Navzájom si budú vravieť s ľútosťou,
zo skľúčenej duše horekovať budú:
"To tento bol, ktorého sme vysmievali kedysi,
zasypávali ho posmechom, my blázni!

Nazdávali sme sa, že jeho život je šialenstvom
a že jeho koniec je potupný.

A hľa, veď ho medzi Božích synov pripočítali
a má údel medzi svätými!

A tak teda my sme zišli z cesty pravdy
nám nesvietilo svetlo spravodlivosti
a nám slnko nevychádzalo.

Pechorili sme sa na chodníkoch neresti a záhuby,
poprechádzali sme púšte neschodné,
ale cestu Pána sme nepoznali.

Čo nám pomohla namyslenosť?
Čo nám osožilo imanie s vystatovaním?

Toto pominulo všetko ako tieň,
tak ako letmá zvesť.

Ako loď, čo brázdi rozvlnené more,
keď prešla, stopy po nej nenájdeš
ani znaku na vlnách po jej kormidle;

alebo ako keď vtáča vzduchom preletí,
nemožno nájsť nijaký znak, kade letelo:
iba šumom krídel udiera ľahký vzduch
a rozráža ho silou pískania,
máva krídlami a razí si cestu pred sebou,
ale potom niet znaku po jeho prelete;

alebo ako keď sa šíp vystrelí do cieľa,
preťatý vzduch sa hneď zleje dovedna,
takže jeho dráhu nepoznať:

Tak sme aj my - (sotva) narodení - zomreli;
nemohli sme ani náznak čnosti ukázať,
lež vo svojej zlobe boli sme schvátení."