Jozue v žiali volá k Bohu. - 6Jozue si roztrhol odev a ležal tvárou na zemi pred Pánovou archou až do večera, on i starší Izraela, a sypali si prach na hlavu.

7Potom Jozue povedal: "Ach, Pane, Bože, prečo si previedol tento ľud cez Jordán, keď si nás vydal do rúk Amorejčanov, aby nás zničili? Kiežby sme sa boli rozhodli zostať na druhej strane Jordánu! 8Prosím, Pane, čo mám povedať, keď sa dal Izrael na útek pred svojím nepriateľom? 9Dozvedia sa to Kanaánčania i všetci obyvatelia krajiny, obrátia sa proti nám a vyhubia naše meno zo zeme. A čo ty urobíš pre svoje veľké meno?" (*) (O podobných prejavoch smútku pozri Gn 37,34; 1 Sam 4,12; 2 Sam 1,2; Jób 1,20; 2,12 a inde. – Pohanské národy by si vysvetľovali porážku Izraelitov ako slabosť a nevernosť ich Boha, Jahveho. Tým by utrpelo jeho meno, t. j. jeho česť. Preto tá otázka: "A čo ty urobíš pre svoje veľké meno?")