktorý čaká v skrýši.

Dalet 11

Zviedol ma z cesty, roztrhal ma,
zničil ma celkom.

Dalet 12

Natiahol svoju kušu,
postavil ma ako cieľ pre šíp.

He 13

Do mojich obličiek vstrelil
šípy zo svojho tulca.

(*) (Miesto "šípy zo svojho tulca" je doslovne: "synov (Vulg dcéry) svojho tulca".) He 14

Všetok ľud si robí zo mňa posmech,
pesničky celý deň.

He 15

Horkosťou ma nasýtil,
opojil ma palinou.

Vau 16

Zuby mi zodral štrkom,
nachoval ma popolom.

(*) ("Nachoval ma" prekladáme podľa LXX a Vulg. Hebrejská osnova je neistá.) Vau 17

Z pokoja si mi vyhnal dušu,
zabudol som na blaho.

Vau 18

Vravel som: "Zmizla moja hrdosť,
tiež moja nádej v Pána."

(*) (Už sa dostal na okraj zúfalstva, ale práve vtedy sa vie pozdvihnúť k Pánovi. Nasledujúce verše sú už plné nádeje.) Zain 19

Spomeň si na moju biedu, utýranosť,
na palinu a otravu.

Zain 20

V spomienke je stále schúlená
moja dušička vo mne.

Zain 21

Toto si beriem k srdcu,
pre toto budem dúfať.

Chet 22

Láskavosť Pána, že nám nie je koniec,
veď jeho milosť nepomíňa,

Chet 23

obnovuje sa každým ránom;
veľká je tvoja vernosť.

Chet 24

"Pán je môj údel, vraví moja duša,
nuž v neho dúfam."

(*) (Jeremiáš bol kňazom; kňazi a leviti nedostali však v zasľúbenej zemi majetkový údel ako ostatní Izraeliti, ich údelom bol Pán, jemu slúžili a živili sa tiež z chrámovej služby. Ale aj údelom celého Izraela je Pán, a nie pozemské majetky, preto teraz, keď vo vojne prišiel o ne, ba stratil aj zasľúbenú zem, nemá čo zúfať, lebo Pán, opravdivý jeho údel, mu zostal.) Tet 25

Dobrý je Pán k tým, čo dúfajú v neho,
k duši, ktorá ho hľadá.

Tet 26

Dobre je ticho čakať
Pánovo spasenie.

Tet 27

Pre muža je dobre, keď nesie
svoje jarmo od mladi.

Jod 28

Nech sedí mlčky osamelý,
veď mu ho on položil!

Jod 29

Nech si až po prach skloní ústa,
ešte je azda nádej.

Jod 30

Ponúknuť má líce, keď ho bije,
potupou sa nasýtiť.

Kaf 31

Pretože Pán
nezavrhne naveky…

(*) (Na konci verša dozaista niečo vypadlo, lebo verš je prikrátky.) Kaf 32

Zmilúva sa - hoc i zarmucuje -
svojou veľkou milosťou.

Kaf 33

Zo srdca nepokoruje,
nezarmucuje synov ľudských.

Lamed 34

Keď drvia pod nohami
všetkých zajatcov zeme,

Lamed 35

keď zvrátia právo muža
pred tvárou Najvyššieho,

Lamed 36

keď potlačia v súde človeka,
nevidí to Pán?

Mem 37

Na čieže slovo sa čo stalo,
keď to nerozkázal Pán?

Mem 38

Nevychádza z úst Najvyššieho
nešťastie aj blaho?

Mem 39

Čože sa ponosuje živý človek,
muž pre trest za hriech?

Nun 40

Prezrime svoje cesty, preskúmajme
a vráťme sa k Pánovi;

Nun 41

na dlaniach pozdvihujme srdcia
do neba k Bohu!

Nun 42

My sme sa prehrešili, búrili sa,
preto si neodpustil.

Samech 43

Zahalil si sa hnevom, stíhal si nás,
stínal si, nezľutoval si sa.

Samech 44

Zahalil si sa do oblaku,
aby neprenikla modlitba.

Samech 45

Urobil si nás odvrhlinou, smeťou
uprostred národov.

Pe 46

Proti nám otvárali ústa
všetci naši odporci.

Pe 47

Hrôza a jama nás čakala,
zánik a skaza.

(*) (Porov. Jer 48,43; Iz 24,17.) Pe 48

Potoky vôd mi prúdia z oka
pre skazu dcéry môjho ľudu.

Ajin 49

Oko mi slzí, neustáva,
spočinku nemá,

Ajin 50

kým nepozrie a nepohliadne
z nebies Pán.

Ajin 51

Oko mi trápi dušu
pre všetky dcéry môjho mesta.

Sade 52

Ako na vtáka poľovali na mňa
odporci bez príčiny.

Sade 53

V jame mi nivočili život,
skál nahádzali na mňa.

(*) (Pozri Jer 38,1-13.) Sade 54

Vody mi zakrývali hlavu,
myslel som: "Je mi koniec."

(*) ("Vody mi zakrývali hlavu" je len zvýraznenie toho, že bol hlboko ponorený do utrpenia a že bol blízko smrti.) Kof 55

Vzýval som, Pane, tvoje meno
z priepastnej jamy.

Kof 56

Počul si môj hlas: "Neskrývaj si ucho,
keď si uľahčujem výkrikom."

Kof 57

Keď som ťa volal, bol si blízko,
vravel si: "Neboj sa!"

Reš 58

Viedol si, Pane, spory mojej duše,
vykúpil si môj život.

Reš 59

Videl si, Pane, moju utýranosť,
zastaň sa môjho práva!

Reš 60

Videl si, Pane, celú ich pomstivosť,
ako sa na mňa stroja.

Šin 61

Čul si ich hanobenie, Pane,
ako sa na mňa stroja,

Šin 62

reči mojich odporcov, plány
proti mne celý deň.

Šin 63

Pozoruj ich, či sedia a či stoja,
že ja som ich pesničkou.

(*) (Treba rozumieť "posmešnou pesničkou".) Tau 64

Odplať im, Pane, podľa zásluh,
podľa ich činov!

Tau 65

Dopusťže na ich srdce tvrdosť,
nech ich stihne tvoja kliatba!

Tau 66

Stíhaj ich v hneve a znivoč ich
pod svojím nebom, Pane!

Štvrtá elégia

Alef 1

Ako sa zatemnilo zlato,
zmenil sa šľachtený kov!
Sväté kamene ležia roztratené
po rohoch všetkých ulíc.

(*) (Zlato a posvätné kamene sú obyvatelia Jeruzalema.) Bet 2

Siona synov vzácnych,
odvažovaných zlatom,
pokladali za nádoby z hliny,
dielo hrnčiarových rúk!

Gimel 3

Ešte aj šakal podá prsia,
pridojí svoje štence:
len dcéra môjho ľudu je ukrutná
ako pštros v púšti.

(*) (Podľa názoru starých pštros znesie svoje vajcia do horúceho piesku púšte a viac sa o ne neobzrie; pozri Jób 39,13-16. - V meste panoval hlad, že matky nemali mlieka a nemohli prikojiť svoje deti.) Dalet 4

Dojčaťu prischol jazyk
k ďasnám od smädu;
deti si prosili chlieb,
a nebolo, kto by im ho lámal.

He 5

Čo rozkošnícky jedávali,
klesali na uliciach.
Tí, čo si hovievali na purpure,
objímali hnoj.

Vau 6

Väčší bol zločin dcéry môjho ľudu
než hriech Sodomy.
Tá bola vyvrátená razom,
ruky neustali v nej.

Zain 7

Čistejší než sneh boli jeho nazirejci,
beleli sa nad mlieko,
ružovší boli nad koraly,
postava ich sťa zafír.

(*) (Nazirejci sa zaviazali sľubom Bohu, že za určitý čas alebo doživotne sa budú zdržiavať opojného nápoja a dotyku mŕtvoly. Vonkajším ich znakom bolo, že si za ten čas, kým ich sľub trval, nestrihali vlasy. - Verš je však veľmi neistý a mnohí ho rozličným spôsobom menia.) Chet 8

Ich výzor stemnel nad čierňavu,
po uliciach ich nerozoznať,
na kostiach scvrkla sa im koža,
bola ako drevo zoschnutá.

Tet 9

Šťastnejší boli tí, ktorých pozrážal meč,
než tí, ktorých pozrážal hlad;
veď títo schradli, zrazila ich
neplodnosť poľa!

(*) (O hlade v Jeruzaleme pozri 1,11.19; 2,12.20; 4,3-4; porov. pozn. k Jer 19,9; 38,9.) Jod 10

Ruky jemnocitných žien
piekli si vlastné dietky,
ich pokrmom sa stali,
keď mrela dcéra môjho ľudu.

Kaf 11

Pán už dovŕšil svoju prchkosť,
vylial svoj hnev žeravý,
podpálil na Sione oheň,
ktorý mu hltal základy.

Lamed 12

Králi zeme neuverili,
občania sveta tiež nie,
že by odporca a nepriateľ vkročil
do brán Jeruzalema.

Mem 13

Pre hriech jeho prorokov,
pre viny jeho kňazov,
čo uprostred neho vylievali
krv spravodlivých,

Nun 14

blúdili slepo po uliciach,
poškvrnili sa krvou,
nebolo preto možno
dotýkať sa ich rúcha.

Samech 15

Volajú na nich: "Preč! Nečistý!
Netýkajte sa! Preč! Preč!"
Ak sa odtackajú, národy im vravia:
"Viac ich už nehostíme!"

Pe 16

Tvár Pánova ich roztrúsila,
nepozrie sa viac na nich,
osoby kňazov si nevážia,
pre starcov niet milosti.

(*) (Verše sú veľmi nejasné, preto je ich výklad neistý.) Ajin 17

Oči nám stále túžia,
márne hľadajú pomoc,
na svojej postriežke sme striehli
na národ, ktorý nezachráni.

(*) (Obliehaný Jeruzalem čakal pomoc od Egypťanov, ale tí ho sklamali; porov. úvod ku Knihe Jeremiášovej a Jer 37,5 n.) Sade 18

Na naše kroky poľovali,
bránili vkročiť na ulice.
Prišiel náš koniec, došli nám dni,
veru náš koniec prišiel.

Kof 19

Ľahší sú naši stíhatelia
než orly nebies,
po vrchoch nás hnali,
na púšti striehli na nás.

(*) (Po páde mesta mnohí chceli ujsť do vrchov alebo na púšť; porov. Jer 39,4; 52,7 n.; 2 Kr 25,5 n.) Reš 20

Dych našich nozdier, pomazaný Pánov,
chytil sa do ich jám,
o ktorom sme vraveli: "V jeho tôni
budeme bývať medzi národmi."

(*) (Verš hovorí o kráľovi Sedekiášovi preto, lebo bol "pomazaným Pánovým".) Šin 21

Dcéra edomská, plesaj, teš sa,
občianka krajiny Us!
I k tebe príde kalich,
opiješ, obnažíš sa.

(*) (Prorok posmešne vyzýva Edomčanov, aby sa radovali. Porov. Jer 49,7; o zemi Us (Hus) pozri pozn. k Jer 25,20, kde sa aj táto zem, aj Edom vypočítava medzi národmi, ktoré budú piť kalich hnevu Pánovho.) Tau 22

Dcéra sionská, dovŕšil sa tvoj hriech,
už ťa viac nedá do zajatia.
Stresce tvoju vinu, dcéra Edomu,
tvoje hriechy odhalí.

Piata elégia

Modlitba proroka Jeremiáša

1

Spomeň si, Pane, čo sa s nami stalo,
zhliadni a pozri na našu hanbu.

(*) (Nadpis: "Modlitba proroka Jeremiáša" má len Vulg. Nepatrí teda k osnove.) 2

Dedičstvo naše prešlo k cudzím,
naše domy k nenašským.

3

Nemáme otca, sme siroty,
naše matky sú vdovy.

4

Vodu sme pili za peniaze,
drevo sme dostali za plácu.

5

Na krku máme stíhateľov,
uštvaní, bez odpočinku sme.

6

K Egyptu sme dvíhali ruku a k Asýrsku,
aby sme sa nasýtili chleba.

(*) (Asýrsko tu stojí miesto Babylonu. Babylonská ríša zdedila moc a územie po Asýrskej.) 7

Naši otcovia zhrešili a niet ich,
my vlečieme ich vinu.

(*) (Národné nešťastie je trest aj za hriechy predošlých pokolení.) 8

Otroci panujú nad nami,
z ich ruky nás nevytrhne nik.

(*) (Otroci boli poddaní babylonského kráľa.) 9

Životom sme platili za chlieb
pred mečom púšte.

(*) (Žatvu mohli zobrať len s nebezpečenstvom života.) 10

Ako dopraskaná pec je naša koža
od pálčivosti hladu.

11

Zhanobili ženy na Sione
a panny v júdskych mestách.

12

Ich ruky vešali kniežatá,
starcov si nevážili.

13

Mladíci nosia mlynček,
pod drevom klesajú chlapci.

(*) (Hrdým židovským mladíkom dať do ruky mlynček bola veľká potupa; pozri pozn. k Iz 47,2.) 14

Pri bránach nieto starcov,
pri hudbe niet mladíkov.

15

Prestala radosť nášho srdca,
tanec sa zmenil na žiaľ.

16

Koruna padla z našej hlavy,
beda nám, zhrešili sme.

(*) (Koruna je symbol slávy.) 17

Preto je biedne naše srdce,
preto nám stemneli oči.

18

Pretože vrch Sion spustol,
líšky sa vláčia po ňom.

19

Ty, Pane, trváš večne,
tvoj trón z pokolenia na pokolenie.

20

Prečože na nás zabúdaš naveky,
na dlhé časy nás opúšťaš?

21

Obráť nás, Pane, k sebe, vrátime sa,
naše dni obnov ako dávno!

(*) (Rozumej: Vráť nám staré dobré časy!) 22

A či si nás celkom zavrhol,
tak veľmi sa na nás hneváš?

Kontext   Úvod      

Obsah