"Možno s tebou hovoriť? Veď skleslý si!
Kto však mohol by sa zdržať slova?

Mnohých si zaiste poučoval,
utužoval ochabnuté ruky,

posilňoval chvejúce sa nohy,
obodroval slovom nestálych.

Keď to prišlo na teba, mrzíš sa,
keď sa ťa to dotklo, si skľúčený.

Nádej v bázeň pred Bohom neskladáš už,
na život dobrý nespoliehaš sa?

Len si spomeň: Nevinný var’ zhynul?
A či dobrí vyhubení boli?

Sám som videl, tí, čo orú zlobu,
neprávosti sejú, tí ich aj žnú.

Zahubí ich závan hnevu Pánovho,
vietor jeho srdu ich znivočí.

Leva rev, vysk levice (umĺknu hneď),
zuby ich levíčat sa vylámu.

Lev hynie, keď nieto koristi
mladé levíčatá sa rozpŕchnu.

Do sluchu mi slovo prišlo úchytkom,
moje uši zachytili čosi…

Raz dumal som v ľaku nočných preludov,
keď na ľudí tuhý spánok chodí.

Strach a triaška prišli na mňa vzápätí,
až mi rozochveli všetky kosti.

A potom mi vietor zavial kolo tváre,
na hlave mi vlasy dupkom vstávali.

Zastal… Podobu jeho nepoznal som,
pred zrakom mi stála dáka vidina,
tichulinko hlas jej šepkať čul som:

»Kto spravodlivý je v očiach Pána,
kto pred svojím Tvorcom čistý je?«

Veď on svojim sluhom nedôveruje
a na anjeloch chyby nachodí,

tým skôr na tých, čo len v domoch z hliny sú,
iba v prachu majú postať svoju,
bývajú jak mole rozmliaždení.

Od svitania do mrku rozpadnú sa,
ani netušia ako - navždy hynú.

Povrázky ich stanu im roztrhajú,
musia zomrieť, no nie v múdrosti.

Krič, či niekto odpovie ti!
Na ktorého z duchov sa obrátiš?

Pošetilca ničí roztrpčenosť,
blázna zasa žiarlivosť zabije.

Pošetilca koreň pustiť zrel som,
ale hneď som preklial jeho príbytok.

Jeho deti blaho nedosiahnu,
v bránach zdeptajú ich, zástancu nemajú.

Čo sebe nažali, poje hladný,
ba aj sprostred tŕnia uchváti to;
smädní vyčerpajú ich imanie.

Veď nešťastie z prachu nevyrastá,
ani bieda nevypučí z pôdy.

Človek si sám plodí trápenie,
ako z ohňa vyletujú iskry.

Ja sa však iba k Pánovi utiekam,
Bohu zverím svoje právo.

Preveľké, tajomné veci robí,
skutky prepodivné, počtu im niet!

Povrchu zemskému on dažde dáva,
zosiela tiež rosu na tvár polí.

Ponížených vysoko pozdvihuje,
tých, čo trúchlia, blaženými robí.

Chytrákov úmysly on celkom marí,
že ich ruky vždy sú bez úspechu.

Múdrych on v chytráctve ich polapuje,
potuteľných plány sa nesplnia.

Aj za dňa bieleho do tmy rútia sa,
napoludnie tápu ako v noci.

Úbožiaka chráni pred mečom ich úst,
pred zlými rukami bedára,

takže človek ubitý môže dúfať,
ničomnosť však ústa zavrie si.

Koho Pán tu kára, blažený je.
Trestom Všemocného nepohŕdaj!

On udiera, ale aj obväzuje,
raní, no jeho ruky liečia aj.

Zo šiestich súžení ťa vyslobodí,
siedme zlo ťa už nestihne.

Za hladu ťa zachráni od smrti,
pred ostrím meča za vojny.

Pred šľahmi jazyka sa skryješ,
neľakneš sa skazy, keď ťa stihne.

Vysmeješ sa z nešťastia, z hladomoru,
ani zemskej zveri sa báť nebudeš.

Ale aj s poľným kamením budeš zmluvu mať,
aj poľná zverina bude žiť s tebou v pokoji.

Uvidíš, že tvoj stan je bez poruchy,
a keď prídeš domov, nepochybí tam nič.

Spoznáš, že tvoje potomstvo je početné
a tvojich výhonkov je ako bylín na poli.

Do hrobu zostúpiš vo vysokom veku,
ako keď vŕšia snopy v pravom čase.

Pozri, toto sme skúsili a tak to je.
Počúvni a vezmi si to k srdcu!"