* Keď odviedli Izrael do zajatia a Jeruzalem ostal opustený, sedel Jeremiáš v plači a týmito žalospevmi nariekal nad Jeruzalemom. Zatrpknutou dušou si vzdychol, zakvílil a prehovoril: (*) (Úvodný verš, ktorý obsahuje poznámku o vzniku Nárekov, prekladáme z Vulg. V pôvodine ho niet, ani nepatrí k pôvodnému dielu. Je i v LXX, no trocha kratší.)
Prvá elégia
Alef 1Ach, ako sedí osamelé mesto
(kedysi) plné ľudu,
postihol osud vdovy
paniu národov,
kňažná medzi krajinami
ostala poplatnicou.
Prehorko plače v noci,
líca má zaslzené,
niet, kto by ju potešil
zo všetkých jej milencov;
priatelia, tí ju opustili,
prešli k jej nepriateľom.
Pod nátlakom sa sťahoval Júda,
vo veľkom nevoľníctve;
uprostred národov býva,
spočinku nenachodí.
Dochytili ho stíhači
zbitého útrapami.
Cesty Siona smútia,
že niet pútnikov na sviatky:
brány má všetky spustnuté.
Žalostia jeho kňazi,
jeho panny sú skľúčené
a on? - ach, trpko mu je!
Jeho odporci triumfujú,
jeho nepriatelia sú šťastní,
pretože Pán ho skľúčil
pre množstvo jeho hriechov.
Dietky mu ženie do zajatia
pred sebou utláčateľ.
Sionskú dcéru opustila
všetka jej nádhera,
jej kniežatá sú sťa jelene,
čo pastvu nenachodia,
čo bezvládne sa vlečú
pred tvárou stíhača.
Jeruzalem spomína na dni
plaču a biedy,
(na všetky svoje skvosty,
ktoré mal od dávnych dní);
keď mu ľud padal rukou nepriateľa
a nemal pomocníka,
nepriateľ sa naň díval, smial sa
jeho záhube.
Pochybil Jeruzalem veľmi,
preto sa stal odporným,
opovrhli ním všetci ctitelia,
keď uzreli jeho hanbu,
on sám však vzdychá,
odvracia sa preč.
Škvrny sú na jeho vlečkách,
na následky si nespomenul
a poklesol úžasne,
nemá tešiteľa.
"Na moju biedu pozri, Pane,
nepriateľ ma, hľa, premohol!"
Jeho nepriateľ vystrel ruku
na všetky jeho skvosty;
hej, videl, ako do svätyne
vniká mu ľud pohanský,
ktorému zakázal si vkročiť
do svojho zhromaždenia.
Všetok jeho ľud kvíli,
hľadajú chlieb;
svoje skvosty dali za jedlo,
aby sa do nich vrátil život.
"Pozriže, Pane, zhliadni,
aký som znevážený."
"Všetci, čo prechádzate cestou,
pozrite a viďte,
či je bôľ ako môj bôľ,
ktorým som postihnutý,
ktorým ma poranil Pán
v deň pále svojho hnevu!
Z výsosti poslal oheň
do mojich kostí a pokarhal ma,
pred moje nohy rozostrel sieť
a nazad ma odohnal,
spravil ma spustošeným,
nemocným po celý deň.
Spriahnuté je jarmo mojich vín,
sú popletené v jeho ruke,
presahujú mi šiju,
klesá mi sila.
Pán ma vydal do rúk,
nemôžem povstať.
Pán zavrhol všetkých vodcov
v mojom strede,
vyhlásil proti mne sviatok,
aby zlomil moju mlaď.
Pán šliapal v lise
panenskú dcéru Júdovu.
Pre toto ja plačem,
oko mi roní vlahu,
lebo sa vzdialil ten, čo teší,
čo by mi vrátil život.
Moji synovia zhynuli,
veď nepriateľ zvíťazil!"
Sion rozpína ruky,
potešiteľa nemá.
Pán vzbudil proti Jakubovi
jeho susedných nepriateľov,
i stal sa Jeruzalem
medzi nimi odporným.
"On, Pán je spravodlivý,
veď som vzdoroval jeho slovám.
Počujže, každý národ,
a pozri moju bolesť:
panenky moje i junáci
odišli do zajatia.
Volal som svojich milých,
ale tí ma zradili;
kňazi a moji starci
zahynuli v meste,
pretože si hľadali jedlo,
aby si udržali život.
Pozriže, Pane, je mi krušno,
búri sa moje vnútro,
srdce sa vo mne zviera,
hej, veľmi som sa vzpieral;
meč zbíja vonku,
vnútri mám tiež smrť.
Počuli, že ja vzdychám,
potešiteľa nemám,
odporci počuli moju skazu,
tešili sa, že si ty konal,
priviedol si ohlásený deň.
Nech ich stihne to, čo mňa!
Nech príde k tebe všetka ich zlosť,
potom však urob s nimi,
ako si spravil so mnou
pre všetky moje hriechy!
Množstvo je mojich vzdychov
a srdce mi je choré."
Druhá elégia
Alef 1Ako len zatemnil svojím hnevom
Pán dcéru Siona;
pohodil z neba na zem
okrasu Izraela,
podnožia svojho si nevšimol
v deň svojho hnevu.
Zničil Pán bez milosti
všetky nivy Jakuba,
v svojom hneve zlámal
pevnosti Júdovej dcéry,
zneuctil, hodil na zem
jej ríšu a kniežatá.
V žeravom hneve zlámal
všetku moc Izraela,
svoju pravicu odtiahol späť
pred tvárou nepriateľa,
zahorel proti Jakubovi ako plameň,
čo hlce dookola.
Kušu si šliapal sťa odporca,
vzmužil sa ako nepriateľ;
čo oku lahodilo, zabil všetko
v šiatri dcéry sionskej.
Ako oheň vylial svoj hnev
…
Rovný nepriateľovi bol Pán,
zahubil Izrael,
jeho paláce zničil všetky,
zrúcal jeho pevnosti;
u júdskej dcéry tak rozmnožil
stenanie, stony.
Akoby bol sad, strhol mu plot,
zničil jeho zbor,
zabudnúť dal Pán na Sione
sobotu a zbor,
zavrhol v prudkom hneve
kráľa i kňaza.
Odvrhol Pán svoj oltár,
svätyňu si znesvätil,
nepriateľovi vydal do rúk
pevnosti jej palácov.
Robili krik v dome Pánovom
ako v deň zhromaždenia.
Rozváľať zamýšľal Pán
hradby dcéry sionskej,
roztiahol povraz, neodtiahol
si ruky od ničenia;
vrhol do žiaľu hradby aj múr,
čo hynuli spolu.
Brány mu padli na zem,
zničil a zlámal jeho závory,
jeho kráľ aj kniežatá sú medzi národmi.
Zákona nieto,
prorokom tiež sa nedostalo
videnie Pánovo.
Na zemi sedeli a zamĺkli
sionské dcéry i starci.
Na hlavu sypali si popol,
odiali si vrecoviny;
k zemi si ovesili hlavy
panny Jeruzalema.
"Oči mám zoslabnuté od sĺz,
vnútro mám rozbúrené,
pečeň sa mi na zem rozteká
pre skazu dcéry môjho ľudu,
že nemluvňa i dojča
hynú na uliciach mesta."
Vraveli svojim matkám:
"Kdeže je obilie a víno?",
keď ako prebodnuté mreli
na uliciach mesta,
keď si dušu vydýchli
do lona svojich matiek.
K čomu ťa pripodobním? K čomu prirovnám,
dcéra jeruzalemská?
K čomu ťa primeriam? Ako ťa poteším,
sionská dcéra, panna?
Tvoja zlomenosť je veľká ako more,
ktože ju zhojí?
Tvoji proroci videli tvoju
márnosť a hlúposť,
tvoj zločin neodhaľovali,
aby ti obrátili osud,
ale zreli ti zrenia
daromné, klamné.
Tlieskajú nad tebou do dlaní
všetci, čo idú cestou,
kývajú hlavou, vypiskujú
jeruzalemskú dcéru:
"Toto je mesto vrcholnej vraj krásy
a rozkoš celej zeme?"
Ústa si otvárali proti tebe
všetci tvoji odporci,
pískali, škrípali zubami,
vraveli: "Pohlťme ho!
Toto je deň, čo sme čakali,
dočkali, uvideli sme ho."
Spravil Pán, čo si zaumienil,
splnil svoje slovo,
ustanovené odpradávna.
Strhol a neľutoval;
nad tebou rozradostil nepriateľov,
vztýčil roh svojich protivníkov.
Zo srdca volaj k Pánovi,
sionská dcéra, panna;
sťa potok nech ti tečú slzy
vo dne i v noci;
nedaj si odpočinku,
nech ti neustáva zrenica!
Povstaňže, kvíľže v noci
začiatkom nočných bdení;
vylej si srdce ako vodu
pred Pánovou tvárou,
k nemu si dvíhaj ruky
za život svojich detí,
(ktoré hynú od hladu
na rohoch všetkých ulíc).
Pohliadni, Pane, pozri,
s kým si to tak naložil!
Či majú ženy jesť vlastný plod?
Dojčence, ktoré varovali?
V Pánovej svätyni má byť
zabitý kňaz i prorok?
Na zemi ležia na uliciach
chlapček i starec,
panenky moje, junáci tiež
pod mečom padli.
V deň svojho hnevu si zabíjal,
porážal bez milosti.
Zvolal si ako v deň sviatočný
proti mne hrôzy zo všetkých strán.
V deň Pánovho hnevu neušiel nik,
ani sa nezachránil.
Tých, čo som láskal, vychovával,
zničil môj nepriateľ.
Tretia elégia
Alef 1Som muž, čo skúsil biedu
pod prútom jeho hnevu.
Vohnal a voviedol ma
do temnôt, kde svetla niet.
Na mňa len dvíha zase
celý deň svoju ruku.
Zosušil na mne telo, kožu,
dolámal moje kosti.
Obklopil, obkľúčil ma
jedom a útrapami.
V temnotách ma usadil
ako večne mŕtvych.
Ohradil ma, že neuniknem,
reťaze mi zaťažil;
hoc by som volal, kričal,
udusí moju prosbu.
Na cesty mi dal hradby z kvádrov,
moje chodníky porozvracal.
Je mi ako striehnuci medveď,
lev, ktorý čaká v skrýši.
Zviedol ma z cesty, roztrhal ma,
zničil ma celkom.
Natiahol svoju kušu,
postavil ma ako cieľ pre šíp.
Do mojich obličiek vstrelil
šípy zo svojho tulca.
Všetok ľud si robí zo mňa posmech,
pesničky celý deň.
Horkosťou ma nasýtil,
opojil ma palinou.
Zuby mi zodral štrkom,
nachoval ma popolom.
Z pokoja si mi vyhnal dušu,
zabudol som na blaho.
Vravel som: "Zmizla moja hrdosť,
tiež moja nádej v Pána."
Spomeň si na moju biedu, utýranosť,
na palinu a otravu.
V spomienke je stále schúlená
moja dušička vo mne.
Toto si beriem k srdcu,
pre toto budem dúfať.
Láskavosť Pána, že nám nie je koniec,
veď jeho milosť nepomíňa,
obnovuje sa každým ránom;
veľká je tvoja vernosť.
"Pán je môj údel, vraví moja duša,
nuž v neho dúfam."
Dobrý je Pán k tým, čo dúfajú v neho,
k duši, ktorá ho hľadá.
Dobre je ticho čakať
Pánovo spasenie.
Pre muža je dobre, keď nesie
svoje jarmo od mladi.
Nech sedí mlčky osamelý,
veď mu ho on položil!
Nech si až po prach skloní ústa,
ešte je azda nádej.
Ponúknuť má líce, keď ho bije,
potupou sa nasýtiť.
Pretože Pán
nezavrhne naveky…
Zmilúva sa - hoc i zarmucuje -
svojou veľkou milosťou.
Zo srdca nepokoruje,
nezarmucuje synov ľudských.
Keď drvia pod nohami
všetkých zajatcov zeme,
keď zvrátia právo muža
pred tvárou Najvyššieho,
keď potlačia v súde človeka,
nevidí to Pán?
Na čieže slovo sa čo stalo,
keď to nerozkázal Pán?
Nevychádza z úst Najvyššieho
nešťastie aj blaho?
Čože sa ponosuje živý človek,
muž pre trest za hriech?
Prezrime svoje cesty, preskúmajme
a vráťme sa k Pánovi;
na dlaniach pozdvihujme srdcia
do neba k Bohu!
My sme sa prehrešili, búrili sa,
preto si neodpustil.
Zahalil si sa hnevom, stíhal si nás,
stínal si, nezľutoval si sa.
Zahalil si sa do oblaku,
aby neprenikla modlitba.
Urobil si nás odvrhlinou, smeťou
uprostred národov.
Proti nám otvárali ústa
všetci naši odporci.
Hrôza a jama nás čakala,
zánik a skaza.
Potoky vôd mi prúdia z oka
pre skazu dcéry môjho ľudu.
Oko mi slzí, neustáva,
spočinku nemá,
kým nepozrie a nepohliadne
z nebies Pán.
Oko mi trápi dušu
pre všetky dcéry môjho mesta.
Ako na vtáka poľovali na mňa
odporci bez príčiny.
V jame mi nivočili život,
skál nahádzali na mňa.
Vody mi zakrývali hlavu,
myslel som: "Je mi koniec."
Vzýval som, Pane, tvoje meno
z priepastnej jamy.
Počul si môj hlas: "Neskrývaj si ucho,
keď si uľahčujem výkrikom."
Keď som ťa volal, bol si blízko,
vravel si: "Neboj sa!"
Viedol si, Pane, spory mojej duše,
vykúpil si môj život.
Videl si, Pane, moju utýranosť,
zastaň sa môjho práva!
Videl si, Pane, celú ich pomstivosť,
ako sa na mňa stroja.
Čul si ich hanobenie, Pane,
ako sa na mňa stroja,
reči mojich odporcov, plány
proti mne celý deň.
Pozoruj ich, či sedia a či stoja,
že ja som ich pesničkou.
Odplať im, Pane, podľa zásluh,
podľa ich činov!
Dopusťže na ich srdce tvrdosť,
nech ich stihne tvoja kliatba!
Stíhaj ich v hneve a znivoč ich
pod svojím nebom, Pane!
Štvrtá elégia
Alef 1Ako sa zatemnilo zlato,
zmenil sa šľachtený kov!
Sväté kamene ležia roztratené
po rohoch všetkých ulíc.
Siona synov vzácnych,
odvažovaných zlatom,
pokladali za nádoby z hliny,
dielo hrnčiarových rúk!
Ešte aj šakal podá prsia,
pridojí svoje štence:
len dcéra môjho ľudu je ukrutná
ako pštros v púšti.
Dojčaťu prischol jazyk
k ďasnám od smädu;
deti si prosili chlieb,
a nebolo, kto by im ho lámal.
Čo rozkošnícky jedávali,
klesali na uliciach.
Tí, čo si hovievali na purpure,
objímali hnoj.
Väčší bol zločin dcéry môjho ľudu
než hriech Sodomy.
Tá bola vyvrátená razom,
ruky neustali v nej.
Čistejší než sneh boli jeho nazirejci,
beleli sa nad mlieko,
ružovší boli nad koraly,
postava ich sťa zafír.
Ich výzor stemnel nad čierňavu,
po uliciach ich nerozoznať,
na kostiach scvrkla sa im koža,
bola ako drevo zoschnutá.
Šťastnejší boli tí, ktorých pozrážal meč,
než tí, ktorých pozrážal hlad;
veď títo schradli, zrazila ich
neplodnosť poľa!
Ruky jemnocitných žien
piekli si vlastné dietky,
ich pokrmom sa stali,
keď mrela dcéra môjho ľudu.
Pán už dovŕšil svoju prchkosť,
vylial svoj hnev žeravý,
podpálil na Sione oheň,
ktorý mu hltal základy.
Králi zeme neuverili,
občania sveta tiež nie,
že by odporca a nepriateľ vkročil
do brán Jeruzalema.
Pre hriech jeho prorokov,
pre viny jeho kňazov,
čo uprostred neho vylievali
krv spravodlivých,
blúdili slepo po uliciach,
poškvrnili sa krvou,
nebolo preto možno
dotýkať sa ich rúcha.
Volajú na nich: "Preč! Nečistý!
Netýkajte sa! Preč! Preč!"
Ak sa odtackajú, národy im vravia:
"Viac ich už nehostíme!"
Tvár Pánova ich roztrúsila,
nepozrie sa viac na nich,
osoby kňazov si nevážia,
pre starcov niet milosti.
Oči nám stále túžia,
márne hľadajú pomoc,
na svojej postriežke sme striehli
na národ, ktorý nezachráni.
Na naše kroky poľovali,
bránili vkročiť na ulice.
Prišiel náš koniec, došli nám dni,
veru náš koniec prišiel.
Ľahší sú naši stíhatelia
než orly nebies,
po vrchoch nás hnali,
na púšti striehli na nás.
Dych našich nozdier, pomazaný Pánov,
chytil sa do ich jám,
o ktorom sme vraveli: "V jeho tôni
budeme bývať medzi národmi."
Dcéra edomská, plesaj, teš sa,
občianka krajiny Us!
I k tebe príde kalich,
opiješ, obnažíš sa.
Dcéra sionská, dovŕšil sa tvoj hriech,
už ťa viac nedá do zajatia.
Stresce tvoju vinu, dcéra Edomu,
tvoje hriechy odhalí.
Piata elégia
Modlitba proroka Jeremiáša
1Spomeň si, Pane, čo sa s nami stalo,
zhliadni a pozri na našu hanbu.
Dedičstvo naše prešlo k cudzím,
naše domy k nenašským.
Nemáme otca, sme siroty,
naše matky sú vdovy.
Vodu sme pili za peniaze,
drevo sme dostali za plácu.
Na krku máme stíhateľov,
uštvaní, bez odpočinku sme.
K Egyptu sme dvíhali ruku a k Asýrsku,
aby sme sa nasýtili chleba.
Naši otcovia zhrešili a niet ich,
my vlečieme ich vinu.
Otroci panujú nad nami,
z ich ruky nás nevytrhne nik.
Životom sme platili za chlieb
pred mečom púšte.
Ako dopraskaná pec je naša koža
od pálčivosti hladu.
Zhanobili ženy na Sione
a panny v júdskych mestách.
Ich ruky vešali kniežatá,
starcov si nevážili.
Mladíci nosia mlynček,
pod drevom klesajú chlapci.
Pri bránach nieto starcov,
pri hudbe niet mladíkov.
Prestala radosť nášho srdca,
tanec sa zmenil na žiaľ.
Koruna padla z našej hlavy,
beda nám, zhrešili sme.
Preto je biedne naše srdce,
preto nám stemneli oči.
Pretože vrch Sion spustol,
líšky sa vláčia po ňom.
Ty, Pane, trváš večne,
tvoj trón z pokolenia na pokolenie.
Prečože na nás zabúdaš naveky,
na dlhé časy nás opúšťaš?
Obráť nás, Pane, k sebe, vrátime sa,
naše dni obnov ako dávno!
A či si nás celkom zavrhol,
tak veľmi sa na nás hneváš?