Mud4,20-5,23
20

S bázňou prídu vtedy, keď budú sa vypočítavať ich hriechy,
a ich neprávosti ich usvedčia z očí do očí.

Súd. Dôvera dobrých, nárek hriešnikov

1

Vtedy sa spravodlivý postaví s veľkou dôverou
pred tvárou tých, čo ho sužovali (kedysi)
a čo znevažovali jeho námahy.

 2

Keď to uzrú, zmocní sa ich strašná hrôza,
zmeravejú z nečakanej spásy.

 3

Navzájom si budú vravieť s ľútosťou,
zo skľúčenej duše horekovať budú:
"To tento bol, ktorého sme vysmievali kedysi,
zasypávali ho posmechom, my blázni!

 (*) (Ľútosť hriešnikov je neskorá, a preto už neúčinná.) 4

Nazdávali sme sa, že jeho život je šialenstvom
a že jeho koniec je potupný.

 (*) (Porov. 2,13.16.18.) 5

A hľa, veď ho medzi Božích synov pripočítali
a má údel medzi svätými!

 6

A tak teda my sme zišli z cesty pravdy
nám nesvietilo svetlo spravodlivosti
a nám slnko nevychádzalo.

 7

Pechorili sme sa na chodníkoch neresti a záhuby,
poprechádzali sme púšte neschodné,
ale cestu Pána sme nepoznali.

 8

Čo nám pomohla namyslenosť?
Čo nám osožilo imanie s vystatovaním?

 9

Toto pominulo všetko ako tieň,
tak ako letmá zvesť.

 10

Ako loď, čo brázdi rozvlnené more,
keď prešla, stopy po nej nenájdeš
ani znaku na vlnách po jej kormidle;

 11

alebo ako keď vtáča vzduchom preletí,
nemožno nájsť nijaký znak, kade letelo:
iba šumom krídel udiera ľahký vzduch
a rozráža ho silou pískania,
máva krídlami a razí si cestu pred sebou,
ale potom niet znaku po jeho prelete;

 12

alebo ako keď sa šíp vystrelí do cieľa,
preťatý vzduch sa hneď zleje dovedna,
takže jeho dráhu nepoznať:

 13

Tak sme aj my - (sotva) narodení - zomreli;
nemohli sme ani náznak čnosti ukázať,
lež vo svojej zlobe boli sme schvátení."

 (*) (Hriešnikov už nie to trápi, že život bol krátky (porov. 2,1 n.), ale že neostalo po ňom nijakej stopy. – Po 13. verši Vulg ešte vsúva jeden verš: "takto vravia v pekle tí, čo zhrešili", preto je vo Vulg číslovanie veršov trocha odchylné. Verš je len neskorším dodatkom, v pôvodine ho niet.) 14(15)

Áno, nádej hriešnika je ako pleva, ktorú vietor odnáša,
ako tenká pena, rozohnaná víchricou,
sťa dym, ktorý vietor odveje;
mizne ako rozpomienka na hosťa jednodenného.

(*) (Slovo "pena" (grécky "achné") čítame s Vulgátou. Pôvodina má: "inovať" (grécky "pachné"). Aj miesto slova "pleva" (gr. "chnús") čítajú mnohé grécke kódexy "popol", "prach" (gr. "chús"). Zmysel je vždy rovnaký, ale slová, ku ktorým sme sa priklonili, zdajú sa nám najvýstižnejšie.)

Odmena a trest

15(16)

Spravodliví žijú naveky.
V Pánovi je ich odmena
a starosť o nich má Najvyšší.

 16(17)

Preto prijmú skvostné kráľovstvo,
z Pánovej ruky krásnu korunu,
lebo svojou pravicou ich bude kryť,
svojím ramenom ich bude chrániť.

 (*) (Opisuje sa večná odmena a sláva spravodlivých.) 17(18)

Za výzbroj si vezme svoju horlivosť,
tvorstvo použije za zbraň na potrestanie nepriateľov.

 18(19)

Oblečie si ako pancier spravodlivosť,
ako šišak si nasadí pravdivý súd,

 19(20)

svätosť vezme za nepremožiteľný štít,

 20(21)

za britký meč naostri si hnev:
Celý svet s ním pôjde proti bláznom do boja.

 21(22)

Blesky dobre cielené biť budú,
páliť budú z mrakov k cieľu ako z kuše dobre napätej,

 22(23)

z praku budú fŕkať krúpy plné jedovatosti,
rozzúri sa morská voda proti nim,
rozbesnené rieky ich zaplavia.

 23(24)

Postaví sa proti nim dych Všemohúceho,
rozpráši ich ako víchrica.
Tak hriech obráti v púšť celý svet.
Takto zločin povyvracia panovnícke tróny.

 (*) (Do boja proti hriešnikom zapojí Boh celé tvorstvo. Oblaky sa predstavujú ako kuša, z ktorej miesto šípov rachotia blesky. Ale Boh už tu na zemi podobným spôsobom bojuje proti hriešnikom. Stačí jedno Pánovo slovo, ba jeden dych (v. 23; porov. Iz 11,4; Jób 4,9), živly sa rozzúria a spustošia zem. Boh týmito zákrokmi tresce hriech, nezákonnosť; je to teda hriech, ktorý pustoší zem.)
Kontext   Úvod   Dozadu (Múd 3)   Dopredu (Múd 6)

Obsah