1.1. Názov. Dnešný názov nie je pôvodným titulom knihy. Keď koncom 2. stor. Klement Alexandrijský prvý raz spomína toto dielo, cituje ho pod názvom »Kniha Machabejských (činov)« (porov. Stromata 1,21,123; PG 8,851). Origenes však v prvej polovici 3. stor. tvrdí, že názov knihy v hebrejskom origináli po transliterácii gréckymi písmenami je sarbethsabanaiel (porov. PG 12,1084; citovaný aj Eusébiom, Hist. Eccl. VI,25,2). Ak je transliterácia hebrejskej frázy správna, titul by bol séfer bét sar bené él, čiže »Kniha domu vodcu Božích synov« (porov. Šimonov titul »Knieža Božieho ľudu« v 1 Mach 14,27). Podľa mienky iných biblistov názov znamená »Kniha domu (rodiny) Hasmoneovcov« alebo »Kniha domu (rodiny) Sabaniela«. Na základe Origenesových správ sa usudzuje, že 1 Mach bola pôvodne napísaná v hebrejčine. Potvrdzuje to aj Hieronym (porov. Prologus Galeatus, PL 28,602-603) a mnohé hebraizmy v gréckom texte. Z toho sa uzatvára, že grécky kánonický text je doslovným prekladom hebrejskej pôvodiny.
1.2. Autor a miesto vzniku. O autorovi vieme iba to, čo o ňom nepriamo prezrádza Kniha sama. Bol to zaiste palestínsky Žid, nacionalista, horlivý zástanca Zákona a nadšený prívrženec Hasmoneovcov (porov. 5,61 n.). Detaily živo opisovaných udalostí poukazujú na to, že mal priamy styk s účastníkmi odbojového hnutia Machabejcov a vnútorne bol na ňom zainteresovaný. Jeho podrobné znalosti geografie a kultúry Palestíny svedčia, že tam žil. Knihu napísal pravdepodobne v Jeruzaleme.
1.3. Čas vzniku knihy. Takmer s určitosťou možno vymedziť, kedy najskôr a kedy najneskôr mohla byť kniha napísaná. Počiatočný chronologický bod (terminus a quo) je nastúpenie a vláda Jána Hyrkana I. (134-104), o čom sa autor výslovne zmieňuje (porov. 1 Mach 16,23 n.). Konečný chronologický bod (terminus ad quem), po ktorom kniha vzniknúť nemohla, je rok 63 pred Kr., keď Pompeius dobyl Jeruzalem. Po tejto udalosti by sa asi nebol ani jeden nacionalisticky zanietený Žid vyjadril o Rimanoch tak prajne, ako to urobil autor (porov. 1 Mach 8). Preto biblisti kladú vznik 1 Mach do časového rozpätia medzi r. 100 a 64 pred Kr. Kedy vznikol preklad kánonického gréckeho textu, nevedno.
2.1. Obsah. Prvá kniha Machabejcov opisuje dramatické udalosti tvrdého, ale i slávneho obdobia židovskej histórie v rozsahu asi 40 rokov od r. 175 pred Kr., keď nastúpil na sýrsky trón Antiochos Epifanes IV., až do r. 134, keď zomrel Šimon, posledný brat Júdu Machabejského. 1 Mach podáva históriu tohto obdobia v chronologickom slede udalostí. V úvodnej časti (1,1 - 2,70) sa opisuje historické pozadie a začiatok kritickej politickej a náboženskej situácie v Palestíne: protináboženská helenizačná politika Antiocha Epifana IV. dala podnet k židovskému povstaniu pod vedením veľkňaza Matatiáša, hlavy hasmoneovskej dynastie. Prvá časť (3,1 - 9,22) je venovaná národnému hrdinovi Júdovi, ktorý po víťazných bojoch proti sýrskym vojvodcom a okolitým národom očistil chrám a postavil oltár zápalných obiet. V druhej časti (9,23 - 12,54) sa rozpráva o tom, ako jeho brat a nástupca Jonatán svojou diplomatickou prezieravosťou a podnikavosťou získal pre Židov rôzne náboženské, politické i ekonomické výhody, ale nakoniec sa stal obeťou ľstivého Tryfóna. V tretej časti (13,1 - 16,24) sa hovorí o kniežati, vojvodcovi a veľkňazovi Šimonovi, ktorý úspešne zakončil oslobodzovacie dielo svojich bratov spod cudzej nadvlády.
2.2. Cieľ. I keď je 1 Mach historické dielo, jeho cieľom je podať náboženské poučenie. Autor chcel opisom Machabejského odboja proti pohanskej helenizácii názorne ukázať, že Boh svojou spásnou činnosťou aktívne zasiahol do dejín židovského národa aj v časoch nadvlády a prenasledovania Seleukovcov tak ako vždy, keď prežíval ťažké chvíle svojej národnej existencie. Teda poučenie, ktoré Matatiáš a jeho synovia dávajú každému veriacemu Židovi, je, že vernosť Zákonu a viera v Boha dosiahne viac ako početná prevaha vojenskej moci alebo sila vlastného ramena (porov. 2,61-64). Vskutku to bola láskavá Božia prozreteľnosť, ktorá prostredníctvom Júdu Machabejského a jeho bratov vyslobodila Židov spod pohanského útlaku nepriateľov (porov. 2,48; 4,24 n.; 9,21.73; 14,26; 14,29). Hrdinským bojom za politickú a náboženskú slobodu dosiahli Židia nielen nezávislosť a vládu vo svojej krajine, ale pripravili cestu i pre ďalšie Božie činy v dejinách spásy (porov. 4,46; 14,41).
Úvod: Počiatky židovského povstania (1,1 - 2,70):
4.1. Pramene. Pre správy o Júdových činoch autor aspoň sčasti použil osobné pamäti očitých svedkov. Nie je však isté, či a v akom rozsahu bol tento materiál už predtým zachytený písomne. Pre správy o Jonatánovi a Šimonovi mal autor určite k dispozícii záznamy "chrámovej klenotnice" (porov. 1 Mach 14,49). V chrámovom archíve, ktorý pravdepodobne pochádza z Nehemiášových čias (porov. 2 Mach 2,13), mohol čerpať údaje z letopisov veľkňazstva (porov. 1 Mach 16,24; 10,21; 14,41) a nájsť úradné dokumenty, ktoré v Knihe s udaním roku a v plnom znení cituje. Sú to:
| list: | dátum: | 1 Mach | |
| Rímsky senát Júdovi | 161 | 8,23-32 | |
| Demetrios I. Jonatánovi | 162 | 10,3-6 | |
| Alexander Balas Jonatánovi | 152 | 10,18-20 | |
| Demetrios I. Jonatánovi | 152 | 10,25-45 | |
| Demetrios II. Jonatánovi | 145 | 11,30-37 | |
| Antiochos VI. Jonatánovi | 145 | 11,57 | |
| Jonatán Sparťanom | 144 | 12,6-18 | |
| Areios I. Oniášovi I. | okolo r. | 300 | 12,20-23 |
| Demetrios II. Šimonovi | 142 | 13,36-40 | |
| Sparťania Šimonovi | 142 | 14,20-23 | |
| Čestná listina pre Šimona | 140 | 14,27-45 | |
| Antiochos VII. Šimonovi | 139 | 15,2-9 | |
| Konzul Lucius Ptolemaiovi VIII. | 142 | 15,16-21 |
Iné listy sa spomínajú v 1 Mach 1,41-51 a 5,10-13. Okrem týchto dokumentov a iných prameňov, z ktorých autor čerpal historický materiál, sú pramene Seleukovcov, ktoré v detailoch opisujú dejiny ich ríše a tvoria chronologický rámec 1 Mach.
4.2. Historická hodnota údajov Knihy. 1 Mach má historický, ale aj apologetický ráz. Ako historický spis sa zo všetkých dejepisných kníh Starého zákona najviac blíži k modernému pojmu historiografie: uvádza chronologické (porov. napr. 1,54; 4,52) a topografické údaje (porov. napr. 7,19; 9,2.4.33), používa hodnoverné pramene (napr. úradné dokumenty, listy, záznamy) atď. Na druhej strane má však všetky nedostatky apológie: stranícky nadŕža Hasmoneovcom, osoby, fakty a udalosti posudzuje vo svetle prepiateho nacionalizmu (porov. napr. 1,41-43; 3,27-31; 6,5-13), neúprosne odsudzuje mravy a politiku Seleukovcov (porov. napr. 1,9-10), ani slovom sa nezmieňuje o sporoch a dišputách medzi farizejmi a saducejmi, vychvaľuje sektu chasidejcov atď. Všetky tieto zjavné nedostatky a nedôslednosti treba však chápať v zmysle kánonov súvekej historiografie a vo svetle náboženského posolstva knihy. Autor spisu je hlboko zakorenený v náboženskej tradícii svojho národa, historické udalosti opisuje a vysvetľuje z hľadiska viery: iba v súlade so zjavením a vernosťou Zákonu môže židovský národ zvíťaziť nad svojimi nepriateľmi, dosiahnuť nezávislosť, a tak pripraviť cestu Božiemu kráľovstvu. Preto je autor knihy neoblomným protivníkom akéhokoľvek kompromisu: kategoricky odmieta všetky pokusy o helenizáciu. S hrdosťou a nadšením opisuje boj svojho národa za Zákon, za chrám a za náboženské tradície v rámci jeho slávnych dejín.
Keďže ide o dielo historického rázu, autor sa usiluje podať udalosti v ich objektívnej realite a bez okrás; rozpráva jednoducho, takmer neosobne, aby opísané fakty tým účinnejšie zapôsobili na čitateľa. Napriek tomu autor prejavuje mimoriadnu schopnosť vkomunikovať čitateľovi svoje city a silné emócie tým, že rozprávanie pretkáva poetickými textami, ako sú žalospevy (porov. napr. 1,25.28.36-40; 2,7-12; 3,50-53; 7,17), chválospevy na Júdu a Šimona (porov. 3,3-9; 14,4-15), modlitby a povzbudzujúce reči pred bojom s nepriateľmi (porov. 2,50-64; 3,18-22.58-59; 4,8-11.24.30-33; 6,10-13; 7,37-38.41-42) atď. Autorove literárne schopnosti sa prejavujú aj v častom používaní paralelizmu, antitéz a iných literárnych a štylistických foriem, ktoré sa používajú v biblických spisoch.
1 Mach má v historiografii starovekého Izraela osobitné miesto. I keď rozpráva o udalostiach, ktoré majú typický ráz »svätej vojny«, zdá sa, že Kniha nemá za cieľ podávať náboženskú náuku, ako je to v prípade 2 Mach. Autor sa napr. ani slovom nezmieňuje o priamych nadprirodzených alebo zázračných Božích zásahoch do dejín židovského národa, ba akoby sa zdalo, že Boh sa úplne dištancuje od ľudí a od ich osudov a že nábožnosť hlavných osôb a hrdinov sa neinšpiruje intímnou skúsenosťou s Bohom. Slovom, na prvý pohľad by sa mohlo uzatvárať, že 1 Mach napísal nejaký autor s čisto laickými názormi. Pri pozornom čítaní spisu však možno konštatovať pravý opak. Spomenieme iba jeho hlavné teologické témy.
6.1. Absolútny monoteizmus. Autor je natoľko preniknutý úctou k transcendentnému Bohu, že sa ani neodváži spomenúť jeho meno, ale miesto neho používa opisný výraz »nebesá«, »nebo« (porov. 3,18.50.60; 4,10.24; 12,15 atď.) alebo len jednoduché osobné zámeno »On« (napr. 2,61; 3,22), »Ty« (porov. 7,37.41) a pod. To zodpovedá židovskej náboženskej praxi, ktorá sa presadila po babylonskom zajatí, keď sa z veľkej úcty k Bohu vyhýbali písať alebo vyslovovať Božie meno a nahradzovali ho opisnými výrazmi ako »Živý«, »Stvoriteľ«, »Večný«, »Svätý« atď. Autor však učí, že Boha možno nájsť v modlitbe (porov. 3,50-53; 4,30-33) a v Zákone (porov. 3,48), kde možno počuť jeho hlas tak jasne, ako kedysi v slovách prorokov (porov. napr. Jer 1,9), ktorí však už v Machabejských časoch nepôsobili (porov. 4,46; 14,41).
6.2. Úcta k svätým spisom. Sväté knihy sú hlavným prameňom, z ktorého sa živí špiritualita Machabejských vodcov. A nejde iba o Knihu Zákona alebo o Knihu zmluvy, ktoré seleukovské autority zakázali nielen čítať, ale aj držať u seba (porov. 1,56-57), ale o všetky sväté spisy, z ktorých Židia mohli čerpať útechu (porov. 12,9). Matatiáš vo svojom duchovnom testamente spomína žiarivé príklady viery a horlivosti zo všetkých biblických kníh (Starého zákona), aby oduševnil svojich synov pre boj proti utláčateľom (porov. 2,52-60). Júda sa pred bitkou s vojskom, ktoré bolo oveľa silnejšie ako hŕstka jeho vojakov, modlí k »Záchrancovi Izraela«, aby odrazil útok obra ako za čias Dávida a Šaulovho syna Jonatána (porov. 4,30). A vojaci po víťazstve nad nepriateľom ďakujú nebu slovami žalmu 136,1 a 106,1 (porov. 4,24).
6.3. Život podľa viery. V knihe sa zdôrazňuje dôležitosť a potreba viery v ľudskom živote a v konaní. I keď Júda nezanedbáva nič z toho, čo poskytuje vojenská stratégia a taktika, odporúča svojim, aby dôverovali v Boha (porov. 3,18-22.53; pozri aj 12,15) a úplne sa odovzdali do jeho vôle (porov. 3,60), s pripomienkou, že "víťazstvo v boji nezávisí od množstva vojska, lebo z neba prichádza sila" (3,19). Posilnení myšlienkou, že Boh nikdy neopúšťa tých, čo horlia za jeho záujmy a dôverujú v neho (porov. 2,61; 3,18; 4,10), hrdinovia knihy pred dôležitými vojenskými výpravami prosia o pomoc proti nepriateľom (porov. 4,10.30-33; 5,33; 7,40-42; 9,46; 11,71). Smútia a plačú nad smutným osudom Jeruzalema (porov. 1,25-28; 2,7-13; 4,39; 7,36), postia sa alebo konajú iné skutky pokánia (porov. 3,47), ale po víťazstve vzdávajú vďaky (porov. 4,24.55), spievajú chválospevy (porov. 13,47.51) a prinášajú obety (porov. 4,56; 5,54).
* * *
1 Mach prináša modernému čitateľovi predovšetkým posolstvo nádeje, ktoré je aj pre dnešné časy a pomery veľmi aktuálne. A zasa slabosť a pád tých, čo v kritických chvíľach života nevedeli ostať silní vo viere, na ktorej sa táto nádej zakladá, je pre nás vždy spasiteľným upozornením…