Ž50

Pravá úcta k Bohu

1

Asafov žalm.
Zvrchovaný Boh, Pán, prehovoril
a vyzval zem od východu slnka až po jeho západ.

2

Zo Siona plného nádhery zažiaril Boh;

3

náš Boh prichádza a už nemlčí:
pred ním je žeravý oheň
a vôkol neho búrka mohutná.

4

On nebo i zem volá z výšavy
na súd nad svojím národom:

5

"Zhromaždite mi mojich svätých,
čo zmluvu so mnou spečatili obetou."

6

A nebesia zvestujú jeho spravodlivosť,
veď sudcom je sám Boh.

7

"Počuj, ľud môj, chcem hovoriť;
teba, Izrael, idem usvedčiť
ja, Boh, čo tvojím Bohom som.

8

Neobviňujem ťa pre tvoje obety,
veď tvoje žertvy stále sú predo mnou.

9

Viac z tvojho domu býčky neprijmem
ani capov z tvojich čried.

10

Lebo mne patrí všetka lesná zver,
tisícky horskej zveriny.

11

Poznám všetko vtáctvo lietavé,
moje je i to, čo sa hýbe na poli.

12

Aj keď budem hladný, nebudem pýtať od teba;
veď moja je zem i s tým, čo ju napĺňa.

13

Vari ja hovädzie mäso jedávam
alebo pijem krv kozľaciu?

14

Obetuj Bohu obetu chvály
a Najvyššiemu svoje sľuby splň.

15

A vzývaj ma v čase súženia:
ja ťa zachránim a ty mi úctu vzdáš."

16

No hriešnikovi Boh hovorí:
"Prečo odriekaš moje príkazy
a moju zmluvu v ústach omieľaš?

17

Veď ty nenávidíš poriadok
a moje slovo odmietaš.

18

Keď vidíš zlodeja, pridávaš sa k nemu
a s cudzoložníkmi sa spolčuješ.

19

Zo svojich úst vypúšťaš zlo
a klamstvá snuje tvoj jazyk.

20

Vysedávaš si a ohováraš svojho brata,
syna svojej matky potupuješ.

(*) ("Syn matky" je najbližší príbuzný najmä vtedy, keď pre starozákonné mnohoženstvo bratia mávali spoločného otca, ale rozličné matky.) 21

Toto páchaš, a ja by som mal mlčať?
Myslíš si, že ja som ako ty:
teraz ťa obviňujem a hovorím ti to do očí.

22

Pochopte to, vy, čo zabúdate na Boha;
inak vás zahubím a nik vám nepomôže.

23

Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí;
a kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu."

(*) (Tento žalm je prvý od Asafa, jedného z troch majstrov chóru, dirigenta hudby vo svätyni za Dávida (1 Krn 6,24; 16,4-5; 25,2). Asaf napísal aj iné žalmy, ako to dosvedčuje 2 Krn 29,30; Neh 12,46. Žalm vznikol v čase, keď ešte jestvovali obety, keď Jeruzalem stál vo svojej nádhere.
Ústrednou myšlienkou žalmu je daromnosť takých obiet, ktoré sa prinášajú len navonok, s ktorými obetujúci nie je vnútorne spojený, nie sú to obety chvály a srdca, lebo v nich chýba to podstatné, dobré vnútorné zmýšľanie.)
Kontext   Úvod   Dozadu (Ž 49)   Dopredu (Ž 51)

Obsah