Šimonova zrada. - 1Keď sväté mesto žilo v najväčšom pokoji, keď sa ešte čo najvernejšie zachovávali zákony, vďaka nábožnosti veľkňaza Oniáša, ktorý bol neúprosný proti priestupkom, 2stávalo sa, že aj sami králi vzdávali poctu tomu miestu a vzácnymi darmi zvyšovali nádheru chrámu. 3Tak aj Seleukus, kráľ ázijský, hradil zo svojich dôchodkov všetky výlohy, spojené s obetnou bohoslužbou. (*) (Začína s idealizovaným popisom pokoja a blaha v Júdsku za Seleuka IV. Filopatora (187–175). Porov. pozn. k 1 Mach 1,11. – V 3. stor. obdarúvali jeruzalemský chrám aj egyptskí Ptolemeovci, ako Ptolemeus II. (285–246) a Ptolemeus III. (246–221). Po dobytí Palestíny (1 Mach 1,11) preukazoval blahosklonnosť voči Židom aj Antiochus III. Veľký (Joz. Flávius, Starož. 12,3,3), ba na počiatku svojej vlády robieval tak aj Seleukus IV., ktorý si chcel získať Židov a odviesť ich od egyptofilskej politiky, ktorej zástancom bol aj veľkňaz Oniáš III. a jeho rodina (Oniášovci). Oniáš III., syn Šimona II., bol veľkňazom ešte pred nastúpením Seleuka IV., porov. 1 Mach 1,12 n.)
4Tu istý Šimon z Benjamínovho pokolenia, ustanovený za správcu chrámu, dostal sa do sporu s veľkňazom pre nejaké neoprávnené počínanie v meste. (*) (Šimon bol Benjamínovec. (Niektorí opravujú slovo "Benjamín" na: "Miniamin" alebo na "Balgea" [porov. Neh 12,5]; starolat. text pôvodne vraj takto čítal.) Niektorí v ňom vidia akéhosi nakupovateľa bohoslužobných potrieb ("správca chrámu").) 5Keď nemohol nič vykonať proti Oniášovi, vybral sa k Apoloniovi, synovi Tarseho, ktorý bol toho času miestodržiteľom Celosýrie a Fenície, 6a oznámil mu, že pokladnica v Jeruzaleme oplýva nevýslovne veľkým bohatstvom, množstvo peňazí je vraj nesčíselné, takže to už ani nie je úmerné počtu obetí; a že by bolo možno všetko previesť do kráľovej moci.
7Apolonius sa vybral ku kráľovi a podal mu správu o vyzradených peniazoch. On povolal svojho správcu Heliodora a vyslal ho s patričnými pokynmi, aby sa postaral o privezenie spomenutých peňazí. 8Heliodor sa hneď vydal na cestu pod zámienkou, že si chce poprezerať mestá Celosýrie a Fenície, v skutočnosti však, aby vykonal kráľov zámer.
9Keď prišiel do Jeruzalema, uvítal ho láskavo veľkňaz (i) mesto. Rozprával však o udaní, ktoré sa stalo, a jasne naznačil, kvôli čomu vlastne prišiel. Potom sa vypytoval, či sa správa zakladá na pravde. 10Veľkňaz mu vysvetlil, že sú to základiny pre vdovy a siroty (*) (Hyrkán žil v Amonsku po blúznivom (ako mesiáš) a nevydarenom útoku na Jeruzalem. Už Nehemiáš poznal Tobiáša z Amonska ("Amonský sluha"; Neh 3,35; 13,4–8), kto si tiež uložil svoj majetok v chráme.) 11a že niečo z toho patrí aj Hyrkánovi, Tobiášovmu synovi, ktorý je vysokováženým mužom; že to teda nie je tak, ako udal zradný Šimon, lebo všetkého striebra je štyristo talentov a zlata dvesto. 12Vonkoncom je vraj nemožné, aby utrpeli škodu tí, ktorí sa spoľahli na svätosť miesta a na velebnosť a nedotknuteľnosť po celom svete cteného chrámu. 13Ale Heliodor prehlásil, že podľa kráľových rozkazov, ktoré má, musí to byť v každom prípade prevedené do kráľovskej pokladnice.
Heliodor v chráme. - 14Jedného dňa, ako určil, vošiel (do chrámu), aby po prehliadke urobil ďalšie opatrenia. Preto nastalo v celom meste nie malé zdesenie. 15Kňazi sa v kňazských rúchach vrhli na zem pred oltár a volali k nebu na toho, ktorý vydal zákon o úschovách, aby zachoval nedotknuté veci tým, čo si ich uschovali. 16Kto si všimol tvár veľkňaza, pocítil ranu v srdci; lebo jeho tvár a jej zmenená farba prezrádzali duševnú bolesť. 17Strach totiž zachvátil toho muža a hrôzou sa triaslo jeho telo. Tí, čo naň hľadeli, jasne z toho poznali utrpenie jeho srdca.
18Ľudia húfne vybiehali z domov, aby spoločne prosili o pomoc, pretože miesto malo vyjsť na potupu. 19Tiež ženy sa v kajúcnych rúchach s prepásanými prsami zoskupovali po uliciach. Ba aj panny, ktoré sa inak uzavierali, zbiehali sa k bránam alebo k múrom, niektoré zasa vyzerali z oblokov. 20Všetky však spínali ruky k nebu a modlili sa. 21Ozaj na poľutovanie bolo či už to pomiešané množstvo na kolenách, alebo hlboko rozžialený veľkňaz vo svojej neistote. 22Vzývali všemohúceho Boha, aby uchránil v úplnej nedotknuteľnosti zverené veci pre tých, čo si ich uschovali.
23Heliodor sa chystal previesť svoj zámer. Už bol so svojou osobnou strážou na mieste pri pokladnici, 24keď Pán duchov, vladár všetkej moci, spôsobil také veľkolepé zjavenie, že všetci, ktorí sa odvážili vojsť, boli Božou mocou podesení, až zo strachu omdleli. 25Ukázal sa im totiž kôň so strašlivým jazdcom v nádhernom výstroji. Ten sa prudko vrhol na Heliodora a dorážal na neho prednými kopytami. Jazdec sám, ako sa zdalo, mal úplne zlatú výzbroj. 26Ďalej sa mu ukázali dvaja mládenci mohutnej sily, očarujúceho zjavu a v nádherných rúchach. Oni sa postavili k nemu a bez prestania ho z oboch strán šľahali a zasýpali mnohými ranami. 27Tu razom padol na zem a obkľúčila ho hrozná mrákota. I chytili ho a na nosidlách vyniesli von. 28Takto niesli v bezmocnom stave toho, ktorý len pred chvíľou vtrhol s mnohými ozbrojencami a všelijakými inými sprievodcami do spomenutej pokladnice, pričom celkom zjavne spoznal Božiu moc. 29Po zásahu Božej moci ležal nemý a pozbavený všetkej nádeje na záchranu.
30Židia však velebili Pána, že tak neočakávane zvelebil svoje miesto. Chrám, ktorý len krátko predtým bol preplnený strachom a hrôzou, naplnil sa radosťou a veselosťou, keď sa ukázal všemohúci Pán. 31Niektorí Heliodorovi priatelia hneď prosili Oniáša, aby vzýval Najvyššieho, žeby daroval život tomu, ktorý už-už pracoval k smrti.
32Veľkňaz z obavy, aby kráľ neupodozrieval Židov, že oni spáchali na Heliodorovi nejaký zločin, priniesol obetu za uzdravenie toho muža. 33Keď prinášal veľkňaz zmiernu obetu, opäť sa Heliodorovi zjavili tí istí mládenci, oblečení do takých rúch ako predtým, i priblížili sa k nemu a riekli: "Veľmi sa poďakuj veľkňazovi Oniášovi, lebo kvôli nemu ti Pán daroval život. 34Ty, ktorý si bol bičovaný z neba, ohlasuj všetkým veľkolepú Božiu moc!" Keď to vyriekli, zmizli.
35Potom priniesol aj sám Heliodor obetu Pánovi a veľmi veľké sľuby urobil tomu, ktorý mu vrátil život. Uznanlivo sa poďakoval Oniášovi a vrátil sa aj s vojskom ku kráľovi. (*) (Heliodor "priniesol obetu", t. j. objednal obetu.) 36Pred všetkými svedčil o skutkoch preveľkého Boha, ktoré videl na vlastné oči. 37Keď sa kráľ vypytoval Heliodora, kto by bol súci, že by ho poslal ešte raz do Jeruzalema, povedal: 38"Ak máš nejakého nepriateľa alebo velezradcu, pošli ho tam a vráti sa ti zbičovaný, ak vôbec vyviazne, pretože na tom mieste je naozaj akási Božia moc. 39Ten totiž, ktorý má príbytok na nebi, je strážcom a ochrancom toho miesta a tých, čo prichádzajú so zlým úmyslom, bije a ničí." 40Tak teda prebiehali udalosti s Heliodorom a so zachovaním pokladnice.
Šimonove ohovárania. - 1Vyššie spomenutý Šimon, zradca pokladu a otčiny, osočoval Oniáša, akoby on bol podnecovateľom proti Heliodorovi a pôvodcom zlého zaobchádzania. (*) (Šimon vinil Oniáša z Heliodorovho nezdaru.) 2Ba opovážil sa dobrodincu mesta, ochrancu spolurodákov a horliteľa zákonov nazvať velezradcom. 3Nepriateľstvo sa natoľko vyostrilo, že ktorýsi zo Šimonových prívržencov sa dopúšťal vrážd. 4Keď Oniáš videl, že svárlivosť je už nebezpečná a že Apolonius, miestodržiteľ Celosýrie a Fenície, svojou zúrivosťou môže len rozmnožiť Šimonovu zlobu, vybral sa ku kráľovi, 5nie však ako žalobca občanov, ale zo starostlivosti o obecné blaho celej pospolitosti. 6Videl totiž, že pokojné pomery sa nedajú obnoviť bez kráľovho zásahu a že Šimon nezanechá svoje šialenstvo.
Jason veľkňazom. - 7Po smrti Seleuka prevzal kráľovskú moc Antiochus, zvaný Epifanes. Vtedy bažil po veľkňazstve Jason, Oniášov brat. (*) (O Antiochovi Epifanesovi porov. pozn. k 1 Mach 1,11. – Nového kráľa vedel si získať Oniášov brat Jason (=pogréčtené meno, pôvodne sa menoval: Josua, Jesus alebo Ješúa; podľa Joz. Flávia zmenou mena dal najavo, že jeho snahou je zhelenizovať národ, a tak sa zaľúbiť kráľovi). O Jasonovi porov. tiež 1 Mach 1,12 n.) 8Pri jednej návšteve u kráľa sľúbil mu tristošesťdesiat talentov striebra a osemdesiat talentov z iného dôchodkového prameňa. 9Okrem toho sa zaviazal, že poukáže aj ďalších stopäťdesiat, ak dostane od neho plnú moc postaviť telocvičňu a ihrisko pre mládež a udeľovať antiochijské občianske právo jeruzalemským obyvateľom. 10Kráľ s tým súhlasil. A len čo sa dostal k moci, hneď začal zavádzať u svojich súkmeňovcov grécke mravy. 11Rušil kráľovské výsady, ktoré Židom vydobil Ján, Eupolemov otec, keď bol vyslaný k Rimanom s poverením získať ich priateľstvo a spojenectvo. Rušil práva občanov a zavádzal nové, protizákonné obyčaje. (*) (Jason, ako horlivý propagátor helenizmu, chcel vybudovať "telocvičňu"="gymnásion" (aká už bola napr. vo Filadelfii=Rabat-Amon) pre dospelých a pre mládež od 14 rokov vyššie zas iné "ihrisko"= "efebeion". Porov. pozn. k 1 Mach 1,16. – O Eupolemovi porov. 1 Mach 8,17 n. – Porov. tiež 1 Mach 1,43 nn.; 3,29 n.) 12Svojvoľne vystaval telocvičňu pod samým hradom a navádzal najvznešenejších mladíkov, aby nosili klobúk (so širokou strechou). (*) ("Petasos" bol klobúk so širokým okrajom, ktorý nosievali grécki mladíci pri hrách na ochranu proti slnku. Pomocou hier dostal Jason do ruky mládež, a tak mal možnosť prevychovávať ju v duchu pohanského helenizmu. Tak treba chápať nosenie "petasosa".)
13Tak nastalo akoby vyvrcholenie helenizmu, akýsi rozmach cudzoty pre bezmedznú ohavnosť hriešneho a nekňazského Jasona. 14Boli aj takí kňazi, ktorí nielenže nevedeli, čo je horlivosť v službách oltára, ale ešte aj pohŕdali chrámom a zanedbávali obety, ba dokonca sa aj ponáhľali, aby sa mohli v telocvični zúčastniť na nemravných cvičeniach vrhaním disku. 15Otcovské pocty nepokladali už za nič, ale helénske vyznamenania si na výsosť vážili. 16Preto ich postihlo kruté navštívenie; lebo tí, ktorých spôsob života si horlivo osvojovali a ktorým sa chceli vo všetkom pripodobniť, stali sa nakoniec ich nepriateľmi a škodcami. 17Nie je také ľahké prehrešovať sa bezbožne proti Božím príkazom; však to budúcnosť ukáže.
Jasonovi ľudia na oslavách v Týre. - 18Keď v Týre usporiadali päťročné zápasy, na ktorých sa zúčastnil aj kráľ, 19poslal ta ničomný Jason vyslancov ako zástupcov Jeruzalema, ktorí mali antiochijské občianske právo, a priniesli tristo drachiem striebra na obetu na počesť Herkula. Lenže sami doručitelia žiadali, aby sa nepoužili na obetu, bolo by to vraj neslušné, ale aby sa použili na iné výlohy. 20Odosielateľ to síce poslal na obetu Herkulovi, ale kvôli doručiteľom sa to obrátilo na výzdobu lodí s tromi radmi vesiel. (*) (Pri spomenutých zápasoch bývali usporiadané aj lodné slávnosti ku cti Herkulovej (Arianus). Peniaze Jasonove, ako sa zdá, použili na výzdobu (ovenčenie a osvetlenie) týchto lodí.)
Antiochus v Jeruzaleme. - 21Keď sa Antiochus dozvedel od Apolonia, syna Menesteovho, ktorého vyslal do Egypta na výročie kraľovania Ptolemea Filometora, že tento bude nepriateľom jeho verejnej činnosti, postaral sa o vlastnú bezpečnosť. Preto sa vybral do Joppe a odtiaľ do Jeruzalema. (*) (Porov. 1 Mach 1,18–22. O Apoloniovi, synovi Menesteovom, porov. pozn. k 3,5.) 22Jason a mesto mu pripravili okázalé uvítanie, takže vtiahol vo svetle fakieľ a za radostných výkrikov. Odtiaľ sa odobral aj s vojskom do Fenície.
Menelaus veľkňazom. - 23Po troch rokoch poslal Jason Menelaa, brata vyššie spomenutého Šimona, aby zaniesol kráľovi peniaze a podal vysvetlenie o naliehavých záležitostiach. (*) (Menelaus bol bratom Šimonovým (3,4), no nie bratom Jasona a Oniáša (ako hovorí Joz. Flávius); nepochádzal teda z veľkňazského rodu. – "Po troch rokoch" – rozumie sa od tej doby, čo sa stal Jason veľkňazom (v. 10); ak sa stal Jason veľkňazom ešte pred koncom r. 175, tak Menelaus navštívil kráľa Epifanesa v Antiochii r. 172 pr. Kr. – Porov. 1 Mach 1,21 n.) 24Ale on zveleboval kráľa, aby sa mu zalíškal, pričom sa tváril ako veľmož. Tak získal veľkňazstvo pre seba a nadhodil nad Jasona tristo talentov striebra. 25Keď dostal od kráľa poverovacie listiny, prišiel naspäť; nijako však nebol súci za veľkňaza, lebo bol posadnutý vášňou krutého tyrana a zúrivosťou divej zveri. (*) (Jason utiekol za Jordán do Amonska, pravdepodobne k tamojším Tobiášovcom; porov. pozn. k 3,10 n.; tiež pozn. k 1 Mach 5,6–8.) 26Tak bol aj sám Jason, ktorý ľstivo vytlačil vlastného brata, odstavený zasa iným a musel zutekať ako nejaký vyhnanec do Amonska.
27Menelaus síce začal vládnuť, ale vôbec neposielal peniaze, ktoré sľúbil kráľovi, hoci ich Sostrates, veliteľ hradu požadoval. 28On mal totiž na starosti daňové záležitosti. Preto boli obidvaja predvolaní pred kráľa. 29Menelaus zanechal ako zástupcu vo veľkňazskom úrade svojho brata Lysimacha, Sostrates zasa Kratesa, vladára na Cypre.
Menelaus dá zabiť Oniáša. - 30Počas týchto udalostí vypuklo povstanie medzi Tarzanmi a Malanmi, pretože boli daní do daru vedľajšej kráľovej žene Antiochide. (*) (Tarzus a Malus (Mallus), mestá v Cilícii. – Andronikus je dobre známy aj zo svetských dejín (Herodot 3,64; Diodor 30,7,2).) 31Preto sa tam kráľ čo najrýchlejšie dostavil, aby urovnal pomery. Ako námestníka zanechal Andronika, jedného z hodnostárov.
32Menelaus v domnienke, že nadišla pre neho vhodná chvíľa, pokradol z chrámu niektoré zlaté nádoby a daroval ich Andronikovi. Iné zas popredal do Týru a do okolitých miest. 33Keď Oniáš dostal o tom spoľahlivé správy, prísne ho karhal zo svojho bezpečného miesta v Dafne pri Antiochii, kde sa utiahol. 34Preto sa dal Menelaus tajne do spojenia s Andronikom a žiadal ho, aby Oniáša odstránil. On sa aj vybral k Oniášovi a aby si získal pri všetkej svojej falošnosti dôveru, pod prísahou mu podal ešte i pravicu. A hoci aj budil podozrenie, predsa sa mu podarilo prehovoriť ho a vylákať ho z útočištného miesta. A hneď ho aj zabil bez akéhokoľvek ostychu pred spravodlivosťou. (*) (Oniáš použil právo azylu, ktoré mu poskytoval posvätný háj Dafne, oddelený od Antiochie riekou Orontes, kde bola svätyňa Apolona a Diany. Nemožno pripustiť, že by bol Oniáš uznával Apolona a Dianu za skutočné božstvo, veď jeho vernosť k zákonu bola všeobecne známa; on len využil výhodu útočištného práva.) 35Nad tým sa už zhrozili nielen Židia, ale aj mnohí z iných (pohanských) národov a s odporom prijali nespravodlivé krvipreliatie takého muža.
36Keď sa kráľ vrátil z cilicijských miest, Židia hlavného mesta si sťažovali u neho, ale aj Gréci prejavili svoju nevôľu nad nespravodlivým zavraždením Oniáša. 37Antiochus bol tiež skormútený do hĺbky a plakal od dojatia pre ohľad na čnostný život a statočnosť zosnulého. 38Nato v ňom skypel hnev a hneď dal strhnúť z Andronika purpur, zvliecť kabátec a kázal ho previesť celým mestom až na miesto, kde sa dopustil zločinu na Oniášovi. Tam dal krvilačníka zabiť, a tak dostal od Pána zaslúžený trest. (*) (Nosiť purpur bolo veľkým vyznamenaním. Porov. 1 Mach 10,20.62.64; 11,58.)
Menelaus oslobodený z obžaloby. - 39Keď už Lysimachus na Menelaovu radu pokradol z chrámu a rozpredal po meste mnoho zlatých nádob, takže sa to rozchýrilo aj navonok, ľud sa vzbúril proti Lysimachovi; lenže vtedy už bolo roznesených mnoho zlatých nádob. (*) (O Lysimachovi porov. v. 29.) 40Proti rozbúreným zástupom, ktoré až prekypovali rozhorčením, vyzbrojil Lysimachus na tritisíc mužov a už siahol k násiliu pod vedením akéhosi Tyrana, pokročilého síce vekom, ale nie menej zvrhlosťou. 41Ale keď spozorovali, že sa Lysimachus chystá na útok, jedni sa chopili kamenia, iní mocných kyjakov, niektorí zas naporúdzi ležiaceho popola a hádzali na Lysimachových ľudí. 42Pritom mnohých poranili, niektorých vytĺkli, ale všetkých zahnali na útek; aj samého chrámového lupiča zabili pri pokladnici.
43Pre tieto výčiny bolo zavedené proti Menelaovi súdne vyšetrovanie. 44Keď prišiel kráľ do Týru, podali na neho žalobu traja mužovia, vyslaní veľradou. 45Menelaus bol už skoro usvedčený, ale sľúbil Ptolemeovi, synovi Dorymenesovmu, veľkú sumu peňazí, ak prehovorí kráľa. 46Ptolemeus na to odviedol kráľa do stĺpovej chodby akoby na osvieženie a tam ho spracoval. 47Menelaa teda, pôvodcu všetkého zla, oslobodil spod žalôb, ale úbožiakov, ktorí by boli bývali uznaní za nevinných, aj keby boli viedli svoj spor pred Skýtmi, odsúdil na smrť. 48A nespravodlivý trest bol bezodkladne prevedený na tých, ktorí viedli žalobu za mesto, národ a posvätné náradie. 49Ešte aj Týrčania sa nad tým pohoršili, a preto im vystrojili okázalý pohreb. 50Menelaus však zostal pri moci pre chamtivosť mocných. Jeho zloba len vzrastala a stal sa veľkým nepriateľom svojich spoluobčanov. (*) (Skýtovia boli vtedy pokladaní za najsurovejších barbarov. – K Menelaovej bezcharakternosti porov. 5,15.23; 13,3; 11,32.)