Čas videnia. -
1Stalo sa v tridsiatom roku, štvrtý (mesiac), piaty deň mesiaca, keď som bol medzi zajatcami pri rieke Chobar, otvorili sa nebesia a videl som nebeské videnie.
2Piaty deň mesiaca - bol to piaty rok od zajatia kráľa Joachina -
3prehovoril Pán ku kňazovi Ezechielovi, synovi Buziho, v chaldejskej krajine pri rieke Chobar; tam sa vzniesla nad neho Pánova ruka.
(*)
(Tieto verše udávajú čas, v ktorom Ezechiel mal videnie. Je isté, že verše sú porušené, čo dosvedčuje aj striedanie osôb: raz hovorí prorok o sebe v osobe prvej, inokedy zase v osobe tretej. Vo verši 1 sa neudáva, odkedy treba počítať 30 rokov, a rozličné výklady učencov nevedú k cieľu. Vo verši 2 chýba zas mesiac, v ktorom mal Ezechiel videnie. Bolo to však v piatom roku zajatia kráľa Joachina (Jechoniáša, pozri úvod), ktorého odviedli do zajatia r. 597 pr. Kr. Rok videnia bol teda asi rok 593. Štvrtý mesiac vtedajšieho kalendára (tamúz-tammúz) je približne náš mesiac júl. Sám Ezechiel bol tiež v zajatí, dostal sa ta spolu s Joachinom. Rieka Chobar, pri ktorej býval Ezechiel spolu s mnohými inými zajatcami z Júdska, bol niektorý kanál Eufratu v Babylonsku. Pri tomto videní oznámil Boh prorokovi svoju vôľu a vzniesol nad neho svoju ruku, to jest svojou pomocou ho uspôsobil, aby videnie pochopil.
Zjav, ktorý videl Ezechiel, bol nadprirodzený. Sám prorok si je vedomý toho, že tento zjav je ťažko opísať, keďže pojmy známe ľuďom na to nestačia. Preto prorok, keď opisuje zjav, hovorí len o podobnosti so známymi pojmami, nie o totožnosti: zjav uprostred ohňa je len podobný lesklému kovu, ale nie je to kov atď. Keď k tomu uvážime, že aj osnova je na viacerých miestach porušená, porozumieme, prečo je ťažké dopodrobna si predstaviť alebo vysvetliť zjav, ktorý videl Ezechiel. Celkový zmysel však ostáva istý: Ezechiel videl Pána, ktorý tróni nad cherubmi.)
Štyri bytosti. - 4Videl som teda: Hľa, od severu prichádzal búrlivý vietor, veľký oblak a blčiaci oheň, okolo ktorého bola žiara, a z jeho stredu - zo stredu ohňa - čosi ako výzor lesklého kovu. 5Zo stredu tohto však podoba štyroch bytostí. Toto bol ich výzor: Mali podobu človeka, 6každá mala štyri tváre a každá štyri krídla. 7Ich nohy boli rovné, chodidlo ich nôh ako chodidlo nohy teľaťa, a leskli sa ako výzor lešteného kovu. 8Pod krídlami mali zo štyroch strán ľudské ruky a všetky štyri z nich mali tváre a krídla. 9Krídla sa im vzájomne dotýkali, pri chôdzi sa neobracali, každá kráčala pred svojou tvárou.
10Výzor ich tvárí však bol: tvár človeka, potom tvár leva po pravej strane tých štyroch, ďalej tvár býka po ľavej strane tých štyroch a tvár orla 11boli ich tváre. Ich krídla sa rozprestierali nahor, dve krídla každého sa vzájomne dotýkali a dve im zakrývali telá. 12A každá kráčala pred svojou tvárou: kde sa usiloval ísť duch, ta išli, pri chôdzi sa však neobracali. 13A podoba bytostí: ich zjav bol ako žeravé uhlie ohňa, ako čosi, čo sa podobalo fakliam, a toto prechádzalo pomedzi bytosti, oheň však mal žiaru a z ohňa vychádzal blesk. 14Bytosti chodili sem i tam, podobne žiariacemu blesku. (*) (Bytosti, ktoré videl Ezechiel, mali postavu ľudskú, ale okrem ľudskej tváre mali ešte tri tváre zvieracie a boli okrídlené štyrmi krídlami. Chodili vzpriamené ako človek, len chodidlo nôh mali podobné chodidlu teľaťa. Z videnia nevysvitá, koľko rúk mal každý. Stáli asi tak, že ľudskou tvárou hľadel každý na inú stranu sveta a ich dve rozprestreté krídla tvorili štvorec, na uhloch ktorého sa im krídla vzájomne dotýkali. Ľudskou tvárou hľadel každý von zo štvorca, tvárou orlou opačne, do štvorca. Napravo od ľudskej každá bytosť mala tvár leva, naľavo tvár vola. Celý štvorec, utvorený týmito zázračnými bytosťami, sa pohyboval naraz, a to podľa vôle ducha Božieho, ktorý nad nimi sídlil. Keďže na všetky štyri strany mali tváre, nemuseli sa obrátiť, keď chceli zmeniť smer. Vedenia sa ujala vždy tá bytosť, ktorá mala ľudskú tvár obrátenú ta, kde mal ísť štvorec. Bytosti žiarili ako žeravé uhlie a ako oheň, ktorý horí kmitavým plameňom ako fakľa. Takýto oheň bol aj medzi bytosťami vo vnútri štvorca. Pri pohybe štvorca to vyzeralo tak, akoby z ohňa šľahali blesky.)
Kolesá. - 15Pozeral som sa na bytosti a hľa, na zemi pri bytostiach - pri všetkých štyroch - bolo po jednom kolese. 16Výzor kolies a ich sústava bola ako výzor chryzolitu; všetky štyri mali rovnakú podobu, vyzerali a boli zostrojené tak, akoby bolo koleso uprostred kolesa. 17Keď išli, išli na svoje štyri strany, pri pohybovaní sa neobracali. 18(Ich bahry mali výšku a vzhľad!) Ich bahry, na všetkých štyroch, boli dookola plné očí. 19Keď bytosti išli, hýbali sa kolesá popri nich, keď sa bytosti zdvihli zo zeme, kolesá sa zdvihli. 20Kadiaľ chcel ísť duch, tadiaľ išli. Ak duch chcel ísť, zdvihli sa podobne aj kolesá, pretože v kolesách bol duch bytostí. 21Keď išli tie, išli aj ony, keď tie zastali, zastavili sa aj ony, keď sa zdvihli zo zeme, zdvihli sa podobne aj kolesá, pretože v kolesách bol duch bytostí. (*) (Pri každej bytosti, asi na uhloch nimi utvoreného štvorca, bolo koleso, každé vyzeralo ako oko z drahokamu, azda chryzolitu. Do každého kolesa bolo zapustené iné koleso, na každom uhle štvorca boli teda vlastne dve kolesá, ktoré boli do seba vklinené krížom tak, aby sa jedno pohybovalo smerom severo-južným, druhé východo-západným. Krútili sa teda na štyri strany bez toho, žeby ich bolo treba obrátiť.)
Pán na tróne. - 22Nad hlavami bytostí bolo čosi ako obloha, vyzeralo to ako hrozný kryštál, roztiahnutý odhora nad ich hlavami. 23Pod oblohou však boli proti sebe rozprestreté ich krídla. Dve zakrývali každej telo z jednej i z druhej strany. 24I počul som trepot ich krídel ako hukot veľkých vôd, ako hlas Všemohúceho. Keď išli, bol veľký šľahot ako hučanie tábora; keď postáli, mali krídla uvoľnené. 25A sponad oblohy, ktorá bola nad ich hlavami, zaznieval hlas. (Keď postáli, mali krídla uvoľnené.)
26Nad oblohou, ktorá bola nad ich hlavami, bolo čosi ako zafírový kameň, podobalo sa to trónu, na tom však, čo bolo podobné trónu - na ňom odhora -, bola postava, ktorá vyzerala ako človek. 27Odhora toho, čo vyzeralo ako jeho pás, videl som čosi ako lesklý kov, vyzeralo to ako oheň, ktorý má dookola dvor; a oddola toho, čo vyzeralo ako jeho pás, videl som čosi ako oheň, ktorý mal dookola žiaru. 28Ako vyzerá dúha, ktorá je v oblaku v daždivý deň, tak vyzerala žiara dookola.
Keď som to uvidel, padol som na tvár a počul som hlas, ktorý hovoril.
(*)
(Nad hlavami živých bytostí bolo podnožie trónu Pánovho. Vyzeralo ako obloha z veľkého kryštálu. Na podnoží bol modrý zafírový trón, vlastne len čosi, čo sa takému trónu podobalo. Na tróne bol Pán v podobe človeka.
Význam videnia. Pre Ezechiela a pre tých, ku ktorým ho Boh posiela, malo toto videnie ďalekosiahly symbolický význam. Veľká časť národa bola už v zajatí, videla nádhernú modloslužbu Babyloncov. Zajatci si mohli myslieť, že babylonskí bohovia zvíťazili nad Pánom, ktorý nezamedzil porážku svojho národa. Ba na zajatcov čakali ďalšie skúšky. V krátkom čase mal padnúť Jeruzalem, zahynúť chrám Pánov a do zajatia sa mal dostať celý národ. Preto bolo treba zajatcov ubezpečiť, že Pán nestratil svoju moc. Od severu prichádzali najväčší nepriatelia národa, Asýri, Skýti, Babylonci. Odtiaľ prichádza vo videní aj Pán, aby dokázal, že aj tam je on Pánom, čo dokázal aj tým, že v Babylone dáva svojmu prorokovi videnie. Pán je samá žiara, aby sa zdôraznilo, že je duchovná bytosť. Cherubíni sú obrátení na všetky štyri strany sveta, lebo Pán je vládcom celého sveta, ktorý všetko vidí, preto je na kolesách toľko očí. Ľudská tvár Cherubov zvýrazňuje ich rozumnosť, lev ich velebnosť, vôl, vlastne býk, ich silu a orol ich rýchlosť. Združujú v sebe všetky vlastnosti, ktoré pohania rozdeľujú medzi rozličné svoje božstvá. Anjeli, služobníci Pánovi, sú teda mocnejší než pohanské božstvá; ako by sa teda tieto pohanské božstvá mohli merať s Pánom samým. Videnie malo uistiť zajatcov, že on je Pánom aj v Babylone. Dúha však (verš 28) je odznakom nádeje (Gn 9,12–13). I keď je položenie národa smutné, nie je beznádejné; Pán neprestal byť jeho Bohom.)
Prorokova úloha. - 1I riekol mi: "Syn človeka, postav sa na nohy, chcem s tebou hovoriť." (*) (Oslovenie "Syn človeka" má prorokovi pripomínať jeho ľudskú slabosť. Naopak u Dan 7,13 sa týmto názvom označuje aj Mesiáš a Kristus Pán sám sa často volá Synom človeka.) 2A kým ku mne hovoril, vstúpil do mňa duch, postavil ma na nohy a počul som toho, čo ku mne hovoril. 3I riekol mi: "Syn človeka, posielam ťa k synom Izraela, k vzbúreneckým pohanom, ktorí sa mi vzopreli. Hrešili proti mne oni aj ich otcovia až po dnešný deň. 4Synovia majú stŕpnutú tvár a zatvrdnuté srdce; posielam ťa k nim, povedz im: »Toto hovorí Pán, Jahve.« (*) (Slová "Toto hovorí Pán, Jahve" budú úvodom všetkých prorokových rečí, ktoré bude hovoriť v mene Pánovom.) 5A oni, či počúvnu a či si nepovšimnú - veď sú odbojný dom -, dozvedia sa, že bol medzi nimi prorok. 6Ty sa ich však, syn človeka, neboj ani ich rečí sa neboj, hoci budú pri tebe ako tŕnie a bodľač a budeš bývať medzi škorpiónmi. Ich rečí sa neboj a ich samých sa nestrachuj, veď sú odbojný dom! 7A budeš k nim hovoriť moje reči, či počúvnu a či si nepovšimnú, veď sú odbojní!
Zvitok knihy. - 8Ty teda počúvaj, čo ti hovorím: Nebuď odbojný ako ten odbojný dom, otvor si ústa a zjedz, čo ti ja dám." 9Díval som sa a hľa, oproti mne vystretá ruka a v nej zvitok knihy. 10Nato ju roztvoril predo mnou a bola popísaná na prednej i zadnej strane. Boli v nej napísané žalospevy a vzdychanie a beda. (*) (O zvitku pozri pozn. k Iz 34,4. Obyčajne písavali len na jednu stranu; tento zvitok bol popísaný na obidvoch stranách.)
1I riekol mi: "Syn človeka, zjedz, čo máš poruke, zjedz tento zvitok, potom choď a hovor k domu Izraela!" 2A keď som otvoril ústa, dal mi zjesť ten zvitok. 3I riekol mi: "Syn človeka, nakŕm si vnútro a naplň si útroby týmto zvitkom, ktorý ti ja dávam." Zjedol som ho teda a bol mi v ústach sladký ako med. (*) (Prorok má zjesť zvitok; tak sa jeho duch náplní tým, čo zvitok obsahuje a čo Boh chce svojmu národu zvestovať. Súčasne však prorok prejaví aj ochotu urobiť všetko, čo Boh od neho žiada. Za svoju ochotu hneď dostane aj odmenu: hoci je zvitok plný nešťastia, ktoré má svojmu národu ohlasovať, prorok pociťuje v ústach sladkosť.)
4I riekol mi: "Syn človeka, hor’ sa, choď k Izraelovmu domu a hovor k nim mojimi slovami! 5Veď nie si poslaný k národu nezrozumiteľných perí a zajakavého jazyka, ale k Izraelovmu domu; 6nie k mnohým národom nezrozumiteľných perí a zajakavého jazyka, ktorých reči by si nerozumel. Keby som ťa k tým poslal, ony by ťa počúvali. 7Dom Izraelov ťa však nebude chcieť počúvať, pretože nechcú počúvať mňa, veď celý Izraelov dom má tvrdé čelo a zatvrdnuté srdce! 8Pozri, tvár ti urobím tvrdou, ako je ich tvár a tvoje čelo tvrdým ako ich čelo. 9Ako diamant, tvrdším než kremeň urobím tvoje čelo, neboj sa ich a nestrachuj sa pred nimi, pretože sú domom odbojným."
10I riekol mi: "Syn človeka, všetky reči, ktoré budem k tebe hovoriť, prijmi do srdca a svojím sluchom ich počúvaj! 11A zober sa, choď medzi zajatcov, k synom svojho ľudu, hovor k nim a vrav im: »Toto hovorí Pán,« či počúvnu a či si nepovšimnú." (*) (Porov. 2,4.)
12Vtom ma duch zdvihol i počul som za sebou zvuk veľkého hluku: "Požehnaná Pánova sláva zo svojho miesta" 13a šelest krídel živých bytostí, ktoré sa vzájomne dotýkali, a zároveň hrkot kolies a zvuk veľkého hluku. 14A duch ma vyzdvihol a vzniesol a šiel som roztrpčený zápalom svojho ducha. Pánova ruka však bola pevne nado mnou. 15Šiel som do Tel Abibu medzi zajatcov, ktorí bývali pri rieke Chobar, usadil som sa tam, kde bývali oni, a zostal som tam medzi nimi stŕpnutý sedem dní. (*) (V Tel Abibe bola najdôležitejšia kolónia júdskych zajatcov, tam býval aj Ezechiel.)
16Po uplynutí siedmich dní prehovoril ku mne Pán takto: 17"Syn človeka, postavil som ťa ako hliadku domu Izraela. Keď počuješ z mojich úst slovo, varuj ich predo mnou! 18Keď poviem zločincovi: »Určite zomrieš,« ty ho však neupozorníš a nebudeš hovoriť, aby si zločinca na záchranu jeho života odradil od zlej cesty, ten zločinec zomrie vo svojej vine, no jeho krv budem požadovať z tvojich rúk. 19Ale ak si ty varoval zločinca, a on sa neodvrátil od svojej neprávosti a od svojej zločinnej cesty, on zomrie vo svojej vine, ty si si však zachránil dušu. 20A ak sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a spácha zločin, keď ho postavím pred pokušenie, zomrie; pretože si ho nevaroval, zomrel vo svojom hriechu, jeho spravodlivé skutky, ktoré konal, nezostanú na pamäti a jeho krv budem požadovať z tvojich rúk. 21Ale ak ty upozorníš spravodlivého, aby nehrešil, a on nezhreší, určite bude žiť, lebo prijal napomenutie, a ty si si zachránil dušu." (*) (Boh bude brať na zodpovednosť proroka za duše, ktoré mohol svojím napomínaním zachrániť.)
22I vzniesla sa tam nado mňa Pánova ruka a riekol mi: "Vstaň, vyjdi do údolia, tam budem k tebe hovoriť." (*) (Meno Tel Abibu ukazuje, že mesto ležalo na kopci (Tel je kopec, výšina).) 23Vstal som teda a išiel som do údolia a hľa, bola tam Pánova sláva ako sláva, ktorú som videl pri rieke Chobar. Vtom som padol na tvár. (*) (Prorok mal to isté videnie, čo pri rieke Chobar (hl. 1).) 24Tu vstúpil do mňa duch, postavil ma na nohy, hovoril so mnou a povedal mi: "Choď, zavri sa do svojho domu! 25A hľa, syn človeka, budú na teba vrhnuté povrazy a budeš nimi poviazaný, že nebudeš môcť vyjsť medzi nich. 26I prilepím ti jazyk k ďasnám, že budeš nemý a nebudeš im mravokárcom, pretože sú odbojný dom. 27Ale keď budem s tebou hovoriť, otvorím ti ústa a budeš im vravieť: »Toto hovorí Pán, Jahve.« Kto počúvne, počúvne, kto si nepovšimne, nepovšimne si, pretože sú odbojný dom. (*) (Verš znamená len to, čo náš výraz: "budeš mať zviazané ruky", čiže: nebudeš môcť hovoriť a konať. Zreteľne to vidieť z verša 26, kde Boh zakazuje prorokovi hovoriť. Mlčanie prorokovo isteže vzbudilo u ľudu veľkú pozornosť, možno i zdesenie, že Boh chystá proti nim trest. Ezechiel mal mlčať, aby ho zajatci tým pozornejšie počúvali, keď ho Boh zasa pošle medzi nich.)