Asafova poučná pieseň.
Počúvaj, ľud môj, moju náuku,
nakloň sluch k slovám mojich úst.

Otvorím svoje ústa v podobenstvách,
vyrozprávam starodávne tajomstvá.

Čo sme počuli a poznali
a čo nám rozprávali naši otcovia,

nezatajíme pred ich synmi;
ďalším pokoleniam vyrozprávame
slávne a mocné skutky Pánove
a zázraky, ktoré urobil.

Jakubovi dal nariadenie
a pre Izraela vyhlásil za zákon,
aby to, čo prikázal našim otcom,
zvestovali svojim synom;

majú to vedieť aj ďalšie pokolenia,
synovia, ktorí sa narodia.
Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom,

aby svoju dôveru vkladali v Boha,
aby nezabúdali na Božie diela
a zachovávali jeho príkazy;

aby neboli ako ich otcovia,
vzdorné a zatvrdlivé pokolenie,
pokolenie nestáleho srdca,
ktorého duch nebol verný Bohu.

Synovia Efraima, obratní lukostrelci,
v deň bitky utiekli.

Nezachovávali zmluvu s Bohom
a odopreli kráčať podľa jeho zákona.

Zabudli na jeho činy
a na zázraky, ktoré im ukázal.

Pred zrakom ich otcov divy vykonal
v krajine egyptskej, na pláni taniskej.

Rozdvojil more a previedol ich cezeň,
vody postavil ako val.

Vo dne ich viedol oblakom,
za noci žiarou ohnivou.

Rozštiepil skalu na púšti
a napojil ich vodou ako z prívalu.

Potokom dal vytrysknúť zo skaly
a vody nechal ako rieky tiecť.

Ale oni proti nemu ďalej hrešili,
na stepi popudzovali k hnevu Najvyššieho.

Pokúšali Boha vo svojom srdci,
dychtivo sa dožadovali pokrmu.

Proti Bohu reptali
a vraveli: "Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?"

A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla
a potoky sa rozliali.
"A či on môže aj chlieb dať
a svojmu ľudu mäso obstarať?"

Počul to Pán a hnevom zahorel,
oheň vzplanul proti Jakubovi
a hnev vzkypel proti Izraelovi.

Lebo nedôverovali Bohu
a nedúfali v jeho pomoc.

Rozkázal teda horným oblakom
a otvoril brány nebies;

a pršala im manna za pokrm
a dal im chlieb z neba.

Človek jedol chlieb anjelský;
pokrmu im dal dosýta.

Z oblohy vyburcoval vietor východný,
svojou mocou priviedol vietor od juhu

a spustil sa na nich dážď mäsa ako prach,
okrídlené vtáky ako morský piesok.

Padali doprostred ich tábora,
okolo stanov.

Nuž jedli a nasýtili sa nadmieru,
splnil im, čo si žiadali.

Ešte boli zachvátení svojou žiadostivosťou,
ešte mali pokrm v ústach,

keď proti nim vzplanul Boží hnev,
popredných mužov pozabíjal
a zničil výkvet Izraela.

Ale oni ďalej hrešili
a neverili v jeho zázraky.

Ich dni ukončil ako dych,
ich roky náhlou smrťou.

Keď na nich smrť zoslal, vtedy ho hľadali,
obrátili sa a na úsvite prichádzali k nemu.

Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc,
že Najvyšší, Boh, je ich záchranca.

No podvádzali ho svojimi ústami,
svojím jazykom ho klamali.

Ich srdcia neboli k nemu úprimné,
ani jeho zmluve neboli verní.

On sa predsa zľutoval
a odpustil im vinu a nezničil ich.
Často svoj hnev potlačil
a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu.

Veď pamätal, že sú len ľudia,
závan, ktorý sa rozplynie a nevráti.

Koľko ráz ho na púšti popudzovali
a k hnevu na stepi podnecovali.

Znova a znova pokúšali Boha
a roztrpčovali Svätého Izraela.

Už nepamätali na jeho činy,
ani na deň, v ktorý ich vyslobodil z rúk utláčateľov.

V Egypte urobil svoje znamenia,
svoje zázraky na pláni taniskej.

Na krv premenil ich rieky a potoky,
že už nemali čo piť.

Zoslal na nich komáre, aby ich štípali,
žaby, aby ich trápili.

Ich úrodu vydal húseniciam napospas
a kobylkám plody ich námahy.

Vinice im zbil ľadovcom
a moruše mrazom.

Ľadovcu vydal ich dobytok,
ich čriedy bleskom ohnivým.

Zoslal na nich oheň svojho hnevu,
rozhorčenie, hrôzu a strach
ako poslov skazy.

Uvoľnil cestu svojmu hnevu,
neušetril ich od smrti,
ich život vydal moru napospas.

Pobil všetko prvorodené v Egypte,
prvotiny mužskej sily v stanoch Chámových.

Svoj ľud však ako ovce vyviedol
a viedol ako stádo po púšti.

Viedol ich bezpečne a nemali strach,
ich nepriateľov však more pokrylo.

A priviedol ich do svojej svätej zeme,
na vrch, čo získala jeho pravica.

Pred nimi vyhnal kmene pohanské,
meračským lanom im rozdelil dedičnú krajinu
a v stanoch pohanov dal bývať kmeňom izraelským.

Ale oni pokúšali a popudzovali Najvyššieho, Boha,
a nezachovávali jeho príkazy.

Odpadávali a boli neverní
ako ich otcovia,
sklamali ako pokazený luk.

Rozhnevali ho obradmi na výšinách
a svojimi modlami vzbudili jeho žiarlivosť.

Počul to Boh a rozhneval sa
a na Izraela veľmi zanevrel.

Opustil príbytok v Silo,
stánok, v ktorom prebýval medzi ľuďmi.

Vydal svoju silu do zajatia,
do rúk nepriateľa svoju nádheru.

Svoj ľud vydal meču napospas
a hnevom zahorel proti svojmu dedičstvu.

Ich mládencov pohltil oheň,
ich panny sa nemohli zasnúbiť.

Kňazi padli pod mečom
a ich vdovy nemal kto oplakať.

Pán sa však prebral ako zo spánku,
ako hrdina vínom zmorený.

Porazil utekajúcich nepriateľov,
pokryl ich večnou potupou.

Zavrhol stánok Jozefov,
ani Efraimov kmeň si nezvolil,

lež vyvolil si kmeň Júdov,
vrch Sion, ten si obľúbil.

A vystavil si svätyňu ako nebo vysokú,
ako zem, ktorú upevnil naveky.

A vyvolil si svojho sluhu Dávida,
od čriedy oviec ho vyzdvihol,

vzal si ho od oviec, čo majú mláďatá,
aby pásol Jakuba, jeho ľud,
a Izraela, jeho dedičstvo.

A on ich pásol so srdcom bez úhony
a viedol ich rukou skúsenou.