1. Názov. Názvom List Hebrejom sa už od 2.-3. stor. označuje spis zaradený do zbierky Pavlových listov. Svedčí o tom najstarší rukopis viacerých Pavlových listov, Chester Beattyho papyrus P46, v ktorom sa uvádza medzi Listom Rimanom a Prvým listom Korinťanom, ako aj mnohé majuskulové kódexy, v ktorých je zväčša po Liste Filemonovi, teda tam, kde je aj vo Vulgáte a v kritických vydaniach gréckeho textu Nového zákona. Na kresťanskom Východe sa od najstarších čias uznávala kánonickosť a Pavlovo autorstvo spisu, kým na Západe sa dlhší čas diskutovalo o tom, či je Pavol jeho autorom (napr. Irenej, Hypolit Rímsky, Tertulián). Pod vplyvom východnej tradície sa aj na Západe presadilo presvedčenie o Pavlovom autorstve spisu, a to najmä zásluhou Hilára, Ambróza a Hieronyma. Jeho kánonickosť potvrdili na synode v Ríme (r. 382) a na afrických konciloch (v Hippo r. 393 a v Kartágu r. 397 a 419).
Označenie »Hebrejom« je neskoršieho dáta ako list a možno sa s ním stretnúť iba v nadpise. Podľa mienky biblistov pridali tento názov preto, že sa v spise stále cituje Starý zákon a že jeho hlavnou témou je neporovnateľná hodnota a superiorita Kristovho kňazstva a obety nad starozákonným kňazstvom a bohoslužbou. To naznačuje, že autor sa svojím spisom obracia na kresťanov zo židovstva alebo aspoň na kresťanov, ktorí sa dobre vyznali v Biblii a poznali židovské kultové ustanovizne.
2. Literárne zvláštnosti listu. List Hebrejom sa z mnohých hľadísk líši od ostatných listov Nového zákona. Úplne v ňom chýbajú charakteristické prvky listu: v úvode nie je meno odosielateľa, adresáta a pozdravy (porov. 1,1-4) a v celom spise niet ani náznaku o tom, že autor »píše«; naopak, stále sa zdôrazňuje, že »hovorí«, a to publiku, ktoré - ako sa zdá - je priamo pred ním (porov. napr. 5,11; 6,9; 8,1; 9,5); iba v posledných veršoch je niekoľko prvkov listového štýlu (porov. 13,19.22-25). Preto väčšina biblistov pokladá spis za homíliu alebo kázeň vo forme listu, ktorú autor poslal s pripojeným sprievodným lístkom určitej kresťanskej obci (porov. 13,22). Išlo by teda o ukážku typickej prvokresťanskej kázne, presnejšie o jedinú kázeň, ktorá sa zachovala v plnom znení v Novom zákone.
Na rozdiel od Pavlových listov, v ktorých po hlavnej, náukovej časti nasleduje záverečná, parenetická (povzbudzujúca) časť, v Liste Hebrejom sa neprestajne striedajú náukové a parenetické state, čo je charakteristické pre literárny druh homílie. Povzbudenia (parenéza) sú vždy na začiatku a na konci hlavných častí spisu a sú kritériom jeho štruktúry a rozdelenia (porov. 2,1-4; 3,7-4,13; 4,14-16; 5,11-6,20; 10,19-39; 12,1-13,18).
3. Okolnosti a cieľ spisu. V liste chýbajú výslovné údaje o kresťanoch, ktorým je spis určený. Preto možno iba na základe narážok autora v parenetických statiach rekonštruovať ich duchovný profil a náboženskú situáciu, v akej žili. Boli to pravdepodobne veriaci z druhej kresťanskej generácie, teda nie neofyti (porov. 2,1.3; 5,12; 6,1-6; 10,32-34). V tom čase prežívali náboženskú krízu, vyvolanú duchovnou neistotou a ochabnutím (porov. 2,3; 3,12; 4,1.11; 10,25; 12,12) a hrozilo nebezpečenstvo, že sa pod tlakom pohanského prostredia a rozličných protivenstiev (porov. 10,32-34; 11,25) odvrátia od Krista (porov. 4,11; 6,6). Cieľom spisu je riešiť túto nebezpečnú situáciu kresťanov, oživiť ich vieru v Ježiša Krista, verného a spolucítiaceho veľkňaza, solidárneho s ľudským osudom, ktorý je pôvodcom a zavŕšiteľom viery, zárukou nádeje a podnetom k činnej kresťanskej láske (porov. 2,9.17 n.; 3,1; 4,14-16; 5,7-10; 10,19-23; 12,1-3; 13,13.15-16). Autor chce vychovať kresťanov k dospelej viere, a preto predstavuje Ježiša, Božieho Syna, ako veľkňaza, skrze ktorého veriaci dosiahnu večnú spásu.
List Hebrejom bol napísaný pravdepodobne v r. 80-90, teda krátko pred začiatkom prenasledovania kresťanov za čias cisára Diokleciána (r. 81-96). Vyplýva to z náznakov prípravy na blížiace sa utrpenie a tvrdú skúšku (porov. 10,19-12,29). Nasvedčuje tomu aj Prvý Klementov list (asi z r. 95-96), ktorý má s Listom Hebrejom viacero styčných statí (porov. napr. 1 Clem 36 s Hebr 1,3-13). O mieste vzniku Listu Hebrejom nemožno okrem všeobecného údaja v 13,24 "Pozdravujú vás tí, čo sú z Itálie" nič presnejšie povedať.
4. Rozdelenie a obsah listu:
Prológ, tematický úvod: poslanie a úloha Božieho Syna (1,1-4).
Záver (13,18-25).
5. Charakteristické črty listu. Z literárneho hľadiska sa List Hebrejom vyznačuje uhladenou spisovnou gréčtinou, bohatou slovnou zásobou, rečníckymi zvratmi a dôvtipom aliterácie, slovnej hry a chiazmu. Na rozdiel od Pavla, ktorého reč je živá, energická a nepravidelná, reč Listu Hebrejom je pokojná a štýl spisu je vycibrený (porov. 1,1-4; 2,2-4; 7,20-22.23-25; 12,18-24). Autor často používa alegóriu, aby poukázal na tajomnú kresťanskú skutočnosť (porov. 11,13-16; 13,12 n.), a typológiu starozákonných osôb a ustanovizní, aby zdôraznil, že sú iba predobrazom vznešenejších osôb a inštitúcií v novej zmluve (napr. Melchizedech v hl. 7; stánok v 8,2.5; zákon v 10,1). V línii novoplatónskeho ponímania sa pokladajú za hodnotné a trváce iba veci neviditeľné, budúce a nebeské. Autor to neprestajne zdôrazňuje používaním slovných párov, ktoré majú opačný, protikladný význam ako napr. tieň a skutočnosť, minulé a budúce, pozemské a nebeské, pominuteľné a trváce, stvorené a nestvorené (porov. 2,5; 6,4 n.; 7,3.24; 8,1-13; 9,1-14; 10,1.34; 11,1.16; 12,22.27; 13,14).
Je zvláštne, že autor Listu Hebrejom pri citovaní Starého zákona používa formuly: »Boh hovorí«, »Syn hovorí«, »Duch Svätý hovorí«, alebo »niekto hovorí« (porov. 1,4; 2,11; 3,7.15; 4,3.7; 5,5 n.; 7,21; 8,8; 9,20 atď.), kým Pavol vo svojich listoch uvádza citácie výrazom »je napísané« alebo »Písmo hovorí« (porov. napr. Rim 1,17; 3,10; Gal 4,30). Pavol vo svojich listoch stále zdôrazňuje, že je jedným z apoštolov (porov. Gal 1,1.12; 1 Kor 9,1), a stavia sa do popredia (napr. Rim 9, 1-3; 10,2; 11,1), zatiaľ čo autor Listu Hebrejom je jeden z poslucháčov apoštolov (porov. 2,3) a úplne ustupuje do úzadia.
Z teologického hľadiska sa List Hebrejom líši od Pavlových listov tým, že podáva kristológiu Ježiša Veľkňaza, ktorej sa Pavol vôbec nedotýka, iba ak implicitne, keď hovorí o vykupiteľskej hodnote smrti Ježiša Krista. Aj polemika proti »zákonu« sa chápe rozdielne: v Liste Hebrejom v rámci kultu, kým u Pavla v nábožensko-morálnych dimenziách. Pre tieto rozdiely, ktorými sa List Hebrejom líši od Pavlových listov, väčšina moderných biblistov zastáva názor, že spis pochádza pravdepodobne z okruhu pavlovskej tradície, ale jeho autorom nie je Pavol. Viacerí pripisujú list alexandrijskému Židovi Apollovi, ktorý bol znalcom Písem a vynikajúcim rečníkom (porov. Sk 18,24-28; 1 Kor 1,12; 3,4-5; 4,6; 16,12). Krátko možno povedať, že autor listu pochádzal pravdepodobne z druhej generácie kresťanov, bol výborným znalcom Starého zákona, vyznal sa v exegetických metódach svojho času a mal široký rozhľad v kultúre helenistického judaizmu. Ako teológ je originálny, ale aj hlboko zakorenený v teologickej a katechetickej tradícii, ktorej pôvodcom je apoštol Pavol. Je možné, že bol učiteľom a predstaveným kresťanskej obce. Ako duchovný pastier často zaujíma prísny a radikálny postoj, keď ide o požiadavky kresťanského života.
6. Teologický význam listu. Teologický význam Listu Hebrejom spočíva najmä v jeho osobitnej kristológii. Na jednej strane sa zdôrazňuje Kristova jedinečnosť vyplývajúca z hodnosti Božieho Syna, jeho účasť na diele stvorenia a na Božom zjavení, jeho vznešenosť a zvrchovanosť nad anjelmi a celým vesmírom (porov. hl. 12). Na druhej strane sa s dôrazom a veľmi konkrétne hovorí o ľudskej stránke Ježišovho pozemského života: Ježiš naozaj trpel (porov. 2,18), v úzkostiach a v slzách volal k Otcovi, v utrpení sa učil poslušnosti (porov. 5,7-9) a bol solidárny s ľuďmi a ich slabosťami vo všetkom okrem hriechu (porov. 4,15). V spojení božskej a ľudskej prirodzenosti spočíva dokonalé autentické kňazstvo Ježiša Krista, ktorý svojou obetou na kríži otvoril všetkým ľuďom cestu do svätyne Božieho kráľovstva (porov. 7,26-28; 9,11-14; 10,11-14.19-25).
Ekleziológia Listu Hebrejom sa vyznačuje tým, že predstavuje Cirkev ako »putujúci Boží ľud«, ktorý Kristus vedie po púšti tohto sveta uprostred nebezpečenstiev a utrpení do sľúbeného Božieho pokoja (porov. 2,10; 3,7-4,11). Cirkev však musí na tejto ceste zotrvávať vo viere a v nádeji, premáhať ustatosť a ochabnutosť a pokračovať v duchovnom boji podľa príkladu svedkov viery v dejinách spásy, najmä Ježiša Krista (porov. 10,19-25.32-36; 11,1 - 12,27).