Vystúpenie Alexandra Balasa. - 1Roku stošesťdesiateho pritiahol Alexander Epifanes, syn Antiocha, a dobyl Ptolemaidu. Prijali ho a vyhlásil sa tam za kráľa. (*) (Demetrius I. Soter (162–150 pr. Kr.) bol síce panovník nadaný, ale veľmi neznášanlivý a despotický. Do r. 152 pr. Kr. mohol panovať pomerne v pokoji. Tu sa zrazu vynoril v Smyrne v Malej Ázii mladík, ktorý bol nápadne podobný Antiochovi Eupátorovi, synovi Epifanesovmu. Pergamský kráľ Atalus (Attalus) II. (159–138 pr. Kr.) našiel v ňom vítaný nástroj pre svoju politiku proti sýrskemu Demetriovi. Dal mladému Balasovi meno Alexander, vydával ho za brata zavraždeného Eupátora a holdoval mu ako kráľovi Sýrie. Keďže si Demetrius kdekoho znepriatelil, malo vystúpenie Alexandra Balasa priaznivý ohlas nielen v Ríme a v susedných štátoch, ale aj v samotnej Sýrii, kde ťažko niesli jeho krutosť. Alexander Balas sa predstavil so svojou domnelou sestrou Laodikeou (ale skutočnou dcérou Epifanesa) rímskemu senátu (asi v lete alebo v jeseni r. 153 pr. Kr.) a nakoniec bol uznaný za kráľa Sýrie. R. 160 Sel. (medzi jarou 152 a 151 pr. Kr.) sa mu podarilo (podľa Joz. Flavia zradou posádky) dobyť mesto Ptolemais (porov. 5,15).) 2Keď sa to dopočul kráľ Demetrius, zhromaždil veľmi veľké vojsko a vytiahol proti nemu do boja.
Demetriove sľuby. - 3Zároveň poslal Demetrius Jonatánovi list, aby ho upokojil svojou veľkodušnosťou. 4Povedal si totiž: "Poponáhľajme sa uzavrieť s ním prímerie prv, než by sa proti nám spojil s Alexandrom. 5Zaiste sa rozpamätá na všetko zlo, ktoré sme spôsobili jemu, jeho bratom a jeho národu." 6Splnomocnil ho zbierať vojsko a zaobstarávať si zbrane a byť s ním v priateľskom pomere. Ba nariadil, aby mu boli vydaní rukojemníci, ktorí boli (držaní) v hrade.
7Nato sa Jonatán odobral do Jeruzalema a zreteľne prečítal list všetkému ľudu, aj tým, ktorí boli na hrade. 8I preľakli sa náramne, keď počuli, že ho kráľ splnomocnil zbierať vojsko. 9Hradná posádka vydala Jonatánovi rukojemníkov, ktorých potom odovzdal ich rodičom. 10Jonatán sa usadil v Jeruzaleme a začal budovať a obnovovať mesto. (*) (O zničení jeruzalemských hradieb pozri 6,62.) 11Nariadil robotníkom, aby vystavali niekdajšie múry a silno opevnili vrch Sion dookola štvorhrannými kameňmi. Aj tak urobili. 12Cudzinci, ktorí boli v pevnostiach, vybudovaných Bakchidesom, sa rozutekali; 13každý opustil svoje miesto a odišiel do svojej vlasti. 14Iba v Betsure zostali niektorí z tých, ktorí opovrhli Zákonom a prikázaniami, lebo tam bolo pre nich útočište. (*) (O mestách, ktoré opevnil Bakchides, porov. 9,50. – O Betsure porov. 4,29; 9,52.)
Alexander Balas si získava Jonatána. - 15Keď sa kráľ Alexander dopočul o prisľúbeniach, ktoré dal Demetrius Jonatánovi - rozprávali mu tiež o bojoch a udatných činoch, ktoré dokázal on a jeho bratia, ako aj o súženiach, ktoré si vytrpeli -, 16povedal si: "Či by sme ešte našli takého mocného muža? Nože, urobme ho svojím priateľom a spojencom!" 17Napísal teda list a poslal mu ho. Bol tohto znenia:
18"Kráľ Alexander (posiela) svojmu bratovi Jonatánovi pozdrav! 19Dopočuli sme sa o tebe, že si vplyvný a mocný muž a hoden toho, aby si bol naším priateľom. 20Preto ťa dnes ustanovujeme za veľkňaza tvojho národa. Priateľ kráľa bude tvoj titul." Poslal mu tiež purpurový plášť a zlatú korunu. "Maj na zreteli naše spoločné záujmy a udržuj s nami priateľstvo!" (*) (Alexander Balas sa obracia na Jonatána ako na sebe rovného ("brat"=kráľovský kolega) a sľubuje mu veľkňazskú hodnosť. Tým ponúkol Jonatánovi vodcovstvo v židovskom teokratickom zriadení. Od smrti Alkima (asi 7 rokov; 9,54) ostalo veľkňazské miesto neobsadené. Smrťou Oniáša III. (porov. 2 Mach 4,33 n.) a útekom jeho syna Oniáša IV. do Egypta zanikol vlastne starý veľkňazský rod Jozueho (z doby Zorobábela). V skutočnosti sýrsky kráľ Alexander Balas nebol oprávnený dosadzovať veľkňaza. Ale Jonatán pochádzal z kňazskej rodiny (to bola hlavná vec) a bol uznávaný za vodcu prísne náboženskej strany Machabejcov.)
21Jonatán sa obliekol do posvätného rúcha na slávnosť Stánkov siedmeho mesiaca stošesťdesiateho roku. Aj vojsko zhromaždil a zaobstaral množstvo zbraní. (*) (Jonatán nastúpil na veľkňazský úrad na sviatok Stánkov r. 160 Sel. (= začiatkom októbra r. 152 pr. Kr.). Tak sa dostal Machabejec k najvyššej hodnosti v národe, ktorá sa stala za Šimona (14,41) dedičnou v rodine a bola spojená s titulom kniežaťa.)
Nové ponuky Demetriove. - 22Keď sa Demetrius dopočul o týchto príhodách, povedal v rozmrzenosti: 23"Ako sme len mohli dopustiť, že nás Alexander predišiel a získal si priateľstvo a podporu Židov? 24Aj ja im napíšem dojemný list s pochvalným uznaním a s prísľubmi darov, aby som si zaistil ich pomoc."
25A poslal im list tohto znenia: "Kráľ Demetrius (posiela) židovskému národu pozdrav! 26S veľkou radosťou sme počuli, že ste sa zachovali dohovoreným spôsobom a zostali ste našimi priateľmi a nepridali ste sa k našim nepriateľom. 27Aj naďalej vytrvajte a zachovajte voči nám vernosť! Odplatíme sa vám za dobro, čo ste nám urobili. (*) (Prvý list (v. 18) poslal Jonatánovi, ale teraz sa obracia priamo na Židov (zjavné obídenie Jonatána a neuznanie jeho veľkňazstva).) 28Odpustíme vám mnohé dane a dáme vám dary. 29Teraz vás teda oslobodzujem a všetkých Židov odbremeňujem od daní, od poplatku zo soli aj odvádzania korún; taktiež tretiny z obilnej úrody 30a polovice z úrody ovocných stromov, ktoré mi patria, sa od dneška zriekam a nebudem ich nabudúce vyberať z Júdska a z troch okresov, ktoré sú k nemu pripojené zo Samárie (a Galiley), od dneška a na budúce časy. 31Jeruzalem bude svätý a slobodný aj so svojím okolím, (oslobodeným) od desiatkov a poplatkov. (*) (Jeruzalem má byť uznávaný za "svätý" ako za čias Antiocha Veľkého, ktorý bol nariadil, že nijaký cudzinec nesmie vstúpiť do chrámového nádvoria, mäso nečistých zvierat sa nesmie prinášať do mesta a obety sa majú konať podľa židovských zákonov (Joz. Flávius, Starož. 12,3,4). Ďalej z chrámových príjmov nebude kráľ vyberať poplatky. Išlo o rôzne dávky, ktoré patrili chrámu a kňazstvu, ako napr. prvotiny (Nm 18,11; Dt 18,4), výkupné ceny (prvorodených alebo nečistých zvierat, obetovaných Bohu) atď.) 32Vzdávam sa moci nad hradom, ktorý je v Jeruzaleme, a prepúšťam ho veľkňazovi. Podľa ľubovôle si v ňom môže ubytovať mužov na jeho stráženie. 33Ďalej bez výkupného prepúšťam na slobodu každého Žida, ktorý bol odvedený do zajatia z Júdska kamkoľvek do môjho kráľovstva. Všetci nech sú oslobodení ako od osobných daní, tak aj od (poplatkov) zo svojho dobytka. 34A všetky sviatky, soboty, nové mesiace a zákonom stanovené dni, ako aj tri dni pred veľkými sviatkami a tri dni po veľkých sviatkoch majú byť pokladané pre všetkých Židov môjho kráľovstva za dni slobodné od daní a voľné. (*) (Má sa zachovávať nariadenie: So Židmi sa nemá konať ani daňové, poplatkové vyšetrovanie, ani súdne pojednávanie v sobotu, na nové mesiace, v dňoch menších sviatkov cez rok a najmä cez tri výročné sviatky: Pascha (Veľká noc), Turíce a slávnosť Stánkov, ako aj tri dni pred a tri dni potom: nesmie im byť znemožňovaná cesta do Jeruzalema na slávnosti a späť ("tri dni").) 35A nikto si nesmie nárokovať právo niečo proti nim podnikať alebo niekoho z nich obťažovať z akéhokoľvek dôvodu.
36Ďalej do kráľovského vojska sa zadelí asi tridsaťtisíc mužov zo Židov, ale dostanú taký žold, aký sa vypláca ostatným kráľovským vojskám. 37Časť z nich sa pridelí do dôležitých kráľovských pevností; niektorí z nich zas dostanú dôverné úrady v ríšskej správe. Dôstojníci a vodcovia sa povyberajú z ich vlastných radov. Môžu žiť podľa svojich zákonov, ako už prikázal kráľ pre Júdsko.
38Tri okresy pripojené zo Samárie k Júdsku budú patriť Júdsku, a tak s ním budú mať len jedno vedenie. Budú podrobené iba právomoci veľkňaza. (*) (Tri okresy: Lydda, Ramataim a Efraim i tak obývali z väčšej časti Židia.) 39Ptolemaidu s jej územím darujem jeruzalemskému chrámu na zaokrytie bohoslužobných výdavkov. (*) (Darovanie Ptolemaidy (Ptolemais severne od vrchu Karmel, porov. 5,15), kde sa zdržoval Alexander Balas, bolo iba výzvou, aby si ju Židia vydobyli.)
40Aj ja dám na to každoročne pätnásťtisíc šeklov striebra z kráľovských dôchodkov, z miest na to určených. 41A všetky prebytky, ktoré úradníci ešte neodviedli, ako v predošlých rokoch, odteraz budú dávať na potreby chrámu. 42Okrem toho päťtisíc šeklov striebra, ktoré sa každoročne vyberali z príjmov svätyne, odpustí sa s tým, aby boli dané kňazom, ktorí konajú službu. 43Ďalej všetci, ktorí utečú do jeruzalemského chrámu alebo kdekoľvek do jeho obvodu, či už sa previnili proti kráľovi alebo z nejakého iného dôvodu, nech sú nedotknuteľní aj so všetkým svojím majetkom, ktorý majú v mojom kráľovstve! 44Tiež náklady na stavbu a opravu chrámu budú vyplácané z kráľovského dôchodku. 45A konečne kráľovská pokladnica bude vyplácať náklady na stavbu a opevnenie všetkých jeruzalemských múrov aj na stavbu múrov v Júdsku."
Jonatán odmieta Demetriove sľuby. - 46Keď sa však Jonatán a ľud dopočuli o týchto sľuboch, neverili im a odmietli ich, lebo sa rozpamätali na veľkú zločinnosť, ktorou náramne sužoval Izrael. 47Ale pridali sa k Alexandrovi, lebo on im prv ponúkol priateľstvo, a zostali mu nápomocní po všetky dni.
Demetriova smrť. - 48Tu kráľ Alexander zhromaždil veľké vojsko a postavil sa s ním proti Demetriovi. 49I nastal boj medzi obidvoma kráľmi. Demetriovo vojsko sa dalo na útek, ale Alexander ho prenasledoval. Tak nadobudol nad ním prevahu 50a bitka zúrila náramne až do západu slnka. Toho dňa padol aj Demetrius.
Svadba v Ptolemaide. - 51Nato vyslal Alexander k egyptskému kráľovi Ptolemeovi poslov s týmto odkazom: 52"Vrátil som sa do svojej ríše, nastúpil som na trón svojich otcov a zmocnil som sa vlády. Porazil som Demetria a stal som sa pánom nášho územia. 53Zviedol som s ním bitku, v ktorej sme ho porazili aj s jeho vojskom a nastúpili sme na trón jeho kráľovstva. 54Uzavrime preto teraz spolu priateľstvo! Daj mi za manželku svoju dcéru, aby nás spájalo aj príbuzenstvo! Dám dary tebe i jej, hodny teba."
55Kráľ Ptolemeus odpovedal na to: "Šťastný deň, v ktorom si sa vrátil do krajiny svojich otcov a nastúpil na trón ich kráľovstva! 56Rád urobím, o čo si ma požiadal v liste; len mi príď v ústrety do Ptolemaidy, aby sme sa spoznali. Tam sa mi staneš zaťom, ako si navrhol."
57Ptolemeus sa vybral so svojou dcérou Kleopatrou z Egypta a stošesťdesiateho druhého roku prišli do Ptolemaidy. (*) (R. 162, čiže v jeseň r. 150 pr. Kr. – Cleopatra Thea, dcéra Ptolemea VI. Filometora, sa postupne vydala za Alexandra Balasa (od ktorého sa jej narodil Antiochus VI.), Demetria II. (11,12) a jeho brata Antiocha VII.) 58Kráľ Alexander mu vyšiel v ústrety a dal mu svoju dcéru Kleopatru: vystrojil jej v Ptolemaide svadbu s veľkou, ozaj kráľovskou okázalosťou.
59Tu kráľ Alexander napísal Jonatánovi, že sa chce s ním stretnúť. 60Jonatán sa teda vybral s nádherou do Ptolemaidy, kde sa stretol s dvoma kráľmi. Poctil ich aj ich priateľov zlatom, striebrom a mnohými inými darmi a získal si ich priazeň.
61I spolčili sa proti nemu ničomní Izraeliti, vierolomníci, ktorí na neho žalovali. Lenže kráľ nedal nič na nich. 62Ba kráľ rozkázal, aby Jonatána vyzliekli z jeho odevu a obliekli ho do purpuru. Tak sa aj stalo. Potom ho kráľ posadil vedľa seba 63a povedal svojim popredným úradníkom: "Vyjdite s ním doprostred mesta a vyhláste, nech sa nikto neopováži niečo na neho žalovať alebo ho obťažovať z akéhokoľvek dôvodu!" 64Keď sa žalobci dozvedeli o pocte, ktorej sa mu verejne dostalo, a keď ho videli odetého purpurom, všetci sa rozutekali. 65Kráľ mu však udelil vysoké vyznačenia: dal ho započítať medzi svojich dôverníkov prvého radu a ustanovil ho za vojvodcu a miestodržiteľa. (*) (Veľkňaz Jonatán, ktorý sa stal vojvodcom a miestodržiteľom Júdska, spojil v jednej osobe najvyššiu duchovnú, vojenskú a politickú moc.) 66Potom sa Jonatán vrátil v pokoji a s radostným uspokojením do Jeruzalema.
Vzbura Demetria Nikatora. - 67Roku stošesťdesiateho piateho prišiel Demetriov syn Demetrius z Kréty do krajiny svojich otcov. (*) (Alexander Balas nemal naozaj právny nárok na sýrsky trón. R. 165 Sel. (pravdepodobne na jar r. 164 pr. Kr., asi tri roky po svadbe v Ptolemaide) sa vzbúril proti nemu Demetrius II. Nikator. Z Kréty mu došlo na pomoc žoldnierske vojsko, ktoré viedol istý Lastenes. Demetrius osobne neprišiel z Kréty, ale z Knidu. Porov. 2 Mach 4,30 n.) 68Keď sa to dopočul kráľ Alexander, veľmi sa zarmútil a vrátil sa do Antiochie.
69Demetrius zas ustanovil Apolonia za miestodržiteľa Celosýrie. On zhromaždil veľké vojsko a utáboril sa pri Jamnii. Veľkňazovi Jonatánovi odkázal: (*) (Celosýria, ku ktorej vtedy patrila aj Fenícia a Palestína, dostala nového miestodržiteľa. Bol ním Apolonius Taos (či Daos, ako číta Joz. Flávius), ktorý bol dôverným priateľom Demetria I., otca Demetria II., z rímskych čias.) 70"Len ty jediný sa búriš proti nám! Pre teba musím znášať posmech a potupu. Chceš sa azda proti nám udržať pri moci na horách? 71Ak teda dôveruješ v silu svojho vojska, zostúp k nám na rovinu a tu sa spolu zmerajme! Na mojej strane je vojenská sila miest. 72Len sa pýtaj a dozvieš sa, kto som ja a ostatní naši pomocníci! Povedia ti: »Nik z vás nám neodolá, lebo dvakrát boli porazení tvoji otcovia vo svojej vlastnej krajine.« (*) (Apolonius tu asi naráža na dve porážky Izraelitov od Filištíncov. Na prvú pri Ebenhaezre (1 Sam 4 n.) za čias Samuela a Héliho, keď ukoristili aj archu zmluvy, a na druhú na vrchoch Gelboe, kde zahynul Šaul a Jonatán (1 Sam 28,4; 31,1.8).) 73Teraz nebudeš môcť vzdorovať toľkej jazde a takému veľkému vojsku na rovine, kde niet kameňa ani úskalia, ani nijakého útočišťa."
Jonatán porazí Apolonia. - 74Keď Jonatán vypočul Apoloniovo posolstvo, rozhorčil sa až do krajnosti. Vybral desaťtisíc mužov a vytiahol z Jeruzalema. Pripojil sa k nemu aj jeho brat Šimon, aby mu pomáhal. 75Utáborili sa pri Joppe; mesto sa však pred nimi uzavrelo. V Joppe bola totiž Apoloniova posádka. I zaútočili naň. 76Obyvatelia mesta sa však preľakli a otvorili (brány). Tak sa stal Jonatán pánom v Joppe. 77Keď sa to Apolonius dopočul, vzal tritisíc jazdcov a množstvo pechoty 78a tiahol k Azotu, akoby ich chcel obísť. Ale zároveň postupoval aj na rovinu, lebo si veľmi zakladal na množstve svojej jazdy. Jonatán sa hnal za ním k Azotu, až sa pustili obe vojská do bitky. 79Apolonius však zanechal za nimi v úkryte tisíc jazdcov. 80Ale Jonatán sa dozvedel, že je za ním úkladná záloha. Tá obkľúčila jeho vojsko, a vrhala šípy na ľud od rána až do večera. 81Vojaci sa držali, ako rozkázal Jonatán, hoci im kone omdlievali. 82Tu priviedol Šimon svoje vojsko, a keďže jazda bola už vyčerpaná, vrhol sa na pechotu. I porazil ich a utiekli. 83Jazda bola rozprášená na rovine a utiekla do Azotu. Tam vošli do chrámu Dagona, tamojšej modly, aby sa tam zachránili. (*) (Porov. 1 Sam 5,2.) 84Ale Jonatán zapálil Azot a okolité osady a pobral si z nich korisť. Ohňom spálil aj Dagonov chrám spolu so všetkými, ktorí v ňom hľadali útočište. 85Padlých mečom spolu s tými, čo boli spálení, bolo na osemtisíc mužov.
86Odtiaľ sa Jonatán vybral ďalej a utáboril sa pred Askalonom. Tu mu vyšli obyvatelia mesta s veľkou okázalosťou v ústrety. 87Potom sa Jonatán so svojimi ľuďmi a s bohatou korisťou vrátil do Jeruzalema.
88Keď sa kráľ Alexander dopočul o tomto úspechu, preukázal Jonatánovi ešte ďalšie pocty. 89Poslal mu zlatú sponku, ktorou sa obyčajne obdarúvajú len kráľovi príbuzní. A dal mu do vlastníctva Akaron s celým jeho územím. (*) ("Zlatú sponku", čiže ozdobu na purpurový plášť. "Kráľovi príbuzní" znamená čestné príbuzenstvo, čo je vyznamenanie prvého najvyššieho stupňa.)
Pád Alexandra Balasa. - 1Potom zhromaždil egyptský kráľ vojsko, také početné, ako je piesku na morskom brehu, ako aj množstvo lodí. Pomýšľal ľstivo sa zmocniť Alexandrovho kráľovstva a privteliť ho ku svojej ríši. 2Pritiahol teda do Sýrie (naoko) s pokojamilovným úmyslom. Obyvatelia miest mu otvárali brány a vychádzali mu v ústrety, lebo kráľ Alexander nariadil, aby ho vítali, pretože bol jeho tesťom. 3Tak vtiahol Ptolemeus do miest a v každom meste ponechal posádku zo svojich oddielov.
4Keď sa priblížil k Azotu, ukázali mu zborenisko Dagonovho chrámu, rumy Azota a jeho okolitých osád a na ceste pohodené alebo nakopené mŕtvoly pobitých a spálených v boji. 5Rozprávali kráľovi, že to porobil Jonatán, aby ho potupili. A kráľ mlčal. 6Jonatán sa vybral s okázalosťou v ústrety kráľovi do Joppe; pozdravili sa a prenocovali tam. (*) (Rieka Eleuterus, dnes Nahr el-Kebir, vlieva sa do Stredozemného mora severne od Tripolisu. Jonatán teda odprevadil egyptského kráľa až po hranice Sýrie.) 7Jonatán odprevadil kráľa až po rieku, zvanú Eleuterus; potom sa vrátil do Jeruzalema.
8Kráľ Ptolemeus zaujal pobrežné mestá až po prímorskú Seleuciu. Proti Alexandrovi snoval nie pekné plány. (*) (Obsadením Seleucie (=prístavné mesto Antiochie neďaleko ústia rieky Orontes) odkryl Ptolemeus svoj zastieraný úmysel.) 9Vyslal totiž k Demetriovi poslov s odkazom: "Nože, uzavrime spolu zmluvu! Dám ti svoju dcéru, ktorú má Alexander, a budeš panovať v kráľovstve svojho otca! 10Ľutujem totiž, že som mu dal svoju dcéru, lebo sa pokúšal siahnuť mi na život."
11Takto ho ohováral, lebo bažil po jeho kráľovstve. 12I vzal mu svoju dcéru a dal ju Demetriovi. Tak prerušil styky s Alexandrom a nastalo medzi nimi otvorené nepriateľstvo. (*) (Privlastnením "koruny Ázie" iste si nerobil nárok na celú Sýrsku ríšu, lebo už zo strachu pred Rimanmi, ktorí by neboli dovolili splynutie Egypta a Sýrie v jednu veľríšu, nebol by sa to odvážil urobiť, ako správne poznamenáva Joz. Flávius. Privlastnil si len Feníciu a Celosýriu (teda "dal si na hlavu korunu" ako kráľ len tejto časti ázijskej ríše) a ostatku sa vzdal v prospech Demetria.) 13Ptolemeus vtrhol do Antiochie a dal si na hlavu korunu Ázie. Tak už mal na hlave dve koruny, egyptskú a ázijskú.
14Toho času bol kráľ Alexander práve v Cilícii, lebo obyvatelia tamojších krajín sa búrili. (*) (Nepokoje v Cílicii vyvolalo Demetriovo vojsko, ktoré sa tam dostalo z Kréty. K boju medzi Alexandrom a Ptolemeom došlo pred hradbami hlavného mesta Antiochie. Porážku Alexandra pripravila zrada vo vojsku, ktorého časť prebehla ku Ptolemeovi (Justín 35,3).) 15Keď sa to Alexander dopočul, tiahol proti nemu do boja. Ale Ptolemeus vyrazil s vojskom, zaútočil na neho s celou silou a zahnal ho. 16Alexander utiekol do Arábie, aby sa tam zachránil. Tak získal Ptolemeus prevahu. (*) (Alexander spolu s 500 jazdcami hľadal záchranu u arabského náčelníka Zabdiela (podľa Diodora sa volal: Diokles – asi gr. preklad arab. mena) so sídlom v Abae (25 km južne od Damasku), ktorému bol už predtým zveril svojho synka Antiocha.) 17Arab Zabdiel uťal Alexandrovi hlavu a poslal ju Ptolemeovi. 18Tretí deň na to zomrel aj kráľ Ptolemeus a miestne obyvateľstvo zničilo posádky, ktoré zanechal v pevnostiach. 19Tak sa stal v stošesťdesiatom siedmom roku kráľom Demetrius. (*) (Smrť Ptolemea Filometora, pád Alexandra Balasa, ako aj počiatok vlády Demetria II. spadá do roku 167 Sel. = r. 145 pr. Kr.)
Jonatánovo zmierenie s Demetriom. - 20V tých dňoch zhromaždil Jonatán mužov z Júdska, aby dobyli jeruzalemský hrad. Postavili proti nemu veľa dobývacích strojov. 21Niektorí ničomníci však, ktorí nežičili svojmu národu, odišli ku kráľovi a oznámili mu, že Jonatán oblieha hrad. 22Keď to počul, rozhneval sa. Hneď po tejto správe sa vydal na cestu, a keď prišiel do Ptolemaidy, napísal Jonatánovi, aby prestal s obliehaním hradu a bezodkladne sa dostavil na rozhovor do Ptolemaidy. 23Keď sa to Jonatán dozvedel, kázal jednako len pokračovať v obliehaní. Vybral si niekoľkých zo starších Izraela a tiež z kňazov a vydal sa do nebezpečenstva. 24Nabral striebra, zlata, odevov a mnoho iných darov a išiel ku kráľovi do Ptolemaidy. A našiel pred ním milosť. 25Žalovali síce na neho niektorí ničomníci z národa, 26ale kráľ sa zachoval voči nemu tak, ako jeho predchodcovia, a vzdal mu poctu pred všetkými svojimi dôverníkmi. 27Priznal mu veľkňazstvo aj ostatné predošlé hodnosti a zaradil ho medzi svojich popredných dôverníkov.
Demetrius udeľuje výsady Židom. - 28Jonatán požiadal kráľa, aby oslobodil Júdsko a tri samarijské okresy od daní. Za to mu prisľúbil tristo talentov. (*) (Miesto priamych daní z Júdska a troch okresov (porov. 10,30; 11,34) sa Demetrius uspokojil sumou 300 talentov. Jonatán dúfal, že zaplatením tejto sumy dostane úplné a trvalé oslobodenie od daní. Zdalo sa, že kráľ a jeho poradcovia súhlasili, ale asi mlčky si urobili výhradu, že príležitostne budú vymáhať túto sumu každý rok (porov. 2 Mach 11,3). Lenže vzhľadom na úľavy Demetria I. (10,29) a tiež zo znenia nasledujúcej listiny takýto výklad dohody bol skoro nemysliteľný.) 29Kráľ privolil a napísal o tom všetkom Jonatánovi listinu tohto znenia:
30"Kráľ Demetrius (posiela) bratovi Jonatánovi a židovskému národu pozdrav! 31Na vedomie vám posielame odpis listu, ktorý sme napísali nášmu príbuznému vo vašej záležitosti: 32Kráľ Demetrius posiela otcovi Lastenesovi pozdrav! 33Židovskému národu, čiže našim priateľom a verným spojencom, rozhodli sme sa udeliť niektoré výsady za ich oddanosť voči nám. (*) (Podľa Joz. Flávia priviedol Lastenes (Starož. 13,4,3) Demetriovi II. žoldnierske vojsko z Kréty, pomocou ktorého sa mohol zmocniť trónu (10,67). Nie div, pretože ho nazýva "otcom". Lastenes bol miestodržiteľom Celosýrie, ak nie ríšskym kancelárom. Jemu poslal Demetrius listinu o prímerí so Židmi, aby vykonal kráľovu vôľu.) 34Preto im prideľujeme územie Júdska a tri okresy, Aféremu, Lyddu a Ramataim, ktoré majú byť zo Samárie pričlenené v celom svojom rozsahu k Júdsku. Všetkých, ktorí obetujú v Jeruzaleme, oslobodzujeme od kráľovských poplatkov, ktoré predtým každoročne od nich vyberal kráľ z poľnej a ovocnej úrody. (*) (Tri okresy zo Samárie: Aférema (gr. Afairema, t. j. Efraim, Efron – menovaný v 2 Krn 13,19; 2 Sam 13,23 – dnes sa volá "et-Taijibe" a leží na návrší asi 10 km severovýchodne od Betelu; dôležitý strategický bod; Vg vynecháva tento okres), Ramataim (Ramata, Ramadem, dnes asi Rentis neďaleko Tibneh=Tamnata; západne od Aféremy; pozri 9,50) a Lydda (dnes Lud, neskorší Diospolis) majú byť pričlenené k Júdsku. Tak sa splnila dávna túžba Machabejcov: ich domovina Modein bola konečne aj politicky spojená s Júdskom.) 35Ďalej sa odteraz zriekame všetkých daní, ktoré by nám náležali, ako sú desiatky a clá; aj soľné jazerá a koruny, ktoré sa nám prinášali, (*) (Porov. 10,28–30.) 36to všetko im odpúšťame. A nič z toho nebude odvolané odteraz až na večné časy. 37Teraz sa teda postarajte, aby z toho bol vyhotovený odpis a odovzdaný Jonatánovi a nech ho vystavia na svätom vrchu na viditeľnom mieste!"
Židia pomáhajú Demetriovi. - 38Keď kráľ Demetrius videl, že v jeho krajine panuje pokoj a nik mu už nekladie odpor, rozpustil všetko svoje vojsko, každého do svojho domova, okrem cudzineckých oddielov, ktoré pozbieral z pohanských ostrovov. Tým si však znepriatelil všetky svoje oddiely, ktoré slúžili už za jeho otcov.
39Keď videl Tryfon, jeden z bývalých Alexandrových prívržencov, že všetko vojsko šomre na Demetria, vybral sa k Arabovi Emalkuemu, ktorý vychovával Alexandrovho syna Antiocha, 40a naliehal na neho, aby mu ho vydal, žeby sa stal kráľom miesto svojho otca. Porozprával mu o Demetriových výčinoch aj o nenávisti, ktorú prechováva voči nemu vojsko, a zostal tam dlhší čas.
41Jonatán medzitým požiadal kráľa Demetria, aby odvolal posádku z jeruzalemského hradu a mužstvá z ostatných pevností, pretože prepadávajú Izrael. 42Demetrius odkázal Jonatánovi: "Nielen to urobím tebe a tvojmu národu, ale len čo sa mi naskytne vhodná príležitosť, vyznačím poctami teba i tvoj národ. 43Ale teraz dobre urobíš, keď mi pošleš pomocné oddiely, lebo odo mňa odpadlo všetko moje vojsko." 44Jonatán mu teda poslal do Antiochie tritisíc udatných bojovníkov. Keď prišli ku kráľovi, zaradoval sa z ich príchodu. (*) (Jonatán využíva Demetriovu tieseň. Kráľ odvoláva sýrsku posádku z Akry (jeruzal. hrad), ale ako protihodnotu požaduje pomocné židovské oddiely. Potreboval totiž židovskú pomoc proti vzbúreným veteránom, ktorých prepustil zo služby (v. 38).)
45Tu sa zhŕkli obyvatelia do stredu mesta, asi stodvadsaťtisíc mužov, a chceli zabiť kráľa. (*) (Číslice v tomto v. i vo v. 47 sú zrejme iba ľudovým odhadom.) 46Kráľ utiekol do paláca. Ale obyvatelia mesta obsadili ulice mesta a začali útok. 47Tu kráľ povolal na pomoc Židov a oni sa všetci zhromaždili k nemu. Potom sa všetci rozptýlili po meste a toho dňa pobili v meste na stotisíc ľudí. 48Potom mesto zapálili, v ten deň nabrali mnoho koristi a vyslobodili kráľa.
49Keď mešťania videli, že Židia sú pánmi mesta a počínajú si podľa ľubovôle, stratili odvahu a prosebne volali ku kráľovi: 50"Podaj nám pravicu a urob už koniec židovským výčinom proti nám a mestu!" 51I odhodili zbrane a uzavreli mier. Tak si Židia získali slávu pred kráľom a pred všetkým obyvateľstvom jeho kráľovstva a obťažkaní bohatou korisťou vrátili sa do Jeruzalema.
52Sotva však kráľ Demetrius pevne sedel na svojom kráľovskom tróne a v krajine zavládol pokoj, 53zrušil všetky svoje sľuby a zanevrel na Jonatána. Miesto toho, aby sa mu odvďačil za preukázané dobro, náramne ho začal sužovať. (*) (Podľa Joz. Flávia žiadal zaplatenie dávno odpustených daní, hrozil vojnou a poslal vojsko do Galiley.)
Antiochus Dionýz kráľom. - 54Potom sa vrátil Tryfon s naozaj ešte mladým chlapcom Antiochom; vyhlásil ho za kráľa a nasadil mu korunu. (*) (Tryfon nakoniec dostal mladého Antiocha od Emalkueho (v. 39).) 55Všetky vojská, ktoré Demetrius prepustil zo služby, pridali sa k nemu a bojovali proti tamtomu. Bol porazený a dal sa na útek. 56Tryfon sa však zmocnil slonov a dobyl Antiochiu.
57Mladistvý Antiochus napísal Jonatánovi: "Potvrdzujem ti veľkňazstvo, ustanovujem ťa nad štyrmi okresmi a budeš kráľovým dôverníkom." (*) (Tri okresy porov. v. 28 a 34, štvrtý je asi Akaron.) 58Zároveň mu poslal zlatý stolný riad a dal mu právo piť zo zlatých čiaš, obliekať sa do purpuru a nosiť zlatú stuhu. (*) (Porov. 10,89. Antiochus obnovil Jonatánovi kniežacie odznaky a výsady, ktoré mu udelil jeho otec Alexander a jeho rival Demetrius II., aby si získal Jonatána.) 59Jeho brata Šimona zas ustanovil za vojvodu od Týrskeho schodišťa až po egyptské hranice. (*) ("Týrske schodište" je mys dnes nazývaný Rás en-Nakúra. Je to dosť príkry vrch 22 km severne od Ptolemaidy, dôležitý strategický bod.)
Jonatán bojuje za Antiocha. - 60Potom sa Jonatán vybral, tiahol cez mestá západnej ríše a pripojilo sa k nemu všetko sýrske vojsko, aby mu pomáhalo. Keď došiel do Askalonu, pripravili mu obyvatelia mesta okázalé privítanie. 61Odtiaľ sa vybral do Gazy; ale obyvatelia Gazy sa pred ním uzavreli. Obliehal ju, vypálil jej predmestia a vyplienil ich. 62Tu prosili obyvatelia Gazy Jonatána o mier. Podal im síce pravicu, ale pobral synov ich náčelníkov ako rukojemníkov a poslal ich do Jeruzalema. Potom tiahol krajinou ďalej až k Damasku.
63Keď sa Jonatán dopočul, že niektorí Demetriovi vojvodcovia pritiahli so silným vojskom do Kádeša v Galilei a zamýšľajú ho pozbaviť moci, (*) (Kádeš (dnes Kedes), kedysi levitské mesto (Joz 20,7; 21,32; Sdc 4,6) na území Neftaliho, 7 km západne od vtoku Jordána do Hulského jazera.) 64vybral sa proti nim. Ale svojho brata Šimona zanechal v krajine. 65Šimon sa utáboril pri Betsure, bojoval o ňu mnoho dní a obkľúčil ju. 66Keď ho prosili, aby prijal ich pravicu, podal im ju, ale vyhnal ich odtiaľ, zaujal ich mesto a ustanovil v ňom posádku. 67Jonatán zatiaľ táboril so svojím vojskom pri Genezaretskom jazere. Včasráno vyrazili na Asorskú rovinu. (*) (Prvý raz sa v Písme spomína Genezaretské jazero. Asor (Joz 11,10; 12,19; Sdc 4,2), asi hodinu cesty severozápadne od jazera.) 68Na rovine však nečakane narazili na vojsko cudzincov, ktorí proti nemu postavili úkladnú zálohu. Sami sa však hrnuli na neho odpredu. 69Tu vyskočili zálohy zo svojich úkrytov a zaútočili. 70Všetko Jonatánovo vojsko sa dalo na útek. Ani jeden z nich nechcel zostať, okrem veliteľov čiat Matatiáša, syna Absalomovho, a Júdu, syna Chalfiho. 71Tu si Jonatán roztrhol odev, nasypal si zeme na hlavu a modlil sa. 72Potom sa dal znovu do boja proti nim a bil ich tak, že sa dali na útek. 73Keď to videli jeho vlastní, čo zbehli od neho, vrátili sa a spolu s ním ich prenasledovali až po Kádeš, do ich tábora. Tam sa zastavili. 74Toho dňa padlo z pohanov na tritisíc mužov. Potom sa Jonatán vrátil do Jeruzalema.