"Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas
a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?!

Slabiny si opáš ako hrdina,
ja sa budem pýtať, ty ma poučíš.

Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol,
nože mi to povedz, akže pravdu znáš!

Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery,
kto to obvinul ju sťaby povrázkom?

Do čoho jej stĺpy zapustené sú
a kto položil jej kameň uholný,

keď si ranné hviezdy zborom spievali
a Boží synovia všetci plesali?

Ktože bránami to more uzavrel,
keď sa prúdom vzdulo, zo dna vyvrelo,

keď som za odev mu oblak pridelil,
ako plienky zasa mračno pošmúrne?

Potom som ho sputnal svojím zákonom,
vložil som naň zámok, dvoje brány tiež.

Povedal som: »Potiaľ smieš, ďalej nie,
tu sa už rozbije pýcha tvojich vĺn.«

Či za svojich dní si dal ránu rozkazy
a zorničke si určil miesto jej,

aby zachytila zeme okraje,
a tak hriešnici z nej boli zmetení?

Jak smola pečatná, tak sa premieňa,
ona sa jak rúcho líči farbami.

Hriešnikom ich svetla nedostane sa,
napriahnuté rameno sa už doláme.

Vari až ku žriedlam mora došiel si,
na dne hlbočiny si sa prechádzal?

Tebe brány smrti ukázali sa,
alebo si videl brány temravy?

Po šíravách zeme si sa rozhliadol?
Ak ju celú poznáš, nože rozpovedz:

Kadiaľ vedie cesta k svetla bydlisku,
kde zas majú svoje miesto temnoty,

aby si ich na ich panstvo zaviedol,
akže poznáš chodník do ich domova?

S nimi si sa zrodil, už to iste vieš,
veď preveľký je počet tvojich dní.

K zásobárňam snehu vari zašiel si,
ľadovca si uzrel zásobárne tiež,

ktoré uschoval som na deň pohromy,
na deň veľkej bitky, vojny nemalej.

Kdeže cesta je ta, hmly kde delia sa,
po zemi sa šíri vietor východný?

Ktože to vykopal ručaj prívalu,
ktože cestu tobôž bleskom hromovým,

nezaľudnenú zem dážď by zavlažil,
tú púšť, na ktorej niet ani človeka,

by zem spustošenú, sirú zavodnil,
by zo stepi znovu vzišla travina?

Kde dážď teda (svojho) otca má,
alebo kto splodil rosy kvapôčky?

Z čiehože lona to ľady vychodia,
nebeská inovať, ktože splodil ju?

Veď aj vody stvrdnú sťaby na kameň,
takisto aj hĺbok stuhne hladina.

Môžeš zakosíliť pásy Kuriatok,
Orióna putá môžeš rozviazať?

Dáš, by v svojom čase Veniec vychodil,
Medveďa viesť budeš s jeho mladými?

Vyznáš sa ty azda v nebies zákonoch,
čo v nich napísané, spravíš na zemi?

Svoj hlas pozdvihneš var’ k samým oblakom,
by ťa zaliali hneď vody prívaly?

Azda blesky hodíš, až sa rozbehnú,
tebe odpovedia: »Aha, tu sme už!«

Ktože ibisovi múdrosť udelil,
ktože kohútovi umnosť daroval?

Ktože môže mračná múdro spočítať,
a kto môže nahnúť mechy nebeské,

keď prach sa na hmotu tvrdú zlepuje,
keď sa spájajú tiež hrudy navzájom?

Hádam levici ty korisť nadháňaš,
levíčat ty vari žravosť ukojíš,

keď sa utúlili v svojich pelechoch,
abo na postriežke ležia v húšťave?

Ktože krkavcovi pokrm prichystá,
keď mláďatá jeho k Bohu volajú,
nemajú čo žrať už, len tak trasú sa?

Vieš ty, kedy kozy skalné liahnu sa
kedy lane vrhnú, spozoroval si?

Jak sú dlho plné, čítaš mesiace,
časy liahnutia ich poznáš takisto?

Ony sa len schúlia, mladé vypustia,
ťaže pôrodnej sa takto pozbavia.

Ich mladé silnejú, rastú na stepi,
raz sa odtúlajú, k nim sa nevrátia.

Ktože slobodu dal oslu divému
a kto onagrovi putá rozviazal,

ktorému ja dal som púšte za bydlo,
za sídlisko jeho slanú krajinu?

Z lomozu mesta on len sa vysmieva,
na krik poháňača veľa nepodbá.

Po kopcoch len snorí, svojich pasienkoch,
kde zeleň dáka je, hľadá bedlivo.

Ochotne ti byvol službu vykoná,
či bude pri tvojich jasliach nocovať?

Môžeš na šiju mu vložiť opraty
a bude za tebou brázdy vyrývať?

Spoľahneš sa naňho, že je mohutný,
môžeš naňho svoju prácu ponechať?

Môžeš si byť istý, že sa vráti zas,
že on na humno ti zrno dovezie?

Pštros má zasa krídla veľmi svižné ver’
a perie má hybké, taktiež perute.

Keď si on do zeme vajcia nakladie,
potom si ich v piesku (telom) zahrieva,

zabúda, že noha ich tam rozšliape,
aj divá zver ich tam môže rozdláviť.

K mladým krutý býva jak by k nevlastným,
že sa darmo trápi, to ho nemrzí.

To Boh pozbavil ho (všetkej) múdrosti
a nedal mu podiel na rozumnosti.

Lež ak do výšky sa letom povznesie,
vysmeje sa z koňa, z jazdca jeho tiež.

Ty to azda dávaš silu koňovi,
šiju jeho hrivou priodievaš ty?

Dávaš, aby skákal sťaby kobylka?
Jak je hrozne hrdé jeho erdžanie!

Dupká po rovine, mocne vzpína sa,
a potom sa proti zbraniam vyrúti.

Chichoce sa strachu, desu nepozná,
pred taseným mečom neustúpi on.

Len tak na ňom tulec zvučne hrkoce,
kopija sa blýska, oštep takisto.

Bujný, nepokojný, sťaby hltal zem,
zadržať sa nedá, keď roh zazneje.

Keď poľnica zvrieskne, »Hihi!« zarehce
a bitku zďaleka už on zavetrí,
hromovanie vodcov, pokrik vojnový.

Jastrab operí sa podľa tvojho umu,
aby letel na juh, krídla rozvinul?

Orol na tvoj rozkaz vzlietne do výšky,
hniezdo postaví si veľmi vysoko?

Na brale on sídli, tamtiež nocúva,
na útese skalnom, jak by v pevnosti.

Stadiaľ vyhľadáva svoju potravu,
takto jeho oči jastria do diaľky.

Krv si posrkujú jeho mláďatá,
zdochliny kde jesto, tam je aj on hneď."