1.1. Názov. Kniha prísloví sa v hebrejskej Biblii uvádza po Knihe žalmov a Knihe Jób medzi ketubím (spisy) pod názvom Mešalím (mn. č. slova mášal = »príslovie«, »podobenstvo«), vzatým z prvého verša spisu: "Príslovia Šalamúna [syna Dávidovho, kráľa izraelského]" (porov. Prís 1,1). Patrí k sapienciálnej literatúre Starého zákona a je najcharakteristickejším a najobsiahlejším spisom tohto druhu na tému »múdrosť« (hebr. chokmá).
1.2. Text. Pôvodný hebrejský text Knihy prísloví sa nezachoval v dobrom stave. Okrem toho, keď ho porovnáme s gréckym prekladom Septuaginty (a do istej miery aj s latinskou Vulgátou), zistíme, že poradie jednotlivých zbierok prísloví, z ktorých Kniha vznikla, je odlišné, a že sa niekoľko desiatok rôznych prísloví uvádza len v hebrejskej alebo len v gréckej osnove. Táto rozdielnosť v tradícii hebrejského textu vznikla hlavne tým, že jednotlivé príslovia, ako aj ich zbierky, kolovali spočiatku nezávisle jedna od druhej, čím sa do nich dostali nové príslovia, prípadne dublety alebo aj iné varianty.
Kniha prísloví uvedená v biblickom kánone sa skladá z nadpisu, z prológu a z deviatich menších zbierok:
Nadpis: "Príslovia Šalamúna, syna Dávidovho, kráľa izraelského" (1,1).
Prológ: Obsah a cieľ knihy (1,2-7).
Uvedené poradie zbierok prísloví v hebrejskom texte sa s poradím v gréckom texte zhoduje iba v prvých troch zbierkach. Ostatné sa uvádzajú v tomto poradí: VI. (anonymná), IV., VII., VIII. (anonymná), V. a IX. Z tohto porovnania možno dačo aspoň v hlavných rysoch povedať o pôvode Knihy prísloví. Predovšetkým z neho vysvitá, že jednotlivé zbierky majú rozdielnych autorov, že pochádzajú z rozličných období a že ich neznámi redaktori postupne usporiadali do jednej knihy. Jej podstatnou časťou sú Prvá (10,1 - 22,16) a Druhá (25,1 - 29,27) zbierka »Šalamúnových prísloví« pochádzajúce z obdobia kráľov. K nim potom pridali »Výroky mudrcov« (22,17 - 24,22; 24,23-34) v mnohom podobné zbierke egyptských prísloví z 10.-7. stor. pred Kr., známej ako Amenemopeova múdrosť. Zo sapienciálnych kruhov pochádzajú aj dve menšie zbierky cudzieho pôvodu, označené podľa ich domnelých autorov »Agúrove slová« (30,1-14) a »Lemúelove naučenia« (31,1-9). Zbierka »číselných prísloví« (30,15-33) je pravdepodobne najstaršia, lebo v nej chýba výslovné mravné poučenie, pridané iba neskôr, zrejme so zámerom nahradiť tento nedostatok. Nakoniec po babylonskom zajatí zostavili Prvú zbierku (1,8 - 9,18) ako úvod do celej Knihy s nadpisom, ktorý pripisuje autorstvo diela Šalamúnovi, a s prológom, v ktorom sa uvádza cieľ a obsah spisu. V tom istom čase pridali pravdepodobne aj epilóg vo forme abecednej básne na chválu statočnej ženy (31,10-31). Kniha prísloví dostala definitívnu formu asi v 5.-4. stor. pred Kr. Je však isté, že v čase, keď písal Ben Sirach svoju knihu (okolo r. 200 pred Kr.), Kniha prísloví mala už terajšiu podobu (porov. Sir 47,17).
4.1. Literárny druh. Príslovie je poučná, najčastejšie obrazná výpoveď ľudovej múdrosti, v ktorej je zhrnutá dlhoročná ľudská skúsenosť, dôležitá pravda alebo mravná zásada so všeobecnou platnosťou. Príslovia sú veľmi starého pôvodu a stretávame sa s nimi u všetkých národov. Tešili sa veľkej obľube aj v Izraeli, ako o tom svedčia Knihy prísloví, Kazateľ, Sirachovec, Jób, Tobiáš a iné starozákonné spisy. Hebrejským názvom pre príslovie mášal označujú sa však aj posmešné výroky (porov. Iz 14,4; Ez 12,22; 18,2), veštenia (porov. Bileámove [Balámove] výroky v Nm 22-24), podobenstvá, porekadlá a pod. Príslovia sa v Izraeli spájajú s menom kráľa Šalamúna, ktorý sa preslávil svojou múdrosťou (porov. 1 Kr 5,9-14), ale hlavnú zásluhu na tvorení prísloví majú »múdri«, chakamím (porov. Iz 5,21; Jer 18,18; Prís 15,7; Kaz 9,11). Títo skúsení a vzdelaní mužovia často uplatňovali v prísloviach formálne prostriedky, napríklad usporiadanie prísloví podľa abecedného poriadku (porov. Prís 30,15-33) alebo podľa tých istých začiatočných slabík (porov. Prís 11,9-12), prípadne podľa určitej témy (napr. o lenivosti v Prís 6,6-11; o opilstve v Prís 23,29-35; o zvodoch cudzoložnej ženy v Prís 7,6-23 a pod.), aby sa tak príslovia ľahšie zapamätali a účinnejšie pôsobili.
4.2. Básnická forma prísloví. (O hebrejskej poézii vo všeobecnosti pozri na s. 785). Keďže mášal je básnický útvar, zakladá sa, ako celá hebrejská poézia, hlavne na princípe paralelizmu, čiže na opakovaní tej istej myšlienky alebo jej protikladu rovnobežným, paralelným spôsobom. Charakteristickou črtou paralelizmu je verš utvorený z dvoch polveršov (distich), ktoré vyjadrujú formálnu alebo obsahovú obdobu zhodných, protikladných alebo zhustených myšlienok. Podľa týchto ich vzájomných vzťahov rozlišujeme synonymný (porov. Prís 1,8), antitetický (porov. 10,1) alebo syntetický (porov. 16,18) paralelizmus. Mášal utvorený z dvoch paralelných polveršov je pôvodnou a v Knihe prísloví najpoužívanejšou formou výrokov. Vyskytuje sa však aj v podobe troch polveršov (tristich), ktoré tvoria zväčša synonymný (porov. napr. 6,22) alebo syntetický (napr. 22,29) paralelizmus. Osobitnou formou je mášal zložený zo štyroch synonymne alebo synteticky paralelných polveršov (tetrastich), ktorý je charakteristickou známkou III. (22,17 - 24,22), IV. (24,23-34), VI. (30,1-14), VII. (30,15-33) a sčiastky VIII. (31,1-9) zbierky Knihy prísloví. Zložitejšie formy mášala majú päť (napr. 23,4-5; 24,13-14; 27,9-10), šesť (napr. 23,1-3.26-28), osem (napr. 23,22-25), dokonca i desať (napr. 27,23-27) polveršov. V týchto prípadoch mášaly tvoria opravdivé strofy, v ktorých sa objasňuje, rozvíja alebo dopĺňa určitá myšlienka alebo téma (porov. napr. škodlivé účinky vína v 23,29-35, neblahé následky lenivosti v 24,30-34 atď.).
5.1. Cieľ prísloví. Hlavným cieľom prísloví je podať životné pravdy alebo zásady - ktoré sú ovocím ľudskej múdrosti a vedomosti, potvrdeným dlhoročnou skúsenosťou -, aby si človek podľa nich zariadil a zaistil blažený a pokojný život na tomto svete. Z tohto hľadiska rozdeľujú autori Knihy prísloví ľudí do dvoch kategórií: múdri a nerozumní. Okrem nich je však aj veľká skupina jednoduchých ľudí bez osobitných vedomostí a skúseností, ktorí veľmi ľahko podľahnú vplyvu predstaviteľov či už prvej alebo druhej kategórie. Treba však mať na zreteli, že múdrosť je tu protikladom nerozumnosti, nie nevedomosti. Preto z tohto hľadiska je celkom možné, že aj veľmi schopný alebo učený človek, ktorý nepochopil pravý zmysel a cieľ života, pokladá sa za nerozumného a hlúpeho. No učitelia múdrosti netratia zbytočne čas tým, aby presvedčovali a obracali nerozumných; všetko úsilie vynakladajú na to, aby priviedli k múdrosti jednoduchých a nevedomých ľudí.
5.2. Všeobecná náuka prísloví. Príslovia slúžia v plnom súlade s pojmom »múdrosti« (pozri "2. Pojem a literárny druh múdrosti" na s. 788) ako všeobecne platná norma pre život, ľudské konanie a správanie sa. Zdôrazňuje sa sebaovládanie (porov. 25,16-28), zvlášť miernosť v jedení a v pití (porov. 23,20-21.29-35) a ovládanie jazyka (porov. 12,13-28; 17,27-28). Podávajú sa početné rady najmä pre mravný život: povinnosti voči blížnemu (porov. 3,27-35), statočnosť a dobrota (porov. 11,1 - 12,28), spravodlivosť v súdnictve (porov. 24,23-34), vernosť v manželstve (porov. 5,15-23) s napomínaním chrániť sa cudzoložstva (porov. 5,1-14; 6,20 - 7,27), lenivosti (porov. 6,6-11; 26,13-16) a falše (porov. 6,12-15; 26,18-28) atď.
5.3. Náboženská náuka prísloví. Kľúčové slová »múdrosť« alebo »nerozumnosť« neslobodno však chápať len z hľadiska čisto rozumového poznania. Všetka ľudská skúsenosť a prirodzená múdrosť sa v Knihe prísloví hodnotí podľa zásady: "Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom" (porov. 1,7; 9,10), s častým odvolávaním sa na Boha a na jeho zákon. Preto mravný život bezpodmienečne vyžaduje vieru v Boha a v jeho prozreteľnosť (porov. 16,1-9). Vo všeobecnosti možno teda povedať, že »múdry« sa tu stotožňuje s nábožným človekom, kým »nerozumný« sa pokladá za bezbožníka.
V tomto ohľade sa »múdrosť« Knihy prísloví najviac líši od mimobiblického pojmu múdrosti iných národov. Napriek tomu, že jej predmetom je pozemský, materiálny život, biblická múdrosť nie je nikdy čisto sekulárnym pojmom (pozri "3. Múdrosť v Izraeli" na s. 789). Podľa biblického učenia sa nik nestane opravdivo múdrym, ak sa uspokojí iba so zachovávaním zásad správneho ľudského konania a správania, alebo s uvažovaním o náuke »mudrcov«. Presné zachovávanie zásad a správna úvaha o nich môžu síce prispieť k výchove človeka v múdrosti, svoj cieľ však dosiahne len vtedy, keď sa nechá viesť bázňou pred Pánom (porov. 15,33). Tento základný princíp múdrosti je v súlade s prorockou a kňazskou tradíciou (porov. napr. Jer 9,22-23). Okrem toho dlhá historická a náboženská skúsenosť Izraela prispela k tomu, že sapienciálne výroky v Knihe prísloví ohlasujú nielen odmenu za zachovávanie zákonov a spravodlivosti, ale aj trest za neveru a bezbožný život. Ani tu nejde len o čisto logický úsudok overený skúsenosťou, ale hlavne o náboženskú pravdu, že každú ľudskú vedomosť a skúsenosť prevyšuje nekonečne múdry Boh, ktorý je absolútnym a bezvýhradným Pánom ľudských ciest a srdca človeka (porov. 21,30-31).
Náboženská hodnota Knihy prísloví pozostáva nakoniec aj v tom, že podáva pozitívny a optimistický pohľad na svet, lebo svojimi napomínaniami a radami, ako aj stálym zdôrazňovaním múdrosti a nábožnosti chce ľudí priviesť k šťastiu už na tomto svete.
5.4. Personifikovaná múdrosť. Osobitnú zmienku si zasluhuje prvá zbierka Knihy prísloví (hl. 1 - 9), kde vystupuje personifikovaná múdrosť, ktorá pozýva všetkých do svojej školy a predstavuje sa ako prameň poznania vesmíru a ľudského života, lebo pochádza od Boha a hrala dôležitú úlohu v diele stvorenia. Ona túži len po tom, aby sa venovala človeku, aby ho vychovávala a viedla k poznaniu opravdivého života a k stretnutiu s Bohom: "Kto nájde mňa, ten nájde život a dosiahne milosť od Pána" (8,35).
Autori novozákonných spisov mohli bez ťažkosti čítať tieto texty Knihy prísloví v kresťanskom kľúči a inšpirovať sa nimi, keď opisovali osobu a dielo Ježiša Krista ako Božie Slovo, skrze ktoré všetko povstalo, ako svetlo, ktoré osvecuje každého človeka (porov. Jn 1,1-14), ale najmä ako »Božiu múdrosť« (porov. 1 Kor 1,24.30) veriacich kresťanov.