Kaz1,1–8

1Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom. (*) (Qohelet alebo Ecclesiastes (gr.): člen zhromaždenia (zhromaždenie – hebr. qahal, gr. ekklesía); znamená toho, kto hovorí – rečníka v zhromaždení (kazateľa), ktorý sa identifikuje s "kráľom nad Jeruzalemom". Ide tu o literárnu fikciu, ktorá za- mieňa autora so Šalamúnom, pretože sa preslávil múdrosťou (1 Kr 5,9–14).)

Vedúca myšlienka spisu

2

Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ.
Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.

 (*) ("Márnosť" – hebrejsky hebel – znamená: vánok, dych, para a vôbec vec, ktorá rýchlo uniká, nemá dlhej stálosti.)

Príroda vo svojom behu neustáva

3

Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy,
ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?

 (*) ("Pod slnkom – pod nebom", t. j. na tomto svete, v tomto časnom živote.) 4

(Jedno) pokolenie prichádza,
(iné) pokolenie odchádza.
Zem však stojí naveky.

 (*) ("Zem stojí naveky." Keď Sväté písmo hovorí o prírodných javoch, vyslovuje sa o nich neraz básnicky a iba podľa ľudových náhľadov, a nie teraz obvyklým vedeckým spôsobom.) 5

Slnko vychádza a slnko zapadá
a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde.

 (*) ("Ženie sa späť", podľa hebr. doslovne "túžobne sa hnať, žiadať si voľačo natoľko, že človek až dych tratí" (Jób 7,2). Možno, že v osnove pôvodne bolo "vracia sa" (podľa gr.).) 6

Veje na juh a obráti sa na sever,
v ustavičnom krúžení duje vietor
a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia.

 7

Všetky rieky tečú do mora,
a more sa nepreplňuje.
Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť,
aby sa odtiaľ vydali na novú cestu.

 8

Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu -
vyrozprávať to nevládze nik.

Oko sa nenasycuje videním,
ucho sa nenapĺňa počúvaním.

(*) (Vg: Všetky veci unavujú človeka (ak pozoruje kolobeh mnohých prírodných javov).)
Kontext   Úvod   Dozadu (Prís 31)   Dopredu (Kaz 2)

Obsah