1.1. Názov (pozri všeobecný úvod do Machabejských kníh). Pri Druhej knihe Machabejcov treba ešte spomenúť, že v Alexandrijskom a Benátskom kódexe je na konci textu prípisok: Výťah činov Júdu Machabejského. Tento písomný dodatok by mohol byť pôvodným názvom tohto spisu, ktorý podáva iba správy o hrdinských činoch Júdu Machabejského. Označenie knihy ako výťah by teda mohol pochádzať od samého pisateľa 2 Mach, ktorý predstavuje svoj spis ako výťah z päťzväzkového diela židovského autora z africkej diaspóry, Jasona z Cyrény (porov. 2,19-32), kde bola od čias Ptolemaia I. (323[305]-285) početná židovská kolónia. Z výťahu jeho diela možno usúdiť, že Jason bol nielen predstaviteľom ortodoxného judaizmu, ale aj vynikajúcim majstrom helenistického umenia v oblasti písomníctva a rétorického štýlu.
1.2. Pisateľ knihy. Pisateľ 2 Mach v predhovore heslovite zhrnuje obsah Jasonovho diela, hovorí o pohnútkach, ktoré ho viedli k tomu, aby urobil z neho výťah, a o metóde, ktorú pri tom použil, ale ani slovom sa nezmieňuje o svojej osobe. Preto nie je vždy ľahké rozlíšiť medzi tým, čo patrí autorovi pôvodného diela, a tým, čo je výtvorom pisateľa 2 Mach. Z náznakov jeho knihy možno však uzatvárať, že bol hlboko veriaci Žid a presvedčený monoteista, ktorý pri každej príležitosti spomína Boha a obracia sa na neho modlitbou o pomoc proti nepriateľom židovského náboženstva. Kladie veľký dôraz na verné zachovávanie Zákona, najmä predpisov o sobotnom odpočinku. Bol nadšeným prívržencom a horlivcom za národné ideály judaizmu stelesnené v osobe Júdu Machabejca, ktorého hrdinské činy opisuje obšírne a do detailov. Z faktu, že na začiatku knihy uvádza listy jeruzalemských Židov adresované Židom v Egypte, sa usudzuje, že pisateľ bol alexandrijský Žid. Na základe niektorých jeho náboženských postojov a názorov, ktoré sú podobné učeniu a praxi farizejov (napr. náuka o zmŕtvychvstaní, o modlitbe za zomrelých, o anjeloch atď.), niektorí biblisti ho pokladajú za Žida s farizejskými tendenciami.
2.1. Čas. Udalosti opísané v Jasonovom diele sa odohrali v rokoch 180-160 pred Kr. Keďže autor čerpal z ústnych informácii, neslobodno klásť vznik jeho diela neskoro potom, ako sa udalosti stali. Preto ho všeobecne umiestňujú do obdobia okolo r. 130 pred Kr. Pre vznik 2 Mach sa ako prvý možný rok prijíma rok 124, čiže časovo neskorší dátum jedného z dvoch listov uvedených v úvode knihy (porov. 1,9), ktoré pravdepodobne sám pisateľ preložil z hebrejčiny alebo aramejčiny do gréčtiny. No kniha bola v každom prípade napísaná pred r. 63 pred Kr., keď Pompeius dobyl Jeruzalem. Po tejto udalosti je nemysliteľné, aby spisovateľ mohol v doslove knihy napísať: "Keďže od tých čias [čiže od Nikanorovej smrti r. 160 pred Kr.] zostalo mesto [Jeruzalem] v moci Židov, tu končím i ja svoje rozprávanie." (15,37[38]) Fakt, že pôvodca 2 Mach dokonale pozná dejiny Seleukovcov a udalosti opisuje živo a názorne, prezrádza, že knihu napísal krátko potom, ako sa uvedené udalosti stali, teda už okolo r. 120 pred Kr.
2.2. Miesto vzniku knihy. Všeobecne sa uznáva, že 2 Mach bola napísaná v židovskej diaspore v Egypte, pravdepodobne v Alexandrii. Tento názor by potvrdzovali dva úvodné listy, ktoré majú zmysel iba v tom prostredí, ako aj určitý záujem autora knihy o správy týkajúce sa Egypta (porov. 4,21; 5,1.8.11; 9,29). Palestínsky pôvod je nepravdepodobný už aj preto, že pisateľ má slabé znalosti o polohe palestínskych miest, ktoré v spise spomína. V tomto ohľade je významné aj to, že Jozef Flávius, ktorý dlho žil v Palestíne, knihu nepoznal, kým, ako sa zdá, židovský spisovateľ Filón Alexandrijský ju použil vo svojich dielach.
3.1. Obsah. Kniha rozpráva o prenasledovaní Židov za Antiocha Epifana IV. a o oslobodzovacom boji Júdu Machabejca až po víťazstvo nad Nikanorom; teda opisuje obdobie od r. 175 do r. 161 pred Kr. V úvodnej časti pisateľ uvádza najprv dva listy (1,1 - 2,18), ktorými Židia v Judei pozývajú svojich židovských bratov v Egypte, aby prišli spolu s nimi sláviť sviatok Posvätenia chrámu (hebr. chanukkáh). Tento sviatok sa v Jeruzaleme slávil každý rok 8 dní od 25. kisleva (nov.-dec.) na pamiatku očistenia a posvätenia chrámu Júdom Machabejcom r. 164 pred Kr. Vo vlastnom predhovore ku knihe (2,19-32) spisovateľ heslovite podáva obsah päťzväzkového diela Jasona z Cyrény a oboznamuje čitateľa s metódou, ktorou chce z objemného diela urobiť taký výťah, aby sa príjemne čítal, ľahko pamätal a každému priniesol duchovný úžitok. Potom rozvádza obsah knihy v piatich obrazoch, ktoré vyzdvihujú význam jeruzalemského chrámu. V prvom obraze (3,1 - 4,6) sa na príklade Heliodora - ktorého plány vyrabovať chrám boli zázračným spôsobom prekazené - stalo všetkým jasné, že Boh ochraňuje svoje »sväté miesto«, bdie nad ním a nedovolí, aby bol chrám znesvätený. V druhom obraze (4,7 - 7,42) sa podáva opis ťažkých politicko-náboženských pomerov zapríčinených intrigami samozvaných veľkňazov (Jason, Menelaos), aktívnymi propagátormi helenizmu a najmä politikou Antiocha Epifana, ktorý vydal dekrét o odstránení židovského kultu, znesvätil chrám a začal otvorene prenasledovať Židov (mučenícka smrť Eleazara, siedmich bratov a ich matky). V treťom obraze (8,1 - 10,9) sa opisuje povstanie Júdu Machabejca, ktorý po víťazstve nad Epifanovým vojvodcom vtiahne do Jeruzalema a očistí znesvätený chrám. Vo štvrtom obraze (10,10 - 13,26) sa podávajú správy o ďalšej Júdovej činnosti, ako aj o víťazstvách v bojoch proti vojvodcom Antiocha V. Eupátora a proti susedným nepriateľom, ktorými dosiahol slobodu kultu pre židovské spoločenstvo. Posledný obraz (14,1 - 15,36) je prehľadom Júdových bojov za Demetria I. Sotéra, ktorých vyvrcholením je jeho víťazstvo nad Nikanorom. V doslove (15,37-39) pisateľ vychvaľuje svoje dielo a lúči sa s čitateľom.
3.2. Cieľ knihy. Pisateľ sa svojou knihou obracia na Židov v Alexandrii, aby u nich vzbudil záujem o osudy ich národa vo vlasti, ale predovšetkým o chrám a o posvätné spisy. Dielom chce v prvom rade poučiť a povzbudiť čitateľov. Poukazom na hrdinské činy a príklad Júdu Machabejca a jeho druhov, ktorí bojovali za zachovanie tradičného židovského náboženstva a za národnú slobodu, ako aj na žiarivé svedectvo, ktoré vydali o svojej viere niektorí vynikajúci mučeníci (porov. 6,18-31; 7,1-42), chcel spisovateľ posilniť vieru egyptských Židov a povzbudiť ich na slávenie bohoslužieb v jeruzalemskom chráme, ktorý bol oddávna výrazom jednoty všetkých Židov. Základným posolstvom knihy je teda vyvolenie Izraela, ktoré možno súhrnne vyjadriť slovami: Boh si vyvolil židovský ľud a neprestajne ho aj napriek jeho nevernostiam a hriechom miluje, chráni a bdie nad ním (porov. 5,17-20; 6,12-17). To je prakticky tá istá naliehavá výzva k dôvere v Boha, ktorá sa zdôrazňuje už v úvodných listoch (porov. napr. 2,16-18).
Úvod (1,1 - 2,32):
Doslov pisateľa (15,37-39).
5.1. Pramene. Hlavným prameňom 2 Mach je Jasonovo päťzväzkové dielo, ktorého je kniha výťahom. Tak ako autor 1 Mach, aj pisateľ 2 Mach čerpal zo židovskej tradície, zo Seleukovských letopisov a z chrámových archívov. Osobitnú pozornosť si zasluhujú listy citované v diele. V prvom z dvoch úvodných listov (1,1-9), datovanom r. 124, sa spomína list z r. 143 (porov. vv. 7-8). Druhý list (1,10 - 2,18) je bez dátumu; vo všeobecnosti ho kladú do r. 164. Ostatných päť listov sa cituje v tomto poriadku:
| list: | dátum: | 2 Mach |
| Antiochos IV. Židom | 164 | 9,19-27 |
| Lyziáš Židom | 164 | 11,16-21 |
| Antiochos V. Lyziášovi | 163 | 11,22-26 |
| Antiochos IV. Židom | 164 | 11,27-33 |
| List rímskych legátov Židom | 164 | 11,34-38 |
Všetci biblisti pokladajú tieto listy za autentické úradné dokumenty, i keď niektoré z nich sa hádam neuvádzajú v ich plnom pôvodnom znení. Pisateľ ich však dôsledne a harmonicky zaradil do príslušného chronologického postupu opísaných udalostí. Pokiaľ ide o ich formu a štýl, listy sa úplne zhodujú s obdobnými súvekými úradnými dokumentmi, ale výrazne sa odlišujú od kvetnatého a živého štýlu, charakteristického pre 2 Mach.
5.2. Historická hodnota knihy. Okrem sumárnych správ o nastúpení kráľov Seleukovcov pisateľ podáva málo chronologických údajov. Kde-tu síce uvádza časový interval medzi jednotlivými udalosťami (porov. 4,23; 5,1; 6,1; 9,1; 10,3; 11,1; 14,1), ale opravdivé chronologické údaje podľa počítania rokov éry Seleukovcov (pozri 2.2. Datovanie udalostí) sú iba tri:
1. Rok 148, ktorým sa datujú tri zo štyroch listov citovaných v hl. 11 (porov. vv. 21.33.38).
2. Rok 149, ktorým sa označuje začiatok druhej Lyziášovej výpravy proti Židom za vlády Antiocha V. (porov. 131).
3. Rok 151, v ktorom veľkňaz Alkimos išiel k Demetriovi I. a dosiahol od neho, že vyslal do Judey vojvodcu Nikanora (porov. 14,4; ale údaj je iba približný: okolo r. 151).
Konečný úsudok o historickej hodnote 1 Mach platí v podstate aj o 2 Mach. Ba v istom zmysle ju možno pokladať za historicky cennejšiu nielen preto, že kniha podáva podrobnejší opis židovského odboja pod vedením Júdu Machabejca, ktorý je v súlade s údajmi uvedenými v 1 Mach, ale aj preto, že jasnejšie a rozhodnejšie pranieruje neblahý podiel veľkňazov na helenizácii židovského národa (porov. hl. 3 - 4) a očistu chrámu opisuje v historickom kontexte (porov. 8,1 - 10,9), ktorý je pravdepodobnejší než v 1 Mach 4. To potvrdzuje aj fakt, že niektoré údaje 2 Mach sú až do detailov potvrdené mimobiblickými spismi, ako napr. správa o pomenovaní chrámu na vrchu Gerizím [Garizim] podľa Zeusa Pohostinného (porov. 6,2 a Jozef Flávius, Starožitnosti XII, 5,5). 2 Mach má teda markantný historický punc, ale opísané udalosti treba posudzovať vo svetle autorovho ponímania histórie, že totiž hodnotí a interpretuje udalosti pod zorným uhlom finalistickej teológie. On všetky udalosti pokladá za výsledok Božej vôle, a nielen v tom zmysle, že prenasledovatelia a zradcovia budú potrestaní a nepriatelia porazení, ale aj v tom, že dobro a spravodlivosť nakoniec zvíťazia a tí, čo za tieto hodnoty bojovali a trpeli, budú odmenení. Víťazstvá Júdu Machabejca sú teda pre pisateľa výrečným znamením, že Božia prozreteľnosť pre zásluhy mučeníkov i naďalej riadi dejiny a osudy židovského ľudu. Toto chápanie histórie ešte lepšie osvetlia nasledujúce poznámky o literárnom druhu knihy a o jej teologickej náuke.
V 2 Mach pisateľ používa literárny druh, ktorý bol v súvekom helenistickom svete veľmi rozšírený a známy pod menom »patetická« alebo »rétorická história«. Pomocou tohto literárneho druhu spisovateľ chce čitateľovi nielen podať historickú pravdu s patričným poučením, ale aj silno a živo zapôsobiť na jeho fantáziu a cit, aby svojím dielom vyvolal u neho duševný a umelecký zážitok. Na dosiahnutie tohto cieľa slúžia aj v 2 Mach okrem kvetnatého slohu a zapálených rečí odvážne prirovnania (porov. 5,21; 9,8), hyperbolické číselné údaje (porov. napr. paralelné texty 2 Mach 8,9.16.24 s 1 Mach 4,6.15 a 2 Mach 11,2.4.11 s 1 Mach 4,28.34), kombinovanie protikladných situácií alebo pojmov (porov. 3,30; 4,15; 5,6.13.20; 8,18 atď.), zjavenia nebeských bytostí (porov. 3,24-26; 5,2-4; 10,29-30; 11,8; 12,22; 15,12-16) a iné účinné vyjadrovacie prostriedky slovesného umenia. Keďže sa spisovateľ predovšetkým usiluje vychytiť zmysel opísaných udalostí, zanedbáva detaily, ktoré zasa vo vedeckej koncepcii histórie majú dôležitú funkciu. Takisto aj chronológia a verifikácia historických dát prenecháva miesto rétorike. Dôkazom toho je vyhlásenie pisateľa, ktorý hneď v predhovore knihy upozorňuje, že dôkladné skúmanie jednotlivých údajov ponecháva dejepiscovi (Jasonovi; porov. 2,28-30), kým on chce pripraviť dychtivým čitateľom príjemné pobavenie a úžitok (porov. 2,26).
Použitím literárneho druhu »patetickej, rétorickej histórie« udalostí za Júdu Machabejca chce však pisateľ zároveň nábožensky poučiť a formovať čitateľov svojho diela. Vyplýva to jasne z týchto skutočností:
1. Pisateľ osobne zasahuje do opisu udalostí, aby z teologického hľadiska vysvetlil a ohodnotil príčinnú súvislosť medzi jednotlivými udalosťami (porov. 5,17-20; 6,12-17; 12,43-45).
2. Usiluje sa zvýrazniť skutočnosť, že veľkí hriešnici a prenasledovatelia sú vždy potrestaní úmerne ich hriechom (porov. 4,16.38; 5,9-10; 9,5-6; 13,8).
3. Zanovito sa vracia k moralizujúcim témam a motívom, ako sú: keď ľud kráča po správnych cestách, žije v pokoji (porov. 3,1-3) a Boh ho ochraňuje od nepriateľov (porov. 5,18); utrpenia a prenasledovania sú síce prejavom Božieho hnevu (porov. 5,17; 7,32-33.38), ale súčasne očisťujú ľud a zmierujú ho s Bohom (porov. 1,5; 5,20; 7,33; 8,29); vojenské víťazstvá sú iba dôkazom Božej blahovôle a svedčia o tom, že Boh je zasa milosrdný voči svojmu ľudu (porov. 8,2.27) a je jeho spojencom (porov. 8,24; 10,16; 11,10.13; 12,36).
2 Mach má v histórii zjavenia mimoriadne veľkú dôležitosť nielen preto, že spresňuje a dopĺňa biblicko-náboženské učenie predchádzajúcich starozákonných kníh, ale hlavne preto, že prispieva k poznaniu nových teologických tém, ktoré budú predmetom dokonalejšieho zjavenia v Novom zákone. Spomenieme iba tie najdôležitejšie.
7.1. Boh, Stvoriteľ sveta. Málo starozákonných kníh v takom obmedzenom rozsahu spisu nahromadilo toľko názvov na označenie Boha, jeho vlastností a činnosti, ako práve 2 Mach. Už súhrnom týchto názvov by bolo možno vytvoriť syntézu súvekých židovských teologických poznatkov o Bohu. Hneď v úvodnej časti sa citujú slová modlitby z Nehemiášových čias, ktoré možno právom pokladať za kompendium teodicey, náuky o Bohu: "Pane, (ty) Pán a Boh, stvoriteľ všetkých vecí, hrozný a silný, spravodlivý a milosrdný, ty jediný si Kráľ a dobrotivý, jediný dobrodinca, jediný spravodlivý, všemohúci a večný..." (1,24 n.).
Ale téma o stvorení všetkých vecí z ničoho je v 2 Mach opravdivým prínosom a pokrokom v tradičnej starozákonnej náuke o Bohu, stvoriteľovi sveta. V tomto zmysle sú významné najmä dva texty, ktoré zachycujú slová matky v rozprávaní o mučeníctve jej siedmich synov (porov. 7,22-23 a 7,28). Matka okrem všeobecného vyznania, že Boh je stvoriteľom všetkých vecí, jasne vyslovuje, že Boh vytvoril všetko z ničoho (ex nihilo), čiže bez upotrebenia akejkoľvek látky, jedine svojou vôľou. Túto pravdu novozákonní autori doplnia učením o Kristovej účasti a úlohe pri stvorení (porov. Jn 1,3; Kol 1,15-17; Hebr 1,2 n.).
V súvislosti so stvorením človeka spomína sa osobitný Boží zákrok, ktorý sa však neobmedzuje iba na to, že "vdýchol do jeho nozdier dych života a tak sa stal človek živou bytosťou" (Gn 2,7), ale jemu patrí aj "harmonické a organické usporiadanie jeho údov" (2 Mach 7,22).
7.2. Viera vo vzkriesenie a v budúci život. Táto viera je vedúcou myšlienkou v rozprávaní o mučeníctve siedmich bratov, ktorí zomierajú v silnom presvedčení, že dobrotivý a milosrdný Boh im opäť dá dych i život, ktorý im berie zloba prenasledovateľov (porov. 7,23). V ich odpovediach kráľovi vidno zreteľný vývin a kvalitatívny krok vpred v danej tematike. Spravodliví sú hotoví radšej zomrieť ako dopustiť sa hriechu (porov. 7,2), lebo veria, že Boh ich vzkriesi pre večný život (porov. 7,9) a že im opäť vráti stratené údy (porov. 7,11). Ale pre bezbožníkov niet vzkriesenia k životu (porov. 7,14) a Boh ich potresce za hriechy (porov. 7,17). Pisateľ opäť nadväzuje na ideu vzkriesenia vo svojej chváloreči na Júdu, ktorý urobil zbierku, aby bola prinesená obeta za hriechy padlých v boji, "lebo myslel na vzkriesenie" a mal nádej, "že padlí raz budú vzkriesení" (porov. 12,43-45). Nakoniec sa, i keď iba letmo, dotýka myšlienky zmŕtvychvstania v rozprávaní o Razisovi, ktorý pred smrťou "vzýval Panovníka života i ducha, aby mu ich vrátil" (14,46). Táto viera v zmŕtvychvstanie 2 Mach je podobná učeniu novozákonných farizejov, ktorí vyznávali vzkriesenie tela i duše (porov. Sk 23,6.8; Mt 22,23; Mk 12,18; Lk 20,27), kým idea 1 Mach je v tomto ohľade blízka presvedčeniu saducejov.
7.3. Príhovor a spoločenstvo svätých. Celá Biblia učí, že modlitba a iné dobré skutky sú záslužné pre toho, kto ich koná, ale 2 Mach zvestuje ich blahodarný a spásny účinok aj v prospech iných, tak živých, ako i mŕtvych. Výrečným svedectvom účinného príhovoru za živých je modlitba, ktorou veľkňaz Oniáš III. vyprosil uzdravenie pre Heliodora (porov. 3,31-36). Poučným príkladom príhovoru za mŕtvych je krásny a šľachetný skutok Júdu Machabejca, ktorý sa modlil a priniesol zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu (porov. 12,38-45[46]). Ale kniha spomína aj prípad, keď zosnulí orodujú za živých. Pred definitívnou a rozhodnou bitkou s Nikanorom (porov. 15,12-16) sa Júdovi Machabejcovi vo sne zjavil už pred viac rokmi zavraždený veľkňaz Oniáš, "ako sa modlí za celú židovskú pospolitosť" (v. 12). Spolu s ním sa mu potom ukázal aj prorok Jeremiáš, "milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ a za sväté mesto" (v. 14).
V historickom kontexte je viera a učenie kníh Machabejcov o vzájomnom príhovore živých a zosnulých veriacich dôležitým míľnikom vo vývine starozákonného zjavenia. V Novom zákone sa síce zdôrazňuje, že Ježiš Kristus je jediným príhovorcom ľudí u Boha (porov. Hebr 7,25; 1 Tim 2,5 n.), ale v dejinách východného a západného kresťanstva hrala viera v spoločenstvo svätých vždy dôležitú úlohu a Tridentský koncil ju slávnostne potvrdil.