Porážka Adonibezeka. - 1Po Jozueho smrti sa Izraelovi synovia opýtali Pána: "Kto z nás má vytiahnuť prvý do boja proti Kanaánčanom?" (*) (Začiatok porov. s Joz 1,1. Poznámka o smrti Jozueho (Joz 24,29) by vhodne zapadla pred 2,11; tam vlastne začína popis udalostí, ktoré sa stali po smrti Jozueho. 1,1 – 2,10 je výťah z Joz, čiže prehľad o dobytí krajiny, ktorý oboznamuje čitateľa Sdc o politickom stave Izraela po smrti Jozueho. Tento dosť suchý úvod je spestrený troma živými obrazmi (v. 5–7, 12–15, 24–26). Spomína tu všetky izraelské kmene – ako Joz 14 n. pri delení krajiny –, okrem Isachara. – Dotaz na Pána sa stal posvätnými lósmi "ur im" a "tumim" (porov. Ex 28,30; Nm 27,21; Joz 7,16 nn.) v Galgale, kde mali Izraeliti prvé táborište po prechode Jordána (Joz 4,19; 5,9).) 2A Pán odpovedal: "Nech vytiahne Júda! Hľa, krajinu mu dávam do ruky!" 3A Júda požiadal svojho brata Simeona: "Vyber sa so mnou do môjho podielu a budeme bojovať proti Kanaánčanom. Potom pôjdem zasa ja s tebou do tvojho podielu." Simeon išiel teda s ním. (*) (Simeon a Júda pochádzali od tej istej matky, Lie (Gn 29,33.35). Aj preto si pomáhajú tieto dva kmene, lebo podiel Simeonov bol v území Júdovom. Pozri Joz 19,1 nn.)
4Tak Júdovci vytiahli a Pán dal Kanaánčanov a Ferezejcov do ich ruky. Porazili ich v Bezeku, na desaťtisíc mužov. (*) (Ferezejci, okrem Kanaánčanov, bývali na území Júdovom a Simeonovom. – Azda "Bezek" je porušený názov mesta Azeky (Joz 10,10 n.). Iný je Bezek v podiele Manassesa, južne od pohoria Gelboe (1 Sam 11,8).)
5V Bezeku našli Adonibezeka a bojovali proti nemu, keď porazili Kanaánčanov a Ferezejcov. (*) (Pôvodne sa kráľ menoval asi Adoni-Sedek, ale vzhľadom na meno mesta Bezek bolo zmenené na Adoni-Bezek (t. j. pán Bezeka). Treba však robiť rozdiel medzi Adonibezekom, ktorý zomrel v Jeruzaleme (v. 7), a jeruzalemským kráľom Adonisedekom, ktorý zomrel v Makede (Joz 10,26).) 6Keď sa dal Adonibezek na útek, prenasledovali ho, kým ho nezajali, a uťali mu palce na rukách i nohách. (*) (Vg hovorí, že Adonibezekovi uťali "končatiny na rukách a na nohách". Mrzačenie porazených nepriateľov, aby neboli schopní ďalšieho boja, bolo častým zjavom v starom Oriente. Že takáto ukrutnosť nevyplýva z ducha zjaveného náboženstva, vidieť z Dt 20. Izraeliti zaobchádzali s porazeným nepriateľom tak, ako by bol on zaobchodil s nimi. Vtedy platila zásada: Oko za oko, zub za zub. Pritom ani zďaleka neboli Izraeliti takí ukrutní ako iné národy.) 7Tu povedal Adonibezek: "Sedemdesiat kráľov s odťatými palcami na rukách a nohách zbieralo (zvyšky pokrmov) pod mojím stolom. Ako som robil, tak mi Boh odplatil." A priviedli ho do Jeruzalema, kde aj zomrel. (*) (Porov. Lk 16,21 o žobrákovi Lazárovi. – "Sedemdesiat" je zaokrúhlená číslica, ktorá značí veľmi mnoho.) 8Potom Júdovi synovia bojovali proti Jeruzalemu. Zaujali ho a vyhubili mečom a mesto podpálili.
Dobytie Hebrona a Dabira. - 9Nato tiahli Júdovi synovia dolu, aby bojovali proti Kanaánčanom, ktorí bývali na vrchovine, v Negebe a v nížine.
10Na výprave proti Kanaánčanom, čo bývali v Hebrone - Hebron sa predtým menoval Mesto Arbeovo -, Júdovci porazili Sesaja, Ahimana a Tolmaja. 11Odtiaľ tiahli proti obyvateľom Dabira. Dabir sa prv menoval Karjat-sefer.
12Tu povedal Kaleb: "Kto premôže Karjat-sefer a zaujme ho, tomu dám za ženu svoju dcéru Aksu." 13A dobyl ho Otoniel, syn Kenéza, mladšieho Kalebovho brata. I dal mu za ženu svoju dcéru Aksu. 14Keď mala odísť, podpichávala ho, aby žiadal nejaké pole od jej otca. I zoskočila z osla a Kaleb sa jej opýtal: "Čo ti je?" 15Odpovedala mu: "Daj mi veno! Dal si mi síce pole v Negebe, ale daj mi aj vodné pramene!" A Kaleb jej dal horné pramene i dolné pramene. (*) (Vv. 10–15 je skoro doslovné znenie Joz 15,14–19. Rozdiel je len v tom, že v Joz sa pripisuje spomenutá výprava Kalebovi, tu zas kmeňu Júdovmu. Keďže Kaleb bol z kmeňa Júdovho (Nm 13,7; 34,19), vecného rozporu medzi oboma správami niet; len Joz 15,14 nn. sa tu zovšeobecňuje. Vidieť, že spisovatelia Kníh Joz a Sdc čerpali z jedného prameňa. Táto udalosť stala sa teda ešte za Jozueho. – "Karjatsefer, to je Mesto písem" (či Knižné mesto), ako vysvetľuje Vg.)
16Synovia Kenejcu, Mojžišovho svokra, vytiahli z Mesta paliem s Júdovými synmi hore do Júdskej púšte, ktorá sa tiahne južne od Aradu a usadili sa medzi tamojším ľudom. (*) (Mojžišov svokor bol Jetro (Ex 3,1), ako výslovne uvádza LXX. Zdá sa, že časť Jetrových potomkov, Kenejcov, sa pridala pod vedením Hobaba (porov. Nm 10,29–32) k Izraelitom ešte na púšti, kde im preukazovali dobré služby. O Kenejcoch pozri tiež Nm 24,21 n. Po príchode do Kanaánu osadili sa asi v dobytom Jerichu. Teraz sa pridali k výprave Júdovcov, aby si vydobyli kraje, ktoré im boli sľúbené (Nm 10,32). Pozri tiež 4,11; 1 Sam 15,6. – Mesto paliem je Jericho, Dt 34,3; 2 Krn 28,15. – Arad (Joz 12,14), dnes Tell 'Arad, 25 km južne od Hebrona. Južne odtiaľ sa potulovali Amalekiti; porov. 1 Sam 15,6. – Júdska púšť sa rozkladá od júdskych hôr na východ k Mŕtvemu moru. Sídla Kenejcov boli teda v juhozápadnej časti Júdskej púšte.) 17Potom tiahol Júda so svojím bratom Simeonom a porazili Kanaánčanov, ktorí bývali v Sefáte, vykonali na nich kliatbu a mesto dostalo meno Horma (čiže Kliatba). (*) (Horma (Chorma – Kliatba, porov. "chérem"), pozri Nm 14,45; 21,3; Dt 1,44; Joz 12,14; 15,30; 19,4. O kliatbe pozri Joz 6,21; 8,24; 10,28; 11,11.)
18A Júda dobyl Gazu s jej územím, Askalon s jeho územím a Akaron s jeho územím. 19Pán bol s Júdom, takže vrchovinu zaujal. Ale obyvateľov nížiny nemohli vypudiť, lebo mali železné vozy.
20Hebron dali Kalebovi, ako rozkázal Mojžiš, a on odtiaľ vypudil troch Enakových synov. (*) (K v. 20 pozri Joz 14,13; 15,13. – K v. 21 pozri Joz 15,63. V Joz je miesto Benjamína Júda. Jeruzalem bol bezprostredne na hranici medzi územím Júdovým a Benjamínovým (Joz 18,15–17), ale patril Benjamínovcom (Joz 18,28). Podľa v. 8 podarilo sa Júdovcom raz Jeruzalem vydobyť, ale nepodarilo sa to druhý raz Benjamínovcom. Porov. Joz 15,63.)
21Ale Jebuzejcov, ktorí obývali Jeruzalem, Benjamínovi synovia nevypudili. Tak Jebuzejci bývajú s Benjamínovými synmi v Jeruzaleme až dodnes. (*) (Až dodnes – do dôb spisovateľa, čím chce potvrdiť pravdivosť svojho údaja.)
22Aj Jozefov dom tiahol hore do Betela a Pán bol s nimi. 23Keď z Jozefovho domu podnikali výzvedy do Betela - mesto sa predtým nazývalo Luza -, 24hliadky videli istého muža, ktorý vychádzal z mesta, a povedali mu: "Ukáž nám, kade možno vojsť do mesta! Potom ti dáme milosť!" (*) (Doteraz opisoval pomery u Júdovcov, Simeonovcov a Benjamínovcov. Ďalej sa dotýka, ale celkom stručne, pomerov ostatných kmeňov. – Dom Jozefov – Efraim a Manasses Joz 17,17. – Betel (Joz 7,2) podľa Joz 16,2 bol na južných hraniciach Efraimcov, ktorým vždy patril, hoci podľa Joz 18,13 bol daný Benjamínovcom. – O Beteli-Luze pozri Gn 28,19–22; Joz 16,2; 18,13. – "Dáme ti milosť" – nezabijeme ťa. Porov. (v. 25): Joz 2,14 o Rachabe.) 25A keď im ukázal, kade sa dá vojsť do mesta, vybili mesto mečom, ale onoho muža a celú jeho rodinu prepustili. 26Ten muž sa odobral do krajiny Hetejcov, postavil si tam mesto a nazval ho Luza. Tak sa menuje až podnes. (*) (Luza, asi kde je dnes Chirbet el-Luvézije pri Al-Gražare, 1 hod. severozápadne od Tell el-Kádi.)
27Ale ani Manasses si nepodmanil Betsan s jeho dedinami, Tanak s jeho dedinami, obyvateľov Dora s jeho dedinami, obyvateľov Jeblaáma s jeho dedinami a obyvateľov Mageda s jeho dedinami. Tak sa umožnilo Kanaánčanom zostať v tejto krajine. 28Keď potom Izrael zosilnel, donútil ich na roboty, ale celkom si ich nepodmanil.
29Ani Efraim nevypudil Kanaánčanov, ktorí bývali v Gazere. Tak zostali Kanaánčania medzi nimi v Gazere. (*) (K v. 27 pozri Joz 17,12 n. – V. 29 je obdobou Joz 16,10.)
Zabulon. - 30Zabulon nevypudil obyvateľov Ketrona a obyvateľov Nálola. Tak zostali Kanaánčania medzi nimi, ale museli na nich robiť.
Aser. - 31Aser zasa nevyhnal obyvateľov Aka ani obyvateľov Sidona, ani Ahalaba, Achaziba, Helbu, Afeka a Rohoba. 32Tak Aserovci bývali medzi Kanaánčanmi, ktorí zostali v krajine, lebo ich nevypudili.
Neftali. - 33Neftali nevypudil obyvateľov Bet-Šemeša a obyvateľov Bet-Anata. Tak bývali medzi Kanaánčanmi, ktorí zostali v krajine. Ale obyvatelia Bet-Šemeša a Bet-Anata museli na nich robiť. (*) (O mestách Zabulonových pozri Joz 19,15 n., Aserových Joz 19,24 nn., o mestách Neftaliho Joz 19,35 nn.)
Danovci. - 34Amorejčania vytláčali Danových synov na vrchovinu a nedovoľovali im zostúpiť na rovinu. 35A tak zostali Amorejčania bývať v Har-Harese, v Ajalone a Salebime. Keď však ruka Jozefovho domu zosilnela, museli na nich robiť.
36Územie Amorejčanov ide od Škorpiónovej vysočiny, od Sely ďalej hore.
1Pánov anjel prišiel z Galgaly hore do Bochima a povedal: "Vyviedol som vás z Egypta a priviedol som vás do krajiny, ktorú som pod prísahou sľúbil vašim otcom. Povedal som: »Nezruším svoju zmluvu s vami naveky! 2Ale ani vy nesmiete uzavierať nijakú zmluvu s obyvateľmi tejto krajiny. Ich oltáre zbúrate!« Ale vy ste neposlúchli môj hlas. Prečo ste to urobili?! 3Preto som sa tiež rozhodol: Nevyženiem ich pred vami. Ba čo viac, stanú sa vašimi odporcami a ich bohovia budú pre vás pascou." 4Keď Pánov anjel hovoril tieto slová všetkým Izraelovým synom, ľud sa dal do hlasitého plaču. 5Preto nazvali to miesto Bochim (čiže Plačúci). A priniesli tam obetu Pánovi. (*) (O "Pánovom anjelovi" pozri Joz 5,14.16. – Anjel prichádza z Galgaly, izraelského to táborišťa, do Bochima. – Ku "zmluve, ktorú nezruší Pán naveky", porov. Ex 34,10 n. Izraeliti nesplnili podmienky vzájomnej zmluvy, preto ani Jahve nie je povinný splniť svoje prísľuby. Porov. Ex 23, 29–32; Dt 7,1–5; 12,3.)
6Keď Jozue prepustil ľud, odišli Izraelovi synovia každý do svojho dedičného podielu, aby zaujali krajinu. 7Ľud slúžil Pánovi po všetky Jozueho dni a po všetky dni starších, ktorí ešte dlho žili po Jozuem a tiež videli veľké Pánove skutky, ktoré on vykonal pre Izrael.
8A Nunov syn Jozue, Pánov služobník, zomrel vo veku stodesať rokov. 9Pochovali ho na území jeho dedičného podielu v Tamnatsare na Efraimskej vrchovine, severne od vrchu Gás. (*) (V. 6 je len málo rozšírený Joz 24,28. – V. 7 – Joz 24,31; v. 8 – Joz 24,29; v. 9 – Joz 24,30.)
10Ale celé toto pokolenie sa zhromaždilo k svojim otcom. Po nich povstalo iné pokolenie, ktoré už nepoznalo ani Pána, ani jeho skutky, ktoré vykonal kvôli Izraelovi.
Odpad Izraela. - 11Izraelovi synovia robili, čo je zlé v Pánových očiach, a slúžili bálom. (*) ("Čo je zlé v Pánových očiach" – úcta cudzích bohov, modlárstvo. Porov. Dt 4,25; 17,2; 31,18.29; Sdc 3,7; 4,1; 6,1; 10,6; 13,1. – "Ba’al" pôvodne znamená ,pán', potom meno boha kanaánskych národov. Pod množným číslom sa rozumejú viacerí takíto miestni bohovia, ktorí mávali svoje zvláštne označenie, ako: Ba’al Sidón – Pán Sidona, Ba’al sidonský; Ba’al Sór – Ba’al týrsky. – "… národy, ktoré boli okolo nich", národy, s ktorými sa miešali. Porov. 1,21–35.) 12Opustili Pána, Boha svojich otcov, ktorý ich vyviedol z krajiny Egypťanov. Chodili za inými bohmi - za bohmi národov, ktoré boli okolo nich - a klaňali sa im a tak dráždili Pána. 13Opustili totiž Pána a slúžili Bálovi a aštartám. (*) ("'Aštóreth", Aštarta (množ. čís. "'aštaróth"), kanaánska bohyňa plodnosti, uctievaná aj u iných Semitov (napr. asýrska Ištar). Ako uctievali viacerých bálov, tak boli známe rôzne aštarty. K jej úcte stavali na výšinách alebo pod košatými stromami drevené stĺpy, koly ("ašery" alebo kamenné ihlany "maseby"), ktoré sa ukončievali znázornením bohyne. Niekedy zámenou Aštarta býva nazývaná Ašerou. Porov. 3,7.)
Trest a Božia zhovievavosť. - 14Tu vzbĺkol Pánov hnev proti Izraelitom a vydal ich do ruky lupičov, ktorí ich drancovali. Predal ich do ruky okolitých nepriateľov, takže už nemohli odolať svojim nepriateľom. 15Kedykoľvek vytiahli, Pánova ruka bola proti nim na ich nešťastie, ako povedal Pán a ako im Pán prisahal.
Keď sa im už veľmi zle vodilo, 16vzbudzoval Pán sudcov, ktorí ich vyslobodzovali z ruky lúpežníkov. (*) (V núdzi vzbudzoval Jahve sudcov Izraelitom. Sloveso "šáfat", od ktorého je odvodené meno šofét – sudca, znamená nielen súdiť, ale predovšetkým vysluhovať spravodlivosť, dopomáhať niekomu ku spravodlivosti a potom: vyslobodiť (1 Sam 24,16; 2 Sam 18,19.31). Izraelskí "sudcovia" boli pomstitelia krívd popáchaných na ľude, potom jeho vodcovia a osloboditelia a konečne vládcovia (nie však dediční). Porov. 2,18; 3,9.15.31.) 17Lenže svojich sudcov tiež neposlúchali. Ba čo viac, prznili sa s inými bohmi a klaňali sa im. Rýchle zišli z cesty, po ktorej chodili ich otcovia, ktorí poslúchali Pánove príkazy. Nepočínali si tak. (*) (Smilstvo – modlárstvo. Porov. Ex 34,15 n.; Lv 17,7; 20,6; Dt 31,16. – Cesta – spôsob života, mravy.)
18Keď im Pán vzbudzoval sudcov, vtedy Pán bol so sudcom a vyslobodzoval ich z ruky nepriateľov, pokým sudca žil. Lebo Pána pohli ich vzdychy pod sužovateľmi a utláčateľmi. 19Ale keď sudca zomrel, opäť sa vracali a stávali sa horšími než ich otcovia, lebo chodili za cudzími bohmi, slúžili im a klaňali sa im. Nezanechali svoje počínanie a tvrdošijné konanie.
Skúška Izraela. - 20Tu vzbĺkol Pánov hnev proti Izraelu a povedal: "Pretože tento národ porušil moju zmluvu, ku ktorej som zaviazal ich otcov, a neposlúchol môj hlas, 21tak ani ja už nechcem vypudiť pred nimi ani jeden z tých národov, ktoré zanechal Jozue, keď umrel. (*) (Jahve sa zaviazal, že vydá kanaánske národy do rúk Izraelitov (Ex 23,31). Tento Boží prísľub bol však viazaný na podmienku, že Izraeliti budú ctiť len jediného, pravého svojho Boha. Keďže nesplnili podmienku, nemôžu čakať ani splnenie prísľubu, ba naopak trest. Trest aj došiel, ktorý je zároveň skúškou Izraela (v. 22).) 22A to preto, aby som nimi vyskúšal Izraelitov, či sa budú pridržiavať Pánovej cesty a chodiť po nej, ako to robili ich otcovia, alebo nie."
23Preto teda Pán ponechal tie národy, nevypudil ich hneď a nedal ich do ruky Jozueho.
1Toto sú národy, ktoré Pán ponechal, aby nimi skúšal Izrael - všetkých, ktorí nepoznali boje o Kanaán -, 2aby sa pokolenia Izraelových synov učili bojovať; išlo však len o tých, ktorí sa to predtým nenaučili.
3Je to päť filištínskych vodcov a všetci Kanaánčania, Sidončania a Hevejci, ktorí bývali na Libanonskom pohorí, od vrchu Bál-Hermon až tam, kde sa ide do Ematu. 4Boli teda nato, aby nimi skúšal Izrael, aby zistil, či budú poslúchať Pánove príkazy, ktorými zaviazal ich otcov prostredníctvom Mojžiša.
5Izraelovi synovia bývali teda uprostred Kanaánčanov, Hetejcov, Amorejčanov, Ferezejcov, Hevejcov a Jebuzejcov, 6brali si ich dcéry za manželky a svoje dcéry dávali ich synom. A slúžili ich bohom. (*) (Bál-Hermon je Bál-Gad, Joz 13,5. O Emate Joz 13,5.)
7Izraelovi synovia robili, čo je zlé v Pánových očiach. Zabúdali na Pána, svojho Boha, a slúžili bálom a ašerám. (*) (O ašerách pozri pozn. k 2,13.) 8I vzbĺkol Pánov hnev proti Izraelitom a predal ich do ruky Chusana Rasataim, kráľa z Aram Naharajim. A Izraelovi synovia slúžili Chusanovi Rasataim osem rokov. (*) (Chusan Rasataim (hebr. rišátajim-dvojitá zločinnosť, vrchol zločinnosti), podľa Vg kráľ mezopotámsky, podľa hebr. kráľ krajiny Aram Naharajim ("Aram oboch prúdov", t. j. krajina západne od horného toku Eufratu až po rieku Orontos, teda časť Mezopotámie; porov. Gn 24,10; Dt 23,4). Podľa 2,14 nn. Kniha Sdc spomína len okolitých nepriateľov, utláčateľov Izraela. Keď aj vpád nepriateľa z Mezopotámie nie je nemožný, predsa nedá sa povedať, že mezopotámsky kráľ Chusan by bol susedom Kenejca Otoniela, ktorý býval v južnej Palestíne. Preto niektorí sa domnievajú, že Chusan (Kuš je arabský kmeň, Hab 3,7) Rasataim (u Mal 1,4 Edomsko sa nazýva "územím zločinnosti") bol kráľom edomským, čiže miesto "Aram" treba čítať podľa 2 Kr 16,6 "Edom".)
9Tu volali Izraelovi synovia k Pánovi a Pán vzbudil Izraelovým synom osloboditeľa, ktorý ich vyslobodil, totiž Otoniela, syna Kenéza, mladšieho Kalebovho brata. 10Zostúpil na neho Pánov duch a súdil Izrael. Vytiahol do boja a Pán dal do jeho ruky Chusana Rasataim, kráľa z Aram Naharajim, a jeho ruka zosilnela proti Chusanovi Rasataim.
11A krajina mala štyridsať rokov pokoj.
Potom Kenézov syn Otoniel zomrel.
Eglon utláča Izraelitov. - 12Ale synovia Izraela opäť robili, čo sa nepáči Pánovi. Tu Pán dodal odvahy moabskému kráľovi Eglonovi proti Izraelitom, pretože robili, čo sa Pánovi nepáči. (*) (Moabčania (Gn 19,30–37; Dt 23,3 nn.) bývali na východnom brehu Mŕtveho mora. Na juhu susedili s Edomcami, na severovýchode s Amončanmi (Gn 19,38) a na severe s Rubenovcami a Gadovcami. Ich severnou hranicou bola rieka Arnon. Prekročili asi túto hranicu, vnikli do územia Rubenovcov a Gadovcov a odtiaľ cez Jordán do územia Benjamínovcov. – Amalekiti – bývali južne od Júdovho údelu – bojovali s Izraelom už na púšti, Ex 17,8. – Mesto paliem, t. j. Jericho (1,16).) 13Pribral si Amončanov a Amalekitov, potom vytiahol, porazil Izrael a zaujal Mesto paliem.
14Izraelovi synovia slúžili moabskému kráľovi Eglonovi osemnásť rokov.
Aod zabije Eglona. - 15Tu volali Izraelovi synovia k Pánovi a Pán im vzbudil osloboditeľa, Gerovho syna Aoda, Benjamínovca, ľavorukého muža.
Po ňom poslali Izraelovi synovia dary moabskému kráľovi Eglonovi. (*) (Aod (hebr. Ehúd), Benjamínovec z rodu Gerovho (Gerá), bol ľavoruký (hebr. doslovne: "zaviazaný na pravú ruku"); buď používal ľavú ruku ako pravú alebo bol chybný na pravú ruku. V poslednom prípade, naoko nie síce nebezpečný, ale tým ľahšie mohol previesť svoj čin. – "Meč, na piaď dlhý" (Vg má: "na dlaň ruky dlhý") – bola to nejaká krátka dýka, ktorá sa dala nepozorovane ukryť. Porov. 2 Sam 20,8.) 16Aod si však zhotovil dvojsečný meč, na piaď dlhý, a pripásal si ho na pravý bok pod šaty.
17Zaniesol teda moabskému kráľovi Eglonovi dary. - Eglon bol veľmi tučný muž. - 18A keď už vybavil odovzdanie darov, prepustil ľudí, čo dary niesli (*) (Eglon nariaďuje služobníctvu mlčať, čo je spolu aj pokyn, aby všetci odišli.) 19- sám sa práve vrátil od modiel pri Galgale -, a povedal: "Kráľ, mám ti povedať jednu dôvernú vec!" On povedal: "Ticho!" Nato sa všetci, ktorí boli pri ňom, vzdialili. 20Potom vyšiel Aod hore k nemu. Sedel totiž v hornej chladivej izbe, ktorá bola iba pre neho samého. A Aod povedal: "Mám pre teba Božie slovo!" Tu on vstal zo svojho sedadla. 21Vtom Aod vystrel ľavú ruku, uchopil meč z pravého boku a vrazil mu ho do brucha 22tak, že za mečom vnikla aj rukoväť a sadlo sa za mečom zavrelo, lebo nevytiahol meč z jeho brucha. Pritom vyšiel z neho výkal.
23Potom vyšiel do letnej siene, zavrel za ním dvere hornej izby a zatiahol závoru.
24Len čo sa vzdialil, došli jeho služobníci. Keď sa pozreli a videli, že dvere hornej izby sú zamknuté, povedali si: "Isto si odbavuje potrebu v chladivej izbe." 25A vyčkávali až do omrzenia. Ale keď nik neotváral dvere hornej izby, vzali kľúč a otvorili a hľa, ich pán ležal mŕtvy na zemi.
Aodovo víťazstvo. - 26Kým oni váhavo otáľali, Aod unikol. Prešiel (miesto) modiel a dostal sa do Seirata. 27Len čo sa vrátil domov, zatrúbil na Efraimskom pohorí, Izraelovi synovia zostúpili s ním z pohoria a on na ich čele. 28Keď im zavelil: "Poďte za mnou, lebo Pán vydal vašich nepriateľov, Moabčanov, do vašej ruky" - tiahli dolu za ním. Moabčanom zabrali jordánske brody a nedovolili nikomu prejsť. 29Vtedy pobili z Moabčanov na desaťtisíc mužov, všetko silných a udatných mužov; neutiekol nik.
30Tak boli v ten deň Moabčania pokorení pod Izraelovu ruku.
A krajina mala pokoj osemdesiat rokov.
31Po ňom bol Anatov syn Samgar. On pobil voliarskou palicou šesťsto filištínskych mužov. Aj on oslobodil Izrael.