Úvody do spisov Starého zákona by boli neúplné, keby v nich chýbalo celkové zhrnutie o mesianizme a Mesiášovi, o pravde, ktorá je jednou z ústredných tém biblického posolstva.
1.1. Pojem a myšlienková náplň. Biblický mesianizmus možno definovať ako súhrn ideí, proroctiev a nádejí vyjadrených v Starom zákone, ktoré sa vzťahujú na Mesiáša a vo všeobecnosti na posledné časy sveta, najmä na definitívne ustanovenie Božieho kráľovstva. Mesiášska idea a mesiášske nádeje majú svoj základ v biblickom ponímaní histórie ako dejín spásy, čiže Božieho konania v záujme človeka, čo sa prejavuje tak, že Boh chce priviesť človeka k spáse, ktorá sa uskutočňuje v dejinách, ale aj vo forme dejín. Z toho vyplýva, že cieľom Biblie je skôr poukázať na Božie zásahy do dejín a na Božie spásne konanie, ako poskytnúť nejaké poznatky nadprirodzeného rázu. Toto spásne dejinné konanie Boha, ktoré má za cieľ definitívnu spásu človeka a celého sveta, je základom mesiášskych nádejí Izraela a očakávania zjavného nastolenia Božieho kráľovstva.
1.2. Vývin mesiášskej myšlienky. Spočiatku šlo prevažne o pozemské a politické predstavy, nadväzujúce na Dávidovu dynastiu (porov. 2 Sam 7, 12-13.14.15; Jer 23, 5; Ez 34, 23-24; 37, 24-25). No už v Gn 49, 10 a v Nm 24, 15-19 sa hovorí o ideálnom panovníkovi, ktorý presahuje predstavu čisto pozemsky chápaného vladára. Túto myšlienku prehĺbili proroci, najmä Izaiáš (porov. Iz 7, 14-15; 9, 1-6), ktorý hovorí o Mesiášovi v pravom zmysle slova (porov. Iz 11, 1-9), takisto aj Micheáš (porov. Mich 5, 1-4) a Ezechiel (porov. Ez 34, 23; 37, 25). Deutero-Izaiáš predstavuje Mesiáša ako Pánovho služobníka, ktorý svojím utrpením sprostredkuje spásu aj pohanom (porov. Iz 42, 1-7; 49, 1-6.8.9; 50, 4-9; 52, 13 - 53, 12).
Okrem biblického mesianizmu jestvovali v histórii izraelského národa rôzne iné mesianizmy. Mali politické a pozemské ciele, napr. obnovenie Dávidovho kráľovstva, vyslobodenie spod nadvlády cudzincov a pod. Aj vojny Machabejcov a povstanie Židov pod vedením Šimona Bar Kochbu v r. 132-135 po Kr., boli dôsledkami politicko-náboženských mesianizmov.2.1. Všeobecný biblický názov. Mesiáš (hebr. mašíach, aram. mešícha = »pomazaný«) bol titul, ktorý Izraeliti dávali svojim kňazom a kráľom, lebo pred uvedením do príslušnej funkcie boli pomazaní olejom, aby sa naznačilo, že ich vyvolenie a poverenie pochádza od Boha (porov. Ex 29, 7; Lv 6, 22; 1 Sam 10, 1; 16, 13 atď.). Keď sa od čias Saula (asi 1030-1010 pred Kr.) titul »mesiáš« používal najmä na kráľov a stal sa prakticky čisto politickým termínom, proroci sa mu vyhýbali. Preto hovoria o Bohom prisľúbenom Spasiteľovi a označujú ho názvami Knieža pokoja (porov. Iz 9, 6), Syn človeka (porov. Dan 7, 13) a pod.
2.2. Prisľúbený Mesiáš. V tzv. »mesiášskych žalmoch« sa názov a tiul »pomazaný« začal aplikovať na Dávidovho potomka, ktorý obnoví kráľovstvo Izraela. Vskutku, vo viacerých žalmoch sa určité výroky nevzťahujú len na pozemských kráľov, prípadne na kňaza alebo na Boží ľud ako celok, ale na určitú osobu, na ideálneho kráľa a kňaza, ktorým je budúci Mesiáš. Nie všetky mesiáš-ske žalmy sa vzťahujú rovnako na prisľúbeného Mesiáša. Jedny sa na neho vzťahujú len typicky, teda predobrazne tým, že oslavujú kráľa a opisujú jeho kráľovstvo, ale z kontextu vyplýva, že sa ich výroky v plnom zmysle uskutočnia v Mesiášovi alebo v mesiášskych časoch (porov. Ž 47; 93; 96; 97; 98; 99). Iné žalmy hovoria priamo o mesiášskych prísľuboch, ktoré možno pochopiť a vysvetliť iba v súvise s Mesiášom (napr. Ž 2; 45; 72; 110; pozri aj Ž 17; 22; 49; 89). Ale iba z neskoršieho zjavenia a z cirkevnej tradície možno s istotou určiť, ktoré žalmy sú mesiášske. Sám Ježiš Kristus citoval niektoré texty žalmov s tým, že sa splnili v jeho osobe (porov. Lk 24, 44; Mt 21, 16; 22, 44; Jn 13, 18 atď.). Aj novozákonní svätopisci sa často odvolávajú na žalmy, aby dokázali, že Ježiš z Nazareta, ktorého oni ohlasujú, je Mesiáš (porov. Lk 4, 21; 13, 33; Rim 1, 3-4; Hebr 5, 5 atď.).
2.3. Mesiáš v Novom zákone. Na pochopenie mesianizmu a starozákonných textov, ktoré hovoria o budúcom Mesiášovi, je potrebné povedať niekoľko slov o Mesiášovi v novozákonných spisoch. V Novom zákone sa titul Mesiáš vyskytuje výlučne v grécko-latinskej forme Kristus (gréc. Christós = Pomazaný; polatinčený výraz: Christus) a označuje iba Ježiša z Nazareta. Je však nepravdepodobné, že by bol Ježiš za svojho pozemského života aplikoval tento titul na seba. V každom prípade je titul Mesiáš vo všetkých novozákonných spisoch radikálne odpolitizovaný a vzťahuje sa výlučne na Ježiša - Spasiteľa všetkých ľudí. Ježiš je Mesiáš, lebo zlomil moc diabla (porov. Lk 10, 18; 11, 2) a v ňom a skrze neho bola uzavretá nová zmluva. Marek používa titul Mesiáš vo význame Boží Syn (porov. Mk 8, 29; 12, 35; 14, 61) a Syn človeka (porov. Mk 2, 28; 8, 31.38; 9, 9; 13, 26; 14, 21.41.62). Lukáš interpretuje titulom Mesiáš zmysel Ježišovho umučenia: Ježiš svojím zmŕtvychvstaním dokázal, že je Mesiáš (porov. Lk 24, 26.46). Iba Matúš dáva Mesiáša do súvisu s Dávidovým synom (porov. Mt 1, 1; 9, 27; 15, 22; 20, 30.31; 21, 9.15; 22, 42. 43). V Pavlových listoch sa titul Kristus stal Ježišovým osobným menom.