1.1. Názov. Kniha sa nenazýva podľa autora, ale podľa mena hlavnej osoby, ktorá v nej vystupuje. Daniel (hebr. Dánijjél = »môj sudca je Boh« alebo »Boh je sudca«) bol mladý Žid zo šľachtického rodu Júdovho kmeňa. Za čias kráľa Jójakima [Joakima] r. 606 pred Kr. sa dostal do babylonského zajatia. Tam bol vychovaný na kráľovskom dvore, osvojil si babylonskú kultúru, dostal meno Beltšasar [Baltazár] (porov. 1,1-7) a až po prvý rok panovania kráľa Kýra r. 538/7 (porov. 1,21) mal na kráľovskom dvore vedúce postavenie medzi všetkými babylonskými mudrcmi. Vyznačoval sa verným zachovávaním izraelského zákona (porov. 1,8), čím si zaslúžil osobitnú ochranu Jahveho (porov. hl. 1; 6,3-24). Svoju vynikajúcu múdrosť preukázal pri vykladaní snov (porov. hl. 2; 4), pri rozlúštení záhadného nápisu (porov. hl. 5), v rozriešení prípadu Zuzany (porov. hl. 13) a v odhalení Bélových kňazov (porov. 14,1-22). S istotou nemožno povedať, či je Daniel historická alebo legendárna postava. Keďže sa apokalyptická literatúra so záľubou odvoláva na Danielovu autoritu ako na historickú osobu, viacerí biblisti zastávajú názor, že Daniel bol skutočnou osobou. Týmto menom sa síce v Biblii označuje niekoľko mužov (porov. 1 Krn 3,1; Ezd 8,2; Neh 10,7), ale ani jedného z nich nemožno zameniť s Danielom tejto knihy. Aj prorok Ezechiel hovorí o istom Danielovi (podľa hebrejského konsonantického textu presnejšie o Daniélovi), ktorý sa preslávil nábožnosťou (porov. Ez 14,14.20) a múdrosťou (28,3), ale v tomto prípade ide pravdepodobne o hrdinu v ugaritskej legende Aqhatovi, Danielovom synovi, z polovice 14. stor. pred Kr.
1.2. Miesto v kánone. Kniha proroka Daniela sa v hebrejskej Biblii uvádza medzi Spismi (ketubím) po piatich krátkych zvitkoch (megillót) a pred Knihou Ezdrášovou. V Septuaginte, vo Vulgáte i v Novej Vulgáte je spis poslednou knihou zo štyroch väčších prorokov pred tzv. menšími prorokmi a jej text obsahuje aj tri dlhšie deuterokánonické state. Sú to:
1. Azariášova modlitba (3,24-45) a Chválospev troch mládencov v ohnivej peci (3,46-90), vsunuté medzi 3,23 a 3,24 aramejského textu.
2. Príbeh Zuzany, uvedený v gréckom preklade Teodocióna na začiatku Knihy, v Septuaginte na konci Knihy a vo Vulgáte a Novej Vulgáte ako 13. hlava s osobitným nadpisom.
3. Rozprávanie o Bélovi a o drakovi, uvedené na konci spomenutých gréckych prekladov a vo Vulgáte a Novej Vulgáte ako 14. hlava Knihy.
Podľa mienky mnohých biblistov deuterokánonické state neboli nikdy časťou hebrejského, teda protokánonického textu Danielovho proroctva, ale boli k nemu pridané neskôr. Kedy vznikli, nevedno. Katolíci prijímajú a pokladajú aj deuterokánonické state ako Bohom inšpirované texty.
1.3. Text knihy. Kniha je napísaná čiastočne po hebrejsky (1,1-2,4a; 8-12) a čiastočne po aramejsky (2,4b - 7,28). Prečo sa v tomto spise používajú dva jazyky, je stále záhadou, na ktorú sa dosiaľ nepodarilo dať uspokojivú odpoveď. Deuterokánonické časti sa zachovali iba v gréckom preklade z hebrejského alebo aramejského originálu. Text Septuaginty sa v hlavách 4 - 6 značne odchyľuje od hebrejského textu a vo všeobecnosti je veľmi porušený. Preto sa v jej kritických vydaniach uvádza aj text Teodociónovho prekladu, ktorý je bližší hebrejskému originálu. V Novom zákone sa síce Daniel cituje podľa Septuaginty, ale väčšia časť citátov je podľa Teodociónovho prekladu.
2.1. Obsah. Protokánonický spis sa jasne delí na dve časti. Prvá, naratívna časť (hl. 1 - 6) opisuje šesť Danielových zážitkov na babylonskom kráľovskom dvore. Daniel a jeho traja spoločníci Chananiáš [Ananiáš], Míšael [Misael] a Azariáš víťazne prechádzajú ťažkými skúškami, ktoré i s nasadením života podstúpili, lebo chceli za každú cenu ostať verní izraelskému zákonu. Tento ich žiarivý príklad vyznávačskej vernosti mal za následok, že aj sami pohania vzdali úctu a chválu ich Bohu. Všetky tieto obdivuhodné veci sa postupne odohrávajú v Babylonii za čias kráľov Nabuchodonozora, jeho »syna« Belšasara [Baltazára] a »Dária Médskeho«. V druhej časti (hl. 7 - 12) sa podávajú štyri Danielove videnia o osudoch židovského národa a o posledných veciach a ich výklad. I tieto videnia má Daniel v Babylonii za vlády Belšasara, »Dária Médskeho« a perzského kráľa Kýra.
2.2. Rozdelenie. Knihu možno podľa obsahu schematicky rozčleniť takto:
Ak chceme toto dielo literárne správne zaradiť, treba vziať do úvahy súveké dejiny a najdôležitejšie udalosti Blízkeho východu od 6. do 2. stor. pred Kr., ktoré tvoria historické pozadie Knihy Daniel. Preto sa odporúča prečítať si IV. Babylonské zajatie a obdobie židovskej obnovy (pozri na s. 674-675) a najmä VIII. Helenizmus a Machabejci (pozri na s. 1803-1806). Konflikt medzi židovským náboženstvom a pohanskými panovníkmi týchto historických období je totiž základnou témou Knihy Daniel. Treba však pripomenúť, že autor v nej rieši tento problém z Božieho hľadiska. Vyzdvihuje fakt, že Boh opísané udalosti už dávno predvídal a dopustil ich, aby ukázal, že izraelská múdrosť prevyšuje každú pohanskú filozofiu, a potvrdil pravdu, že Boh Izraela je Pánom dejín, ktorý "zosadzuje a ustanovuje kráľov" (2,21) až do času, keď definitívne ustanoví svoje kráľovstvo na celej zemi.
Pri rozvíjaní tejto základnej témy spisu autor používa dva literárne druhy, ktoré sa modernému čitateľovi a jeho mentalite môžu zdať cudzie a ich použitie nenáležité: haggadu a apokalypsu.
4.1. Haggada. Tento literárny druh, použitý v hl. 1 - 6 a 13 - 14, má svoje meno z hebr. slova haggadáh = »rozprávanie«, »narácia«. Často sa však používa aj vo význame »príhody« alebo »historky«, - ktorá má slabý, alebo nemá nijaký historický podklad - so zámerom, aby sa ňou zrozumiteľne, ľudovým spôsobom vystihlo a utvrdilo nejaké náboženské alebo morálne poučenie. Ak je takáto príhoda voľným spracovaním istej skutočnej historickej udalosti, označuje sa ako »haggadický midráš« (aktualizačný, čiže na reálnej situácii postavený výklad rozprávanej udalosti). Príhoda však môže byť aj čistou »haggadou«, čiže úplne vymyslenou historkou bez akéhokoľvek historického podkladu. A vskutku ťažko niekedy povedať, do akej miery, alebo či sa vôbec haggadická príhoda zakladá na historickej skutočnosti.
Rozprávania o Danielovi sú vyložene haggadického rázu; vcelku ich nemožno považovať za striktne dejinné udalosti. Ak ich sám autor nemal v úmysle pokladať za historické, neslobodno ho obviňovať z omylu ani keď uvádza nepresné historické údaje. Ako sme naznačili, nevieme, či Daniel bol naozaj - i keď je to pravdepodobné - historickou osobnosťou, ktorá bola postupne opradená legendárnymi príbehmi, alebo či bol jednoducho výtvorom židovského folklóru. Pre inšpirovaného autora našej knihy nebola však táto otázka dôležitá. Jeho hlavným cieľom bolo ohlásiť týmito haggadickými príhodami duchovné posolstvo. Autor chcel na príklade svojho hrdinu Daniela poučiť čitateľov z prvého obdobia Machabejcov, ako sa majú správať v dramatickej situácii, v ktorej sa nachádzajú. Nabuchodonozor a Antiochos IV. sú si veľmi podobní: obaja znesvätili chrám (porov. 2 Kr 25,9.13-15; 1 Mach 1,21-24.54.59; 2 Mach 5,15-16) a pohanská Babylonia a Antiochia boli úhlavnými nepriateľmi Jeruzalema, mesta pravého Boha. Daniel a jeho spoločníci ostali však škrupulózne verní predpisom zákona o jedlách; traja mládenci nekompromisne odmietli klaňať sa zlatej Nabuchodonozorovej soche; Daniel sa napriek Dáreiovmu ediktu aj naďalej modlil k svojmu Bohu. Všetky tieto príbehy boli poučením pre Židov, ako sa treba správať voči bezbožným výnosom Antiocha IV. Okrem toho sa osobitne zdôrazňuje, že odvaha a múdrosť Daniela a jeho spoločníkov vždy zvíťazili a že Nabuchodonozor a Dáreios museli uznať zvrchovanú moc Boha Izraela, lebo on vždy vyslobodil svojich verných zo všetkých nebezpečenstiev, ktorým sa vystavili pre slávu jeho mena. A Boh bude určite po boku verných Židov v úkladoch a nebezpečenstvách, ktoré strojí Antiochos IV.
Ako vidno, cieľom prvých šiestich hláv Knihy nie je povedať nám, kto bol Daniel, ani porozprávať nejaké príhody z jeho života. Ich cieľ je čisto poučný, lebo chcú iba oslavovať Danielovho Boha a ukázať, že on prekríži aj plány najmocnejších panovníkov a ochráni svojich služobníkov, ktorí dôverujú v neho. Slovom, Kniha má povzbudzovať a posilňovať nádej prenasledovaných Židov. Preto historické nepresnosti nespôsobujú nijaký problém. Autor venuje osobitnú pozornosť Nabuchodonozorovým činom a nie napr. činom Nabonida zjavne preto, lebo Nabuchodonozor mu nápadne pripomínal Antiocha IV. Táto ich podobnosť zvýšila účinnosť rozpravy a poučenie bolo tým bezprostrednejšie, lebo Nabuchodonozor bol typom nepriateľa Jeruzalema a jeho osoba bola zosobnením všetkej bezbožnosti, pýchy a zloby.
4.2. Apokalypsa. Apokalypsa (z gréc. apokálypsis = zjavenie, odhalenie), literárny druh použitý v hl. 7 - 12, je spôsob, ktorým sa v Biblii vo forme videnia alebo prostredníctvom anjelov podáva »zjavenie« nejakého tajomstva vzhľadom na minulé, prípadne súčasné udalosti, alebo na udalosti posledných čias, najmä na konečné utvorenie Božieho mesiášskeho kráľovstva. Apokalypsa sa podobá prorockému literárnemu druhu a prakticky je jeho obmenou. Aj v Knihe proroka Daniela pohľad autora presahuje horizont jeho veku a siaha až ku skutočnostiam mesiášskych čias. Danielove videnia nekončia pádom Antiocha IV., ale oznamujú "kráľovstvo, ktoré sa nikdy nerozpadne" (2,44). Preto všetko, čo sa vzťahuje na smrť tohto tyrana a na obnovenie chrámovej bohoslužby, treba pokladať za opravdivé proroctvo (porov. 7,26; 8,25; 9,26-27).
Knihou Daniel autor vyzýval súvekých čitateľov k relektúre minulosti, aby z nej vyťažili poučenie pre život. V prorokových videniach sa pred ich zrakom postupne premietali veľríše starého Orientu: ríša Babylončanov, Médov, Peržanov a Grékov. V rámci dejín sa predstavil ich vznik, rast, politická prevaha a hneď nato ich zánik bez stopy, aby tým obdivuhodnejšie vynikla národná existencia Božieho ľudu, ktorý bol viac ráz vydaný napospas vládnucich mocností a odsúdený na zánik. V každom prípade však zasiahol Boh. Preto veľké ríše i národy zanikli, ale malý izraelský národ prežil všetky politické katastrofy. Spomienka na tieto fakty mala byť pre židovských čitateľov základom nádeje na konečný Boží zásah do dejín, ktorý sa stotožňuje s mesiášskou érou a založením Božieho kráľovstva. Božie dielo sa uskutočňuje uprostred nespočetných ťažkostí, ale konečný úspech je zaručený. Záverom Knihy je v 12. hlave prorocké videnie mesiášskych časov, ktoré oznamuje definitívny koniec všetkých skúšok izraelského národa.
Ak pochopíme, že Kniha proroka Daniela patrí k literárnemu druhu haggady a apokalypsy, neskorý vznik Knihy a pseudonymita autora nespôsobia nijaké problémy. Ba čo viac, tento spis, ktorý sa navonok javí taký mysteriózny, možno ľahko chápať a bez ťažkostí interpretovať. Historické nepresnosti a omyly nie sú v protive s biblickou ineranciou, lebo s apokalyptickým charakterom Knihy súvisí aj to, že sa v nej dejiny podávajú v hlavných rysoch, šablónovite, s nepresnými historickými údajmi a tvoria iba dejový rámec na objasnenie náboženského posolstva spisu.
5.1. Datovanie knihy. Ak odhliadneme od spomenutých literárnych druhov, Kniha proroka Daniela sa javí ako prorocký spis, ktorý napísal prorok Daniel niekedy ku koncu babylonského zajatia alebo v čase bezprostredne po ňom, ako ešte donedávna všeobecne mysleli tak Židia, ako aj kresťania. V poslednom čase sa však na základe literárneho a historického skúmania spisu všeobecne presadil názor, že dnešná forma knihy je dielom neznámeho židovského autora z obdobia helenizácie a prenasledovania Židov v čase povstania Machabejcov (okolo r. 165 pred Kr.). Argumenty sú lingvistického, historického, teologického a biblického rázu:
1. Reč knihy. Hebrejčina spisu je určite z poexilového obdobia, z časov po Ezdrášovi a Nehemiášovi. Aj aramejčina je neskoršia než aramejčina Elefantínskych papyrusov, ktoré pochádzajú z 5. stor. pred Kr. V knihe je aspoň pätnásť perzských a niekoľko gréckych slov, ktoré poukazujú na obdobie po Alexandrovi Veľkom.
2. Historické nepresnosti. Autor má nedokonalé a nepresné informácie o Babylonii z čias novej ríše a perzskej nadvlády. Preto je nemysliteľné, aby žil v tých časoch. Nevieme nič o deportácii Židov v treťom roku panovania júdskeho kráľa Jóakima (porov. 1,1-2). O Belšasarovi [Baltazárovi] sa tvrdí, že bol Nabuchodonozorovým »synom« a posledným kráľom Babylonie. On sa však nikdy k vláde nedostal a bol synom posledného babylonského kráľa Nabonida. Po Belšasarovi nastúpil na trón akýsi Dáreios Médsky, ktorý podľa 9,1 bol Xerxesovým synom. Ale medzi perzskými kráľmi bol Dáreios I. Xerxesovým otcom, nie synom. »Dáreios Médsky« je postava historicky neoveriteľná. Autor mal asi na mysli Dáreia III., syna Xerxesa I., ale ani jeden z nich nevládol v Babylonii. Z druhej strany je príznačné, že sa autor veľmi dobre vyzná v dejinách Machabejského obdobia. Svedčia o tom podrobné a presné správy o Egypte, Palestíne a o Sýrii druhého storočia pred Kristom, i keď ich ukrýva pod rúškom enigmatického vyjadrovania, ako vyžadoval literárny druh apokalypsy.
3. Teologické dôvody. Kniha Daniel sa zameriava predovšetkým na vládu Antiocha IV. a nemá nijaké posolstvo pre ľudí šiesteho storočia. Vieme však, že každý prorok sa vo svojich prorockých spisoch obracia svojím posolstvom priamo na súčasníkov. Okrem toho sú vo všetkých starozákonných proroctvách údaje o čase a o osobách vždy neurčité, kým Kniha proroka Daniela oplýva detailnými správami o menách, dátach a o účinkujúcich osobách. Nakoniec rôzne teologické témy (anjeli, zmŕtvychvstanie, posledný súd, večný trest) sú tak vypracované, že nemôžu byť dielom človeka šiesteho storočia.
4. Biblické dôvody. Ďalším dôkazom neskorého pôvodu spisu je fakt, že v židovskom kánone sa kniha neuvádza medzi prorokmi, ale medzi ketubím, čiže Spismi. Zdá sa, že v čase, keď bola kniha napísaná, prorocké spisy boli už usporiadané do uzavretej zbierky. Potom je dôsledné, že sa o nej ani jeden starozákonný spis nezmieňuje, ani ju necituje, iba Knihy Machabejcov (porov. napr. 1 Mach 2,59-60). Aj to vyvoláva údiv, že sa Daniel v chválospeve na »otcov« (porov. Sir 49) vôbec nespomína.
Všetky tieto argumenty spolu s istotou, že spis je dielom len jedného autora, privádzajú jednoznačne k záveru, že kniha pochádza z obdobia Machabejcov. Rôzne náznaky v 11. hlave nám môžu pomôcť určiť čas jej vzniku presnejšie. V nej sa opisuje dráma židovského národa, ktorá vrcholí r. 167 pred Kr. v protižidovskom postoji a v prenasledovaní Židov Antiochom IV. O tejto situácii jasne hovorí Nabuchodonozorov sen (porov. 2,1-49) a naznačujú to aj videnia knihy, že Antiochov pád má byť predohrou mesiášskych čias (porov. 11,36). Kniha teda vznikla v prvej fáze Machabejského povstania krátko pred smrťou kráľa Antiocha (r. 164), pravdepodobne r. 165 pred Kr.
5.2. Autor knihy. Pri rozbore knihy sa zistilo, že jej autor bol pravdepodobne príslušník náboženskej spoločnosti chasidejcov, ktorá vznikla za čias Antiocha Epifana IV. Jej členovia sa pridali k Machabejcom v boji za náboženskú slobodu proti sýrskym Seleukovcom (porov. 1 Mach 2,42; 2 Mach 14,6). Keď však neskôr Machabejci začali sledovať politické ciele, chasidejci sa od nich oddelili (porov. 1 Mach 7,13). Vyznačovali sa prísnym zachovávaním predpisov Zákona a zásadne odmietali akékoľvek paktovanie alebo kompromis s helenizmom. Všetky tieto charakteristické črty má aj autor knihy. Usiluje sa povzbudzovať národ a vštepovať mu neochvejnú vernosť Bohu aj v prenasledovaní. Pri povzbudzovaní vychádza z presvedčenia, že Boh riadi dejiny a osudy národov. V knihe sú aj modlitby, ktoré prezrádzajú chasidejcov (porov. 9,4-19; 3,*26-*45). Uznávajú omyly Izraela a odvolávajú sa na nezaslúženú Božiu dobrotu. Kniha proroka Daniela je v určitom zmysle teológiou Machabejského povstania. Právom ju nazývajú »manifestom chasidejcov«. I keď anonymný autor pripisuje svoje dielo prorokovi Danielovi, je bezpochyby jedným z najväčších svätopiscov Starého zákona. Jeho náuka je dôležitým míľnikom vo vývine biblického zjavenia, lebo prvý explicitne formuluje náuku o telesnom zmŕtvychvstaní a o odplate v posmrtnom živote.
6.1. Apokalyptika. Kniha proroka Daniela predstavuje najväčší prelom v starozákonnom zjavení, lebo znamená koniec profetizmu a začiatok apokalyptiky, ktorá mala dôležitú úlohu v živote Židov a v živote prvých kresťanov. Vskutku obdobie kánonickej apokalyptickej literatúry siaha asi od r. 165 pred Kr. (Kniha proroka Daniela) do r. 90 po Kr. (Jánova Apokalypsa). Hlavným cieľom apokalyptických spisov bolo dodávať Židom, resp. kresťanom, odvahu a silu v ťažkých časoch, posilňovať ich vieru a dôveru v Boha, ktorý riadi ľudské dejiny i osudy jednotlivcov, utvrdzovať Židov v očakávaní Mesiáša a kresťanov v nádeji na druhý Pánov príchod na konci sveta. Apokalyptika Knihy proroka Daniela sa stala prameňom, z ktorého neskôr čerpali mimobiblickí židovskí autori, Pavlove listy Solúnčanom, Jánova Apokalypsa a početné spisy kresťanskej eschatológie. Pavol (porov. 2 Sol 2,2-5) a autor Knihy zjavenia (porov. Zjv 13,5-6) spoznávajú v Danielových videniach opis konečného zápasu medzi Božím kráľovstvom a kráľovstvom tohto sveta (porov. Zjv 13,1-10 s Dan 7,3-11.21.25).
6.2. Náuka o anjeloch. V Knihe proroka Daniela má významnú úlohu anjel, ktorý ako Boží posol vysvetľuje vidcovi zmysel a význam jeho videnia a oznamuje mu Božiu vôľu. Tento tzv. »anjel vykladač« je charakteristickou postavou apokalyptickej literatúry. Tak už v prvom nočnom videní vysvetľuje anjel Danielovi zmysel toho, čo videl vo sne (porov. 7,16-18.23-27). Bol jednou z nespočetného množstva bytostí (porov. 7,10), ktorá stála pred trónom »Starca dní«, aby mu slúžila. Tieto bytosti sa v ďalšom videní nazývajú »svätí« (porov. 8,13) a anjel, ktorý Danielovi vysvetľuje videnie, volá sa Gabriel (porov. 8,16). Tento »anjel vykladač« vysvetľuje Danielovi aj tajomný zmysel Písem (porov. hl. 9) a zasahuje - i keď sa to výslovne nehovorí - aj v poslednom videní (porov. hl. 10 - 12). Popri Gabrielovi vystupuje v knihe "jedno z prvých kniežat, Michal" (porov. 10,13), ochranca a strážca Izraelitov (porov. 10,20-21). Náukou o Božích posloch k ľuďom a o ich ochrancoch Daniel pripravuje cestu k rozvinutej prvokresťanskej angelológii, čiže k učeniu o anjeloch a o ich úlohe v poriadku spásy (porov. napr. Lk 1,19.26; Júd v. 9; Zjv 12,9).
6.3. »Syn človeka«. Ako sme spomenuli, vo víziách Knihy sa symbolicky a obrazne približuje osud a koniec veľkých ríš a vladárov starého Orientu, aby tým väčšmi vynikla Božia nadvláda v riadení svetových dejín. Nositeľom tejto kráľovskej nadvlády je ktosi ako »Syn človeka«, ktorý prichádzal s nebeskými oblakmi, čiže od Boha (porov. 7,13-14). Keďže štyri veľké zvieratá vo videní sú obrazom pohanských kráľovstiev, aj ten v "ľudskej podobe" symbolicky označuje "svätých Najvyššieho" (porov. 7,18.20.27). Teda ten v ľudskej podobe v kontexte nie je skutočným jednotlivcom, ale symbolom. Nakoľko sa však v Knihe proroka Daniela idea »kráľovstva« často stotožňuje s ideou »kráľa«, pojem »Syna človeka« sa z obraznej reči o teokratickom kráľovstve postupne stal termínom na označenie samého mesiášskeho kráľa. Židovská a kresťanská apokalyptická tradícia vskutku chápala a interpretovala obraz »Syna človeka« v čisto individuálnom význame (pozri napr. Prvú knihu Henochovu a Štvrtú knihu Ezdrášovu). V Novom zákone Ježiš Kristus aplikuje názov »Syn človeka« na seba najmä v rečiach o svojom utrpení (porov. Mk 10,33-34; 14,21.41; Lk 9,44; pozri aj Jn 3,14; 8,28; 12,32-34).
6.4. Posolstvo o vzkriesení. V štvrtom a poslednom videní (hl. 10 - 12) sa Danielovi zjavuje anjel (porov. 10,1 - 11,1) a vysvetľuje mu dejiny, v ktorých sa uskutočňuje Boží plán. V hlavných rysoch podáva dejiny starého Orientu od perzského obdobia až po vládu Antiocha Epifana IV. (porov. 11,2-39), krátko opisuje zánik tohto prenasledovateľa (porov. 11,40-45) a anticipuje koniec časov s uistením o zmŕtvychvstaní a odmene spravodlivých, ktorí zomreli v prenasledovaní (porov. 12,1-4). Tu sa prvý raz v Starom zákone jasne hovorí o telesnom zmŕtvychvstaní. Druhá Kniha Machabejcov svedčí o tom, že toto posolstvo nádeje bolo silnou oporou Židov, ktorí podstúpili mučenícku smrť za vieru (porov. 2 Mach 7,9.11.14.23.29). Ďalší vývin zjavenia potvrdil toto učenie o zmŕtvychvstaní, ktoré dosiahlo definitívny argument v zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Aj v tomto prípade mala Kniha proroka Daniela funkciu sprostredkovateľa medzi teológiou prorokov a novozákonným posolstvom.
6.5. Prejavy židovskej nábožnosti. Kniha proroka Daniela poskytuje aj cenný dokumentárny materiál o postojoch nábožného Žida v 2. stor. pred Kr. Zdôrazňuje sa v nej pedantné zachovávanie predpisov Zákona o pokrmoch (porov. 1,8), sila modlitby (v protive s magickými prostriedkami pri riešení tajomstiev, porov. 2,17-23), cena skutkov milosrdenstva (porov. 4,24), obyčaj modliť sa trikrát denne smerom k Jeruzalemu (porov. 6,11), pripravovať sa na Božie zjavenie pôstom a kajúcimi skutkami (porov. 10,3) a iné. V knihe je viacero druhov "požehnaní" (porov. 2,20-23; 3,33; 4,31-34; 6,27-28), ktoré sa potom stali typickým prejavom židovskej nábožnosti, a dlhá modlitba (porov. hl. 9), podľa ktorej sa neskôr formovali modlitby synagogálnej liturgie.