Sdc 1

Časť prvá

Politické a náboženské pomery Izraela po Jozueho smrti, 1,1 - 3,6

I. Boje o zaistenie územia, 1,1-36

Víťazstvá Júdovcov, 1,1-21

Porážka Adonibezeka. - 1Po Jozueho smrti sa Izraelovi synovia opýtali Pána: "Kto z nás má vytiahnuť prvý do boja proti Kanaánčanom?" (*) (Začiatok porov. s Joz 1,1. Poznámka o smrti Jozueho (Joz 24,29) by vhodne zapadla pred 2,11; tam vlastne začína popis udalostí, ktoré sa stali po smrti Jozueho. 1,1 – 2,10 je výťah z Joz, čiže prehľad o dobytí krajiny, ktorý oboznamuje čitateľa Sdc o politickom stave Izraela po smrti Jozueho. Tento dosť suchý úvod je spestrený troma živými obrazmi (v. 5–7, 12–15, 24–26). Spomína tu všetky izraelské kmene – ako Joz 14 n. pri delení krajiny –, okrem Isachara. – Dotaz na Pána sa stal posvätnými lósmi "ur im" a "tumim" (porov. Ex 28,30; Nm 27,21; Joz 7,16 nn.) v Galgale, kde mali Izraeliti prvé táborište po prechode Jordána (Joz 4,19; 5,9).) 2A Pán odpovedal: "Nech vytiahne Júda! Hľa, krajinu mu dávam do ruky!" 3A Júda požiadal svojho brata Simeona: "Vyber sa so mnou do môjho podielu a budeme bojovať proti Kanaánčanom. Potom pôjdem zasa ja s tebou do tvojho podielu." Simeon išiel teda s ním. (*) (Simeon a Júda pochádzali od tej istej matky, Lie (Gn 29,33.35). Aj preto si pomáhajú tieto dva kmene, lebo podiel Simeonov bol v území Júdovom. Pozri Joz 19,1 nn.)

4Tak Júdovci vytiahli a Pán dal Kanaánčanov a Ferezejcov do ich ruky. Porazili ich v Bezeku, na desaťtisíc mužov. (*) (Ferezejci, okrem Kanaánčanov, bývali na území Júdovom a Simeonovom. – Azda "Bezek" je porušený názov mesta Azeky (Joz 10,10 n.). Iný je Bezek v podiele Manassesa, južne od pohoria Gelboe (1 Sam 11,8).)

5V Bezeku našli Adonibezeka a bojovali proti nemu, keď porazili Kanaánčanov a Ferezejcov. (*) (Pôvodne sa kráľ menoval asi Adoni-Sedek, ale vzhľadom na meno mesta Bezek bolo zmenené na Adoni-Bezek (t. j. pán Bezeka). Treba však robiť rozdiel medzi Adonibezekom, ktorý zomrel v Jeruzaleme (v. 7), a jeruzalemským kráľom Adonisedekom, ktorý zomrel v Makede (Joz 10,26).) 6Keď sa dal Adonibezek na útek, prenasledovali ho, kým ho nezajali, a uťali mu palce na rukách i nohách. (*) (Vg hovorí, že Adonibezekovi uťali "končatiny na rukách a na nohách". Mrzačenie porazených nepriateľov, aby neboli schopní ďalšieho boja, bolo častým zjavom v starom Oriente. Že takáto ukrutnosť nevyplýva z ducha zjaveného náboženstva, vidieť z Dt 20. Izraeliti zaobchádzali s porazeným nepriateľom tak, ako by bol on zaobchodil s nimi. Vtedy platila zásada: Oko za oko, zub za zub. Pritom ani zďaleka neboli Izraeliti takí ukrutní ako iné národy.) 7Tu povedal Adonibezek: "Sedemdesiat kráľov s odťatými palcami na rukách a nohách zbieralo (zvyšky pokrmov) pod mojím stolom. Ako som robil, tak mi Boh odplatil." A priviedli ho do Jeruzalema, kde aj zomrel. (*) (Porov. Lk 16,21 o žobrákovi Lazárovi. – "Sedemdesiat" je zaokrúhlená číslica, ktorá značí veľmi mnoho.) 8Potom Júdovi synovia bojovali proti Jeruzalemu. Zaujali ho a vyhubili mečom a mesto podpálili.

Dobytie Hebrona a Dabira. - 9Nato tiahli Júdovi synovia dolu, aby bojovali proti Kanaánčanom, ktorí bývali na vrchovine, v Negebe a v nížine.

10Na výprave proti Kanaánčanom, čo bývali v Hebrone - Hebron sa predtým menoval Mesto Arbeovo -, Júdovci porazili Sesaja, Ahimana a Tolmaja. 11Odtiaľ tiahli proti obyvateľom Dabira. Dabir sa prv menoval Karjat-sefer.

12Tu povedal Kaleb: "Kto premôže Karjat-sefer a zaujme ho, tomu dám za ženu svoju dcéru Aksu." 13A dobyl ho Otoniel, syn Kenéza, mladšieho Kalebovho brata. I dal mu za ženu svoju dcéru Aksu. 14Keď mala odísť, podpichávala ho, aby žiadal nejaké pole od jej otca. I zoskočila z osla a Kaleb sa jej opýtal: "Čo ti je?" 15Odpovedala mu: "Daj mi veno! Dal si mi síce pole v Negebe, ale daj mi aj vodné pramene!" A Kaleb jej dal horné pramene i dolné pramene. (*) (Vv. 10–15 je skoro doslovné znenie Joz 15,14–19. Rozdiel je len v tom, že v Joz sa pripisuje spomenutá výprava Kalebovi, tu zas kmeňu Júdovmu. Keďže Kaleb bol z kmeňa Júdovho (Nm 13,7; 34,19), vecného rozporu medzi oboma správami niet; len Joz 15,14 nn. sa tu zovšeobecňuje. Vidieť, že spisovatelia Kníh Joz a Sdc čerpali z jedného prameňa. Táto udalosť stala sa teda ešte za Jozueho. – "Karjatsefer, to je Mesto písem" (či Knižné mesto), ako vysvetľuje Vg.)

16Synovia Kenejcu, Mojžišovho svokra, vytiahli z Mesta paliem s Júdovými synmi hore do Júdskej púšte, ktorá sa tiahne južne od Aradu a usadili sa medzi tamojším ľudom. (*) (Mojžišov svokor bol Jetro (Ex 3,1), ako výslovne uvádza LXX. Zdá sa, že časť Jetrových potomkov, Kenejcov, sa pridala pod vedením Hobaba (porov. Nm 10,29–32) k Izraelitom ešte na púšti, kde im preukazovali dobré služby. O Kenejcoch pozri tiež Nm 24,21 n. Po príchode do Kanaánu osadili sa asi v dobytom Jerichu. Teraz sa pridali k výprave Júdovcov, aby si vydobyli kraje, ktoré im boli sľúbené (Nm 10,32). Pozri tiež 4,11; 1 Sam 15,6. – Mesto paliem je Jericho, Dt 34,3; 2 Krn 28,15. – Arad (Joz 12,14), dnes Tell 'Arad, 25 km južne od Hebrona. Južne odtiaľ sa potulovali Amalekiti; porov. 1 Sam 15,6. – Júdska púšť sa rozkladá od júdskych hôr na východ k Mŕtvemu moru. Sídla Kenejcov boli teda v juhozápadnej časti Júdskej púšte.) 17Potom tiahol Júda so svojím bratom Simeonom a porazili Kanaánčanov, ktorí bývali v Sefáte, vykonali na nich kliatbu a mesto dostalo meno Horma (čiže Kliatba). (*) (Horma (Chorma – Kliatba, porov. "chérem"), pozri Nm 14,45; 21,3; Dt 1,44; Joz 12,14; 15,30; 19,4. O kliatbe pozri Joz 6,21; 8,24; 10,28; 11,11.)

18A Júda dobyl Gazu s jej územím, Askalon s jeho územím a Akaron s jeho územím. 19Pán bol s Júdom, takže vrchovinu zaujal. Ale obyvateľov nížiny nemohli vypudiť, lebo mali železné vozy.

20Hebron dali Kalebovi, ako rozkázal Mojžiš, a on odtiaľ vypudil troch Enakových synov. (*) (K v. 20 pozri Joz 14,13; 15,13. – K v. 21 pozri Joz 15,63. V Joz je miesto Benjamína Júda. Jeruzalem bol bezprostredne na hranici medzi územím Júdovým a Benjamínovým (Joz 18,15–17), ale patril Benjamínovcom (Joz 18,28). Podľa v. 8 podarilo sa Júdovcom raz Jeruzalem vydobyť, ale nepodarilo sa to druhý raz Benjamínovcom. Porov. Joz 15,63.)

Benjamínovci a Jebuzejci, 1,21

21Ale Jebuzejcov, ktorí obývali Jeruzalem, Benjamínovi synovia nevypudili. Tak Jebuzejci bývajú s Benjamínovými synmi v Jeruzaleme až dodnes. (*) (Až dodnes – do dôb spisovateľa, čím chce potvrdiť pravdivosť svojho údaja.)

Bojové výpravy Jozefovcov, 1,22-29

22Aj Jozefov dom tiahol hore do Betela a Pán bol s nimi. 23Keď z Jozefovho domu podnikali výzvedy do Betela - mesto sa predtým nazývalo Luza -, 24hliadky videli istého muža, ktorý vychádzal z mesta, a povedali mu: "Ukáž nám, kade možno vojsť do mesta! Potom ti dáme milosť!" (*) (Doteraz opisoval pomery u Júdovcov, Simeonovcov a Benjamínovcov. Ďalej sa dotýka, ale celkom stručne, pomerov ostatných kmeňov. – Dom Jozefov – Efraim a Manasses Joz 17,17. – Betel (Joz 7,2) podľa Joz 16,2 bol na južných hraniciach Efraimcov, ktorým vždy patril, hoci podľa Joz 18,13 bol daný Benjamínovcom. – O Beteli-Luze pozri Gn 28,19–22; Joz 16,2; 18,13. – "Dáme ti milosť" – nezabijeme ťa. Porov. (v. 25): Joz 2,14 o Rachabe.) 25A keď im ukázal, kade sa dá vojsť do mesta, vybili mesto mečom, ale onoho muža a celú jeho rodinu prepustili. 26Ten muž sa odobral do krajiny Hetejcov, postavil si tam mesto a nazval ho Luza. Tak sa menuje až podnes. (*) (Luza, asi kde je dnes Chirbet el-Luvézije pri Al-Gražare, 1 hod. severozápadne od Tell el-Kádi.)

27Ale ani Manasses si nepodmanil Betsan s jeho dedinami, Tanak s jeho dedinami, obyvateľov Dora s jeho dedinami, obyvateľov Jeblaáma s jeho dedinami a obyvateľov Mageda s jeho dedinami. Tak sa umožnilo Kanaánčanom zostať v tejto krajine. 28Keď potom Izrael zosilnel, donútil ich na roboty, ale celkom si ich nepodmanil.

29Ani Efraim nevypudil Kanaánčanov, ktorí bývali v Gazere. Tak zostali Kanaánčania medzi nimi v Gazere. (*) (K v. 27 pozri Joz 17,12 n. – V. 29 je obdobou Joz 16,10.)

Boje menších kmeňov, 1,30-36

Zabulon. - 30Zabulon nevypudil obyvateľov Ketrona a obyvateľov Nálola. Tak zostali Kanaánčania medzi nimi, ale museli na nich robiť.

Aser. - 31Aser zasa nevyhnal obyvateľov Aka ani obyvateľov Sidona, ani Ahalaba, Achaziba, Helbu, Afeka a Rohoba. 32Tak Aserovci bývali medzi Kanaánčanmi, ktorí zostali v krajine, lebo ich nevypudili.

Neftali. - 33Neftali nevypudil obyvateľov Bet-Šemeša a obyvateľov Bet-Anata. Tak bývali medzi Kanaánčanmi, ktorí zostali v krajine. Ale obyvatelia Bet-Šemeša a Bet-Anata museli na nich robiť. (*) (O mestách Zabulonových pozri Joz 19,15 n., Aserových Joz 19,24 nn., o mestách Neftaliho Joz 19,35 nn.)

Danovci. - 34Amorejčania vytláčali Danových synov na vrchovinu a nedovoľovali im zostúpiť na rovinu. 35A tak zostali Amorejčania bývať v Har-Harese, v Ajalone a Salebime. Keď však ruka Jozefovho domu zosilnela, museli na nich robiť.

36Územie Amorejčanov ide od Škorpiónovej vysočiny, od Sely ďalej hore.

Sdc 2

II. Nevernosť Izraela, 2,1 - 3,6

Anjel zvestuje trest, 2,1-5

1Pánov anjel prišiel z Galgaly hore do Bochima a povedal: "Vyviedol som vás z Egypta a priviedol som vás do krajiny, ktorú som pod prísahou sľúbil vašim otcom. Povedal som: »Nezruším svoju zmluvu s vami naveky! 2Ale ani vy nesmiete uzavierať nijakú zmluvu s obyvateľmi tejto krajiny. Ich oltáre zbúrate!« Ale vy ste neposlúchli môj hlas. Prečo ste to urobili?! 3Preto som sa tiež rozhodol: Nevyženiem ich pred vami. Ba čo viac, stanú sa vašimi odporcami a ich bohovia budú pre vás pascou." 4Keď Pánov anjel hovoril tieto slová všetkým Izraelovým synom, ľud sa dal do hlasitého plaču. 5Preto nazvali to miesto Bochim (čiže Plačúci). A priniesli tam obetu Pánovi. (*) (O "Pánovom anjelovi" pozri Joz 5,14.16. – Anjel prichádza z Galgaly, izraelského to táborišťa, do Bochima. – Ku "zmluve, ktorú nezruší Pán naveky", porov. Ex 34,10 n. Izraeliti nesplnili podmienky vzájomnej zmluvy, preto ani Jahve nie je povinný splniť svoje prísľuby. Porov. Ex 23, 29–32; Dt 7,1–5; 12,3.)

Jozueho smrť, 2,6-10

6Keď Jozue prepustil ľud, odišli Izraelovi synovia každý do svojho dedičného podielu, aby zaujali krajinu. 7Ľud slúžil Pánovi po všetky Jozueho dni a po všetky dni starších, ktorí ešte dlho žili po Jozuem a tiež videli veľké Pánove skutky, ktoré on vykonal pre Izrael.

8A Nunov syn Jozue, Pánov služobník, zomrel vo veku stodesať rokov. 9Pochovali ho na území jeho dedičného podielu v Tamnatsare na Efraimskej vrchovine, severne od vrchu Gás. (*) (V. 6 je len málo rozšírený Joz 24,28. – V. 7 – Joz 24,31; v. 8 – Joz 24,29; v. 9 – Joz 24,30.)

10Ale celé toto pokolenie sa zhromaždilo k svojim otcom. Po nich povstalo iné pokolenie, ktoré už nepoznalo ani Pána, ani jeho skutky, ktoré vykonal kvôli Izraelovi.

Pohania, skúšobný kameň Izraela, 2,11 - 3,6

Odpad Izraela. - 11Izraelovi synovia robili, čo je zlé v Pánových očiach, a slúžili bálom. (*) ("Čo je zlé v Pánových očiach" – úcta cudzích bohov, modlárstvo. Porov. Dt 4,25; 17,2; 31,18.29; Sdc 3,7; 4,1; 6,1; 10,6; 13,1. – "Ba’al" pôvodne znamená ,pán', potom meno boha kanaánskych národov. Pod množným číslom sa rozumejú viacerí takíto miestni bohovia, ktorí mávali svoje zvláštne označenie, ako: Ba’al Sidón – Pán Sidona, Ba’al sidonský; Ba’al Sór – Ba’al týrsky. – "… národy, ktoré boli okolo nich", národy, s ktorými sa miešali. Porov. 1,21–35.) 12Opustili Pána, Boha svojich otcov, ktorý ich vyviedol z krajiny Egypťanov. Chodili za inými bohmi - za bohmi národov, ktoré boli okolo nich - a klaňali sa im a tak dráždili Pána. 13Opustili totiž Pána a slúžili Bálovi a aštartám. (*) ("'Aštóreth", Aštarta (množ. čís. "'aštaróth"), kanaánska bohyňa plodnosti, uctievaná aj u iných Semitov (napr. asýrska Ištar). Ako uctievali viacerých bálov, tak boli známe rôzne aštarty. K jej úcte stavali na výšinách alebo pod košatými stromami drevené stĺpy, koly ("ašery" alebo kamenné ihlany "maseby"), ktoré sa ukončievali znázornením bohyne. Niekedy zámenou Aštarta býva nazývaná Ašerou. Porov. 3,7.)

Trest a Božia zhovievavosť. - 14Tu vzbĺkol Pánov hnev proti Izraelitom a vydal ich do ruky lupičov, ktorí ich drancovali. Predal ich do ruky okolitých nepriateľov, takže už nemohli odolať svojim nepriateľom. 15Kedykoľvek vytiahli, Pánova ruka bola proti nim na ich nešťastie, ako povedal Pán a ako im Pán prisahal.

Keď sa im už veľmi zle vodilo, 16vzbudzoval Pán sudcov, ktorí ich vyslobodzovali z ruky lúpežníkov. (*) (V núdzi vzbudzoval Jahve sudcov Izraelitom. Sloveso "šáfat", od ktorého je odvodené meno šofét – sudca, znamená nielen súdiť, ale predovšetkým vysluhovať spravodlivosť, dopomáhať niekomu ku spravodlivosti a potom: vyslobodiť (1 Sam 24,16; 2 Sam 18,19.31). Izraelskí "sudcovia" boli pomstitelia krívd popáchaných na ľude, potom jeho vodcovia a osloboditelia a konečne vládcovia (nie však dediční). Porov. 2,18; 3,9.15.31.) 17Lenže svojich sudcov tiež neposlúchali. Ba čo viac, prznili sa s inými bohmi a klaňali sa im. Rýchle zišli z cesty, po ktorej chodili ich otcovia, ktorí poslúchali Pánove príkazy. Nepočínali si tak. (*) (Smilstvo – modlárstvo. Porov. Ex 34,15 n.; Lv 17,7; 20,6; Dt 31,16. – Cesta – spôsob života, mravy.)

18Keď im Pán vzbudzoval sudcov, vtedy Pán bol so sudcom a vyslobodzoval ich z ruky nepriateľov, pokým sudca žil. Lebo Pána pohli ich vzdychy pod sužovateľmi a utláčateľmi. 19Ale keď sudca zomrel, opäť sa vracali a stávali sa horšími než ich otcovia, lebo chodili za cudzími bohmi, slúžili im a klaňali sa im. Nezanechali svoje počínanie a tvrdošijné konanie.

Skúška Izraela. - 20Tu vzbĺkol Pánov hnev proti Izraelu a povedal: "Pretože tento národ porušil moju zmluvu, ku ktorej som zaviazal ich otcov, a neposlúchol môj hlas, 21tak ani ja už nechcem vypudiť pred nimi ani jeden z tých národov, ktoré zanechal Jozue, keď umrel. (*) (Jahve sa zaviazal, že vydá kanaánske národy do rúk Izraelitov (Ex 23,31). Tento Boží prísľub bol však viazaný na podmienku, že Izraeliti budú ctiť len jediného, pravého svojho Boha. Keďže nesplnili podmienku, nemôžu čakať ani splnenie prísľubu, ba naopak trest. Trest aj došiel, ktorý je zároveň skúškou Izraela (v. 22).) 22A to preto, aby som nimi vyskúšal Izraelitov, či sa budú pridržiavať Pánovej cesty a chodiť po nej, ako to robili ich otcovia, alebo nie."

23Preto teda Pán ponechal tie národy, nevypudil ich hneď a nedal ich do ruky Jozueho.

Sdc 3

1Toto sú národy, ktoré Pán ponechal, aby nimi skúšal Izrael - všetkých, ktorí nepoznali boje o Kanaán -, 2aby sa pokolenia Izraelových synov učili bojovať; išlo však len o tých, ktorí sa to predtým nenaučili.

3Je to päť filištínskych vodcov a všetci Kanaánčania, Sidončania a Hevejci, ktorí bývali na Libanonskom pohorí, od vrchu Bál-Hermon až tam, kde sa ide do Ematu. 4Boli teda nato, aby nimi skúšal Izrael, aby zistil, či budú poslúchať Pánove príkazy, ktorými zaviazal ich otcov prostredníctvom Mojžiša.

5Izraelovi synovia bývali teda uprostred Kanaánčanov, Hetejcov, Amorejčanov, Ferezejcov, Hevejcov a Jebuzejcov, 6brali si ich dcéry za manželky a svoje dcéry dávali ich synom. A slúžili ich bohom. (*) (Bál-Hermon je Bál-Gad, Joz 13,5. O Emate Joz 13,5.)

Časť druhá

Boje sudcov so susednými národmi, 3,7 - 16,31

I. Sudca Otoniel, 3,7-11

7Izraelovi synovia robili, čo je zlé v Pánových očiach. Zabúdali na Pána, svojho Boha, a slúžili bálom a ašerám. (*) (O ašerách pozri pozn. k 2,13.) 8I vzbĺkol Pánov hnev proti Izraelitom a predal ich do ruky Chusana Rasataim, kráľa z Aram Naharajim. A Izraelovi synovia slúžili Chusanovi Rasataim osem rokov. (*) (Chusan Rasataim (hebr. rišátajim-dvojitá zločinnosť, vrchol zločinnosti), podľa Vg kráľ mezopotámsky, podľa hebr. kráľ krajiny Aram Naharajim ("Aram oboch prúdov", t. j. krajina západne od horného toku Eufratu až po rieku Orontos, teda časť Mezopotámie; porov. Gn 24,10; Dt 23,4). Podľa 2,14 nn. Kniha Sdc spomína len okolitých nepriateľov, utláčateľov Izraela. Keď aj vpád nepriateľa z Mezopotámie nie je nemožný, predsa nedá sa povedať, že mezopotámsky kráľ Chusan by bol susedom Kenejca Otoniela, ktorý býval v južnej Palestíne. Preto niektorí sa domnievajú, že Chusan (Kuš je arabský kmeň, Hab 3,7) Rasataim (u Mal 1,4 Edomsko sa nazýva "územím zločinnosti") bol kráľom edomským, čiže miesto "Aram" treba čítať podľa 2 Kr 16,6 "Edom".)

9Tu volali Izraelovi synovia k Pánovi a Pán vzbudil Izraelovým synom osloboditeľa, ktorý ich vyslobodil, totiž Otoniela, syna Kenéza, mladšieho Kalebovho brata. 10Zostúpil na neho Pánov duch a súdil Izrael. Vytiahol do boja a Pán dal do jeho ruky Chusana Rasataim, kráľa z Aram Naharajim, a jeho ruka zosilnela proti Chusanovi Rasataim.

11A krajina mala štyridsať rokov pokoj.

Potom Kenézov syn Otoniel zomrel.

II. Sudca Aod, 3,12-30

Eglon utláča Izraelitov. - 12Ale synovia Izraela opäť robili, čo sa nepáči Pánovi. Tu Pán dodal odvahy moabskému kráľovi Eglonovi proti Izraelitom, pretože robili, čo sa Pánovi nepáči. (*) (Moabčania (Gn 19,30–37; Dt 23,3 nn.) bývali na východnom brehu Mŕtveho mora. Na juhu susedili s Edomcami, na severovýchode s Amončanmi (Gn 19,38) a na severe s Rubenovcami a Gadovcami. Ich severnou hranicou bola rieka Arnon. Prekročili asi túto hranicu, vnikli do územia Rubenovcov a Gadovcov a odtiaľ cez Jordán do územia Benjamínovcov. – Amalekiti – bývali južne od Júdovho údelu – bojovali s Izraelom už na púšti, Ex 17,8. – Mesto paliem, t. j. Jericho (1,16).) 13Pribral si Amončanov a Amalekitov, potom vytiahol, porazil Izrael a zaujal Mesto paliem.

14Izraelovi synovia slúžili moabskému kráľovi Eglonovi osemnásť rokov.

Aod zabije Eglona. - 15Tu volali Izraelovi synovia k Pánovi a Pán im vzbudil osloboditeľa, Gerovho syna Aoda, Benjamínovca, ľavorukého muža.

Po ňom poslali Izraelovi synovia dary moabskému kráľovi Eglonovi. (*) (Aod (hebr. Ehúd), Benjamínovec z rodu Gerovho (Gerá), bol ľavoruký (hebr. doslovne: "zaviazaný na pravú ruku"); buď používal ľavú ruku ako pravú alebo bol chybný na pravú ruku. V poslednom prípade, naoko nie síce nebezpečný, ale tým ľahšie mohol previesť svoj čin. – "Meč, na piaď dlhý" (Vg má: "na dlaň ruky dlhý") – bola to nejaká krátka dýka, ktorá sa dala nepozorovane ukryť. Porov. 2 Sam 20,8.) 16Aod si však zhotovil dvojsečný meč, na piaď dlhý, a pripásal si ho na pravý bok pod šaty.

17Zaniesol teda moabskému kráľovi Eglonovi dary. - Eglon bol veľmi tučný muž. - 18A keď už vybavil odovzdanie darov, prepustil ľudí, čo dary niesli (*) (Eglon nariaďuje služobníctvu mlčať, čo je spolu aj pokyn, aby všetci odišli.) 19- sám sa práve vrátil od modiel pri Galgale -, a povedal: "Kráľ, mám ti povedať jednu dôvernú vec!" On povedal: "Ticho!" Nato sa všetci, ktorí boli pri ňom, vzdialili. 20Potom vyšiel Aod hore k nemu. Sedel totiž v hornej chladivej izbe, ktorá bola iba pre neho samého. A Aod povedal: "Mám pre teba Božie slovo!" Tu on vstal zo svojho sedadla. 21Vtom Aod vystrel ľavú ruku, uchopil meč z pravého boku a vrazil mu ho do brucha 22tak, že za mečom vnikla aj rukoväť a sadlo sa za mečom zavrelo, lebo nevytiahol meč z jeho brucha. Pritom vyšiel z neho výkal.

23Potom vyšiel do letnej siene, zavrel za ním dvere hornej izby a zatiahol závoru.

24Len čo sa vzdialil, došli jeho služobníci. Keď sa pozreli a videli, že dvere hornej izby sú zamknuté, povedali si: "Isto si odbavuje potrebu v chladivej izbe." 25A vyčkávali až do omrzenia. Ale keď nik neotváral dvere hornej izby, vzali kľúč a otvorili a hľa, ich pán ležal mŕtvy na zemi.

Aodovo víťazstvo. - 26Kým oni váhavo otáľali, Aod unikol. Prešiel (miesto) modiel a dostal sa do Seirata. 27Len čo sa vrátil domov, zatrúbil na Efraimskom pohorí, Izraelovi synovia zostúpili s ním z pohoria a on na ich čele. 28Keď im zavelil: "Poďte za mnou, lebo Pán vydal vašich nepriateľov, Moabčanov, do vašej ruky" - tiahli dolu za ním. Moabčanom zabrali jordánske brody a nedovolili nikomu prejsť. 29Vtedy pobili z Moabčanov na desaťtisíc mužov, všetko silných a udatných mužov; neutiekol nik.

30Tak boli v ten deň Moabčania pokorení pod Izraelovu ruku.

A krajina mala pokoj osemdesiat rokov.

III. Sudca Samgar, 3,31

31Po ňom bol Anatov syn Samgar. On pobil voliarskou palicou šesťsto filištínskych mužov. Aj on oslobodil Izrael.

Sdc 4

IV. Sudkyňa Debora a sudca Barak, 4,1 - 5,31

Jabin utláča Izrael. - 1Po Aodovej smrti synovia Izraela opäť robili, čo je zlé v Pánových očiach. 2Preto ich Pán vydal do ruky kanaánskeho kráľa Jabina, ktorý kraľoval v Asore. Jeho vojvodca bol Sisara, ktorý sídlil v pohanskom Harosete. 3Tu volali Izraelovi synovia k Pánovi. Mal totiž deväťsto železných vozov a dvadsať rokov náramne utláčal Izraelových synov. (*) (Sisara, veliteľ spojeného vojska, sídlil v Harosete (hebr. Charóšeth, asi dnešné zrúcanisko el-Háritije v západnom výbežku Ezdrelonskej nížiny pri rieke Kišon – Nahr el-Mukatta –, ktorá vyviera západne spod hory Tábor). "Charóšeth haggójim", t. j. Haroset pohanský, pohanov; bola tam miešanina rôznych pohanských národov.)

Debora a Barak na čele izraelského vojska. - 4V tom čase súdila Izrael Lapidotova manželka, prorokyňa Debora. (*) (Debora (debhórá – včela), nazvaná je prorokyňou ako kedysi Mojžišova sestra Mirjam (Ex 15,20).) 5Debora sedávala pod palmou medzi Ramou a Betelom na Efraimskom pohorí a Izraelovi synovia prichádzali k nej ta hore na súd. (*) (Rama, dnes er-Rám, 8 km severne od Jeruzalema a 8 km odtiaľ ďalej je Betel.)

6Tu dala zavolať Abinoemovho syna Baraka z Neftaliho Kadesa a povedala mu: "Pán, Izraelov Boh, ti rozkazuje: Choď, tiahni na vrch Tábor a vezmi so sebou desaťtisíc mužov z Neftaliho synov a zo Zabulonových synov! (*) (Barak ("Blesk"), syn Abinoemov ("Môj otec je ľúbezný") z Kadesa severozápadne od Hulského jazera, Joz 19,37. Tábor, dnes Džebel et-Tór, na severnom kraji Ezdrelonskej nížiny v území Zabulonovom. 4,11. Poznámka o Heberovi pripravuje čitateľa na v. 17.) 7Jabinovho vojvodcu Sisaru ti s jeho vozmi a zástupmi privediem k potoku Kišon a dám ti ho do ruky." 8Barak jej odpovedal: "Ak pôjdeš ty so mnou, pôjdem aj ja, ale ak ty nepôjdeš, nepôjdem ani ja." 9Povedala: "Pravdaže pôjdem s tebou, ale sláva z výpravy, na ktorú sa vyberáš, nebude patriť tebe, lebo Pán vydá Sisaru do ruky ženy." Potom Debora vstala a išla s Barakom (do Kadesa).

10Barak zvolal Zabulona a Neftaliho (do Kadesa) a vytiahlo za ním desaťtisíc mužov. Išla s ním aj Debora. 11Kenejec Heber sa kedysi oddelil od ostatných Kenejcov, synov Mojžišovho svokra Hobaba, a postavil si stan až k dubine Senim pri Kadese.

Sisarova porážka. - 12Tu oznámili Sisarovi, že Abinoemov syn Barak vytiahol na vrch Tábor. 13Nato Sisara zvolal všetky svoje bojové vozy, deväťsto železných vozov, a všetko mužstvo, ktorému velil, z pohanského Haroseta k potoku Kišonu.

14Tu povedala Debora Barakovi: "Hor' sa! Lebo toto je deň, keď Pán vydá Sisaru do tvojej ruky. Či nepôjde sám Pán pred tebou?" Barak teda zostúpil z vrchu Tábor a desaťtisíc mužov za ním. 15A Pán uviedol do zmätku Sisaru, všetky jeho bojové vozy a všetko jeho vojsko (mečom) pred Barakom. Sisara zoskočil z voza a utekal peši. 16Ale Barak prenasledoval vozy a vojsko až do pohanského Haroseta, a tak celé Sisarovo vojsko padlo ostrím meča. Neostal ani jediný.

Jahel usmrtí Sisaru. - 17Sisara utekal peši ku stanu manželky Kenejca Hebera Jahel. - Bol totiž mier medzi asorským kráľom Jabinom a medzi domom Kenejcu Hebera. 18Jahel vyšla Sisarovi v ústrety a prihovorila sa mu: "Vojdi, môj pane, vojdi ku mne! Neboj sa!" Vošiel teda k nej do stanu a zakryla ho prikrývkou. 19Požiadal ju: "Daj sa mi napiť trochu vody, lebo som smädný." I otvorila mech s mliekom a dala sa mu napiť. A zase ho prikryla. - 20Potom jej povedal: "Postav sa ku vchodu do stanu! Keď niekto príde a opýta sa ťa: »Je tu voľakto?« - odpovieš: »Nie je!«"

21Tu Heberova manželka Jahel vzala stanový kolík, do ruky vzala kladivo, potichu vošla k nemu a vrazila mu kolík do slúch tak, že prenikol až do zeme. - Od únavy totiž zaspal. - A tak zomrel. 22Ako Barak prenasledoval Sisaru, vyšla mu v ústrety Jahel a povedala mu: "Poď, ukážem ti muža, ktorého hľadáš!" Vošiel teda k nej a hľa, Sisara ležal mŕtvy a kolík mal v sluchách. (*) (Keď sa aj dopustila Jahel pri svojom skutku lži, lesti a vraždy, predsa nemožno ju posudzovať podľa zásad kresťanskej mravouky. Konala v presvedčení, že zbaví národ veľkého nepriateľa.)

23Tak Boh v ten deň uponížil kanaánskeho kráľa Jabina pred Izraelovými synmi. 24A ruka Izraelových synov čoraz tvrdšie doliehala na kanaánskeho kráľa Jabina, až kanaánskeho kráľa Jabina zničili.

Sdc 5

Deborina pieseň. - 1V ten deň Debora a Abinoemov syn Barak spievali: (*) (Dojmy z víťazného boja sú zachytené v tejto piesni tak živo, že kritika ju všeobecne pokladá za dielo očitého svedka. A podľa hl. 4 bola ním Debora. Pieseň Deborina, tento skvost hebrejského písomníctva, na viacerých miestach prezrádza, že jej pôvodcom bola žena. Oslava hrdinskej ženy Jahel je takými slovami vyjadrená a úzkostiplné očakávanie matky Sisarovej zas tak žensky nežne vystihnuté, že nemožno nepripustiť, že pieseň vytryskla z citlivého ženského srdca Deborinho.)

Potom mala krajina štyridsať rokov pokoj. (*) (Doslov celej piesne. Porov. Ž 68,2 n.; 92,8 nn. Nepriatelia Izraelovi sú aj nepriateľmi Jahveho.)

Sdc 6

V. Sudca Gedeon a jeho syn Abimelech, 6,1 - 9,57

Madiánčania utláčajú Izrael. - 1Keď Izraelovi synovia opäť robili, čo je zlé v Pánových očiach, vydal ich Pán do ruky Madiánčanov na sedem rokov. 2Madiánska ruka však ťažko doliehala na Izrael. Izraelovi synovia si upravovali pred Madiánčanmi skrýše na horách, jaskyne a obranné úkryty. 3Stávalo sa, že keď Izraeliti zasiali, došli Madiánčania, Amalekiti a synovia východu a vystupovali proti nim. 4Utáborili sa u nich a nivočili poľnú úrodu až po Gazu. A Izraelitom nenechali nič na živobytie, ani ovce, hovädzí dobytok a osly. 5Prichádzali totiž so svojimi stádami a stanmi. Dohrnuli sa ako húf kobyliek. Koľko ich bývalo, aj ich tiav, to sa nedalo ani len spočítať. Nasťahovali sa do krajiny, aby ju spustošili.

6Keď už bol Izrael od Madiánčanov veľmi zbiedený, volali Izraelovi synovia k Pánovi. (*) (Piaty sudca začína oslobodzovací boj proti Madiánčanom. Bol to beduínsky národ, ktorý sa zdržoval v kraji východne a severovýchodne od Elamitského zálivu až po hranice Moabčanov. O ich vzťahoch k Izraelitom pozri Ex 2,15; Nm 25,6 nn.; 31. Zvlášť v letnej dobe, kedy mohli ľahko prechádzať cez Jordán, podnikali lúpežné výpravy aj do Predjordánska. Úrodu z polí zobrali a čo neodniesli, to zničili svojimi stádami. – Skrýše (prepadliská alebo jamy po lesoch), jaskyne (ktorých je dosť vo vápencových krajoch Palestíny) a obranné úkryty (po horách) používali Izraeliti ako útočištné miesta pred nepriateľmi. Porov. Joz 10,16; 1 Sam 13,6; 22,1.4 n.; 1 Kr 18,4. – O Amalekitoch v južnom Zajordánsku pozri 3,13; Ex 17,8; Gn 36,12; Nm 24,20. – Synovia východu – kočovné národy od Jordána až po Eufrat.)

Prorok oznamuje trest. - 7Keď tak Izraelovi synovia volali pre Madiánčanov k Pánovi, 8Pán poslal Izraelovým synom muža, proroka, ktorý im povedal: "Toto hovorí Pán, Izraelov Boh: Ja som vás vyviedol z Egypta, vytiahol som vás z otrokárne, 9vyslobodil som vás z ruky Egypťanov a z ruky všetkých vašich utláčateľov, vypudil som ich pred vami a dal som vám ich krajinu. 10Prízvukoval som vám: »Ja som Pán, váš Boh! Neuctievajte bohov Amorejčanov, v ktorých krajine bývate!« Ale vy ste neposlúchli môj hlas." (*) (Krátkymi slovami z 2,2: "Ale vy ste neposlúchli môj hlas" – náhle sa zakončuje reč nám neznámeho proroka. Podľa 2,1 nn. a 10,11 nn. by sme čakali aj iné výčitky.)

Povolanie Gedeona. - 11Tu prišiel Pánov anjel a sadol si pod dub pri Efre, ktorý patril Abiezerovcovi Joasovi, keď práve jeho syn Gedeon mlátil pšenicu na lise, aby ju zachránil pred Madiánčanmi. 12Pánov anjel sa mu zjavil a prihovoril sa mu: "Pán s tebou, udatný hrdina!" 13Gedeon mu odpovedal: "Prepáč, môj pane! Keď je Pán s nami, prečo nás toto všetko postihlo? A kde sú všetky jeho divy, o ktorých nám rozprávali naši otcovia, keď hovorili: »Pán nás vyviedol z Egypta«? Teraz nás Pán opustil a vydal do ruky Madiánčanov." 14Pán sa k nemu obrátil a povedal: "Choď s touto svojou silou a vysloboď Izrael z ruky Madiánčanov! Posielam ťa!" 15On mu odvetil: "Prepáč, môj pane! Čím mám vyslobodiť Izrael? Veď moja rodina je najbiednejšia v Manassesovi a ja som najmenší v dome môjho otca!" (*) (Pánov anjel (vo v. 20 "Boží anjel") sa uvádza nižšie (v. 14.16.23) jednoducho ako Jahve-Pán. Ide tu teda o zjavenie samého Boha. – Pozdrav (v. 12) vzhľadom na odpoveď v nasledujúcom verši obsahuje v sebe nielen prianie, ale predovšetkým posilnenie (Lk 1,28) a uistenie, že Jahve je jeho spojencom.) 16Pán mu povedal: "Keď som ja s tebou, tak Madiánčanov porazíš ako jediného muža!" 17Nato mu povedal: "Ak som našiel milosť v tvojich očiach, tak mi daj znamenie, že si to ty, ktorý hovorí so mnou! 18Ale neodchádzaj odtiaľto, dokiaľ sa k tebe nevrátim a neprinesiem ti dar a nepredložím ti ho!" On odpovedal: "Ja dočkám, kým sa nevrátiš."

19Tu Gedeon odišiel a pripravil kozliatko a nekvasené chleby z efy múky. Mäso vložil do koša a odvar nalial do hrnca. Zaniesol to k nemu pod dub a ponúkol ho tým. (*) (Efa (miera) – asi 36,44 l. Podľa pravidiel orientálneho pohostinstva vznešeného hosťa bolo treba uctiť veľkým množstvom predložených pokrmov. Porov. Mk 6,42 nn.; 8,8 n.; Jn 2,6 n.) 20Boží anjel mu povedal: "Vezmi mäso i nekvasené chleby, polož to na tú skalu a vylej na to odvar!" Aj tak urobil. 21Tu vystrel Pánov anjel koniec palice, ktorú mal v ruke, a dotkol sa mäsa a nekvasených chlebov. I vyšľahol oheň zo skaly a strávil mäso aj nekvasené chleby. A Pánov anjel mu zmizol spred očí. (*) (Z prineseného daru urobil Pánov anjel obetu. Oheň, ktorý vyšľahol zo skaly, možno považovať za znamenie, ktoré si žiadal Gedeon (v. 17).)

22Teraz Gedeon videl, že to bol Pánov anjel: "Beda mi, Pane, môj Bože" - zvolal Gedeon, - "videl som Pánovho anjela z tváre do tváre!" 23Ale Pán mu povedal: "Pokoj s tebou! Neboj sa! Nezomrieš!"

24Gedeon tam postavil oltár Pánovi a nazval ho Pán je pokoj! Až do dnešného dňa je ešte v abiezerovskej Efre. (*) (Až do dnešného dňa – porov. pozn. 1,21.)

Gedeonov boj proti Bálovi. - 25V onej noci mu Pán povedal: "Vezmi býka svojho otca, totiž druhého, sedemročného býka, zbúraj Bálov oltár, ktorý patrí tvojmu otcovi, a zotni Ašeru, ktorá je vedľa neho! 26A postav oltár Pánovi, svojmu Bohu, na vrchole pevnosti, tu na bašte, potom vezmi toho druhého býka a obetuj ho ako celopal na dreve Ašery, ktorú zotneš!"

27Vzal teda Gedeon desať mužov zo svojich sluhov a urobil, ako mu prikázal Pán. Ale pretože sa obával domu svojho otca a ľudí onoho mesta, nechcel to vykonať vo dne, lež urobil to v noci.

28Keď mužovia mesta ráno vstali, Bálov oltár bol zbúraný, Ašera vedľa neho zoťatá a druhý býk bol obetovaný ako celopal na postavenom oltári. 29Tu si jeden druhému vraveli: "Kto to urobil?" A po vyšetrovaní a pátraní nakoniec prehlásili: "Gedeon, Joasov syn, to urobil." 30Tu mužovia mesta povedali Joasovi: "Vyveď svojho syna! Musí zomrieť, lebo zbúral Bálov oltár a zoťal Ašeru vedľa neho!" (*) (V onej noci, t. j. po anjelskom zjavení. Tu je nariadený sedemročný býk (obyčajne býval mladší) asi vzhľadom na sedemročnú porobu madiánsku. Z toho, že oltár Bálov stál na Joasovom pozemku, dá sa usudzovať, že aj on bol jeho ctiteľom. Podľa v. 28 bol však oltár používaný aj ku spoločnej bohoslužbe. – O Ašere pozri 2,13 nn. Miesto "Ašery" (vo v. 25–30) má Vg: "háj".) 31Ale Joas odpovedal všetkým, ktorí stáli pri ňom:

32A v ten deň mu dali meno Jerobál, to je "Bál nech si proti nemu bojuje!", pretože zbúral jeho oltár.

Gedeon zvoláva vojsko. - 33Keď sa všetci Madiánčania, Amalekiti a synovia východu zhromaždili, prešli (Jordán) a utáborili sa na Jezreelskej rovine, 34na Gedeona zostúpil Pánov duch. Zatrúbil a zvolal Abiezerovcov, aby šli za ním. 35Potom rozposlal poslov do celého Manassesa a vyzval ich, aby ho nasledovali. Vyslal poslov aj do Asera, Zabulona a Neftaliho a aj oni im vyšli v ústrety. (*) (O Madiánčanoch pozri pozn. k 6,1–6. – O Jezreelskej (Ezdrelonskej) rovine pozri Joz 19,17–23. – "Zostúpil" (v. 34) v hebr. doslovne: "duch Jahveho Gedeona obliekol". Porov. 1 Krn 12,18; 2 Krn 24,20. Ako si totiž človek berie oblek, potom ho nosí, v ňom a z neho pôsobí, tak duch Pánov vzal, niesol Gedeona, z neho pôsobil, ním hýbal, ovládal ho a prenikal. – Na boji sa zúčastnili len západní Manassesovci, ku ktorým patril aj Gedeonov rod Abiezerovcov. – O kmeňoch: Aser, Zabulon a Neftali pozri 1,30 nn.)

Gedeonovo rúno. - 36Potom Gedeon povedal Bohu: "Ak chceš vyslobodiť Izrael mojou rukou, ako si povedal, 37hľa, položím vlnené rúno na humno. Ak bude rosa iba na rúne a na celej zemi sucho, vtedy zviem, že mojou rukou vyslobodíš Izrael, ako si povedal." 38A stalo sa tak. Keď na druhý deň včasráno vstal a stlačil rúno, vyžmýkal z rúna rosu - plnú misu vody.

39Nato povedal Gedeon Bohu: "Nech nevzplanie tvoj hnev proti mne, keď len ešte raz poviem to isté: Len raz by som chcel ešte skúsiť s tým rúnom. Nech je zas sucho iba na rúne a na celej zemi nech je rosa!" 40A Boh urobil tak v tej noci. Sucho bolo iba na rúne a na celej zemi bola rosa. (*) (Gedeon si žiada znamenie nie tak pre seba, ako skôr pre svojich vojakov, aby títo boli presvedčení, že ho Jahve posiela do oslobodzovacieho boja a že teda sám Jahve bude s nimi bojovať. – "Vlnené rúno" bývalo plášťom v čase nepohody a zas v noci teplou pokrývkou. Humno – väčšie priestranstvo pri dedine; bol to obecný majetok. Keď sa nemlátilo, slúžilo za zhromaždište ľudu. – Rosa býva veľmi hojná v Palestíne. Je to následok značného rozdielu teploty nočnej a dennej. Malé rúno na priestrannom humne bolo obrazom malého izraelského národa – medzi početnými národmi pohanskými. Keď sa odvrátil od Boha, bol ako vyprahlá zem bez rosy, priazne a pomoci Božej; bol nevládny, zatiaľ čo ostatné národy z dopustenia Božieho Izrael otročili a rozkazovali mu. Keď sa však obrátil k Bohu, nastal pravý opak, podobal sa vlhkému rúnu, lebo Jahve mu zosielal rosu priazne a pomoci svojej. Bol malý, ale slobodný a víťazný uprostred národov. Najvznešenejším spôsobom spadla rosa milosti Božej na vyprahlú zem vtedy, keď Syn Boži vtelením prišiel na zem a potom celú zem pokropil svojou krvou. Preto aj Cirkev sv. spieva v cirkevných hodinkách: "Keď si sa nevýslovným spôsobom narodil z Panny, tu sa vyplnili Písma; ako bohatá rosa na rúno si zostúpil, aby si ľudstvo spasil; chválime teba, Bože náš!")

Sdc 7

Odvody bojovníkov. - 1Jerobál, čiže Gedeon, včasráno vstal so všetkým ľudom, ktorý bol s ním, a utáborili sa pri prameni Harad. Madiánsky tábor bol severne odtiaľ, pri úpätí pahorku More, na rovine. (*) (Časove sa dá vhodne umiestiť táto udalosť za 6,34 n. – Harad (hebr. Charód) je azda dnešný 'Ain Džalúd (Prameň Goliášov) na úpätí hory Gelboe, asi pol hod. východne od Jezreela (Zer 'ina). Poloha pahorku "More" je neznáma (či je to Malý Hermon=Nebí Dahí?). Madiánčania táborili na Jezreelskej rovine a Gedeon mal asi obsadený severný svah Gelboe, ktorý sa nakláňa k prameňu 'Ain Džalúd.)

2Tu vravel Pán Gedeonovi: "Ľudu, ktorý je s tebou, je príliš mnoho, keď mám dať Madiánčanov do jeho ruky! Veď by sa potom Izrael vychvaľoval proti mne: »Vlastnou rukou som si pomohol!« 3Vyhlás teda pred ľudom, aby to počul: Kto je bojazlivý a nesmelý, nech sa vráti!" Tak odišlo z pohoria Galaád a vrátilo sa z ľudu dvadsaťdvatisíc mužov, kým desaťtisíc zostalo. (*) (Miesto "Galaád" treba čítať Gelboe.)

4Pán však povedal Gedeonovi: "Ešte je ľudu priveľa. Zaveď ich k vode! Tam ti ich preosejem. O kom ti poviem: »Tento pôjde s tebou,« ten nech s tebou ide! Ale každý, o kom ti poviem: »Tento s tebou nepôjde,« ten nepôjde s tebou!" 5Nato priviedol ľud k vode a Pán povedal Gedeonovi: "Každého, kto líže vodu jazykom, ako pes líže, postav osve, a takisto každého, kto si k pitiu prikľakne." 6A tých, čo lízali z ruky ústami, bolo tristo mužov. Ostatný ľud si kľakol na kolená, aby sa napil vody. 7Tu povedal Pán Gedeonovi: "S tristo mužmi, ktorí lízali, vás chcem vyslobodiť a Madiánčanov dať do tvojej ruky. Všetok ostatný ľud nech sa vráti, každý do svojho domova!" 8Najprv si vzali od ľudu potravu a trúby do rúk. Potom prepustil všetkých Izraelitov, každého do jeho domova. Ponechal si iba tých tristo mužov. Madiánsky tábor bol pod ním na rovine.

Gedeon tajne načúva Madiánčanov. - 9V onej noci mu povedal Pán: "Vstaň! Zostúp do tábora, lebo som ti ho dal do ruky. 10Ale ak sa bojíš zostúpiť sám, nech ide s tebou ta dole do tábora aj tvoj sluha Fara. 11Počúvaj, čo budú hovoriť! Potom ti zosilnia ruky. Zostúp teda do tábora!" I zostúpil so svojím sluhom Farom do tábora až bezprostredne k ozbrojenej táborovej stráži.

12Madiánčanov, Amalekitov a synov východu, ktorí táborili na rovine, bolo toľko ako kobyliek. Aj ich tiav bolo bez počtu, ako množstvo piesku na morskom brehu.

13Keď ta Gedeon prišiel, práve rozprával jeden muž svojmu priateľovi sen. Vravel: "Mal som ti sen. Počúvaj! Peceň jačmenného chleba sa kotúľal do madiánskeho tábora. Prikotúľal sa k stanu a narazil doň. Ten padol, prevrátil sa naruby a tak zostal stan ležať." 14Ten druhý mu na to povedal: "To nie je nič iné ako meč Izraelitu Gedeona, Joasovho syna! Boh dal do jeho ruky Madiánčanov a celý tábor."

Gedeonovo víťazstvo. - 15Keď Gedeon vypočul sen a jeho výklad, poklonil sa. Potom sa vrátil do izraelského tábora a zvolal: "Vstaňte, lebo Pán dal do vašej ruky madiánsky tábor!"

16Rozdelil tristo mužov na tri zástupy a všetkým dal do rúk trúby a prázdne džbány a do džbánov fakle. 17A povedal im: "Hľaďte na mňa a robte takisto! Ja sa priblížim až celkom k táboru a ako ja urobím, tak robte aj vy! 18Keď zatrúbim - ja a všetci, ktorí budú so mnou -, trúbte aj vy okolo celého tábora a volajte: Za Pána a za Gedeona!"

19Gedeon so sto mužmi, ktorí boli s ním, priblížil sa celkom až k táboru, keď začínala prostredná stráž, len čo postavili stráže. Tu zatrúbili a roztrieskali džbány v rukách. 20Hneď sa ozývali trúby v troch zástupoch a rozbíjali sa džbány. V ľavej ruke držali fakle a v pravej ruke trúby na trúbenie. Pritom kričali: "Meč za Pána a za Gedeona!" 21Zostali stáť okolo tábora, každý tam, kde bol. Ale tábor sa celý rozvíril: kričali a utekali. (*) (Národy starého Orientu rozdeľovali noc na tri doby, stráže či vigílie. Prostredná stráž bola polnočná.) 22Kým oni trúbili na tristo trúbach, Pán obrátil meč jedného proti druhému v celom tábore. A tak tábor utekal až do Betsety a Serery, až na pomedzie Abel-Mehuly pri Tebate. (*) (Že sa Madiánčania v tom zmätku sami bili, je ľahko možné, lebo nemali zvláštnu vojenskú rovnošatu. – Betseta (Beth-haš-šittá), mesto medzi Jezraelom a Betsanom, dnes Šattá v údolí Nahr Džalúd, 2 hod. severozápadne od Betsana. – Serera (Vg nemá), asi Serédá (1 Kr 7,46), býva stotožňovaná so Seretanom, Joz 3,16; Madiánčania utekali zo svojho tábora na východ údolím Nahr Džalúd k Betsanu – tu neprešli Jordán, ale uberali sa odtiaľ pozdĺž západného brehu Jordána na juh. – Abelmehula, rodisko proroka Elizea, bola južne od Betsana. – Tebat, v jordánskom údolí, niekde blízko Abelmehuly.) 23Tu zvolali izraelské mužstvo z Neftaliho, z Asera a z celého Manassesa a prenasledovali Madiánčanov.

24Gedeon rozoslal poslov aj po celej Efraimskej vrchovine s odkazom: "Zaskočte Madiánčanov a obsaďte vody až k Betbere i Jordán!" Všetci Efraimci poslúchli výzvu a obsadili vody až k Betbere aj Jordán. 25Zajali tiež dvoje madiánskych kniežat, Oreba a Zeba. Oreba zabili na Havranej skale a Zeba zabili na Vlčom lise. Potom prenasledovali Madiánčanov za Jordán a niesli Orebovu a Zebovu hlavu Gedeonovi. (*) (Efraimci mali obsadiť vody, t. j. potoky, ktoré stekajú z Efraimskej vrchoviny do Jordána, ale najmä Jordán, t. j. jordánske brody, a tak zaskočiť Madiánčanom cestu. – Oreb – Havran; Zeb – Vlk. Spomínané miesta (Havrania skala a Vlčí lis) boli ešte v Predjordánsku, niekde v blízkosti Jordána.)

Sdc 8

Žiarlivosť Efraimcov. - 1Efraimci mu povedali: "Čo si nám to urobil, že si nás nezavolal, keď si šiel do boja proti Madiánčanom?" A ostro sa s ním vadili. 2On im povedal: "Vari som ja už dokázal niečo také ako vy? Či nie je Efraimovo paberkovanie lepšie ako Abiezerovo vinobranie?! 3Predsa do vašej ruky dal Boh madiánske kniežatá Oreba a Zeba! Mohol som ja urobiť niečo také ako vy?" Po týchto slovách ich popustil hnev proti nemu. (*) (Na sebavedomé a tiež sebecké výčitky Efraimcov dáva Gedeon duchaplnú odpoveď, ktorou ich odzbrojuje. Efraimci sa honosili svojím praotcom Jozefom, ktorý bol Jakubovým miláčikom, a tiež Jozuem, ktorý pochádzal z ich kmeňa. Stále si namýšľali, že im patrí akési prvenstvo medzi ostatnými kmeňmi. Preto zazlievajú Gedeonovi, že ich nepovolal hneď na počiatku boja proti Madiánčanom. Iste ich mrzelo aj to, že im ušla výdatná korisť. Gedeon však pohladkal ich ctibažnosť.)

Prenasledovanie nepriateľa v Zajordánsku. - 4Keď Gedeon dorazil k Jordánu, prekročil ho spolu s tristo mužmi, ktorí boli s ním. Keďže boli od prenasledovania unavení, 5požiadal sokotských ľudí: "Dajteže chleba ľuďom, ktorí idú za mnou! Lebo sú vyčerpaní a ja prenasledujem madiánskych kráľov Zebea a Salmanu." 6Ale sokotskí náčelníci odpovedali: "Azda sú už ruky Zebea a Salmanu v tvojej ruke, aby sme dávali chlieb tvojmu vojsku?" 7Gedeon odpovedal: "Za toto, až dá Pán Zebea a Salmanu do mojej ruky, rozmlátim vaše telá tŕním púšte a bodľačím." (*) (Sokot (Sukkoth; Gn 33,17), dnes Tell dér’álla na dolnom Jaboku, ešte v Jordánskej nížine. – Zebee (hebr. Zebach) a Salmana boli madiánski králi, t. j. náčelníci, podobne ako Oreb a Zeb. – "Azda sú už ruky Zebea…" Nechceli podporovať Gedeona, lebo sa obávali pomsty Madiánčanov, o ktorých víťazstve iste nepochybovali.)

8Odtiaľ tiahol vyššie do Fanuela a takisto ich prosil, ale fanuelskí mužovia mu dali takú odpoveď ako sokotskí ľudia. (*) (Fanuel (Penuel) podľa Gn 32,31 ležal na náhornej rovine pri Jaboku.) 9Preto pohrozil aj fanuelským mužom: "Až sa vrátim v pokoji, zbúram túto vežu."

10Zebee a Salmana boli so svojím vojskom, asi pätnásťtisíc mužov, v Karkore. To bolo všetko, čo zostalo z celého vojska synov východu. Ale padlých bolo asi stodvadsaťtisíc mužov, ktorí boli vyzbrojení mečom. (*) (Zebee a Salmana, ktorých treba rozlišovať od Oreba a Zeba (7, 25), zastavili sa so zvyškami svojho vojska v Karkore (asi dnešný Karkagríš pri Amane – Rabbath-Ammón).) 11Tak tiahol Gedeon po ceste kočovníkov východne od Nobe a Jegbay a prepadol tábor, ktorý sa už cítil v bezpečí. (*) (Cesta kočovníkov, po ktorej sa uberali karavány z Mezopotámie do južného Zajordánska (z Damasku do Mekky). – Nobe (Nobach; Nm 32,42), niekde v blízkosti mesta Jegbaa (Nm 32,35), ktorá ležala severozápadne od Amana.) 12Zebee a Salmana síce utiekli, ale prenasledoval ich, kým nezajal obidvoch madiánskych kráľov Zebea a Salmanu. A celý tábor uviedol do zmätku.

13Nato sa Joasov syn Gedeon vrátil z boja od priesmyku Cheres. 14Tu chytil akéhosi mladíka zo sokotských mužov a povypytoval sa ho. On mu napísal mená náčelníkov Sokota a jeho starších: sedemdesiatsedem mužov. 15A keď došiel k sokotským mužom, povedal: "Hľa, tu sú Zebee a Salmana, pre ktorých ste ma potupili, keď ste hovorili: »Azda sú už ruky Zebea a Salmanu v tvojej ruke, aby sme dávali chlieb tvojim vyčerpaným mužom?«" 16I vzal starších mesta, aj tŕnie a bodľačie púšte a zmlátil ním sokotských mužov.

17Zbúral aj vežu Fanuela a pozabíjal mužov mesta.

18Potom povedal Zebeovi a Salmanovi: "Ako vyzerali mužovia, ktorých ste zabili na Tábore?" Odpovedali: "Celkom tak ako ty, každý mal výzor kráľovského syna." 19On povedal: "To boli moji bratia, synovia mojej matky. Na život Pána, nezabil by som vás, keby ste ich boli nechali nažive." 20Potom povedal Jetrovi, svojmu prvorodenému: "Vstaň, zabi ich!" Ale chlapec nevytasil meč, lebo sa bál; bol totiž ešte chlapcom. 21Tu prosili Zebee a Salmana: "Vstaň ty a vrhni sa na nás! Veď aký muž, taká aj jeho sila!" Gedeon teda vstal a zabil Zebea a Salmanu. Mesiačky však, ktoré boli na krkoch ich tiav, si vzal. (*) (V otázke naráža Gedeon na to, že menovaní madiánski králi mu zabili pri vpáde do Predjordánska jeho rodných bratov. Podľa práva vtedy platného bol Gedeon góél, t. j. pomstiteľom krvi svojich bratov (Lv 24,17). Dávať milosť význačnejším zajatcom bolo známkou vojvodcovej veľkodušnosti. Mladučký Jeter sa neodvážil sťať kráľov, lebo sa necítil na to dostatočne silným. Ináč bolo to pre neho vyznamenaním. Pre kráľov bolo by to bývalo veľkou potupou, keby boli padli pod rukou nedospelého mladíka.)

Gedeon odmieta kráľovskú hodnosť. - 22Nato vraveli Izraelovi synovia Gedeonovi: "Buď naším kráľom, ty aj tvoj syn, aj syn tvojho syna! Lebo si nás vyslobodil z ruky Madiánčanov." 23Gedeon im však odpovedal: "Ja nemôžem byť vaším kráľom, ani môj syn nemôže byť vaším kráľom. Pán je vaším kráľom!"

24Potom im Gedeon povedal: "Mám k vám jednu prosbu. Nech mi dá každý prsteň, ktorý si ukoristil." Oni mali totiž zlaté prstene, lebo boli Izmaeliti. 25Odpovedali: "Veľmi radi ti ich dáme." I rozprestreli plášť a každý naň hodil svoj ukoristený prsteň. (*) (Tu pod Izmaelitmi treba rozumieť beduínov, čiže kočovníkov vôbec; teda aj Madiánčanov, hoci sa od nich Izmaeliti, ako kmeň Abrahámovho syna Izmaela, líšili.) 26A váha zlatých prsteňov, ktoré si vyžiadal, bola tisícsedemsto šeklov zlata, okrem mesiačkov, náušníc, purpurových rúch, ktoré nosievali madiánski králi, a okrem retiazok z krkov ich tiav. (*) (Ak počítame, že 1 šekel zlata=16,37 g, teda všetky prstene vážili 27,829 kg. Zlaté "retiazky", na ktorých boli zavesené "mesiačky" (závesky mesiačkovej podoby). Také drahé rúcha iste nemali králi oblečené na sebe počas boja; mali ich ukryté vo svojich stanoch, lebo všetky vzácnosti nosievali so sebou.) 27Gedeon zhotovil z toho efód a uložil ho vo svojom meste, v Efre.

Používali ho však na smilstvo všetci Izraeliti, a tak sa stal osídlom Gedeonovi i jeho domu. (*) (Porov. Ex 34,15; Lv 17,7; Dt 31,16. Bola to modloslužba, ktorú Sväté písmo nazýva "smilstvom".)

28Madiánčania boli tak uponížení pred Izraelovými synmi, že už viac nepozdvihli svoje hlavy. A krajina mala pokoj štyridsať rokov, pokým žil Gedeon. (*) (Porov. 3,11.30; 4,23; 5,31 n.)

29Joasov syn Jerobál potom odišiel a býval vo svojom dome. 30Gedeon mal sedemdesiat synov, ktorí vzišli z jeho bedier. Mal totiž mnoho žien. 31Jeho vedľajšia žena v Sicheme mu tiež porodila syna, ktorému dal meno Abimelech. (*) (Sichem ležal v údolí medzi Garizimom a Ebalom (Hebalom); porov. Gn 12,6 n.; 33,18 nn.; 34; Joz 24,1. – Abimelech, t. j. "Môj otec (Boh) je kráľ".)

32A Joasov syn Gedeon zomrel vo vysokom veku a pochovali ho v hrobe jeho otca Joasa v abiezerovskej Efre. (*) ("Vo vysokom veku", doslovne: s peknými šedinami. Vysoký vek bol pokladaný za odmenu za bohumilý život.)

33Keď však Gedeon zomrel, Izraelovi synovia sa zvrhli a smilnili s bálmi a urobili si bohom Bál-berita. (*) (Bál-berit (Pán zmluvy) bol uctievaný v Sicheme, kde mal svoj chrám. Miesto: "urobili si bohom Bál-berita" má Vg: "urobili zmluvu, že im bude bohom.") 34Izraelovi synovia nepamätali na Pána, svojho Boha, ktorý ich vyslobodil z ruky všetkých ich okolitých nepriateľov. 35Ani domu Jerobála-Gedeona nepreukazovali vďačnosť napriek všetkým dobrodeniam, ktoré on preukázal Izraelu.

Sdc 9

Bratovrah Abimelech kráľom. - 1Jerobálov syn Abimelech sa vybral do Sichemu k bratom svojej matky a vravel im aj celému príbuzenstvu rodiny svojej matky: 2"Hovorte verejne všetkým sichemským občanom: Čo je vám lepšie, aby panovalo nad vami sedemdesiat mužov, všetci Jerobálovi synovia, alebo aby panoval nad vami len jeden muž? Pamätajte tiež, že ja som vaša kosť a vaše mäso!" 3A bratia jeho matky verejne hovorili o ňom všetky tieto slová všetkým sichemským občanom a ich srdce sa naklonilo k Abimelechovi. Potom si povrávali: "On je náš brat." (*) (Abimelech, ako Gedeonov syn od vedľajšej manželky, nemohol si získať nadvládu v strednej Palestíne dedičským právom, preto sa usiluje uskutočniť svoje ctibažné plány lesťou a násilím. Je možné aj to, že ešte za života svojho otca zakúšal od svojich bratov nejedno príkorie, a preto sa im chce teraz vypomstiť. V Sicheme, odkiaľ pochádzala jeho matka, mal početných príbuzných, ktorí mu získavajú prívržencov medzi Sichemčanmi.) 4A dali mu z chrámu Bál-berita sedemdesiat šeklov striebra. Abimelech si za ne najal povaľačských a bezočivých mužov, ktorí sa stali jeho družinou. 5Potom išiel do domu svojho otca do Efry a pobil svojich bratov, Jerobálových synov, sedemdesiat mužov na jednom kameni. Zostal iba najmladší Jerobálov syn Joatam, lebo sa skryl. (*) (Kameň, na ktorom boli pobití Gedeonovi synovia, možno pokladať za akýsi náhradný oltár (porov. 1 Sam 14, 33). Potom by to bola akási obeta k pocte Bál-berita, ktorý k tomu poskytol svoje prostriedky, chrámové peniaze. – Joatam (Jóthám) – Jahve je bezúhonný. K jeho záchrane porov. 1 Sam 22,20; 2 Kr 11,2.) 6Nato sa zhromaždili všetci sichemskí občania a všetci obyvatelia Mela, išli a ustanovili Abimelecha za kráľa pri pamätnom dube, ktorý stál v Sicheme. (*) (Melo bola sichemská pevnosť, zvaná vo v. 46.49 "vežou".)

Joatamova bájka. - 7Keď to oznámili Joatamovi, šiel, postavil sa na končiari vrchu Garizim a zvýšeným hlasom im volal:

16Teraz teda, ak ste opravdivo a čestne konali, keď ste ustanovovali Abimelecha za kráľa, ak ste dobre urobili s Jerobálom a jeho domom, ak ste sa k nemu zachovali podľa jeho zásluh - 17vy, za ktorých bojoval môj otec, ba až svoj život nasadil, a ktorých vyslobodil z ruky Madiánčanov - 18vy však ste sa dnes vzbúrili proti domu môjho otca a pozabíjali ste jeho synov, sedemdesiat mužov na jednom kameni, a ustanovili ste Abimelecha, syna jeho slúžky, za kráľa nad sichemskými občanmi, pretože je váš brat -, 19ak ste teda opravdivo a čestne urobili s Jerobálom a jeho domom v dnešný deň, radujte sa z Abimelecha a on nech sa zas raduje z vás! 20Ale ak nie, nech vyšľahne oheň z Abimelecha a strávi sichemských občanov i Melo! A nech vyšľahne oheň zo sichemských občanov a z Mela a nech strávi Abimelecha!"

21Potom Joatam utiekol a utiahol sa do bezpečia. Odišiel do Bery a tam zostal (zo strachu) pred svojím bratom Abimelechom. (*) (Sám Joatam teraz vysvetľuje význam bájky. – V. 19 je tiež tvrdou iróniou. Nech sa len raduje Abimelech z ľudí seberovných! Bera je azda Bérot, dnes el-Bíre, asi 15 km severne od Jeruzalema (Joz 9,17; alebo je to Bérseba na juhu Palestíny?).)

Vrenie proti Abimelechovi. - 22Abimelech panoval nad Izraelom tri roky. (*) (Abimelech panoval len v strednej Palestíne (v. 55).) 23Potom Boh poslal zlého ducha (nezhody) medzi Abimelecha a sichemských občanov - takže sichemskí občania zostali neverní Abimelechovi -, 24aby tak zločin na sedemdesiatich Jerobálových synoch prešiel a ich krv zaľahla na ich brata Abimelecha, ktorý ich zavraždil, a tiež na sichemských občanov, ktorí ho povzbudzovali, aby zabil svojich bratov. 25Sichemskí občania potom postavili proti nemu zálohy na vrcholoch hôr a olupovali každého, kto k nim prichádzal po ceste. Toto oznámili Abimelechovi.

Nešťastná Gálova vzbura. - 26Tu prišiel Obedov syn Gál aj so svojimi bratmi a vošli do Sichemu. A sichemskí občania im prejavili dôveru. 27Vybrali sa do poľa, oberali a lisovali hrozno a potom usporiadali slávnosť. Pritom vošli do chrámu svojho boha, kde jedli a pili a preklínali Abimelecha. (*) (Po vinobraní bola slávnosť, ktorá bola spojená s obetnou hostinou v chráme.) 28Tu zvolal Obedov syn Gál: "Kto je Abimelech a kto je Sichemčan, aby sme mu my slúžili? A nemal by Jerobálov syn a jeho správca Zebul slúžiť mužom Sichemovho otca Emora?! Prečo by sme mali slúžiť my jemu?! (*) (Sichemčania predsa, ako potomkovia slávneho Emora, otca Sichemovho (Gn 33,18; 34,2)!) 29Keby mi niekto dal tento ľud do ruky, odstránil by som Abimelecha!"

A vyzval Abimelecha: "Zosilni svoje vojsko a vytiahni!"

30Keď sa veliteľ mesta Zebul dopočul o rečiach Obedovho syna Gála, vzplanul hnevom. 31Ľstivo vyslal poslov k Abimelechovi a odkázal mu: "Obedov syn Gál a jeho bratia došli do Sichemu a teraz poburujú mesto proti tebe. 32Vyber sa teda v noci aj so svojimi ľuďmi a postav sa do zálohy v poli! 33A zrána, len čo vyjde slnko, vstaň a udri na mesto! On vytiahne so svojimi ľuďmi proti tebe. Potom už s ním urob, čo budeš môcť."

34Abimelech sa vybral za noci aj so svojimi ľuďmi a postavil proti Sichemu štyri oddiely do zálohy. 35Keď Obedov syn Gál vytiahol a zastavil sa pri vchode do mestskej brány, vtedy vyrazil Abimelech so svojimi ľuďmi zo zálohy. 36Keď Gál zazrel ľudí, povedal Zebulovi: "Hľa, ľudia zostupujú z vrchov!" Ale Zebul mu odvetil: "To sa ti len zdá, že tiene vrchov sú mužovia." 37Ale Gál opäť hovoril: "Ľudia zostupujú od pupka zeme! A jeden zástup prichádza po ceste k Dubu veštcov." (*) ("Pupok zeme" je pravdepodobne vrch Garizim, ktorý Sichemčania považovali za stredobod zeme, – "Dub veštcov" bol posvätný dub, asi ten, ktorý sa spomína vo v. 6. Od toho duba, pri ktorom si zvolili Sichemčania Abimelecha za kráľa, prichádza teraz jeho nešťastie.) 38Zebul mu povedal: "Kde sú teraz tvoje ústa, ktorými si hovoril: »Kto je Abimelech, aby sme my slúžili jemu?!« Nie sú to práve tí ľudia, ktorými si ty pohŕdal? Nože, vytiahni teraz a bojuj proti nim!" 39Tu Gál vytiahol na čele sichemských občanov a bojoval proti Abimelechovi. 40Lenže Abimelech ho donútil k ústupu a utekal pred ním. A ležalo mnoho pobitých až po vchod do (mestskej) brány.

41Ale Abimelech zostal v Rume. Zebul potom vyhnal Gála a jeho bratov, nesmeli už zostať v Sicheme. (*) (Ruma (hebr. Arúmá), asi dnešná Kefr Ruma, 3 hod. severne od Sichemu.)

Zničenie Sichemu. - 42Na druhý deň vyšiel ľud do poľa. Keď to oznámili Abimelechovi, 43vzal ľudí, rozdelil ich na tri zástupy a postavil sa v poli do zálohy. Keď spozoroval, že ľud vychádza z mesta, vyrazil proti nemu, aby ho porazil. 44Abimelech so svojím oddielom zaútočil a postavil sa ku vchodu do mestskej brány. Zatiaľ druhé dva oddiely zaútočili na všetkých tých, čo boli v poli, a pobili ich. 45Abimelech bojoval proti mestu celý deň. Keď mesto zaujal, pobil ľudí, ktorí v ňom boli, mesto rozbúral a posypal ho soľou. (*) ("Posypať mesto soľou" – prejav želania, aby mesto zostalo navždy pusté a neúrodné. Porov. Dt 29,22–23. Toto želanie sa však neuskutočnilo, lebo neskoršie sa stal Sichem dôležitým mestom izraelského kráľovstva a Jeroboam ho opevnil (1 Kr 12,25).)

Vypálenie sichemskej veže. - 46Keď sa to dozvedeli obyvatelia sichemskej veže, utiahli sa do hradieb chrámu Bála zmluvy. (*) ("Sichemská veža" – Mello (9,20). – Bál zmluvy je 'Bál-berit’. Keďže vo veži sa necítili dosť bezpeční oproti ohňu, utiahli sa do hradieb chrámu boha Bál-berita.) 47Keď Abimelechovi oznámili, že sa tam zhromaždili všetci obyvatelia sichemskej veže, 48Abimelech vystúpil so všetkými svojimi ľuďmi na vrch Selmon. Tam vzal do ruky sekeru, uťal zo stromu vetvu, zdvihol ju, položil si ju na plecia a povedal svojim ľuďom: "Čo ste videli robiť mňa, to rýchle robte aj vy za mnou!" (*) (Vrch Selmon môže byť dnešná hora Eslamije, severne od Sichemu.) 49A všetok ľud - každý si nasekal haluzia, potom išli za Abimelechom, nahádzali ho na hradby a podpálili ním hradby. Tak zahynuli všetci obyvatelia sichemskej veže, asi tisíc mužov a žien.

Abimelechova smrť. - 50Potom Abimelech tiahol do Tebes. Obľahol Tebes a zaujal ho. 51Uprostred mesta bola pevná veža, do ktorej utiekli všetci mužovia a ženy, vôbec všetci obyvatelia mesta. Zavreli za sebou a vystúpili na strechu veže. 52Abimelech prenikol až k veži, lebo ju chcel dobyť. A keď sa dostal až ku vchodu do veže a chcel rozložiť oheň, 53nejaká žena zhodila Abimelechovi na hlavu vrchný mlynský kameň a prerazila mu lebku. 54Rýchle zavolal na svojho sluhu, ktorý mu nosil zbraň, a povedal mu: "Vytas svoj meč a zabi ma! Ináč by sa o mne hovorilo, že ma zabila žena." Sluha ho teda prebodol a zomrel.

55Keď Izraeliti videli, že Abimelech je mŕtvy, vrátili sa všetci domov. 56Tak Boh odplatil Abimelechovi zločin, ktorý spáchal na svojom otcovi, keď zabil sedemdesiat svojich bratov. 57Aj všetky zločiny sichemských mužov obrátil Boh na ich hlavu. Tak sa na nich splnila kliatba Jerobálovho syna Joatama. (*) (Tebes sa stotožňuje s dnešným Tubás, asi 16 km severovýchodne od Sichemu.)

Sdc 10

VI. Sudca Tola, 10,1-2

1Po Abimelechovi povstal Tola, syn Fuu, syna Dodovho, Isacharovec, aby oslobodil Izrael. Býval v Samire na Efraimskom pohorí. (*) (Meno Tola sa vyskytuje aj na iných miestach Svätého písma, napr. Gn 46,13; Nm 26,23; 1 Krn 7,1. – Poloha mesta Samir, hebr. Šamir, niekde v území Isacharovom je bližšie neznáma.) 2Súdil Izrael dvadsaťtri rokov. Potom zomrel a pochovali ho v Samire.

VII. Sudca Jair, 10,3-5

3Po ňom povstal Galaádčan Jair a súdil Izrael dvadsaťdva rokov. 4Mal tridsať synov, ktorí jazdili na tridsiatich osliatkach a mali v krajine Galaád tridsať miest, ktoré sa až podnes nazývajú Jairove dediny. 5Keď Jair zomrel, pochovali ho v Kamone. (*) (O Jairovi a jeho dedinách ("Havot Jair") pozri Nm 32,41; Dt 3,14. Porov. tiež Joz 13,30; 1 Kr 4,13; 1 Krn 2,22. Jazda na osliciach, osliatkach (porov. 5,10; 12,14) bola znakom bohatstva. Kamon, pravdepodobne dnešný Chirbet Kumen, 3 hod. severovýchodne od Pely v Zajordánsku.)

VIII. Sudca Jefte, 10,6 - 12,7

Úvod k Jefteho príbehom. - 6Izraelovi synovia opäť robili, čo je zlé v Pánových očiach: slúžili bálom a aštartám, bohom Aramejčanov, bohom Sidona, bohom Moabčanov, bohom Amončanov a bohom Filištíncov; opustili Pána a neslúžili mu. 7I vzbĺkol Pánov hnev proti Izraelu a vydal ich do ruky Filištíncov a do ruky Amončanov. 8Znepokojovali a utláčali Izraelitov v tom roku už osemnásty rok: všetkých Izraelitov, ktorí boli na druhej strane Jordánu v krajine Amorejčanov, v Galaáde. 9Ba Amončania prechádzali cez Jordán, aby bojovali aj proti Júdovi, Benjamínovi a proti Efraimovmu domu. Izraelitom sa veľmi zle vodilo. (*) (K v. 6 porov. 2,11; 3,7.12; 4,1; 6,1. – O báloch a aštartách pozri 2,11 nn. – O Amončanoch a Moabčanoch pozri 3,13–14.)

10Tu volali Izraelovi synovia k Pánovi a vyznávali: "Zhrešili sme proti tebe, lebo sme opustili svojho Boha a slúžili sme bálom." 11Pán však povedal Izraelovým synom: "Nesužovali vás Egypťania, Amorejčania, Amončania, Filištínci, 12Sidončania, Amalekiti a Madiánčania? Ale keď ste volali ku mne, vyslobodil som vás z ich ruky. (*) (Madiánčania (podľa LXX; hebr. má: "Maon" a Vg: "Kanaánčania").) 13Vy ste ma však opustili a slúžili ste cudzím bohom. Preto vás už neoslobodím. 14Choďte a volajte k bohom, ktorých ste si vyvolili! Nech vás oslobodia oni v čase vašej úzkosti!" 15Izraelovi synovia hovorili Pánovi: "Zhrešili sme. Zaobchádzaj s nami tak, ako uznáš za dobré! Len nás ešte teraz vysloboď!" 16Nato odstránili zo svojho stredu cudzích bohov a slúžili Pánovi. A zľutoval sa nad biedou Izraela.

Jefte povolaný za sudcu. - 17Keď boli Amončania zvolaní a táborili v Galaáde, zatiaľ čo Izraelovi synovia sa zhromaždili a utáborili v Masfe, (*) (Masfa (hebr. Mispá; porov. Gn 31,49; Joz 13,26) bola severne od Jaboka.) 18hovoril si ľud, galaádske kniežatá, medzi sebou: "Kto je ten muž, ktorý začne bojovať proti Amončanom? Ten bude hlavou všetkých galaádskych obyvateľov."

Sdc 11

1Galaádčan Jefte bol udatný hrdina. Bol synom neviestky. Jefteho otcom bol Galaád. (*) (Vg: "Toho času bol Jefte…, muž veľmi silný a bojovný…" Jefte (hebr. Jiftách – "[Boh] otvára", pravdepodobne materské lono) pochádzal – ako aj Jair – zo Zajordánska. Nebol synom vedľajšej ženy Galaádovej (porov. Abimelecha, 8,31; 9,18), ale skutočným ľavobočkom.) 2Galaád mal manželku, ktorá mu porodila synov. Keď synovia tejto manželky dorástli, vyhnali Jefteho a vraveli mu: "Ty nemôžeš byť dedičom v dome nášho otca, lebo si synom cudzej ženy." (*) (Ľavoboček nededil po otcovi (Gn 21,10), ale otec mu mohol dať dary.) 3Jefte ušiel pred svojimi bratmi a zdržoval sa v krajine Tob. Tu sa pridružili k Jeftemu nemajetní mužovia a vychádzali s ním na zboj. (*) (Porov. Abimelecha 9,4 a Dávida 1 Sam 22,2; 23,1 nn.; 25; 27,7. – Krajinu Tob treba hľadať v oblasti jordánskych prameňov, niekde severovýchodne od Genezaretského jazera.)

4Po nejakom čase sa dostali Amončania do boja s Izraelitmi. 5Keď teda Amončania viedli vojnu s Izraelitmi, vybrali sa starší z Galaádu, aby si priviedli Jefteho z krajiny Tob. 6Vraveli Jeftemu: "Poď a buď naším vodcom! Bojujeme totiž proti Amončanom." 7Jefte však odpovedal galaádskym starším: "Nie ste to práve vy, ktorí ste ma nenávideli a vyhnali z domu môjho otca? Prečo ste došli ku mne teraz, keď ste v úzkych?!" 8Galaádski starší odpovedali Jeftemu: "Teraz sme sa obrátili na teba preto, aby si šiel s nami a bojoval proti Amončanom a bol hlavou všetkých, čo bývajú v Galaáde." 9Nato sa opýtal Jefte galaádskych starších: "Keď ma teda privediete naspäť, aby som bojoval proti Amončanom, ak ich Pán dá do mojej ruky, budem aj potom vašou hlavou?" 10A galaádski starší odvetili Jeftemu: "Pán, ktorý počúva, je svedkom medzi nami, že splníme tvoje želanie."

11Potom Jefte šiel s galaádskymi staršími a ľud si ho ustanovil za hlavu a vodcu. Jefte prednášal všetky svoje reči pred Pánom v Masfe. (*) (V Masfe v Zajordánsku (10,17) bol asi oltár Pánov (porov. Gedeonov oltár v Efre 6,24). Jefte a starší galaádski uzavreli zmluvu, ktorú spečatili obetou.)

Jefte vyjednáva s Amončanmi. - 12Potom Jefte vyslal poslov s odkazom: "Čo chceš odo mňa, že si vytiahol proti mne, aby si bojoval v mojej krajine?!"

13Amonský kráľ odpovedal Jefteho poslom: "Keď Izrael vystupoval z Egypta, zabral moje územie od Arnona až po Jabok a až k Jordánu. Preto mi ho teraz dobrovoľne vráť!"

14Jefte však vyslal znova poslov k amonskému kráľovi 15a odkázal mu: "Toto vraví Jefte: Izrael nevzal moabskú ani amonskú krajinu. 16Ale keď vyšiel Izrael z Egypta, tiahol cez púšť až k Červenému moru a dostal sa až do Kádeša. 17Izrael vyslal poslov k edomskému kráľovi s odkazom: »Chcel by som prejsť cez tvoju krajinu.« Ale edomský kráľ nechcel o tom ani počuť. Takisto poslal poslov aj k moabskému kráľovi. Ale ani on nechcel. Tak zostali Izraeliti v Kádeši. 18Potom putovali po púšti, obišli Edomsko a Moabsko a tiahli do krajiny východne od Moabska. Utáborili sa na druhej strane Arnona, ale na moabské územie nevošli, lebo Arnon je moabskou hranicou. 19Potom vyslali Izraeliti poslov k amorejskému kráľovi Sehonovi, kráľovi v Hesebone, a Izraeliti mu odkázali: »Chceli by sme prejsť cez tvoju krajinu až na svoje stanovište.« 20Sehon však neveril Izraelitom, že chcú iba prejsť cez jeho územie. Ale Sehon zvolal všetok svoj ľud, zriadili tábor v Jase a bojoval proti Izraelitom. (*) (Porov. Ex 13,18; Nm 14,25; 20,14 – 21,22. – V Nm 20,14–21 sa však nehovorí, že by boli vyslali poslov aj k moabskému kráľovi. – Jasa (Jachsa, Jachas, Nm 21,23; Dt 2,32; Joz 13,18), severne od Arnona.) 21Lenže Pán, Izraelov Boh, dal Sehona a všetok jeho ľud do ruky Izraelitov. Porazili ich a Izrael zaujal celú krajinu Amorejčanov, ktorí v tej krajine bývali. 22Opanovali teda celé územie Amorejčanov od Arnona až po Jabok a od púšte až po Jordán. 23Pán, Izraelov Boh, vyhnal predsa Amorejčanov kvôli svojmu izraelskému ľudu; a ty sa teraz chceš zmocniť jeho krajiny?! 24Keď vyženie niekoho kvôli tebe tvoj boh Kamoš, neprivlastníš si jeho majetok? Tak máme aj my nárok na vlastníctvo každého, koho vyženie kvôli nám Pán, náš Boh. (*) (Kamoš (Chamos) bol miestnym bohom Moabska (Nm 21,29; 1 Kr 11,7.33; 2 Kr 23,13; Jer 48,7.13.46). Bohom Amončanov bol zas Milkom (2 Sam 12,30). Podľa vtedajšieho názoru národní bohovia boli majiteľmi zeme, ktorú ten alebo onen národ obýval. Jefte sa stavia na stanovisko nepriateľa. Pre svojho Boha Jahveho si nárokuje také práva, aké prisudzujú Amončania svojmu bohu Kamošovi.) 25A teraz: si ty azda lepší ako moabský kráľ, Seforov syn Balak? Mal on s Izraelom spor, alebo s ním viedol vojnu? (*) (O Balakovi pozri Nm 22 – 24. Nebojoval proti Izraelitom, lebo mu to bolo znemožnené, ale mal k tomu najlepší nábeh.) 26Keď býval Izrael tristo rokov v Hesebone a jeho dedinách, v Aroere a jeho dedinách a vo všetkých mestách, ktoré ležia na brehoch Arnona, prečo ste si ich nevydobili späť za ten čas?! (*) (Hesebon, východne od ústia Jordána do Mŕtveho mora. – Aroer, pozri Joz 12,2; 13,25.) 27Ja som sa neprehrešil proti tebe, ale ty mne krivdíš, keď sa dávaš so mnou do vojny. Pán, Sudca, dnes po práve rozsúdi medzi Izraelitmi a Amončanmi." (*) ("Po práve rozsúdi", t. j. dá zvíťaziť v boji tomu, kto má právny nárok na spornú zem.)

28Ale amonský kráľ nedal nič na Jefteho výklady, ktoré mu odkázal.

Jefteho sľub a víťazstvo. - 29Tu zostúpil na Jefteho Pánov duch, pochodil po Galaáde a Manassesovi, potom sa vybral do galaádskej Masfy a z galaádskej Masfy sa obrátil proti Amončanom. (*) (Porov. 3,10; 6,34; 14,6.19.)

30A Jefte urobil Pánovi tento sľub: "Keď mi dáš Amončanov do ruky, (*) (Predmetom sľubu Jefteho je ľudská obeta. – Mojžišov zákon síce výslovne zakazoval ľudské obety, ale Jefte, ako syn smilnice, ktorý nemal dostatočnej náboženskej výchovy a neskoršie ako vojak a vodca lupičskej družiny veľmi málo sa dopočul o zákone Pánovom, ľahko sa mohol dať zviesť zvyklosťou okolitých pohanských národov, u ktorých boli ľudské obety nielen v obyčaji, ale aj vysoko cenené. Ba Jefte videl v takomto čine prejav veľkodušnosti. Z v. 39 vysvitá, že pri sľube nemyslel na obetu vlastnej dcéry, čo zmierňuje krutosť daného sľubu. Niet pochybnosti, že v jeho dobe bola prísaha vecou presvätou, preto si pokladal za povinnosť sľub vyplniť. – Sväté písmo jeho čin nijako neschvaľuje, ba skôr kára, keď hovorí, že jej urobil tak, ako bol sľúbil (v. 39). Z toho jediného prípadu nábožensky nevzdelaného vojaka a polopohana sa nedá uzavierať, že by bolo bývalo u Izraelitov rozšírené všeobecné presvedčenie o zvláštnej cene ľudskej obety pred Bohom, keď oproti tomu máme v zákone Mojžišovom výslovný zákaz takých obetí (Dt 12,31).) 31potom ten, kto mi vyjde z dvier môjho domu v ústrety - keď sa vrátim v pokoji od Amončanov -, bude patriť Pánovi a obetujem ho ako zápalnú obetu."

32Jefte teda vytiahol proti Amončanom, aby zviedol s nimi boj, a Pán mu ich dal do ruky. 33Pripravil im mimoriadne veľkú porážku od Aroera, až ako prichádzaš do Menita - dvadsať miest - a až po Abel Keramim. Tak boli Amončania pokorení pred Izraelovými synmi. (*) (Miesto "až po Abel Keramim" má Vg: "a až k Abelu, ktorý je posiaty vinicami". – Menit (Minnith), asi na mieste dnešného Chirbet Beddih, 6 km severovýchodne od Hesebona. – Abel Keramim (Abhél Kerámín) ležal podľa Euzébia asi 15 km od Filadelfie (Rabboth Ammon).)

Jefteho dcéra. - 34Keď sa Jefte vracal do Masfy, do svojho domu, - hľa - vyšla mu v ústrety s bubienkami a v tanci jeho dcéra. Bola to jeho jedináčka; okrem nej nemal ani syna, ani dcéry. (*) (Porov. 1 Sam 18,6 nn.; Ex 15,20 n. Podľa Lv 27,2.5 mohol Jefte vykúpiť svoju dcéru za 10 lotov, ale Jefte o tom nevie. Nový to doklad jeho náboženskej nevzdelanosti.) 35Keď ju zazrel, roztrhol si odev a zvolal: "Beda, dcéra moja! Ty ma porážaš! Práve ty ma privádzaš do nešťastia! Urobil som sľub Pánovi a nemôžem ho odvolať." 36Povedala mu: "Otče môj, keď si urobil sľub Pánovi, tak na mne splň, čo si sľúbil, keďže ti Pán doprial vypomstiť sa na svojich nepriateľoch, Amončanoch." (*) (Keďže dcéra sa ochotne a bez váhania podrobuje otcovej vôli, vidieť z toho, že bola tiež presvedčená o záväznosti prísahy danej Bohu. Zásada to správna, ale v tomto prípade učinený sľub nezaväzoval.) 37Potom prosila svojho otca: "Nech mi je dovolené toto: Popraj mi ešte dva mesiace! Chcela by som sa vzdialiť, vyjsť na hory a tam so svojimi priateľkami oplakať svoje panenstvo." (*) (Chce "oplakať svoje panenstvo", nie predčasnú smrť, ale to, že musí zomrieť bez potomstva, bez nádeje, že bude žiť tu na zemi aj po smrti vo svojich deťoch a detných deťoch.) 38Odvetil jej: "Choď!" A prepustil ju na dva mesiace. Potom odišla so svojimi priateľkami a na horách oplakávala svoje panenstvo. 39O dva mesiace sa vrátila k svojmu otcovi a vyplnil na nej sľub, ktorý urobil. Ona nepoznala muža. Odvtedy je zvykom v Izraeli, 40že sa z roka na rok schádzajú izraelské dcéry, aby štyri dni v roku oplakávali dcéru Galaádčana Jefteho.

Sdc 12

Potrestanie Efraimcov. - 1Teraz však boli zvolaní Efraimci. Vytiahli na sever a vraveli Jeftemu: "Prečo si vytiahol do boja proti Amončanom bez toho, žeby si nás bol povolal, aby sme tiahli s tebou?! Zapálime ti dom nad hlavou!" (*) (Efraimci žiarlili na prekvapujúce víťazstvo Galaádčanov. Azda im závideli aj korisť a obávali sa, že ich moc bude naďalej vzrastať.) 2Jefte im povedal: "Ja a môj ľud sme zviedli ťažký boj s Amončanmi. Volal som vás, ale nevyslobodili ste ma z ich ruky. 3Keď som videl, že mi nechcete pomôcť, vystavil som svoj život nebezpečenstvu a tiahol som proti Amončanom. A Pán mi ich dal do ruky. Prečo ste dnes vytiahli ku mne, aby ste ma napadli?" (*) ("Vystavil som svoj život nebezpečenstvu" – doslovne: "položil som svoju dušu do svojich rúk." Porov. 9,17; 1 Sam 19,5; 28,21.)

4Potom Jefte zhromaždil všetkých galaádskych mužov a zaútočil na Efraimcov. A Galaádčania Efraimcov porazili, lebo hovorili: "Vy ste efraimskí utečenci. Galaád predsa býva medzi Efraimom a Manassesom." 5Galaádčania potom obsadili jordánske brody pre Efraimcov a keď nejaký efraimský utečenec prosil: "Chcel by som prejsť" - Galaádčania sa ho opýtali: "Si Efraimec?" a ak odvetil: "Nie!", 6povedali mu: "Vyslov ‚šibboleth‘!" Ak povedal ‚sibboleth‘, lebo to nevedeli správne vysloviť, chytili ho a zabili na jordánskych brodoch. Vtedy tak padlo z Efraima na štyridsaťdvatisíc mužov. (*) (Každý efraimský utečenec, ak tvrdil, že nie je Efraimovec, musel dokázať svoje prehlásenie pri vyslovovaní hlásky "š" v slove "šibboleth" (=klas). Keď vyslovil "sibboleth" (výslovnosť efraimská), sa prezradil a hneď ho stihol trest smrti.)

7Jefte súdil Izrael šesť rokov. Keď Galaádčan Jefte zomrel, pochovali ho v jednom galaádskom meste. (*) (Vg: "… bol pochovaný vo svojom meste v Galaáde". Podľa 11,34 Jeftovým mestom bola Masfa.)

IX. Sudca Abesan, 12,8-10

8Po ňom súdil Izrael Abesan z Betlehema. 9Mal tridsať synov a tridsať dcér, ktoré povydával von; svojim synom priviedol tridsať dcér odinakiaľ. Súdil Izrael sedem rokov. 10Keď Abesan zomrel, pochovali ho v Betleheme. (*) (Abesan (hebr. Ibsán) pochádzal z Betlehema galilejského (v území Zabulonovom). Pozri Joz 19,15. Betlehem v území Júdovom máva prídavok: "Júdsky" alebo "Efratský".)

X. Sudca Ahialon, 12,11-12

11Po ňom súdil Izrael Zabulonovec Ahialon. Súdil Izrael desať rokov. (*) (Ahialon (hebr. Elón – Dub). – Ajalon bol asi tam, kde je dnes Jalun, 4 hod. východne od Aky. (Iný bol Ajalon v území Danovom, 19,43.)) 12Keď Zabulonovec Ahialon zomrel, pochovali ho v Ajalone v Zabulonsku.

XI. Sudca Abdon, 12,13-15

13Po ňom súdil Izrael Ilelov syn, Faratončan Abdon. 14Mal štyridsať synov a tridsať vnukov, ktorí jazdili na sedemdesiatich osliatkach. Súdil Izrael osem rokov. 15Keď Ilelov syn, Faratončan Abdon zomrel, pochovali ho vo Faratone v Efraimsku, na pohorí Amalekitov. (*) (Faraton (hebr. Pir’áthón), pravdepodobne Far’atá, 12 km juhozápadne od Nablusa (Sichema). – K ustálenému zvratu "jazdiť na osliatkach" (znak bohatstva) porov. 5,10; 10,4.)

Sdc 13

XII. Sudca Samson, 13,1 - 16,31

Samsonova mladosť. - 1Keď synovia Izraela opäť robili, čo je zlé v Pánových očiach, vydal ich Pán na štyridsať rokov do ruky Filištíncov. (*) (Podobný úvod v 3,12; 4,1; 6,1; 10,6. – Filištínci (hebr. Pelištím – asi "Prisťahovalci") bývali v juhozápadnej Palestíne už za čias Abrahámových (Gn 26,18). O ich mestách pozri Joz 13,3. Spomínaní sú v 3,3; 10,7. – Filištínska nadvláda (40 ročná), o ktorej je tu reč, trvala za veľkňazstva Héliho a čiastočne Samuelovho a skončila až víťazstvom Samuelovým (1 Sam 7,7 nn.).)

2Vtedy žil istý muž zo Saray, z kmeňa Danovcov. Menoval sa Manue. Jeho manželka bola neplodná a ešte neporodila. (*) (Saraa (hebr. Sor’á), dnes Sar’á, 22 km západne od Jeruzalema, Joz 19,41. – Manue (hebr. Manóah – Pokoj je Boh).) 3Tu sa manželke zjavil Pánov anjel a povedal jej: "Hľa, si neplodná a ešte si neporodila! Ale počneš a porodíš syna. 4Len si potom dávaj pozor! Nepi ani víno, ani iný opojný nápoj a nepožívaj nič nečisté! 5Lebo počneš a porodíš syna, ktorého hlavy sa britva nedotkne; chlapec bude zasvätený Bohu od materského lona. A on začne vyslobodzovať Izrael z ruky Filištíncov." (*) (Bohu zasvätený (hebr. názír od slovesa názar ,oddeliť sa') mal podľa Nm 6,1 nn. na základe sľubu zachovávať toto: 1. zdržiavať sa opojných nápojov, 2. nechať si rásť vlasy, 3. neznečistiť sa dotykom mŕtvoly. Povinnosti, ktoré má podľa zákona dodržať nazirejec, sú tu uložené aj matke.)

6Žena šla a zvestovala svojmu manželovi: "Boží muž prišiel ku mne. Vyzeral ako Boží anjel a veľmi dôstojne. Nepýtala som sa ho, odkiaľ je, ani svoje meno mi neoznámil. 7Povedal mi: »Hľa, počneš a porodíš syna. Preto teraz nepi víno ani iný opojný nápoj a nepožívaj nič nečisté! Lebo chlapec bude zasvätený Bohu od materského lona až do dňa svojej smrti.«"

8Manue sa modlil k Pánovi a vravel: "Prepáč, Pane! Nech k nám ešte príde Boží muž, ktorého si poslal, a nech nás poučí, čo máme robiť s chlapcom, ktorý sa nám má narodiť!" 9Boh vyslyšal Manuovu modlitbu a Boží anjel prišiel ešte raz k manželke, keď bola na poli. Ale Manue, jej manžel, nebol s ňou. 10Žena rýchle bežala a oznámila to svojmu mužovi. Zvestovala mu: "Zasa sa mi zjavil ten muž, ktorý vtedy prišiel ku mne!" 11Manue vstal a vybral sa za svojou ženou. Keď prišiel k mužovi, opýtal sa ho: "Si ty ten muž, ktorý sa rozprával so ženou?" On odvetil: "Ja." 12Manue sa opýtal: "Ak sa teraz vyplnia tvoje slová, podľa akých smerníc má byť chlapec vychovaný? A k akým prácam ho bude treba priúčať?" 13Pánov anjel odpovedal Manuovi: "Manželka nech sa zdržiava všetkého, ako som jej povedal. 14Nech nepožíva nič, čo pochádza z vínneho kmeňa! Nech nepije víno ani iný opojný nápoj! Tiež nech nepožíva nič nečisté! Všetko, čo som jej prikázal, nech zachová!" (*) (Manue sa nedozvedá nič nového, hoci chcel zvedieť niečo o svojom prisľúbenom synovi, lebo anjel vo svojej odpovedi opakuje len to, čo predtým prikázal manželke.)

15Manue povedal Pánovmu anjelovi: "Mohli by sme ťa zadržať a pripraviť ti kozľa?" 16Ale Pánov anjel odpovedal Manuovi: "Keby si ma aj nútil, nebudem jesť z tvojho jedla. Ale ak chceš pripraviť zápalnú obetu, tak ju prines Pánovi!" Manue nevedel, že je to Pánov anjel. 17A Manue sa ešte opýtal Pánovho anjela: "Aké je tvoje meno? Chceli by sme si ťa uctiť, až sa vyplnia tvoje slová." 18Pánov anjel mu na to povedal: "Prečo sa pýtaš na moje meno? Ono je obdivuhodné." (*) (Meno anjela, ktorým je vyjadrená jeho podstata, je "obdivuhodné" (presnejšie: div, zázrak), čiže prevyšuje ľudské sily, je nepochopiteľné a nevysloviteľné.)

19Tu vzal Manue kozľa a suchú obetu a obetoval to na skale Pánovi, ktorý robí obdivuhodné veci. Manue a jeho manželka sa prizerali. 20Keď totiž vystupoval plameň z oltára k nebu, Pánov anjel vystúpil v plameni oltára. Keď to videli Manue a jeho manželka, padli tvárou na zem. 21Potom sa už viac Pánov anjel nezjavil Manuovi ani jeho manželke. Teraz Manue spoznal, že to bol Pánov anjel. 22A Manue povedal svojej manželke: "Určite zomrieme, lebo sme videli Boha." (*) (K obave, že musia zomrieť, porov. 6,22; Gn 16,13; 32,31; Ex 20,19; 33,20.) 23Ale jeho manželka mu povedala: "Keby nás bol chcel Pán usmrtiť, nebol by prijal z našej ruky ani zápalnú, ani suchú obetu, ani by nám nebol toto všetko ukázal, ani by nám nebol niečo také oznámil." (*) (Miesto "suchej obety" má Vg: "mokrej obety". – Zázrak, ktorý sa stal pri obete, bol pádnym dôkazom, že obeta je Bohu milá, že sú v priazni Božej.)

24Keď manželka porodila syna, dala mu meno Samson. Chlapec rástol a Pán ho požehnával. 25Pánov duch začal v ňom pôsobiť v Machane-Dan medzi Saraou a Estaolom. (*) (K Machane-Dan (Vg: "Tábor Danov") pozri 18,12. – Estaol sa obyčajne stotožňuje s dnešnou "Ešu’a", asi 4 hod. západne od Jeruzalema a severovýchodne od Saray.)

Sdc 14

Samsonove vohľady. - 1Raz Samson zostúpil do Tamnaty a v Tamnate sa zahľadel do jednej z filištínskych dcér. (*) (Tamnata (Timnáthá), dnes Tibne, 7 km juhozápadne od Saray (Joz 15,10; 19,43).) 2Keď sa vrátil, rozpovedal to svojmu otcovi a svojej matke. Hovoril: "V Tamnate som sa zahľadel do jednej z filištínskych dcér. Vezmite mi ju za manželku!" 3Ale jeho otec a matka mu namietali: "Niet už medzi dcérami tvojich bratov a v celom mojom ľude ani jednej ženy, keď si chceš vziať ženu z tých neobrezancov, Filištíncov?" Samson však povedal svojmu otcovi: "Túto mi vezmi! Lebo ona sa mi páči."

4Jeho otec a matka nevedeli, že sa tak stalo od Pána. On vyhľadával totiž zádrapku proti Filištíncom. Toho času panovali Filištínci nad Izraelom.

Zápas s levom. - 5Raz Samson zostupoval so svojím otcom a so svojou matkou do Tamnaty. Tak došli až k tamnatským viniciam. Zrazu zareval oproti nemu mladý lev. 6Tu zostúpil na neho Pánov duch a leva roztrhol, ako sa rozdvojuje kozľa, hoci nemal nič v ruke. Ale svojmu otcovi a svojej matke sa nepochválil, čo urobil. 7Potom sa pobral ďalej a zhováral sa so ženou. Páčila sa Samsonovi. (*) (Keď dostal Samson od rodičov odmietavú odpoveď, vybral sa do Tamnaty sám (porov. v. 7). Že by sa boli pobrali rodičia do Tamnaty proti svojej vôli? Preto "So svojím otcom a so svojou matkou" bude pravdepodobne neskoršia glosa. A tak dôsledne miesto "došli" treba čítať: "došiel". – Levov bývalo kedysi v Palestíne mnoho. Porov. 1 Sam 17,34; 2 Sam 23,20; 1 Kr 13,24; 20,36.)

Samsonova svadba. - 8Keď o nejaký čas zase tade išiel, aby si ju vzal, odbočil, aby sa podíval na mŕtvolu leva. A hľa, v tele leva bol roj včiel a med. 9Nabral si ho do rúk a na ďalšej ceste pojedal. Keď prišiel k svojmu otcovi a svojej matke, dal im z toho a jedli. Ale nepovedal im, že med vybral z levieho tela. 10Potom zostúpil k žene. A Samson tam vystrojil hostinu, lebo tak to robievali mladoženísi. (*) (Zaujímavé je, že si Samson nepriviedol družbov zo Saray – ako by sa podľa zaužívaných zvyklostí čakalo –, ale pridelia mu ich v Tamnate.) 11Keď ho videli, dali mu tridsať družbov, ktorí boli pri ňom.

Hádanka. - 12Samson im povedal: "Dám vám hádanku. Ak ju za sedem dní hostiny uhádnete a správne rozlúštite, dám vám tridsať spodných šiat a tridsať sviatočných oblekov. 13Ale ak mi ju nebudete môcť rozlúštiť, tak dáte vy mne tridsať spodných šiat a tridsať sviatočných oblekov." Keď na neho naliehali: "Daj nám hádanku! Chceme ju počuť!" 14- povedal im:

Po tri dni nemohli rozlúštiť tú hádanku. (*) (Svadobné hostiny trvali sedem dní.)

15Na štvrtý deň povedali Samsonovej žene: "Nahováraj svojho muža, aby nám prezradil hádanku! Ináč spálime teba i dom tvojho otca. To ste nás sem pozvali, aby ste nás ožobráčili?" 16A Samsonova žena plakala pred ním a dohovárala mu: "Zanevrel si na mňa a iste ma nemiluješ! Hádanku si dal mojim krajanom a mne si ju neprezradil!" Odpovedal jej: "Ani svojmu otcovi a svojej matke som to nepovedal a tebe by som to mal prezradiť?" 17Sedem dní, čo bola u nich hostina, vyplakávala pred ním. Konečne na siedmy deň jej to vyzradil, lebo na neho naliehala. Ona zas prezradila rozlúštenie hádanky svojim krajanom. 18A na siedmy deň pred západom slnka mu povedali mužovia mesta:

On im odpovedal:

Samsonov hnev. - 19Tu zostúpil na neho Pánov duch, zašiel do Askalona, pobil tam tridsať mužov, pobral im odevy a dal ich sviatočné obleky tým, ktorí rozlúštili hádanku. Náramne bol rozhnevaný a odišiel do domu svojho otca.

20Samsonovu ženu však dali jednému z družbov, ktorí boli v jeho spoločnosti.

Sdc 15

Samson a šakaly. - 1Po nejakom čase, v dňoch pšeničnej žatvy, chcel Samson navštíviť svoju manželku a priniesol jej kozliatko. Keď spomenul, že chce vojsť k svojej manželke do jej izby, jej otec mu to nedovolil. 2Pritom jej otec povedal: "Myslel som, že si na ňu zanevrel. Preto som ju dal tvojmu družbovi. Ale jej mladšia sestra je krajšia ako ona. Tú ti môžem dať namiesto nej." 3Samson im povedal: "Odteraz sa nebudem cítiť vinný pred Filištíncami, keď im niečo zlé vykonám."

4A Samson vyšiel, nachytal tristo šakalov, potom vzal fakle, obrátil chvost ku chvostu a medzi každé dva chvosty pripevnil fakľu. 5Potom fakle zapálil a vypustil ich Filištíncom do obilia. Tak im spálil obilie, či už bolo na hromade alebo na koreni, ba aj vinohrady a olivy. 6Keď sa Filištínci vypytovali: "Kto to urobil?" - povedali im: "Tamnaťanov zať Samson, lebo mu vzal jeho manželku a dal ju jednému z jeho družbov." Tu Filištínci vyšli a upálili ju aj s jej otcom. 7Samson im však povedal: "Keď vy takto robíte, nebudem mať pokoja, kým sa na vás nevypomstím." (*) (Každá pomsta dráždi nepriateľa ešte k väčším odvetám. "A bil ich lýtko i stehno" – asi hebrejské porekadlo – znamená ako naše: "hlava nehlava". Bití Filištínci tak šialene utekali, že sa im "opierali lýtka o stehná" (Vg.) Etam (skalná rokľa) bola juhovýchodne od Saray, na severnom svahu Vadi Ismá’im.) 8A bil ich "lýtko i stehno" hroznou ranou. Potom odišiel a zdržoval sa v skalnej rokline Etam.

Samson zabije tisíc Filištíncov. - 9Filištínci vystúpili a utáborili sa v Júdsku, roztiahli sa až do Lechi. 10Keď sa Júdovci pýtali: "Prečo ste k nám vytiahli?" - odpovedali: "Prišli sme chytiť Samsona a odplatiť sa mu za to, čo nám vykonal." 11Tu zostúpilo asi tristo mužov z Júdu do skalnej rokliny Etam a pýtali sa Samsona: "Nevieš, že Filištínci sú našimi pánmi? Čo si nám to urobil?" Odvetil im: "Ako oni urobili mne, tak som ja urobil im." (*) (Tento výboj urobili Filištínci z pomsty. – Lechi ("Čeľusť") bola skala, ktorá mala podobu zvieracej čeľuste, neďaleko dnešného Chirbet es-Sijjág, na južnej strane Vadi Ismá’im. – Keď aj nebol Samson Júdovcom, ale Danovcom, predsa sa ho mali ujať proti Filištíncom. Vidieť, že vlastenecké cítenie Izraelitov veľmi pokleslo v sudcovskej dobe. Už si boli navykli na nadvládu pohanských otrokárov.) 12Povedali mu: "Prišli sme ťa zajať, aby sme ťa vydali do ruky Filištíncov." - "Prisahajte mi," požiadal ich Samson, "že ma vy nezabijete!" 13Odpovedali mu: "Nie, my ťa chceme len zajať a odovzdať do ich ruky. Ale zabiť ťa nezabijeme." Potom ho zviazali dvoma novými povrazmi a vyniesli ho zo skalnej rokliny.

14Keď prišiel do Lechi, Filištínci mu jasavo výskali v ústrety. Tu však zostúpil na neho Pánov duch a povrazy, ktoré mal na ramenách, boli ako kúdeľ, ktorú stravuje oheň, a putá mu spadli z rúk. 15Vtom našiel čerstvú osliu čeľusť, vystrel ruku, chytil ju a pobil ňou tisíc mužov. 16A Samson povedal:

17Keď dohovoril, odhodil čeľusť z ruky a nazval to miesto Ramat-Lechi (Odhodenie čeľuste).

Zázračný prameň. - 18Ale bol veľmi smädný. Preto volal k Pánovi: "Ty si dal do ruky svojho služobníka toto veľké víťazstvo a teraz zomriem smädom a dostanem sa do ruky neobrezancov." 19Tu Boh otvoril priehlbinku, čo bola v Lechi, a vyvrela z nej voda. Keď sa jej napil, okrial na duchu a ožil. Preto sa nazýva "Prameň vzývajúceho", ktorý je v Lechi až podnes. (*) ("Prameň vzývajúceho" (hebr. 'En haqqóré); meno sa zachovalo v dnešnom prameni "'Ajún Kara", severozápadne od Sar’y. – "Za čias Filištíncov" – asi v prvej polovici filištínskej 40-ročnej nadvlády.)

20Súdil Izrael dvadsať rokov za čias Filištíncov.

Sdc 16

Samson v Gaze. - 1Raz zašiel Samson do Gazy. Zazrel tam neviestku a vošiel k nej. (*) (Gaza, filištínske mesto pri Stredozemnom mori, asi 60 km od Saray, Samsonovho domova.) 2Keď sa medzi Gazanmi rozchýrilo: "Samson sem došiel" - obkľúčili ho a číhali na neho celú noc v mestskej bráne. Ale celú noc boli ticho. Zaumienili si: "Keď sa rozvidnie, zabijeme ho!"

3Samson však spal len do polnoci. O polnoci vstal, vzal vráta mestskej brány aj s oboma verajami, vytrhol ich aj so závorou, potom si ich vyložil na plecia a vyniesol ich na končiar vrchu, ktorý je naproti Hebronu. (*) (Hebron od Gazy bol vzdialený asi na 60 km.)

Samson a Dalila. - 4Potom sa zamiloval do istej ženy v údolí Sorek. Menovala sa Dalila. (*) (Údolie Sorek je Vadi es-Serár, blízko Sa ray. – O piatich filištínskych náčelníkoch porov. 3,3; Joz 13,3. – Ak počítame šekel na 14,55 g, mala dostať od piatich náčelníkov najmenej 80 kg striebra. Vidieť, že si vysoko cenili svojho nepriateľa.) 5Prišli k nej filištínski náčelníci a vraveli jej: "Nahováraj ho a vyzveď sa, v čom je jeho veľká sila, ako by sme ho mohli premôcť a zviazať, aby sme ho znemožnili. Dáme ti každý po tisícsto šeklov striebra." 6Dalila teda vravela Samsonovi: "Vyzraďže mi, v čom je tvoja veľká sila a čím by ťa bolo treba zviazať, aby si bol znemožnený!" 7Samson jej povedal: "Ak ma niekto zviaže siedmimi čerstvými, ešte nevyschnutými šľachami, budem slabý a ako ktorýkoľvek človek." 8Filištínski náčelníci jej teda priniesli sedem čerstvých, ešte nevyschnutých šliach, a zviazala ho nimi. 9Zákerníci sedeli v jej komôrke. Tu skríkla: "Filištínci (idú) na teba, Samson!" On však šľachy roztrhol, ako sa trhá niť, keď sa k nej priblíži oheň. Príčina jeho sily bola i naďalej neznáma.

10Tu povedala Dalila Samsonovi: "Oklamal si ma, luhal si mi! Prezraď mi teraz, čím by ťa bolo treba zviazať!" 11Odpovedal jej: "Ak ma niekto zviaže novými, ešte v práci nepoužitými povrazmi, budem slabý a ako ktorýkoľvek človek." 12Dalila teda vzala nové povrazy a zviazala ho nimi. Potom skríkla na neho: "Filištínci (idú) na teba, Samson!" Zákerníci totiž sedeli v komôrke. On ich však strhol zo svojich ramien ako nejakú niť.

13Dalila dohovárala Samsonovi: "Až doteraz si ma klamal a luhal si mi. Prezraď mi už, čím by ťa bolo treba zviazať?" Odvetil jej: "Ak spletieš sedem vrkočov mojej hlavy s osnovou." (*) (Podľa LXX treba doplniť takto: 13. "Ak spletieš sedem vrkočov… s osnovou a naviažeš na kolík (Vg ešte dodáva: a ten zarazíš do zeme), budem slabý a ako ktorýkoľvek človek. 14. Uspala ho, potom vzala Dalila sedem vrkočov jeho hlavy, vplietla do osnovy, naviazala na kolík a skríkla: Filištínci…") 14Keď však zarazila kolík a skríkla na neho: "Filištínci (idú) na teba, Samson!" - prebudil sa zo spánku a vytrhol tkaňový kolík aj s osnovou.

15A opäť mu dohovárala: "Ako môžeš hovoriť, že ma miluješ? Veď tvoje srdce nie je so mnou! Už tri razy si ma oklamal a neprezradil si mi, v čom je tvoja veľká sila." 16A keď deň čo deň naliehala svojimi rečami na neho a unúvala ho, že sa mu znechutil život až na smrť, 17otvoril jej celé svoje srdce a povedal jej: "Britva sa ešte nedotkla mojej hlavy, lebo som zasvätený Bohu od materského lona. Keby ma niekto ostrihal, moja sila by odo mňa odišla, oslabol by som a bol by som ako ktorýkoľvek človek."

18Dalila videla, že jej otvoril celé svoje srdce, preto dala zavolať filištínskych náčelníkov a odkázala im: "Tentoraz príďte, lebo mi otvoril celé svoje srdce!" Filištínski náčelníci k nej došli a priniesli so sebou aj peniaze. 19Uspala ho na svojich kolenách, (zavolala jedného muža) a odstrihla mu z hlavy sedem vrkočov. Tak ho oslabila a jeho sila od neho odišla. 20Keď skríkla: "Filištínci (idú) na teba, Samson!" - prebudil sa zo spánku a povedal si: "Aj teraz vyviaznem ako predtým a strasiem to zo seba." Nevedel totiž, že Pán od neho odstúpil. 21Filištínci ho chytili, vylúpili mu oči, odviedli ho do Gazy a uväznili ho v okovách. Vo väzení musel točiť mlyn. 22Ale po ostrihaní mu vlasy na hlave opäť podrástli.

Samsonova smrť a pomsta. - 23Filištínski náčelníci sa zišli, aby priniesli svojmu bohu Dagonovi veľkolepú obetu a slávili radovánky. A volali:

24A keď ho ľudia uvideli, velebili svojho boha a vyvolávali:

25A keď už boli v dobrej nálade, vyvolávali: "Priveďte Samsona! Nech nám niečo zahrá!" Priviedli teda Samsona zo žalára a hral pred nimi. Postavili ho medzi stĺpy. 26Tu povedal Samson chlapcovi, ktorý ho držal za ruku: "Pusť ma! Chcem sa oprieť o stĺpy, na ktorých spočíva dom." 27V dome bolo plno mužov a žien. Došli tam tiež všetci filištínski náčelníci. A na streche bolo asi tritisíc mužov a žien, ktorí sa prizerali Samsonovi, ako hrá.

28Samson však vzýval Pána a prosil: "Pane, Bože! Rozpomeň sa na mňa a daj mi sily ešte tentoraz, ó, Bože, aby som sa vypomstil aspoň za jedno z mojich dvoch očí." 29Tu Samson nahmatal dva prostredné stĺpy, na ktorých spočíval dom, zaprel sa do nich, pravou rukou do jedného a ľavou do druhého, (*) (Úmyslom Samsonovým nebola samovražda, on chcel poškodiť nepriateľa, aby tak uľahčil svojmu ľudu a tiež ukázal moc Boha Jahveho nad Dagonom. Preto smrť Samsonova bola hrdinskou sebaobetou ku cti Jahveho za blaho ľudu izraelského. Je hrdinom viery (Hebr 11,32).) 30a zvolal: "Nech zomriem s Filištíncami!" Vystrel sa celou silou a dom sa zrútil na náčelníkov a na všetok ľud, ktorý v ňom bol. A mŕtvych, ktorých zabil pri svojej smrti, bolo viac než tých, ktorých pobil za svojho života.

31Jeho bratia a celý dom jeho otca zostúpili, vzali ho, odniesli a pochovali ho medzi Saraou a Estaolom v hrobe jeho otca Manua.

Súdil Izrael dvadsať rokov. (*) (O Estaole 13,25. – Podľa 13,25 miestom jeho hrobu je Machane-Dan.)

Sdc 17

Časť tretia

Dodatky o duchovnom úpadku Izraela, 17,1 - 21,25

I. Michovo modlárstvo a sťahovanie Danovcov, 17,1 - 18,31

Michova modla. - 1Na Efraimskom pohorí býval muž menom Micha. (*) (Nasledujúce kapitoly sú obrazom rýchleho duchovného úpadku Izraela po smrti Jozueho. Tu spomínané udalosti treba časove umiestiť krátko po smrti Jozueho, teda ešte pred dobu Sudcov. (Spomína sa tu Finés, súčasník Jozueho, porov. 20,28 s Joz 22,13) – Micha (hebr. Michejahú) znamená: Kto je ako Jahve?) 2Povedal svojej matke: "Tisícsto šeklov striebra, ktoré ti vzali - a pre ktoré si vyslovila kliatbu aj predo mnou -, peniaze sú u mňa: ja som ich vzal!" Matka mu povedala: "Nech ťa požehná Pán, syn môj!" (*) (Miesto "ktoré ti vzali" má Vg: "ktoré si si oddelila". Matka prekliala neznámeho zlodeja, ktorý jej bol ukradol veľkú sumu, (1 100 strieborných šeklov je asi 15 kg striebra; porov. 16,5) pred vlastným synom, o ktorom ani netušila, že on bol tým zlodejom. Matka i syn boli presvedčení, že kliatba i požehnanie pôsobia neomylne. Preto syn hneď peniaze vracia matke, aby ho kliatba nezastihla, a matka zas kliatbu odvoláva a zvoláva požehnanie na svojho syna.)

3Keď vrátil matke tisícsto strieborných šeklov, jeho matka povedala: "Striebro som zasvätila zo svojej ruky Pánovi pre môjho syna, aby z toho zhotovil modlu s obťahom. Teraz ti ho vraciam." (*) (Modla s obťahom (Vg: "socha vyrezávaná a liata"; hebr. "pesel umassécha"). – "Pesel" je socha vyrezaná z dreva alebo vykresaná z kameňa; "massécha" je socha zo zlata alebo zo striebra. Oba hebr. výrazy (pesel a massécha) tu znamenajú len jednu sochu, t. j. drevenú (bola svätejšia), ktorá bola obtiahnutá striebrom, čiže postriebrená (taká bola drahšia).) 4Keď však vrátil striebro svojej matke, jeho matka vzala dvesto strieborných šeklov a dala ich zlatníkovi, ktorý z nich urobil modlu s obťahom; tá sa dostala do Michovho domu. (*) (Syn odmieta previesť venovanie matkino, vracia jej peniaze. Preto dala sama urobiť modlu z 200 šeklov striebra. Keď aj bola ctiteľkou pravého Boha, predsa robila proti zákonu, ktorý zakazoval zobrazovať Boha (Ex 20,4; Dt 4,15). Modla bola umiestená v Michovom dome.) 5Tak sa Michov dom stal domom Božím. Zhotovil tiež efód a terafim a za kňaza ustanovil jedného zo svojich synov. (*) ("Efód" bola nejaká napodobenina veľkňazského efódu (porov. Ex 28,6 nn.); "terafim" – domáci bôžikovia (penates), porov. Gn 31,19; tu to boli asi nejaké vedľajšie sošky pred modlou Jahveho.)

6V tých dňoch nebolo kráľa v Izraeli. Každý si robil, čo sa mu ľúbilo.

Levita z Judey ustanovený za kňaza modly. - 7A bol (tam) istý mladík z júdskeho Betlehema, z Júdovho kmeňa. Bol levita a zdržoval sa tam ako cudzinec. 8Ten muž sa vysťahoval z mesta, z Júdovho Betlehema, aby sa uchýlil ako cudzí na príhodnom mieste. Vybral sa na Efraimské pohorie do Michovho domu, aby si našiel miesto podľa svojho povolania. 9Micha sa ho opýtal: "Odkiaľ prichádzaš?" Odpovedal mu: "Som levita z Júdovho Betlehema. Idem, aby som sa uchýlil ako cudzí na príhodnom mieste." (*) (Potulný levita (podľa 18,30 sa menoval Jonatán) pochádzal z niektorého levitského mesta v území Júdovom. V Betleheme, ktorý nebol levitským mestom (porov. Joz 21,9 nn.), zdržoval sa len ako hosť, "ako cudzinec".) 10Micha mu povedal: "Zostaň u mňa a buď mi otcom i kňazom! Dám ti desať strieborných šeklov na rok, ďalej celé ošatenie a živobytie." A levita na to pristal. 11Levita potom býval u muža a mladík mu bol ako jeden zo synov.

12Micha ustanovil levitu a mladík sa stal jeho kňazom a býval v Michovom dome. 13Micha si povedal: "Teraz viem, že ma bude Pán požehnávať, lebo mám levitu za kňaza." (*) (Micha (a azda aj jeho súčasníci) bol v omyle, lebo levita nemal právo konať bohoslužobné úkony, ktoré boli vyhradené kňazom, a to tým menej pred modlou Jahveho.)

Sdc 18

Vyzvedači Danovcov u Michu. - 1V tom čase nebolo v Izraeli kráľa. Vtedy si kmeň Danovcov hľadal vlastné územie na osídlenie, lebo až dovtedy mu nepripadol dedičný podiel medzi Izraelovými kmeňmi. (*) (Zdalo by sa, že tento verš je v rozpore s Joz 19,41 nn., kde sa hovorí, že aj Danovci dostali svoj podiel ako iné izraelské kmene. Tu však "kmeň Danovcov" znamená len časť Danovcov, ktorá bo- la buď vytlačená zo svojich sídel, alebo nemohla premôcť tamojšie obyvateľstvo (pôvodných osadlíkov).)

2Preto vyslali Danovci zo svojich rodov päť mužov, mužov veľmi udatných zo svojho najjužnejšieho pohraničia, zo Saray a Estaola, aby preskúmali krajinu a oboznámili sa s ňou. Povedali im: "Choďte a obzrite krajinu!"

Tak prišli na Efraimské pohorie do Michovho domu, aby tam prenocovali. 3Keď boli neďaleko Michovho domu a po hlase spoznali mladého levitu, zastavili sa tam a vypytovali sa ho: "Kto ťa sem priviedol? Čo tu robíš? A čo tu hľadáš?" 4Odpovedal im: "To a to mi urobil Micha. Najal si ma a stal som sa jeho kňazom." 5Potom ho poprosili: "Opýtaj sa Boha, aby sme vedeli, či bude šťastná naša cesta, na ktorú sa vydávame!" 6Kňaz im odpovedal: "Choďte v pokoji! Cesta, na ktorú sa vyberáte, je milá Bohu."

Vyzvedači Danovcov v meste Lais. - 7Tak sa tí piati mužovia pobrali ďalej, až prišli do Lais. A videli tam ľudí, ktorí bývali podľa spôsobu Sidončanov bezstarostne, ticho a pokojne. Nikomu v krajine nekrivdili, aby strhli na seba panstvo, od Sidona boli ďaleko a s ostatným svetom nemali nič do činenia. (*) (Lais (hebr. Lajiš; Lesem, Joz 19,47), neskorší Dan, je dnešný Tell el-Kadi na úpätí Hermona, v blízkosti jordánskeho prameňa Nahr el-Leddan. – Lais bol od Sidona vzdialený na 50 km.)

8Keď sa vrátili k svojim bratom do Saray a Estaolu, ich bratia sa ich pýtali: "Ako ste pochodili?" 9Odpovedali: "Hor' sa! Vytiahnime proti nim! Videli sme totiž krajinu, ktorá je naozaj veľmi dobrá. Azda ešte váhate? Neotáľajte, ale vyberte sa už! Treba len vyraziť a krajinu zaujať! 10Keď ta dôjdete, dostanete sa k bezstarostnému ľudu a do veľmi rozľahlej krajiny - Boh ju dá do vašej ruky -, na miesto, kde je hojnosť všetkého, čo je na zemi."

Sťahovanie Danovcov do Lais. - 11Vytiahlo teda odtiaľ - z kmeňa Danovcov, zo Saray a Estaola - šesťsto mužov vyzbrojených do boja. (*) (Kirjatiarim, dnes Kirjat el’Enab, je na ceste z Jeruzalema do Jafy. – Machane-Dan, 13,25.) 12Na svojom pochode táborili v Kirjatiarime v Júdsku. Preto sa to miesto nazýva Machane-Dan ("Tábor Danovcov") až podnes. Je to západne od Kirjatiarima. (*) (Až podnes – porov. pozn. 1,21.)

13Odtiaľ tiahli ďalej na Efraimské pohorie a došli k Michovmu domu. 14Piati mužovia, ktorí boli na výzvedy v krajine Lais, začali rozprávať svojim bratom: "Viete, že v týchto domoch je efód i terafim a modla s obťahom? Ale aby ste vedeli, čo máte teraz robiť!" 15Zabočili ta, vošli do domu mladého levitu, do Michovho domu, a pozdravili ho. 16Ale tých šesťsto ozbrojených mužov (Danovcov) zostalo stáť pred bránou. 17Piati mužovia, ktorí boli na výzvedy v krajine, vstúpili a vnikli dnu, aby vzali modlu s obťahom, efód a terafim. Kňaz však zostal pred bránou pri tých šesťsto mužoch, vyzbrojených do boja. 18Keď vošli do Michovho domu a odnášali modlu s obťahom, efód a terafim, opýtal sa ich kňaz: "Čo to robíte?" 19Odpovedali mu: "Mlč! Polož si ruku na ústa! Poď s nami a buď nám otcom a kňazom! Čo ti je lepšie, byť kňazom v dome jedného muža alebo byť kňazom v jednom kmeni a Izraelovom rode?" 20Pritom sa kňazova myseľ rozjasnila. Vzal efód, terafim i modlu a pripojil sa k ľudu.

21Nato odtiahli a išli ďalej. Deti, stáda a cennosti pustili napred. 22Keď už boli ďaleko od Michovho domu, zvolali sa mužovia, čo bývali v domoch, ktoré patrili k domu Michovmu, a pustili sa za Danovcami. 23Keď kričali na Danovcov, oni sa obrátili a opýtali sa Michu: "Čo ti je, že kričíš!" 24Odpovedal: "Môjho boha, ktorého som si urobil, ste mi vzali, aj kňaza, a potom ste odtiahli. Čo mi ešte zostáva? Ako sa ma môžete pýtať: »Čo ti je?!«" 25Danovci mu však odvetili: "Nech už nepočujeme tvoj krik! Ináč na vás zaútočia mužovia rozhorčenej mysle a mohlo by ťa to stáť život aj život tvojho domu." 26A Danovci šli svojou cestou. Keď Micha videl, že sú silnejší ako on, vrátil sa a pobral sa do svojho domu.

Dobytie Lais. - 27Oni však vzali so sebou Michovo dielo aj kňaza, ktorý bol u neho, a dostali sa do Lais, kde bývali pokojní a bezstarostní ľudia. Pobili ich mečom a mesto vypálili. 28Ale nik mu neprišiel na pomoc, lebo ležalo ďaleko od Sidona a nemalo nijakého spojenia so svetom. Ležalo totiž v údolí Bet-Rohob. Potom si mesto postavili a usadili sa v ňom. (*) (Pod "údolím" treba rozumieť jordánske údolie severne od Hulského jazera. – Bet-Rohob, mesto v sever. Palestíne (Nm 13,22; 2 Sam 10,6), blízko Jordána na ceste do Ematu; po ňom bolo pomenované celé okolie (Vg: "Krajina Rohob"). – Izrael, t. j. Jakub, ktorého synom bol Dan (Gn 32,29; 30,5 nn.).) 29A mesto nazvali Dan podľa mena svojho otca, ktorý bol synom Izraela. Predtým sa mesto nazývalo Lais.

30Nato si Danovci postavili modlu a Jonatán, syn Manassesovho syna Gersona, a jeho synovia boli kňazmi až do dňa, keď bola krajina vyľudnená. (*) (Gerson (hebr. Gérešóm), najstarší syn Mojžišov (Ex 2,22; 18,3). Kňazský rod Jonatánov žil v Dane "do dňa, kedy bola krajina vyľudnená" (Vg: "Až do dňa zajatia"). Odvedenie obyvateľstva do zajatia by zodpovedalo asýrskemu zajatiu za Tiglatpile-sara r. 734 pr. Kr. alebo r. 722 pr. Kr. po páde Samary, lebo kniha Sdc bola napísaná skôr. – Keď bola archa odnesená do poľa (1 Sam 4,3 nn.), predsa "Boží dom", t. j. svätyňa, zostal v Šílo (Joz 18,1). Asi za Samuela bola svätyňa presťahovaná do Noby, lebo za Šaula tam už bola (1 Sam 21,2 nn.). Teda dovtedy bola aj modla Jahveho (ktorú zhotovil Micha) v Dane.) 31Vystavovali si Michovu modlu, ktorú on urobil, celý čas, čo bol Boží dom v Šíle.

Sdc 19

II. Gabaa a potrestanie Benjamínovcov, 19 ,1 - 21,25

Hanobný skutok v Gabae, 19,1-30

Cesta levitu. - 1V čase, keď nebolo v Izraeli kráľa, osadil sa istý levita ako cudzí v zadných končinách Efraimského pohoria a vzal si vedľajšiu ženu z Júdovho Betlehema. 2Vedľajšia žena sa naň nahnevala a odišla od neho do domu svojho otca, do Júdovho Betlehema. Bola tam už štyri mesiace, 3keď sa jej muž vybral za ňou, aby si ju naklonil srdečným prehováraním k návratu. Mal so sebou svojho sluhu a dva osly. Keď ho uviedla do domu svojho otca a otec dievčaťa ho zazrel, vyšiel mu radostne v ústrety. 4A keď jeho tesť, otec dievčaťa, na neho naliehal, zostal u neho tri dni. Jedli a popíjali si a nocovali tam.

5Na štvrtý deň včasráno vstali a keď sa chystal na cestu, povedal otec dievčaťa svojmu zaťovi: "Posilni sa ešte kúskom chleba! Potom pôjdete!" 6Nato si sadli a obidvaja jedli a pili. Potom povedal otec dievčaťa mužovi: "Ale zostaň ešte na noc! Zabav sa!" 7A muž aj vstal, aby sa vydal na cestu, ale keď jeho tesť opäť na neho naliehal, zostal a prenocoval tam.

8Na piaty deň včasráno vstali a keď sa chystal na cestu, povedal otec dievčaťa: "Posilni sa najprv! Vyčkaj, až sa deň schýli!" A zas jedli obidvaja. 9Keď však muž vstal, aby sa vydal na cestu so svojou vedľajšou ženou a so svojím sluhom, povedal mu jeho tesť, otec dievčaťa: "Hľa, deň sa už schýlil. Zvečerieva sa! Prenocujže tu! Zajtra včasráno vstanete, vydáte sa na cestu a dostaneš sa do svojho stanu."

10Ale muž už nechcel zostať na noc, lež vstal a odišiel. Tak sa dostal až do blízkosti Jebuza, to jest Jeruzalema. So sebou mal dva osedlané osly. Jeho vedľajšia žena bola tiež pri ňom. (*) (Miesto "osedlané" má Vg: "zaťažené", t. j. bremenami. – Z Betlehema do Jeruzalema (Jebuz – pomenovanie toto sa stalo asi podľa obyvateľov mesta: Jebuzejci) sú 2 hod. cesty. – Levita sa vybral z Betlehema neskoro odpoludnia, asi 3 hod. pred západom slnka.)

Prijatie levitu v Gabae. - 11Keď boli pri Jebuze - a deň sa už značne schýlil -, povedal sluha svojmu pánovi: "Poď, uchýľme sa do mesta Jebuzejov a prenocujme v ňom!" 12Ale jeho pán mu odvetil: "Neuchýlime sa ta - do mesta cudzincov, ktorí nie sú z Izraelových synov -, ale pôjdeme ďalej až do Gabay." 13Potom povedal svojmu sluhovi: "Poď, zájdeme do niektorej dediny a prenocujeme či už v Gabae alebo v Rame." 14A uberali sa svojou cestou ďalej. Pri Gabae, ktorá patrí Benjamínovi, zapadlo im slnko. (*) (Miesto "prenocujme v ňom" má Vg: "zostaňme v ňom". (Obdobne vo v. 6.) Gabaa (Gib’á), dnes Tell el-Fúl, Joz 18,28. – Rama, dnes er-Rám, Joz 18, 25. Obidve mestá sú asi na 8 km vzdialené na sever od Jeruzalema a 2 1/2 km od seba. – V Palestíne je súmrak kratší než u nás; po západe slnka čoskoro nastáva noc.) 15Ta teda odbočili z cesty, aby si zašli na noc do Gabay. Keď však vošiel a zložil sa na námestí mesta, nebolo nikoho, kto by ich bol prijal do domu na nocľah. (*) ("Na námestí mesta", t. j. na širokej ulici, kde sa sústreďoval život obyvateľstva, takže každý ich mohol vidieť a ponúknuť im pohostinstvo. Nedostatok pohostinstva bol nielen zlým znamením, ale aj hanbou pre celé mesto, keď sa musel pocestný zložiť na noc len na ulici.)

16Tu zvečera prichádzal starec z poľa, zo svojej práce. Muž pochádzal z Efraimského pohoria a zdržoval sa ako cudzí v Gabae. Miestni obyvatelia však boli Benjamínovci. 17Keď zdvihol oči, zazrel na námestí mesta pocestného. Starec sa ho spýtal: "Kde ideš? Odkiaľ prichádzaš?" 18Odpovedal mu: "Cestujeme z Júdovho Betlehema až do zadných končín Efraimského pohoria. Odtiaľ som. Zašiel som si do Júdovho Betlehema a zasa sa uberám do Pánovho domu. Niet tu však nikoho, kto by ma prijal do domu. (*) ("Do Pánovho domu" treba čítať podľa LXX: "do svojho domu", t. j. domov. Či sa chcel staviť levita na spiatočnej ceste vo svätyni, ktorá bola v Betele (alebo v Šíle)?) 19Máme slamu a obrok pre svojho osla, aj chlieb a víno pre mňa, pre tvoju služobnicu a pre sluhu, ktorý je s tvojím služobníkom. Vôbec nič nám nechýba." (*) ("Tvoja služobnica" a "tvoj služobník" sú zdvorilostné výrazy. "Vôbec nič nám nechýba" a Vg dodáva: "iba prístrešie".) 20Tu povedal starec: "Pokoj buď s tebou! Ak by ti aj niečo chýbalo, to už bude moja starosť. Na námestí predsa nocovať nemôžeš!" 21Potom ho uviedol do svojho domu a nakŕmil osly. Keď si umyli nohy, jedli a pili. (*) (Porov. Gn 18,4; 24,32.)

Hanebný čin. - 22Keď už boli v dobrej nálade, tu mužovia z mesta, zlosynovia, obstali dom a ustavične tĺkli na bránu. Vyvolávali na starca, pána domu: "Vyveď muža, čo prišiel do tvojho domu! Chceme s ním obcovať!" (*) (Hriech Benjamínovcov bola sodomia, protiprirodzená pohlavná rozkoš. Porov. Gn 19,4–8.) 23Tu vyšiel k nim muž, pán domu, a vravel im: "Nie, bratia moji! Nerobte nič zlé, keď prišiel ten človek do môjho domu! Nedopustíte sa predsa takej nehanebnosti! (*) (Starec, ako hostiteľ, mal povinnosť hájiť všetkých svojich hostí proti bezpráviu, teda nielen muža, ale aj jeho manželku. V podobnom postavení bol kedysi Lot (Gn 19,8).) 24Mám však dcéru, pannu, a on zas vedľajšiu ženu. Môžem vám ich vyviesť. Tie znásilnite a urobte s nimi, ako sa vám ľúbi. Ale na tomto mužovi sa nedopustite takej nehanebnosti!" 25Keďže mužovia ho nechceli ani len vypočuť, vzal muž svoju vedľajšiu manželku a vyviedol im ju von na ulicu. Zneužívali ju a ukájali si na nej svoje chúťky celú noc až do rána. Prepustili ju až pri východe zorničky. (*) (Levita ("muž") obetoval svoju vedľajšiu ženu, aby znemožnil hriech proti prírode a tiež aby zachránil aj seba.)

26Nad ránom sa žena pokúšala vojsť, ale klesla pred dvermi domu muža, u ktorého bol jej pán, a zostala tam až do rozvidnenia.

27Ráno jej pán vstal, otvoril dvere domu a keď vyšiel, aby sa vydal na cestu, jeho vedľajšia žena ležala predo dvermi domu s rukami na prahu! 28Volal na ňu: "Vstaň! Pôjdeme!" Ale nik mu neodpovedal. Tu ju vzal na osla, muž sa pobral a šiel do svojho bydliska. 29Keď prišiel do svojho domu, vzal nôž, chytil svoju vedľajšiu ženu, rozsekal úd za údom na dvanásť kusov a rozposlal ich po celom Izraelovom území. (*) (Na 12 kusov vzhľadom na 12 kmeňov Izraelových, aby sa tak o zločine dozvedel všetok Izrael a žiadal potrestať vrahov.) 30Každý, kto to videl, hovoril: "Také niečo sa ešte nestalo, ani nebolo vidieť odo dňa, keď vyšli Izraelovi synovia z krajiny Egypťanov, až podnes. Premýšľajte o tom, poraďte sa a vravte!" (*) (Miesto "Premýšťajte o tom…" má Vg.: "Podajte úsudok a uzneste sa, čo treba robiť", t. j. aby sa už nikdy také niečo nestalo.)

Sdc 20

Potrestanie Benjamínovcov, 20,1-48

Porada Izraelitov v Masfe. - 1Tu vytiahli všetci Izraeliti od Dana až po Bersabu, aj krajina Galaád, a zástup sa zhromaždil ako jeden muž k Pánovi do Masfy. (*) ("Zhromaždili sa ako jeden muž" (t. j. jednomyseľne), aby súdili zločin podľa práva, Nm 15,33. Porov. Joz 20,6. – "Od Dana až po Bersabu" (Dan a Bersabe, najsevernejší a najjužnejší bod Palestíny), teda celé Predjordánsko. Pridala sa aj "krajina Galaád", Zajordánsko. – Masfa (Mispa), 7 km severozápadne od Jeruzalema v území Benjamínovom.) 2Dostavili sa vodcovia všetkého ľudu, všetkých izraelských kmeňov, na zhromaždenie Božieho ľudu, štyristotisíc pešiakov vyzbrojených mečom.

3Benjamínovci sa dopočuli, že Izraeliti vytiahli do Masfy.

Izraeliti sa pýtali: "Povedzte len, ako sa stal tento zločin?" 4A levita, manžel zavraždenej ženy, odpovedal takto: "So svojou vedľajšou ženou som prišiel do Benjamínovej Gabay, aby som (tam) prenocoval. 5Obyvatelia Gabay však povstali proti mne. V noci obstali pre mňa dom. Mňa chceli zabiť a moju vedľajšiu ženu tak znásilnili, že zomrela. 6Chytil som svoju vedľajšiu ženu, rozsekal som ju a rozoslal som ju po celom území Izraelovho dedičného vlastníctva, lebo sa dopustili ohavného činu v Izraeli. 7Hľa, ste tu všetci, Izraelovi synovia! Poraďte sa, rozhodnite tu!" 8Nato povstal všetok ľud ako jeden muž a volal: "Nik z nás nepôjde do svojho stanu. Nik z nás sa neodoberie do svojho domu. 9Teraz toto urobíme s Gabaou: Podľa lósa (vytiahneme) proti nej. 10Zo všetkých Izraelových kmeňov vezmeme po desať mužov zo sta, po sto z tisíca a po tisíc z desaťtisíca, aby priniesli ľudu potravu. Po ich návrate urobíme Benjamínovej Gabae, ako si zasluhuje, podľa celej ohavnosti, ktorá sa stala v Izraeli." 11A všetci Izraeliti sa zhromaždili k mestu ako jeden muž, ako spojenec.

Benjamínovci sa chystajú na boj. - 12Izraelské kmene vyslali mužov k celému Benjamínovmu kmeňu s odkazom: "Aký je to zločin, ktorý sa stal u vás?! 13Preto teraz vydajte tých mužov, zlosynov Gabay, aby sme ich usmrtili a odstránili zlo z Izraela." Ale Benjamínovci nedali nič na výzvu svojich bratov, Izraelitov, 14ale zo všetkých svojich miest sa zišli do Gabay, aby vytiahli do boja proti Izraelovým synom. (*) (Hoci pravými vinníkmi boli len Gabaončania, predsa volajú na zodpovednosť celý kmeň Benjamínov. Robia tak podľa vtedajšieho názoru o kolektívnej zodpovednosti. Porov. 15,3.6.) 15Benjamínovcov, iba z miest, napočítali v ten deň dvadsaťšesťtisíc mužov vyzbrojených mečom, okrem obyvateľov Gabay, ktorých napočítali sedemsto vybraných mužov. 16Medzi všetkými týmito ľuďmi bolo sedemsto vybraných mužov ľavorukých. Títo všetci hádzali kameňom navlas bezchybne. 17Izraelského mužstva, bez Benjamínovcov, napočítali štyristotisíc mužov vyzbrojených mečom. Boli to všetko udatní bojovníci.

18I vstali, šli do Betela a dopytovali sa Boha. Izraeliti sa pýtali: "Kto z nás má prvý vytiahnuť do boja proti Benjamínovcom?" Pán odpovedal: "Júda najsamprv!"

Benjamínovci víťazia nad Izraelitmi. - 19Ráno Izraeliti vstali a utáborili sa pred Gabaou. 20Izraeliti teda vytiahli do boja proti Benjamínovcom. A izraelské mužstvo zaujalo bojové postavenie pred Gabaou. 21Vtom však Benjamínovci vyrazili z Gabay a v ten deň položili na zem dvadsaťdvatisíc mužov z Izraelitov.

22Ale izraelské mužstvo sa vzchopilo a ešte raz zaujalo bojové postavenie na tom mieste, kde sa zriaďovalo v prvý deň. (*) (Miesto "vzchopilo sa" má Vg: "dôverujúc sile i počtu". – V. 23 patrí časove pred v. 22. Do Betela (asi na 4 hod. cesty od Gabay severne) išli len zástupcovia ľudu. Plakali v tom povedomí, že sami si zavinili porážku nejakým previnením.) 23Ale Izraeliti najprv šli a plakali až do večera pred Pánom. Potom sa opýtali Pána: "Máme ešte raz vytiahnuť do boja proti našim bratom Benjamínovcom?" Pán odpovedal: "Vytiahnite proti nim!" 24A na druhý deň Izraeliti zaútočili na Benjamínovcov. 25Lenže aj na druhý deň vyrazili proti nim Benjamínovci z Gabay a položili z Izraelitov na zem ešte osemnásťtisíc mužov, všetko vyzbrojených mečom.

Izraeliti žiadajú radu od Pána. - 26Tu vytiahli všetci Izraeliti, všetok ľud, a prišli do Betela. Plakali a zostali tam pred Pánom, postili sa v ten deň až do večera a obetovali Pánovi zápalné a pokojné obety. (*) ("Zápalné obety" mali význam zmierny; "pokojné obety" boli zas obetami prosby – prosili o víťazstvo.) 27Potom sa Izraeliti pýtali Pána - v tých dňoch tam totiž bola archa Pánovej zmluvy 28a Finés, syn Áronovho syna Eleazara, konal v tých dňoch pred ňou službu - a vraveli: "Máme ešte raz vytiahnuť do boja proti našim bratom Benjamínovcom? Alebo sa máme toho vzdať?" Pán odpovedal: "Vytiahnite! Lebo zajtra ich vydám do vašej ruky."

Izraeliti ako víťazi. - 29Nato Izraeliti postavili ľudí do zálohy okolo Gabay. 30Na tretí deň vytiahli Izraeliti proti Benjamínovcom a zriadili sa ako predošlé razy do bojového postavenia proti Gabae. 31Benjamínovci vyrazili proti ľudu, dali sa odrezať od mesta a začali na cestách, z ktorých jedna stúpala do Betela a druhá cez pole do Gabay, zabíjať - ako predošlé razy - niektorých z ľudu, asi tridsať mužov z Izraelitov. (*) (Izraeliti len predstierali svoj ústup, a to podľa vopred dohovoreného plánu. Utekali po cestách na sever (cesta z Gabay "do Betela") a na východ (cesta, ktorá vystupovala z jordánskej kotliny "do Gabay").) 32Benjamínovci sa domnievali: "Porazili sme ich ako prvý raz." Izraeliti sa však dohovorili: "Dáme sa na útek, aby sme ich vylákali od mesta na cesty." 33Všetci Izraeliti teda vstali zo svojich stanovíšť a zriadili sa pri Báltamare. Izraelská záloha zas vyrazila zo svojho stanovišťa, západne od Gabay. 34Tak pritiahlo pred Gabau desaťtisíc mužov vybraných z celého Izraela a nastal tuhý boj. Tamtí však netušili, že ich zastihla pohroma.

35Pán pomocou Izraelitov porazil Benjamínovcov. V ten deň Izraeliti pobili z Benjamínovcov dvadsaťpäťtisícsto mužov, všetko vyzbrojených mečom. (*) (Gabaončanov bolo 700 a ostatných Benjamínovcov 25 000 (v. 15 n.), teda spolu: 25 700; z toho padlo 25 100 mužov. Zostalo ich po boji 600 (v. 47).)

Porážka Benjamínovcov. - 36Benjamínovci videli, že sú porazení. - Izraeliti totiž ustupovali pred Benjamínovcami, lebo sa spoliehali na zálohu, ktorú postavili proti Gabae. (*) (V. 36a pokračuje až vo v. 47. Od v. 36b až po 46 je veľká vložka, ktorá podrobnejšie popisuje vyššie spomenutú porážku Benjamínovcov.) 37Záloha náhle vyrazila na Gabau a záloha vnikla a pobila celé mesto ostrím meča. 38Izraeliti sa uzhovorili so záložníkmi, že nechajú z mesta vystúpiť chumáč dymu. 39Keď sa Izraeliti v boji obzreli - práve začali Benjamínovci niektorých z Izraelitov biť a zabili asi tridsať mužov v domnienke, že ich už porazili ako v prvom boji -, 40začal už z mesta vystupovať chumáč dymu. Keď sa Benjamínovci obzreli, bolo už celé mesto v nebotyčných plameňoch. 41Tu sa Izraeliti obrátili, ale Benjamínovci sa preľakli, lebo videli, že ich zastihla pohroma. 42A dali sa na útek pred Izraelitmi smerom na púšť. Ale boj ich aj tak zasiahol. Tí, ktorí došli z mesta, sekali ich v strede. (*) (Porov. v. 31–33. – Pomocou zálohy, ktorá bola podpálila mesto, zovreli Izraeliti Benjamínovcov z dvoch strán.) 43Obkľúčili Benjamínovcov, prenasledovali ich a bili ich na východe až po samu Gabau. 44Pritom padlo z Benjamínovcov osemnásťtisíc mužov, všetko udatných bojovníkov. 45Opäť sa obrátili a utekali na púšť ku skale Remon. Ale na cestách napaberkovali z nich ešte päťtisíc mužov. Prenasledovali ich ďalej až po Gidom a zabili z nich ešte dvetisíc mužov. 46Všetkých padlých Benjamínovcov bolo v ten deň dvadsaťpäťtisíc mužov, všetko udatných bojovníkov vyzbrojených mečom. (*) (Porov. v. 35.42. – Skala "Remon", dnes Rammon, 5 km východne od Betela. – Miesto Gidom (Gideom) je neznáme.)

47Na púšť ku skale Remon sa podarilo utiecť iba šesťsto mužom. A zostali na skale Remon štyri mesiace.

48Izraeliti sa potom vrátili k Benjamínovcom a pobili ich ostrím meča od mužov až po dobytok, vôbec všetko, čo sa našlo v mestách. A všetky mestá, ktoré našli, vypálili ohňom. (*) (Nakoniec sa obrátili Izraeliti proti ostatným Benjamínovcom, ktorí sa nezúčastnili boja. Na týchto vykonali kliatbu ("chérem") ako kedysi na kanaánskych mestách (Dt 2,34; 3,6; Joz 6,17 nn.).)

Sdc 21

Starosť o Benjamínovcov, 21,1-25

Žiaľ Izraelitov. - 1Izraeliti zložili v Masfe prísahu: "Nik z nás nedá Benjamínovcovi svoju dcéru za manželku." (*) (O tejto prísahe sa v hl. 20 nehovorí. Hrozil zánik celému kmeňu, lebo pozostalí Benjamínovci (600 mužov, 20,41) si nemohli brať manželky ani z Kanaánčanov (Dt 7,3), a teraz ani z Izraelitov.)

2Tu prišiel ľud do Betela a zdržali sa tam pred Pánom až do večera. I pozdvihli svoj hlas, začali hlasne plakať 3a hovorili: "Prečo sa, Pane, Izraelov Bože, stalo v Izraeli to, že dnes chýba z Izraela jeden kmeň?"

4Na druhý deň ľudia včasráno vstali, postavili tam oltár a obetovali zápalné a pokojné obety. 5A Izraelovi synovia sa pýtali: "Kto sa zo všetkých Izraelových kmeňov nedostavil na zhromaždenie k Pánovi?" Lebo pod slávnostnou prísahou pohrozili každému, kto by sa nedostavil k Pánovi do Masfy: "Bude potrestaný smrťou!"

6Izraeliti teda žialili za svojím bratom Benjamínom a vraveli: "Teraz je odrezaný jeden kmeň z Izraela. 7Čo môžeme urobiť, aby pozostalí dostali ženy, keď sme sa zaprisahali na Pána, že im ani jednu z našich dcér nedáme za manželku." (*) (Jábes Galaádsky, v Zajordánsku oproti Betsanu; porov. 1 Sam 11.)

Manželky z Jábesa. - 8Pýtali sa teda: "Nie je taký izraelský kmeň, ktorý by sa nebol dostavil k Pánovi do Masfy?" A hľa, nik neprišiel na zhromaždenie do tábora z Jábesa Galaádskeho. 9Urobili totiž prehliadku ľudu a nebol tam nik z obyvateľov Jábesa Galaádskeho. 10Nato tam zhromaždený zástup poslal dvanásťtisíc mužov z chrabrých oddielov a dal im rozkaz: "Choďte a pobite ostrím meča obyvateľov Jábesa Galaádskeho, aj ženy a deti! 11A budete si počínať takto: Vykonáte kliatbu na každom mužovi a na každej žene, ktorá už patrila mužovi. 12Medzi obyvateľmi Jábesa Galaádskeho nájdete štyristo panenských dievčat, ktoré ešte nikdy nepatrili mužovi, a privediete ich do tábora (v Šíle v krajine Kanaán)." 13A všetok zhromaždený zástup odkázal po posloch Benjamínovcom, ktorí sa zdržovali na skale Remon, že si želá s nimi pokoj.

14Vtedy sa Benjamínovci vrátili. Dali im manželky, ktoré zostali nažive zo žien Jábesa Galaádskeho, ale nevystačovalo pre nich.

Únos manželiek zo Šíla. - 15Ľudu však bolo Benjamínovcov ľúto, lebo Pán urobil trhlinu v Izraelových kmeňoch. 16A starší zo zástupu sa pýtali: "Ako zaopatríme manželky tým ostatným? Lebo ženy z Benjamína zahynuli." 17Vraveli: "Pozostalým Benjamínovcom zostane ich dedičný podiel. Ani jeden kmeň nesmie byť vyhubený z Izraela. 18My im však nemôžeme dať manželky z našich dcér, lebo Izraelovi synovia sa zaprisahali: »Nech je prekliaty, kto dá ženu Benjamínovcovi!«"

19Vraveli: "Každoročne býva Pánova slávnosť v Šíle" (ktoré leží severne od Betela, východne od cesty vedúcej z Betela do Sichemu a južne od Lebony). 20A prikázali Benjamínovcom: "Choďte a ukryte sa vo vinohradoch! 21Potom dávajte pozor! A keď zbadáte, že šílske dcéry vychádzajú tancovať v chórovodoch, vyjdite z vinohradov, uchyťte si každý ženu zo šílskych dcér a odíďte do Benjamínovej krajiny. (*) (Šílo, dnes Selún, zrúcaniny na 15 km severovýchodne od Betela. – Sichem (8,31; 9,1 nn.), severne od Betela. – Lebona, dnes Lubban, 6 km severozápadne od Selúna (Šílo). "Slávnosť Jahveho" (Pánova), niektorý z 3 veľkých sviatkov (Ex 34,18 nn.) alebo nejaká miestna slávnosť. – O vinohradoch v blízkosti mesta pozri 9,27; 14,5. – Cesta zo Šíla do územia Benjamínovho trvala asi 2 hod.) 22Keď si k nám prídu ich otcovia alebo bratia sťažovať, povieme im: »Láskavo nám ich darujte, veď nik z nich nedostal ženu v boji. A vy ste im ich nedali. Inakšie by ste sa boli dopustili hriechu.«" (*) (Celý verš je upravený podľa LXX a je dosť nejasný.)

23A Benjamínovci tak urobili. Vzali si toľko manželiek z tanečníc, ktoré ulúpili, koľko ich bolo. Potom sa vrátili do svojho dedičného podielu. Postavili si mestá a osadili sa v nich. 24Tiež Izraeliti sa v tom čase vrátili odtiaľ, každý k svojmu kmeňu a k svojmu rodu. Každý sa pobral odtiaľ do svojho dedičného podielu.

25V tých dňoch nebolo v Izraeli kráľa. Každý si robil, čo sa mu páčilo. (*) (Ako príbeh začal (19,1; Vg 18,31), tak sa aj končí. Poslednou poznámkou chce spisovateľ upozorniť, že podobné udalosti by sa nemohli stať, keby mali Izraeliti riadneho kráľa.)