VII. Cesta do Ríma, 27,1 - 28,31

Z Cézarey po Krétu. - 1Keď sa rozhodlo, že sa odplavíme do Itálie, odovzdali Pavla a niektorých iných väzňov stotníkovi, menom Júliusovi, z cisárskej kohorty. (*) (Cesta do Ríma sa začala na jeseň roku 60 a trvala do neskorej jari roku 61. Lukáš znova začína používať prvú osobu množného čísla, čo znamená, že je v Pavlovom sprievode.) 2Nastúpili sme na adramytijskú loď, ktorá sa mala plaviť okolo pobrežia Ázie, a pohli sme sa. Bol s nami Macedónčan Aristarchus zo Solúna. (*) (Adramitium je prístavné mesto v Mýzii oproti ostrovu Lesbos. O Aristarchovi porov. 19, 29; 20, 4; Kol 4, 10; Flm 24.) 3Na druhý deň sme prišli do Sidonu. Július zaobchádzal s Pavlom ľudsky a dovolil mu zájsť k priateľom a postarať sa o seba. (*) (Sidon je mesto na morskom pobreží Palestíny.) 4Keď sme sa odtiaľ pohli, plávali sme popod Cyprus, lebo vietor dul proti nám. 5Preplavili sme sa Cilícijským a Pamfýlskym morom a prišli sme do Myry v Lýcii. (*) (Myra je prístav v južnej časti Malej Ázie (porov. 21, 1–2).) 6Tam stotník našiel alexandrijskú loď, čo sa plavila do Itálie, a preložil nás na ňu. 7Ale veľa dní sme sa len pomaly plavili a ledva sme sa dostali naproti Knidu, lebo nám prekážal vietor. Preplavili sme sa popod Krétu popri Salmone, (*) (Knidos je mesto na polostrove s tým istým menom na sever od ostrova Rodos.) 8ťažko sme ju oboplávali a došli sme na isté miesto, ktoré sa volá Dobrý prístav, neďaleko mesta Lazea. (*) (Na ostrove Kréta.) 9Po dlhom čase už plavba nebola bezpečná, lebo už aj pôst prešiel, preto ich Pavol varoval: (*) (Veľký pôstny deň bol u Židov predpísaný raz do roka (porov. Lv 16, 29–31), a to na 10. tišri, čiže na koniec septembra. Od konca októbra do začiatku marca bola plavba na Stredozemnom mori pre zimné vetry veľmi nebezpečná.) 10"Muži, vidím, že plavba začína byť nebezpečná a ohrozuje nielen náklad a loď, ale aj naše životy." 11Ale stotník viac veril kormidelníkovi a majiteľovi lode ako tomu, čo hovoril Pavol. 12A pretože prístav nebol vhodný na prezimovanie, väčšina rozhodla vyplávať odtiaľ a dostať sa podľa možnosti do krétskeho prístavu Feniky, ktorý je obrátený na juhozápad až severozápad, a tam zimovať.

Búrka na mori. - 13Začal viať južný vietor a mysleli si, že sa im podarí, čo si zaumienili. Zdvihli kotvy a plavili sa tesne popri Kréte. 14Ale zanedlho sa na ňu spustil búrlivý vietor, ktorý volajú euroakvilo, (*) (Euroakvilo (gr. "eurakýlon") bol nebezpečný severovýchodný vietor, ktorý vial smerom k Afrike.) 15zmocnil sa lode a nebolo ju možné proti vetru udržať, takže sme loď nechali vetru a unášal nás. 16Keď sme obiehali ostrovček, ktorý sa volá Kauda, ledva sme zachránili čln. (*) (Na juh od Kréty.) 17Keď ho vytiahli, použili pomocné zariadenie a podpásali loď. Potom v obave, aby nenarazili na Syrtu, spustili kotvu a nechali sa unášať. (*) (Loď sa preväzovala povrazmi alebo reťazami, aby sa neroztrhla. Syrta bola zátoka na severnom pobreží Afriky, nebezpečná pre svoju plytkosť, ako aj pre vyčnievajúce skalné útesy.) 18Ale búrka nami prudko zmietala, preto na druhý deň vyhadzovali náklad 19a na tretí deň vlastnými rukami povyhadzovali lodné náradie. 20No keď sa už viac dní neukázalo ani slnko, ani hviezdy a búrka stále zúrila, strácali sme všetku nádej na záchranu.

21Keď však už dlho nič nejedli, Pavol si stal doprostred nich a povedal: "Muži, mali ste ma poslúchnuť a nehýbať sa z Kréty. Boli by ste si ušetrili toto nebezpečenstvo a škodu. 22A teraz vám radím, aby ste mali pokojnú myseľ, lebo nik z vás nepríde o život, iba o loď. 23Tejto noci zastal pri mne anjel toho Boha, ktorému patrím a slúžim, 24a povedal: »Neboj sa, Pavol! Musíš stáť pred cisárom a Boh ti daroval všetkých, čo sa s tebou plavia.« 25Preto, muži, majte pokojnú myseľ. Verím Bohu, že bude tak, ako mi povedal. 26Máme však naraziť na nejaký ostrov."

Stroskotanie lode. - 27Keď nadišla štrnásta noc a hnalo nás po Adriatickom mori, okolo polnoci sa námorníkom zazdalo, že vidia nejakú krajinu. (*) (Jónske more nazývali v staroveku Adriatickým. Rozprestiera sa medzi Gréckom, Sicíliou a Afrikou.) 28Spustili olovnicu a namerali dvadsať siah hĺbky. O kúsok ďalej znova spustili a namerali pätnásť siah. (*) (Jedna siaha je 1,85 m. 15 siah je 27,75 m.) 29V obave, aby sme nenarazili na skaliská, spustili zo zadnej časti lode štyri kotvy a žiadali si, aby už bol deň. 30Keď sa námorníci pokúšali ujsť z lode a spúšťali na more čln pod zámienkou, akoby chceli aj z prednej časti lode spustiť kotvy, 31Pavol povedal stotníkovi a vojakom: "Ak títo nezostanú na lodi, vy sa nemôžete zachrániť." 32Vtedy vojaci preťali povrazy člna a nechali ho spadnúť.

33A kým nezačalo svitať, Pavol vyzýval všetkých, aby si zajedli. Vravel: "Dnes už štrnásty deň čakáte hladní a nič nejete. 34Preto vás prosím, zajedzte si; je to na vašu záchranu. Nikomu z vás sa ani vlas z hlavy nestratí." 35Keď to povedal, vzal chlieb a pred očami všetkých vzdal Bohu vďaky, rozlomil ho a začal jesť. (*) (Môže ísť o bežné jedenie s tradičnou modlitbou, alebo menej pravdepodobne o slávenie Eucharistie. (porov. 2, 42).) 36Všetci sa upokojili a prijali pokrm. 37Všetkých nás bolo na lodi dvestosedemdesiatšesť. 38Keď sa najedli, vyhadzovali do mora pšenicu, aby odľahčili loď.

39Keď sa rozodnilo, nevedeli, aká je to krajina, videli iba zátoku s miernym pobrežím a chceli naň zahnať loď, ak to bude možné. 40Odsekli kotvy a nechali ich v mori, uvoľnili aj povrazy na kormidlách, napli prednú plachtu a v priaznivom vánku mierili na pobrežie. 41Dostali sa však na plytčinu a narazili. Predok lode sa zaboril a zostal nehybný, no zadná časť sa pod náporom vĺn rozpadala. 42Vojaci chceli väzňov pozabíjať, aby niektorý neušiel, ak sa mu podarí vyplávať. (*) (Vojaci zodpovedali za väzňov svojím životom. Ak niektorý väzeň ušiel, jeho trest si musel odpykať strážca.) 43Ale stotník chcel zachrániť Pavla, preto prekazil ich úmysel. Dal rozkaz, aby tí, čo vedia plávať, prví zoskočili a vyšli na breh, 44ostatní na doskách alebo na zvyškoch lode. A tak sa všetci dostali na pevninu.

Pavol na Malte. - 1Keď sme sa zachránili, dozvedeli sme sa, že ostrov sa volá Malta. 2Domorodci boli k nám neobyčajne ľudskí. Rozložili vatru a všetkých nás prijali, lebo sa blížil dážď a bolo zima. 3Keď Pavol nazbieral hŕbu raždia a prikladal na oheň, hodila sa mu na ruku vretenica, ktorá unikala pred horúčavou. 4Keď domorodci videli zviera, ako mu visí na ruke, hovorili si: "Tento človek je určite vrah, hoci sa zachránil z mora, pomsta mu nedovolila žiť." (*) (Bohyňa pomsty, Dike.) 5Ale on striasol zviera do ohňa a nič zlé sa mu nestalo. (*) (Porov. Mk 16, 18; Lk 10, 19.) 6Oni čakali, že opuchne alebo naraz padne a umrie. Ale keď už dlho čakali a videli, že sa s ním nič zlé nedeje, zmenili mienku a hovorili, že je boh.

7V tých miestach mal pozemky náčelník ostrova, menom Publius. Ten nás prijal a tri dni sa láskavo o nás staral ako o hostí. 8Publiov otec práve ležal v horúčke a trápila ho úplavica. Pavol k nemu vošiel, pomodlil sa, vložil naň ruky a uzdravil ho. 9A potom prichádzali aj ostatní chorí z ostrova a uzdravovali sa. 10Tí si nás veľmi uctili, a keď sme odchádzali, dali nám, čo sme potrebovali.

Smerom k Rímu. - 11Po troch mesiacoch sme vyplávali na alexandrijskej lodi, čo zimovala na ostrove a mala v znaku Blížence. (*) (Blížence Kastor a Polux v gréckej mytológii boli synmi Jupitera (Zeusa). Uctievali ich ako ochrancov námorníkov.) 12Prišli sme do Syrakúz a zostali sme tam tri dni. (*) (Syrakúzy sú mesto na ostrove Sicília.) 13Potom sme stade odrazili a dostali sme sa do Régia. Na druhý deň začal viať južný vietor a za dva dni sme došli do Puteol. (*) (Régium bol prístav na juhozápadnom konci Itálie oproti Sicílii. Dnes je to Reggio di Calabria. Puteoly, teraz Pozzuoli pri Neapole, udržiavali čulé obchodné styky s Orientom.) 14Tam sme našli bratov, ktorí nás prosili, aby sme u nich zostali sedem dní. A tak sme prišli do Ríma. 15Dopočuli sa o nás tamojší bratia a prišli nám naproti až po Appiovo Fórum a k Trom Tabernám. Keď ich Pavol zazrel, vzdával Bohu vďaky a nadobudol úfnosť. (*) (Appiovo Fórum (Appii Forum) bolo mestečko asi 65 km južne od Ríma a Tri Taberny (Tres Tabernae) asi 49 km.)

Pavol v Ríme. - 16Keď sme prišli do Ríma, dovolili Pavlovi bývať oddelene len s vojakom, čo ho strážil. (*) (Bol to spôsob domáceho väzenia pod stálym dozorom vojaka.) 17O tri dni zvolal popredných Židov. Keď sa zišli, povedal im: "Bratia, ja som nič neurobil ani proti ľudu, ani proti otcovským zvykom, a predsa ma v Jeruzaleme uväznili a vydali do rúk Rimanov. 18Oni ma vypočuli a chceli ma prepustiť, lebo som neurobil nič, za čo by som si zasluhoval smrť. 19Ale Židia boli proti tomu a bol som donútený odvolať sa na cisára; ale nie že by som chcel niečo žalovať na svoj národ. 20Pre toto som sa chcel stretnúť a hovoriť s vami. Lebo pre nádej Izraela som sputnaný touto reťazou." 21Oni mu odpovedali: "My sme nedostali ani list o tebe z Judey, ani neprišiel nik z bratov a neohlásil, ani nehovoril o tebe nič zlé. 22Ale radi by sme od teba počuli, ako zmýšľaš, lebo je nám známe o tejto sekte, že jej všade odporujú."

23Určili mu deň a mnoho ich prišlo k nemu na byt. On im od rána až do večera vysvetľoval, svedčil o Božom kráľovstve a presviedčal ich o Ježišovi z Mojžišovho zákona a z Prorokov. 24Niektorí verili tomu, čo hovoril, iní zasa neverili. 25Keď sa nevedeli medzi sebou dohodnúť, rozišli sa a Pavol povedal iba toto slovo: "Dobre povedal Duch Svätý skrze proroka Izaiáša vašim otcom:

28Nech je vám teda známe, že sa táto Božia spása posiela pohanom. Oni budú počúvať." (29) (*) (Tento verš Neovulgáta vynecháva. Chýba v najstarších rukopisoch. Znie: "Ako to povedal, Židia od neho odišli, ale medzi sebou sa veľmi dohadovali.")

Záver. - 30Pavol potom zostal celé dva roky vo svojom najatom byte a prijímal všetkých, čo k nemu prichádzali. 31Ohlasoval Božie kráľovstvo a učil o Pánu Ježišovi Kristovi so všetkou odvahou a bez prekážky. (*) (Potom Pavla oslobodili (porov. 2 Tim 4, 17). Neskôr ho znova uväznili, azda za ďalšieho prenasledovania kresťanov za Neróna; jeho mučenícka smrť (s privilégiom rímskeho občana) spadá do roku 67.)