"Nebesá, čujte, rozprávať budem,
zem nech načúva slovám mojich úst!

Nech spŕcha ako dážď moje učenie,
nech kvapká sťa rosa moja výrečnosť;
ako dážď na zeleň,
sťa kvapky na trávnik.

Lebo budem hlásať Pánovo meno:
pripravte oslavu nášmu Pánovi!

Spomni si na dni zašlé dávno,
uvážte roky všetkých pokolení!
Spýtaj sa svojho otca a on ti vyjaví,
starcov svojich a rozpovedia ti:

kedy určoval Najvyšší kraje národom,
kedy podelil Adamových synov,
vymedzil národom hranice
dľa počtu synov Izraelových.

Pánovým podielom je totiž jeho ľud,
Jakub je údelom jeho dedičstva.

Našiel ho na pustej zemi,
na mieste divokom, v revúcej pustine.
Ujal sa ho a dával naň pozor,
striehol ho ako zrenicu oka.

Jak orol zobúdza svoje hniezdo,
krúži nad svojimi mláďatami,
tak rozpäl svoje krídla, chytil ho,
niesol ho na svojich perutiach.

Pán sám ho viedol,
nijaký cudzí boh nebol mu na pomoc.

Doviedol ho na výšiny zeme,
sýtil ho poľnými plodmi,
sať mu dal med zo skaly
a olej z tvrdého kremeňa;

maslo kravské i mlieko od oviec
s tukom jahňacím a baraním.
Býky a capy z Bášanu
s mastným jadrom pšenice,
a krv viniča si pil, vína prevzácne.

Jakub jedol a nasýtil sa,
stučnel miláčik a spriečil sa,
stučnel, vykŕmil, vypásol sa;
zanechal Boha, svojho Tvorcu,
pohrdol Skalou svojej spásy.

Dráždievali ho cudzími bohmi,
rozhorčovali ho ohavnosťami.

Obetovali besom, čo nie sú bohmi,
bohom, o ktorých nemali tušenia.
Novým, čo prišli nedávno,
ktorých si nectili vaši otcovia.

Skalu si zanedbal, ktorá ťa zrodila,
a zabudol si na Boha, svojho Tvorcu.

Pán to videl a pohrdol nimi,
rozhnevaný svojimi synmi a dcérami.

A povedal: »Svoju tvár ukryjem pred nimi,
uvidím, ako skončia,
veď sú zvrhlým pokolením,
synovia, v ktorých viery niet.

Oni mňa dráždili tým, ktorý nie je boh,
rozhorčovali ma svojimi klamnými modlami.
Ja ich podráždim tým, ktorý nie je ľud
- pochabým národom ich rozhorčím.

Bo oheň zažal sa od môjho hnevu
a páľou prenikne až na dno podsvetia
a zhltne zem i jej plody
a do tla vypáli základy hôr;

a nakopím im nešťastí na nešťastia
a vypustím na nich všetky svoje šípy.

Umoria sa hladom a spália horúčkou
a nákazou odpornou.
Aj zuby zverov poštvem na nich
a plazy s jedom sa vlečúce po zemi.

Vonku ich bude ničiť meč
a hrôza v komorách:
mladíka tak ako pannu,
kojenca so starcom.

Vyriekol by som: Vnivoč ich privediem,
vyhladím pamiatku na nich u ľudu -

keby som sa pýchy nepriateľa nebál,
aby to ich protivníci nechápali zle,
aby azda nevraveli: ‚Naša ruka sa vyvýšila,
nič z toho neurobil Pán!'

Lebo ten ľud je bezradný
a vnímavosti v nich niet.

Keby múdri boli, chápali by to,
spoznali by, aký ich čaká koniec:

Akože, jeden bude prenasledovať tisíce
a dvaja zaženú desaťtisíc?
Či nie zato, že ich vlastný Boh predal
a Pán ich vydal?!«

Veď ich boh nie je naroveň nášmu Bohu,
aj naši nepriatelia sami sú svedkami!

Naisto, z révy Sodomčanov je ich réva
a z rolí gomorských;
ich hrozno je hrozno otravné,
strapce má zhorknuté.

Dračí jed je ich víno
a hadia žlč ukrutná.

»Vari sa to u mňa neopatruje,
zapečatené v mojich pokladniciach?

Moja bude pomsta a odveta
v deň, keď sa im podlomia nohy.
Veď ich deň záhubný sa približuje
a ich krutý osud je nablízku.«

Lebo Pán uchránil právo svojho ľudu
a milosrdný bude k svojim sluhom.
Keď uzrie ochabovať ruku
a hynúť otrokov i slobodných,

povie: »Kdeže sú ich bohovia,
skala, ku ktorej sa utiekali?

Tí, čo z ich obetí jedávali tuk,
obetné víno píjavali od nich?
Nože, nech vstanú a nech vám pomôžu,
nech sú vám záštitou!

Pozrite: Ja som sám jediný
a niet Boha okrem mňa;
ja zabíjam, aj život navraciam,
zraňujem, aj uzdravujem;
a niet toho, kto by z mojej ruky vykĺzol!

Veru, pozdvihujem k nebu svoju ruku
a poviem: Žiť budem naveky,

keď naostrím si blýskavý svoj meč
a priberie sa moja ruka k súdu,
vrátim pomstu svojim protivníkom
a poodplácam tým, čo ma nenávidia.

Napojím krvou svoje šípy
a môj meč hltať bude mäso -
z krvi pobitých a zajatých,
z hlavy nepriateľských vodcov!«

Plesajte, národy, nad jeho ľudom,
lebo sa vypomstí za krv svojich sluhov,
pomstou odplatí svojim protivníkom
a očistí svoju zem i svoj ľud!"