Job9,1-10,22

6. Druhá Jóbova odpoveď, 9,1 - 10,22

1Jób odpovedal:

S Bohom sa nedá hádať

2

"Vskutku viem, že je to tak,
že človek nie je v práve pred Bohom.

3

Keby sa niekto chcel s ním pustiť do hádky,
neodpovie mu ani na jedno z tisíca.

Nesmierna Božia moc

4

Má múdru myseľ a silu mohutnú.
Kto vzoprel sa mu už a zdravý vyviazol?!

5

On nebadane vrchy prenáša
a v rozhorlení ich poprehadzuje.

6

Aj zemou pohne on z vlastného jej miesta,
že sa jej stĺpy budú zachvievať.

7

On zakáže slnku a nevyjde
a pod pečaťou hviezdy zatvára.

(*) (Ohromná moc Božia javí sa v zosúvaní horstiev (verš 5), zemetrasení (verš 6) a v zatmeniach slnka (verš 7).) 8

On samojeden rozostiera nebesá
a prechádza sa po morských hlbinách.

(*) (Tvorivá moc Božia nepozná obmedzenie a hranice. Rovnako stvoril Boh oblohu a hlboké more. – "Prechádzať sa" znamená niečo do svojej moci prevziať, nad niečím neobmedzene vládnuť.) 9

Voz stvoril Veľký, Orion takisto
aj s Kuriatkami a juhu izbami.

10

On robí veci preveľké, nesmierne,
divy, ktorým počtu niet.

11

Keď kol' mňa ide, ani si to nevšimnem,
keď prešmykne sa, tiež ho nezbadám.

12

Ak niečo schytí, kto mu v tom zabráni?
A kto mu povie: »Čo to vystrájaš?«

13

Boh však svoj hnev nijak nezdržiava
a koria sa mu voje Potvory.

(*) ("Potvora" a "voje Potvory" (v pôvodine Rachab a voje Rachaby) sú zasa bájoslovné antické predstavy o mori so všetkými jeho domnelými obludami (pravekými zvermi), ktorými bolo preplnené. Svätopisec užíva tieto všeobecne známe ľudové predstavy, aby tak poukázal na nepremožiteľnú moc Božiu, s ktorou vládne nad bytosťami, ktorých predstava budila v mysliach ľudí úžas.)

Nevyspytateľné sú cesty Pánove

14

Tým menej teda smiem s ním rokovať ja
a proti nemu slová vyberať.

15

Keď v práve som snáď, nedostanem odpoveď;
len prosiť môžem svojho žalobcu.

16

Keď oslovím ho, nechá ma hovoriť,
že na môj hlas dbá, veriť nemôžem…

17

On, čo ma zaraz kruší pre maličkosť
a pre nič za nič mi rany rozmnoží,

18

nedá môjmu duchu ani vydýchnuť si
a nasycuje ma horkosťou.

19

Ak o moc ide, on je najsilnejší,
ak ide o súd, kto ho predvolá?!

20

Keby som tvrdil, že som spravodlivý,
vlastné ústa ma odsúdia,
keby som nevinný robil sa, dokáže moju skazenosť.

(*) (Božia moc a prevaha je taká veľká v očiach Jóbových, že sám prichádza k poznaniu svojej bezmocnosti, keď sa chce porovnať s Bohom.) 21

Či statočný som, ani to nepoznám,
nuž opovrhujem svojím životom.

22

Hej, povedal som: Všetko je už jedno,
on nevinného so zlým zahubí!

23

Ak náhle zájde voľakto pod bičom,
on posmieva sa dobrých zúfalstvu.

24

Ba kraj ak príde do rúk bezbožníka,
on zrak jeho sudcov pozahaľuje.
Ak on to nie je, kto by to bol teda?

(*) (Na tvrdenie Bildadovo, že Boh je krajne spravodlivý, ktorý len hriešnikov tresce, Jób odpovedá záporne a tvrdí, že Boh bez ohľadu na čnosť a hriešnosť zaobchádza s ľuďmi úplne podľa ľubovôle.)

Beznádejné položenie

25

Dni rýchlejšie mi ako bežec utiekli
a stratili sa, šťastie nezhliadli.

26

Sťa člnok z tŕstia sa iba prekĺzli,
ako keď orol zlieta na korisť.

27

Ak pomyslím si: Na svoj nárek zabudnem,
výzor si zmením, rozveselím sa;

28

hneď naľakám sa všetkých svojich bolestí,
lebo viem, že ma ich nezbavíš.

29

Nuž ak som teda vinovatý (pred tebou),
tak načo ešte mám sa namáhať?

30

Hoc snehom seba poumýval by som
a svoje ruky lúhom očistil,

31

ty ma zas pohrúžiš do špiny,
že vlastným šatom budem hnusiť sa.

Rozhodca medzi Bohom a človekom?

32

On nie je človek ako ja, by som mu povedal:
Tak spolu sa pred súd postavme!

33

Niet kto by mohol medzi nami rozsúdiť,
kto na nás oboch ruku vložil by,

(*) ("Ruku vložiť na niekoho" znamená nad niekým získať moc a vládu.) 34

kto jeho metlu odo mňa by oddialil,
by hrôza z neho nedesila ma.

35

Lež prehovorím, pred ním strach mať nebudem,
bo moje veci sa tak nemajú.

Prečo vlastne trpím?

1

Mne samému sa celkom spríkril život,
tak do náreku dám sa nad sebou
a z trpkej duše budem hovoriť.

2

To poviem Bohu: Nože, neodsudzuj ma!
Mne oznám, prečo so mnou prieš sa ty!

3

Či dobre ti to, že krivdy dopúšťaš sa,
že dielom rúk svojich pohŕdaš
a smeješ sa zámerom bezbožných?

4

Či vari ty máš oči telesné,
jak človek hľadí, ty tak hľadievaš?

5

A tvoje dni sú ako dni človeka,
i roky tvoje jak dni ľudské sú,

6

že zháňaš sa tak po neprávostiach mojich
a vyzvedáš sa na moje priestupky,

7

hoc dobre vieš, že ozaj som nevinný
a z tvojej ruky nik ma nevyrve?

Stvoriteľ a stvorenie

8

Tvoje ruky ma urobili a stvárnili
a naraz ma chceš celkom zahubiť?

9

Len rozpomeň sa, že si ma urobil z hliny,
a chceš ma zasa na prach obrátiť?

10

Či ako mlieko nepozlieval si ma
a sťaby syru zhustnúť nedal mi?

(*) (Slová poukazujú na skrytý a tajomný vznik ľudského života v lone matky. Starý zákon spomína s istou obľubou podivuhodný vznik ľudského tela v skrytosti. O jeho utváraní najlepšie vie iba Boh (porov. Ž 139,13.15.16).) 11

Hej, kožou, telom ty sám odel si ma
a votkal si mi kosti, šľachy tiež;

12

dar žitia si mi blahovoľne udelil
a tvoja starosť dych mi chránila.

13

Hoc v svojom srdci tieto veci skrývaš,
ja viem, že toto máš pred sebou:

14

Ty ma pozoruješ, či dopustím sa hriechu,
no nezbavíš ma mojich priestupkov.

15

Keby som páchal bezbožnosť, beda mi,
lež hlavu vztýčiť nesmiem nevinný.
Som sýty hanbou, spitý utrpením.

16

Keď pozdvihnem sa, sťa lev naháňaš ma;
a opäť sa podivne správaš voči mne.

17

Hneď nových svedkov proti mne si privádzaš
a ešte väčšmi na mňa hneváš sa;
vždy nové vojská broja proti mne.

(*) ("Nové vojská" sú nové vlny utrpenia a pohrôm, ktoré sa na Jóba bez prestania valia.)

Zúfalstvo bez nádeje

18

Ba prečo si ma z lona matky vyviedol?
Čo nezhynul som, zrak než uzrel ma?

19

Jak ten, čo nie je, prečo som sa nestal ja?
Čo neniesli ma z lona do hrobu?

20

Dni môjho žitia potrvajú kratúčko,
nuž nechaj ma už, by som pookrial,

21

prv, ako pôjdem, skadiaľ sa nik nevracia,
kde zem je plná tmy a temravy,

(*) (Starozákonné podsvetie (šeól) je pochmúrne.) 22

kde zem je šerá, čo je nad tmy černejšie,
kde zmätok iba a svit je temravou."

Kontext   Úvod   Dozadu (Jób 8)   Dopredu (Jób 11)

Obsah