1.1. Kniha. Kniha proroka Joela sa v hebrejskej Biblii, vo Vulgáte a v Novej Vulgáte uvádza ako druhý spis medzi dvanástimi, tzv. menšími prorokmi, kým v Septuaginte je až na štvrtom mieste po Ozeášovi, Amosovi a Micheášovi. Hebrejský text a Nová Vulgáta má štyri hlavy, kým Septuaginta a Vulgáta majú iba tri, lebo 2. a 3. hlava hebrejského textu sú v nich spojené a tvoria 2. hlavu knihy. Spis je viac apokalyptický ako prorocký.
1.2. Joelova osoba. O osobe Joela (hebr. Jóél = »Jó [skrátená forma mena Jahve] je Boh«) vieme iba toľko, že bol synom istého Petúela [Patuela] (porov. 1,1), ale meno proroka Joela sa inde v Starom zákone nespomína ani raz. Z jeho proroctva vidno, že veľmi dobre poznal a vysoko si cenil chrámový kult (porov. 1,8-9; 2,27; 4,16-17). V knihe sa presne uvádzajú bohoslužobné termíny, ako napr. potravinové a zmierne obety, pôst a slávnostné zhromaždenia (porov. 1,13-14; 2,12.15), spomínajú sa kňazi (porov. 1,9.13; 2,17), služobníci Pánovi (porov. 1,9; 2,17), služobníci oltára (porov. 1,13) a "sluhovia môjho Boha" (1,13). Z toho však nemožno uzatvárať, že Joel bol jeden z tzv. »kultových prorokov«, ktorých jestvovanie v Izraeli viacerí biblisti popierajú.
1.3. Účinkovanie proroka. Joel je jeden zo šiestich spisov malých prorokov, ktoré v nadpise neuvádzajú chronologické údaje ani historické zarámovanie prorokovej činnosti. Preto čas Joelovho účinkovania možno hypoteticky dedukovať iba z náznakového opisu udalostí, o ktorých sa prorok vo svojich rečiach zmieňuje. V minulosti biblisti kládli jeho činnosť a vznik knihy do čias júdskeho kráľa Jóaša [Joasa] (835-796 pred Kr.), kým podľa názoru moderných exegétov treba Joelovo účinkovanie a jeho spis zaradiť do poexilového obdobia. Zdá sa, že Joelovo proroctvo má viacero styčných bodov s poexilovými prorockými spismi (porov. 2,11 s Mal 3,2; 3,4b s Mal 3,23b; 4,2-3 s Abd 11; 4,19 s Abd 10), čo by nasvedčovalo tomu, že bolo napísané po Abdiášovi a Malachášovi (5. stor. pred Kr.). Kniha okrem toho kladie veľký dôraz na kultové motívy, čím prezrádza silne nacionalistického ducha. Aj apokalyptický štýl 3. a 4. hlavy poukazuje na neskorší pôvod knihy. Ako hlavný dôvod sa však uvádza fakt, že v knihe niet ani zmienky o Júdskom kráľovstve alebo o jeho kráľovi, ba ani o Novobabylonskej ríši, ktoré pravdepodobne už neexistovali. Nakoľko má v Joelovom proroctve dôležitú rolu chrám, ktorý bol znovu postavený r. 515 pred Kr., ale mestá Týrus a Sidon (zničené r. 332 a 343 pred Kr.) ešte existujú a hrozí im Boží trest (porov. 4,4), možno prorokovu činnosť a jeho spis s určitou pravdepodobnosťou zaradiť do 5./4. stor. pred Kr.
2.1. Obsah. Hlavnou témou spisu je blízky deň Jahveho (porov. 1,15; 2,1-2.11; 3,4; 4,14). Budú ho predchádzať prírodné pohromy, no po ňom budú nepriatelia zničení a príde spása Izraela. Kniha tvorí z tematického a literárneho hľadiska jednotné dielo, i keď sa veľa moderných vykladačov domnieva, že sa skladá z dvoch, pôvodne samostatných spisov, ktoré opisovali pohromu kobyliek a deň Jahveho.
2.2. Rozdelenie knihy. Joelov spis má dve časti:
V prvej časti sa opisuje pohroma kobyliek (1,2-12), spojená s veľkou suchotou, takže krajina vyzerá ako po obrovskom požiari (1,19-20). Prorok vyzýva všetkých na pokánie (1,13-18) a na modlitbu za odvrátenie pohromy (porov. 1,19-20), ktorú opisuje na spôsob apokalyptických hrôz. Jasne to vidno aj v opise dňa Jahveho, kde kobylky predstavujú eschatologickú nepriateľskú moc (2,1-11), pred ktorou sa možno zachrániť iba pokáním a modlitbou (2,12-17), ako to sľubuje sám Pán (2,18-27).
V druhej časti Knihy sa opisujú posledné dni, v ktorých Pán zošle svojho ducha (3,1-5), potresce svojich nepriateľov (4,1-16) a prinesie trvalý pokoj a spásu Júdovi a Jeruzalemu (4,17-21). Tak všetci spoznajú, že Jahve je Boh Izraela, jediný mocný Boh a záruka pozemského požehnania a spásy.
3. Posolstvo Joelovho proroctva
Charakteristické témy tohto krátkeho prorockého spisu, ktoré však majú veľký význam pre Starý i Nový zákon, sú tri: deň Jahveho, zoslanie jeho ducha a »Jóšafatské [Jozafatské] údolie«.
3.1. Deň Jahveho. Výrazom deň Jahveho (hebr. jôm Jahweh = »Pánov deň«) sa v Biblii všeobecne označuje deň, ktorý v budúcnosti zjaví Božiu slávu a moc. U prorokov sa postupne stal technickým termínom dňa Božieho súdu a eschatologického zvratu dejín sveta. Joel svedčí o poslednej fáze vývinu tohto teologického pojmu. V deň Jahveho, ktorý Joel opisuje na spôsob apokalyptických hrôz, sprevádzaný podivnými kozmickými úkazmi (porov. 2,10-11; 3,3-4; 4,15-16), budú súdení nepriatelia Božieho ľudu (porov. 4,1-16). Po vykonaní súdu bude deň Jahveho pre pokorný a kajúci ľud dňom vyslobodenia a spásy (porov. 3,4-5 a celú 4. hlavu). Takto sa deň Jahveho stáva znamením posledného spasiteľného činu Jahveho, ktorý sa uskutoční "v posledných dňoch" na konci tohto veku. Joel je prorokom pokánia a jeho výzvy na pôst a na modlitbu podľa vzoru kajúcnych obradov jeruzalemského chrámu neskôr celkom prirodzene prešli do kresťanskej liturgie veľkopôstneho obdobia.
3.2. Zoslanie Pánovho ducha. Joel v kontexte proroctva o dni Jahveho ohlasuje nové časy, v ktorých Pán zošle na Boží ľud svojho ducha (porov. 3,1-2). Duch Jahveho je Božia sila, ktorá úplne pretvára tých, čo ju dostanú. Keďže pochádza od Boha a nasmerúva ľudí k Bohu, často sa nazýva »svätý« duch. V predexilových časoch sa veľa ráz hovorí o vplyve tohto ducha na jednotlivé osoby, v poexilovom období je reč aj o jeho pôsobení na všetok ľud, ktorý sa jeho činnosťou pretvára a obnovuje. V kontexte eschatologickej obnovy, ktorú Joel predpovedá, má zoslanie ducha mimoriadne dôležitú funkciu. Svedčí o tom apoštol Peter vo svojej reči zástupom, keď cituje Joelovo proroctvo (3,1-5) ako dôkaz o jeho splnení v prvokresťanskom spoločenstve na prvé Turíce, ktoré znamenajú začiatok nových časov, ktoré sú práve časom Ducha Svätého (porov. Sk 2,16-21).
3.3. »Jóšafatské [Jozafatské] údolie«. Joel je aj prorokom, ktorý hovoril o súde v Jóšafatskom údolí (porov. 4,2.12). Jóšafat (hebr. Jehóšafát = »Jahve bude súdiť«) je symbolické meno, ktoré prorok vytvoril na označenie ideálneho miesta, kde Jahve zhromaždí na súd všetky národy a kde pre Izrael slávnostne založí čas a kráľovstvo pokoja. Vskutku Joel vo svojom proroctve nenarážal na nijaké údolie, a tým menej chcel dať nejakému údoliu meno Jóšafat: v 4,14 hovorí o Údolí rozsudku alebo súdu, prípadne mlatby, podľa ekvivalentného významu hebrejského slova charús.
Na stotožňovanie »Jóšafatského údolia« s nejakým údolím v okolí Jeruzalema dali asi podnet výrazy »Sion« a »Jeruzalem«, ktoré sa spomínajú v 4,16. Okolo 4. stor. po Kr. pomenovali týmto menom časť údolia Kidrónu [Cedronu] na juhovýchod od chrámu. Na tomto mieste boli už v časoch Ježiša Krista hrobky, známe ešte aj dnes pod menami slávnych mužov, ako napr. Absalónova, Zachariášova hrobka, hrobka sv. Jakuba atď.