Mud16,1-19,21

Osud Izraelitov a Egypťanov, hl. 16 - 19

Žaby a jarabice

1

Preto boli zaslúžene potrestaní podobnými (tvormi)
a mučilo ich množstvo hávede.

2

Namiesto takého trestu urobil si dobre svojmu ľudu.
Na ich vrúcnu žiadosť dal si im pokrm nevšedný -
jarabice za jedlo,

3

aby tamtí, žiadostiví pokrmu,
pre hnusobu (zvierat) na nich poslaných
stratili aj prirodzenú chuť,
títo však po chvíľkovom strádaní
okúsili pokrm nevšedný.

4

Bolo totiž treba, aby tamtých stihol
neodvratný nedostatok, lebo utlačovali,
týmto bolo treba ukázať len, ako veľmi boli ich nepriatelia trápení.

(*) (Svätopisec pokračuje v porovnávaní osudu Egypťanov a Izraelitov tam, kde ho na konci hl. 12 prerušil. Po rane krvavej vody prišli na Egypt žaby (Ex 7,26 n.), od ktorých Egypťanom prešla všetka chuť k jedlu. Izraeliti za krátky čas trpeli núdzu, aby videli, aký veľký trest poslal Boh na ich nepriateľov, potom im pomohol zázračným spôsobom. O jarabiciach pozri Ex 16,12 n. a Nm 11,31 n.)

Kobylky a medený had

5

Bo i keď sa vyrútili na nich zúrivé a divé zvieratá
a keď boli kynožení pohryzením skrútenými hadmi,
predsa tvoj hnev až do konca netrval.

6

Iba pre výstrahu postrašení boli na chvíľu,
ale dostali znak spásy ako upomienku na príkazy tvojho zákona.

7

Lebo kto sa (k nemu) obrátil, zachránený bol, nie skrz to, čo videl,
ale skrze teba, spasiteľa všetkých.

8

Nuž i týmto si našich nepriateľov presvedčil,
že ty si ten, ktorý môžeš z každej biedy vytrhnúť.

(*) (O hadoch a o znamení záchrany, o medenom hadovi, pozri Nm 21,6 n. Medený had bol len znamením, nie on zachraňoval tých, čo sa k nemu obrátili, ale Pán. Svätopisec predpokladá, že sa Egypťania dozvedeli, ako Boh zachraňoval Izraelitov na púšti od hadov.) 9

Veď ich zabíjalo uhryznutie kobyliek a múch,
a nedal sa nájsť liek na záchranu ich života,
pretože si túto trýzeň zasluhovali.

(*) (Uhryznutie kobyliek a pichnutie múch samo osebe azda nebolo smrteľné, ale v Egypte po prvej a druhej rane bolo množstvo rýb a žiab v rozklade, z ktorých muchy a kobylky šírili nákazu a zapríčiňovali smrť.) 10

Tvojich synov však neprevládli ani zuby jedovatých hadov,
lebo tvoja milosrdnosť proti tomu povstala a priniesla im vyzdravenie.

11

Boli totiž uhryznutí (iba) preto, aby pamätali tvoje slová,
skoro však boli zas uzdravovaní,
aby nezabudli celkom na tvoje ustanovenia,
a tak neprišli o tvoje dobrodenia.

(*) (Pre Izraelitov boli hady výstrahou.) 12

Lebo ani zelina, ani náplasť ich nevyliečili,
ale tvoje slovo, Pane, ktoré lieči všetko.

13

Veď ty máš moc nad smrťou i nad životom,
zvádzaš k bránam podsvetia a zasa vyvádzaš.

14

Človek v svojej zlobe môže síce zabiť niekoho,
ale dych (života), čo vyšiel, nemôže už priviesť späť
ani vyslobodiť dušu, ktorá bola odňatá.

(*) (Boh môže vyliečiť i toho, kto je už pri bránach podsvetia, čiže je na smrť chorý, ba môže vzkriesiť aj mŕtveho.) 15

Tvojej ruke však uniknúť je nemožné.

Ľadovec a manna

16

Na bezbožných, ktorí odopreli poznať ťa,
doľahlo tvoje mocné rameno.
Stíhali ich nezvyčajné lejaky, ľadovec, hrozné nečasy
a bil do nich blesk.

17

A čo bolo najčudnejšie, vo vode, čo ináč všetko zaháša,
zúril oheň ešte mocnejšie,
lebo svet je bojovníkom za spravodlivých.

(*) (Oheň, zapálený bleskmi, nevyhasilo ani krupobitie, ani dážď, porov. Ex 9,24.) 18

Občas totiž poľavil bes plameňov,
aby nespálili zvieratá, čo boli poslané proti modlárom,
ale aby sami navidomoči presvedčili sa,
že ich stíha Boží súd.

19

Inokedy zasa vzplanuli i prostred vody silnejšie,
než vzbĺka ináč oheň,
aby znivočili plody modlárskej krajiny.

(*) (Nevieme, o akom príbehu je tu reč. Možno, že sa Egypťania pokúsili ohňom a dymom odstrániť žaby, kobylky a muchy. Keďže rany neprestali, usudzuje svätopisec, že oheň nepálil tieto zvieratá. V. 19 sa vzťahuje na tú istú udalosť, na ktorú verše 16–17.) 20

Miesto toho si ty živil svoj ľud chlebom anjelským,
dával si im z neba hotový chlieb bez práce,
ktorý poskytoval akýkoľvek pôžitok
a spĺňal akúkoľvek chuť.

(*) (Anjelský chlieb je manna, porov. 19,21; Ž 78,24.25; 105,40; Jn 6,31; 1 Kor 10,3. – O manne pozri Ex 16.) 21

Lebo (tento) tvoj dar prejavoval
tvoju nežnú lásku k tvojim deťom.
Prispôsoboval sa chuti toho, čo ho požíval,
premenil sa na to, čo kto chcel.

(*) (Podstata manny sa nemenila, ale každý, kto ju jedol, cítil takú chuť, akú chcel. O tejto vlastnosti manny Pentateuch nehovorí.) 22

Sneh a ľad však odolali ohňu a neroztopili sa,
aby zvedeli, že ten samý oheň,
ktorý v krupobití plápolal
a čo v lejakoch blýskal sa,
zničil nepriateľom úrodu;

23

lenže (oheň) zabudol i na svoju vlastnú moc,
aby sa len spravodliví mohli nasýtiť.

(*) (Manna sa tu volá snehom a ľadom, pretože sa podobala inovati (Ex 16,14; Nm 11,7). Manna sa na slnku rozpustila (Ex 16,21), ale na ohni ju mohli variť alebo piecť (Nm 11,8).) 24

Lebo tvorstvo podriadené tebe, Tvorcovi,
stupňuje svoju moc na trestanie nespravodlivých
a (zasa) ju zoslabuje, aby dobre činila tým, čo dúfajú v teba.

25

Tak aj vtedy slúžilo tvojmu daru, sýtiacemu všetkých,
tým, že sa premieňalo vo všetko
podľa želania tých, čo ho potrebovali.

(*) (Prírodné sily na Boží rozkaz menili svoje sily a účinky podľa toho, ako to bolo potrebné pre tých, ktorým Boh chcel pomáhať.) 26

Lebo tvojim deťom, ktoré miluješ, ó Pane, bolo treba skúsiť,
že nie rozmanité plody živia človeka,
ale tvoje slovo zachováva tých, čo v teba dúfajú.

27

Lebo to, čo neznivočil oheň,
topilo sa priam, len čo ho zohrial letmý slnka lúč,

28

aby bolo známe, že tebe treba dobrorečiť ešte pred východom slnka
a už na úsvite zjavovať sa pred tebou.

29

Lebo nádej nevďačníka roztopí sa ako zimný srieň
a jak nepotrebná voda odtečie.

Rana tmy a ohnivý stĺp

1

Lebo veľké sú a nevyspytateľné tvoje súdy.
Preto poblúdili duše neukáznené.

2

Pohanom totiž, čo sa domnievali, že svätý ľud môžu držať v porobe,
bolo treba ležať obklopeným tmou a poviazaným dlhou nocou,
uväzneným pod svojimi strechami
a vylúčeným z večnej prozreteľnosti.

(*) (Egypťania chceli spútať Izraelitov, preto ich spútala dlhá tma, že sa nemohli pohnúť z domov, porov. Ex 10,23.) 3

Kým sa totiž nazdávali, že sú so svojimi skrytými hriechmi schovaní
pod tmavým závojom zabudnutia,
boli rozohnaní, predesení hrozne,
príšerami strašení.

(*) (Tri dni trvajúca tma bola plná hrôzy a vidín.) 4

Ani najtajnejší kútik, v ktorom boli skrytí,
neochraňoval ich od strachu,
lebo ich obkľučovali zvuky desivé.
Aj temné postavy zjavovali sa im so zachmúrenými tvárami.

(*) ("Temné postavy", mátohy, si Egypťania, pravda, len predstavovali v tme.) 5

Nijaká moc ohňa im nemohla dať svetlo,
ani bleskotné hviezd plamene
nevedeli osvetliť tú hroznú noc.

6

Svietil im len oheň, horiaci sám od seba a plný postrachu.
Keď tento zjav zmizol,
v hrôze pokladali to, čo videli,
ešte za horšie, než bolo.

7

Hókusy ich čarodejníckeho umenia tu boli bezmocné,
hanebne sa osvedčila skúška pre ich chvastanie sa vedou.

(*) (Čarodejníci mali príležitosť ukázať, čo vedia, mali odstrániť tmu, ale skúška sa skončila hanebne – tmu sa im nepodarilo odstrániť.) 8

Lebo tí, čo sľúbili, že z chorej duše vypudia i strach, i zmätok,
na smiešny strach ochoreli sami.

9

I keď ich nestrašilo nič také hrozné,
boli takí poplašení prebehnutím hávede a hadím sipotom,

10

že sa temer zachádzali od hrôzy.
Neodvážili sa ani hľadieť do vzduchu,
ktorému sa predsa nedá vyhnúť nijako.

11(10)

Zloba sama o sebe je zbabelá. Dokazuje to tým, že sama sa odsúdi.
Vždy si domýšľa to najhoršie
pod nátlakom zlého svedomia.

(*) (Zlé svedomie všade vidí strašidlá.) 12(11)

Báť sa totiž nie je iné,
ako vzdať sa prostriedkov, čo poskytuje zdravá úvaha.

13(12)

Čím menšia je vnútri nádej na pomoc,
tým väčšie trápenie vidí strach pre neznalosť príčiny.

14(13)

Tí však, ktorí onej noci, ozaj bezmocnej,
ktorá prišla z hĺbok bezmocného podsvetia,
spali spánkom rovnakým,

15(14)

boli jednak prenasledovaní strašnými prízrakmi,
jednak boli ochromení malomyseľnosťou,
lebo ich náhle a nečakane strach zachvátil.

(*) (Svätopisec hovorí o čarodejníkoch.)
16(15)

Takto teda každý klesol tam, kde bol,
zavretý bol ako väzeň do žalára bez závor.

17(16)

Či už to bol roľník a či pastier,
alebo v samote zamestnaný robotník,
musel sa podrobiť nevyhnutnej nutnosti, prekvapený temnotou.

18(17)

Všetci boli jednou reťazou tmy spútaní.
Či to bol šelestiaci van vetra,
či ladný spev vtáčat v húšti konárov,
či huk prudko valiacej sa vody

19(18)

a či hrozný hrmot rútiacich sa skál,
abo neviditeľný beh skákajúcej zveri,
či ryk šeliem revúcich,
a či z horských dutín ozývajúca sa ozvena -
všetko naplňovalo ich ľakom ochromujúcim.

20(19)

Lebo celý svet bol ožiarený jasným svetlom
a nehatene mohol venovať sa prácam;

(*) (Porov. Ex 10,23.) 21(20)

iba nad nimi sa prestierala ťažká noc,
obraz temnôt, ktoré ich raz mali pohltiť.
Sami si však boli väčšmi na ťarchu než táto tma.

(*) (Egyptská tma bola predobrazom večnej tmy, do ktorej sa hriešnici dostanú.)
1

Lenže tvoji svätí prebývali v najjasnejšom svetle.
Tamtí síce počuli ich hlas, no nevideli postavy
a blahoslavili ich, hoci predtým trpeli i oni.

(*) (Izraeliti neboli v tme (Ex 10,23).) 2

Vďační boli za to, že sa nepomstili na nich,
hoci predtým nakladali s nimi zle,
a odprosovali ich za svoje nepriateľstvo.

3

Miesto toho dal si im stĺp ohňom blčiaci
ako vodcu na neznámej ceste,
za neškodné slnko na povestnej púti.

(*) (O ohnivom stĺpe pozri Ex 13,21 n.; 14,19 n.; 40,38; Nm 9,17 n.; Ž 78,14; 105,39.) 4

Lebo tamtí zaslúžili veru, aby boli olúpení o svetlo a vo tme držaní,
pretože držali v zajatí tvojich synov,
skrze ktorých svet mal dostať neporušiteľné svetlo zákona.

(*) (Aj proroci predpovedali, že svet dostane Boží zákon prostredníctvom Izraela; Iz 2,2 n.; Mich 4,1 n. atď.; porov. Mt 5,17; Sk 2,4 n. Zákon, ktorý Boh dal Izraelitom na hore Sinaj (tóra), častejšie sa prirovnáva svetlu: Prís 6,23; Ž 19,9; 119,105; Iz 2,5.)

Egyptskí prvorodení

5

Pretože si umienili pozabíjať nemluvňatá svätých
a že bolo vyložené jedno dieťa, ale zachránené,
za trest si im odňal veľa detí
a vo veľkej vode zhubil si ich všetky napospol.

(*) (O zabíjaní dietok Izraelitov pozri Ex 1,15 n.22. Vyložené a zachránené dieťa bol Mojžiš; dietky zahubené vo veľkej vode bolo egyptské vojsko, ktoré zahynulo v Červenom mori.) 6

Tá noc bola našim otcom oznámená vopred,
aby boli dobrej mysle,
keď jasne videli, akým uverili prísahám.

(*) (Boh už Abrahámovi predpovedal útlak v Egypte a vyslobodenie (Gn 15,13; porov. Gn 22,16–18; 26,3; Ex 13,5; 32,13; 33,1). Izraeliti v Egypte vopred vedeli o záhube egyptských prvorodencov, ktorí v tú hroznú noc pomreli, porov. Ex 11,4–7; 12,21–23.) 7

Tvoj ľud teda očakával
oslobodenie spravodlivých a zánik nepriateľov.

8

Lebo čím si protivníkov trestal,
tým si práve oslávil nás, keď si nás povolal.

(*) (Boh volá Izraelitov z Egypta k sebe, do svojich služieb v zasľúbenej zemi.) 9

Lebo sväté deti dobrých prinášali skryte obetu,
jednomyseľne sa zaviazali pred Božím zákonom,
že ten istý údel, dobrý i zlý, rovnako znášať budú,
a už zaspievali sväté piesne otcov dopredu.

(*) (V tú noc, keď anjel záhuby usmrcoval egyptských prvorodených, Izraeliti vo svojich domoch, teda "skryte", obetovali veľkonočného baránka. Bol to Boží zákon, ktorému sa všetci Izraeliti podrobili a uzhodli sa, že v slasti i v strasti budú všetci úzko spolupatriť. Exodus nehovorí, žeby pri prvom slávení veľkonočného baránka Izraeliti boli spievali žalmy. Ale z neskorších správ aj z tohto miesta Knihy múdrosti vieme, že sa pri slávení tejto večere spievali chválospevy (2 Krn 30,21).) 10

Na odvetu zaznel neladný krik nepriateľov
a sem-tam sa niesol nárek za oplakávanými dietkami.

11

Trest rovnako stihol otroka i pána,
poddaný to isté trpel ako kráľ.

12

Všetci bez výnimky mali mŕtvych
na rovnaký spôsob smrti bez počtu.
Živí nestačili pochovávať mŕtvych,
keďže jedným razom bol zničený najvzácnejší diel ich potomstva.

13

Lebo tí, čo nechceli nič veriť pre čarodejstvá,
museli teraz pri záhube prvorodených
uznať, že (ten) ľud je synom Božím.

(*) (Egyptskí čarodejníci vedeli svojimi čarami napodobniť niektoré rany (Ex 7,11.22; 8,3), preto neverili, že by Izrael mal nejaké poslanie od Boha; až pri poslednej rane, pri záhube prvorodených uznali, že Izrael je Božím synom (porov. Ex 4,22 n.; Oz 11,1; Jer 31,9–20).)
14

Veď kým všetko objímalo hlboké ticho
a noc v rýchlom behu došla do polovice,

15

zoskočilo tvoje všemohúce slovo z neba, z kráľovského trónu,
ako tvrdý bojovník
doprostriedka zeme, odsúdenej na záhubu.

(*) ("Slovo" Božie je tu len Boží rozkaz, ktorým sa nariaďuje smrť prvorodených v "zemi odsúdenej na záhubu", v Egypte.) 16

Nieslo ostrý meč: tvoj rozkaz nezvratný;
vykročilo a smrť nieslo všade.
Dotýkalo sa neba, i keď kráčalo po zemi.

17

Vtedy ich naskutku naľakali v snách hrozné vidiny
a pojal ich nečakaný strach.

18

Jeden polomŕtvy klesol tu a iný tam
a dal jasne vedieť svojej smrti príčinu.

19

Lebo strašidelné sny im toto zvestovali popredku,
aby nezhynuli, pokým nezvedia,
prečo im také zlo treba pretrpieť.

(*) (V Ex 12,29 n. sa o snoch prvorodencov nič nehovorí.)
20

Skúška smrti, pravda, dotkla sa aj spravodlivých;
veľké množstvo zahynulo na púšti,
ale hnev pridlho netrval.

21

Lebo ihneď vstúpil bezúhonný muž za nich na bojisko
zbrojou svojho úradu,
modlitbou a zmiernym tymianom;
postavil sa hnevu na odpor a tej biede koniec urobil.
Ukázal tým, že je tvojím sluhom.

22

Zdolal hnev nie silou tela ani mocou zbroje,
ale slovom podmanil si toho, ktorý trestal,
tým, že mu pripomenul zmluvy dané otcom, potvrdené prísahou.

23

Lebo keď už mŕtvi krížom-krážom na hromade ležali,
postavil sa doprostred a preťal hnev,
a tak zamedzil mu cestu, ktorá viedla k živým.

24

Celý svet bol totiž na splývacom rúchu (jeho),
slávne (mená) otcov na štvorrade vytesaných kameňov.
Na korune jeho hlavy bola tvoja veleba.

25

Tomu vyhol, toho sa bál kárateľ,
lebo už aj skúška hnevu sama stačila.

(*) (Aj Izraeliti hynuli na púšti hromadne, ale bola to iba skúška, ktorá rýchle pominula, lebo veľkňaz Áron uprosil Boha. Veľkňaz sa predstavuje ako bojovník, bojujúci zbraňami svojho úradu – modlitbou a kadidlom. Áron sa postavil medzi hromady mŕtvol a medzi živých Izraelitov a svojou modlitbou a obetou zamedzil šírenie nákazy. Veľkňazovo dlhé, tmavomodré rúcho (meíl) predstavovalo celý svet. Nevieme presne prečo. Azda preto, že v tom čase veľkňaz Izraela bol jediným veľkňazom pravého Boha na svete, zastupoval teda naozaj celý svet. Ale veľkňaz predstavoval aj vyvolený národ, pretože na náprsenke (chóšen) mal v štyroch radoch dvanásť drahokamov a na každom z nich bolo meno jedného z dvanástich Jakubových synov, podľa ktorých sa volalo dvanásť kmeňov izraelských. Konečne predstavoval veľkňaz aj samotnú velebnosť Boha, lebo na svojej veľkňazskej čiapke mal na čele zlatú tabuľku s vyrytými slovami: "Kódeš lejahwe" (Zasvätený Pánovi). Preto bola sila veľkňazovej modlitby veľká a zastavila nákazu medzi Izraelitmi. Pozri Nm 16,41–50 Vulg.)

Červené more

1

Na bezbožných však neľútostný hnev dopadal až dokonca,
bo predvídal budúce ich skutky,

(*) (Boh predvídal budúce správanie sa Egypťanov, že oľutujú prepustenie Izraelitov a budú ich svojím vojskom prenasledovať.) 2

totiž, že hoc sami nástojili na ich odchode
a rýchle ich posielali preč,
zmenia svoje zmýšľanie a prenasledovať ich budú.

3

Ešte boli zamestnaní smútočnými obradmi,
ešte nariekali nad hrobmi zomrelých,
keď sa ináč, nerozumne, rozhodli;
a tých, ktorých úpenlivo posielali preč,
prenasledovali ako utečencov.

4

Zaslúžený osud totiž poháňal ich k tomu koncu
a dal im zabudnúť na to, čo sa prihodilo,
aby doplnili trest, čo chyboval ich súženiam,

(*) (K mukám desiatich rán, ktoré pretrpeli, chýbala Egypťanom ešte záhuba vojska v Červenom mori.) 5

aby tvoj ľud prekonal (svoj) nevídaný prechod,
tamtí však by našli neslýchanú smrť.

6

Lebo všetko tvorstvo sa pretváralo znova vo svojej podstate,
aby poslúchalo celkom osobitné príkazy,
aby tvoje deti boli zachované neporušene.

(*) (Aby Izraeliti mohli prejsť cez more, dostali tvory na čas prechodu iné vlastnosti, než mali pôvodne.) 7

Bolo vidieť oblak, ktorý zatieňoval tábor,
a tam, kde prv voda bola, vynoriť sa suchú zem,
nehatenú cestu z Červeného mora,
zeleňajúcu sa pažiť z prúdu dravého;

8

a keď cez ňu prešli, celý národ rukou tvojou chránený,
uvideli neslýchané zázraky.

9

Veď sa pásli ako paripy,
poskakovali jak baránky
a teba velebili, Pane, ako svojho záchrancu.

(*) (Rozumej: Izraeliti boli plní radosti ako kone a baránky na paši. Chválospev, ktorý spievali, pozri Ex 15,1 n.) 10

Veď sa ešte pamätali na to, čo sa stalo, pokiaľ boli v cudzine,
ako muchy neliahli sa zo zvierat, lež zo zeme
a jak miesto vodných zvierat vychrlila rieka množstvo žiab.

11

Neskôr videli i nový spôsob vzniku vtákov,
keď ich zmohla žiadostivosť bažiť po lahôdkach,

12

pretože k ich ukojeniu jarabice vystúpili z mora.

(*) (Keď chcel Boh Egypťanov trestať a Izraelitom pomôcť, muchy sa liahli zo zeme, žaby z vody. Týmto obrazom chce svätopisec živo predstaviť ne– obyčajné množstvo múch a žiab.)
13

Ale tresty na hriešnikov neprišli
bez predchádzajúcich výstrah strašným blýskaním.

(*) (Červené more sa zavrelo nad egyptským vojskom, keď Mojžiš na Boží rozkaz vystrel nad ním svoju palicu (Ex 14,26 n.). Ale Boh už predtým búrkou upozornil Egypťanov na nešťastie, ktoré ich čaká v mori (Ex 14,24).) 14(13)

Spravodlivo veru znášali trest za svoju zločinnosť,
lebo veľmi rozhorčenou nenávisťou správali sa voči cudzincom.
Tamtí totiž iba odopreli prijať neznámych, čo prišli k nim,
títo si podrobovali za otrokov hostí, ktorí im dobro preukázali.

(*) (Egypťania nenávideli cudzích Izraelitov, hoci im Izraelita Jozef kedysi preukázal neobyčajné dobrodenia.) 15(14)

A to nie je všetko! Lebo
- za čo dozaista s ohľadom potrestaní budú -
tamtí prijali hneď od začiatku cudzích nepriateľsky,

16(15)

títo však ich prijímali s oslavou,
a keď im už zaistili práva občianske,
utlačovali ich preukrutnými robotami.

17(16)

Teraz boli bití slepotou takisto
ako tamtí pri dverách spravodlivého,
keď boli zahalení nepreniknuteľnou tmou
a keď každý hľadal prístup k svojim dverám.

(*) (Svätopisec prirovnáva Egypťanov Sodomitom. Títo neprijali Lota a jeho spoločníkov, ale pri súde predsa len bude možno brať na nich ohľad, pretože to boli cudzinci, ku ktorým sa zachovali neľudsky (Gn 19,4 n.). Ale Egypťania prijali Izraelitov s veľkými oslavami (Gn 45,18–20), dali im aj rovnoprávnosť a osobitnú krajinu (Gn 47,5 n.), potom ich však zotročovali. Sodomiti boli potrestaní slepotou, keď sa chceli na Lotových spoločníkoch dopustiť neprávosti (Gn 19,11). Egyptská tma sa tiež rovnala slepote.)

Doslov

18(17)

Veď sa živly pretvárajú samy v sebe,
ako tóny na citare menia druh nápevu,
ale ich zvuk ostáva vždy rovnaký.
Pozorovaním sa toto môže nepochybne porozumieť z toho, čo sa stalo.

(*) (Ako hudobník zamieňa a spája zvuky rozličných strún, podobne Boh, ak chce pomocou tvorov robiť mimoprirodzené zázraky, ani nemusí meniť podstatu vecí, len ich vždy ináč usporiada, o čom sa možno presvedčiť, keď uvážime zázraky, ktoré sa stali pri východe Izraelitov z Egypta. Svätopisec to v nasledujúcich veršoch niekoľkými príkladmi dokáže.) 19(18)

Lebo živočíchy suchozemské premieňali sa na vodné živočíchy
a čo prv plávali, vychádzali na zem.

(*) ("Suchozemské živočíchy" možno rozumieť len o zvieratách Izraelitov, ktoré, keď prechádzali cez Červené more, chodili na miestach, kde bývali len zvieratá vodné. Vodné zvieratá, čo vystúpili na zem, sú žaby.) 20(19)

Oheň prevyšoval svoju vlastnú silu vo vode,
a voda zabúdala na svoju hasivosť.

(*) (Pozri 16,16–24. Začiatok verša 21 rozumej: Plamene nespálili krehké telá zvierat, ktoré sa do nich (do plameňov) dostali. – Ľadovcu podobný pokrm z neba je manna.) 21(20)

Plamene zas nestravovali
krehké telá zvierat,
ktoré sa do nich dostali,
ani sa neroztápal tak ľahko roztopiteľný nebeský pokrm,
ľadu podobný.

Kontext   Úvod   Dozadu (Múd 15)   Dopredu (Sir 1)

Obsah