Sk13,1-28,31

III. Prvá Pavlova misijná cesta.
Snem v Jeruzaleme, 13,1 - 15,35

Vyslanie Barnabáša a Šavla. - 1V antiochijskej Cirkvi boli prorokmi a učiteľmi Barnabáš, Simeon, ktorého volali Niger, Lucius z Cyrény, Manaen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Herodesom, a Šavol. (*) (O prorokoch porov. 11, 27. Učitelia vysvetľovali učenie Cirkvi.) 2Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Duch Svätý: "Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo, na ktoré som ich povolal." (*) (Doslovné "oddeľte mi" niektorí prekladajú "posväťte mi", lebo biblický pojem "svätosti" znamená práve "oddelenie" od všetkého všedného a "pridelenie" k Bohu. Podľa niektorých tu ide o biskupskú vysviacku, podľa iných o požehnanie.) 3Oni sa postili a modlili, vložili na nich ruky a prepustili ich.

Cesta na Cyprus. Čarodejník Elymas. - 4A oni, vyslaní Duchom Svätým, došli do Seleucie a stade sa preplavili na Cyprus. (*) (Tu sa začína prvá Pavlova misijná cesta (roky 47–49). Seleucia bol prístav Antiochie, vzdialený od mesta 25 km. Cyprus, Barnabášova vlasť (4, 36).) 5Keď prišli do Salaminy, hlásali Božie slovo v židovských synagógach. Mali so sebou aj Jána ako pomocníka. (*) (Salamina bol hlavný prístav na Cypre. Ján je Marek (12, 25). Evanjelizáciu začínajú od Hebrejov, ktorým ako prvým sa má hlásať blahozvesť spásy (v. 46; Mt 10, 6; Rim 1, 16).) 6A keď prešli celým ostrovom až do Pafu, stretli istého čarodejníka, falošného proroka, Žida menom Barjezu. 7Bol u prokonzula Sergia Pavla, ktorý bol rozumný muž. Ten si pozval Barnabáša a Šavla, lebo chcel počuť Božie slovo. 8Ale Elymas, čarodejník - lebo tak sa prekladá jeho meno -, im odporoval a usiloval sa odvrátiť prokonzula od viery. (*) (Čarodejník na ostrove sa volal židovským menom Barjezu (syn Jozuov – 13, 6). Elymas je pravdepodobne aramejské prímenie a znamená mudrc, učenec. Tu asi toľko ako zasvätený do tajomných vecí.) 9Vtedy Šavol, ktorý sa volá aj Pavol, naplnený Duchom Svätým, pozrel naňho (*) (Od tohto miesta Lukáš už jednoznačne nahrádza Šavlovo meno Pavol. Apoštol mal dve mená pravdepodobne od narodenia, Pavol je meno rímske, Šavol hebrejské.) 10a povedal: "Diablov syn, plný každého podvodu a každého klamstva, nepriateľ akejkoľvek spravodlivosti, neprestaneš prevracať priame cesty Pánove?! 11A teraz pozri, doľahne na teba Pánova ruka: oslepneš a istý čas nebudeš vidieť slnko." Vtom naňho padla mrákota a tma, tápal dookola a hľadal, kto by mu podal ruku. 12Keď prokonzul videl, čo sa stalo, žasol nad Pánovým učením a uveril. (*) (Je to prvé obrátenie rímskej osobnosti.)

Príchod do Antiochie v Pizídii. - 13Pavol a jeho spoločníci sa z Pafu odplavili a prišli do Perge v Pamfýlii. Ján od nich odišiel a vrátil sa do Jeruzalema. (*) (Perge bolo hlavné mesto Pamfýlie, asi 13 km od ústia rieky Kestru do mora, v Malej Ázii.) 14Ostatní šli ďalej a z Perge došli do Antiochie v Pizídii. V sobotu vošli do synagógy a sadli si. (*) (Antiochia Pizídska (na rozdiel od Antiochie v Sýrii), mesto v maloázijskej krajine Pizídii, ležiace vo výške 1 110 m nad morom, bolo vzdialené od Perge vzdušnou čiarou asi 100 km.) 15Po čítaní zo Zákona a Prorokov im predstavení synagógy odkázali: "Bratia, ak máte nejaké povzbudivé slovo pre ľud, hovorte!"

Pavlova kázeň pred Židmi. - 16Tu Pavol vstal, rukou dal znamenie, aby bolo ticho, a povedal: "Mužovia, Izraeliti a vy všetci, čo sa bojíte Boha, počúvajte! (*) (Dve kategórie poslucháčov: Židia od narodenia a tí, "čo sa boja Boha"; pozri poznámku k 2, 9–11.) 17Boh tohto izraelského ľudu si vyvolil našich otcov a povýšil tento ľud, keď býval v cudzine, v egyptskej krajine. Potom ho z nej vyviedol zdvihnutým ramenom (*) (Porov. Ex 6, 1.6; 12, 51.) 18a asi štyridsať rokov znášal ich správanie na púšti. (*) (Iný text hovorí: "A asi štyridsať rokov ich živil na púšti" (porov. Ex 16, 35).) 19Vyhubil sedem národov v kanaánskej krajine a lósom rozdelil ich krajinu 20asi na štyristopäťdesiat rokov. Potom im dával sudcov až po proroka Samuela. 21Vtedy si žiadali kráľa a Boh im dal Kíšovho syna Saula, muža z Benjamínovho kmeňa, na štyridsať rokov. 22Keď ho odstránil, povolal im za kráľa Dávida a vydal mu svedectvo: »Našiel som Dávida, syna Jesseho, muža podľa môjho srdca, ktorý bude plniť moju vôľu celú.« (*) (Porov. Ž 89, 21; 1 Sam 13, 14.)

23Z jeho potomstva dal Boh podľa prisľúbenia Izraelu Spasiteľa, Ježiša. 24Pred jeho príchodom Ján hlásal všetkému izraelskému ľudu krst pokánia. 25Keď Ján končil svoj beh, hovoril: »Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách.« (*) (Porov. Mk 1, 17; Lk 3, 16; Jn 1, 20.27.)

26Bratia, synovia Abrahámovho rodu, a tí, čo sa u vás boja Boha, nám bolo poslané toto slovo spásy. 27Lebo obyvatelia Jeruzalema ani ich vodcovia ho nepoznali, odsúdili ho, a tak splnili slová Prorokov, ktoré sa čítajú každú sobotu. 28A hoci nenašli nič, za čo by si zasluhoval smrť, dožadovali sa od Piláta, aby ho dal zabiť. 29A keď splnili všetko, čo bolo o ňom napísané, sňali ho z dreva a uložili do hrobu. 30Ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych 31a on sa mnoho dní zjavoval tým, čo s ním prišli z Galiley do Jeruzalema, a teraz sú jeho svedkami pred ľudom.

32A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, 33Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané:

»Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.«

(*) (Ž 2, 7.)

34A že ho vzkriesi z mŕtvych, aby sa už nikdy nevrátil do porušenia, to povedal takto:

»Dám vám Dávidove sväté veci, ktoré sú verné.«

(*) (Iz 55, 3.)

35A preto aj na inom mieste hovorí:

»Nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie.«

(*) (Ž 16, 10.)

36Lebo keď Dávid splnil vo svojom pokolení Božiu vôľu, zosnul, uložili ho k jeho otcom a videl porušenie. 37Avšak ten, ktorého Boh vzkriesil, nevidel porušenie. (*) (Pavol týmto miestom Písma dokazuje Kristovo zmŕtvychvstanie, podobne ako to urobil svätý Peter (2, 29). Na Dávida sa totiž nemohlo vzťahovať proroctvo žalmov o telesnej neporušenosti, keďže Dávid zomrel a podľahol aj porušeniu. Preto sa predchádzajúce slová Písma môžu vzťahovať len na Dávidovho potomka, Krista.) 38Nech je vám teda známe, bratia, že skrze neho sa vám zvestuje odpustenie hriechov. Od všetkého, od čoho vás nemohol ospravedlniť Mojžišov zákon, 39v ňom je ospravedlnený každý, kto verí. 40Dajte si teda pozor, aby neprišlo, čo sa hovorí u Prorokov:

41

»Pozrite, pohŕdači,
čudujte sa a zahyňte,
lebo za vašich dní vykonám skutok,
dielo, ktorému neuveríte,
keď vám bude o ňom niekto rozprávať.«"

(*) (Porov. Hab 1, 5.)

42Keď potom vychádzali, prosili ich, aby im o tom rozprávali aj v nasledujúcu sobotu. 43A keď sa zhromaždenie rozišlo, mnoho Židov a nábožných prozelytov išlo za Pavlom a Barnabášom. A oni s nimi hovorili a povzbudzovali ich, aby vytrvali v Božej milosti.

Pavol a Barnabáš sa obracajú na pohanov. - 44V nasledujúcu sobotu sa skoro celé mesto zišlo počúvať Pánovo slovo. 45Keď Židia videli zástupy, plní žiarlivosti rúhavo odporovali tomu, čo hovoril Pavol. 46Tu Pavol a Barnabáš povedali smelo: "Predovšetkým vám sa malo hlásať Božie slovo, ale preto, že ho odmietate a sami sa pokladáte za nehodných večného života, obraciame sa k pohanom. 47Lebo tak nám prikázal Pán:

»Ustanovil som ťa za svetlo pohanom,
aby si bol spásou až do končín zeme.«"

(*) (Porov. Iz 49, 6. Pavol tu vzťahuje na apoštolov to, čo Boh povedal o Mesiášovi.)

48Keď to počuli pohania, radovali sa a oslavovali Pánovo slovo a uverili všetci, čo boli vopred určení pre večný život. (*) ("Vopred určení pre večný život", t. j. pre život budúceho veku; tam prídu tí, ktorých mená sú zapísané v nebi (Lk 10, 20), v knihe života (Flp 4, 3; Zjv 20, 12). Výraz "určení pre budúci život" bol bežný v rabínskej terminológii. V kresťanskej náuke toto "určenie" zahŕňa v sebe vieru v Krista (Jn 10, 26; Rim 8, 28–30). Teda výraz sa nemá chápať v zmysle fatalistického predurčenia. Lukáš ním chce zdôrazniť, že prijatie viery pohanmi zodpovedá Božiemu plánu spásy.) 49A Pánovo slovo sa šírilo po celom kraji. 50Ale Židia poštvali nábožné ženy z vyšších vrstiev a popredných mešťanov, podnietili proti Pavlovi a Barnabášovi prenasledovanie a vyhnali ich zo svojho kraja. 51Oni na nich striasli prach z nôh a odišli do Ikónia. (*) (Porov. Mt 10, 14. Toto gesto znamená odmietnutie každého vzťahu. Ikónium bolo v dobe Rímskej ríše hlavným mestom rímskej provincie Lykaónie, krajiny v Malej Ázii, asi 140 km od Antiochie.) 52No učeníci boli naplnení radosťou a Duchom Svätým.

Evanjelizácia v Ikóniu. - 1V Ikóniu takisto vošli do židovskej synagógy a hovorili tak, že uverilo veľké množstvo Židov a Grékov. 2Ale Židia, ktorí neuverili, popudili a rozdráždili pohanov proti bratom. 3Zdržali sa tam však dlhší čas a smelo si počínali v Pánovi, ktorý vydával svedectvo slovu svojej milosti tým, že dával, aby sa diali znamenia a divy ich rukami. 4A obyvateľstvo mesta sa rozštiepilo: niektorí boli so Židmi, iní zasa s apoštolmi. 5Ale keď sa ich pohania a Židia so svojimi predstavenými chystali prepadnúť, potupiť a ukameňovať 6a oni sa to dozvedeli, utiekli do lykaonských miest, do Lystry a Derbe a do kraja okolo nich (*) (Lykaónia; pozri poznámku k 13, 51. Je ohraničená Kappadóciou, Galáciou, Frýgiou, Pizídiou, Pamfýliou a Cilíciou. Lystra je asi 40 km na juh od Ikónia, Derbe zasa asi 50 km od Lystry.) 7a tam hlásali evanjelium.

Evanjelizácia v Lystre. Uzdravenie chromého. - 8V Lystre sedával istý muž s chorými nohami. Bol od narodenia chromý a nikdy nechodil. 9Počúval Pavla hovoriť a on sa naňho zahľadel. A keď videl, že má vieru a môže byť uzdravený, 10povedal veľkým hlasom: "Postav sa rovno na nohy!" A on vyskočil a chodil. 11Keď zástupy videli, čo Pavol urobil, po lykaonsky kričali: "Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe." 12Barnabáša nazvali Jupiterom a Pavla Merkúrom, lebo on viedol reč. (*) (Podľa povesti práve na tomto území navštívil Zeus (Jupiter) a Hermes (Merkúr) manželov Filemona a Baukisu.)

13A kňaz Jupiterovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býkov s vencami a chcel s ľuďmi obetovať. 14Keď sa o tom dopočuli apoštoli Barnabáš a Pavol, roztrhli si šaty, vybehli medzi zástup a kričali: 15"Mužovia, čo to robíte? Aj my sme smrteľní ľudia ako vy. Hlásame vám evanjelium, aby ste sa od týchto márností obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich. 16On v minulých pokoleniach nechal všetky národy ísť svojou cestou, 17ale bez svedectva o sebe samom neostával, lebo dobre robil: z neba vám dával dážď a úrodné časy a napĺňal vaše srdcia pokrmom a radosťou." 18Toto hovorili a len-len že utíšili zástupy, aby im neobetovali. 19Ale nato prišli z Antiochie a Ikónia Židia, naviedli zástupy a Pavla kameňovali. Potom ho vyvliekli za mesto v domnení, že je mŕtvy. 20Ale keď ho obstúpili učeníci, vstal a vošiel do mesta. Na druhý deň odišiel s Barnabášom do Derbe.

Evanjelizácia v Derbe a návrat z prvej misijnej cesty. - 21Aj tomu mestu hlásali evanjelium a získali mnoho učeníkov. Potom sa vrátili do Lystry, Ikónia a Antiochie. 22Posilňovali srdcia učeníkov a povzbudzovali ich, aby vytrvali vo viere a že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia. 23A keď im po jednotlivých cirkvách ustanovili starších, modlili sa a postili a odporúčali ich Pánovi, v ktorého uverili. (*) (Ide o ustanovenie miestnej hierarchie. "Starší" (gr. presbýteroi) tu znamenajú predstavených cirkevných obcí.) 24Potom prešli Pizídiou a prišli do Pamfýlie. 25Hlásali slovo v Perge, odišli do Atálie (*) (Atália je prístavné mesto, ktoré vybudoval Attalius II., kráľ Pergama.) 26a odtiaľ sa odplavili do Antiochie, kde ich zverili Božej milosti na dielo, ktoré práve dokončili.

27Keď ta došli a zhromaždili Cirkev, rozpovedali, aké veľké veci s nimi urobil Boh a že pohanom otvoril dvere viery. 28A zostali dlhší čas s učeníkmi.

Kontroverzia v Antiochii. - 1Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: "Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení." (*) (Ide o židokresťanov, ktorí učili, že pohania ešte pred prijatím krstu sa majú dať obrezať. Toto učenie popieralo, že na spásu stačí viera v Krista. Pavol a Barnabáš však mali iný názor. Aby sa pohan mohol stať kresťanom a byť spaseným, nemusí sa stať Židom (porov. Gal 1, 7; 2, 1–10; 5, 2).)

2Keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším do Jeruzalema. 3Cirkev ich teda vypravila a oni išli cez Feníciu a Samáriu a rozprávali, ako sa obrátili pohania, a všetkým bratom pôsobili veľkú radosť. 4Keď prišli do Jeruzalema, prijala ich Cirkev, apoštoli a starší a oni vyrozprávali, aké veľké veci s nimi urobil Boh. 5Tu vstali niektorí, čo uverili zo sekty farizejov, a hovorili: "Treba ich obrezať a prikázať im, že musia zachovávať Mojžišov zákon."

Apoštolský snem. Petrova reč. - 6Apoštoli a starší sa zišli a skúmali túto vec. 7A keď nastala veľká hádka, vstal Peter a povedal im: "Bratia, vy viete, že Boh si ma od prvých dní vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo evanjelia a uverili. (*) (Peter sa odvoláva na udalosť s Kornéliom (hl. 10.).) 8A Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo, keď im dal Ducha Svätého tak ako nám; (*) (Porov. 10, 44.) 9a neurobil nijaký rozdiel medzi nami a nimi, keď vierou očistil ich srdcia. 10Prečo teda teraz pokúšate Boha a chcete položiť na šiju učeníkov jarmo, ktoré nevládali niesť ani naši otcovia, ani my?! 11A veríme, že aj my budeme spasení milosťou Pána Ježiša takisto ako oni." (*) (Cesta spásy je jediná tak pre Židov, ako aj pre pohanov.)

Jakubova reč. - 12Celé zhromaždenie stíchlo a počúvali Barnabáša a Pavla, ktorí rozprávali, aké veľké znamenia a divy urobil Boh prostredníctvom nich medzi pohanmi. 13Keď sa odmlčali, ozval sa Jakub: "Bratia, vypočujte ma! 14Šimon porozprával, ako Boh prvý raz zhliadol a vybral si z pohanov ľud pre svoje meno.

15S tým sa zhodujú aj slová Prorokov, ako je napísané:

16

»Potom sa vrátim
a znova vybudujem zborený Dávidov stánok;
znova postavím jeho ruiny a vztýčim ho,

17

aby aj ostatní ľudia hľadali Pána,
všetky národy, nad ktorými sa vzývalo moje meno,
hovorí Pán, čo robí tieto veci,

(*) (Porov. Am 9, 11–12.) 18

známe od vekov.«

19Preto si myslím, že neslobodno znepokojovať tých, čo sa z pohanov obracajú k Bohu, 20ale im treba napísať, aby sa zdŕžali poškvrneného modlami, smilstva, zaduseného a krvi. (*) (Apoštol Jakub navrhuje, aby kresťania obrátení z pohanstva aspoň v niečom brali ohľad na židokresťanov a vyhýbali sa tomu, čo ich najviac pohoršuje. Porov. Lv 18, 6–18; 17, 10–16.) 21Mojžiš má totiž od dávnych pokolení v každom meste kazateľov po synagógach, kde ho každú sobotu čítajú."

Apoštolský list. - 22Vtedy sa apoštoli a starší s celou Cirkvou uzniesli, že spomedzi seba vyberú mužov a pošlú ich s Pavlom a Barnabášom do Antiochie. Boli to Júda, ktorý sa volal Barsabáš, a Sílas, poprední muži medzi bratmi. (*) (Barsabáš je neznámy. Sílas je Pavlov spolupracovník (15, 40).) 23Po nich poslali tento list: "Apoštoli a starší bratia pozdravujú bratov z pohanov v Antiochii, Sýrii a Cilícii. (*) (Ide vlastne o prvý dokument, ktorý sa týka cirkevnej disciplíny.) 24Počuli sme, že vás niektorí, čo vyšli z nás, znepokojili a rozvrátili vám srdcia rečami, hoci sme ich ničím nepoverili. 25Preto sme sa zhromaždili a jednomyseľne sme sa uzniesli, že vyberieme mužov a pošleme ich k vám s našimi drahými Barnabášom a Pavlom, 26ľuďmi, ktorí vydali svoj život za meno nášho Pána Ježiša Krista. 27Vyslali sme teda Júdu a Sílasa a oni vám aj ústne povedia to isté. 28Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: 29zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa budete tohto chrániť, budete konať správne. Buďte zdraví!"

Delegácia v Antiochii. - 30Keď ich vypravili, odišli do Antiochie, zvolali zhromaždenie a odovzdali list. 31Keď ho prečítali, radovali sa z tejto útechy. 32Aj Júda a Sílas mnohými slovami potešovali a posilňovali bratov, lebo aj oni boli prorokmi. 33Po istom čase ich bratia vypravili v pokoji k tým, čo ich vyslali. (34) (*) (Neovulgáta tento verš vynecháva. Znie: "Sílas sa rozhodol zostať tam; Júda sa vrátil sám do Jeruzalema." Tento verš chýba v najdôležitejších rukopisoch. Pravdepodobne ide o marginálnu poznámku k v. 40.) 35Ale Pavol a Barnabáš sa zdržali v Antiochii a s mnohými inými učili a hlásali Pánovo slovo.

IV. Druhá Pavlova misijná cesta, 15,36 - 18,22

Odchod z Antiochie. Pavol a Sílas. - 36O niekoľko dní povedal Pavol Barnabášovi: "Vráťme sa a ponavštevujme bratov, ako sa majú, po všetkých mestách, kde sme hlásali Pánovo slovo." (*) (Tu sa začína druhá Pavlova misijná cesta (roky 50–52). Pavol šiel cez Galáciu do európskych stredísk na pobreží Egejského mora. Sú to Filipy, Solún, Atény a Korint.) 37Barnabáš chcel vziať so sebou aj Jána, ktorý sa volá Marek. 38Ale Pavol usúdil, že netreba brať takého, čo od nich z Pamfýlie odišiel a nešiel s nimi pracovať. 39I vznikla taká roztržka, že sa rozišli. Barnabáš si vzal Marka a odplavil sa na Cyprus. 40Pavol si vybral Sílasa. Bratia ho zverili Pánovej milosti a vydal sa na cestu. (*) (Pavol si zvolil za sprievodcu Sílasa, ktorý bol pravdepodobne rímskym občanom (16, 37), mal dôveru Cirkvi (15, 22) a bol vystrojený aj darom proroctva (15, 32).) 41Chodil po Sýrii a Cilícii a posilňoval cirkvi.

Pavol si priberá Timoteja. - 1Prišiel aj do Derbe a Lystry. Tam bol istý učeník menom Timotej, syn veriacej Židovky, ale otec bol Grék. 2Bratia v Lystre a v Ikóniu mu vydali svedectvo. 3Pavol chcel, aby šiel s ním, a kvôli Židom, čo tam bývali, ho vzal a obrezal, lebo všetci vedeli, že jeho otec bol Grék. (*) (Obriezka mala Timotejovi uľahčiť pôsobenie medzi Židmi.) 4Ako chodili po mestách, odovzdávali im učenie, ktoré vyhlásili apoštoli a starší v Jeruzaleme, aby ho zachovávali. 5Cirkvi sa upevňovali vo viere a deň čo deň sa zväčšovali počtom.

Cez Malú Áziu. Videnie v Troade. - 6Prešli cez Frýgiu a galatský kraj, lebo Svätý Duch im bránil hlásať slovo v Ázii. (*) (Ázia tu znamená západnú časť Malej Ázie v okolí Efezu a Smyrny. Frýgia bola na anatolskej náhornej rovine smerom na západ. Galácia bola pravdepodobne severná Galácia, územie okolo dnešnej Ankary.) 7Keď došli k Mýzii, pokúšali sa dostať do Bitýnie, ale Ježišov Duch im to nedovolil. (*) (Mýzia bola severná časť Malej Ázie. Bitýnia bola v severozápadnej časti Malej Ázie.) 8Obišli teda Mýziu a zišli do Troady. 9Tam mal Pavol v noci videnie. Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: "Prejdi do Macedónska a pomôž nám!" (*) (Troas bolo prístavné mesto v severozápadnej maloázijskej krajine toho istého mena (kedysi slávna Trója). V Macedónsku, s hlavným mestom Solúnom, Pavol na druhej misijnej ceste založil tri významné kresťanské obce: Filipy, Solún a Bereu.) 10Hneď ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im evanjelium. (*) (Od tohto verša autor začína používať pri písaní prvú osobu množného čísla. Tu sa pravdepodobne Lukáš pripojil k Pavlovi.)

Vo Filipách. Lýdia. - 11Odplavili sme sa z Troady, priamym smerom sme prišli do Samotrácie, na druhý deň do Neapola (*) (Samotrácia je ostrov na polceste medzi Troadou a Neapolom. Neapol bol macedónsky prístav (dnes Kavalla). Tu Pavol vstúpil prvý raz na európsku pevninu.) 12a odtiaľ do Filíp. Je to prvé mesto tej časti Macedónska a kolónia. V tomto meste sme sa niekoľko dní zdržali. (*) (Filipy boli 17 km od Neapola smerom do vnútrozemia. Rímski cisári tu usádzali vojenských vyslúžilcov a italských kolonistov.) 13V sobotu sme vyšli za bránu k rieke, lebo sme predpokladali, že sa tam modlia. Sadli sme si a hovorili sme so ženami, čo sa tam zišli. (*) ("Za bránu k rieke", t. j. za bránu mesta. Podľa židovských predpisov tam, kde žilo aspoň desať Židov, mala sa postaviť synagóga alebo aspoň mali sa schádzať na takom mieste, kde bola voda. Preto sa Pavol odobral k rieke.) 14Počúvala aj istá žena, menom Lýdia, predavačka purpuru z mesta Tyatiry, ktorá si ctila Boha. Pán jej otvoril srdce, aby pozorne sledovala, čo Pavol hovorí. (*) (Tyatira bolo maloázijské mesto v končinách Mýzie a Lýdie.) 15A keď sa dala so svojím domom pokrstiť, prosila nás: "Ak si myslíte, že som verná Pánovi, poďte do môjho domu a zostaňte." A prinútila nás.

Zbičovanie a uväznenie Pavla a Sílasa. - 16Keď sme sa šli zasa modliť, stretli sme akúsi dievčinu, ktorá mala vešteckého ducha a veštením prinášala svojim pánom veľký zisk. (*) (Bola posadnutá zlým duchom, ktorý jej ústami vyjavoval niektoré skryté veci.) 17Chodila za Pavlom a za nami a vykrikovala: "Títo ľudia sú služobníkmi Boha, Najvyššieho, a zvestujú vám cestu spásy." (*) (Týmto veršom Lukáš prestáva na čas písať v prvej osobe množného čísla. Je možné, že ostal vo Filipách.) 18A robila to mnoho dní. Pavla to dohnevalo, obrátil sa a povedal duchu: "V mene Ježiša Krista ti rozkazujem, aby si z nej vyšiel!" A v tej hodine vyšiel. 19Keď jej páni videli, že im zanikla nádej na zisk, chytili Pavla a Sílasa a zavliekli ich na námestie pred vrchnosti. 20Predviedli ich pred úradníkov a povedali: "Títo ľudia búria naše mesto. Sú to Židia 21a šíria zvyky, ktoré my, ako Rimania, nesmieme ani prijímať ani zachovávať." 22Aj dav sa zhŕkol proti nim a úradníci im postŕhali šaty a rozkázali ich zbičovať. (*) (Ide o prvé prenasledovanie zo strany rímskej vrchnosti.) 23Keď im vymerali veľa rán, vrhli ich do väzenia a strážcovi prikázali, aby ich dobre strážil. 24On ich podľa tohto rozkazu vsadil do vnútorného žalára a nohy im privrel do klady.

Zázračné vyslobodenie apoštolov. Pokrstenie strážcu žalára. - 25O polnoci sa Pavol a Sílas modlili a spievali Bohu chválospevy a väzni ich počúvali. 26Zrazu nastalo veľké zemetrasenie, až sa pohli základy žalára. Hneď sa otvorili všetky dvere a všetkým sa uvoľnili putá. 27Keď sa strážca väzenia prebudil a videl dvere väzenia otvorené, vytasil meč a chcel sa zabiť, lebo si myslel, že väzni ušli. 28Ale Pavol skríkol veľkým hlasom: "Neubližuj si, lebo sme tu všetci!" 29Vypýtal si svetlo, vbehol dnu a s chvením padol pred Pavla a Sílasa. 30Vyviedol ich von a vravel: "Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?" 31Oni povedali: "Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom." 32A zvestovali Pánovo slovo jemu aj všetkým, čo boli v jeho dome. 33V tú nočnú hodinu ich vzal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci. 34Potom ich zaviedol do domu, prestrel stôl a radoval sa s celým svojím domom, že uveril Bohu.

Prepustenie z väzenia. - 35Keď sa rozodnilo, úradníci vyslali zriadencov s odkazom: "Prepusť tých ľudí!" 36Strážca väzenia oznámil Pavlovi tieto slová: "Úradníci odkázali, aby som vás prepustil. Teraz teda vyjdite a choďte v pokoji!" 37Ale Pavol im povedal: "Verejne a bez súdu nás zbili, hoci sme rímski občania, a vrhli do väzenia a teraz nás potajomky vyháňajú? Nie tak, ale nech prídu sami a oni nech nás vyvedú!" 38Zriadenci hlásili tieto slová úradníkom a oni sa naľakali, keď počuli, že sú to Rimania. 39Prišli a odprosili ich. A keď ich vyvádzali, prosili ich, aby odišli z mesta. 40Keď vyšli z väzenia, zašli k Lýdii, ponavštevovali bratov, povzbudili ich a odišli.

V Solúne. Ťažkosti so Židmi. - 1Prešli cez Amfipolis a Apolóniu a prišli do Solúna, kde bola židovská synagóga. (*) (Amfipolis a Apolónia sa nachádzajú na ceste z Filíp do Solúna.) 2Pavol podľa svojho zvyku vošiel k nim a po tri soboty im hovoril o Písmach. 3Odkrýval a potvrdzoval, že Mesiáš musel trpieť a vstať z mŕtvych a: "Týmto Mesiášom je Ježiš, ktorého vám ja zvestujem." 4A niektorí z nich uverili a pripojili sa k Pavlovi a Sílasovi, aj veľké množstvo nábožných Grékov a nemálo vznešených žien. 5Ale žiarliví Židia si najali niekoľko zlých mužov z ulice, vyvolali rozruch a rozbúrili mesto. Zastali pri Jasonovom dome a chceli ich vyviesť pred ľud. 6Ale keď ich nenašli, odvliekli Jasona a niektorých bratov k predstaveným mesta a kričali: "Tí, čo rozbúrili celý svet, prišli aj sem 7a Jason ich prijal. A títo všetci robia proti cisárovým nariadeniam, lebo tvrdia, že je iný kráľ, Ježiš." 8Tak pobúrili ľud i predstavených mesta, ktorí to počuli. 9Ale keď dostali od Jasona a ostatných záruku, prepustili ich.

V Berei. - 10Bratia hneď v noci vypravili Pavla a Sílasa do Berey. Keď ta prišli, vošli do židovskej synagógy. (*) (Berea, mesto v Macedónsku, 65 km od Solúna.) 11A tí boli šľachetnejší ako tamtí v Solúne. Oni prijímali slovo s veľkou dychtivosťou a každý deň skúmali Písma, či je to naozaj tak. 12A tak mnohí z nich uverili, aj nemálo gréckych žien z vyšších vrstiev i mužov. 13Ale keď sa solúnski Židia dozvedeli, že Pavol aj v Berei hlása Božie slovo, išli aj ta znepokojovať a búriť zástupy. 14Tu bratia hneď vypravili Pavla, aby šiel až k moru. Sílas a Timotej zostali tam. 15Tí, čo odprevádzali Pavla, zaviedli ho až do Atén. Tam dostali príkaz pre Sílasa a Timoteja, aby čím skôr prišli za ním; a vrátili sa.

V Aténach. - 16Kým Pavol na nich v Aténach čakal, búril sa v duchu, keď videl, že mesto je oddané modlárstvu. (*) (Mesto Atény bolo v tom čase politicky a obchodne už málo významné, zato však zostalo strediskom filozofických škôl. Je miestom prvého stretnutia evanjelia s filozofiou.) 17Preto hovoril v synagóge so Židmi a s nábožnými ľuďmi a každý deň na námestí s tými, čo tam práve boli. 18A niektorí epikurejskí a stoickí filozofi s ním debatovali. Jedni vraveli: "Čo to chce tento tlčhuba povedať?" Iní zasa: "Zdá sa, že zvestuje cudzie božstvá." Zvestoval totiž Ježiša a zmŕtvychvstanie. (*) (Epikureizmus a stoicizmus boli vtedy najrozšírenejšie filozofické školy, dve obmeny starovekého materializmu.) 19I vzali ho, zaviedli ho na areopág a vraveli: "Môžeme vedieť, čo je to za nové učenie, ktoré hlásaš? (*) (Areopág bola vyvýšenina pri Akropole v Aténach (Aresov kopec). Označuje aj najvyšší súd, ktorý sa tu schádzal.) 20Veď čosi divné nám donášaš do uší. Preto chceme vedieť, čo to má byť." 21Lebo ani jeden Aténčan, ani cudzinec, čo tam bývali, nemali na nič toľko času ako rozprávať alebo počúvať niečo nové.

Pavlova reč v areopágu. - 22Pavol si stal doprostred areopágu a hovoril: "Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. 23Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: »Neznámemu bohu.« Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem. 24Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, 25ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko 26a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, 27aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. 28Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to aj niektorí z vašich básnikov povedali:

»Veď aj jeho pokolenie sme.«

(*) (Sú to básnici Aratos a Kleánthes (3. stor. pred Kristom).)

29Keď sme teda Božím pokolením, nemáme si myslieť, že božstvo sa podobá zlatu, striebru alebo kameňu, výtvoru ľudského umenia a dômyslu. 30Ale Boh prehliadol časy nevedomosti a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie, 31lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť zemekruh skrze muža, ktorého na to ustanovil a všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych."

32Ako počuli o vzkriesení z mŕtvych, niektorí sa posmievali, iní hovorili: "Vypočujeme ťa o tom inokedy." (*) (Grécka filozofia, podľa ktorej telo je väzením duše, nevedela prijať pravdu o vzkriesení.) 33Tak Pavol spomedzi nich odišiel. 34No niektorí muži sa pripojili k nemu a uverili. Medzi nimi aj Dionýz Areopagita, žena menom Damaris a iní s nimi.

Založenie cirkvi v Korinte. - 1Potom z Atén odišiel a prišiel do Korintu. (*) (Korint bol hlavným mestom provincie Achájsko a dôležitý prístav.) 2Tam našiel Žida menom Akvilu, rodom Ponťana, ktorý nedávno prišiel z Itálie, i jeho manželku Priscillu, lebo Klaudius nariadil, že všetci Židia musia opustiť Rím. Pripojil sa k nim, (*) (Cisár Klaudius to urobil roku 49 alebo 50. Túto udalosť spomína aj historik Suetonius. Pontus je severná maloázijská krajina na brehu Čierneho mora.) 3a pretože mal to isté remeslo, zostal u nich a pracoval; boli výrobcami stanov. 4Každú sobotu hovoril v synagóge a presviedčal Židov i Grékov.

5Keď prišli z Macedónska Sílas a Timotej, Pavol sa celkom venoval slovu a dosvedčoval Židom, že Ježiš je Mesiáš. 6Ale keď mu protirečili a rúhali sa, otriasol si odev a povedal im: "Vaša krv na vašu hlavu! Ja som čistý. Odteraz pôjdem k pohanom." (*) (Porov. Mt 10, 14; Lk 9, 5. Slová "Vaša krv na vašu hlavu" znamenajú, že sami nesú zodpovednosť za to, že odmietli ponúkanú spásu.) 7Odišiel odtiaľ a vošiel do domu istého človeka, čo si ctil Boha, menom Títa Justa; jeho dom bol spojený so synagógou. 8A predstavený synagógy Krispus uveril Pánovi s celým svojím domom; aj mnohí Korinťania, ktorí počúvali, uverili a dali sa pokrstiť.

9Pán povedal v noci vo videní Pavlovi: "Neboj sa, len hovor a nemlč, 10veď som s tebou ja a nik nesiahne na teba, aby ti ublížil, lebo mám v tomto meste mnoho ľudu." 11Zostal tam teda rok a šesť mesiacov a učil u nich Božie slovo.

Pavol pred prokonzulom Galliom. - 12Keď bol v Achájsku prokonzulom Gallio, Židia svorne povstali proti Pavlovi, priviedli ho pred súdnu stolicu (*) (Lucius Junius Gallio, starší brat filozofa Seneku, bol prokonzulom Achájska (v rokoch 51–52 alebo 52–53). Potvrdzuje to aj nápis nájdený v Delfách.) 13a hovorili: "Tento navádza ľudí, aby protizákonne uctievali Boha." 14Ale keď sa Pavol chystal otvoriť ústa, povedal Gallio Židom: "Židia, keby šlo o nejakú krivdu alebo o podlý zločin, vypočul by som vás, ako sa patrí. 15Ale keď sú to spory o slovo, o mená a o váš zákon, to je vaša vec. Ja v takýchto veciach nechcem byť sudcom." 16A odohnal ich od súdnej stolice. 17Tu všetci chytili predstaveného synagógy Sostena a pred súdnou stolicou ho zbili. A Gallio sa o to vôbec nestaral.

Pavol sa vracia do Antiochie. - 18Pavol tam zostal ešte veľa dní; potom sa s bratmi rozlúčil a odplavil sa do Sýrie a s ním aj Priscilla a Akvila. V Kenchreách si dal ostrihať hlavu, lebo mal sľub. (*) (Kenchrey boli východným korintským prístavom, z ktorého lode plávali smerom k Ázii. Nevie sa, o aký sľub u Pavla ide. Podľa niektorých by šlo o nazirejský sľub (porov. 21, 23; Nm 6, 1), ktorý trval aspoň mesiac.) 19Keď prišli do Efezu, tam ich nechal. Sám vošiel do synagógy a hovoril so Židmi. 20A keď ho prosili, aby zostal dlhší čas, neprivolil, 21ale pri rozlúčke povedal: "Znova sa k vám vrátim, ak to bude chcieť Boh" a odplavil sa z Efezu. 22Keď prišiel do Cézarey, vystúpil, pozdravil cirkev a odišiel do Antiochie. (*) ("Vystúpil, pozdravil cirkev", pravdepodobne cirkev v Jeruzaleme.)

V. Tretia Pavlova misijná cesta, 18,23 - 21,26

Apollo v Efeze. - 23Nejaký čas tam pobudol a šiel ďalej. Postupne prechádzal galatským krajom a Frýgiou a povzbudzoval všetkých učeníkov. (*) (Tu sa začína tretia Pavlova misijná cesta (roky 53–58). Jej hlavným cieľom a strediskom bolo mesto Efez, odkiaľ zašiel cez Macedónsko do Korinta a tým istým smerom späť do Jeruzalema.)

24Do Efezu prišiel istý Žid menom Apollo, rodom Alexandrijčan, muž výrečný a zbehlý v Písmach. (*) (Alexandria v Egypte bola aj kultúrnym strediskom Židov.) 25Bol poučený o Pánovej ceste a so zápalom ducha hovoril a správne učil o Ježišovi, hoci poznal iba Jánov krst. (*) ("Cesta"; porov. poznámku k 9, 2.) 26Začal teda smelo vystupovať v synagóge. Keď ho počuli Priscilla a Akvila, vzali ho k sebe a dôkladnejšie mu vysvetlili Božiu cestu. 27A keď chcel odísť do Achájska, bratia ho povzbudzovali a napísali učeníkom, aby ho prijali. Keď ta prišiel, veľmi pomohol tým, čo z milosti uverili. 28Lebo rázne usviedčal Židov a verejne dokazoval z Písem, že Ježiš je Mesiáš.

Pavol v Efeze. - 1Kým bol Apollo v Korinte, Pavol pochodil po horných krajoch a prišiel do Efezu. Tam našiel akýchsi učeníkov (*) ("Horné kraje" sú Galácia a Frýgia. Pavol teda prišiel do Efezu po anatolskej náhornej rovine. Efez bolo kvitnúce hlavné mesto rímskej provincie Ázie, významné obchodné a kultúrne stredisko s 300 000 obyvateľmi. Pavol tu strávil viac než dva roky (19, 1–40). Spomínaní "učeníci" ešte neboli kresťanmi (porov. v. 3 a 5).) 2a povedal im: "Dostali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili?" Oni mu odvetili: "Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý." 3On sa opýtal: "Ako ste teda boli pokrstení?" Oni odpovedali: "Jánovým krstom." 4Pavol povedal: "Ján krstil krstom pokánia a hovoril ľudu, aby uverili v toho, ktorý prichádzal po ňom, to jest v Ježiša." 5Keď to počuli, dali sa pokrstiť v mene Pána Ježiša. 6A keď na nich Pavol vložil ruky, zostúpil na nich Duch Svätý; i hovorili jazykmi a prorokovali. (*) (Udelil im sviatosť birmovania, v ktorej dostali Svätého Ducha.) 7Spolu ich bolo asi dvanásť mužov.

Pavol hlása evanjelium a koná divy v Efeze. - 8Potom vošiel do synagógy a smelo hovoril; tri mesiace rozprával a presviedčal o Božom kráľovstve. 9Ale keď sa niektorí zatvrdili a neuverili, ba pred zástupom tupili Pánovu cestu, odišiel od nich, oddelil učeníkov a každý deň hovoril v Tyrannovej škole. (*) (Pravdepodobne ide o učiteľa rétoriky, ktorý prenajímal miestnosť Pavlovi. "Cesta"; porov. poznámku k 9, 2. Originál má len slovo "cesta".) 10To trvalo dva roky, takže všetci, čo bývali v Ázii, Židia i Gréci, počuli Pánovo slovo. 11A Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, 12takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali.

Židovskí zaklínači. - 13Aj niektorí potulní židovskí zaklínači sa pokúsili vzývať meno Pána Ježiša nad tými, čo boli posadnutí zlými duchmi, a hovorili: "Zaklínam vás skrze Ježiša, ktorého hlása Pavol." (*) (Porov. Mt 12, 27.) 14Robili to siedmi synovia istého Skevu, židovského veľkňaza. (*) (Pravdepodobne ide o niekoho, kto bol na čele niektorej kňazskej triedy, alebo si titul veľkňaza privlastnil. Dejiny totiž veľkňaza s takýmto menom nepoznajú.) 15Ale zlý duch im povedal: "Ježiša poznám, aj o Pavlovi viem; ale kto ste vy?" 16A človek, v ktorom bol zlý duch, sa na nich vrhol, dvoch z nich sa zmocnil a tak ich doriadil, že z toho domu utekali nahí a doráňaní. 17Dozvedeli sa o tom všetci Židia aj Gréci, čo bývali v Efeze. Na všetkých doľahol strach a zvelebovali meno Pána Ježiša. 18Mnoho veriacich prichádzalo, vyznávali sa a priznávali svoje skutky. 19A mnohí z tých, čo sa zaoberali čarami, podonášali knihy a pred očami všetkých ich spálili; keď spočítali ich cenu, vyšlo im päťdesiattisíc strieborných. (*) (Hoci sa cena zdá prehnaná, nesmieme zabúdať, že literatúra tohto druhu bola vtedy veľmi cenená. Jedna drachma zodpovedala dennej mzde robotníka.) 20Tak mohutne sa šírilo a silnelo Pánovo slovo.

Pavlove plány. - 21Po týchto udalostiach si Pavol zaumienil v Duchu, že prejde cez Macedónsko a Achájsko a pôjde do Jeruzalema. Povedal: "Keď sa ta dostanem, musím sa pozrieť aj do Ríma." 22Dvoch zo svojich pomocníkov, Timoteja a Erasta, poslal do Macedónska a sám zostal istý čas v Ázii.

Demetrova vzbura proti Pavlovi. - 23V tom čase nastalo nemalé pobúrenie pre Pánovu cestu. (*) ("Cesta" – porov. poznámku k 9, 2.) 24Istý zlatník, menom Demeter, čo vyrábal strieborné Dianine chrámiky, poskytoval remeselníkom nemalý zárobok. (*) (V Efeze bol svetoznámy chrám bohyne plodnosti Diany (Artemidy).) 25Zhromaždil ich, ako aj tých, čo sa zaoberali podobným remeslom, a povedal: "Muži, vy viete, že z tohto remesla máme zisk. 26A vidíte i počujete, že tento Pavol nielen v Efeze, ale skoro v celej Ázii presvedčil a odvrátil veľký zástup, lebo hovorí, že to, čo zhotovujú ruky, nie sú bohovia. 27A nielen tomuto nášmu remeslu hrozí nebezpečenstvo, že upadne, ale ani chrám veľkej bohyne Diany nebudú mať za nič a začne sa rúcať veleba tej, ktorú si ctí celá Ázia i celý svet."

28Keď to počuli, zachvátil ich hnev a kričali: "Veľká je efezská Diana!" 29V celom meste zavládol zmätok; schopili Pavlových sprievodcov Macedónčanov Gája a Aristarcha a všetci sa hromadne hnali do divadla. (*) (Bolo to najväčšie zo známych divadiel staroveku. Zmestilo sa doň 25 000 divákov.) 30Pavol chcel ísť medzi ľud, ale učeníci mu to nedovolili. 31Aj niektorí aziarchovia, čo mu boli priateľmi, poslali za ním s prosbou, aby nešiel do divadla. (*) (Aziarchovia boli funkcionári, ktorí stáli na čele všetkých chrámov v Ázii, v ktorých sa vzdávala božská úcta rímskym cisárom.) 32Každý vykrikoval niečo iné, lebo v zhromaždení bol zmätok, a mnohí ani nevedeli, prečo sa zišli. 33Tu naviedli zo zástupu akéhosi Alexandra a Židia ho potisli dopredu. Alexander si rukou vyžiadal ticho a chcel vysvetľovať ľudu. 34Ale keď zbadali, že je Žid, všetci jedným hlasom asi dve hodiny kričali: "Veľká je efezská Diana!" 35Až mestský tajomník utíšil zástup a povedal: "Efezania, ktorý človek by nevedel, že mesto Efez je ctiteľom veľkej Diany a jej obrazu, ktorý padol z neba?! 36Keď to teda nemožno poprieť, musíte sa upokojiť a nesmiete robiť nič nerozvážne. 37Lebo ste priviedli týchto ľudí, hoci sa nedopustili svätokrádeže, ani sa nerúhali našej bohyni. 38Ak teda Demeter a jeho remeselníci majú niečo proti niekomu, na to sú verejné súdy a prokonzuli; nech sa tam žalujú. 39Ak chcete niečo iné, možno to vyriešiť na zákonitom zhromaždení. 40Veď sa vystavujeme nebezpečenstvu, že nás za dnešok obvinia zo vzbury, lebo niet vinníka, a nemohli by sme zdôvodniť, prečo tento zhon." Ako to dopovedal, zhromaždenie rozpustil.

Pavol opúšťa Efez. Cesta do Troady. - 1Keď potom rozruch ustal, Pavol si zavolal učeníkov, povzbudil ich, rozlúčil sa a odišiel do Macedónska. (*) (Svätý Pavol odišiel z Efezu pravdepodobne na jar roku 57.) 2Prechádzal tými krajmi, povzbudzoval bratov mnohými slovami a prišiel do Grécka. 3Tam strávil tri mesiace, a keď sa chystal odplaviť do Sýrie, Židia mu strojili úklady. Preto sa rozhodol, že sa vráti cez Macedónsko. 4Sprevádzali ho Berejčan Pyrrhov syn Sopater, zo Solúnčanov Aristarchus a Sekundus, Derbejčan Gájus a Timotej i Ázijčania Tychikus a Trofimus. 5Oni šli vopred a čakali nás v Troade. (*) (Rozprávanie znova pokračuje v prvej osobe množného čísla a končí sa až v 21, 18. Znamená to, že vo Filipách sa pripojil k Pavlovi Lukáš.) 6My sme sa po dňoch Nekvasených chlebov odplavili z Filíp a o päť dní sme došli za nimi do Troady, kde sme sa zdržali sedem dní. (*) (Dni Nekvasených chlebov sú sviatky židovskej Veľkej noci.)

Pavol v Troade. Vzkriesenie Eutycha. - 7Keď sme sa v prvý deň týždňa zišli na lámanie chleba, Pavol s nimi hovoril, lebo na druhý deň chcel odcestovať, a pretiahol reč až do polnoci. (*) (Prvý deň po sobote je nedeľa, čiže deň Kristovho zmŕtvychvstania. Máme tu dôkaz, že kresťania od počiatku slávili nedeľu ako deň Pána (Zjv 1, 10; 1 Kor 16, 2). Lámanie chleba tu znamená slávenie Eucharistie.) 8V hornej sieni, kde sme boli zhromaždení, bolo mnoho lámp. 9Istý mladík, menom Eutychus, sedel v okne, a pretože Pavol dlho hovoril, tvrdo zaspal. Premožený spánkom spadol z tretieho poschodia dolu. Zdvihli ho mŕtveho. 10Pavol zišiel dole, ľahol si naň, objal ho a povedal: "Neplašte sa, lebo jeho duša je v ňom." 11Potom sa vrátil hore, lámal chlieb a jedol, dlho, až do svitania, ešte hovoril a potom odišiel. 12Chlapca priviedli živého a nemálo ich to potešilo.

Z Troady do Milétu. - 13My sme skôr nasadli na loď a odplavili sme sa do Assonu, kde sme mali pribrať Pavla; on tak určil, lebo sám chcel ísť po súši. (*) (Asson bol asi 40 km od Troady na ázijskom pobreží.) 14Keď sme sa s ním v Assone zišli, vzali sme ho a išli sme do Mitylény. (*) (Mityléna bol prístav na ostrove Lesbos.) 15Odtiaľ sme sa odplavili a na druhý deň sme sa dostali naproti Chiosu, v ďalší deň sme pristáli pri Samose a v nasledujúci sme došli do Milétu. (*) (Chios a Samos sú ostrovy v Egejskom mori.) 16Pavol sa totiž rozhodol obísť Efez, aby sa nezdržal v Ázii, lebo sa ponáhľal, aby bol na Turíce podľa možnosti už v Jeruzaleme.

Rozlúčka so staršími z Efezu v Miléte. - 17Z Milétu poslal do Efezu a zavolal si starších cirkvi. 18Keď k nemu prišli, povedal im: "Vy viete, ako som bol s vami celý čas od prvého dňa, čo som vkročil do Ázie; 19ako som slúžil Pánovi so všetkou pokorou v slzách a skúškach, ktoré na mňa doliehali z úkladov Židov; 20ako som nezanedbal zvestovať vám všetko užitočné a učil som vás verejne i po domoch; 21ako som zaprisahával Židov aj Grékov, že sa majú obrátiť k Bohu a uveriť v nášho Pána Ježiša. 22A teraz spútaný Duchom idem do Jeruzalema, hoci neviem, čo ma tam čaká. 23Len Duch Svätý ma vo všetkých mestách uisťuje, že ma očakávajú okovy a súženie. 24Svoj život si však veľmi necením, len aby som dokončil svoj beh a službu, ktorú som dostal od Pána Ježiša: svedčiť o evanjeliu Božej milosti.

25A teraz viem, že už neuvidíte moju tvár: nik z vás, medzi ktorými som chodil a ohlasoval kráľovstvo. 26Preto vám v dnešný deň dosvedčujem, že som čistý od krvi všetkých, 27lebo som neušiel bez toho, že by som vám nezvestoval Božiu vôľu celú. 28Dávajte si pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou. (*) (Výraz "biskup" (gr. epískopos) pôvodne znamenal strážcu, dozorcu, zodpovedného za spoločenstvo. Len neskôr, asi na začiatku 2. storočia, sa stáva titulom biskupského úradu a hodnosti, odlišných od úradu kňazov (presbyterov).) 29Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo. (*) (Nebezpečenstvo náboženských novátorov. Porov. Gal 1, 7–9; 5, 7–12; Flp 3, 2; Kol 2, 8.10.19; Zjv 2, 6.15.) 30Ba aj z vás samých povstanú muži, čo budú prevrátene hovoriť, aby strhli učeníkov za sebou. 31Preto bdejte a pamätajte, že som tri roky vo dne v noci neprestával so slzami napomínať každého z vás.

32A teraz vás odporúčam Bohu a slovu jeho milosti: ono má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými posvätenými. 33Netúžil som po ničom striebre ani zlate, ani odeve. 34Sami viete, že tieto ruky vyslúžili všetko, čo som potreboval ja a títo tu so mnou. 35Vo všetkom som vám ukázal, že treba takto pracovať a ujímať sa slabých a pamätať na slová Pána Ježiša; lebo on povedal: »Blaženejšie je dávať, ako prijímať.«" (*) (Tento Ježišov výrok nie je zachytený, zapísaný v evanjeliách, a preto ho voláme "agrafon", čiže nenapísaný výrok. Zachoval sa v ústnom podaní.)

36Keď to povedal, kľakol si a modlil sa s nimi všetkými. 37Všetci sa dali do veľkého plaču, vešali sa Pavlovi okolo krku a bozkávali ho. 38Najviac ich bolelo jeho slovo, že už neuvidia jeho tvár. A vyprevadili ho na loď.

Cestou do Jeruzalema. - 1Keď sme sa od nich odtrhli, a vyplávali, priamym smerom sme prišli na Kós, druhý deň na Rodos a stadiaľ do Patary. (*) (Kós je ostrov v Egejskom mori, Rodos je ostrov v Stredozemnom mori. Patara zasa prístav na južnom výbežku Malej Ázie.) 2Tam sme našli loď, ktorá sa plavila do Fenície. Nasadli sme a vyplávali. 3Na dohľad sme sa priblížili k Cypru, ale nechali sme ho vľavo. A plavili sme sa do Sýrie a došli sme do Týru, lebo tam mala loď vyložiť náklad. 4My sme vyhľadali učeníkov a zostali sme tam sedem dní. Oni z vnuknutia Ducha hovorili Pavlovi, aby nechodil do Jeruzalema. 5Keď tie dni uplynuli vybrali sme sa na cestu. Všetci aj s manželkami a deťmi nás odprevadili až za mesto. Na brehu sme si kľakli a pomodlili sme sa. 6Potom sme sa rozlúčili, nastúpili sme na loď a oni sa vrátili domov. 7My sme z Týru po skončení plavby prišli do Ptolemaidy. Pozdravili sme bratov a zostali sme jeden deň u nich. (*) (Ptolemaida bol starodávny palestínsky prístav.)

V Cézarei. Agabovo proroctvo. - 8Na druhý deň sme odcestovali a došli sme do Cézarey. Tam sme vošli do domu evanjelistu Filipa - on bol jeden zo siedmich - a ostali sme uňho. (*) (Filipa nazývajú evanjelistom, lebo hlásal evanjelium (jeho činnosť pozri 8, 5–40).) 9Mal štyri dcéry panny, ktoré prorokovali. 10A keď sme tam boli viac dní, prišiel z Judey istý prorok, menom Agabus. (*) (Porov. 11, 28.) 11Keď prišiel k nám, vzal Pavlov opasok, zviazal si ruky a nohy a povedal: "Toto hovorí Duch Svätý: »Muža, ktorému patrí tento opasok, takto Židia v Jeruzaleme zviažu a vydajú ho do rúk pohanov.«" 12Keď sme to počuli, prosili sme aj my, aj tamojší, aby nechodil do Jeruzalema. 13Ale Pavol odpovedal: "Čo robíte? Prečo plačete a trápite mi srdce? Veď ja som hotový nielen dať sa zviazať, ale aj umrieť v Jeruzaleme pre meno Pána Ježiša." 14A keď sme ho nemohli prehovoriť, prestali sme; povedali sme: "Nech sa stane Pánova vôľa!"

Príchod do Jeruzalema. Pavol s Jakubom a so staršími. - 15Po týchto dňoch sme sa pripravili a vystupovali sme do Jeruzalema. 16S nami šli aj niektorí učeníci z Cézarey a viedli so sebou istého Cyperčana Mnazona, dávneho učeníka, u ktorého sme mali bývať.

17Keď sme prišli do Jeruzalema, bratia nás milo prijali. 18Na druhý deň šiel Pavol s nami k Jakubovi, kde sa zišli všetci starší. 19Pozdravil ich a dopodrobna vyrozprával, čo urobil Boh prostredníctvom jeho služby medzi pohanmi. 20Keď to počuli, oslavovali Boha a jemu povedali: "Vidíš, brat, koľko tisíc Židov uverilo a všetci horlia za zákon. 21Ale o tebe sa dopočuli, že učíš všetkých Židov, čo sú medzi pohanmi, aby odpadli od Mojžiša, a hovoríš, že nemajú obrezávať svojich synov ani žiť podľa zvykov. 22Čo teda robiť? Isto sa dozvedia, že si prišiel. 23Urob teda toto, čo ti hovoríme: Máme štyroch mužov, ktorí majú sľub. 24Vezmi ich, posväť sa s nimi a zaplať za nich, aby si dali oholiť hlavu. Tak zvedia všetci, že nie je nič na tom, čo o tebe počuli, ale že aj sám zachovávaš zákon a žiješ podľa neho. (*) (Porov. 18, 18.) 25A o pohanoch, čo uverili, sme rozhodli a napísali, aby sa zdŕžali mäsa obetovaného modlám, krvi, zaduseného a smilstva."

26A tak Pavol vzal tých mužov, na druhý deň sa s nimi očistil, vošiel do chrámu a ohlásil, že sa končia dni očisťovania, len čo sa prinesie za každého z nich obeta.

VI. Väzeň za Krista, 21,27 - 26,32

Zajatie Pavla. - 27Keď sa tých sedem dní už končilo, zbadali ho v chráme Židia z Ázie. Pobúrili celý zástup, položili naň ruky 28a kričali: "Mužovia, Izraeliti, pomáhajte! Toto je ten človek, čo všetkých všade učí proti ľudu, proti zákonu a proti tomuto miestu. Ba ešte aj Grékov voviedol do chrámu a poškvrnil toto sväté miesto." (*) (Pohanom bol pod trestom smrti zakázaný vstup do vnútorných nádvorí jeruzalemského chrámu, ako to hlásili aj nápisy tam umiestnené.) 29V meste s ním totiž videli Efezana Trofima a mysleli si, že Pavol ho voviedol do chrámu. 30Celé mesto sa rozbúrilo a začal sa zbiehať ľud. Chytili Pavla, vyvliekli ho z chrámu a hneď zatvorili brány. 31Už ho chceli zabiť, keď došlo veliteľovi kohorty hlásenie, že sa celý Jeruzalem búri. (*) (Severne od chrámu stála pevnosť Antonia, odkiaľ rímska vojenská posádka pozorovala, čo sa deje v chráme, aby mohla včas zakročiť, keby prišlo k nejakej vzbure.) 32On si hneď vzal vojakov a stotníkov a zbehol k nim. Keď uvideli veliteľa a vojakov, prestali Pavla biť. 33Tu veliteľ pristúpil k nemu, vzal ho a rozkázal ho spútať dvoma reťazami. Potom sa opýtal, kto je to a čo vykonal. 34Ale v dave každý vykrikoval niečo iné. A keď sa v tom zmätku nemohol dozvedieť nič isté, rozkázal ho odviesť do pevnosti. 35Keď prišiel ku schodom, museli ho pre násilie davu vojaci niesť, 36lebo celé množstvo ľudu šlo za ním a kričali: "Preč s ním!"

Pavol pod ochranou Rimanov. - 37Keď ho už mali voviesť do pevnosti, povedal Pavol veliteľovi: "Smiem ti niečo povedať?" On vravel: "Ty vieš po grécky? 38Nie si ty ten Egypťan, čo nedávno vyvolal vzburu a vyviedol na púšť štyritisíc zbojníkov?" (*) (Podľa správ Jozefa Flávia (Starožitnosti 20, 8.6 a Židovská vojna 2, 13.5) tento Egypťan vystúpil v Jeruzaleme ako prorok za cisára Neróna a získal si asi 30 000 prívržencov. Tvrdil o sebe, že sa na jeho slovo zrútia hradby Jeruzalema a rímska posádka padne do jeho rúk. Félix ich porazil, takže sa iba malá časť s vodcom vedela zachrániť. Lyziáš si teda mohol myslieť, že Pavol je týmto Egypťanom.) 39Pavol povedal: "Ja som Žid z cilícijského Tarzu, občan nie neznámeho mesta. Prosím ťa, dovoľ mi prehovoriť k ľudu." 40On mu dovolil a Pavol, ako stál na schodoch, pokynul ľudu rukou. Keď nastalo úplné ticho, prehovoril k nim po hebrejsky: (*) ("Po hebrejsky", čiže jazykom Židov, ktorým bola vtedy aramejčina.)

Pavlova reč k Židom v Jeruzaleme. - 1"Bratia a otcovia, počúvajte, čo vám teraz poviem na svoju obranu!" 2Keď počuli, že im hovorí hebrejsky, ešte väčšmi zatíchli. A povedal: 3"Ja som Žid. Narodil som sa v cilícijskom Tarze, ale vychovaný som bol v tomto meste. Pri Gamalielových nohách som sa naučil prísne žiť podľa zákona otcov a horlil som za Boha, ako aj vy všetci dnes. (*) (Tarzus bol hlavným mestom rímskej provincie Cilície. O Gamalielovi porov. 5, 34–39.) 4Túto Cestu som prenasledoval až na smrť: spútaval som mužov i ženy a dával som ich do väzenia, (*) ("Túto Cestu" – porov. poznámku k 9, 2. Porov. 26, 10.) 5ako mi dosvedčí aj veľkňaz a celá veľrada. Od nich som dostal aj listy pre bratov a šiel som do Damasku, aby som aj tých, čo tam boli, v putách priviedol do Jeruzalema na potrestanie.

6Ale ako som šiel a blížil sa k Damasku, zrazu ma okolo poludnia zalialo jasné svetlo z neba. 7Padol som na zem a počul som hlas, ktorý mi hovoril: »Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?« 8Ja som odpovedal: »Kto si, Pane?« A on mi povedal: »Ja som Ježiš Nazaretský, ktorého ty prenasleduješ.« 9Tí, čo boli so mnou, svetlo videli, ale hlas toho, čo so mnou hovoril, nepočuli. 10I povedal som: »Čo mám robiť, Pane?« A Pán mi povedal: »Vstaň a choď do Damasku; tam ti povedia všetko, čo ti je určené urobiť.« 11Keďže som pre jas toho svetla nevidel, viedli ma moji sprievodcovia za ruku, a tak som prišiel do Damasku.

12Istý Ananiáš, nábožný muž podľa zákona, ktorému všetci tamojší Židia vydávajú svedectvo, 13prišiel za mnou, pristúpil a povedal mi: »Brat Šavol, pozeraj!« A ja som ho v tú hodinu videl. 14Tu on povedal: »Boh našich otcov ťa predurčil, aby si poznal jeho vôľu, videl Spravodlivého a počul hlas z jeho úst. 15Lebo mu budeš pred všetkými ľuďmi svedkom toho, čo si videl a počul. 16A teraz - čo čakáš?! Vstaň, daj sa pokrstiť, zmy svoje hriechy a vzývaj jeho meno!«

17Keď som sa potom vrátil do Jeruzalema a modlil som sa v chráme, padol som do vytrženia 18a videl som ho, ako mi hovorí: »Ponáhľaj sa a rýchlo odíď z Jeruzalema, lebo neprijmú tvoje svedectvo o mne.« 19Ja som povedal: »Pane, oni vedia, že ja som zatváral do väzenia a bil po synagógach tých, čo verili v teba. 20A keď vylievali krv tvojho svedka Štefana, aj ja som bol pri tom, schvaľoval som to a strážil som šaty tým, čo ho zabíjali.« (*) (Porov. 7, 58; 8, 1.) 21Ale on mi povedal: »Choď, lebo ťa pošlem ďaleko medzi pohanov.«"

Pavol vyhlasuje, že je rímsky občan. - 22Až po toto slovo ho počúvali, ale potom začali kričať: "Preč s takýmto zo sveta, lebo nie je hoden žiť!" 23Pretože kričali, odhadzovali šaty a vyhadzovali prach do vzduchu, 24veliteľ rozkázal odviesť ho do pevnosti a nariadil bičovať ho a vypočúvať, aby sa dozvedel, prečo naň tak kričia.

25Ale keď mu uťahovali remene, Pavol povedal stotníkovi, čo tam stál: "A smiete bičovať rímskeho občana, a ešte bez súdu?" 26Keď to stotník počul, išiel za veliteľom a hlásil mu: "Čo to chceš robiť? Veď je to rímsky občan." 27Veliteľ prišiel za ním a pýtal sa ho: "Povedz mi, ty si Riman?" On odpovedal: "Áno." 28Veliteľ vravel: "Ja som toto občianstvo získal za veľkú sumu." A Pavol povedal: "A ja som sa v ňom narodil." (*) (Rímske občianstvo prinášalo so sebou veľa privilégií (porov. 16, 37).) 29Tí, čo ho mali vypočúvať, hneď od neho odstúpili a aj veliteľ sa zľakol, keď sa dozvedel, že je Riman a že ho sputnal.

Pavol pred veľradou. - 30Keďže chcel presne vedieť, z čoho ho Židia obviňujú, na druhý deň mu sňal putá, rozkázal, aby sa zišli veľkňazi a celá veľrada, priviedol Pavla a postavil ho pred nich.

1Pavol sa uprene zahľadel na veľradu a povedal: "Bratia, ja som si počínal podľa najlepšieho svedomia pred Bohom až do dnešného dňa." 2Tu veľkňaz Ananiáš rozkázal tým, čo stáli pri ňom, aby ho udreli po ústach. (*) (Ananiáš bol veľkňazom v rokoch 47–59. Zabili ho roku 66 po vypuknutí židovskej vojny.) 3Vtedy mu Pavol povedal: "Boh udrie teba, ty obielená stena! Sedíš tu, aby si ma súdil podľa zákona, a proti zákonu ma kážeš biť?" 4Tí, čo tam stáli, povedali: "Božiemu veľkňazovi zlorečíš?" 5Pavol vravel: "Nevedel som, bratia, že je to veľkňaz; veď je napísané: »Kniežaťu svojho ľudu nebudeš zlorečiť.«" (*) (Porov. Ex 22, 28.)

6Ale Pavol vedel, že jedna časť sú saduceji a druhá farizeji, preto zvolal vo veľrade: "Bratia, ja som farizej, syn farizejov. Pre nádej a zmŕtvychvstanie ma súdia." (*) (Porov. Mt 22, 23; Mk 12, 18; Lk 20, 27.) 7Ako to povedal, nastala medzi farizejmi a saducejmi hádka a zhromaždenie sa rozčeslo. 8Lebo saduceji tvrdia, že niet zmŕtvychvstania ani anjela, ani ducha, kým farizeji vyznávajú jedno i druhé. 9Strhol sa veľký krik a vstali niektorí zákonníci z časti farizejov a protestovali: "Nenachádzame nič zlé na tomto človeku. A čo ak s ním hovoril duch alebo anjel?!" 10Keď hádka silnela, veliteľ z obavy, že Pavla roztrhajú, poslal dolu vojakov, aby im ho vyrvali a odviedli do pevnosti. 11V nasledujúcu noc stál pred ním Pán a hovoril: "Buď pevný! Lebo ako si o mne svedčil v Jeruzaleme, tak musíš svedčiť aj v Ríme."

Sprisahanie Židov proti Pavlovi. - 12Keď sa rozodnilo, zbehli sa Židia a zaprisahali sa, že nebudú ani jesť, ani piť, kým Pavla nezabijú. 13Tých, čo sa takto sprisahali, bolo vyše štyridsať. 14Prišli k veľkňazom a starším a vraveli: "Prísahou sme sa zaviazali, že nič neokúsime, kým nezabijeme Pavla. 15Vy teraz spolu s veľradou oznámte veliteľovi, aby ho priviedol k vám, akoby ste sa chceli dozvedieť o ňom niečo presnejšie; my sme pripravení zabiť ho skôr, ako ta dôjde."

16Ale o úkladoch počul syn Pavlovej sestry. Preto sa vybral, vošiel do pevnosti a oznámil to Pavlovi. 17Pavol si zavolal jedného zo stotníkov a povedal mu: "Zaveď tohto mladíka k veliteľovi, lebo mu má čosi oznámiť." 18On ho vzal, zaviedol ho k veliteľovi a vravel: "Väzeň Pavol si ma zavolal a prosil, aby som zaviedol tohto mladíka k tebe, lebo ti má čosi povedať." 19Veliteľ ho vzal za ruku, utiahol sa s ním nabok a pýtal sa: "Čo mi to máš oznámiť?" 20On povedal: "Židia sa dohovorili, že ťa poprosia, aby si zajtra Pavla priviedol do veľrady, akoby sa malo o ňom zistiť niečo presnejšie. 21Ale ty im never, lebo naň číha z nich viac ako štyridsať mužov, ktorí sa zaprisahali, že nebudú ani jesť, ani piť, kým ho nezabijú. A teraz pripravení čakajú na tvoj súhlas."

Pavla odvádzajú do Cézarey. - 22Tu veliteľ mladíka prepustil a prikázal mu: "Nehovor nikomu, že si mi to oznámil." 23Potom zavolal dvoch stotníkov a povedal im: "Pripravte na deviatu hodinu večer dvesto vojakov, ktorí pôjdu do Cézarey, aj sedemdesiat jazdcov a dvesto kopijníkov. (*) (Nočné hodiny sa počítali od západu slnka; doslova: tretia hodina v noci.) 24Aj dobytčatá pripravte," aby na ne posadili Pavla a bezpečne ho dopravili k vladárovi Félixovi. (*) (Riadnym sídlom rímskeho hlavného správcu pre Palestínu bola Cézarea. Antonius Félix bol prokurátorom Judey v rokoch 52–60.) 25Napísal aj list takéhoto znenia: 26"Klaudius Lyziáš pozdravuje vznešeného vladára Félixa. 27Tohto muža chytili Židia, a keď sa chystali zabiť ho, prišiel som s vojskom a vyrval som im ho, lebo som sa dozvedel, že je Riman. (*) (Lyziáš tu nehovorí úplnú pravdu, lebo o Pavlovom rímskom občianstve sa dozvedel neskôr, keď ho chcel dať mučiť (porov. 22, 25).) 28Chcel som vedieť, z čoho ho obviňujú, preto som ho priviedol pred ich veľradu 29a zistil som, že ho žalujú pre akési sporné otázky ich zákona. Ale obvinenia, za ktoré by si zasluhoval smrť alebo putá, niet. 30A keď som dostal hlásenie o úkladoch, ktoré strojili tomuto mužovi, hneď som ho poslal k tebe a nariadil som aj žalobcom, aby tebe povedali, čo majú proti nemu."

31Vojaci teda podľa rozkazu Pavla vzali a za noci ho odviedli do Antipatridy. (*) (Antipatrida bola vzdialená od Jeruzalema asi 60 km (na ceste do Cézarey).) 32Na druhý deň nechali s ním ísť jazdcov a vrátili sa do pevnosti. 33Oni došli do Cézarey, odovzdali vladárovi list a postavili pred neho aj Pavla. 34Prečítal si list a opýtal sa, z ktorej provincie pochádza. A keď sa dozvedel, že z Cilície, 35povedal: "Vypočujem ťa, keď prídu aj tvoji žalobcovia." A rozkázal ho strážiť v Herodesovej vládnej budove.

Súdny proces pred vladárom Félixom. - 1O päť dní prišiel veľkňaz Ananiáš s niekoľkými staršími a s istým rečníkom Tertullom a išli za vladárom so žalobou na Pavla. (*) (Rečníka Tertulla si vzali v spore s Pavlom za advokáta, lebo sa žiadala znalosť rímskeho práva.) 2Predvolali ho a Tertullus začal žalobu: "To, že tvojou zásluhou žijeme v plnom pokoji a že vďaka tvojej starostlivosti sa veľa napravilo v prospech tohto národa, 3prijímame vždy a všade, vznešený Félix, so všetkou vďačnosťou. 4Ale aby som ťa už dlho nezdržiaval, prosím, aby si nás krátko vypočul vo svojej láskavosti. 5Zistili sme totiž, že tento človek je ako morová nákaza a vyvoláva nepokoje medzi všetkými Židmi po celom svete a je aj pôvodcom vzbury nazaretskej sekty. 6Ba pokúsil sa aj chrám poškvrniť, ale sme ho chytili. (7) (*) (Tento verš Neovulgáta vynecháva, lebo chýba v najdôležitejších rukopisoch. Znie: "A chceli sme ho súdiť podľa nášho zákona, ale veliteľ Lyziáš došiel s veľkou posilou a vytrhol nám ho z rúk a nariadil, aby tí, čo chcú na Pavla žalovať, prišli k tebe.") 8Keď ho budeš vyšetrovať, aj sám si môžeš overiť toto všetko, čo na neho žalujeme." 9Aj Židia sa pripojili a tvrdili, že je to tak.

Pavlova obrana pred Félixom. - 10Keď mu vladár pokynul, aby hovoril, Pavol povedal: "Viem, že si už veľa rokov sudcom tohto národa, a tak s pokojnou mysľou prednesiem svoju obhajobu. 11Môžeš sa presvedčiť, že to nie je viac ako dvanásť dní, čo som sa prišiel do Jeruzalema pokloniť Bohu. 12A nepristihli ma ani v chráme, ani v synagógach, ani v meste, že by som sa bol s niekým prel alebo búril zástup; 13ani ti nemôžu dokázať to, čo teraz na mňa žalujú. 14No priznávam sa ti, že slúžim Bohu svojich otcov podľa Cesty, ktorú volajú sektou, a verím všetko, čo je napísané v Zákone a u Prorokov. 15A mám nádej v Bohu, že bude vzkriesenie spravodlivých i nespravodlivých, čo aj oni sami očakávajú. 16Preto sa aj ja stále usilujem, aby som mal svedomie bez úhony pred Bohom i pred ľuďmi. 17Po viacerých rokoch som prišiel a odovzdal som svojmu národu almužny a priniesol obety. 18A pri nich ma očisteného, ale bez zástupu a bez hluku našli v chráme 19niektorí Židia z Ázie; oni by mali byť tu pred tebou a žalovať, ak by mali niečo proti mne. 20Alebo nech aj títo povedia, akú neprávosť našli na mne, keď som stál pred veľradou, 21okrem toho jediného slova, ktoré som vykríkol, keď som stál medzi nimi: Pre zmŕtvychvstanie ma dnes súdite."

Odročenie pravoty. - 22Félix dobre vedel o tejto Ceste a odročil ich. Povedal: "Keď príde veliteľ Lyziáš, posúdim váš spor." (*) ("O tejto Ceste" – porov. poznámku k 9, 2.) 23A stotníkovi rozkázal strážiť ho, ale mierne, a nebrániť nikomu z jeho priateľov posluhovať mu.

24O niekoľko dní prišiel Félix so svojou manželkou Druzillou, ktorá bola Židovka; zavolal si Pavla a počúval ho o viere v Krista Ježiša. (*) (Druzilla bola dcéra kráľa Herodesa Agrippu I. Rozviedla sa s Azisom, kráľom Emesy, a stala sa treťou ženou Antonia Félixa.) 25Ale keď hovoril o spravodlivosti, zdržanlivosti a o budúcom súde, Félix sa naľakal a povedal: "Nateraz choď, v príhodnom čase si ťa zavolám." 26Pritom dúfal, že mu Pavol dá peniaze; preto ho aj častejšie volal a rozprával sa s ním.

27Po dvoch rokoch Félixa vymenil Porcius Festus. Ale Félix sa chcel zavďačiť Židom, preto nechal Pavla vo väzení. (*) (Porcius Festus bol prokurátorom Judey v rokoch 60–62.)

Pavol pred Festom. Odvoláva sa na cisára. - 1Keď Festus došiel do provincie, po troch dňoch odišiel z Cézarey do Jeruzalema. 2Tam išli za ním veľkňazi a poprední Židia so žalobou na Pavla a prosili ho; 3žiadali o priazeň proti nemu, aby rozkázal priviesť ho do Jeruzalema, a oni strojili úklady, že ho cestou zabijú. 4Festus im odpovedal, že Pavol je vo väzení v Cézarei a že aj on čoskoro odcestuje. 5"Tí teda," hovoril, "čo majú medzi vami moc, nech idú so mnou, a ak ten muž niečo spáchal, nech ho žalujú." 6Nezdržal sa medzi nimi viac ako osem alebo desať dní a vrátil sa do Cézarey. Na druhý deň si sadol na súdnu stolicu a rozkázal priviesť Pavla. 7Keď ho priviedli, obstúpili ho Židia, čo prišli z Jeruzalema, a vzniesli mnoho a ťažkých obvinení, ale nemohli ich dokázať. 8Lebo Pavol sa bránil: "Ničím som sa neprehrešil ani proti židovskému zákonu, ani proti chrámu, ani proti cisárovi." 9No Festus sa chcel zavďačiť Židom, preto povedal Pavlovi: "Chceš ísť do Jeruzalema a tam sa dať súdiť predo mnou z týchto vecí?" 10Ale Pavol povedal: "Pred cisárovou súdnou stolicou stojím, tu ma treba súdiť. Židom som ničím neublížil, ako aj ty dobre vieš. 11Ak som sa previnil a urobil niečo také, za čo si zasluhujem smrť, nezdráham sa umrieť; ale ak nie je nič na tom, čo títo na mňa žalujú, nik ma im nemôže vydať. Odvolávam sa na cisára!" (*) (Pavol ako rímsky občan mal právo odvolať sa na cisára. Tým unikol židovskému súdu, ale dostal sa do Ríma, aby aj tam mohol vydávať svedectvo (porov. 23, 11).) 12Vtedy sa Festus porozprával s radou a odpovedal: "Na cisára si sa odvolal, pôjdeš k cisárovi."

Pavol pred Agrippom II. - 13O niekoľko dní prišli do Cézarey kráľ Agrippa a Berenika a pozdravili Festa. (*) (Herodes Agrippa II. bol synom Herodesa Agrippu I. Vládol od roku 53 približne do roku 100. Berenika bola jeho sestra, ktorá ako vdova žila na jeho dvore.) 14Keď tam boli už viac dní, Festus sa zmienil kráľovi o Pavlovi: "Félix tu nechal vo väzení istého muža. 15Keď som bol v Jeruzaleme, prišli kvôli nemu za mnou veľkňazi a židovskí starší a žiadali ho odsúdiť. 16Odpovedal som im, že Rimania nevydávajú nikoho skôr, kým obžalovaný nedostane možnosť brániť sa proti obvineniu v prítomnosti žalobcov. 17Keď teda prišli sem, bez prieťahov som v nasledujúci deň sadol na súdnu stolicu a rozkázal som priviesť toho muža. 18Žalobcovia ho obstúpili, ale nevzniesli nijaké obvinenie zo zločinov, z ktorých som ho podozrieval. 19Mali s ním nejaké spory o ich náboženstve a o akomsi mŕtvom Ježišovi, o ktorom Pavol tvrdí, že žije. 20Ja v rozpakoch, ako riešiť takýto spor, vravel som, či by nechcel ísť do Jeruzalema a tam sa dať súdiť z tých vecí. 21Ale Pavol sa odvolal, aby ho strážili až do rozhodnutia Jeho Veličenstva. Tak som ho rozkázal strážiť, kým ho nepošlem k cisárovi." 22Agrippa povedal Festovi: "Chcel by som aj sám počuť toho človeka." Vravel: "Zajtra ho budeš počuť."

23Na druhý deň teda prišli Agrippa a Berenika s veľkou okázalosťou. S veliteľmi a poprednými mužmi mesta vošli do audienčnej siene a na Festov rozkaz priviedli Pavla. 24Festus povedal: "Kráľ Agrippa a všetci muži, čo ste tu s nami, vidíte toho, pre ktorého na mňa celé množstvo Židov v Jeruzaleme i tu s krikom naliehalo, že nesmie ďalej žiť. 25Ja som zistil, že neurobil nič také, za čo by si zasluhoval smrť. Ale on sa odvolal na Jeho Veličenstvo. Tak som sa rozhodol poslať ho ta. (*) ("Veličenstvo" (gr. Sebastós, lat. Augustus) bol zvyčajný titul cisárov.) 26No nemám nič isté, čo by som o ňom napísal pánovi. Preto som ho predviedol pred vás a hlavne pred teba, kráľ Agrippa, aby som po vypočutí mal čo napísať. 27Lebo sa mi zdá nerozumné poslať väzňa a neuviesť jeho vinu."

Pavlova obrana pred Agrippom II. - 1Agrippa povedal Pavlovi: "Dovoľuje sa ti hovoriť na svoju obranu." Vtedy Pavol vystrel ruku a začal svoju obrannú reč: 2"Kráľ Agrippa, pokladám sa za šťastného, že sa smiem dnes pred tebou brániť proti všetkému, čo Židia na mňa žalujú, 3tým viac, že ty poznáš všetky židovské obyčaje a sporné otázky. Preto ťa prosím, trpezlivo ma vypočuj. 4Všetci Židia poznajú môj život od mladosti, aký bol od začiatku v mojom národe i v Jeruzaleme. 5Poznajú ma od začiatku - len keby chceli vydať svedectvo -, že som ako farizej žil podľa najprísnejšieho smeru nášho náboženstva. 6A teraz stojím pred súdom pre nádej z prisľúbenia, ktoré dostali od Boha naši otcovia. 7Dvanásť našich kmeňov dúfa, že ho dosiahne, a preto mu vytrvalo slúži dňom i nocou. Pre túto nádej ma Židia, kráľ môj, žalujú. 8Čo sa vám zdá neuveriteľné na tom, že Boh kriesi mŕtvych?!

Pavol hovorí o svojom obrátení. - 9Ja som si tiež myslel, že musím všemožne bojovať proti menu Ježiša Nazaretského. 10A to som v Jeruzaleme aj robil. A keď som dostal od veľkňazov moc, veľa svätých som dal pozatvárať do väzenia; a keď ich zabíjali, ja som súhlasil. 11Po všetkých synagógach som ich často trestami nútil rúhať sa a v nesmiernej zúrivosti proti nim som ich prenasledoval aj po cudzích mestách.

12Keď som takto išiel do Damasku s mocou a dovolením veľkňazov, 13cestou som na pravé poludnie videl, kráľ môj, svetlo z neba jasnejšie než žiara slnka, ktoré zalialo mňa aj tých, čo šli so mnou 14Všetci sme padli na zem a ja som počul hlas, ktorý mi po hebrejsky hovoril: »Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ťažko ti proti ostňu sa vzpierať.« 15Ja som sa spýtal: »Kto si, Pane?« A Pán povedal: »Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. 16Ale vstaň a stoj na nohách; lebo som sa ti na to zjavil, aby som ťa ustanovil za služobníka a svedka toho, čo si videl, i toho, čo ti ešte zjavím. 17Budem ťa chrániť pred ľudom aj pred pohanmi, ku ktorým ťa posielam 18otvoriť im oči, aby sa od tmy obrátili k svetlu a od satanovej moci k Bohu, a tak dosiahli odpustenie hriechov a podiel medzi posvätenými vierou vo mňa.« (*) (Porov. Jer 1, 5–8; Iz 42, 7–16.)

19Preto som, kráľ Agrippa, nemohol odporovať nebeskému videniu, 20ale hlásal som najprv tým, čo sú v Damasku, a potom v Jeruzaleme, a po celej judejskej krajine aj pohanom, aby robili pokánie a obrátili sa k Bohu a konali skutky hodny pokánia. 21Pre toto ma Židia chytili, keď som bol v chráme, a chceli ma zabiť. 22Ale Boh mi pomohol, a tak som tu do dnešného dňa a svedčím malému i veľkému. A nehovorím nič zvláštne, len to, čo predpovedali do budúcnosti Proroci a Mojžiš: 23že Mesiáš bude trpieť a že ako prvý vstane z mŕtvych a zvestuje svetlo ľudu i pohanom."

Reakcia poslucháčov. - 24Keď sa takto bránil, Festus zvolal veľkým hlasom: "Šalieš, Pavol! Veľká učenosť ťa privádza do šialenstva." 25Ale Pavol povedal: "Nešaliem, vznešený Festus, hovorím pravdivé a triezve slová. 26Kráľ sa vyzná v týchto veciach preto mu hovorím tak odvážne, lebo si myslím, že nič z tohto nie je mu neznáme, veď sa to nedialo v zákutí. 27Veríš, kráľ Agrippa, prorokom? Viem, že veríš." 28Agrippa povedal Pavlovi: "Bezmála by si ma presvedčil, aby som sa stal kresťanom." 29A Pavol: "Dal by Boh, aby si sa nielen ty, ale aby sa všetci títo, čo ma dnes počúvajú, stali v malom i veľkom takými, akým som ja, okrem týchto pút!"

30Tu vstal kráľ aj vladár, Berenika a ostatní, čo s nimi sedeli, 31a keď odchádzali, hovorili medzi sebou: "Tento človek nerobí nič také, za čo by si zasluhoval smrť alebo putá." 32A Agrippa povedal Festovi: "Tento človek mohol byť prepustený, keby sa nebol odvolal na cisára."

VII. Cesta do Ríma, 27,1 - 28,31

Z Cézarey po Krétu. - 1Keď sa rozhodlo, že sa odplavíme do Itálie, odovzdali Pavla a niektorých iných väzňov stotníkovi, menom Júliusovi, z cisárskej kohorty. (*) (Cesta do Ríma sa začala na jeseň roku 60 a trvala do neskorej jari roku 61. Lukáš znova začína používať prvú osobu množného čísla, čo znamená, že je v Pavlovom sprievode.) 2Nastúpili sme na adramytijskú loď, ktorá sa mala plaviť okolo pobrežia Ázie, a pohli sme sa. Bol s nami Macedónčan Aristarchus zo Solúna. (*) (Adramitium je prístavné mesto v Mýzii oproti ostrovu Lesbos. O Aristarchovi porov. 19, 29; 20, 4; Kol 4, 10; Flm 24.) 3Na druhý deň sme prišli do Sidonu. Július zaobchádzal s Pavlom ľudsky a dovolil mu zájsť k priateľom a postarať sa o seba. (*) (Sidon je mesto na morskom pobreží Palestíny.) 4Keď sme sa odtiaľ pohli, plávali sme popod Cyprus, lebo vietor dul proti nám. 5Preplavili sme sa Cilícijským a Pamfýlskym morom a prišli sme do Myry v Lýcii. (*) (Myra je prístav v južnej časti Malej Ázie (porov. 21, 1–2).) 6Tam stotník našiel alexandrijskú loď, čo sa plavila do Itálie, a preložil nás na ňu. 7Ale veľa dní sme sa len pomaly plavili a ledva sme sa dostali naproti Knidu, lebo nám prekážal vietor. Preplavili sme sa popod Krétu popri Salmone, (*) (Knidos je mesto na polostrove s tým istým menom na sever od ostrova Rodos.) 8ťažko sme ju oboplávali a došli sme na isté miesto, ktoré sa volá Dobrý prístav, neďaleko mesta Lazea. (*) (Na ostrove Kréta.) 9Po dlhom čase už plavba nebola bezpečná, lebo už aj pôst prešiel, preto ich Pavol varoval: (*) (Veľký pôstny deň bol u Židov predpísaný raz do roka (porov. Lv 16, 29–31), a to na 10. tišri, čiže na koniec septembra. Od konca októbra do začiatku marca bola plavba na Stredozemnom mori pre zimné vetry veľmi nebezpečná.) 10"Muži, vidím, že plavba začína byť nebezpečná a ohrozuje nielen náklad a loď, ale aj naše životy." 11Ale stotník viac veril kormidelníkovi a majiteľovi lode ako tomu, čo hovoril Pavol. 12A pretože prístav nebol vhodný na prezimovanie, väčšina rozhodla vyplávať odtiaľ a dostať sa podľa možnosti do krétskeho prístavu Feniky, ktorý je obrátený na juhozápad až severozápad, a tam zimovať.

Búrka na mori. - 13Začal viať južný vietor a mysleli si, že sa im podarí, čo si zaumienili. Zdvihli kotvy a plavili sa tesne popri Kréte. 14Ale zanedlho sa na ňu spustil búrlivý vietor, ktorý volajú euroakvilo, (*) (Euroakvilo (gr. "eurakýlon") bol nebezpečný severovýchodný vietor, ktorý vial smerom k Afrike.) 15zmocnil sa lode a nebolo ju možné proti vetru udržať, takže sme loď nechali vetru a unášal nás. 16Keď sme obiehali ostrovček, ktorý sa volá Kauda, ledva sme zachránili čln. (*) (Na juh od Kréty.) 17Keď ho vytiahli, použili pomocné zariadenie a podpásali loď. Potom v obave, aby nenarazili na Syrtu, spustili kotvu a nechali sa unášať. (*) (Loď sa preväzovala povrazmi alebo reťazami, aby sa neroztrhla. Syrta bola zátoka na severnom pobreží Afriky, nebezpečná pre svoju plytkosť, ako aj pre vyčnievajúce skalné útesy.) 18Ale búrka nami prudko zmietala, preto na druhý deň vyhadzovali náklad 19a na tretí deň vlastnými rukami povyhadzovali lodné náradie. 20No keď sa už viac dní neukázalo ani slnko, ani hviezdy a búrka stále zúrila, strácali sme všetku nádej na záchranu.

21Keď však už dlho nič nejedli, Pavol si stal doprostred nich a povedal: "Muži, mali ste ma poslúchnuť a nehýbať sa z Kréty. Boli by ste si ušetrili toto nebezpečenstvo a škodu. 22A teraz vám radím, aby ste mali pokojnú myseľ, lebo nik z vás nepríde o život, iba o loď. 23Tejto noci zastal pri mne anjel toho Boha, ktorému patrím a slúžim, 24a povedal: »Neboj sa, Pavol! Musíš stáť pred cisárom a Boh ti daroval všetkých, čo sa s tebou plavia.« 25Preto, muži, majte pokojnú myseľ. Verím Bohu, že bude tak, ako mi povedal. 26Máme však naraziť na nejaký ostrov."

Stroskotanie lode. - 27Keď nadišla štrnásta noc a hnalo nás po Adriatickom mori, okolo polnoci sa námorníkom zazdalo, že vidia nejakú krajinu. (*) (Jónske more nazývali v staroveku Adriatickým. Rozprestiera sa medzi Gréckom, Sicíliou a Afrikou.) 28Spustili olovnicu a namerali dvadsať siah hĺbky. O kúsok ďalej znova spustili a namerali pätnásť siah. (*) (Jedna siaha je 1,85 m. 15 siah je 27,75 m.) 29V obave, aby sme nenarazili na skaliská, spustili zo zadnej časti lode štyri kotvy a žiadali si, aby už bol deň. 30Keď sa námorníci pokúšali ujsť z lode a spúšťali na more čln pod zámienkou, akoby chceli aj z prednej časti lode spustiť kotvy, 31Pavol povedal stotníkovi a vojakom: "Ak títo nezostanú na lodi, vy sa nemôžete zachrániť." 32Vtedy vojaci preťali povrazy člna a nechali ho spadnúť.

33A kým nezačalo svitať, Pavol vyzýval všetkých, aby si zajedli. Vravel: "Dnes už štrnásty deň čakáte hladní a nič nejete. 34Preto vás prosím, zajedzte si; je to na vašu záchranu. Nikomu z vás sa ani vlas z hlavy nestratí." 35Keď to povedal, vzal chlieb a pred očami všetkých vzdal Bohu vďaky, rozlomil ho a začal jesť. (*) (Môže ísť o bežné jedenie s tradičnou modlitbou, alebo menej pravdepodobne o slávenie Eucharistie. (porov. 2, 42).) 36Všetci sa upokojili a prijali pokrm. 37Všetkých nás bolo na lodi dvestosedemdesiatšesť. 38Keď sa najedli, vyhadzovali do mora pšenicu, aby odľahčili loď.

39Keď sa rozodnilo, nevedeli, aká je to krajina, videli iba zátoku s miernym pobrežím a chceli naň zahnať loď, ak to bude možné. 40Odsekli kotvy a nechali ich v mori, uvoľnili aj povrazy na kormidlách, napli prednú plachtu a v priaznivom vánku mierili na pobrežie. 41Dostali sa však na plytčinu a narazili. Predok lode sa zaboril a zostal nehybný, no zadná časť sa pod náporom vĺn rozpadala. 42Vojaci chceli väzňov pozabíjať, aby niektorý neušiel, ak sa mu podarí vyplávať. (*) (Vojaci zodpovedali za väzňov svojím životom. Ak niektorý väzeň ušiel, jeho trest si musel odpykať strážca.) 43Ale stotník chcel zachrániť Pavla, preto prekazil ich úmysel. Dal rozkaz, aby tí, čo vedia plávať, prví zoskočili a vyšli na breh, 44ostatní na doskách alebo na zvyškoch lode. A tak sa všetci dostali na pevninu.

Pavol na Malte. - 1Keď sme sa zachránili, dozvedeli sme sa, že ostrov sa volá Malta. 2Domorodci boli k nám neobyčajne ľudskí. Rozložili vatru a všetkých nás prijali, lebo sa blížil dážď a bolo zima. 3Keď Pavol nazbieral hŕbu raždia a prikladal na oheň, hodila sa mu na ruku vretenica, ktorá unikala pred horúčavou. 4Keď domorodci videli zviera, ako mu visí na ruke, hovorili si: "Tento človek je určite vrah, hoci sa zachránil z mora, pomsta mu nedovolila žiť." (*) (Bohyňa pomsty, Dike.) 5Ale on striasol zviera do ohňa a nič zlé sa mu nestalo. (*) (Porov. Mk 16, 18; Lk 10, 19.) 6Oni čakali, že opuchne alebo naraz padne a umrie. Ale keď už dlho čakali a videli, že sa s ním nič zlé nedeje, zmenili mienku a hovorili, že je boh.

7V tých miestach mal pozemky náčelník ostrova, menom Publius. Ten nás prijal a tri dni sa láskavo o nás staral ako o hostí. 8Publiov otec práve ležal v horúčke a trápila ho úplavica. Pavol k nemu vošiel, pomodlil sa, vložil naň ruky a uzdravil ho. 9A potom prichádzali aj ostatní chorí z ostrova a uzdravovali sa. 10Tí si nás veľmi uctili, a keď sme odchádzali, dali nám, čo sme potrebovali.

Smerom k Rímu. - 11Po troch mesiacoch sme vyplávali na alexandrijskej lodi, čo zimovala na ostrove a mala v znaku Blížence. (*) (Blížence Kastor a Polux v gréckej mytológii boli synmi Jupitera (Zeusa). Uctievali ich ako ochrancov námorníkov.) 12Prišli sme do Syrakúz a zostali sme tam tri dni. (*) (Syrakúzy sú mesto na ostrove Sicília.) 13Potom sme stade odrazili a dostali sme sa do Régia. Na druhý deň začal viať južný vietor a za dva dni sme došli do Puteol. (*) (Régium bol prístav na juhozápadnom konci Itálie oproti Sicílii. Dnes je to Reggio di Calabria. Puteoly, teraz Pozzuoli pri Neapole, udržiavali čulé obchodné styky s Orientom.) 14Tam sme našli bratov, ktorí nás prosili, aby sme u nich zostali sedem dní. A tak sme prišli do Ríma. 15Dopočuli sa o nás tamojší bratia a prišli nám naproti až po Appiovo Fórum a k Trom Tabernám. Keď ich Pavol zazrel, vzdával Bohu vďaky a nadobudol úfnosť. (*) (Appiovo Fórum (Appii Forum) bolo mestečko asi 65 km južne od Ríma a Tri Taberny (Tres Tabernae) asi 49 km.)

Pavol v Ríme. - 16Keď sme prišli do Ríma, dovolili Pavlovi bývať oddelene len s vojakom, čo ho strážil. (*) (Bol to spôsob domáceho väzenia pod stálym dozorom vojaka.) 17O tri dni zvolal popredných Židov. Keď sa zišli, povedal im: "Bratia, ja som nič neurobil ani proti ľudu, ani proti otcovským zvykom, a predsa ma v Jeruzaleme uväznili a vydali do rúk Rimanov. 18Oni ma vypočuli a chceli ma prepustiť, lebo som neurobil nič, za čo by som si zasluhoval smrť. 19Ale Židia boli proti tomu a bol som donútený odvolať sa na cisára; ale nie že by som chcel niečo žalovať na svoj národ. 20Pre toto som sa chcel stretnúť a hovoriť s vami. Lebo pre nádej Izraela som sputnaný touto reťazou." 21Oni mu odpovedali: "My sme nedostali ani list o tebe z Judey, ani neprišiel nik z bratov a neohlásil, ani nehovoril o tebe nič zlé. 22Ale radi by sme od teba počuli, ako zmýšľaš, lebo je nám známe o tejto sekte, že jej všade odporujú."

23Určili mu deň a mnoho ich prišlo k nemu na byt. On im od rána až do večera vysvetľoval, svedčil o Božom kráľovstve a presviedčal ich o Ježišovi z Mojžišovho zákona a z Prorokov. 24Niektorí verili tomu, čo hovoril, iní zasa neverili. 25Keď sa nevedeli medzi sebou dohodnúť, rozišli sa a Pavol povedal iba toto slovo: "Dobre povedal Duch Svätý skrze proroka Izaiáša vašim otcom:

26

»Choď k tomu ľudu a povedz: Budete počúvať, a nepochopíte,
budete hľadieť, a neuvidíte.

27

Lebo otupelo srdce tohto ľudu:
ušami ťažko počujú
a oči si zažmúrili,
aby azda očami nevideli
a ušami nepočuli,
aby srdcom nechápali a neobrátili sa -
aby som ich neuzdravil.«

(*) (Porov. Iz 6, 9–10; Mt 13, 14.)

28Nech je vám teda známe, že sa táto Božia spása posiela pohanom. Oni budú počúvať." (29) (*) (Tento verš Neovulgáta vynecháva. Chýba v najstarších rukopisoch. Znie: "Ako to povedal, Židia od neho odišli, ale medzi sebou sa veľmi dohadovali.")

Záver. - 30Pavol potom zostal celé dva roky vo svojom najatom byte a prijímal všetkých, čo k nemu prichádzali. 31Ohlasoval Božie kráľovstvo a učil o Pánu Ježišovi Kristovi so všetkou odvahou a bez prekážky. (*) (Potom Pavla oslobodili (porov. 2 Tim 4, 17). Neskôr ho znova uväznili, azda za ďalšieho prenasledovania kresťanov za Neróna; jeho mučenícka smrť (s privilégiom rímskeho občana) spadá do roku 67.)

Kontext   Úvod   Dozadu (Sk 12)   Dopredu (Rim 1)

Obsah