Mud13–16

Nerozumnosť modlárstva, hl. 13 - 15

Uctievanie prírodných javov

1

Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu,
ktorým chybovala znalosť Boha,
ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je,
a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela,

(*) ("Dobrá" sú tu nielen dobrodenia Božie, ale všetky tvory, všetky diela Božie, z ktorých treba usudzovať na Tvorcu.) 2

ale oheň, vietor, či letmý vzduch,
hviezdny okruh, či vodu náramnú,
alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet.

3

Keď už, zvedení ich krásou, pokladali ich za bohov,
nuž bolo im treba vedieť, o čo nádhernejší je ich Pán;
veď ich stvoril prapôvodca krásy.

4

A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas,
mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca.

5

Lebo z veľkosti a krásy stvorení
sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ.

6

Ale títo zasluhujú jednako len menšiu výčitku,
veď oni blúdia hádam iba preto,
lebo hľadajú a chcú nájsť Boha.

7

Keď sa zapodievajú jeho dielami, skúmajú ich
a dávajú sa zviesť pohľadu, lebo to, čo vidia, také pekné je.

8

Lenže ani im nemožno odpustiť.

9

Lebo keď schopní boli toľkých znalostí,
že mohli svet preskúmať,
akože ešte prv nenašli tých vecí Vladára?

Uctievanie diel ľudských rúk

10

Nešťastní sú však a v mŕtve veci nádej skladajú
tí, čo bohmi nazývajú diela ľudských rúk:
Zlato, striebro, umelecké výtvory a podoby zvierat
abo kameň márny, spracovaný rukou pradávnou.

11

Taký drevorubač, napríklad, spílil riadny strom,
zručne z neho všetku kôru olúpal,
spracoval ho a obratne
spravil z neho užitočný nástroj pre domácu potrebu;

12

to, čo pri robote odpadlo,
upotrebil na prípravu pokrmu;

13

akýsi odpadok však, ktorý sa už nedá na nič použiť,
krivé drevo prerastené hrčami,
vzal a vyrezával ledabolo pre kratochvíľu,
sformoval ho zo zábavy bez prílišnej starostlivosti,
dal mu ľudskú podobu,

14

alebo ho pripodobnil hocakému zvieraťu,
zamazal ho hlinkou, líčidlom mu namaľoval do ružova pleť,
pozatieral na ňom každú poškvrnu.

15

Potom mu zhotovil vhodný príbytok,
postavil ho k stene a pripevnil železom.

16

Stará sa oň, aby nespadlo,
veď vie, že si samo pomôcť nemôže,
lebo je to soška, utisnutá na pomoc.

17

Jednako sa modlí k nemu za imanie, za ženu i za deti,
nehanbí sa osloviť to, čo bezduché je;
vzýva za zdravie to, čo je bezmocné,

18

za život sa modlí k mŕtvemu,
prosí o pomoc to, čo je bezvládne,
za šťastlivú cestu to, čo ani nehne nohami,

19

pre zárobok, práce zdar a úspech svojej roboty
žiada silu od toho, čo sám má ruky nevládne.

(*) (Opis výroby modiel sa opiera o Iz 44,10–20. Výrobe sošiek venuje človek menej starosti ako svojmu obyčajnému zamestnaniu, ba menej ako svojmu jedlu. Vyrába ich viac len zo zábavy, vidí, aké sú bezmocné, ale je taký nerozumný, že žiada od nich pomoc. – Nerozumnosť vzývania modiel vykresľuje svätopisec účinnými protikladmi: človek prosí od modly to, v čom je ona najbiednejšia.)
1

Iný zasa, čo sa hodlá plaviť po mori,
čo sa chystá precestovať divé vlniská,
vzýva drevo krehkejšie než loď, čo nesie ho.

2

Lebo túto vymyslela túžba po zisku,
zhotovil ju umelecký dômysel.

(*) (Loď zhotovia ľudia starostlivo, modlu nedbalo (porov. 13,13–14).) 3

Tvoja prozreteľnosť, Otče, vedie ju,
lebo ty si aj po mori cestu dal,
spoľahlivý chodník medzi vlnami.

(*) (Boh je na pomoci kormidelníkovi, ako je na pomoci každému človeku. Prozreteľnosť Božia riadi a udržuje všetko. Ona vedela Izraelitom aj cez Červené more ukázať cestu.) 4

Ukázať si chcel, že môžeš z čohokoľvek zachrániť,
toho, čo nastúpi na loď, i keď nie je vycvičený námorník.

5

Ty chceš, aby ladom neležali diela tvojej múdrosti.
Preto ľudia zverujú svoj život drevu nepatrnému,
prejdú cez prúd na plti a nič sa im nestane.

6

Tak aj v praveku, keď pyšní obri hynuli,
nádej sveta vyhľadala útočište na plti,
a tak rukou tvojou riadená
zanechala svetu pre nový rod semeno.

(*) ("Nádej sveta" bola Noemova rodina, ktorá zachovala ľudské pokolenie. – "Plťou" sa tu volá Noemov koráb. – O obroch pozri Gn 6,4.) 7

Požehnané drevo, ktoré slúži spravodlivosti.

(*) (Svätopisec myslí predovšetkým na Noemov koráb, ale aj na každé drevo, ktoré slúži blahu ľudstva. Sv. Otcovia myslia pri tomto výroku aj na drevo Kristovho kríža, ale len v zmysle prispôsobenom.) 8

Prekliata je (modla) urobená rukou aj s tým, čo ju robil.
On preto, že ju spravil,
ona preto, že je nazývaná bohom, hoc je vecou pominuteľnou.

9

Boh rovnako totiž nenávidí modlára aj jeho dielo pohanské.

10

Veď výtvor i s výrobcom spolu stihne trest.

11

Preto príde súd i na pohanských bôžikov,
nakoľko sa stali ohavami v Božom stvorenstve
ľudským dušiam na pohoršenie,
tiež kosílkou nohám nemúdrych.

Pôvod modlárstva

12

Vymyslenie modiel je začiatkom modlárstva
a ich vynález je skazou života.

13

Lebo od počiatku neboli,
ani večne nebudú.

(*) (Prvotné náboženstvo bolo jednobožské, ako to vieme aj z Knihy Genezis a ako to novšie dokazujú národopisné a nábožensko-dejinné výskumy.) 14

Dostali sa na svet pre márnomyseľné ľudské blúznenie;
preto im je náhly koniec súdený.

15

Ktorýsi otec, príliš utrápený predčasným zármutkom,
dal si spraviť obraz svojho priskoro zomrelého dieťaťa
a pomaly začal ako boha uctievať toho, čo predtým zomrel,
a tým, ktorí mu boli podriadení, ustanovil tajný kult a svätenie.

16

Potom, po nejakom čase,
sa tento bezbožný zvyk rozmáhal stále viac,
napokon bol zachovaný ako zákon:
klaňali sa modlám, lebo tak rozkázali mocnári.

(*) (Niektoré príčiny modlárstva (mylné nazeranie na prírodné zjavy) svätopisec už uviedol 13,1 n. Teraz uvádza ďalšie príčiny.)
17

Pretože ich ľudia nemohli ctiť zblízka, lebo bývavali príliš ďaleko,
z diaľky si urobili o ich podobe predstavu
a zhotovili veľkolepý obraz svojho kráľa cteného,
aby mohli neprítomnému tak vrúcne pochlebovať,
akoby bol prítomný.

18

Ku zvýšeniu úcty poháňala umelcova ctibažnosť
aj tých, ktorí tohto kráľa ani nepoznali.

19

On sa totiž chcel vladárovi rýchlo zapáčiť
a vynaložil všetko svoje umenie, len aby obraz bol čo najkrajší.

20

Potom zástup, uchvátený krásou výtvoru,
toho, ktorého ešte prednedávnom ctil ako človeka,
pokladal za bytosť hodnu bohocty.

21

Toto teda bolo živým na skazu,
že ľudia, čo podrobovali sa buď nešťastiu, buď moci kniežacej,
prenášali neprenosné meno na kameň a na drevo.

(*) (Nešťastie (v. 15) a ohľad na mocnárov sveta (17–20) priviedli ľudí k tomu, že meno "Boh" dali kamenným a dreveným modlám.) 22

Nebolo im dosť, že mali mylný názor o Bohu,
ale žijúc v mravnom rozvrate, čo prýštil z ich nevedomosti,
nazývajú šťastím také veľké zlá.

23

Ani pri deťovražedných obetách, či pri pokútnych tajných obradoch,
ani pri divých hostinách s výstrednými obyčajami

24

nedbajú ani na čistotu života, ani manželstva,
ale zákernícky zabíja druh druha,
alebo ho zarmucuje cudzoložstvom.

(*) (O obetovaní dietok pozri pozn. k 12,2–6. S modloslužbou (napr. kultom Baccha, Dionýza) boli často spojené najhnusnejšie orgie.) 25

Všetko bez rozdielu drží krviprelievanie, vražda, krádež, podvod,
podplácanie, vierolomnosť, vzbura, krivá prísaha,

26

prenasledovanie dobrých, zabúdanie na dobrodenia,
sprzňovanie duší, smilstvo proti prírode,
rozvrat manželského zväzku, cudzoložstvo, samopaš.

(*) ("Smilstvo proti prírode" doslovne "zámena rodu, pohlavia".) 27

Lebo uctievanie modiel bezmenných
je počiatok i príčina, i koniec všetkého zla.

(*) (Meno "boh" nosia modly neprávom a iného mena nemajú. Sú ničím.) 28

Lebo buďto zúria na svojich zábavách, alebo prorokujú lož,
alebo sa oddávajú nerestiam,
alebo ľahkovážne prisahajú krivo.

29

Pretože sa spoliehajú na bezduchých bôžikov,
nečakajú trest, keď prisahajú falošne.

30

Ale za oboje ich neminie spravodlivý trest
preto, že si zle predstavovali Boha, keď sa pridŕžali bôžikov,
i že krivo prisahali v lesti, opovrhujúc svätosťou.

31

Veď nie moc tých, na ktorých sa prisahá,
ale trest, čo prináleží hriešnikom,
stíha vždycky prestúpenia zločincov.

Náboženstvo Izraelitov

1

Ty však, Bože náš, si dobrý a si verný,
si zhovievavý a všetko riadiš s milosrdenstvom.

2

I keď hrešíme, sme tvoji, známe tvoju moc;
ale nezhrešíme, lebo vieme, že patríme tebe.

3

Lebo teba poznať, to je zvrchovaná spravodlivosť
a uvedomiť si tvoju moc je koreň nesmrteľnosti.

4

Veď nás nezviedol zlý ľudský výmysel
ani márna práca maliarov:
Keď blázon pozrie na sochu pestro natretú farbami,

5

vzbudzuje v ňom dychtivosť,
takže túži po bezduchej kráse neživého obrazu.

6

Milovníci zla a hodni takých nádejí
sú tí, čo ich robia, aj tí, ktorí po nich túžia a ctia ich.

Nerozumnosť modlárstva

7

Hrnčiar namáhavo miesi mäkkú hlinu
a robí z nej rozmanité predmety pre naše potreby;
a z tej istej hliny robí nádoby,
ktoré slúžia na slušné účely,
lež i na opačné, všetky rovnako;
hrnčiar rozhoduje o veci,
na ktorý z tých dvoch cieľov treba použiť tú či onú nádobu.

8

A tak robí s námahou zle vynaloženou
z tej istej hliny ničotného bôžika:
On, čo sám len pred nedávnom povstal zo zeme
a zas onedlho musí vrátiť sa ta, odkiaľ vzatý bol,
keď sa bude požadovať od neho späť duša, čo mu bola vypožičaná.

9

Ale nestará sa o to, že mu treba zomrieť čoskoro
ani o to, že má krátky život pred sebou,
ale preteká sa so zlatníkmi, so strieborníkmi,
kovolejcov napodobňuje
a pokladá si za slávu, že robí napodobeniny.

10

Jeho srdce je popol a jeho nádej ničotnejšia ako zem,
jeho život je bezcennejší ako hlina,

(*) (Vyrábač modiel nemá nádeje na večný život, jeho tuzemský život je však bezcennejší než hlina, z ktorej predsa môžu vyrábať aj užitočné nádoby. Porov. Iz 44,20.) 11

lebo nepoznáva toho, kto ho utvoril,
kto mu dušu vdýchol, ktorá pracuje,
kto vložil do neho životodarný dych,

(*) (Činná duša a životodarný dych je to isté.) 12

lež nazdáva sa, že náš život je detská hra
a žitie je len trhovisko výnosné,
lebo, vraví, treba na hocičom, hoc i na zlom zarábať.

13

Takýto vie lepšie než kto iný, že dopúšťa sa zlého,
keď (z tej istej) hmoty zeme tvorí krehké nádoby i bôžikov.

Pohania sa klaňajú aj cudzím bohom

14

Oni sú však všetci spochabení načisto a biednejší než nemluvňa,
nepriatelia tvojho ľudu, ktorí ho zapriahli do jarma,

(*) ("Nepriateľmi" sa rozumejú všetci pohania predovšetkým Egypťania, ktorí za svätopiscových časov utláčali Izraelitov. – Dospelí, ktorí modly pokladajú za bohov, sú horší než deti, ktoré ešte nevedia uvažovať.) 15

lebo všetky modly pohanov i oni pokladajú za bohov,
ktorí ani oči nemajú, aby videli,
ani nozdry, aby vdychovali vzduch,
ani uši, aby počuli,
ani prsty na rukách, aby hmatali,
čo i nohy majú chôdze neschopné.

(*) (O bezmocnosti modiel pozri aj Ž 115,4–7; 135,15–17; Bar 6,7 n.) 16

Veď ich utvoril človek,
urobil ich taký, čo i sám má dušu vypožičanú.
Lebo ani jeden človek nevie spraviť boha, čo by mu bol podobný.

17

Smrteľný však dokáže len čosi mŕtve spraviť modlárskymi rukami.
Veď on lepší je než tí, ktorých uctieva,
pretože on žije, ale oni nie.

Úcta zvierat

18

Dokonca ctia najhnusnejšie zvieratá,
lebo súdiac dľa ich nerozumu, tie horšie sú ako ostatné.

19

Ani pekné nie sú, žeby bolo možné mať v nich záľubu,
ako sa to môže pri pohľade na zvieratá prihodiť.
Takto stratili i chválu Boha, i jeho požehnanie.

(*) (Boh pochválil zvieratá v Gn 1,21.25.31. Požehnal im podľa Gn 1,22. Ale stali sa zlorečenými, keď ich ľudia zneužili na modloslužbu (porov. 14,7–8).)

Osud Izraelitov a Egypťanov, hl. 16 - 19

Žaby a jarabice

1

Preto boli zaslúžene potrestaní podobnými (tvormi)
a mučilo ich množstvo hávede.

2

Namiesto takého trestu urobil si dobre svojmu ľudu.
Na ich vrúcnu žiadosť dal si im pokrm nevšedný -
jarabice za jedlo,

3

aby tamtí, žiadostiví pokrmu,
pre hnusobu (zvierat) na nich poslaných
stratili aj prirodzenú chuť,
títo však po chvíľkovom strádaní
okúsili pokrm nevšedný.

4

Bolo totiž treba, aby tamtých stihol
neodvratný nedostatok, lebo utlačovali,
týmto bolo treba ukázať len, ako veľmi boli ich nepriatelia trápení.

(*) (Svätopisec pokračuje v porovnávaní osudu Egypťanov a Izraelitov tam, kde ho na konci hl. 12 prerušil. Po rane krvavej vody prišli na Egypt žaby (Ex 7,26 n.), od ktorých Egypťanom prešla všetka chuť k jedlu. Izraeliti za krátky čas trpeli núdzu, aby videli, aký veľký trest poslal Boh na ich nepriateľov, potom im pomohol zázračným spôsobom. O jarabiciach pozri Ex 16,12 n. a Nm 11,31 n.)

Kobylky a medený had

5

Bo i keď sa vyrútili na nich zúrivé a divé zvieratá
a keď boli kynožení pohryzením skrútenými hadmi,
predsa tvoj hnev až do konca netrval.

6

Iba pre výstrahu postrašení boli na chvíľu,
ale dostali znak spásy ako upomienku na príkazy tvojho zákona.

7

Lebo kto sa (k nemu) obrátil, zachránený bol, nie skrz to, čo videl,
ale skrze teba, spasiteľa všetkých.

8

Nuž i týmto si našich nepriateľov presvedčil,
že ty si ten, ktorý môžeš z každej biedy vytrhnúť.

(*) (O hadoch a o znamení záchrany, o medenom hadovi, pozri Nm 21,6 n. Medený had bol len znamením, nie on zachraňoval tých, čo sa k nemu obrátili, ale Pán. Svätopisec predpokladá, že sa Egypťania dozvedeli, ako Boh zachraňoval Izraelitov na púšti od hadov.) 9

Veď ich zabíjalo uhryznutie kobyliek a múch,
a nedal sa nájsť liek na záchranu ich života,
pretože si túto trýzeň zasluhovali.

(*) (Uhryznutie kobyliek a pichnutie múch samo osebe azda nebolo smrteľné, ale v Egypte po prvej a druhej rane bolo množstvo rýb a žiab v rozklade, z ktorých muchy a kobylky šírili nákazu a zapríčiňovali smrť.) 10

Tvojich synov však neprevládli ani zuby jedovatých hadov,
lebo tvoja milosrdnosť proti tomu povstala a priniesla im vyzdravenie.

11

Boli totiž uhryznutí (iba) preto, aby pamätali tvoje slová,
skoro však boli zas uzdravovaní,
aby nezabudli celkom na tvoje ustanovenia,
a tak neprišli o tvoje dobrodenia.

(*) (Pre Izraelitov boli hady výstrahou.) 12

Lebo ani zelina, ani náplasť ich nevyliečili,
ale tvoje slovo, Pane, ktoré lieči všetko.

13

Veď ty máš moc nad smrťou i nad životom,
zvádzaš k bránam podsvetia a zasa vyvádzaš.

14

Človek v svojej zlobe môže síce zabiť niekoho,
ale dych (života), čo vyšiel, nemôže už priviesť späť
ani vyslobodiť dušu, ktorá bola odňatá.

(*) (Boh môže vyliečiť i toho, kto je už pri bránach podsvetia, čiže je na smrť chorý, ba môže vzkriesiť aj mŕtveho.) 15

Tvojej ruke však uniknúť je nemožné.

Ľadovec a manna

16

Na bezbožných, ktorí odopreli poznať ťa,
doľahlo tvoje mocné rameno.
Stíhali ich nezvyčajné lejaky, ľadovec, hrozné nečasy
a bil do nich blesk.

17

A čo bolo najčudnejšie, vo vode, čo ináč všetko zaháša,
zúril oheň ešte mocnejšie,
lebo svet je bojovníkom za spravodlivých.

(*) (Oheň, zapálený bleskmi, nevyhasilo ani krupobitie, ani dážď, porov. Ex 9,24.) 18

Občas totiž poľavil bes plameňov,
aby nespálili zvieratá, čo boli poslané proti modlárom,
ale aby sami navidomoči presvedčili sa,
že ich stíha Boží súd.

19

Inokedy zasa vzplanuli i prostred vody silnejšie,
než vzbĺka ináč oheň,
aby znivočili plody modlárskej krajiny.

(*) (Nevieme, o akom príbehu je tu reč. Možno, že sa Egypťania pokúsili ohňom a dymom odstrániť žaby, kobylky a muchy. Keďže rany neprestali, usudzuje svätopisec, že oheň nepálil tieto zvieratá. V. 19 sa vzťahuje na tú istú udalosť, na ktorú verše 16–17.) 20

Miesto toho si ty živil svoj ľud chlebom anjelským,
dával si im z neba hotový chlieb bez práce,
ktorý poskytoval akýkoľvek pôžitok
a spĺňal akúkoľvek chuť.

(*) (Anjelský chlieb je manna, porov. 19,21; Ž 78,24.25; 105,40; Jn 6,31; 1 Kor 10,3. – O manne pozri Ex 16.) 21

Lebo (tento) tvoj dar prejavoval
tvoju nežnú lásku k tvojim deťom.
Prispôsoboval sa chuti toho, čo ho požíval,
premenil sa na to, čo kto chcel.

(*) (Podstata manny sa nemenila, ale každý, kto ju jedol, cítil takú chuť, akú chcel. O tejto vlastnosti manny Pentateuch nehovorí.) 22

Sneh a ľad však odolali ohňu a neroztopili sa,
aby zvedeli, že ten samý oheň,
ktorý v krupobití plápolal
a čo v lejakoch blýskal sa,
zničil nepriateľom úrodu;

23

lenže (oheň) zabudol i na svoju vlastnú moc,
aby sa len spravodliví mohli nasýtiť.

(*) (Manna sa tu volá snehom a ľadom, pretože sa podobala inovati (Ex 16,14; Nm 11,7). Manna sa na slnku rozpustila (Ex 16,21), ale na ohni ju mohli variť alebo piecť (Nm 11,8).) 24

Lebo tvorstvo podriadené tebe, Tvorcovi,
stupňuje svoju moc na trestanie nespravodlivých
a (zasa) ju zoslabuje, aby dobre činila tým, čo dúfajú v teba.

25

Tak aj vtedy slúžilo tvojmu daru, sýtiacemu všetkých,
tým, že sa premieňalo vo všetko
podľa želania tých, čo ho potrebovali.

(*) (Prírodné sily na Boží rozkaz menili svoje sily a účinky podľa toho, ako to bolo potrebné pre tých, ktorým Boh chcel pomáhať.) 26

Lebo tvojim deťom, ktoré miluješ, ó Pane, bolo treba skúsiť,
že nie rozmanité plody živia človeka,
ale tvoje slovo zachováva tých, čo v teba dúfajú.

27

Lebo to, čo neznivočil oheň,
topilo sa priam, len čo ho zohrial letmý slnka lúč,

28

aby bolo známe, že tebe treba dobrorečiť ešte pred východom slnka
a už na úsvite zjavovať sa pred tebou.

29

Lebo nádej nevďačníka roztopí sa ako zimný srieň
a jak nepotrebná voda odtečie.

Kontext   Úvod   Dozadu (Múd 12)   Dopredu (Múd 17)

Obsah