1.1. Kniha. Spis proroka Malachiáša je posledná kniha medzi dvanástimi, tzv. menšími prorokmi. Pochádza od neznámeho proroka, označeného v hebrejskej Biblii ako [Boží] "posol" - Malachiáš (hebr. Malákí = "môj posol", porov. 1,1). Nemožno však s istotou povedať, či ide o osobné meno proroka, alebo skôr, čo je pravdepodobnejšie, o úradný titul jeho poslania prevzatý z 3,1. Ale už v gréckom preklade Septuaginta sa tento prorocký titul chápe ako osobné meno proroka a označuje sa ním pôvodca spisu, aj v ňom uvedených prorockých rečí. V tomto zmysle sa teda v nadpise knihy číta: "Výrok. Pánovo slovo Izraelu prostredníctvom Malachiáša" (1,1).
1.2. Osoba. O prorokovom živote nevieme nič, ale z jeho spisu sa možno niečo dozvedieť o jeho osobnosti. Napriek jeho útokom proti kňazom (porov. 1,6 - 2,3), mal pozitívny vzťah k levitskému kňazstvu (porov. 2,4-7) a nástojil na tom, aby ľud plnil svoje povinnosti v odovzdávaní desiatkov na vydržovanie chrámu a obživu jeho personálu (porov. 3,6-12). Mal vysoký pojem o úcte voči Bohu (porov. 1,6-14) a o Božej velebe (porov. 1,5) a uisťoval národ o Pánovej láske k Izraelu (porov. 1,2-5). Stál vždy na strane ukrivdených a energicky zastával manželky, ktorým sa spreneveril ich muž (porov. 2,14-16).
1.3. Účinkovanie proroka. Malachiáš určite pôsobil v čase po dokončení stavby chrámu (r. 515 pred Kr.), lebo sa v ňom už oddávna konajú bohoslužby (porov. 1,13), ale pred Ezdrášovou a Nehemiášovou činnosťou v Jeruzaleme (asi r. 445-428 pred Kr.), lebo niektoré problémy, ktorých sa Malachiáš v proroctve dotýka, sú predmetom Ezdrášovej a Nehemiášovej reformy: príliš ľahkomyseľné uzavieranie manželstva s pohankami (porov. Mal 2,10-12; Neh 13,3.23-30; Ezd 9,1-15; 10,1-43) a nedôstojne vykonávaný kult (porov. Mal 1,6 - 2,9; 3,6-12; Neh 12,44-47; 13,10-14). Teda Malachiáš pôsobil okolo r. 470 pred Kr. V tomto období prevládol v národe skepticizmus. Nádeje, ktoré proroci Aggeus a Zachariáš kládli do znovuvýstavby chrámu, sa nesplnili tak, ako sa očakávalo. Viera ochabla a zjavili sa staré neporiadky a previnenia, najmä v kulte a v manželstve. Prorok proti nim rázne zasiahol. Ohlasoval, že pre tieto neporiadky a hriechy musí prísť Boží súd na národ (porov. 3,13-21). Jeho prorocké reči sú skôr dialógom medzi Jahvem a Malachiášom na jednej strane a ľudom a kňazmi, ktorí sa stavali proti prorokovmu posolstvu, na strane druhej.
2.1. Obsah. V prvom prorockom vyhlásení (porov. 1,2-5) Pán uisťuje ľud o svojej stálej láske k nemu, pretože si vyvolil Jakuba (Izrael) a zavrhol Ezaua (Edom). Potom robí výčitky kňazom pre ich nedbalosť v prinášaní obiet (porov. 1,6 - 2,9) a z náboženských dôvodov odsudzuje čoraz častejší zlozvyk Židov uzavierať manželstvo s cudzinkami (porov. 2,10-16). Oznamuje, že v blížiacom sa Božom súde budú bezbožníci určite spravodlivo potrestaní a dobrí odmenení (porov. 2,17 - 3,5) a vysvetľuje, že neúroda, ktorá postihla krajinu, je trestom za nedbalosť v odovzdávaní desiatkov chrámu (porov. 3,6-12). Nakoniec Boh odpovedá na pochybnosti ľudí o tom, aký zmysel má ešte nábožný život, keď bezbožníci prosperujú: uisťuje ich, že Boží ľud bude spravodlivý (porov. 3,13-21). V doplnku Knihy Boh dôrazne vyzýva zachovávať Mojžišov zákon a sľubuje, že pošle Eliáša, aby pripravil Pánov deň (porov. 3,22-24).
2.2. Rozdelenie knihy. V knihe sa uvádza šesť prorockých rečí a doplnok o Eliášovi:
3.1. Dôstojný Boží kult. Malachiášovo proroctvo kladie veľký dôraz na kultovú stránku náboženstva (porov. 1,6-14; 3,3-4), ktorá sa stala základnou zložkou neskoršieho judaizmu, ale jeho posolstvo nejaví znaky formalizmu ani prepiateho nacionalizmu. Kult je prejavom vernosti Zákonu a úprimnej úcty voči Bohu, a preto ho vždy sprevádza plnenie Božích príkazov a zachovávanie spravodlivosti a lásky k blížnemu. V takomto náboženskom chápaní kultu prorok dôrazne pripomína levitským kňazom ich zodpovedné poslanie, ktoré zanedbávali: "Pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst sa vyhľadáva zákon, lebo je poslom Pána zástupov…" (2,7) Cirkevné učenie vidí v Malachiášovom výroku o univerzálnej, čistej obete (porov. 1,11) proroctvo o novozákonnej eucharistickej obete.
3.2. Iné črty náboženského posolstva. Prorok hlása bázeň pred Pánom (porov. 1,14), eticko-náboženské požiadavky manželstva (porov. 2,10.14.16), nevyhnutnosť úprimného pokánia (porov. 2,2) a spravodlivosti (porov. 3,5) a má otvorený postoj voči pohanom (porov. 1,11). Tým pokračuje v tradícii veľkých prorokov, ale zároveň sa blíži k duchu Nového zákona. Text o príchode "posla", ktorý má pripraviť cestu Pánovi (porov. 3,1), cituje Ježiš vo svojom svedectve o Jánovi Krstiteľovi (porov. Mt 11,10; Lk 7,27), ktorý mal splniť poslanie Eliáša (porov. Lk 1,17) a naozaj ho aj splnil (porov. Mk 1,2; 9,11-13; Mt 17,10-13).