Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu,
ktorým chybovala znalosť Boha,
ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je,
a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela,

ale oheň, vietor, či letmý vzduch,
hviezdny okruh, či vodu náramnú,
alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet.

Keď už, zvedení ich krásou, pokladali ich za bohov,
nuž bolo im treba vedieť, o čo nádhernejší je ich Pán;
veď ich stvoril prapôvodca krásy.

A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas,
mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca.

Lebo z veľkosti a krásy stvorení
sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ.

Ale títo zasluhujú jednako len menšiu výčitku,
veď oni blúdia hádam iba preto,
lebo hľadajú a chcú nájsť Boha.

Keď sa zapodievajú jeho dielami, skúmajú ich
a dávajú sa zviesť pohľadu, lebo to, čo vidia, také pekné je.

Lenže ani im nemožno odpustiť.

Lebo keď schopní boli toľkých znalostí,
že mohli svet preskúmať,
akože ešte prv nenašli tých vecí Vladára?

Nešťastní sú však a v mŕtve veci nádej skladajú
tí, čo bohmi nazývajú diela ľudských rúk:
Zlato, striebro, umelecké výtvory a podoby zvierat
abo kameň márny, spracovaný rukou pradávnou.

Taký drevorubač, napríklad, spílil riadny strom,
zručne z neho všetku kôru olúpal,
spracoval ho a obratne
spravil z neho užitočný nástroj pre domácu potrebu;

to, čo pri robote odpadlo,
upotrebil na prípravu pokrmu;

akýsi odpadok však, ktorý sa už nedá na nič použiť,
krivé drevo prerastené hrčami,
vzal a vyrezával ledabolo pre kratochvíľu,
sformoval ho zo zábavy bez prílišnej starostlivosti,
dal mu ľudskú podobu,

alebo ho pripodobnil hocakému zvieraťu,
zamazal ho hlinkou, líčidlom mu namaľoval do ružova pleť,
pozatieral na ňom každú poškvrnu.

Potom mu zhotovil vhodný príbytok,
postavil ho k stene a pripevnil železom.

Stará sa oň, aby nespadlo,
veď vie, že si samo pomôcť nemôže,
lebo je to soška, utisnutá na pomoc.

Jednako sa modlí k nemu za imanie, za ženu i za deti,
nehanbí sa osloviť to, čo bezduché je;
vzýva za zdravie to, čo je bezmocné,

za život sa modlí k mŕtvemu,
prosí o pomoc to, čo je bezvládne,
za šťastlivú cestu to, čo ani nehne nohami,

pre zárobok, práce zdar a úspech svojej roboty
žiada silu od toho, čo sám má ruky nevládne.

Iný zasa, čo sa hodlá plaviť po mori,
čo sa chystá precestovať divé vlniská,
vzýva drevo krehkejšie než loď, čo nesie ho.

Lebo túto vymyslela túžba po zisku,
zhotovil ju umelecký dômysel.

Tvoja prozreteľnosť, Otče, vedie ju,
lebo ty si aj po mori cestu dal,
spoľahlivý chodník medzi vlnami.

Ukázať si chcel, že môžeš z čohokoľvek zachrániť,
toho, čo nastúpi na loď, i keď nie je vycvičený námorník.

Ty chceš, aby ladom neležali diela tvojej múdrosti.
Preto ľudia zverujú svoj život drevu nepatrnému,
prejdú cez prúd na plti a nič sa im nestane.

Tak aj v praveku, keď pyšní obri hynuli,
nádej sveta vyhľadala útočište na plti,
a tak rukou tvojou riadená
zanechala svetu pre nový rod semeno.

Požehnané drevo, ktoré slúži spravodlivosti.

Prekliata je (modla) urobená rukou aj s tým, čo ju robil.
On preto, že ju spravil,
ona preto, že je nazývaná bohom, hoc je vecou pominuteľnou.

Boh rovnako totiž nenávidí modlára aj jeho dielo pohanské.

Veď výtvor i s výrobcom spolu stihne trest.

Preto príde súd i na pohanských bôžikov,
nakoľko sa stali ohavami v Božom stvorenstve
ľudským dušiam na pohoršenie,
tiež kosílkou nohám nemúdrych.

Vymyslenie modiel je začiatkom modlárstva
a ich vynález je skazou života.

Lebo od počiatku neboli,
ani večne nebudú.

Dostali sa na svet pre márnomyseľné ľudské blúznenie;
preto im je náhly koniec súdený.

Ktorýsi otec, príliš utrápený predčasným zármutkom,
dal si spraviť obraz svojho priskoro zomrelého dieťaťa
a pomaly začal ako boha uctievať toho, čo predtým zomrel,
a tým, ktorí mu boli podriadení, ustanovil tajný kult a svätenie.

Potom, po nejakom čase,
sa tento bezbožný zvyk rozmáhal stále viac,
napokon bol zachovaný ako zákon:
klaňali sa modlám, lebo tak rozkázali mocnári.

Pretože ich ľudia nemohli ctiť zblízka, lebo bývavali príliš ďaleko,
z diaľky si urobili o ich podobe predstavu
a zhotovili veľkolepý obraz svojho kráľa cteného,
aby mohli neprítomnému tak vrúcne pochlebovať,
akoby bol prítomný.

Ku zvýšeniu úcty poháňala umelcova ctibažnosť
aj tých, ktorí tohto kráľa ani nepoznali.

On sa totiž chcel vladárovi rýchlo zapáčiť
a vynaložil všetko svoje umenie, len aby obraz bol čo najkrajší.

Potom zástup, uchvátený krásou výtvoru,
toho, ktorého ešte prednedávnom ctil ako človeka,
pokladal za bytosť hodnu bohocty.

Toto teda bolo živým na skazu,
že ľudia, čo podrobovali sa buď nešťastiu, buď moci kniežacej,
prenášali neprenosné meno na kameň a na drevo.

Nebolo im dosť, že mali mylný názor o Bohu,
ale žijúc v mravnom rozvrate, čo prýštil z ich nevedomosti,
nazývajú šťastím také veľké zlá.

Ani pri deťovražedných obetách, či pri pokútnych tajných obradoch,
ani pri divých hostinách s výstrednými obyčajami

nedbajú ani na čistotu života, ani manželstva,
ale zákernícky zabíja druh druha,
alebo ho zarmucuje cudzoložstvom.

Všetko bez rozdielu drží krviprelievanie, vražda, krádež, podvod,
podplácanie, vierolomnosť, vzbura, krivá prísaha,

prenasledovanie dobrých, zabúdanie na dobrodenia,
sprzňovanie duší, smilstvo proti prírode,
rozvrat manželského zväzku, cudzoložstvo, samopaš.

Lebo uctievanie modiel bezmenných
je počiatok i príčina, i koniec všetkého zla.

Lebo buďto zúria na svojich zábavách, alebo prorokujú lož,
alebo sa oddávajú nerestiam,
alebo ľahkovážne prisahajú krivo.

Pretože sa spoliehajú na bezduchých bôžikov,
nečakajú trest, keď prisahajú falošne.

Ale za oboje ich neminie spravodlivý trest
preto, že si zle predstavovali Boha, keď sa pridŕžali bôžikov,
i že krivo prisahali v lesti, opovrhujúc svätosťou.

Veď nie moc tých, na ktorých sa prisahá,
ale trest, čo prináleží hriešnikom,
stíha vždycky prestúpenia zločincov.

Ty však, Bože náš, si dobrý a si verný,
si zhovievavý a všetko riadiš s milosrdenstvom.

I keď hrešíme, sme tvoji, známe tvoju moc;
ale nezhrešíme, lebo vieme, že patríme tebe.

Lebo teba poznať, to je zvrchovaná spravodlivosť
a uvedomiť si tvoju moc je koreň nesmrteľnosti.

Veď nás nezviedol zlý ľudský výmysel
ani márna práca maliarov:
Keď blázon pozrie na sochu pestro natretú farbami,

vzbudzuje v ňom dychtivosť,
takže túži po bezduchej kráse neživého obrazu.

Milovníci zla a hodni takých nádejí
sú tí, čo ich robia, aj tí, ktorí po nich túžia a ctia ich.

Hrnčiar namáhavo miesi mäkkú hlinu
a robí z nej rozmanité predmety pre naše potreby;
a z tej istej hliny robí nádoby,
ktoré slúžia na slušné účely,
lež i na opačné, všetky rovnako;
hrnčiar rozhoduje o veci,
na ktorý z tých dvoch cieľov treba použiť tú či onú nádobu.

A tak robí s námahou zle vynaloženou
z tej istej hliny ničotného bôžika:
On, čo sám len pred nedávnom povstal zo zeme
a zas onedlho musí vrátiť sa ta, odkiaľ vzatý bol,
keď sa bude požadovať od neho späť duša, čo mu bola vypožičaná.

Ale nestará sa o to, že mu treba zomrieť čoskoro
ani o to, že má krátky život pred sebou,
ale preteká sa so zlatníkmi, so strieborníkmi,
kovolejcov napodobňuje
a pokladá si za slávu, že robí napodobeniny.

Jeho srdce je popol a jeho nádej ničotnejšia ako zem,
jeho život je bezcennejší ako hlina,

lebo nepoznáva toho, kto ho utvoril,
kto mu dušu vdýchol, ktorá pracuje,
kto vložil do neho životodarný dych,

lež nazdáva sa, že náš život je detská hra
a žitie je len trhovisko výnosné,
lebo, vraví, treba na hocičom, hoc i na zlom zarábať.

Takýto vie lepšie než kto iný, že dopúšťa sa zlého,
keď (z tej istej) hmoty zeme tvorí krehké nádoby i bôžikov.

Oni sú však všetci spochabení načisto a biednejší než nemluvňa,
nepriatelia tvojho ľudu, ktorí ho zapriahli do jarma,

lebo všetky modly pohanov i oni pokladajú za bohov,
ktorí ani oči nemajú, aby videli,
ani nozdry, aby vdychovali vzduch,
ani uši, aby počuli,
ani prsty na rukách, aby hmatali,
čo i nohy majú chôdze neschopné.

Veď ich utvoril človek,
urobil ich taký, čo i sám má dušu vypožičanú.
Lebo ani jeden človek nevie spraviť boha, čo by mu bol podobný.

Smrteľný však dokáže len čosi mŕtve spraviť modlárskymi rukami.
Veď on lepší je než tí, ktorých uctieva,
pretože on žije, ale oni nie.

Dokonca ctia najhnusnejšie zvieratá,
lebo súdiac dľa ich nerozumu, tie horšie sú ako ostatné.

Ani pekné nie sú, žeby bolo možné mať v nich záľubu,
ako sa to môže pri pohľade na zvieratá prihodiť.
Takto stratili i chválu Boha, i jeho požehnanie.