1Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy 2a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti. 3A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy, ako za ľud, tak aj za seba samého. (*) (Kňazi i veľkňazi sa volili spomedzi ľudí, teda hriešnikov, a tak museli prinášať obety za ľud i za seba.)

4Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona. 5Tak ani Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom, ale ten, ktorý mu povedal:

6ako aj na inom mieste hovorí:

7On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. 8A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; 9a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú, 10keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza podľa radu Melchizedechovho. (*) (Ježiš sa svojím utrpením a smrťou stal pôvodcom a prameňom našej spásy a Boh ho určil za nášho večného Veľkňaza (porov. Flp 2, 5. 11).)

III. Autentické kňazstvo Ježiša Krista, 5,11 - 10,18

Varovanie pred ochabnutím. - 11O tom by sme mali veľa čo hovoriť, ale je to ťažké vysvetliť, pretože ste zleniveli počúvať. 12Lebo hoci by ste po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích slov. Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm. 13A nik, kto dostáva mlieko, nechápe slovo spravodlivosti, lebo je ešte dieťa. (*) (Výraz "slovo spravodlivosti" je podľa niektorých náuka, vyhradená dokonalým kresťanom. Túto náuku ide autor vysvetľovať.) 14Pevný pokrm je pre dokonalých, pre tých, čo návykom majú vycvičené zmysly na rozlišovanie dobra od zla. (*) (Náuka o Kristovej veľkňazskej hodnosti je hlboká a obsažná. Žiaľ, čitatelia ju nemôžu plne pochopiť, a to svojou vinou, lebo sa neusilovali pokročiť vo viere. Treba im ešte znova podávať duchovné mlieko, totiž začiatky kresťanskej náuky, lebo vyššie pravdy, tvrdší pokrm dospelých, by ešte nezniesli.)

1Preto nechajme bokom začiatočné učenie o Kristovi a povznesme sa k dokonalosti. Neklaďme znova základy: o pokání z mŕtvych skutkov a viere v Boha, (*) ("Z mŕtvych skutkov", t. j. hriechov.) 2učenie o krstoch, o vkladaní rúk, o vzkriesení z mŕtvych a večnom súde. (*) ("Učenie o krstoch". Nevie sa presne, o akých "krstoch" je reč. Azda ide o očistné obrady u Židov a pohanov? Alebo skôr o Jánov krst a kresťanský krst, prípadne o obrady kresťanského krstu?) 3A to urobíme, ak to Boh dovolí.

4Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého, (*) ("Osvietenie" je starokresťanský výraz na označenie krstu, ktorý osvecuje pokrsteného svetlom viery.) 5zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku, (*) (Spoločenstvo kresťanov silno prežívalo sily nebeského sveta, vstupujúce do ich prítomného života.) 6a potom odpadli, aby sa znova obnovili pokáním, pretože v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech. 7Aj zem, ktorá pije dážď, čo na ňu často padá, a rodí užitočnú bylinu tým, pre koho ju obrábajú, dostáva požehnanie od Boha. 8Ak však rodí tŕnie a bodľač, je zavrhnutá a blízka kliatbe; jej koniec je spálenie. (*) (Morálne je nemožné (čiže veľmi ťažké), aby sa obrátili pravým pokáním tí, čo odpadli od viery po toľkých nebeských daroch. "Znova križujú Božieho Syna", lebo pokiaľ ide o nich, zapierajú Božieho Syna a odsudzujú ho na smrť, ako spravili Židia, a tak ho vystavujú posmechu.)

9Milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení, že vy ste na tom lepšie a bližšie k spáse. 10Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali - a ešte posluhujete - svätým. (*) ("Posluhovali svätým," t. j. kresťanom.) 11Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, 12aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení. (*) (Aby čitatelia nezmalomyseľneli tým, čo autor povedal vo v. 4–8, utešuje ich nádejou, že do- siahnu spásu.)

13Lebo keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého (*) (Keď Boh pri svojich prisľúbeniach používa prísahu, to je len pre ľudí, aby im dal väčšiu istotu. A preto tak, ako splnil prísľub daný Abrahámovi (Gn 22, 16 n.), uskutoční aj našu nádej na večnú spásu, ak pevne zakotvíme v Ježišovi, ktorý je naším veľkňazom v nebeskej svätyni.) 14slovami: "Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím." 15A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol prisľúbenie. 16Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého ich sporu. 17A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, 18aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej. 19Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu, (*) ("Za oponu." Svätopisec používa obraz starozákonnej svätyne, kde svätyňa bola od Svätyne svätých oddelená oponou.) 20kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.