Veľkňaz Šimon, syn Oniášov,
za svojho života opravil dom (Boží)
a za svojich čias upevnil chrám.

Vysoká (ohrada) chrámu má svoj pôvod od neho,
stavba to na dvojitú (výšku), aby boli vysoké steny (okolo) chrámu.

Za jeho čias vytesali vodné nádrže
ktorých ohromný objem (robil dojem) mora.

Všemožne sa staral o svoj národ
a zachránil ho od záhuby.

Značne rozšíril aj samo mesto,
získal si slávu svojím správaním sa k ľudu
a rozšíril vchod do (Božieho) domu a jeho nádvoria.

Podobal sa rannej hviezde uprostred mraku,
ako keď sa zachveje plný mesiac na svoj čas,

ako keď zažiari slnko, tak zažiaril aj on v Božom chráme,

bol, ako keď dúha sa zaleskne z nádherných mrakov,
ako zakvitnú ruže, keď príde jar,
ako ľalie, čo rastú pri vodnom toku,
ako rastlinstvo libanonské za letných dní,

ako oheň, čo jasne osvecuje,
ako (dymiace) kadidlo na ohni,

ako nádoba z čistého zlata,
vyzdobená rozličnými drahokamami,

ako košatá oliva a do výšky čnejúci cyprus:
keď na seba bral slávnostné rúcho.
A keď ho odeli všetkými odznakmi (kňazskej) dôstojnosti,

keď vystupoval k svätému oltáru,
keď (aj sám) pridal slávy posvätnému obleku,

keď preberal čiastky (obiet) z rúk kňazov,
ako tam stál vedľa oltára -
a okolo neho veniec bratov,
bolo to, ako mladý cédrový sad na vrchu Libanon.

Tak stáli okolo neho ako palmové ratolesti
všetci synovia Árona vo svojej výzdobe.

V ich rukách spočíval obetný dar pre Pána
pred celým zhromaždeným Izraelom.
A keď dokonal službu pri oltári
- pri ktorej prinášal veľkolepú obetu vznešenému Vládcovi -

napnul ruku (po nádobe) tekutej obety
a rozlieval krv hrozna (ako obetu).

Polial ňou základy oltára
na ľúbeznú vôňu Bohu, vznešenému Kniežaťu.

Tu zaspievali Áronovi synovia,
zatrúbili na svoje tiahle trúby,
mohutné trúbenie bolo počuť (ďaleko),
na upomienku pred Bohom.

Vtedy sa razom zbehol všetok ľud
a vrhol sa tvárou na zem,
aby sa koril pred Pánom, svojím Bohom,
a predniesol svoje modlitby všemohúcemu a velebnému Bohu.

Speváci svojím spevom pokračovali v oslave
a vo veľkolepom chráme sa naplno rozliehal ľúbezný zvuk.

Ľud vo svojej modlitbe prosil svojho vznešeného Pána,
kým sa neukončila Pánova oslava,
(až kňazstvo) ukončilo svoje obrady.

Ako potom zostupoval, vystrel svoje ruky
nad celým zhromaždením izraelských synov,
aby im svojimi ústami udelil slávnostné (požehnanie) od Boha,
aby sa jeho menom mohli honosiť.

A (ľud) sa modlil znovu tú modlitbu,
(ktorou) si žiadal ukázať mu Božiu silu.

Teraz sa modlime k Bohu vesmíru,
ktorý koná veľké diela po celom svete,
ktorý od lona našej matky rozmnožuje naše dni
a zaobchádza s nami podľa svojho milosrdenstva.

Nech udelí nášmu srdcu blažený pocit
a uvedie pokoj za našich čias
v Izraeli na večné veky!

Nech verí Izrael, že s nami je milosrdný Boh,
aby nás vyslobodil, keď nadíde na to čas.

Dva národy nenávidím z duše:
a tretí z tých nenávidených nie je ani národom.

(Sú to): obyvatelia vrchov Seir a Filištínci
a nerozumný ľud, ktorý býva v Sicheme.

Náuku múdrosti a dobrej výchovy spísal
do tejto knihy Jezus, syn Sirachov z Jeruzalema,
ktorému akoby zo srdca vyvierala múdrosť.

Blahoslavený, kto sa zapodieva touto vzácnou vecou,
kto si to berie k srdcu, stane sa múdrym.

Kto si tak bude počínať, bude schopný na všetko,
lebo mu bude svetlo od Boha svietiť na stopy.