Za poškodenie blížneho. - 1Pán povedal Mojžišovi: 2"Ak sa niekto prehreší a spreneverí voči Pánovi a odtají svojmu blížnemu nejakú vec, ktorú mu dal do úschovy, zveril, či odpredal, alebo ak oklame svojho blížneho, 3alebo ak sa niečo stratí, on to nájde a odtají, pričom ešte aj falošne prisahá pre nejaký skutok, ktorým sa človek môže prehrešiť, 4ak sa takto prehrešil a previnil, všetko, čo predal, alebo klamstvom nadobudol, čo mu zverili, alebo čo sa stratilo a on to našiel, a všetko, na čo falošne prisahal, 5vráti späť; dá v plnej hodnote náhradu a k tomu pridá ešte pätinu (hodnoty). Toto dá majiteľovi v ten istý deň, keď bude obetovať svoju obetu za hriech. 6A za pokánie prinesie kňazovi bezchybného barana pre Pána podľa odhadu previnenia. 7Kňaz ho potom zbaví hriechu pred Pánom a odpustí sa mu skutok, ktorým sa previnil."
Celostná žertva. - 8Potom Pán hovoril Mojžišovi: 9"Prikáž Áronovi a jeho synom: Toto sú ustanovenia pre celostnú žertvu: Celostná žertva zostane na oltári na ohni celú noc až do rána, oheň na oltári treba pritom udržiavať. (*) (Týmto veršom začína sa v hebrejskom texte 6. hlava. Vo veršoch 8–32 sa hovorí o celostných žertvách. Uvedené predpisy sa týkajú ponajviac kňazov. Celostnú žertvu obetovali každý deň, a to ráno a v podvečer (Ex 29,38–42). Ráno sa kládla obeta celá na oltár, večer len po čiastkach. Takto horela obeta celú noc. Cez deň konali aj iné obety, nebolo treba predlžovať rannú obetu.) 10Kňaz oblečený v ľanovej ríze a v ľanových spodkách poodhŕňa popol, ktorý ostal po celostnej žertve, a zhrnie ho neďaleko oltára. 11Potom si vyzlečie rúcho, oblečie si iný odev a popol vynesie na čisté miesto mimo tábora. 12Oheň na oltári bude stále horieť, nesmie vyhasnúť. Kňaz naň naloží každý deň dreva, na to položí celostnú žertvu a pritom bude páliť lojové kusy z pokojných obiet. 13Oheň na oltári bude ustavične horieť, nikdy nesmie vyhasnúť.
Denná potravinová obeta. - 14A toto sú ustanovenia o potravinových obetách: Na oltár ich prinesú Áronovi synovia. 15Potom jeden z nich vezme plnú hrsť jemnej múky s olejom a všetko kadidlo, ktoré patrí k potravinovej obete, a spáli to na oltári na príjemnú vôňu ako pripomienku pre Pána. 16Čo ostane, zjedia Áron a jeho synovia. Zje sa to nekvasené na svätom mieste; v nádvorí stánku zjavenia to zjedia. 17Kysnuté sa z toho piecť nesmie, lebo to som ti ja určil za podiel z mojej zápalnej obety. Je to posvätné ako obeta za hriech a obeta podlžnosti. 18Budú ju jesť iba muži z Áronovho potomstva. Toto ustanovenie o Pánovom zápale je večne platné z pokolenia na pokolenie. Každý, kto sa ho dotkne, bude zasvätený." (*) (Okrem celostnej žertvy sa denne prinášali potravinové obety (Ex 29,40 n.). O pripomienke porov. 2,2. K v. 18 pozri Ex 29,37; 30,29. O víne sa tu nehovorí, hoci aj ono sa pridávalo k celostným žertvám. Ale kňazom sa zakazovalo piť v službe akýkoľvek opojný nápoj (Lv 10,8). Zasvätený – osoby a veci, ktoré prišli do dotyku s posvätnými predmetmi vo svätyni alebo s obetou, boli sväté, zasvätené. Také veci prináležali svätyni a osoby museli sa očistiť a obetou vykúpiť (Ex 29,37).)
Veľkňazova potravinová obeta. - 19Pán hovoril Mojžišovi: 20"Toto je obeta Árona a jeho synov, ktorú prinesú v deň svojho posvätenia: desatina efy jemnej múky ako pravidelná potravinová obeta - polovica na ráno a druhá polovica na večer. 21Bude zapravená s olejom na platni; prinesieš ju pomiešanú a obetuješ ju na kúsky upečenú ako potravinovú obetu príjemnej vône Pánovi. 22Kňaz, ktorý bude z jeho synov pomazaný na jeho miesto, podá ju Pánovi podľa večne platného ustanovenia. Spáli sa celá, 23lebo každá kňazova potravinová obeta sa spáli celá, nesmie sa jesť." (*) (Túto obetu neskoršie, ako píše Jozef Flávius, veľkňaz prinášal denne, a to ráno a večer (Ant. Jud. III,10,7). "Synovia" Áronovi v užšom zmysle sú všetci jeho nástupci v úrade veľkňazskom, lebo len veľkňazi boli skutočne pomazaní. V širšom zmysle jeho synmi sú ostatní kňazi. Desatina efy je gomer, t. j. 3,6 litra pozri Ex 16,36.)
Obeta za hriechy. - 24Potom Pán hovoril Mojžišovi: 25"Povedz Áronovi a jeho synom: Toto sú predpisy o obete za hriech: Na mieste, kde sa zabíjajú celostné žertvy, zabíja sa aj obeta za hriech pred Pánom; je presvätá. 26Jesť z nej môže len kňaz, ktorý podáva obetu za hriech. A bude sa jesť na svätom mieste, v nádvorí stánku zjavenia. 27Každý, kto sa dotkne jej mäsa, bude zasvätený; a ak mu niečo z jej krvi striekne na šaty, tú čiastku, čo bola postriekaná, musí oprať na svätom mieste. 28Hlinenú nádobu, v ktorej sa varila, treba rozbiť. Ak je však nádoba, v ktorej sa varila, medená, treba ju vydrhnúť a vymyť vodou. 29Budú z nej jesť všetci mužskí príslušníci kňazstva a bude sa jesť na svätom mieste, lebo je presvätá. 30Nesmie sa však jesť nijaká obeta za hriech, z ktorej sa zanesie (niečo) krvi do stánku zjavenia; musí sa celá spáliť na ohni. (*) (Tieto verše doplňujú predpisy o obetách za hriech (4,24.29.33). Obetné zvieratá, usmrcovali sa na severnej strane, pozri 1,1. Do hlinenej nádoby ľahko vsiakne tekutina, preto nádobu po použití zničili. Vo verši 30 sa myslí na obety za veľkňaza (4,5; 16,14) a za celý národ (4,16; 16,15), ako aj na obetu v deň zmierenia (16,27). V tých prípadoch obety prinášali aj za hriechy kňazov, preto nemali na nich podiel.)
Obeta za podlžnosť a potravinová obeta. - 1Toto sú ustanovenia o obete za podlžnosť: Je presvätá. 2Aj obeta za podlžnosť sa bude zabíjať na mieste, kde sa zabíjajú celostné žertvy. Jej krv sa vyleje okolo oltára. 3Obetovať sa bude všetok jej loj: mastný chvost, loj, ktorý pokrýva vnútornosti, 4obe obličky s lojom, ktorý je na nich i na slabinách, a lojovú vrstvu spod pečene; od obličiek ho však oddelí. 5A kňaz to spáli na oltári ako zápalnú obetu pre Pána. To je obeta za podlžnosť. 6Môžu z nej jesť všetci muži z kňazstva a bude sa jesť na svätom mieste, lebo je presvätá. 7Pre obetu za hriech a obetu za spreneveru platí ten istý zákon. Bude patriť kňazovi, ktorý vykoná zmierny obrad.
Predpisy o súkromných celostných a potravinových obetách. - 8Kňazovi, ktorý podáva za niekoho celostnú žertvu, patrí koža z celostnej žertvy, ktorú podáva. 9Aj každá potravinová obeta, ktorá sa piekla v peci alebo na ohni a bola pripravená na platni, patrí kňazovi, ktorý ju obetoval. (*) (Obety za previnenie a spreneveru, čiže za podlžnosť, sú presväté, pokým ostatné pokojné žertvy sú sväté. Tieto slová chcú naznačiť, že z presvätých obiet mohli jesť len kňazi na posvätnom mieste, kým z obiet svätých mohli jesť aj príslušníci kňazských rodín. Obetné zviera zabíjal obetujúci. Takú obetu mohli vykúpiť peniazmi (5,14–16).) 10Každá potravinová obeta, ktorá bola zaprávaná olejom alebo suchá, patrí všetkým Áronovým synom, ako jednému tak aj druhému. (*) (Obeta suchá je potravinová obeta, pri ktorej nepoužívali olej (Lv 5,11; Nm 5,15). Potravinová obeta surová patrila všetkým kňazom. Ak už bola uvarená alebo upečená, dostával ju len obetujúci kňaz.)
Predpisy o pokojných obetách. - 11Toto je ustanovenie o pokojných obetách, ktoré sa prinášajú Pánovi: 12Ak ju niekto prinesie na poďakovanie, k ďakovnej obete prinesie nekvasené, na oleji zapravené oblátky, nekvasené, olejom natreté pagáče a jemnú, s olejom zmiešanú, na pečenie pripravenú múku. 13S pečivom z nekvaseného cesta prinesie svoj obetný dar, obetné zviera, svoju ďakovnú obetu. (*) (Kvasené chleby nekládli na oltár, zjedli ich však pri obetnej hostine.) 14A z každého obetného daru prinesie Pánovi čiastku ako pozdvihovanú obetu; tá bude patriť kňazovi, ktorý vylieva krv pokojnej obety. 15Mäso jeho ďakovnej pokojnej obety sa zje v deň obetovania, nič sa z neho nenechá do druhého dňa. 16Ak sa obetný dar prinesie pre sľub alebo z dobrej vôle, nech sa mäso zje v ten istý deň, keď bola prinesená obeta, možno však z nej jesť aj na druhý deň. (*) (Rozdiel medzi obetami ďakovnými a obetami zo sľubu alebo z dobrej vôle bol v tom, že mäso z ďakovných obiet muselo sa zjesť ešte v deň obety. Takto ďakovné obety boli medzi pokojnými obetami svätejšie ako ostatné.) 17Čo by však z mäsa žertvy ostalo na tretí deň, to sa musí celkom spáliť. 18Ak by niekto jedol z mäsa svojej pokojnej obety aj na tretí deň, nebude sa to páčiť Pánovi a tomu, kto ju obetoval, obeta sa neuzná, ba bude sa považovať za ohavnosť, a kto z nej bude jesť, uvalí na seba previnenie. 19Ani mäso, ktoré prišlo do styku s čímkoľvek nečistým, nesmie sa jesť, musí sa celé spáliť. A čo sa týka mäsa, každý, kto je čistý, môže jesť mäso. 20Osoba, ktorá by jedla mäso z Pánových pokojných obiet, kým je postihnutá nečistotou, nech je taká osoba vyhubená zo svojho ľudu. 21Keby sa niekto dotkol niečoho nečistého, či je to nečistý človek alebo nečisté zviera, alebo nečistý plaz, a predsa by jedol z mäsa pokojnej Pánovej obety, takáto osoba nech je vyhubená zo svojho ľudu."
Zákon nejesť loj a krv. - 22Pán hovoril Mojžišovi: 23"Povedz Izraelitom: Nesmiete jesť nijaký loj ani z hovädzieho dobytka, ani z ovce, ani z kozy. 24Loj uhynutého alebo roztrhaného zvieraťa môžete použiť na ľubovoľné ciele, nikdy však z neho nesmiete jesť. 25Lebo každý, kto z vás bude jesť loj zvieraťa, ktoré sa môže obetovať Pánovi na zápalnú obetu, bude vyhubený zo svojho ľudu. (*) (Zákaz sa týka výlučne lojových častí. Mäso, prerastené tukom, mohli jesť.) 26V nijakom svojom bydlisku nesmiete jesť nijakú krv, ani z vtáka, ani zo štvornohých zvierat. 27Každý, kto by jedol nejakú krv, bude vyhubený zo svojho národa."
Kňazský podiel z pokojných žertiev. - 28Pán hovoril Mojžišovi: 29"Povedz Izraelitom: Kto prinesie pokojnú obetu Pánovi, bude obetovať zo svojej pokojnej žertvy príslušnú časť Pánovi. 30Vlastnými rukami prinesie loj a prsia zápalnej obety, ktorá patrí Pánovi. Prsia prinesie na to, aby sa to podávalo na podávaciu obetu pred Pánom. (*) (Podávacia obeta označuje sem-tam pohybovanie obetných častí mäsa, čo sa nespaľovali na oltári. Pohyboval ich medzi svätyňou a oltárom zápalov na znak, že aj tieto časti sú zasvätené Bohu. Porov. Ex 29,26 n.) 31Loj spáli kňaz na oltári, prsia patria Áronovi a jeho synom. 32Aj pravú lopatku z vašich pokojných obiet dáte kňazovi ako podávaciu obetu. 33Pravá lopatka patrí tomu, kto z Áronových synov obetuje loj a krv pokojnej obety, 34lebo pozdvihované prsia a lopatku si vezmem od Izraelitov z ich pokojných žertiev a dám ich kňazovi Áronovi a jeho synom ako ustavičnú náležitosť zo strany Izraelitov.
35To je podiel Árona a jeho synov na Pánovej zápalnej obete od toho dňa, keď sa im dovolil priblížiť, aby slúžili Pánovi ako kňazi. 36Určil im ho Pán - aby ho od Izraelitov dostávali - v deň, keď ich pomazal. To je večné ustanovenie pre všetky pokolenia." 37Toto sú ustanovenia o celostných žertvách, o potravinových obetách, o obetách za hriech a obetách podlžnosti, o obetách posvätenia a pokojných žertvách, 38ktoré Pán Mojžišovi prikázal na vrchu Sinaj, keď Izraelitom na púšti nariadil prinášať obetné dary Pánovi.