1Jób odpovedal:
Priatelia nehovoria rozumne
2"Vy jediní ste teda ozaj ľuďmi
a všetka múdrosť s vami zahynie.
Aj ja mám rozum takisto ako vy
a nie som od vás nijako podlejší.
Veď oné veci kto by nevedel?!
Mám byť azda svojmu druhovi na posmech?
Preto vzývam Pána, nech on mi dá odpoveď!
Je na smiech človek riadny, statočný…
Veď »Škode posmech!« myslí si šťastný
a »Úder tomu, komu nohy klesajú!«
Stánky ničomníkov sú na pokoji,
čo dráždia Boha, tí sú bezpeční,
akoby mali Boha v svojej ruke.
Božia múdrosť a moc
7Zveri sa pýtaj, by ťa poučila,
nebeských vtákov, nech ti povedia,
aj zemeplazov, aby poučili teba,
a morské ryby nech ti oznámia:
Veď z týchto všetkých ktože by nevedel,
že ich urobila ruka Pánova?!
V jeho ruke je duša všetkých bytostí
aj duch každého ľudského tela.
Azda ucho nerozlišuje slová,
ako pokrm ochutnáva podnebie?
A nemávajú starší múdrosť
a vysoký vek nemá rozumnosť?
Aj on múdry je a veľmi mocný,
aj rozvážny je, veľmi rozumný.
Ak niečo zrúca, to nik nepostaví,
koho on zavrie, toho neotvorí nik.
Ak zahatá vody, zaraz povyschýnajú,
keď vypustí ich, kraje rozvrátia.
Aj on je mocný a múdry,
jeho je zvedený i jeho zvodca.
On dáva radcom vykračovať boso
a bláznov robí zo sudcov.
Aj kráľom reťaze strháva
a putá dáva kolo bedier im.
On dáva kňazom vykračovať boso
a veľkomožných k pádu privádza.
Rečníkom odoberá výrečnosť
a starcom zas rozum odníma.
Na urodzených vylieva potupu
a veľkomožným pásy popúšťa.
On odhaľuje hlbočiny temnoty
a temravy zas mení na svetlo.
On rozmnožuje, lež aj hubí národy,
jak šíri kmene, tak aj tiesni ich.
On rozum berie zemským kniežatám
a dáva im blúdiť púšťou bezcestnou.
Tak tápu potme, svetla vôbec nemajú
a tackajú sa ako opití.
Chce rokovať len s Bohom
1Hľa, moje oko všetko toto videlo
i ucho moje čulo, vnímalo.
Nuž čo viete vy, to ja poznám takisto,
nie som od vás nijako podlejší.
Ale ja budem hovoriť so Všemohúcim
a pred Bohom sa chcem obhájiť.
Reči priateľov nie sú úprimné
4Vy však vymýšľate klamné luhárstva,
všetci ste nanič lekári.
Ach, keby aspoň umĺknuť ste chceli,
to za múdrosť by sa vám rátalo.
Len počúvajte perí mojich výčitky
a úst mojich čujte žalobu!
To namiesto Boha hovoríte luhárstva
a miesto neho lesti vravíte?
Chcete sa postaviť na jeho stranu
a zástupcami Boha chcete byť?
To dobre bude, keď sa o vás presvedčí,
že jak ľudí klamú, tak ho klamete?
On vás isto stihne trestom veľmi prísnym,
ak tajne komu stranu držíte.
Nedesí vás jeho velebnosť
a hrôza z neho nezachváti vás?
Tie vaše reči nie sú hádam z popola
a nie sú z hliny vaše pevnosti?
Nuž mlčte trochu, by som mohol aj ja hovoriť,
nech potom príde na mňa čokoľvek!
Pripravený súdiť sa s Bohom
14Však svoje telo držím medzi zubmi
a svoju dušu na dlaň kladiem si.
Ak znivočí ma, ani sa nezachvejem,
len nech si pred ním poviem svoje.
To bude potom moja spása,
veď nemá prístup k nemu darebák.
Tak počúvajte moje slovo
a v ušiach vašich nech je výklad môj!
Pripravil som sa na súd
a som presvedčený, že ja v práve som.
Kto sa teda chce pravotiť so mnou?
Lebo potom zmĺknem a zahyniem…!
Len od dvoch vecí ma teraz ušetri
a pred tebou sa skrývať nebudem:
Odtiahni odo mňa svoju ruku
a hrôza z teba nech ma nedesí!
A zavolaj ma, budem ti odpovedať,
alebo ja budem hovoriť a ty mi odpovieš.
Koľko mám pokleskov a hriechov?
Tak moje viny, hriechy oznám mi!
Prečo svoju tvár skrývaš predo mnou
a máš ma za svojho nepriateľa?
Či desiť chceš lístok vetrom zmietaný
a za slamkou suchou sa naháňať? -
že výrok trpký zapisuješ proti mne,
že pričítaš mi viny z mladosti,
že moje nohy zatváraš do klady,
všetky moje kroky strážiš bedlivo
a nôh mi stopy skúmaš pozorne?
Rozpadá sa ako hniloba nejaká,
jak šaty, čo ich mole vyžerú.
Život ľudský je krátky
1Veď človek, čo sa zrodil zo ženy,
má dni krátke a plné lopoty,
jak keď kvet pučí, vzápätí však vädne,
jak keď tieň beží, nezastaví sa.
Ty svoje oko na neho otváraš
a poháňaš ho na súd so sebou.
Kto z nečistého stvorí čisté? Nik ver’.
(*) (Pred nesmiernou Božou svätosťou každý človek musí sa cítiť nečistým; kresťanská exegéza vidí v tejto stati narážku na dedičný hriech.) 5Sú odmerané veľmi presne jeho dni
a poznáš počet jeho mesiacov,
dal si mu medze, neprekročí ich.
Nuž odvráť od neho svoj pohľad, nechaj ho,
kým nezbaví sa svojho dňa ako nádenník.
Veď aj strom nádej máva
a mládnik jeho skazu nevezme.
Ak korene mu zostarnú v zemi
a jeho peň v prachu odumrie,
povyháňa, len čo cíti vodu,
sťa byľ mladá vetvy vyženie.
No človek hynie, klesá bez vlády
a ľudia zájdu - kde sa podejú?
Jak keby z mora vody vymizli
a rieka klesla, vyschla nacelkom,
tak človek klesne, viac už nezdvihne sa,
neprecitne, kým sa nerozpadne nebo,
a nepreberie sa zo spánku.
Len Božie zmilovanie!
13Hoc do podsvetia by si ma zavrhol,
mňa nevšímal si, kým prejde ti hnev,
len urči, kedy spomenieš si na mňa!
Ak človek zomrie, azda zas oživne?
To by som vydržal celý čas lopoty,
kým neprišla by za mňa výmena.
Ty predvoláš ma a ja ti odpoviem,
až zažiadaš si dielo svojich rúk.
Ty teraz rátaš moje kroky,
ale moje viny odpustíš.
Môj hriech bude zapečatený v mechu
a moje poklesky vybieliš.
Pod údermi Pánovej ruky
18Tak, ako kopec padne a rozsype sa
a z miesta svojho skala pohne sa;
tak, ako voda rozhlodáva kameň
a jej prívaly odplavujú prsť,
tak ľudskú nádej obraciaš navnivoč.
Ty dorážaš naň, kým sa nepominie,
meníš mu výzor a posielaš ho preč.
Veď nevie ani, či má ctené deti,
a nedozvie sa, ak sú tupené.
A jeho telo? Preň iba strasť zakúša.
A jeho duša? Pre tú kvíli len."