1Galaádčan Jefte bol udatný hrdina. Bol synom neviestky. Jefteho otcom bol Galaád. (*) (Vg: "Toho času bol Jefte…, muž veľmi silný a bojovný…" Jefte (hebr. Jiftách – "[Boh] otvára", pravdepodobne materské lono) pochádzal – ako aj Jair – zo Zajordánska. Nebol synom vedľajšej ženy Galaádovej (porov. Abimelecha, 8,31; 9,18), ale skutočným ľavobočkom.) 2Galaád mal manželku, ktorá mu porodila synov. Keď synovia tejto manželky dorástli, vyhnali Jefteho a vraveli mu: "Ty nemôžeš byť dedičom v dome nášho otca, lebo si synom cudzej ženy." (*) (Ľavoboček nededil po otcovi (Gn 21,10), ale otec mu mohol dať dary.) 3Jefte ušiel pred svojimi bratmi a zdržoval sa v krajine Tob. Tu sa pridružili k Jeftemu nemajetní mužovia a vychádzali s ním na zboj. (*) (Porov. Abimelecha 9,4 a Dávida 1 Sam 22,2; 23,1 nn.; 25; 27,7. – Krajinu Tob treba hľadať v oblasti jordánskych prameňov, niekde severovýchodne od Genezaretského jazera.)

4Po nejakom čase sa dostali Amončania do boja s Izraelitmi. 5Keď teda Amončania viedli vojnu s Izraelitmi, vybrali sa starší z Galaádu, aby si priviedli Jefteho z krajiny Tob. 6Vraveli Jeftemu: "Poď a buď naším vodcom! Bojujeme totiž proti Amončanom." 7Jefte však odpovedal galaádskym starším: "Nie ste to práve vy, ktorí ste ma nenávideli a vyhnali z domu môjho otca? Prečo ste došli ku mne teraz, keď ste v úzkych?!" 8Galaádski starší odpovedali Jeftemu: "Teraz sme sa obrátili na teba preto, aby si šiel s nami a bojoval proti Amončanom a bol hlavou všetkých, čo bývajú v Galaáde." 9Nato sa opýtal Jefte galaádskych starších: "Keď ma teda privediete naspäť, aby som bojoval proti Amončanom, ak ich Pán dá do mojej ruky, budem aj potom vašou hlavou?" 10A galaádski starší odvetili Jeftemu: "Pán, ktorý počúva, je svedkom medzi nami, že splníme tvoje želanie."

11Potom Jefte šiel s galaádskymi staršími a ľud si ho ustanovil za hlavu a vodcu. Jefte prednášal všetky svoje reči pred Pánom v Masfe. (*) (V Masfe v Zajordánsku (10,17) bol asi oltár Pánov (porov. Gedeonov oltár v Efre 6,24). Jefte a starší galaádski uzavreli zmluvu, ktorú spečatili obetou.)

Jefte vyjednáva s Amončanmi. - 12Potom Jefte vyslal poslov s odkazom: "Čo chceš odo mňa, že si vytiahol proti mne, aby si bojoval v mojej krajine?!"

13Amonský kráľ odpovedal Jefteho poslom: "Keď Izrael vystupoval z Egypta, zabral moje územie od Arnona až po Jabok a až k Jordánu. Preto mi ho teraz dobrovoľne vráť!"

14Jefte však vyslal znova poslov k amonskému kráľovi 15a odkázal mu: "Toto vraví Jefte: Izrael nevzal moabskú ani amonskú krajinu. 16Ale keď vyšiel Izrael z Egypta, tiahol cez púšť až k Červenému moru a dostal sa až do Kádeša. 17Izrael vyslal poslov k edomskému kráľovi s odkazom: »Chcel by som prejsť cez tvoju krajinu.« Ale edomský kráľ nechcel o tom ani počuť. Takisto poslal poslov aj k moabskému kráľovi. Ale ani on nechcel. Tak zostali Izraeliti v Kádeši. 18Potom putovali po púšti, obišli Edomsko a Moabsko a tiahli do krajiny východne od Moabska. Utáborili sa na druhej strane Arnona, ale na moabské územie nevošli, lebo Arnon je moabskou hranicou. 19Potom vyslali Izraeliti poslov k amorejskému kráľovi Sehonovi, kráľovi v Hesebone, a Izraeliti mu odkázali: »Chceli by sme prejsť cez tvoju krajinu až na svoje stanovište.« 20Sehon však neveril Izraelitom, že chcú iba prejsť cez jeho územie. Ale Sehon zvolal všetok svoj ľud, zriadili tábor v Jase a bojoval proti Izraelitom. (*) (Porov. Ex 13,18; Nm 14,25; 20,14 – 21,22. – V Nm 20,14–21 sa však nehovorí, že by boli vyslali poslov aj k moabskému kráľovi. – Jasa (Jachsa, Jachas, Nm 21,23; Dt 2,32; Joz 13,18), severne od Arnona.) 21Lenže Pán, Izraelov Boh, dal Sehona a všetok jeho ľud do ruky Izraelitov. Porazili ich a Izrael zaujal celú krajinu Amorejčanov, ktorí v tej krajine bývali. 22Opanovali teda celé územie Amorejčanov od Arnona až po Jabok a od púšte až po Jordán. 23Pán, Izraelov Boh, vyhnal predsa Amorejčanov kvôli svojmu izraelskému ľudu; a ty sa teraz chceš zmocniť jeho krajiny?! 24Keď vyženie niekoho kvôli tebe tvoj boh Kamoš, neprivlastníš si jeho majetok? Tak máme aj my nárok na vlastníctvo každého, koho vyženie kvôli nám Pán, náš Boh. (*) (Kamoš (Chamos) bol miestnym bohom Moabska (Nm 21,29; 1 Kr 11,7.33; 2 Kr 23,13; Jer 48,7.13.46). Bohom Amončanov bol zas Milkom (2 Sam 12,30). Podľa vtedajšieho názoru národní bohovia boli majiteľmi zeme, ktorú ten alebo onen národ obýval. Jefte sa stavia na stanovisko nepriateľa. Pre svojho Boha Jahveho si nárokuje také práva, aké prisudzujú Amončania svojmu bohu Kamošovi.) 25A teraz: si ty azda lepší ako moabský kráľ, Seforov syn Balak? Mal on s Izraelom spor, alebo s ním viedol vojnu? (*) (O Balakovi pozri Nm 22 – 24. Nebojoval proti Izraelitom, lebo mu to bolo znemožnené, ale mal k tomu najlepší nábeh.) 26Keď býval Izrael tristo rokov v Hesebone a jeho dedinách, v Aroere a jeho dedinách a vo všetkých mestách, ktoré ležia na brehoch Arnona, prečo ste si ich nevydobili späť za ten čas?! (*) (Hesebon, východne od ústia Jordána do Mŕtveho mora. – Aroer, pozri Joz 12,2; 13,25.) 27Ja som sa neprehrešil proti tebe, ale ty mne krivdíš, keď sa dávaš so mnou do vojny. Pán, Sudca, dnes po práve rozsúdi medzi Izraelitmi a Amončanmi." (*) ("Po práve rozsúdi", t. j. dá zvíťaziť v boji tomu, kto má právny nárok na spornú zem.)

28Ale amonský kráľ nedal nič na Jefteho výklady, ktoré mu odkázal.

Jefteho sľub a víťazstvo. - 29Tu zostúpil na Jefteho Pánov duch, pochodil po Galaáde a Manassesovi, potom sa vybral do galaádskej Masfy a z galaádskej Masfy sa obrátil proti Amončanom. (*) (Porov. 3,10; 6,34; 14,6.19.)

30A Jefte urobil Pánovi tento sľub: "Keď mi dáš Amončanov do ruky, (*) (Predmetom sľubu Jefteho je ľudská obeta. – Mojžišov zákon síce výslovne zakazoval ľudské obety, ale Jefte, ako syn smilnice, ktorý nemal dostatočnej náboženskej výchovy a neskoršie ako vojak a vodca lupičskej družiny veľmi málo sa dopočul o zákone Pánovom, ľahko sa mohol dať zviesť zvyklosťou okolitých pohanských národov, u ktorých boli ľudské obety nielen v obyčaji, ale aj vysoko cenené. Ba Jefte videl v takomto čine prejav veľkodušnosti. Z v. 39 vysvitá, že pri sľube nemyslel na obetu vlastnej dcéry, čo zmierňuje krutosť daného sľubu. Niet pochybnosti, že v jeho dobe bola prísaha vecou presvätou, preto si pokladal za povinnosť sľub vyplniť. – Sväté písmo jeho čin nijako neschvaľuje, ba skôr kára, keď hovorí, že jej urobil tak, ako bol sľúbil (v. 39). Z toho jediného prípadu nábožensky nevzdelaného vojaka a polopohana sa nedá uzavierať, že by bolo bývalo u Izraelitov rozšírené všeobecné presvedčenie o zvláštnej cene ľudskej obety pred Bohom, keď oproti tomu máme v zákone Mojžišovom výslovný zákaz takých obetí (Dt 12,31).) 31potom ten, kto mi vyjde z dvier môjho domu v ústrety - keď sa vrátim v pokoji od Amončanov -, bude patriť Pánovi a obetujem ho ako zápalnú obetu."

32Jefte teda vytiahol proti Amončanom, aby zviedol s nimi boj, a Pán mu ich dal do ruky. 33Pripravil im mimoriadne veľkú porážku od Aroera, až ako prichádzaš do Menita - dvadsať miest - a až po Abel Keramim. Tak boli Amončania pokorení pred Izraelovými synmi. (*) (Miesto "až po Abel Keramim" má Vg: "a až k Abelu, ktorý je posiaty vinicami". – Menit (Minnith), asi na mieste dnešného Chirbet Beddih, 6 km severovýchodne od Hesebona. – Abel Keramim (Abhél Kerámín) ležal podľa Euzébia asi 15 km od Filadelfie (Rabboth Ammon).)

Jefteho dcéra. - 34Keď sa Jefte vracal do Masfy, do svojho domu, - hľa - vyšla mu v ústrety s bubienkami a v tanci jeho dcéra. Bola to jeho jedináčka; okrem nej nemal ani syna, ani dcéry. (*) (Porov. 1 Sam 18,6 nn.; Ex 15,20 n. Podľa Lv 27,2.5 mohol Jefte vykúpiť svoju dcéru za 10 lotov, ale Jefte o tom nevie. Nový to doklad jeho náboženskej nevzdelanosti.) 35Keď ju zazrel, roztrhol si odev a zvolal: "Beda, dcéra moja! Ty ma porážaš! Práve ty ma privádzaš do nešťastia! Urobil som sľub Pánovi a nemôžem ho odvolať." 36Povedala mu: "Otče môj, keď si urobil sľub Pánovi, tak na mne splň, čo si sľúbil, keďže ti Pán doprial vypomstiť sa na svojich nepriateľoch, Amončanoch." (*) (Keďže dcéra sa ochotne a bez váhania podrobuje otcovej vôli, vidieť z toho, že bola tiež presvedčená o záväznosti prísahy danej Bohu. Zásada to správna, ale v tomto prípade učinený sľub nezaväzoval.) 37Potom prosila svojho otca: "Nech mi je dovolené toto: Popraj mi ešte dva mesiace! Chcela by som sa vzdialiť, vyjsť na hory a tam so svojimi priateľkami oplakať svoje panenstvo." (*) (Chce "oplakať svoje panenstvo", nie predčasnú smrť, ale to, že musí zomrieť bez potomstva, bez nádeje, že bude žiť tu na zemi aj po smrti vo svojich deťoch a detných deťoch.) 38Odvetil jej: "Choď!" A prepustil ju na dva mesiace. Potom odišla so svojimi priateľkami a na horách oplakávala svoje panenstvo. 39O dva mesiace sa vrátila k svojmu otcovi a vyplnil na nej sľub, ktorý urobil. Ona nepoznala muža. Odvtedy je zvykom v Izraeli, 40že sa z roka na rok schádzajú izraelské dcéry, aby štyri dni v roku oplakávali dcéru Galaádčana Jefteho.