Zákon o švagrovskom manželstve. - 5Ak budú bývať bratia spolu a jeden z nich zomrie bezdetný, manželka zomrelého sa nevydá za cudzieho, ale vezme si ju druhý brat a dá potomstvo zomrelému bratovi: (*) (Bratia, t. j. tí, čo majú spoločného otca, pretože ide o dedičstvo (Gn 38,8). Zdá sa, že zákon viazal len slobodných bratov, a to tiež len vtedy, keď švagriná bola v takom veku, že mohla mať nádej na potomka. Ak bola v pokročilom veku, tento zákon (manželstvo levirátne) nezaväzoval bratov zomrelého. – Nanútené manželstvo však spravidla nebýva šťastné, preto brat (neskoršie aj ďalší príbuzný) mohol sa tejto povinnosti vyhnúť. Vtedy ho žena obžalovala pred staršími mesta, zobula mu obuv a hodila mu ju do tváre. Tým sa znázorňovalo jednak potupenie, jednak to, že brat zomrelého pozbavuje sa akéhokoľvek práva, ktoré mu dával zákon na majetok jeho brata. Jeden z aspektov tohto manželstva a s ním spojenej praxe nachádzame v Knihe Rút 4. hl. Narážku na to nachádzame aj neskôr v Novom zákone u Jána 1,24–34. Zmienka Jána Krstiteľa o remienkoch na "sandáloch" a o práve Ježiša Krista, ktorý bol "prv ako ja", je pochopiteľná aj na pozadí tohto židovského práva. Ježiš je Mesiáš a má právo na Cirkev preto, že bol "prv" ako Ján Krstiteľ (Jn 1,24–34). Stiahnuť si obuv z nohy znamenalo v tejto súvislosti vzdať sa svojho práva (porov. pozn. k Rút 4,7).)